Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/64/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200466 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200466.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: N. N., nar. XX.XX.XXXX, indická štátna príslušnosť, zastúpený: JUDr. Miroslava Mittelmannová, advokátka, Hurbanovo námestie 5, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-F.-U zo dňa 10.01.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou osobne doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-F.-U zo dňa 10.01.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda č. PPZ-HCP-U zo dňa 10.10.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR. Žalobca v žalobe uviedol, že je otcom dvoch maloletých detí, s ich matkou uzavrel dňa 13.10.2012 manželstvo a do odchodu z územia SR spoločne žili v Hornej R.. Prvostupňový správny orgán jeho žiadosť o udelenie povolania na trvalý pobyt na päť rokov na území SR zo dňa 24.07.2012 zamietol dôvodiac „bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky“, pričom vychádzal z čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil. Žalobca tvrdil, že správne orgány oboch stupňov mu neumožnili vyjadriť sa ku všetkým dôkazom tak, ako toto právo garantuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na to, že v konaní o udelenie trvalého pobytu na päť rokov bol prvostupňovým správnym orgánom vykonaný dôkaz doručený Slovenskou informačnou službou, na základe ktorého bola jeho žiadosť zamietnutá z dôvodu bezpečnostného záujmu SR, bez toho, aby sa mohol oboznámiť so všetkými vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti citoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2001, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/21/2013 zo dňa 16.10.2013, v zmysle ktorého je právo na spravodlivý proces nadradené nad úvahu, či orgán, ktorý je pôvodcom utajovanej skutočnosti, dá právnemu zástupcovi súhlas na nahliadnutie do obsahu informácie obsahujúcej utajovanú skutočnosť, alebo nie. Žalobca žiadal správne orgány oboch stupňov o sprístupnenie dôkazov preukazujúcich jeho údajnú nebezpečnosť pre SR, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené. Z postupu prvostupňového správneho orgánu podľa žalobcu jasne vyplýva, že správny orgán dal prednosť utajeniu vyjadrenia Slovenskej informačnej služby pred procesným oprávnením žalobcu v konaní. Žalobca tiež uviedol, že si nie je vedomý žiadneho konania, pre ktoré by mohol byť odôvodnene považovaný za nebezpečného pre bezpečnosť SR. Obe rozhodnutia správnych orgánov sú podľa neho založené výlučne na dôkazoch podliehajúcich utajeniu, ktoré mu neboli sprístupnené. Zároveň poukázal na vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 4S/68/2011 zo dňa 15.03.2013, podľa ktorého „...žalovanému nebola zverená ničím neobmedzená voľná úvaha pi rozhodovaní, či žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt zamietne alebo nie...“. Tvrdil, že v dôsledku v konaní použitých utajených skutočností súvisiacich s jeho údajnou nebezpečnosťou mu nebola poskytnutá možnosť účinne brániť svoje práva a záujmy, nakoľko presne nevie, prečo je považovaný za nebezpečného. Žalobca nemal ani prístup k účinnému opravnému prostriedku a bolo mu umožnené brániť sa len formálne. Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Európskeho súdneho dvora štáty aj pri uplatňovaní tzv. bezpečnostných dôvodov musia dodržiavať základné zásady a princípy právneho štátu, a to predovšetkým musia aplikovať zásadu účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania. Štáty sú povinné účastníkom konania sprístupniť všetky podklady pre rozhodnutie, pričom len výnimočne môžu utajiť dôvody a nesprístupniť dôkazy za podmienky, že účastník konania je oboznámený minimálne s podstatou dôvodov, na základe ktorých bolo rozhodnuté a musí mať prístup k opravnému prostriedku. Žalobca mal za to, že správne orgány oboch stupňov sa dostatočne nevysporiadali ani s jeho právom na rešpektovanie rodinného života. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva povinnosť zabezpečiť, aby prípadný zásah do tohto práva bol primeraný sledovanému cieľu a aby existovala naliehavá spoločenská potreba národnej bezpečnosti odôvodňujúca takýto zásah. Správne orgány sa tiež nezaoberali tým, či svojím postupom neporušia zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa ustanovenú v Dohovore o právach dieťaťa, keďže žalobca má v SR dve deti. Na záver poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Zambrano, podľa ktorého v prípade maloletých občanov Európskej únie sú členské štáty povinné vydať ich rodičom povolenie na pobyt a povolenie na zamestnanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 T 96/2010 zo dňa 19.11.2013 uznaný vinným zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d), ods. 4 písm. b) Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Rozsudok ešte nie je právoplatný. V dňoch 17. a 18.02.2014 bola prvostupňovým správnym orgánom vykonaná kontrola pobytu žalobcu, pri ktorej sa manželka žalobcu vyjadrila, že vycestoval z územia SR. Tvrdenie žalobcu týkajúce sa ukrátenia na jeho právach v súvislosti s neumožnením vyjadriť sa ku všetkým dôkazom označil žalovaný za nesprávne. Uviedol, že získal o žalobcovi informácie utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“ a v súlade s § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v odôvodnení rozhodnutia uviedol iba skutočnosť, že žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietol z dôvodu bezpečnostného záujmu SR. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že správny orgán nemá priestor na správnu úvahu a zohľadní informácie utajovaného charakteru bez ďalšieho skúmania, pričom ich nemôže uviesť v odôvodnení rozhodnutia. S predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol jednorázovo oboznámiť len advokát žalobcu na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, pričom v tomto konaní o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou nepožiadal ani žalobca, ani jeho advokátka. S relevantnými skutočnosťami sa oboznámili príslušní policajti. Vzhľadom na to, že išlo o utajovanú skutočnosť, správny orgán žalobcu pred vydaním prvostupňového rozhodnutia informoval listom zo dňa 14.08.2013 iba o tom, že má k dispozícii podklad pre rozhodnutie, ktoré je utajovanou skutočnosťou. Žalovaný ďalej uviedol, že správne orgány oboch stupňov sa zaoberali zásahom do práva žalobcu na rodinný život v súlade s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a toto právo náležite posúdili. Vyjadril názor, že do tohto práva bolo potrebné zasiahnuť z dôvodu uvedeného v čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasťou administratívneho spisu je úradný záznam zo dňa 02.09.2013 potvrdzujúci existenciu utajovanej písomnosti. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán hodnotil doklady a listinné dôkazy vo vzájomnej súvislosti a to tak v prospech, ako aj v neprospech žalobcu. Pri rozhodovaní prihliadal na mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany žalobcu a jeho žiadosť zamietol podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti bol bezpečnostný záujem SR. Podľa názoru žalovaného postupovali správne orgány oboch stupňov v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), ako aj v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, pričom v tomto prípade ide o bezpečnostný záujem SR napĺňajúci skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnutie žiadosti o ďalšie povolenie na trvalý pobyt žalobcu na území SR. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/305/2012 zo dňa 06.02.2012, podľa ktorého je v prípade stretu súkromného záujmu s verejným záujmom postačujúce, ak správny orgán uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba to, že ide o bezpečnostný záujem SR. Žalovaný tiež citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/1/2013 zo dňa 27.11.2013, v ktorom najvyšší súd vyslovil názor, že nie je potrebné odôvodniť uprednostnenie verejného záujmu pred súkromným záujmom. K námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia zásady najlepšieho záujmu dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa žalovaný uviedol, že sa ňou nezaoberal, pretože ju žalobca v odvolacom konaní neuplatnil. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie na nariadenom pojednávaní v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj postup správnych orgánov oboch stupňov boli v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t. j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 24.07.2013 na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR z dôvodu, že dňa 13.10.2012 uzavrel na Matričnom úrade Michal na Ostrove manželstvo s Natáliou Raiovou rod. Kolajovou, občiankou SR, s ktorou má dve maloleté deti. Prvostupňový správny orgán dňa 25.07.2013 požiadal Slovenskú informačnú službu o vyjadrenie k pobytu žalobcu, ktorá odpovedala listom zo dňa 14.08.2013 obsahujúcim informáciu, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Dňa 16.09.2013 bola žalobcovi zaslaná v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku výzva na vyjadrenie sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov v lehote 5 dní od jej doručenia, pričom žalobca bol poučený o tom, že v prípade nevyjadrenia sa v stanovenej lehote bude jeho žiadosť zamietnutá. Zároveň bol upozornený na to, že má právo oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou za podmienok ustanovených v zákone č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“). Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA8-495-009/2013-Ž zo dňa 10.10.2013 prvostupňový správny orgán zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré odôvodnil zistenými informáciami utajovaného charakteru, podľa ktorých žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/000700-004 zo dňa 10.01.2014 tak, že zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2011/404/20150720>, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/20150720><https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/20150720>b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2011/404/20150720>, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či žalobcovi bolo v konaní umožnené realizovať všetky zákonom garantované procesné práva a či vydané rozhodnutie nepredstavuje neprípustný zásah do práva žalobcu na rodinný život a práv jeho detí, ktoré sú slovenskými štátnymi občanmi. Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR bol bezpečnostný záujem SR. Podkladom pre toto rozhodnutia bola utajovaná informácia od Slovenskej informačnej služby č. p. 65/12-D-28-112/2013-S zo dňa 14.08.2013, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Z administratívneho spisu nesporne vyplýva, že poverený policajt, ktorý vo veci rozhodoval, bol s touto utajovanou skutočnosťou oboznámený. Rovnako s ňou bol oboznámený aj konajúci senát Krajského súdu v Bratislave, ktorý si ju vyžiadal od Slovenskej informačnej služby. Neoddeliteľnou vlastnosťou právneho štátu, ku ktorému sa Slovenská republika hlási (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), je uplatňovanie princípov právnej istoty a spravodlivosti, s dôrazom na ochranu ústavne garantovaných práv a slobôd. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02). Súčasťou práv na súdnu a inú právnu ochranu, ktorých podmienky a podrobnosti upravujú osobitné zákony, je aj právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Tomuto právu zodpovedá ústavná povinnosť súdu alebo iného orgánu s rozhodovacou právomocou umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/01). V súvislosti s posúdením námietky žalobcu, že nebol oboznámený s predmetnou utajovanou skutočnosťou, je potrebné vychádzať z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z., ktorý vymedzuje jednak utajované skutočnosti a určuje okruh oprávnených osôb na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z.). Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie. Medzi týmito osobami je aj advokát, ktorému môže byť umožnené po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch porušenia, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami (§ 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.). Pokiaľ ide o utajovanú informáciu o žalobcovi obsiahnutú vo vyjadrení Slovenskej informačnej služby, jej pripojenie do administratívneho spisu podlieha špeciálnemu režimu ustanoveného citovaným zákonom, pričom nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu upravuje § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Ak o to oprávnená osoba požiada, je na zvážení príslušného orgánu, do pôsobnosti ktorého predmetná utajovaná skutočnosť patrí, aby žiadosť posúdil a vzhľadom na povahu utajovaných skutočností a na predmet konania určil rozsah jednorazového oboznámenia, majúc na zreteli ochranu záujmov, ktoré viedli k utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť SR, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov a podobne). Súd považuje za potrebné zvýrazniť, že právna zástupkyňa žalobcu v správnom konaní nepožiadala o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, na základe ktorej bola žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR zamietnutá. Po oboznámení sa s obsahom utajovanej písomnosti, ktorá bola senátu sprístupnená, považuje súd za nutné ozrejmiť, že utajované skutočnosti sa týkajú nelegálnych aktivít žalobcu, za ktoré bol zatiaľ neprávoplatne odsúdený. Súdu nie je zrejmý vecný dôvod utajovania skutočností, ktoré sú niekoľko rokov predmetom činnosti orgánov činných v trestnom konaní, viedli k vzneseniu obvinenia žalobcovi, k podaniu obžaloby a k odsúdeniu žalobcu súdom prvého stupňa. Žalobca mal a stále má v trestnom konaní vytvorený náležitý priestor pre to, aby sa dostupnými procesnými prostriedkami bránil proti obvineniam z členstva v organizovanej skupine páchajúcej obzvlášť závažné zločiny prevádzačstva, pre ktoré je súdený. Preto nemožno konštatovať, že by v dôsledku neoboznámenia sa s utajovaným vyjadrením Slovenskej informačnej služby utrpel ujmu na svojich procesných právach v konaní o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území SR, najmä na práve podať účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu založenému na predmetnej utajovanej skutočnosti. Ak by aj bola táto skutočnosť žalobcovi sprístupnená, nemalo by to žiadny vplyv na jeho práva účastníka správneho konania. Správnemu orgánu totiž v konaní o žiadosti o povolenie trvalého pobytu na území SR neprináleží posudzovať skutočnosti tvoriace predmet konania pred trestným súdom. K námietke žalobcu týkajúcej sa zásahu do práva na súkromný a rodinný život krajský súd uvádza, že prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj rodinnou situáciou žalobcu a podmienky povolenia na pobyt žalobcu na území SR skúmal aj vo väzbe na ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle protokolov nadväzujúcich na tento dohovor. Podľa čl. 8 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a štátny orgán, s výnimkou zákonom stanovených prípadov, nemôže do výkonu tohto práva zasahovať. Zásah do práva na súkromný a rodinný život sa však pripúšťa, ak sa tak stane na základe zákona a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Krajský súd je toho názoru, že správne orgány oboch stupňov správne vyhodnotili, že zásah do tohto práva je v prípade žalobcu nevyhnutný pre bezpečnosť SR a v záujme predchádzania zločinnosti, vychádzajúc predovšetkým zo záväzného vyjadrenia Slovenskej informačnej služby. O nevyhnutnosti zásahu svedčí aj vážnosť obvinení z trestnej činnosti, ktoré viedli k zatiaľ neprávoplatnému odsúdeniu žalobcu ako člena organizovanej skupiny pre zločin prevádzačstva. Za týchto okolností nemôže viesť k povoleniu na trvalý pobyt žalobcu na území SR ani uplatnenie zásady najlepšieho záujmu dieťaťa ustanovenej v Dohovore o právach dieťaťa, ktorej sa žalobca dovolal až v konaní pred súdom. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že relevantné skutočnosti odôvodňujúce zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov boli v konaní naplnené a preukázané a napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nedošlo k nezákonnému zásahu do namietaných práv. Nakoľko žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorému právo na náhradu trov v systéme správneho súdnictva zásadne neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.