Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/82/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200641 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200641.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského v právnej veci žalobcu: TANDEM No. 1, s.r.o., Čajakova 18, 811 05 Bratislava, IČO: 44 573 804, právne zastúpený advokátom: JUDr. Martin Gajer, Záhradnícka 7, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/149189/2014/5060 zo dňa 27.03.2014 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou, ktorú súdu doručil dňa 24.04.2014, domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/149189/2014/5060 zo dňa 27.03.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9104407/5/5455333/2013/ MočL zo dňa 06.12.2013. V žalobe uviedol, že Daňový úrad v Bratislave vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. 600/322/164710/11/StrK zo dňa 18.07.2011. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 9102401/5/2622623/12/StrK zo dňa 19.09.2012. K uvedenému protokolu daňový subjekt (žalobca) zaslal vyjadrenie a na základe tejto skutočnosti Daňový úrad Bratislava vyhotovil Dodatok č. 1 k protokolu so záverom, že správca dane trvá na výsledku uvedenom v protokole o daňovej kontrole. Protokol aj s Dodatkom č. 1 boli prerokované v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb., o čom bola spísaná zápisnica dňa 26.10.2012. Správca dane na základe protokolu o daňovej kontrole vydal dodatočný platobný výmer č. 9102401/1/3129650/12/ StrK zo dňa 29.10.2012, ktorým žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie dane vo výške XX.XXX,XX €. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie. Finančné riaditeľstvo SR po preskúmaní v odvolaní uvádzaných skutočností zistilo, že správca dane nedostatočne preveril a odôvodnil skutočnosti zistené pri daňovej kontrole, a preto vyššie citované rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 9104407/5/5455333/2013/MočL zo dňa 06.12.2013, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX € z dôvodu neuznania odpočítania dane z dodávok tovaru od spoločnosti NEOINVEST spol. s.r.o.. Žalobca v zákonnej lehote voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. O odvolaní bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR tak, že prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave zo dňa 06.12.2013 bolo potvrdené. Žalobou sa žalobca dožaduje práva na priznanie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011, ako aj zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia. Žalobca v žalobe tvrdí, že správca dane v daňovej kontrole postupoval so všeobecne záväznými právnymi predpismi a nedal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Uvádza, že daňová kontrola bola vykonávaná dlhšie ako je zákonom ustanovená 6 mesačná lehota na výkon daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.. Daňová kontrola bola začatá dňa 10.08.2011 a bola ukončená dňa 26.10.2012, ktorý je dňom doručenia protokolu. Na základe uvedenej skutočnosti daňová kontrola bola vykonávaná 1 rok a 99 dní. Ak správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ust. § 15 ods. 17 citovaného zákona, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola, podľa názoru žalobcu, nebola vykonávaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V tejto súvislosti žalobca má za to, že protokol o daňovej kontrole zo dňa 19.09.2012 nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť a upozorňuje v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010. Ďalej žalobca v žalobe tvrdí, že boli porušené jeho procesné práva, keď neboli vo veci vypočutí svedkovia, pričom žalovaný správny orgán, podľa názoru žalobcu, navrhovaných svedkov odignoroval. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že pri kontrole boli žalobcom predložené všetky relevantné daňové a účtovné doklady, ktoré bol povinný v zmysle platnej legislatívy viesť, ako aj doklady, ktoré sú v podnikateľskej praxi bežne zaužívané. Nesúhlasí s tvrdením správcu dane, že daňový subjekt nepreukázal právo na odpočítanie dane a že toto jeho uplatnené právo je v rozpore so skutkovým stavom veci. Návrhy na zabezpečenie svedeckých výpovedí boli správcovi dane predložené, tento dôkaz správca dane nezabezpečil. V priebehu daňovej kontroly boli predložené aj všetky povinné záznamy a doklady k nim, boli predložené aj všetky doklady, ktoré daňový subjekt je povinný predložiť pri deklarovaní intrakomunitárnych dodávok tovarov podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. a tieto boli doplnené o ďalšie doklady - zmluva o spolupráci, čestné prehlásenie pána W. R.. