Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/85/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200657 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200657.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/XXXX/XX/ XXXX zo dňa 24.02.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 24.02.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu súdneho poplatku vo výške 70,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 518,77 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.04.2014 domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.02.2014 a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/XXXX/XX/XXXX zo dňa 14.06.2013 , ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5.000,- eur pre porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon č. 250/2007 Z.z. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca uvádza, že z rozhodnutia žalovaného ani z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je možné identifikovať „právo na ochranu ekonomických záujmov“ v skutkových a právnych pomeroch prípadu a teda jednoznačne určiť v čom spočíva aj porušenie povinnosti zakladajúcej administratívno- právnu zodpovednosť žalobcu. Zákonný pojem „právo na ochranu ekonomických záujmov“ (§ 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.) je všeobecným a právne neurčitým pojmom. Reálny obsah získava až v konkrétnej situácie na základe toho, aké oprávnenie (nárok) spotrebiteľa s danou situáciou spája zákon, zmluva alebo iná právne relevantná skutočnosť. Porušenie povinnosti žalobcu malo spočívať v neakceptovaní výpovede revolvingu je základom posúdenia, ako a ktoré zmluvné a/alebo zákonné ustanovenia upravili právo na jeho zrušenie výpoveďou. Až následne by sa mohlo dospieť k záveru, či právo na ochranu ekonomických záujmov bolo alebo nebolo porušené. Žalobca poukazuje na znenie čl. 9 zmluvných dojednaní označené ako Neuskutočnenie revolvingu - výpoveď: 9.1. Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ. Veriteľ aj Dlžník môžu revolving kedykoľvek vypovedať bez uvedenia dôvodu k časti tejto Zmluvy o RÚ upravujúcej uskutočnenie revolvingu (ďalej len „výpoveď revolvingu). V prípade výpovede revolvingu tento nebude Veriteľom poskytnutý. 9.2. Výpoveď revolvingu musí byť vždy v písomnej forme. Výpovedná doba je 10 (desať) pracovných dní odo dňa doručenia výpovede druhej strane. 9.3. Výpoveď revolvingu je Dlžník povinný doručiť veriteľovi najneskôr do 15 (pätnástich) pracovných dní (I) pred splatnosťou 6. splátky, resp. každej ďalšej 12. splátky pri úvere so splatnosťou 12 a 18 mesiacov, resp. (II) pred splatnosťou 12. splátky, resp. každej ďalšej 18. splátky pri úvere so splatnosťou 24 a 30 mesiacov, resp. (III) pred splatnosťou 18. splátky, resp. každej ďalej 24. splátky pri úvere so splatnosťou 36 mesiacov, resp. (IV) pred splatnosťou každej 24. splátky pri úvere so splatnosťou 42 a 48 mesiacov. Výpoveď revolvingu sa teda podáva bez uvedenia dôvodu a v lehote uvedenej v bode 9.3. Podáva sa pred vyplatením revolvingu (v zmysle hore uvedeného kedykoľvek pred splatnosťou 24. splátky úveru). To, kedy sa výpoveď revolvingu má podať, je spotrebiteľovi jasné od začiatku zmluvného vzťahu, lebo o splatnosti splátky, pred ktorou najneskôr (t.j. spotrebiteľ prakticky môže výpoveď podať už pri prvej splátke) má výpoveď podať od začiatku vie. V danom prípade výpoveď revolvingu podaná nebola a preto správne orgány nesprávne konštatujú, že spotrebiteľ nevedel, kedy má dať výpoveď lebo nevedel dátum vyplatenia revolvingu. Z hľadiska vymedzenia práva na ochranu ekonomických záujmov spotrebiteľov vyššie uvedené znamená, že jeho obsah netvorí ani zmluvný a ani zákonný nárok na zrušenie revolvingu podaním výpovede po jeho vyplatení. Žalobca nemal právnu povinnosť prihliadať na výpoveď revolvingu podanú po jeho vyplatení a teda ani nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti kladenej žalobcovi za vinu tým, že on ako účastník konania poskytol revolving až po uhradení 40. splátok a následne odmietol akceptovať spotrebiteľovu žiadosť o ukončenie zmluvného vzťahu výpoveďou. Žalobca nepovažuje skutok označený žalovaným ako porušenie nejakej povinnosti za správnym deliktom a uloženie sankcie je nezákonné. Vo výrokovej časti rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného, nie je vôbec konkretizované porušenie právo spotrebiteľa. Nie je teda možné ustáliť z výrokovej časti, čo by malo byť vlastne porušeným právom spotrebiteľa. Presná identifikácia správneho deliktu po stránke skutkovej nie je len predpokladom zákonnosti posúdenia veci, ale má oveľa širšie