Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/106/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200755 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200755.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobkyne: N. H., M. jednoty XX, N., zastúpená: JUDr. Martin Staroň, advokát, Hlavná 89, Prešov, proti žalovanému: Rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave, Ventúrska 3, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. R-XXXX/XXXX zo dňa 17.03.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. R-XXXX/XXXX zo dňa 17.03.2014 ako aj rozhodnutie dekana Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení č. DF/XXXX/XXX zo dňa 03.02.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d / O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 354,08 eur , na účet jej právneho zástupcu do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.03.2014 žalovaný potvrdil rozhodnutie dekana Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave (ďalej aj ako „DF VŠMÚ“) č. DF/XXXX/XXX zo dňa 03.02.2014, ktorým bola žalobkyňa vylúčená pre neprospech z bakalárskeho štúdia študijného programu - herectvo na DF VŠMÚ. Žalobkyňa považovala toto rozhodnutie za nezákonné, žiadala ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. K okolnostiam prípadu žalobkyňa uviedla, že ako študentka tretieho ročníka DF VŠMÚ vypracovala bakalársku prácu na tému „Vytvorenie dramatickej postavy - pani Prenticeová z hry Kľúčovou dierkou (J. Orton) - Sloboda herca?“. Práca bola predložená na posúdenie (školiteľke) a dvom oponentom. Školiteľka hodnotila prácu známkou C, oponenti známkami D a FX. Za najzávažnejší nedostatok práce označili oponenti nedodržanie citačných noriem, čím práca vykazovala vysokú mieru kompilácie. Žalobkyňa bola pripustená k obhajobe bakalárskej práce dňa 11.06.2012, avšak podľa názoru komisie nesplnila kritériá bakalárskej práce, a preto jej obhajobu hodnotila známkou FX ako nedostatočnú. Základom takéhoto hodnotenia bolo podľa žalobkyne jediné podozrenie člena komisie Mgr. art. Petra W. z plagiátorstva, ktoré sa však nijako nepreukázalo. Po riadnom termíne žalobkyni vznikol nárok na opravný termín obhajoby, pričom bola komisiou upozornená, že musí svoju bakalársku prácu prepracovať. Žalobkyňa následne podľa pokynov a odporúčaní bakalársku prácu prepracovala, doplnila a opätovne ju odovzdala na posúdenie. Práca bola ohodnotená známkami C od školiteľky a od oboch oponentov známkou E. Obaja oponenti v posudku poukázali na rovnaké chyby a nedostatky, a to najmä na sporný spôsob práce s literatúrou hraničiaci s plagiátorstvom, vyslovujúc až pochybnosti o samotnom autorstve žalobkyne. Opravný termín sa uskutočnil dňa 28.06.2012. Predtým, dňa 24.06.2012, žalobkyňa zaslala e-mailom bakalársku prácu oponentovi Mgr. art. B. W. a 25.06.2012 oponentke K. O.. Žalobkyňa poukázala na to, že pred obhajobou jej bol zaslaný len jednej oponentský posudok, avšak druhý (od oponenta Mgr. art. Petra W.) jej doručený nebol. O jeho obsahu sa žalobkyňa dozvedela až priamo v deň konania obhajoby dňa 28.06.2012. Z tohto dôvodu žalobkyňa nemala možnosť prečítať si posudok ani otázky k obhajobe v primeranom časovom predstihu a pripraviť sa tak zodpovedne na obhajobu svojej bakalárskej práce. Poukázala na bod 4 časť IV Smernice DF VŠMÚ o záverečných prácach, z ktorého vyplýva, že posudok v písomnej a elektronickej forme je potrebné odovzdať na študijné oddelenie fakulty najneskôr týždeň pred termínom obhajoby záverečnej práce, a tiež vložiť ho do Akademického informačného systému. Tento postup nebol zo strany fakulty dodržaný a žalobkyňa nemala dostatok času na oboznámenie sa s posudkom ani s otázkami, a teda sa nemohla náležite pripraviť na obhajobu. Týmto nekorektným postupom fakulta porušila svoj vlastný vnútorný predpis a tým vystavila žalobkyňu do stresujúcej situácie, v ktorej nedokázala adekvátne odpovedať na položené otázky. Samotné doručenie oponentského posudku priamo na ústnej časti obhajoby bakalárskej práce bolo v rozpore so zákonom, smernicami, metodickými pokynmi i základnými právami študenta. Študent s