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že nemôže zodpovedať za skutočnosti, ktoré nastali následne u odberateľov, najmä skutočnosti, ktoré správca dane uvádza a ktoré nastali až po uskutočnení zdaniteľných plnení. So spoločnosťou GOMBA 2009 kfp. žalobca neobchodoval. K danej veci žalobca poukazuje na rozhodnutie Komisie Európskeho spoločenstva, že v spoločnom systéme DPH a s ohľadom na prvú a šiestu smernicu, nárok subjektu na vrátenie dane je treba posudzovať vzhľadom na konkrétne plnenie, ktorého sa subjekt zúčastnil a nie vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim plneniam, o ktorých subjekt nevedel alebo vedieť nemohol. Správca dane uvádza, že bolo vykonané miestne zisťovanie v sídle spoločnosti NEOINVEST spol. s.r.o. a bolo zistené, že spoločnosť ku dňu 29.09.2011 ukončila podnájom a ku dňu 30.11.2011 spoločnosť nezmenila sídlo zapísané v Obchodnom registri. Z uvedeného nie je zrejmé kedy správca dane vykonal miestne zisťovanie. Obchody, ktoré správca dane preveroval boli realizované v júni 2011, teda v období, keď spoločnosť NEOINVEST spol. s.r.o. sa zdržiavala na adrese sídla spoločnosti. Podľa výpisu Obchodného registra, ktorý je prístupný verejnosti, pán I. sa stal konateľom od 12.10.2011, v čase uskutočnenia dodávok bol konateľom spoločnosti N. C.. Správca dane neuvádza, či spoločnosť podala za uvedené zdaňovacie obdobie daňové priznanie a či priznala daň v objeme deklarovaných dodávok, čo by bolo dôkazom v prospech žalobcu. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií maďarskej daňovej správe, aby preverila odberateľa spoločnosť PARTS 2 US AUTÓBONTÓ ÉS ALKATRÉSZ KERESKEDÖ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG. V čase uskutočňovania intrakomunitárnych dodávok odberateľ nemal zrušené IČO pridelené pre daň. Správcovi dane bolo oznámené meno osoby pána W. R., ktorý zastupoval spoločnosti v čase uzatvorenia a zrealizovania dodávky tovaru. Správca dane tento návrh znova odignoroval. Správca dane v protokole uvádza aj preverenie ďalšieho odberateľa, ktorému žalobca dodal tovar nakúpený od spoločnosti NEOINVEST spol. s.r.o.. Spoločnosť GALILEO PLUS, s.r.o. potvrdila dodávky tovaru v celom rozsahu. Správca dane z dôvodu, že sa mu nepodarilo vykonať mieste zisťovanie v spoločnosti NEOINVEST spol. s.r.o. a PARTS 2 US AUTÓBONTÓ ÉS ALKATRÉSZ KERESKEDÖ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG do protokolu o daňovej kontrole uviedol, že tieto nepreukázali uskutočnenie žiadnych zdaniteľných plnení. Žalobca tvrdí, že v prípade pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného plnenia nie je možné z ustanovení § 29 ods. 8 zákona o správe daní, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľských subdodávateľov. Tieto skutočnosti podľa žalobcu nemôžu tvoriť dôkazné bremeno a daňový subjekt nemôže z týchto skutočností znášať dôkaznú núdzu. Žalobca má za to, že svoju dôkaznú povinnosť dostatočným spôsobom splnil. Ďalej žalobca v žalobe tvrdí, že doklad o pôvode tovaru nie je v zmysle platnej legislatívy povinným dokladom v prípade tuzemského obchodu, preto pri realizácii tohto obchodu doklad o pôvode tovaru od dodávateľa žalobca nepovažoval. Osvedčenie o pôvode tovaru je dokladom preukazujúcim skutočnosť, v ktorom štáte bol tovar vyrobený. Účelom tohto dokladu je, aby colné orgány vedeli posúdiť, či tovar podlieha poplatkom podľa preferenčného colného sadzobníka. Ak však tento tovar žalobca nedoviezol z tretej krajiny, ale ho kúpil v tuzemsku a ďalej predal v tuzemsku do iného členského štátu, takýto doklad nepotrebuje. Žalovaný správny orgán sa nevenoval námietkam daňového subjektu a neodôvodnil prečo dôkazy, ktoré žalobca v konaní navrhol nepovažoval za relevantné pre posúdenie reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Na základe vyššie uvedených dôvodov, podľa názoru žalobcu, správca dane v konaní postupoval v rozpore so zákonom, porušil práva a právom chránené záujmy žalobcu, a preto žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave obe preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 19.06.2014, uviedol, že správca dane postupoval pri kontrole v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane u platiteľa dane TANDEM No. 1, s.r.o. za zdaňovacie obdobie jún 2011 zahájil upovedomením zo dňa 18.07.2011, ktoré daňový subjekt prevzal 20.07.2011. V tomto podaní bol daňový subjekt (žalobca) riadne upovedomený dňom začatia daňovej kontroly, miestom výkonu daňovej kontroly a súčasne bol vyzvaný na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly za vyššie citované zdaňovacie obdobie na deň 19.08.2011. Ďalej bol žalobca oboznámený so skutočnosťou, že v zmysle § 15 ods. 19 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. Zo spisu vyplynulo, že správca dane vykonal daňovú kontrolu na žiadosť Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru č. PPZ-BOK-S-96-56/2010 zo dňa 30.06.2011, a preto žalovaný konštatuje, že žalobca vedel a bol oboznámený so skutočnosťou, že daňová kontrola bude vykonávaná v tomto duchu. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že o tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až z rozhodnutia žalovaného. Žalovaný tiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že bola prekročená zákonná lehota na výkon kontroly, a preto protokol z kontroly nadobudol charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Žalovaný uvádza, že ak sa vykonáva kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu v zmysle § 15 ods. 14 citovaného zákona, je daňová kontrola začatá v deň uvedený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly alebo v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly, z čoho vyplýva, že zákonná podmienka bola v tomto ustanovení splnená, nakoľko kontrola bola začatá dňom uvedeným vo vyššie citovanom upovedomení správcu dane. V tomto ustanovení je ďalej uvedené, že na vykonanie daňovej kontroly sa nevzťahujú ustanovenia ods. 2 a 7 § 15, z čoho vyplýva, že správca dane kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vykonával len podľa ods. 14 a nie podľa ods. 2, ods. 3 zákona o správe daní, ako to tvrdí žalobca. Správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nikde neuvádzajú, že proti žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie. K ďalšej námietke žalobcu, ktorá je ale novou námietkou uvádzanou až v žalobe, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom, aj pri vydaní upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly, žalovaný konštatuje, že žalobca neuvádza akého porušenia zákona sa v tomto prípade mal správca dane dopustiť, keď doručil správcovi dane upovedomenie o výkone kontroly pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2011, nakoľko v zmysle ust. § 78 ods. 1 zákona o DPH platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť, t.j. lehota na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún sa začala 01.07.2011 a skončila 25.07.2011. Daňová kontrola za toto zdaňovacie obdobie začala až 08.08.2011. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol ukrátený na svojich nedefinovaných právach. Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že správca dane nepredvolal svedkov a v tomto prípade poukazuje na text oznámenia zo dňa 01.08.2012, v ktorom správca dane žiada žalobcu, že v prípade, ak požaduje vypočutie svedkov, ktorí môžu predložiť rozhodujúce dôkazy, aby subjekt písomne oznámil ktorých svedkov žiada vypočuť a aké konkrétne skutočnosti by mali jednotliví svedkovia správcovi dane preukázať. K námietke žalobcu ohľadne nevypočutia navrhovaných svedkov pána N., pani W. D. a pána W. R. žalovaný uvádza, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období neobchodoval s fyzickými osobami - pánom C., pani D. a pánom R., ale s právnickými osobami, čiže s daňovými subjektmi NEOINVEST spol. s.r.o., GALILEO PLUS, s.r.o. a PARTS 2 US AUTÓBONTÓ ÉS ALKATRÉSZ KERESKEDÖ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG. Povinnosťou kontrolovaného bolo preukázať uskutočnenie zdaniteľných obchodov s vyššie uvedenými daňovými subjektmi. Správca dane dostatočným spôsobom vykonal mieste zisťovanie u daňového subjektu GALILEO PLUS, s.r.o., ako aj u daňového subjektu L&S Invest, s.r.o.. Správcovi dane neboli známe súčasné adresy navrhovaných svedkov, ich schopnosť komunikovať v štátnom jazyku a napriek tejto skutočnosti správa dane v rámci vyrubovacieho konania vyhovel požiadavke žalobcu a zaslal predvolanie svedkovi N. C.. Predvolaný svedok sa nedostavil na daňový úrad a svoju neprítomnosť neospravedlnil, okrem toho podľa žalovaného svedecké výpovede navrhnutých svedkov, zástupcov rizikových subjektov, ktoré so svojim miestne príslušným správcom dane nekomunikujú, prípadne osoby, ktorá svoj obchodný podiel previedla na nekontaktnú osobu, nie sú pre priznanie nároku na odpočítanie dane rozhodujúce. Žalovaný nesúhlasí s právnym názorom žalobcu a tvrdí, že daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby mal dostatočné podklady na to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov v zmysle daňových zákonov. To, že v súčasnosti je dodávateľ nekontaktný a rovnako odberatelia, ktorým mali byť predmetné tovary dodané, nepreukázali uskutočnenie žiadnych zdaniteľných obchodov, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočítania dane. Keďže dodávateľ nepreukázal zdaniteľný obchod, ktorý je predmetom dane, prešla povinnosť preukázať zdaniteľné obchody na platiteľa, ktorý si z nich uplatňoval právo na odpočítanie dane. Podľa dokladov a vyjadrení jednotlivých konateľov spoločnosti, ktorí sa mali podieľať na fakturácii za dodanie a nákup tovaru - rezné kotúče (NEOINVEST, spol. s.r.o., GALILEO PLUS, s.r.o., PARTS 2 US Autóbontó és Alkatrész Kereskedo Kft) išlo o prefakturovanie tovaru, ktorý nebol nikdy dodaný. Vyjadrenia konateľov jednotlivých dodávateľských spoločností sú len v rovine všeobecného konštatovania bez konkrétneho výsledku a reálneho preukázania uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o reťazový obchod, kde jednotlivé spoločnosti fakturujú dodávku tovaru, ale žiadna z nich nevie preukázať, že deklarovaný zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. K námietke žalobcu, že z odpovede maďarskej daňovej správy nevyplynulo, že maďarská spoločnosť PARTS 2 US AUTÓBONTÓ ÉS ALKATRÉSZ KERESKEDÖ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG v čase uskutočnenia intrakomunitárnych dodávok mala zrušené daňové identifikačné číslo, žalovaný konštatuje, že z odpovede maďarskej daňovej správy vyplynulo, že platnosť IČ DPH mala táto spoločnosť dočasne pozastavené a zrušené bolo až 19.07.2011. Táto spoločnosť žiadne uskutočnenie zdaniteľných obchodov nepreukázala a nepodávala daňové priznania. K ďalšej námietke žalobcu, že daňové orgány neprihliadli na závery uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 19.09.2012, v ktorej mala konateľka spoločnosti GALILEO PLUS, s.r.o. p. G. potvrdiť dodávku tovaru pre túto spoločnosť od žalobcu za zdaňovacie obdobie, žalovaný poznamenáva, že zo zistenia a preverenia obchodných transakcií tejto spoločnosti vyplynulo, že táto spoločnosť mala tento nakúpený tovar dodať do Maďarska spoločnosti GOMBA 2009, SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG, Szerdahelyi u. 1 16, 1086 Budapešť, Maďarsko, ktorej konateľ pre maďarskú daňovú správu uviedol, že nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, nemá žiaden doklad týkajúci sa spoločnosti GOMBA 2009 a nikoho v mene tejto spoločnosti nepoveril konať. K tvrdeniu žalobcu, že daňové orgány neprihliadli na predložené čestné prehlásenie pána R., žalovaný konštatuje, že daňové orgány sa opierali vo svojich rozhodnutiach o reálne zistenia maďarskej daňovej správy. Žalobca mal sám preukázať nárok na odpočítanie dane z nákupu reálneho materiálne existujúceho tovaru a nespoliehať sa na mnohé bližšie nešpecifikované spôsoby, ktoré podľa názoru konateľa v dnešnej dobe nie je možné posúdiť. Pri intrakomunitárnom dodaní tovaru a uplatňovaní oslobodenia od dane nesie zodpovednosť za bezchybné uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodávateľ. Na základe vyššie uvedených skutočností, žalovaný uvádza, že postupoval v zmysle platných právnych predpisov, opieral sa o závery rozsudkov NS SR, trvá na svojich záveroch, uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí a navrhuje preto žalobu zamietnuť. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, ako i postup žalovaného z hľadiska vymedzenia žaloby boli v súlade so zákonom. Za súhlasu účastníkov súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1, ods. 2 O.s.p.) a rozhodol rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 05.11.2011. Z obsahu pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že Daňový úrad Bratislava, ako vecne a miestne príslušný správca dane, vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty TANDEM No. 1, s.r.o., Bratislava (žalobcu) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9102401/5/2622623/12/StrK zo dňa 11.09.2012. Správca dane zaslal daňovému subjektu výzvu zo dňa 19.09.2012 na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, ktorú daňový subjekt prevzal dňa 27.09.2012. Žalobca správcovi dane doručil písomné vyjadrenie k protokolu, ktoré správca dane zapracoval do Dodatku č. 1 k protokolu so záverom, že správca dane trvá na výsledku uvedenom v Protokole zo dňa 19.09.2012. Protokol spolu s Dodatkom č. 1 k protokolu boli prerokované v zmysle § 15 ods. 12 zákona o správe daní dňa 26.10.2012, o čom svedčí spísaná zápisnica č. 9102401/5/3115314/12/StrK. Správca dane na