súvislosti - pri závere o porušení zákona sa teda zakladá prekážka litispendencie a následne prekážku rozhodnutej veci, zamedzuje sa možnosť dvojitého postihu pre rovnaký skutok a tiež je významná aj pre určenie rozsahu dokazovania. Účastník konania namieta neurčitosť výroku rozhodnutia, nakoľko ani v ňom sa neuvádza zmluvné alebo zákonné ustanovenie zakladajúce právo klienta na zrušenie revolvingu potom, ako je revolving vyplatený. Žalobca poukazuje na že zo strany žalovaného došlo k pochybeniu, nakoľko sa obsahom podaného odvolania sa náležitým spôsobom nezaoberal. Aj keď v odvolaní poukázal žalobca nato, že dátum, kedy treba výpoveď revolvingu podať je známy už od uzavretia zmluvy, že dátum výpovede revolvingu a jeho určenie nie je závislé od dátumu vyplatenia revolvingu, že popis skutku, v ktorom by malo ísť o správny delikt odporuje obsahu správneho spisu, žalovaný na uvedené nedal žiadnu odpoveď. Žalovaný sa nevysporiadal s tým, že záverom prvostupňového orgánu odporujú viaceré ustanovenia dojednaní. Pritom oneskorené vyplatenie revolvingu je otázkou občiansko-právnej zodpovednosti, nie administratívno-právnej zodpovednosti. Oneskoreným vyplatením revolvingu sa nepredlžuje trvanie zmluvného vzťahu viac, resp. nevýhodnejšie, než v prípade, keď dôjde k jeho včasnému vyplateniu. Oneskorené vyplatenie revolvingu nemá na otázku jeho vypovedania žiadny vplyv. Žalovaný pri posudzovaní veci bez relevantného podkladu tvrdil, že žalobca odmietol akceptovať výpoveď revolvingu s požiadavkou na uvedenie dôvodov zo strany spotrebiteľa, že lehota na podanie výpovede revolvingu nebola dodržaná pre konanie žalobcu. Ani jeho z uvedených tvrdení, ktoré by malo predstavovať porušenie povinnosti žalobcu nie je pravdivé a nemá oporu v skutkovom stave veci. Žalobca napáda rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie aj v otázke uloženia sankcie a jej výšky za označený správny delikt. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva administratívne trestanie má trestnoprávny charakter. Pri ukladaní sankcie zákonná úprava (§ 24 ods. 6 zákona č. 25/2007 Z.z.) demonštratívne upravuje kritériá, ktorých posúdenie s ohľadom na pomery konkrétnej skutkovej veci sú vodítkom pri určovaní jej výšky. Žalobca zotrváva na uvedených dôvodoch nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného aj nezákonnosť uloženia sankcie a to jednak z dôvodu absencie protiprávneho konania, ale aj z dôvodu porušenia zákona v časti upravujúcej ukladania sankcií. Výpočet kritérií posudzovaných pri ukladaní sankcií vyjadruje, že správny orgán je povinný zohľadniť vo veciach iné, v zákone výslovne neuvedené okolnosti, ktoré majú význam z hľadiska ním posudzovaného porušenia zákona a jeho sankcionovania. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní o výške sankcií neboli zohľadnené všetky okolnosti ani v tom rozsahu, ktorý zodpovedá demonštratívnemu výpočtu uvedených kritérií. Žalobca namieta nevyhodnotenie faktu, že medzi žalobcom a klientom došlo k zrušeniu vyplateného revolvingu a k vyporiadaniu veci aj po finančnej stránke. Táto okolnosť nebola v priebehu rozhodovania žiadnym spôsobom zohľadnená. Pritom ak odmietnutie akceptovať výpoveď má predstavovať porušenie práva na ochranu ekonomických záujmov spotrebiteľa potom zrušenie revolvingu je odstránením uvedeného porušenia. Uvedená skutočnosť mala byť zvažovaná pri ukladaní sankcie práve prostredníctvom kritéria „následok“ protiprávneho konania, čo sa však nestalo. Postupom správnych orgánov nebola relevantným spôsobom vyhodnotená ani otázka miery zavinenia. V prípade ukladania sankcií túto otázku ust. § 24 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. nevylučuje ako kvalifikačné kritérium pre určenie pokuty. Až z trestnoprávnej úpravy ukladania sankcií a jej subsidiárneho použitia vyplýva, že otázka zavinenia je podstatnou pre určenie výšky trestu (sankcie). Žalovaný ani prvostupňový správny orgán otázku zavinenia pri určení výšky sankcie nezohľadnili s ohľadom na konkrétne skutkové pomery veci a uvádzajú len všeobecné formulácie, ktoré sa obsahovo viažu na otázku existencie zodpovednosti za porušenie zákona, ale nie na otázku výšky sankcie. Na zrušenie už vyplateného revolvingu nejestvovalo ani zmluvne dohodnuté ani zákonom dané právo a preto vôbec je otázne, aký charakter zavinenia žalobcu ohľadne označeného porušenia práva podľa ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. by sa dal za neakceptovania výpovede revolvingu vyvodiť. Žalovaný v rozhodnutí tvrdí, že prihliadol na mieru a rozsah upierania práva spotrebiteľa na ochranu ekonomických záujmov. Potom