Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/72/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200499 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200499.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Ing. A. B. - U. P., D. Z. XX, R., IČO: 35 190 779, zastúpený: JUDr. Jozef Brázdil, advokát, Trhová 1, Zvolen, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Z. zo dňa 10.02.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou tunajšiemu súdu dňa 26.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Z zo dňa 10.02.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja (ďalej aj správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) č. XXXX/XXXX/XX, XXXXX/XXXX/OZ zo dňa 16.08.2013 tak, že žalobcovi - držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni s miestom prevádzkovania Lekáreň OPIUM, Námestie SNP 71, Zvolen, bola podľa § 138 ods. 29 zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o liekoch) uložená súhrnná pokuta vo výške 1.900 eur za to, že sa dňa 01.03.2013 dopustil správneho deliktu podľa § 138 ods. 5 písm. b/ zákona o liekoch tým, že nedodržal požiadavky správnej lekárenskej praxe, keď v rozpore s § 30 ods. 8 vyhlášky č. 129/2012 Z.z. o správnej lekárenskej praxi denne nezaznamenával, nekontroloval a nevyhodnocoval teplotu a vlhkosť liekov, liečiv a pomocných látok; nemal v prevádzkarni doklad týkajúci sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti - licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu, čo je v rozpore s § 37 písm. h/ vyhlášky č. 129/2012 Z.z., čím porušil povinnosť ustanovenú v § 23 ods. 1 písm. b/ zákona o liekoch; v časovom období od 01.01.2012 do 01.03.2013 sa dopustil správneho deliktu podľa § 138 ods. 5 písm. a/, y/ zákona o liekoch, keď omamné lieky s obsahom drogového prekurzora, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis - Nurofen Stop Grip 24x200 mg, Nurofen Stop Grip 12x200 mg a Modafen 12x200 mg vydával vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, čím porušil povinnosť držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti určenú v § 23 ods. 1 písm. h/, j zákona o liekoch. Žalobca v žalobe namietal, že výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje náležitosti podľa § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), tvrdiac, že skutok, ktorým sa mal dopustiť správneho deliktu, nebol dostatočne vymedzený konkrétnou činnosťou, ktorá mala byť v rozpore so zákonom, určením dátumu alebo obdobia porušenia, miesta skutku atď. Tvrdil, že z vymedzenia skutku v prvostupňovom rozhodnutí nie je vôbec zrejmé, čoho, kedy a kde sa mal dopustiť a akým konkrétnym konaním mal porušiť zákon. Podobné vady má podľa žalobcu aj druhá časť výroku týkajúca sa údajného porušenia § 138 ods. 5 písm. a/, y/ zákona o liekoch. Namietal, že totožnosť skutkov nebola vôbec zachovaná, tieto sú vo výroku nedostatočne vydefinované, zameniteľné a neurčité. Absentuje aj bližší popis dôkazov, z ktorých správny orgán vychádzal, pričom odvolanie sa na prílohy zo spisu, bez bližšieho popisu ich obsahu priamo v rozhodnutí, je podľa žalobcu nepreskúmateľné. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný napadnutým rozhodnutím na základe odvolania žalobcu formálne potvrdil prvostupňové rozhodnutie, hoci ho vo výrokoch de facto zásadne zmenil. Reparoval niektoré nedostatky prvostupňové rozhodnutia novým výrokom rozhodnutia, čím podľa žalobcu obišiel ústavný princíp dvojinštančnosti konania. Doplnil tiež výrok o tom, že žalobca nemal v prevádzkarni doklad - licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu, čo výrok prvostupňového rozhodnutia vôbec neobsahoval. Ani napadnuté odvolacie rozhodnutie nemá podľa žalobcu dostatočne vymedzené skutky, keď pri prvom odseku chýba detailný popis, v čom porušil denné zaznamenávanie teploty a vlhkosti, keďže sa žalobca od počiatku bránil tým, že merania sa robili. Poukázal na to, že vyhláška neuvádza konkrétny spôsob, akým sa majú merania realizovať a preto nie je možné sankcionovať účastníka konania za iný postup, ako si to predstavoval