základe výsledkov zistených pri kontrole nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie faktúr č. XXX/XXXX, č. XXX/XXXX, č. XXX/XXXX, č. XXX/XXXX a č. XXX/XXXX, vystavených spoločnosťou NEOINVEST spol. s.r.o., Sliač za obdobie jún 2011 v celkovej sume XX.XXX,XX Eur. V nadväznosti na túto skutočnosť správca dane nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume XX.XXX,XX Eur a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške XX.XXX,XX Eur dodatočným platobným výmerom zo dňa 29.10.2012. Žalobca proti tomuto daňovému výmeru podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté Finančným riaditeľstvom SR rozhodnutím č. 1100302/1/61922/2013/5060-r zo dňa 11.02.2013 tak, že vyššie citovaný dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo Daňovému úradu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane na základe vyššie citovaného rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR v rámci vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 9104407/5/5455333/2013/MočL zo dňa 06.12.2013, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobie jún 2011 vo výške XX.XXX,XX Eur. Toto rozhodnutie žalobca prevzal dňa 19.12.2013, podal voči nemu odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného tak, že žalovaný správny orgán vyššie citované prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104407/5/5455333/2013/MočL zo dňa 06.12.2013, ktorým správca dane podľa ust. § 68 ods. 5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 vo výške XX.XXX,XX Eur a určil vlastnú daňovú povinnosť vo výške XX.XXX,XX Eur, žalobcovi potvrdil a odvolanie zamietol. IV. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012), daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku (s účinnosťou od 01.01.2013) platí, že daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Procesný postup v daňovom konaní zásadne určuje orgán správy dane, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Ako dôkaz môžu poslúžiť všetky legálne získané prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Zo žiadneho ustanovenia zákona o správe daní nemožno vyvodiť, že by ako dôkaz v daňovom konaní nebolo možné použiť zápisnice o výsluchoch obvinených osôb získaných od orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ boli tieto dôkazy vykonané v súlade so zákonom, daňový subjekt bol s nimi oboznámený a mal možnosť k nim zaujať stanovisko. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť a vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhoduje o ich preukaznosti. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je zásadne na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012 vyplýva, že: „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode". Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane preveroval počas daňovej kontroly obchodovanie s tovarom v reťazci vyššie označených spoločností prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušných daňových úradoch, i prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií a zistil, že s výnimkou formálnych daňových dokladov a svedeckých výpovedí osôb vystupujúcich za spoločnosti zúčastnené na reťazovom obchode neboli k dispozícii žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť a reálnosť vystavených faktúr a tvrdení žalobcu. Možno konštatovať, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolu nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých tovarov. Pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní, pričom využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Žalobca využil svoje právo namietať voči postupu zamestnancov správcu dane, najmä v súvislosti s tvrdenou nečinnosťou správcu dane, nedodržiavaním lehôt vydávanie rozhodnutí a prekročenie dĺžky trvania daňovej kontroly. Súd sa nestotožnil v celom rozsahu s námietkami žalobcu o porušení jeho procesných práv v súvislosti s realizovanými dožiadaniami adresovanými iným správcom dane, či žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane povinnosť vyžiadať si od kontrolovaného daňového subjektu súhlas, či stanovisko k dožiadaniu iného správcu dane alebo k zaslaniu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Pokiaľ je však pri ich realizácii vypočutá ako svedok osoba, ktorá poskytuje dožiadanému tuzemskému, či zahraničnému orgánu daňovej správy vysvetlenie ku skutočnostiam potrebným pre správne určenie daňovej povinnosti, je potrebné upovedomiť daňový subjekt o takomto úkone a umožniť mu realizovať právo klásť svedkovi otázky. Toto právo žalobcu bolo postupom