je otázne, v ktorej časti svojho rozhodnutia je možné uvedené zistiť a tvrdené zváženie uvedených okolností preskúmať. Správne orgány pri rozhodovaní o uložení sankcie teda nevzali do úvahy ani okolnosti spáchania deliktu, okolnosti, za ktorých malo dôjsť k jeho spáchaniu, mieru zavinenia a taktiež nie je možné z napadnutého rozhodnutia zistiť, či vôbec a do akej miery vzali do úvahy skutočnosť, kedy žalobca vykonal úkon smerujúci k zrušeniu revolvingu. Rozhodnutie o uložení sankcie, pokiaľ ide o jeho výšku, je nepreskúmateľné, pretože zdôvodniť výšku sankcie len tým, ako maximálnu sankciu je možné uložiť je arbitrárne a popierať zmysel zákonnej úpravy kritéria pre určenie výšky sankcie za porušenie zákona. V časti o uložení sankcie a o jej výške ide o nepreskúmateľné rozhodnutie pre nedostatok dôvodov, a tiež rozhodnutie nezohľadňujúce všetky okolnosti prípadu, čím došlo k podstatnej vade konania, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Žalobca namieta, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, ktorý v podstatných otázkach je v rozpore s obsahom správnych spisov, z nesprávneho posúdenia po právnej stránke, napadnuté rozhodnutie sa v podstatných otázkach vyjadrením žalobcu ani nezaoberajú a nedávajú žiadne zrozumiteľné odpovede na základné otázky súvisiace s procesnou obranou žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádza, že inšpektormi prvostupňového správneho orgánu bolo pri kontrole uskutočnenej dňa 28.03.2013 v sídle žalobcu zistené, že žalobca uprel spotrebiteľovi právo na ochranu ekonomických záujmov. Dňa 13.05.2013 bolo vydané oznámenie o začatí správneho konania, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 16.05.2013. Na základe zisteného skutkového stavu vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie zo dňa 14.06.2013, pre porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný uvádza, že žalobca proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom uvádza, že správny orgán nesprávne a neúplne zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci. Tvrdí, že správny orgán vychádzal len z odseku 9.1 a to aj napriek tomu, že z odseku 9.3 vyplýva, kedy sa revolving podáva. Keďže v určenej lehote pred splatnosťou rozhodujúcej splátky nedošlo k vypovedaniu revolvingu, potom akékoľvek vypovedanie zo strany klienta urobené z časového hľadiska následne nie je výpoveďou. Z čl. 9 odseku 9.1 zmluvných dojednaní vyplývalo, že výpoveď revolvingu mal doručiť najneskôr 15 pracovných dní pred splatnosťou každej 24. splátky. Lehota na podanie výpovede revolvingu závisela iba od platnosti príslušnej splátky, najneskôr pred ktorou malo k výpovedi revolvingu prísť. Táto lehota nebola závislá od vyplatenia revolvingu alebo od iného úkonu zo strany účastníka konania. Jej nedodržanie preto účastník konania objektívne ani spôsobiť nemohol, ako to tvrdí v napadnutom rozhodnutí. Podotýka, že aj keby revolving bol vyplatený včas, ani vtedy by výpoveď klienta podaná následne po jeho vyplatení nespôsobila jeho zrušenie a ani nezaložila právo na jeho zrušenie. Žalobca zastával názor, že od výpovede revolvingu ako právneho úkonu, ktorý má byť urobený vopred pred splatnosťou rozhodujúcej splátky, je potrebné odlišovať písomnosť klienta urobenú po vypovedaní revolvingu. Má za to, že zrušenie revolvingu na základe žiadosti podanej po vyplatení revolvingu nebolo ani zmluvne dohodnuté, a takéto právo na dodatočné zrušenie revolvingu nevyplýva zo zákona. Postupy a závery správneho orgánu sú v rozpore s jeho povinnosťou vyplývajúcou z ust. § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 Správneho poriadku. Žalobca namieta neurčitosť výroku rozhodnutia, nakoľko ani v ňom sa neuvádza ako je revolving vyplatený. Má za to, že v rozhodnutí správny orgán poukazuje na porušenie práva spotrebiteľa na ochranu ekonomických záujmov, ale nešpecifikuje z ktorého ustanovenia vyplýva právo na zrušenie revolvingu ak nebola uplatnená výpoveď revolvingu. Napadnutý výrok považuje v rozpore so zmluvnými dojednaniami, keď výpoveď revolvingu z čl. 4 zmluvných dojednaní nevyplýva a tiež žalobca nikdy neodmietol zrušenie revolvingu s odvolaním sa na článok 4. Možnosť zrušenia revolvingu po jeho vyplatení nebola medzi zmluvnými stranami dohodnutá, a že klient nepodal výpoveď pred splatnosťou splátky č. 24, ale až následne po pripísaní peňažných prostriedkov z revolvingu na jeho účet. Správne orgány túto skutočnosť nevyhodnotili a tiež že sa nevysporiadali ani s písomnou korešpondenciou medzi žalobcom a klientom ako listinnými dôkazmi. Súčasne namietal, že správny orgán sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa nedostatku jeho právomoci, pretože posudzovanie zrušenia revolvingu nepatrila ani nepatrí do kompetencie správneho orgánu. Vo vzťahu k výroku o sankcii namietal nielen nedôvodnosť sankcie ako takej, ale aj neprimeranosť jej výšky. Skutkový stav popisovaný v rozhodnutí nie je porušením zákona a preto pre uloženie sankcie chýba prvok protiprávnosti ako základný predpoklad vyžadovaný zákonom č. 250/2007 Z.z. Poukazuje nato, že medzi žalobcom a klientom došlo k vyriešeniu veci tak, že bolo pristúpené k mimoriadnemu zrušeniu revolvingu a vec bola vyporiadaná aj po finančnej stránke a nesúhlasí s tým, že správny orgán pri rozhodovaní o sankcii neoprávnene vzal do úvahy, že revolving bol vyplatený oneskorene. Žalovaný k námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného ako aj z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je možné identifikovať „právo na ochranu ekonomických záujmov“ v skutkových a právnych pomeroch prípadu a teda jednoznačne určiť, v čom spočíva porušenie povinnosti zakladajúcej administratívno-právnu zodpovednosť žalobcu a má zato, že uvedené nevyplýva ani z výrokových častí daných rozhodnutí a vyvoláva pochybnosti aj o zákonnosti formulácie výrokovej časti rozhodnutia. Zákonný pojem „právo na ochranu ekonomických záujmov“ je všeobecným a právne neurčitým pojmom. Reálny obsah získava až z konkrétnej situácie na základe toho, aké oprávnenie spotrebiteľa s danou situáciou spája zákon, zmluva alebo iná právne relevantná skutočnosť. Obsah uvedeného práva teda nie je možné vytvárať zvažovaním ex post v zmysle, čo by bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Porušenie povinnosti žalobcu malo spočívať v neakceptovaní výpovede revolvingu, ktorá je základom posúdenia a až následne by sa mohlo dospieť k záveru, či právo na ochranu ekonomických záujmov bolo alebo nebolo porušené. Pre vymedzenie obsahu práva na zrušenie revolvingu a výpovede revolvingu v uvedenom smere mal preto žalovaný posúdiť, kedy sa výpoveď revolvingu podáva a tiež ohľadom na okolnosti prípadu vymedziť aký vplyv má oneskorené vyplatenie revolvingu na možnosť výpovede revolvingu. Žalobca sa domnieva, že revolving sa totiž mohol vyplatiť až po 24. splátke a výpoveď mala byť daná najneskôr 15 dní pred splatnosťou tejto 24. splátky, čiže na vyplatenie revolvingu mal zásadný vplyv, že výpoveď revolvingu podaná nebola. Správny orgán nesprávne konštatuje, že spotrebiteľ nevedel, kedy mal dať výpoveď, lebo nevedel dátum vyplatenia revolvingu. Výpoveď podaná po lehote vyplývajúcej z čl. 9.3. nemohla mať relevanciu preto, lebo ani zmluva, zákon alebo iná skutočnosť ju nepriznali. Nejde o výpoveď revolvingu a to bez ohľadu na to, či bol revolving vyplatený v lehote určenej zmluvou alebo po jej uplynutí. Žalovaný má zato, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný konal a rozhodol na základe a v medziach zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré žalobca svojim konaním porušil. Žalovaný zastáva názor, že v správnom konaní a pri vydaní rozhodnutia postupoval v súlade so zásadami správneho konania, neprekročil svoje právomoci priznané mu príslušnými právnymi predpismi. Skutkový stav bol vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu spoľahlivo zistený a použitá argumentácia žalobcu nevyvráti správnym konaním spoľahlivo zistené porušenie ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný má zato, že v plnom rozsahu trvá na napadnutom rozhodnutí zo dňa 24.02.2014 a prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 14.06.2013. Žalovaný v správnom konaní pri vydaní rozhodnutia sa opieral o normatívne predpisy európskeho práva v súvislosti so slovenskou legislatívou, ktoré poskytujú spotrebiteľovi zvýšenú ochranu. Žalovaný poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z., predávajúci nesmie spotrebiteľovi upierať právo podľa § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný má za to, že nedodržanie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. spočívalo v tom, že žalobca mal v zmysle zmluvných dojednaní poskytnúť revolving automaticky v zmluvne dohodnutom termíne. Spotrebiteľovi totiž vyplývalo v zmysle čl. 4 zmluvných dojednaní automaticky právo na poskytnutie revolvingu po uhradení 24 splátok pri úvere so splatnosťou 48 mesiacov, t.j. po 19.07.2009. Revolving bol spotrebiteľovi poskytnutý až dňa 23.12.2010, t.j. po uhradení 40 splátok a žalobca následne odmietol akceptovať spotrebiteľovu žiadosť o ukončenie zmluvného vzťahu výpoveďou. Žalovaný uvedené protiprávne konanie kvalifikoval ako upretie práva na ochranu