Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/74/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200503 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200503.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: E. W., nar. XX.XX.XXXX, No 3, E. W., Xth Y., V. B. Q., P.O.K. XXXXXX, V., A. Q. N., štátny občan A. republiky G., zastúpený: C. Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, JUDr. Marián Dzuroška, PhD, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. XXXXXXX/X/XXXXX/ XXXX/XXXX zo dňa 14.01.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 14.01.2014, ktorým bolo na odvolanie žalobcu potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len správca dane) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Sla zo dňa 09.10.2013, ktorým bol podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) vyrubený žalobcovi úrok z omeškania vo výške 16 658 eur za nezaplatenie dane z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009 v ustanovenej lehote. Ku skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že dňa 25.07.2012 podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2009, pričom daň vykázanú v tomto daňovom priznaní uhradil dňa 14.08.2012. Správca dane vyčíslil v prvostupňovom rozhodnutí úrok z omeškania 15% ročne za 867 dní omeškania medzi dátumom splatnosti dane (31.03.2010) a dátumom zaplatenia dane (14.08.2012), pričom daňové orgány oboch stupňov dospeli k záveru, že podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dani z príjmov) bol žalobca povinný podať daňové priznanie do 31.03.2010 a v tejto lehote aj daň zaplatiť. Tento záver vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na uvedené ustanovenie zákona o dani z príjmov žalobca tvrdil, že daňovník, ktorému správca dane do lehoty na podanie daňového priznania neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, nie je povinný daň zaplatiť až do doby, keď mu číslo účtu správca dane neoznámi. Odo dňa oznámenia čísla účtu začína plynúť daňovníkovi 8-dňová lehota na zaplatenie dane. V danom prípade správca dane oznámil žalobcovi číslo účtu až dňa 09.08.2012. V súlade s § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov bol žalobca povinný uhradiť daň do 17.08.2012 a v tejto lehote aj daň uhradil. Žalobca tvrdil, že sa nedostal do omeškania so zaplatením dane, pričom argumentoval, že k vyrubeniu dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2009 došlo v zmysle § 68 ods. 4 písm. b/ Daňového poriadku až podaním daňového priznania dňa 25.07.2012. Pokiaľ daň nebola vyrubená, nebola ani splatná a preto bol podľa žalobcu vymeraný úrok z omeškania v rozpore so zákonom. Žalobca argumentoval, že § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov je procesno-právnym ustanovením upravujúcim postup daňovníka a správcu dane pri správe daní, pričom pri posudzovaní lehoty na úhradu dane bol správca dane povinný vychádzať z procesných ustanovení účinných v čase, kedy došlo k úkonu, na ktorý je splatnosť dane viazaná (t.j. dátum oznámenia osobitného čísla účtu na úhradu daňovej povinnosti). Daňové orgány pri vyrubení úroku z omeškania vychádzali zo znenia § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov, ktorý nebol v čase vzniku daňovej povinnosti žalobcu účinný, čo podľa žalobcu predstavuje porušenie zákona. Žalobca poukázal na to, že k zneniu § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov účinného k 01.01.2012 neexistujú žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by časovo obmedzovali jeho uplatniteľnosť. Mal za to, že zákonodarca novú úpravu lehoty na úhradu dane zaviedol časovo univerzálne, teda bez obmedzenia iba na úhradu dane za niektoré špecifické zdaňovacie obdobia a bez obmedzenia pre daňové priznania podané do lehoty alebo po lehote. Žalobca zaujal názor, že od podania daňového priznania až do doručenia oznámenia o osobitnom čísle účtu si nemôže daňovník objektívne splniť povinnosť daň uhradiť. Správca dane nie je žiadnym zákonným ustanovením viazaný číslo účtu oznámiť v určenej lehote. Oznámenie čísla účtu je jeho interným úkonom a z tohto dôvodu bolo ustanovenie o lehote na úhradu dane zmenené. Žalobca tvrdil, že daňovník by nemal byť sankcionovaný za to, ako rýchlo mu daňový úrad číslo účtu oznámi. Uviedol, že mal záujem uhradiť daň v zákonnej lehote a urobil tak bezprostredne po tom, ako mu správca dane doručil čísla účtov. Správca dane teda nebol podľa žalobcu oprávnený vyrubiť úrok z omeškania za obdobie, počas ktorého žalobca objektívne nemohol daňovú povinnosť splniť. Žalobca ďalej tvrdil, že pre vyrubenie úroku z omeškania je nepodstatný fakt, že podal daňové priznanie oneskorene. Dôvodil tým, že možnosť podania priznania po lehote je štandardnou súčasťou slovenského daňového systému a legislatíva obsahuje konkrétne ustanovenia, ktoré upravujú, s akými právnymi následkami sa podanie priznania po lehote spája. Poukázal na to, že za oneskorené podanie daňového priznania mu bola vyrubená sankcia, čo však automaticky neznamená, že mu má byť zároveň vyrubený aj úrok z