Štátny ústav na kontrolu liečiv, pokiaľ tento bližšie nevyplýva zo zákona alebo vykonávacích predpisov. Pri druhom odseku výroku podľa žalobcu absentuje určenie termínu/doby porušenia. V treťom odseku výroku je uvedenie lehoty porušenia v nesúlade s obsahom spisov, resp. nie je podporené konkrétne popísaným dôkazom o tom, kedy, kde, komu, v akom druhu a v akom rozsahu sa údajne malo vydať väčšie množstvo balenie liekov. Správa inšpekcie mala byť spísaná dňa 01.03.2013, žalobca však nevie, z čoho zistil žalovaný porušenie trvajúce od 01.01.2012 do 01.03.2013. Napadnuté rozhodnutie v tomto smere neuvádza podľa jeho názoru dostatok skutkových dôvodov. Právne argumenty žalovaného sú podľa žalobcu nepresvedčivé, nedostatočné a nevysporiadavajú sa dostatočne s dôvodmi odvolania. K prvému skutku o nezaznamenávaní teplôt a vlhkosti žalobca uviedol, že evidenciu viedol, teplota bola meraná nepretržite certifikovaným meradlom a raz denne bola zaznamenávaná. Poukázal na to, že kontrola prišla dňa 01.03.2013 do prevádzky hneď v ranných hodinách (cca 7:30 hod.), pričom v danom čase ešte teploty nemuseli byť zaznamenané, mohli byť zaznamenané aj neskôr počas dňa, keďže vyhláška neuvádza detailne povinné časy a spôsoby evidencie záznamov o meraní. Správny orgán preto podľa žalobcu udelil sankciu za skutok, ktorý nie je porušením právnej povinnosti a preto napadnuté rozhodnutie vychádza podľa jeho názoru z nesprávneho právneho posúdenia veci. K druhému skutku o absencii licencie odborného zástupcu žalobca uviedol, že povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vydané jemu ako držiteľovi povolenia na jej poskytovanie mal počas kontroly k dispozícii. Uviedol, že správnym orgánom požadovaná licencia je licenciou odbornej zástupkyne v lekárni, nie jemu osobne vydaným dokladom. Ide o podklad na vydanie povolenia držiteľovi podľa § 6 zákona o liekoch, ktorý má preukázať, že lekáreň bude odborne vedená. Mal za to, že účastník, ktorý už raz povolenie vydané má, splnil zákonné podmienky a podklady sú súčasťou príslušného administratívneho spisu. Ich opakované predkladanie je podľa žalobcu šikanózne. K tretiemu skutku žalobca uviedol, že z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, čím je preukázané, že bolo vydaných viac liekov v jednej osobe, ktorej osobe, kedy, kde a podobne. Podľa žalobcu je veľmi veľa životných situácií, keď pacienti nemôžu osobne prísť do lekárne po lieky, napríklad deti, starší, bezvládni, chorí na PN, ležiaci v nemocnici a podobne, pričom aj oni majú podľa zákona o liekoch právo na obstaranie lieku a poskytovateľ má povinnosť každému liek vydať. Zákon pri predaji voľnopredajných liekov neukladá lekárnikom kontrolovať totožnosť kupujúceho a preto záznamy komu a pre koho boli lieky vydané, neexistujú, čo však nemožno vykladať na ťarchu lekárne. Tvrdil ďalej, že nebolo preukázané ani to, že vedľa seba pri výdaji liekov neboli prítomní viacerí rodinní príslušníci, ktorí požiadali o jeden pokladničný doklad, pričom neexistuje ustanovenie zákona, ktoré by držiteľovi povolenia na lekárenskú starostlivosť zakazovalo vystaviť jeden pokladničný doklad pre viac pacientov, pokiaľ títo na tom trvajú. Záverom žalobca poukázal na to, že správne orgány v konaní vyhodnocovali dôkazy a dedukovali právne závery v rozpore so základnou ústavnou zásadou upravenom v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v druhostupňovom konaní žalobcom vytýkané nedostatky prvostupňového rozhodnutia odstránil. Poukázal na prvostupňové rozhodnutie, podľa ktorého správny orgán v konaní vychádzal zo správy Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv a zo záznamu inšpekcie. Podľa výroku prvostupňového rozhodnutia žalobca porušil povinnosti v zmysle § 23 ods. 1 písm. b/ zákona o liekoch, podľa ktorého držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je povinný dodržiavať požiadavky správnej lekárenskej praxe. Tie sú stanovené vo vyhláške č. 129/2012 Z.z., na ktorú sa vo svojich rozhodnutiach odvolávajú správne orgány oboch stupňov. Žalovaný ďalej uviedol, že v druhostupňovom rozhodnutí nahradil