ekonomických záujmov spotrebiteľa. Žalovaný upozorňuje na to, že od uhradenia 24 splátok spotrebiteľom, t.j. po 19.07.2009, do času skončenia poskytnutia revolvingu, t.j. 23.10.2010, ubehlo viac ako rok. V rámci tohto časového obdobia bol spotrebiteľ v neistote ohľadne podania žiadosti o výpoveď revolvingu, nakoľko samotný žalobca v pozícii veriteľa sám meškal so splnením si svojej povinnosti, ktorá vyplývala zo zmluvných dojednaní, a to poskytnúť automaticky revolving. Poskytnutím revolvingu až po uhradení 40 splátok spotrebiteľovi sa predĺžilo splácanie úveru aj úverový vzťah. Spotrebiteľ nemal v čase navýšenia úveru, t.j. 23.12.2010 záujem o neskoré navýšenie úveru, nakoľko mu zostávalo približne 7 mesiacov do splatenia pôvodného úveru. Žalovaný námietku žalobcu ohľadne neurčitosti výroku správneho rozhodnutia považuje za alibistickú, pretože výrok ako aj v následnom odôvodnení správneho rozhodnutia sú popísané konkrétne porušenie, ktorých sa žalobca dopustil. Výrok považuje žalovaný za dostatočne zrozumiteľný a určitý a z výrokovej časti správneho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, kto je účastníkom konania, aká právna povinnosť bola porušená, ustanovenie právneho predpisu podľa ktorého došlo k uloženiu sankcie, výška pokuty a lehota splatnosti a v neposlednom rade je v ňom dostatočne jasne a určito špecifikované aj protiprávne konanie, ktoré je predmetom uloženia sankcie, a to jednak prostredníctvom vymedzenia miesta a dátumu kontroly, počas ktorej bolo takéto protiprávne konanie zistené, vymedzenie protiprávneho konania žalobcu, ktorým sa dopustil porušenia zákonných povinností. Žalovaný k námietke žalobcu, že oneskorené vyplatenie revolvingu je otázkou občianskoprávnej zodpovednosti a nie administratívnej zodpovednosti uvádza, že Slovenská obchodná inšpekcia ako orgán dozoru pri výkone kontroly odvodzuje svoju právomoc vykonávať kontrolu u žalobcu so znenia zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný poukazuje na ust. § 4 ods. 2 písm. b/, § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. a právomoc správnych orgánov pri posudzovaní konania žalobcu je možné odvodiť aj od ust. § 3 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z.z. a tiež poukazuje na znenie § 20 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. a preto z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že správny orgán ako orgán dozoru nad danými ustanoveniami zákona má právomoc na účely správneho konania ako verejno-mocenského pôsobenia v oblasti ochrany spotrebiteľa posúdiť konanie účastníka konania v rámci výkonu kontroly, ktoré správne orgány vyhodnotili ako porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný uvádza, že v správnom konaní neposudzoval výlučne len otázku zrušenia revolvingu ale aj ďalšie okolnosti prípadu, ktoré s tým súviseli. Žalovaný posúdil aj porušenie zákonnej povinnosti a to, že žalobca uprel spotrebiteľovi právo automaticky poskytnúť revolving po uhradení 24. splátok pri úvere so splatnosťou 42 a 48 mesiacov, pričom žalobca poskytol revolving až po uhradení 40 splátok a následne odmietol spotrebiteľovi žiadosť o ukončenie revolvingu. Svojvoľným predložením revolvingu žalobca zhoršil jeho postavenie v rámci zmluvného vzťahu nakoľko sa uvedením konaním dostal do neistoty. Neakceptovaním výpovede s odvolaním sa na nedodržanie lehoty na jej podanie, pričom táto nemohla byť z príčin spôsobených samotným žalobcom dodržaná, jednoznačne došlo k narušeniu ekonomických záujmov spotrebiteľa, ktorý bol nedobrovoľne zadržiavaný vo vzťahu, ktorý si nevymienil a nechcel ho po porušení podmienok zmluvy akceptovať. Poškodenie ekonomických záujmov spotrebiteľa spočívalo aj v tom, že v zmysle článku 5.2 zmluvných dojednaní za poskytnutie každého revolvingu sa zaväzuje dlžník zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, t. j. aj za poskytnutie oneskoreného revolvingu zapríčineného žalobcom a na konci splácania úveru. Spotrebiteľ dňa 05.01.2011 zaslal žalobcovi žiadosť o zrušenie navýšenia úveru, ktorá mu bola zamietnutá žalobcom 07.01.2011 z dôvodu nedodržania postupu výpovede v zmysle čl. 9 zmluvných dojednaní. Dňa 21.11.2012 zaslal spotrebiteľ druhú žiadosť žalobcovi o storno revolvingu, ktorú však neakceptoval listom zo dňa 29.11.2012. Žalovaný uvádza, že spotrebiteľovi nebol známy presný dátum vyplatenia revolvingu, a tak nemohol ani vedieť, kedy je potrebné podať žiadosť o výpoveď revolvingu v zmysle zmluvných dojednaní. Výpoveď revolvingu mohol podať ešte pred samotným vyplatením, ak by bol so strany žalobcu na vyplatenie revolvingu vopred upozornený, nakoľko