prihliadnutím na jeho vek, nedostatok životných skúseností a praxe nemusí byť vždy schopní adekvátne reagovať aj s ohľadom na prípadný stres uvedomujúc si vážnosť skúšky a najmä preto, že po dlhej a poctivej príprave by mu vinou nedodržania predpisov zo strany žalovaného mohla byť znemožnená úspešná obhajoba bakalárskej práce. Žalobkyňa namietala tvrdenie žalovaného uvedené v jeho rozhodnutí, že na ústnej obhajobe bakalárskej práce nebola ochotná a schopná pristúpiť na vlastnú obhajobu práce a s komisiou nespolupracovala, že reagovala podráždene, hystericky, nereagovala na otázky členov komisie a k téme záverečnej práce na základe jej správania nevznikla žiadna diskusia. Priebeh obhajoby bakalárskej práce počas opravného termínu nie je v napadnutom rozhodnutí opísaný pravdivo a vecne správne. Žalobkyňa tvrdila, že počas obhajoby si vypočula oponentské posudky, riadne odpovedala na otázky Mgr. art. K. O., ktorá nechala svoje otázky v písomnej forme, a preto nie je pravdou, že nevznikla žiadna diskusia. Až potom, ako prišli na rad otázky Mgr. art. B. W., ktorého posudok nebol žalobkyni doručený a nemala možnosť sa s ním oboznámiť, nevedela reagovať, čo je len logické, pretože na tieto otázky žalobkyňa nebola pripravená. Žalobkyňa bola znevýhodnená oproti ostatným študentom, ktorých práva boli riadne zachované a ktorí mali dostatok času na komplexnú prípravu na otázky z posudku. Tvrdenia o tom, že komisia chcela žalobkyni pomôcť sú podľa žalobkyni nepreukázané a rovnako za nepreukazné považovala žalobkyňa tvrdenia o tom, že komisia mala záujem na tom, aby žalobkyňa svoju prácu obhájila. Žalobkyňa namietala tvrdenie žalovaného, že nebola schopná diskutovať o písomnej časti bakalárskej práce, čo bolo len vyvrcholením jej nepripravenosti na záverečné skúšky. Zápisnica zachytávajúca skutočný priebeh obhajoby s uvedeným opisom v rozhodnutí nie je v zhode. Žalobkyňa nespochybnila zloženie komisie ani odbornosť jej členov, avšak v tomto prípade ide o rozhodnutie správneho orgánu, ktoré musí byť riadne odôvodnené a musí sa opierať o listiny a iné vykonané dôkazy, pričom samotný poukaz na zloženie komisie ako dostatočnej záruky pre zákonnosť rozhodnutia nemá v zákone oporu. Ani odvolací súd nemôže odôvodňovať potvrdzujúci rozsudok s poukazom na odbornosť, kvalitu a fundovanosť sudcu súdu prvého stupňa, ktorý vydal rozsudok. Žalobkyňa poukázala na to, že z listinných dôkazov nebolo preukázané, že nebola schopná diskutovať o záverečnej práci v riadnom alebo opravnom termíne. Žalobkyňa bola spôsobilá odpovedať na otázky súvisiace s obhajovanou prácou. Žalobkyňa mala riadne a dostatočne teoretické aj praktické poznatky na požadovanej úrovni na úspešné zvládnutie obhajoby bakalárskej práce. Žalobkyňa zdôraznila, že v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný absolútne nevyjadril o pôvodne hlavnom dôvode vylúčenia žalobkyne zo štúdia a hlavnej príčine udelenia známky FX, a to o plagiátorstve. Na druhej strane však žalobkyňa poukázala na to, že správne orgány menili dôvody vylúčenia žalobkyne zo štúdia evidentne v snahe toto vylúčenie dosiahnuť. Zmenený postoj k plagiátorstvu a zmena argumentácie ohľadom dôvodov vylúčenia robí rozhodnutie nedôveryhodným a zmätočným. Pokiaľ ide o plagiátorstvo, žalobkyňa podala sťažnosť k priebehu obhajoby a zaujatosti oponenta. Keďže pri obhajobe bola obvinená z plagiátorstva, vo svojej sťažnosti okrem iného žiadala, aby jej práca bola zaslaná do Centrálneho registra záverečných prác, ktorý vyhodnotí percentualitu zhody. Žalovaný ako orgán rozhodujúci o tejto sťažnosti odpovedal žalobkyni listom zo dňa 09.10.2012, v ktorom jej oznámil, že posúdenie originality jej bakalárskej práce v Centrálnom registri záverečných prác nie je možné, nakoľko záverečné práce v umeleckých študijných odboroch sú umeleckým dielom alebo umeleckým výkonom, ktoré sú svojou povahou vždy originálne a jeho overenie a evidencia v registri nie sú možné ani technicky. Podľa žalobkyne však potom absurdne vyznievajú predošlé obvinenia na adresu žalobkyne z plagiátorstva a že svoju bakalársku prácu nevypracovala samostatne. V prípade