text výroku prvostupňového rozhodnutia a konvalidoval jeho formálne vady. Žiadny výrok rozhodnutia nebol v odvolacom konaní doplnený, skutky boli len konkretizované na základe judikatúry Najvyššieho súdu SR vo veci rozhodovania o zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa správnych deliktov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí bližšie vysvetlil ustanovenie zákona o liekoch, ktoré žalobca porušil a detailnejšie popísal spôsob spáchania deliktov. Mal za to, že nie je potrebné v rozhodnutí uvádzať ďalšie náležitosti ako napríklad komu boli lieky, kde a v akom druhu, vydané, pretože by to viedlo k neprehľadnosti výroku a jeho zmätočnosti. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu o vykonávaní evidencie teplôt a vlhkosti počas kontrolovaného obdobia vyvracia záznam z kontroly, podľa ktorého sa v prevádzke neviedla takáto evidencia, pričom podľa záznamu bol tento nedostatok odstránený ihneď. Žalovaný mal za to, že v napadnutom rozhodnutí vysvetlil žalobcovi, že požiadavku merania vlhkosti a teplôt ustanovovala aj vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 198/2001 Z.z., ktorou sa ustanovujú požiadavky na správnu lekárenskú prax v § 29 ods. 7, ktorá bola účinná do 15.05.2012. To, že v upovedomení o začatí správneho konania o uloženie pokuty bola uvedená vyhláška č. 198/2011 Z.z., je chybou v písaní týkajúcou sa roku vydania tohto predpisu (2011 namiesto 2001). Porušenie zákona spočívajúce v absencii licencie na výkon činnosti odborného zástupcu bolo zistené dňom vykonania kontroly, z ktorej vyplynulo, že žalobca túto licenciu nemal. Pokiaľ ide o výdaj liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, žalovaný uviedol, že z § 22 ods. 4 písm. a/ a § 121 ods. 4 zákona o liekoch je zrejmé, že vydať humánny liek s obsahom drogového prekurzora, ktorého vydanie nie je viazané na lekársky predpis, je možné len v takom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, teda jeden liečebný cyklus pre jednu osobu. Zákon o liekoch v tomto smere nepozná výnimky. Tvrdenie žalobcu o výdaji lieku aj rodinným príslušníkom je podľa žalovaného účelové. Mal za to, že inšpekcia štátneho ústavu nemôže zisťovať, či rodinný príslušník bol schopný dostaviť sa do lekárne. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je podľa § 250j ods. 1 O.s.p. potrebné zamietnuť, pretože napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 20.05.2015. Z pripojených administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že na základe výsledkov inšpekcie vykonanej dňa 01.03.2013 Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv v prevádzke žalobcu na Nám. SNP 71 vo Zvolene začal Banskobystrický samosprávny kraj dňa 12.07.2013 voči žalobcovi správne konanie o uložení pokuty za zistené správne delikty. Po obdržaní vyjadrenia žalobcu k začatému konaniu vydal správny orgán prvého stupňa dňa 16.08.2013 rozhodnutie číslo spisu XXXX/XXXX/OZ číslo záznamu 30633/2013/OZ, ktorým podľa § 139 ods. 29 zákona o liekoch uložil žalobcovi ako držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni pokutu vo výške 1.900 eur za spáchanie správneho deliktu podľa § 138 ods. 5 písm. b/ zákona o liekoch, ktorého sa žalobca dopustil tým, že nedodržiaval požiadavky správnej lekárenskej praxe a tiež správneho deliktu podľa § 138 ods. 5 písm. a/, y/ zákona o liekoch, ktorý spáchal tým, že pri výdaji humánneho lieku s obsahom drogového prekurzora, ktorého výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vydával tento humánny liek vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus a tým porušil povinnosti držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti určené v § 23 ods. 1 písm. b/, a/, j/ zákona o liekoch. Nedodržiavanie požiadaviek správnej lekárenskej praxe videl správny orgán prvého stupňa v tom, že žalobca podľa kontrolných zistení nemal v prevádzke licenciu odborného zástupcu a nevedie denne evidenciu teplôt a vlhkosti v zmysle vyhlášky č. 129/2012 Z.z.. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. Z zo dňa 10.02.2014 potvrdil prvostupňové rozhodnutie výrokom, ktorý je uvedený v prvom odseku odôvodnenia tohto rozsudku. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Podľa ods. 2 ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Podľa § 30 ods. 8 vyhlášky č. 129/2012 Z.z. lieky, liečivá a pomocné látky sa uchovávajú za podmienok určených držiteľom registrácie lieku, výrobcom liečiv a pomocných látok, Európskym liekopisom alebo Slovenským farmaceutickým kódexom, aby sa zabránilo akémukoľvek poškodeniu teplom alebo vlhkom. Teplota a vlhkosť sa denne počas prevádzky zaznamenávajú, kontrolujú a vyhodnocujú. Lieky, liečivá a pomocné látky sa neuchovávajú v prepravných obaloch. Podľa § 37 vyhlášky č. 129/2012 Z.z. v prevádzkarňach musia byť platné predpisy a dokumenty a odborná literatúra najmenej v tomto rozsahu: písm. a/ doklady týkajúce sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Podľa § 23 ods. 1 zákona o liekoch držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je povinný: písm. b/ dodržiavať požiadavky správnej lekárenskej praxe; písm. aj/ pri výdaji humánneho lieku s obsahom drogového prekurzora, ktorého výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vydať tento humánny liek najviac v takom počte balení, ktorý je potrebný na jeden liečebný cyklus. Podľa § 138 ods. 5 zákona o liekoch držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti sa dopustí iného správneho deliktu, ak: b) nedodržiava požiadavky správnej lekárenskej praxe; písm. ay) pri výdaji humánneho lieku s obsahom drogového prekurzora, ktorého výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vydá tento humánny liek vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, Podľa § 138 ods. 29 zákona o liekoch samosprávny kraj uloží pokutu od 500 eur do 25 000 eur za iné správne delikty podľa odseku 5 okrem písmena bb), ak ide o držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekári, držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni zdravotníckych pomôcok, držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni audio-protetických zdravotníckych pomôcok a držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajni ortopedicko-protetických zdravotníckych pomôcok. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, bol v medziach zákona, či vydané rozhodnutie obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti, či boli závery žalovaného dostatočne dôkazne podložené a či boli skutkové zistenia správne právne posúdené. Krajský súd sa predovšetkým stotožňuje so žalobcom v tom, že žalovaný napadnutým rozhodnutím síce prvostupňové rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja formálne potvrdil, ale v skutočnosti ho zmenil. Zo Správneho poriadku, ktorého právnemu režimu konanie podľa zákona o liekoch podlieha, vyplýva, že odvolací správny orgán napadnuté rozhodnutie zmení alebo zruší, ak sú preto dôvody; inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. K zmene prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní môže odvolací orgán pristúpiť aj vtedy, ak považuje za potrebné odstrániť formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia. Formálne vady rozhodnutia, ktoré nespôsobujú účastníkovi konania ujmu, totiž nie sú podstatnou vadou, ktorú by bolo nevyhnutné rozhodnutie ako nezákonné zrušiť. V prejednávanej veci žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia preformuloval vymedzenie skutkov, pre ktoré bolo voči žalobcovi začaté správne konanie a za ktoré bol aj prvostupňovým rozhodnutím postihnutý. Žalovaný týmto postupom v súlade so zákonom odstránil formálne nedostatky výroku prvostupňového rozhodnutia, bez toho, aby podstatným spôsobom zmenil totožnosť skutkov identifikovaných už v oznámení o začatí správneho konania. Je nesporné, že žalovaný postupoval z formálneho hľadiska nesprávne, keď podľa výroku napadnutého rozhodnutia zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, pretože v skutočnosti prvostupňové rozhodnutie zmenil, pričom rozsah tejto zmeny uviedol vo výrokovej časti napadnutého druhostupňového rozhodnutia. Ide o formálnu vadu rozhodnutia, pretože žalovaný