sa tak nestalo žalobca s automatickým vyplatením revolvingu meškal, k podaniu výpovede došlo až zistením, že úver bol navýšený. K námietke žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí zákonnej lehoty žalovaný uvádza, že podľa § 24 ods. 7 zákona č. 250/2007 Z.z. pokutu možno uložiť do jedného roka odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odseku 1 a 3 a do desiatych rokov podľa odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Porušenie zákonnej povinnosti bolo zistené prvostupňovým správnym orgánom pri vykonanej kontrole dňa 28.03.2013, pričom prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 14.06.2013 a rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 24.02.2014, t. j. v zákonnom stanovej lehote, preto nemohlo dôjsť k preklúzii. Žalovaný považuje výšku uloženej sankcie za adekvátny protiprávnemu konaniu žalobcu. Výška pokuty bola riadne odôvodnená. V zmysle judikatúry a rozhodovacej praxe súdov týkajúce sa rozhodovania o správnych deliktoch orgán dozoru pri určení výšky sankcie prihliadol jednak na okolnosti viažuce sa na subjekt, samotný skutok a jeho následok, jednak na všetky štyri povinné hľadiská deformované v § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný má za to, že pri určovaní výšky pokuty zohľadnil okolnosti daného prípadu ako aj dôvody zisteného porušenie zákona žalobcom. Žalovaný prihliadol pri ukladaní sankcie najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť veci, dĺžku trvania protiprávneho konania, ktorými sú porušenia práv spotrebiteľa pri nedodržaní povinnosti vyplývajúcich zo zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný prihliadol na skutočnosť, že žalobca vo vzťahu k spotrebiteľovi zneužil svoje postavenie silnejšej zmluvnej strany práve pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. O dôveryhodnosti žalobcu veľa vypovedá aj neúnosná miera RPNM 73,75 % pri prešetrovanom revolvingovom úvere a predložené zmluvné dojednania, ktorých obsah vzhľadom na veľkosť písma je pre spotrebiteľa absolútne nečitateľný. Vzhľadom na uvedené žiada, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Súd z pripojeného administratívneho spisu žalovaného zistil, že prvostupňový správny orgán vykonal dňa 28.03.2013 v čase 10:30 - 14:30 hod. kontrolu u žalobcu, ktorého cieľom bolo dodržiavanie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení zákonov a na šetrenie podnetov spotrebiteľov č. 144/2013 a č. 255/2013. Z vykonaného šetrenia správnosti postupu žalobcu pri podnete č. 144/2013 prvostupňový správny orgán zistil, že spotrebiteľ dňa 04.07.2007 uzavrel so žalobcom zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100001735. Po podpísaní uvedenej revolvingovej úverovej zmluvy žalobca doručil zmluvu ako i splátkový kalendár zamestnávateľovi, ktorý počnúc mesiacom august 2007 pravidelne každý mesiac zrážal zo mzdy spotrebiteľa čiastku 56,10 eur. Spotrebiteľ dňa 31.12.2010 doručil žalobcovi výpoveď zo zmluvy, ktorú však neakceptoval a oznámil mu automatické navýšenie revolvingového úveru. Prvostupňový správny orgán zistil, že dňa 23.12.2010 bola spotrebiteľovi na účet pripísaná čiastka 457,75 eur, čo predstavuje výšku revolvingu. Poskytnutím revolvingu sa spotrebiteľovi predĺžil splátkový kalendár na 72 mesiacov. Spotrebiteľ dňa 31.12.2010 vrátil veriteľovi celú sumu späť na účet. Kontrolou bolo zistené, že žalobca mal spotrebiteľovi automaticky poskytnúť revolving po uhradení 24. splátok pri úvere so splatnosťou 42-48 mesiacov (t.j. po 19.07.2009). Žalobca poskytol revolving až po uhradení 40. splátok (23.12.2010), čím porušil čl. 4.2 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere. Predmetom podnetu č. 255/2012 bola žiadosť spotrebiteľa o prešetrenie splátkového úveru so žalobcom, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľka uzavrela so žalobcom zmluvu o revolvingovom úvere č. 81000043747 dňa 05.03.2012. Dňa 16.05.2013 obdržal žalobca Oznámenie o začatí správneho konania. Pri výkone kontroly bolo zistené, že kontrolovaný subjekt v pozícii veriteľa uzavrel so spotrebiteľom zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100001735, na základe ktorej mal v zmysle čl. 4.2. zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spotrebiteľovi automaticky poskytnúť revolving po uhradení 24. splátok pri úvere so splatnosťou 42-48 mesiacov ( po 19.07.2009). Kontrolovaný subjekt poskytol revolving až po uhradení 40. splátok (dňa 23.12.2010) a následne odmietol akceptovať spotrebiteľovu žiadosť o ukončenie zmluvného vzťahu výpoveďou s odvolávkou na čl. 4 zmluvných podmienok, ktoré však sám