omeškania, keďže lehota na podanie daňového priznania a lehota na úhradu dane na ňom vykázanej sa môžu odlišovať a v danom prípade sa aj odlišovali. Žalobca preto tvrdil, že správca dane mu správne vyrubil pokutu za nepodanie priznania v stanovenej lehote, nemal mu však vyrubiť úrok z omeškania. Žalobca tiež namietal nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia, tvrdiac, že žalovaný sa argumentáciou žalobcu nezaoberal a právne ju nevyhodnotil. Žalobca poukázal na to, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Tvrdil, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia túto podmienku nespĺňa. Namietal tiež, že žalovaný mal v prípade pochybnosti o výklade právnej normy prednostne použiť spôsob výkladu rešpektujúci zásadu in dubio mitius, teda výklad, ktorý vôbec alebo čo najmenej zasahuje do základných práv alebo slobôd daňového subjektu. Žalovaný svoje závery podkladá podľa názoru žalobcu výlučne všeobecnými a vágnymi tvrdeniami, ktoré nemajú základ v právnej úprave a preto je napadnuté rozhodnutie svojvoľné a pre úplnú absenciu dôvodov nepreskúmateľné. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že lehota na podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 bola do 31.03.2010 a v tejto lehote bol žalobca v zmysle § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov povinný daň aj zaplatiť. Žalovaný neakceptoval argument žalobcu, že od 01.01.2012 sa zmenila lehota splatnosti dane a tvrdil, že táto lehota uplynula dňom 31.03.2010 a zákonom zmenená nebola. K argumentu žalobcu, že zákonodarca pri tvorbe zákona nezakomponoval žiadne prechodné ustanovenia k § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov, žalovaný uviedol, že pri tvorbe zákona zákonodarca neprihliada na daňové subjekty, ktoré porušujú zákon a ak zákon porušia, musia rátať s následkami svojho konania. Uviedol, že ak mal žalobca záujem uhradiť daň v zákonnej lehote, ako to sám uvádza, mal tak urobiť do 31.03.2010, kedy sa daň uhrádzala na účet správcu dane, ktorý bol pre všetky daňové subjekty jednotný. Skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2009 až v roku 2012, kedy nastala zmena označovania platby dane na základe vyhlášky č. 378/2011 Z.z., nemá podľa žalovaného vplyv na lehotu splatnosti dane za rok 2009. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane oznámil žalobcovi číslo účtu bezodkladne a to dňa 09.08.2012, teda ihneď po podaní daňového priznania za rok 2009, nakoľko predtým nemohol mať vedomosť, že žalobca bude podávať daňové priznanie za uvedené zdaňovacie obdobie. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 20.05.2015. Z obsahu pripojených administratívnych spisov daňových orgánov vyplynulo, že rozhodnutím zo dňa 09.10.2013 bol žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 165 ods. 2 Daňového poriadku vyrubený úrok z omeškania v sume 16.658 eur za nezaplatenie dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie v roku 2009 ustanovenej v lehote, pričom úrok bol vypočítaný odo dňa splatnosti dane dňa 31.03.2010 do zaplatenia dane dňa 14.08.2012 za 867 dní omeškania z dlžnej sumy dane 46.786,20 eur. Správca dane konštatoval, že hoci skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2010, vypočítal úrok podľa Daňového poriadku, keďže jeho porovnaním so zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov zistil, že pre žalobcu je vyrubenie úroku z omeškania podľa Daňového poriadku priaznivejšie. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný rozhodnutím zo dňa 14.01.2014 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov (v znení účinnom do 31.12.2011) daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V lehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov (v znení účinnom od 01.01.2012) daňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť. Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do lehoty podľa odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je povinný daň zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo doručené po lehote na podanie daňového priznania. Rovnaký postup sa použije, ak za osobu, ktorá nemá do termínu na podanie daňového priznania správcom dane oznámené číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, podáva daňové priznanie dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu. Podľa § 68 ods. 4 Daňového poriadku daň je vyrubená a) rozhodnutím správcu dane, b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie. Podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bod 1. Daňového poriadku správneho deliktu sa dopustí ten, kto nepodá daňové priznanie v ustanovenej lehote. Podľa § 155 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku správca dane uloží pokutu od 30 eur do 16 000 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) prvého a druhého bodu; ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej dane, nie menej ako 5 eur, najviac však do 3 000 eur. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa §55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či sa žalobca dostal do omeškania so zaplatením dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009 predtým, ako mu správca dane dňa 09.08.2012 doručil oznámenie o čísle účtu, na ktorý má daň uhradiť a či žalovaný svoje závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí odôvodnil tak, aby súd mohol toto rozhodnutie z pohľadu žalobcovej argumentácie preskúmať. Podľa názoru súdu daňové orgány v súlade so zákonom konštatovali, že daň z príjmov za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie bol žalobca povinný v zmysle § 49 ods. 2 v tom čase platného a účinného zákona o dani z príjmov povinný priznať a zaplatiť do 31.03.2010. Keďže tak žalobca neurobil, nasledujúcim dňom sa dostal do omeškania, a to jednak s podaním daňového priznania, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bod 1. Daňového poriadku, a zároveň aj so zaplatením samotnej dane, hoci v tom čase daň ešte nebola vyrubená (a preto ani vyčíslená), práve v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu podať daňové priznanie za uvedené zdaňovacie obdobie. Podaním daňového priznania s vyčíslenou daňovou povinnosťou dňom 25.07.2012 sa žalobcova daň z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009 stala v zmysle § 68 ods. 4 písm. b/ vyrubenou. Jej splatnosť však nastala priamo zo zákona a prvým dňom po uplynutí troch mesiacov nasledujúcich po skončení zdaňovacieho obdobia roku 2009 sa žalobca dostal so splnením tejto daňovej povinnosti do omeškania. Doba od 31.03.2010 do zaplatenia dane je preto dobou omeškania, za ktorú bol správca dane oprávnený vyrubiť úrok z omeškania vo výške podľa § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku. Na uvedenom oprávnení správcu dane nič nemení ani skutočnosť, že od vzniku omeškania žalobcu so zaplatením dane až do dňa podania daňového priznania nebola známa výška dane (istiny), z ktorej správca dane vypočítal úrok z omeškania. Novelizácia ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov priniesla s účinnosťou od 01.01.2012 zmenu v spôsobe platenia dane spočívajúcu v tom, že sa zaviedol systém individuálneho účtu pre každého daňovníka, ktorý je správca dane povinný daňovníkovi oznámiť po podaní daňového priznania. Od 01.01.2012 teda mohol žalobca zaplatiť daň iba na účet, ktorý mu správca dane oznámil po podaní daňového priznania s vyčíslením dane. Z opísaných skutkových zistení vyplýva, že po splnení povinnosti podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2009 správca dane oznámil žalobcovi číslo jeho účtu určeného na splnenie daňovej povinnosti dva týždne po podaní daňového priznania, teda v primeranom čase a bez zbytočného odkladu. Žalobca na piaty deň oznámenia vyrubenú daň zaplatil. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že zmena zákona uskutočnená s účinnosťou od 01.01.2012 sa nijako nedotkla vzniku a trvania omeškania žalobcu so zaplatením dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2009. Skutočnosť, že nová právna úprava neobsahuje prechodné ustanovenie pre riešenie prípadov podania daňového priznania za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, neznamená, že by sa dovtedy vzniknuté omeškanie so zaplatením dane a z toho plynúce právne následky anulovali a že by začala plynúť daňovníkovi nová lehota na zaplatenie dane od oznámenia čísla účtu správcom dane. Povinnosť priznať a zaplatiť daň za predmetné zdaňovacie obdobie pre prípad dosiahnutia zdaniteľného príjmu vznikla žalobcovi zo zákona a žalobca si ju mohol splniť kedykoľvek na zverejnený účet príslušného správcu dane. Po uvedenej zmene zákona stačilo pre splnenie daňovej povinnosti podať daňové priznanie a vyčkať na oznámenie čísla účtu zo strany správcu dane. Žalobca mal čas splnenia daňovej povinnosti po celú dobu plne vo svojich rukách a preto nemôže tvrdiť, že uhradiť daň nemohol, pretože nepoznal číslo účtu, na ktorý mal daň zaplatiť. Podľa právnej úpravy účinnej od 01.01.2012 je poskytnutie informácie o individuálnom účte daňovníka viazané na podanie daňového priznania a to aj za obdobia predchádzajúce účinnosti tejto právnej úpravy. Možno konštatovať, že správca dane po podaní daňového priznania žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2009 konal bez zbytočného odkladu a nijako sa nepodieľal na predlžovaní trvania omeškania žalobcu so zaplatením dane. Postup správcu dane i následne vydané rozhodnutia daňových orgánov vo veci vyrubenia úroku z omeškania žalobcovi za oneskorené zaplatenie dane za rok 2009 boli z hľadiska hmotného i procesného práva v súlade so zákonom a aj keď je pravdou, že žalobcovi nebola v odôvodnení napadnutého rozhodnutia daná vyčerpávajúca odpoveď na jeho interpretáciu relevantných zákonných ustanovení, možno spoľahlivo konštatovať, že závery žalovaného boli odôvodnené dostatočne na to, aby ich mohol súd z hľadiska vymedzených žalobných dôvodov preskúmať. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenia napadnutého rozhodnutia. Preto postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho súdnictva neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.