mal vo výrokovej časti výslovne uviesť, že prvostupňové rozhodnutie mení, nie potvrdzuje a odvolanie žalobcu zamieta. Týmto postupom sa dopustil v konaní vady, ktorá však podľa názoru súdu nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože jeho obsah (výroková časť) nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, ako žalovaný o predmete konania rozhodol, pričom svojim postupom neukrátil žalobcu na jeho právach. Totožnosť skutkov od začatia správneho konania až po vydanie napadnutého rozhodnutia bola podľa názoru súdu zachovaná, keďže z celého priebehu konania je nepochybné, že žalobca bol postihnutý za nedodržanie správnej lekárenskej praxe (nezaznamenával, nekontroloval a nevyhodnocoval teplotu a vlhkosť liekov, liečiv a pomocných látok; nemal v prevádzkarni licenciu na výkon činnosti odborného zástupcu) a za porušenie povinnosti nevydávať humánne lieky s obsahom drogového prekurzora vo väčšom balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus. Skutkové vymedzenie správnych deliktov, za ktoré bola žalobcovi napadnutým rozhodnutím uložená sankcia, je podľa mienky súdu dostatočné na to, aby boli predmetné skutky nezameniteľne identifikované, najmä s ohľadom na vylúčenie prípadného dvojitého postihu pre rovnaký skutok, prekážky litispendencie či rozhodnutej veci, ale aj pre určenie rozsahu dokazovania a zabezpečenia riadneho práva účastníka na obhajobu. Pokiaľ ide o nedodržanie požiadavky správnej lekárenskej praxe na denné zaznamenávanie, kontrolovanie a vyhodnocovanie teploty a vlhkosti prevádzky, zo správy inšpekcie Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv zo dňa 01.03.2013 jednoznačne vyplýva, že počas kontrolovaného obdobia žalobca neviedol denné evidencie teploty a vlhkosti, pričom okamžité odstránenie tohto nedostatku potvrdila v zázname odborná zástupkyňa žalobcu Pharm. Dr. Eva Tomašovicová. Žalobca počas konania nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by teplotu a vlhkosť denne zaznamenával, kontroloval a vyhodnocoval a svoje tvrdenie, že tak počas kontrolovaného obdobia robil, nijako nepodložil. Uvedená požiadavka vyplýva z § 30 ods. 8 vyhlášky č. 129/2012 Z.z. účinnej od 15.05.2012, ktorá zrušila predchádzajúcu vyhlášku č. 198/2001 Z.z. upravujúcu rovnakú povinnosť. Takisto povinnosť mať na prevádzkarni doklady týkajúce sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je zaradená medzi požiadavky správnej lekárenskej praxe, ktoré musí držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti dodržiavať, inak sa dopúšťa správneho deliktu podľa § 138 ods. 5 písm. b/ zákona o liekoch. Pod dokladmi týkajúcimi sa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti sa rozumie aj licencia na výkon činnosti odborného zástupcu (§ 6 ods. 4 písm. e/ zákona o liekoch). Zo záznamu z inšpekcie v prevádzkarni žalobcu nepochybne vyplýva, že táto licencia sa pri kontrole v prevádzkarni nenachádzala, čo nakoniec žalobca v konaní nepopieral. Zo zoznamu vyššie označených liečiv s obsahom drogového prekurzora, ktoré boli vydané v prevádzkarni žalobcu v čase od 01.01.2012 do 01.03.2013, nesporne vyplýva, že žalobca opakovane vydal tieto druhy liečiv, ktorých výdaj nie je viazaný na lekársky predpis, vo väčšom počte balení, ako je potrebné na jeden liečebný cyklus, teda viac ako jedno balenie. Žalovaný správne poznamenal, že takéto konanie držiteľa povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je výslovne zakázané, pričom zákon z tohto zákazu nepozná žiadne výnimky. Tvrdenia žalobcu, že predmetné lieky mohli byť vo väčšom počte balení vydané naraz jednej osobe, avšak určené pre iné osoby, považoval súd za nepodložené a nepreukázané. Naopak správne orgány preukázali žalobcovi porušenie zákonnej povinnosti, ktoré žalobca uvedeným hypotetickým tvrdením nijako nevyvrátil. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov, nakoľko žalobca v konaní úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov konania o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho súdnictva zásadne neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.