porušil, čím spotrebiteľovi uprel právo na ochranu ekonomických záujmov, čím došlo k porušeniu § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z., za ktoré zodpovedal žalobca. Týmto Oznámením bol žalobca poučený o začatí správneho konania o uložení pokuty podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. a v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku s tým, že ako účastník správneho konania má právo sa vyjadriť písomne k dôvodom konania do 8 dní odo dňa doručenia tohto Oznámenia, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania. Dňa 28.05.2013 obdržal prvostupňový správny orgán v konaní č. k. P/00093/01/2013 vyjadrenie k Oznámeniu o začatí správneho konania. Dňa 14.06.2013 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie číslo P/0093/01/2013, kontrola vykonaná dňa 28.03.2013 v sídle žalobcu, ktorým rozhodol tak, že žalobcovi pre porušenie zákazu predávajúcim upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3 - účastník konania v pozícii veriteľa uzatvoril so spotrebiteľom Attilom Kucmanom z Malých Dvorníkov zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100001735, na základe ktorej mal v zmysle čl. 4.2. zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL SLOVAKIA spol. s.r.o. (obchodné meno do 14.02.2008), spotrebiteľovi automaticky poskytnúť revolving po uhradení 24 splátok pri úvere so splatnosťou 42 a 48 mesiacov (t.j. po 19.07.2009). Účastník konania poskytol revolving až po uhradení 40. splátok (dňa 23.12.2010) a následne odmietol akceptovať spotrebiteľovu žiadosť o ukončení zmluvného vzťahu výpoveďou (výpoveď revolvingu) s odvolávkou na čl. 4 Zmluvných podmienok, ktoré však sám porušil, čím spotrebiteľovi uprel právo na ochranu ekonomických záujmov, čím bol porušený § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. a ukladá podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pokutu vo výške 5.000,- eur. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán opísal priebeh kontroly a zistené nedostatky žalobcu pri vypovedaní revolvingovej zmluvy. Žalobca podal dňa 03.07.2013 odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo: SK/0572/99/2013 zo dňa 24.02.2014 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov na vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahoval zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postup správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). K námietke žalobcu ohľadne zákonnosti rozhodnutia ako takého, kedy bolo vydané po uplynutí zákonnej lehoty určenej pre rozhodnutie o podanom odvolaní. Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o uložení pokuty číslo: P/0093/01/2013 dňa 14.06.2013. Právny zástupca žalobcu ho prevzal dňa 18.06.2013 a dňa 03.07.2013 podal odvolanie. Listom zo dňa 12.07.2013 oznámil prvostupňový správny orgán právnemu zástupcovi žalobcu, že odvolanie bolo predložené žalovanému spolu s Vyjadrením prvostupňového správneho orgánu k odvolaniu účastníka konania podanému v odvolacej lehote dňa 02.07.2013. Žalovaný podaním zo dňa 19.09.2013, doručeným právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27.09.2013, upovedomil žalobcu o predĺžení lehoty pre rozhodnutie v súlade s ust. § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný o podanom odvolaní žalobcu rozhodol dňa 24.02.2014. Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatie konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30 dní prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. Súd konštatuje, že prvostupňový správny orgán žalobcu písomne upovedomil o odstúpení odvolania (list zo dňa 17.07.2013), žalovaný listom zo dňa 19.09.2013 upovedomil účastníkov správneho konania o predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia v odvolacom konaní v súlade s § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Lehota uvedená v ust. § 49 ods. 2 Správneho poriadku je zákonná túto zákonnú lehotu konajúci správny orgán nemôže predĺžiť. Odvolací orgán predĺžil lehotu na vypracovanie rozhodnutia, avšak z upovedomenia o predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia, nevyplýva aká je nová lehota na vypracovanie rozhodnutia vo veci samej. Súd konštatuje na základe založených dokladov v administratívnom spise, že žalovaný nerozhodol v lehote podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku a napadnuté rozhodnutie vydal až dňa 24.02.2014. Táto vada v konaní žalovaného ale nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosť a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. predávajúci nesmie spotrebiteľovi upierať práva podľa § 3. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z., za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dozorcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000 Sk. Podľa § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., pri určovaní výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti. Žalobca v žalobe namietal, že vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím, nie je vôbec konkretizované porušené právo spotrebiteľa, nie je teda možné ustáliť z výrokovej časti, čo by malo byť vlastne porušením práva spotrebiteľa. Podľa názoru žalobcu vo výrokovej časti rozhodnutia nie je presná identifikácia správneho deliktu po stránke skutkovej. Taktiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie. Slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému preto je žiaduce, aby správne orgány ako aj súdy interpretovali základné zásady správneho konania (§ 3 Správneho poriadku) v súlade s princípmi dobrej správy. Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj rezolúcie Rady Európy a Odporučenie Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správy a ochrany práv jednotlivca, a to i napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku; ide predovšetkým o rezolúciu Výboru ministrov (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov č. (91) 1 vo veciach administratívnych sankcií. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že výrok rozhodnutia nemá náležitosti ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Nevyhnutnými náležitosťami výroku o inom správnom delikte, keďže ide o rozhodnutie v oblasti správneho trestania, je popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania s takou špecifikáciou, ktorá je nevyhnutná na to, aby nemohol byť daný skutok zameniteľný s iným skutkom a ktorá týmto zabráni prípadnému opakovanému postihu. Súd preto k otázke dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti výroku správneho rozhodnutia o inom správnom delikte poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/28/2007, z ktorého cituje nasledovné: „Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania.“ Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenie či sankcie boli uložené. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Súd konštatuje, že správny orgán tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia uviedol nakoľko uviedol, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte je zložený z dátumu kedy kontrola bola vykonaná, z rozhodnutia o tom, že žalobca svojim konaním naplnil objektívnu stránku iného správneho deliktu, o tom, že spáchal iný správny delikt a z rozhodnutia o tom, aká sankcia sa mu ukladá za spáchanie tohto iného správneho deliktu. Súd preto konštatuje, že výrok rozhodnutia je určitý, konkrétny a zrozumiteľný, nakoľko sa v ňom rozhoduje o právach a povinnostiach alebo právom chránených záujmoch fyzických či právnických osôb, teda má náležitosti § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Súd sa stotožnil s právnym záverom žalobcu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia v rozpore s § 47 Správneho poriadku neuviedol dôvody pre výšku uloženej sankcie. Výška pokuty bola odôvodnená len tým, že prihliadol najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť veci, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania, ktorými sú porušenie práv spotrebiteľa pri nedodržaní povinnosti vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Navyše napadnuté rozhodnutie v časti uloženia sankcie neobsahuje ani úvahu, ktorou sa správny orgán spravoval pri hodnotení skutočností a ani hodnotenie týchto skutočností vo vzťahu k výške uloženej pokuty. Na uvedenom základe súd postupoval tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p z dôvodu nepreskúmateľnosti odôvodnenia výšky uloženej pokuty. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného, aby na základe správnej úvahy stanovil výšku pokuty za zistený správny delikt. Iba riadnym odôvodnením o naplnení jednotlivých kritérií uvedených v § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. si žalovaný splní povinnosť vo vzťahu k výroku o uloženej sankcie. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, žalobca uhradil súdny poplatok vo výške 70,- eur, ktorý mu uhradí žalovaný, ktorý zároveň nahradí žalobcovi aj trovy právneho zastúpenia vo výške 518,77 eur vyučtované podľa § 11 ods. 4, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. 2 x á 134,- eur, 1 x 139,83 eur, 2 x paušál á 8,04 eur , 1 x paušál á 8,39 eur a 20% DPH, k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za zákonný a čoho sa odvolateľ domáha.