správcu dane a dožiadaných orgánov porušené. Na druhej strane je treba vziať do úvahy, že žalobca v priebehu daňového konania porušenie tohto práva nenamietal, v konaní bol pasívny a vyjadril len paušálny nesúhlas so zisteniami správcu dane. Neupriamil pozornosť na skutočnosti, ktoré sa mali výsluchom takýchto svedkov objasniť, ani o nich nepredložil žiadne dôkazy. Súd je toho názoru, že zistený skutkový stav by nebol iný, ak by sa žalobcovi umožnilo klásť otázky svedkom vypočutým pred dožiadanými daňovými orgánmi. Uvedená chyba v postupe správcu dane za daných okolností nemohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je treba tiež zdôrazniť, že žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť do všetkých listín tvoriacich podklad rozhodnutia správcu dane, vrátane zápisníc, dožiadaní, žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a odpovedí na ne, ako aj do zápisníc o výsluchoch svedkov, ktorí vypovedali pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobca mal možnosť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, ako aj v rámci vyrubovacieho konania, vyjadriť a navrhnúť ďalšie dôkazy. Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. V prejednávanej veci správca dane správne vyhodnotil posudzované obchodné prípady v tom zmysle, že sa v rámci dokazovania sa nepreukázalo skutočné dodanie fakturovaného plnenia žalobcovi a zároveň nebolo hodnoverne preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že existencia tovarov je nepreukázaná a zhromaždené zistenia nasvedčujú tomu, že jedná sa o fiktívne obchodujúce spoločnosti. Vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Vo všeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe dokladov uznané odpočítanie dane, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo v danom prípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru a služieb, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sume dane ( § 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, žalobcovi nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t.j. uvedením na faktúre, nakoľko faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, správca dane s poukazom na § 29 ods. 2, 4 zákona o správe daní bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane v naznačenom smere neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto rozsudky Fini H, C-32/03, body 33 a 34; Véleclair, C-414/10, bod 32). Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 51). Nie je teda v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že predložením zákonom požadovaných daňových dokladov v podstate vyčerpal svoje dôkazné bremeno a správca dane nad rámec zákona od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť, poukazuje súd na to, že orgány daňovej správy od žalobcu nepožadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že v rámci dožiadaní boli preverované aj iné skutočnosti a daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet predkladať daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Správca dane mal právo preveriť existenciu týchto obchodov a doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, nebolo však jeho povinnosťou žalobcu poučovať, akým spôsobom má preukázať uskutočnenie dodávok, okrem predloženia daňových dokladov, ktorých vierohodnosť bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že tovar existoval a že sa s ním skutočne obchodovalo. V rámci vyhodnotenia skutkových zistení správca dane i žalovaný prijateľným spôsobom aplikovali zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, pričom možno konštatovať, že vyvodené závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia a sú i v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Podstata veci spočíva v tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie reálneho uskutočnenia obchodov, resp. že uskutočnil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikania, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo vyplývajúce zo zásady neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na neutralitu dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovaných zdaniteľných obchodoch. Podľa názoru súdu správca dane aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH dostatočne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď žalobcovi nepriznali odpočet DPH a určili vlastnú daňovú povinnosť za príslušné zdaňovacie obdobie. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia v systéme správneho súdnictva neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.