Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200421 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200421.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského v právnej veci žalobcu: Y.. Y. T., S. XX, F., právne zastúpený: Mgr. Peter Hargaš, advokát, Košická 56, Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Dunajská 68, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20.12.2013 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20.12.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. BA5/ÚSZ/ ZAM/2013/42896 zo dňa 30.10.2013 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu Mgr. Petra Hargaša trovy právneho zastúpenia 426,47 € do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.03.2014 sa domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20.12.2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č.k.: BA5/ÚSZ/ZAM/2013/42896 zo dňa 30.10.2013 a odvolanie žalobcu zamietnuté. Prvostupňovým rozhodnutím Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava rozhodol v zmysle ust. § 34 ods. 14 písm. h) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len zákon o službách zamestnanosti) tak, že žalobca sa nezaraďuje do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach tým, že nebol zaradený v zmysle zákona o službách zamestnanosti do evidencie uchádzačov o zamestnanie, hoci mu toto právo na základe zákona o službách zamestnanosti prislúcha. Podľa jeho názoru boli splnené všetky zákonné predpoklady na základe ktorých malo prísť k zaradeniu žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a jeho nezaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca sa nemohol uchádzať o zamestnanie na príslušnom úrade práce, nemohol poberať prípadnú dávku v nezamestnanosti alebo inú dávku a musel počas tohto obdobia platiť zdravotné poistenie. Žalobca nemal status uchádzača o zamestnanie, čím mu nevznikla zákonná ochrana, ktorú uchádzači o zamestnanie získavajú zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dôvodom na nezaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie bolo podľa žalovaného, že žalobca v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti prevádzkuje samostatnú zárobkovú činnosť v zmysle zákona o službách zamestnanosti. Podľa žalobcu však správny orgán prišiel k nesprávnej právnej interpretácii zákona, pretože podľa § 5 citovaného zákona žalobca nespĺňal znaky pojmu „samostatná zárobkovo činná osoba“ a keď je spoločníkom vo viacerých spoločnostiach. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie považuje za neodôvodnené a Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava rozhodol v rozpore s platnými právnymi predpismi. Od 04.10.2013 je žalobca zamestnaný, má uzatvorenú pracovnú zmluvu, preto je podľa § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti považovaný za zamestnanca a nemohol preto spĺňať zákonnú definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby, a teda nemohol prevádzkovať v zmysle zákona o službách zamestnanosti samostatne zárobkovú činnosť. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie a rovnako aj rozhodnutie žalovaného sú v rozpore so zákonom. Žalobcova hrubá mzda nepresahuje 100,- Eur mesačne, čiže žalobca v zmysle § 6 zákona o službách zamestnanosti spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Čiže ak je uchádzač o zamestnanie zamestnaný a jeho mzda za vykonávanie pracovných činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu, tak je považovaný podľa zákona o službách zamestnanosti za zamestnanca a súčasne môže byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. II. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 19.06.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, nakoľko slovné vymedzenie „ak nie je zamestnanec“ uvedené v ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti vymedzuje, že status občana ako zamestnanca na účely zákona o službách zamestnanosti má prednosť pred jeho postavením ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Príslušný úrad občanovi v takomto prípade vydá rozhodnutie o nezaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti s poukazom na ust. § 6 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti. Žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z výpisu z Obchodného registra, z ktorého vyplýva, že žalobca bol v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie spoločníkom a aj konateľom v spoločností A. tiež s účastníkom konania predloženej pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom R. s nástupom od 04.10.2013 a mesačnou mzdou 100,- Eur brutto. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a v zmysle ust. § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 O.s.p., súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno- právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20.12.2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č.k.: BA5/ÚSZ/ZAM/2013/42896 zo dňa 30.10.2013. Prvostupňovým rozhodnutím Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava nezaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle ust. § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že dňa 07.10.2013 žalobca podal písomnú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 07.10.2013 žalobca predložil úradu pracovnú zmluvu uzatvorenú so spoločnosťou R. s nástupom od 04.10.2013 a mesačnou mzdou 100,- Eur brutto. Na základe oznámenia žalobcom, kontrolou v Obchodnom registri SR správny orgán zistil, že žalobca je spoločníkom aj konateľom v spoločnostiach s ručením obmedzeným. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I žalobca je spoločníkom aj konateľom spoločnosti -.Na základe takto zisteného skutkového stavu veci Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava rozhodnutím č.k.: BA5/ÚSZ/ZAM/2013/42896 zo dňa 30.10.2013 nezaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle ust. § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti s odôvodnením, že žalobca nespĺňa podmienku podľa ust. § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti. Voči tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2013/100186/29874/OPČSSZ zo dňa 20.12.2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol v čase podania žiadosti konateľom a spoločníkom spoločností s ručením obmedzeným a na účely zákona o službách zamestnanosti nie je žalobca posudzovaný a považovaný za zamestnanca, bol v zmysle § 34 ods. 14 písm. h) s poukazom na § 6 ods. 1 písm. c) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti dôvod na jeho nezaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. IV. Podľa § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, samostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom alebo členom dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným alebo členom predstavenstva alebo dozornej rady akciovej spoločnosti podľa osobitného predpisu, ak nie je zamestnanec. Podľa § 5 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti, samostatná zárobková činnosť na účely tohto zákona je činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje samostatne zárobkovo činná osoba podľa odseku 1. Podľa § 6 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (ďalej len "evidencia uchádzačov o zamestnanie") a ktorý a) nie je zamestnanec, ak v odseku 2 písm. a) nie je ustanovené inak, b) nie je v pracovnoprávnom vzťahu na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru 12) alebo nevykonáva zárobkovú činnosť na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, 13) ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, c) neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, d) nevykonáva zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie alebo v cudzine. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, uchádzač o zamestnanie môže vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovno-právneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny. Podľa § 6 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, zamestnanie na účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancom. Podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti, sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie nezaradí občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 a ods. 2. Podľa § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, na konanie podľa § 12 písm. l), t), ae) a af) a § 13 ods. 1 písm. e) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) bod 1. zákona o službách zamestnanosti, do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať o nezaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie a o vyradení uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 1 písm. a) až g), o) až s) a ods. 2. Vychádzajúc z predloženej písomnej dokumentácie žalovaného po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutia je potrebné zrušiť pre nedostatok dôvodov. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že žalobca v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol konateľom Z. a súčasne bol zamestnaný na základe pracovnej zmluvy z 03.10.2013 uzatvorenej medzi zamestnávateľom R. a žalobcom ako zamestnancom s dňom nástupu do práce 04.10.2013 a mesačnou mzdou 100,- Eur brutto. Žalovaný prvostupňovým rozhodnutím žalobcovej žiadosti nevyhovel a žalobcu nezaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie, pretože žalobca nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, pretože sa domnieval, že spĺňa podmienky pre zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, pretože v zmysle zákona o službách zamestnanosti nie je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu aj napriek skutočnosti, že je konateľom v spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože je zamestnancom (§ 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona). Žalovaný napadnutým rozhodnutím jeho odvolanie zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pričom rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že žalobca bol ku dňu podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázateľne konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným a teda nespĺňal zákonnú podmienku pre zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 ods. 14 písm. h) v spojení s § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti. Uviedol, že „žalobcov názor uvedený v odvolaní je nesprávny, nakoľko slovné spojenie v ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti „ak nie je zamestnanec“ je potrebné vykladať výlučne tak, že status občana ako zamestnanca na účely zákona o službách zamestnanosti má prednosť pred jeho postavením ako samostatne zárobkovo činnej osoby a úrad ho v takomto prípade nezaradí do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti s poukazom na ust. § 6 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti. Uvedený postup nemožno v danom prípade aplikovať z dôvodu, že účastník konania nie je zamestnancom na účely zákona o službách zamestnanosti“. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia riadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu, krajský súd túto považuje za dôvodnú. Podľa § 47 ods. 1 zák. č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Rozhodnutie správneho orgánu musí mať zákonom ustanovenú formu, ktorú predstavujú obsahové a formálne náležitosti. Odôvodnenie je povinnou náležitosťou každého rozhodnutia, jedinou výnimkou upustenia od odôvodnenia je, ak sa účastníkom v celom rozsahu vyhovelo. Zmyslom a účelom odôvodnenia je zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto v ňom správny orgán musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale aj reagovať na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy. Odôvodnenie má teda poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia a má predovšetkým presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru občanov v správnosť rozhodovania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia musí byť zrejmé, ako správny orgán dospel k právnemu posúdeniu veci, to znamená, ako zistený skutkový stav subsumoval pod ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, podľa ktorého rozhodol. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiadúce, potrebné je vyložiť aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Správny orgán pri odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať na jeho presvedčivosť a náležite vysvetliť a odôvodniť svoj názor na prejednávanú vec. Podľa názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutia nespĺňajú zákonné požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa správny orgán pri rozhodovaní spravoval a na základe ktorých dospel k svojmu právnemu posúdeniu veci. V odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého žalovaný rozhodol, nemožno považovať za náležité a riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP rozhodnutie správneho orgánu sa považuje za nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov. Nezrozumiteľnosťou sa rozumie nielen jazyková, ale aj logická nezrozumiteľnosť. Patria sem aj prípady, keď z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy boli vykonané a ďalej prípady, keď dôkazy sú v zjavnom rozpore medzi výrokom a odôvodnením rozhodnutia. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že správny orgán vo veci nepostupoval v intenciách vyššie citovaných právnych noriem, zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, preto súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§ 250j ods. 1 písm. a/, d/ OSP). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia vo výške 426,47 €, a to za 3 úkony právnej služby po 134 € (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba zo dňa 17.3.2014, pojednávanie 23.4.2015), 2x režijný paušál po 8,04 €, 1x režijný paušál po 8,39 € . Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).