žalobkyne nešlo o žiadny plagiát, prácu písala poctivo sama, venovala sa jej dostatočne a urobila ju podľa svojich možností a schopností. Táto skutočnosť potom ako dôvod na vylúčenie zo štúdia neobstojí a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia. Obaja oponenti za najzávažnejší nedostatok práce označili práve nedodržanie citačných noriem. Len samotná skutočnosť, že žalobkyňa neuviedla citácie zdrojov, nerobí z jej bakalárskej práce plagiát, ale môže ísť len o nedodržanie učebných postupov. V administratívnom spise je uvedené len podozrenie z plagiátorstva, pričom plagiátorstvo nebolo žiadnym dôkazom preukázané. Žalobkyňa nemusí vyvracať podozrenia z plagiátorstva, toto je úlohou správneho orgánu. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa nevedela reagovať na otázky oponenta a člena skúšobnej komisie Mgr. art. Petra W., takisto nie je dôkazom plagiátorstva. Preto žalobkyňa nesúhlasila s konštatovaním žalovaného, že nedokázala vyvrátiť podozrenia z plagiátorstva a ono podozrenie nemohlo byť preto dôvodom pre rozhodnutie skúšobnej komisie ohodnotiť obhajobu žalobkyne známkou FX a byť zákonným podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o vylúčení žalobkyne zo štúdia. Žalobkyňa dodala, že v zápise z ústnej obhajoby bakalárskej práce sa vôbec nenachádza zmienka, že by nebola ochotná a schopná pristúpiť na vlastnú obhajobu práce a s komisiou nespolupracovala, že reagovala podráždene, hystericky, nereagovala na otázky členov komisie a k téme záverečné práce na základe správania študentky nevznikla žiadna diskusia. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 04.07.2014 žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Namietal svoju pasívnu legitimáciu, poukázal na zákon č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov, z ktorého nevyplýva možnosť rozhodovať o vylúčení študenta v dvoch stupňoch, kedy prvostupňovým správnym orgánom je dekan (fakulta) a druhostupňovým správnym orgánom je rektor (vysoká škola). Len v dvoch prípadoch podľa zákona č. 131/2002 Z.z. je daná pôsobnosť a právomoc rektorovi vysokej školy ako druhostupňovému správnemu orgánu a to podľa § 58 ods. 8 zákona, ak ide o rozhodnutie dekana o neprijatí uchádzača na štúdium a podľa § 72 ods. 6 zákona vo veci disciplinárnych priestupkov, ak ide o rozhodnutie dekana o uložení disciplinárneho opatrenia. Zákon č. 131/2002 Z.z. v § 6 ods. 3 ustanovuje, že podrobnosti o organizácii a činnosti vysokej školy, ako aj postavenie členov akademickej obce, si každá z vysokých škôl upraví vo vnútorných predpisoch (ako je napr. štatút vysokej školy, študijný poriadok vysokej školy, organizačný poriadok verejnej vysokej školy a pod.). Interné dokumenty VŠMÚ, resp. DF VŠMÚ neustanovujú žiaden prípad nad rámec zákona, kedy by rektor bol oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie dekana na druhom stupni. Podľa čl. 13 ods. 1 platí, že dekan fakulty je štatutárnym orgánom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach fakulty. Vo veciach podľa § 23 ods. 1 koná v mene vysokej školy múzických umení. Podľa čl. 13 bod. 4 písm. a/ piaty bod štatútu DF VŠMÚ platí, že dekan je z pôsobnosti ustanovenej zákonom oprávnený rozhodovať o vylúčení študentov DF zo štúdia. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva záver, že rozhodnutie vo veci vylúčenia študentov zo štúdia patrí výlučne a len do pôsobnosti dekana DF VŠMÚ a zároveň platí, že pri rozhodovaní v tejto veci koná dekan nielen ako štatutárny orgán DF, ale koná aj v mene VŠMÚ. Preto podľa názoru žalovaného vo veciach vylúčenia študentov zo štúdia sú rozhodnutiami v jednoinštančnom konaní, a teda zákon proti nim nedovoľuje podať opravný prostriedok. Žalovaný pripustil, že poučenie v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu (dekana) v časti o možnosti podať opravný prostriedok nebolo správne, avšak vzhľadom na jeho rozpor so zákonom nemožno na takéto poučenie prihliadať. Nesprávne poučenie o opravnom prostriedku nemôže zakladať prípustnosť opravného prostriedku tam, kde je prípustnosť opravného prostriedku ex lege vylúčená. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/16/2012 zo dňa 29.10.2012, v ktorom sa uvádza, že poučenie o možnosti podať opravný prostriedok v prípade, že takýto opravný prostriedok zákon nepripúšťa, nie je správnym poučením, ale nadbytočným. Podľa žalovaného jediným rozhodnutím, ktoré žalobkyňa mohla napadnúť na súde bolo rozhodnutie dekana. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného i jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ako boli opísané účastníkmi konania v ich podaniach. K otázkam, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, sa súd vyjadril nižšie. Podľa § 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 131/2002 Z.z. do samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy patrí rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov Podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z.z. orgány akademickej samosprávy fakulty majú v súlade s týmto zákonom právo v mene verejnej vysokej školy rozhodovať alebo konať v týchto veciach patriacich do samosprávnej pôsobnosti vysokej školy (§ 6) rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov zapísaných na štúdium podľa študijných programov uskutočňovaných na fakulte (§ 70 až 72). Podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z.z. okrem riadneho skončenia štúdia sa štúdium skončí vylúčením zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek, ktoré vyplývajú zo študijného programu a zo študijného poriadku vysokej školy. Podľa čl. 50 ods. 3 štatútu VŠMÚ študent prestáva byť študentom odo dňa skončenia štúdia alebo odo dňa prerušenia štúdia. Podľa čl. 13 ods. 1 štatútu DF VŠMÚ dekan DF je štatutárnym orgánom DF, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach DF. Vo veciach podľa § 23 zákona koná v mene VŠMU. Dekan je v pracovnom pomere s vysokou školou, v ktorom je zaradený na fakulte, ktorú riadi; skončenie pracovného pomeru vzťahujúceho sa na výkon funkcie dekana je podmienené predchádzajúcim skončením výkonu funkcie dekana. Dekana vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu fakulty rektor. Podľa čl. 25 ods. 14 študijného poriadku DF VŠMÚ študent, ktorý neprospel na štátnej skúške ani v opravnom termíne, je vylúčený zo štúdia pre neprospech. Na študijnom oddelení DF dostane výpis výsledkov štúdia. Primárne sa súd zaoberal otázkou správnosti označenia žalovaného a prípustnosťou preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie. Žalovaný argumentoval, že jediným v zmysle zákona napadnuteľným rozhodnutím by bolo rozhodnutie dekana DF VŠMÚ č. X. zo dňa 03.02.2014, ktorým bola žalobkyňa vylúčená pre neprospech z bakalárskeho štúdia. Poukázal na to, že štatút DF VŠMÚ v čl. 13 ods. 1 uvádza, že vo veciach podľa § 23 ods. 1 koná dekan aj v mene VŠMÚ. Na základe toho podľa žalovaného pri rozhodovaní o vylúčení študenta zo štúdia koná dekan nielen ako štatutárny orgán fakulty ale aj v mene vysokej školy, a teda konanie o vylúčení študenta je konaním jednoinštančným. Všeobecne záväzné právne predpisy ani interné predpisy VŠMÚ alebo DF VŠMÚ osobitne procesne neupravujú konanie o vylúčení študenta zo štúdia pre neprospech. Uvedená argumentácia je preto podľa názoru polemická, a to najmä v dvoch ohľadoch. V prvom rade súd poukazuje na § 6 zákona č. 131/2002 Z.z., ktorý ustanovuje rozsah samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy (akou je aj VŠMÚ). Podľa § 6 ods. 1 písm. e/ zákona do samosprávnej pôsobnosti verejnej vysokej školy patrí rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov, teda aj vo veciach rozhodovania o skončení štúdia iným ako riadnym spôsobom. Samotný štatút VŠMÚ upravuje začiatok a skončenie štúdia v čl. 50, pričom tento inštitút formuluje len všeobecne a odkazuje na § 66 zákona č. 131/2002 Z.z. DF VŠMÚ vydala ako vnútorný predpis v súlade s § 33 ods. 3 písm. a/ zákona č. 131/2002 Z.z. študijný poriadok, ktorý podrobnejšie upravuje právo a povinnosti študenta. Uvedený právny predpis však opäť podrobnejšie neupravuje proces a rozhodnutie vo veci skončenia štúdia vylúčením pre neprospech. Rozhodnutie dekana DF VŠMÚ odkazuje na čl. 25 ods. 14 študijného poriadku DF VŠMÚ, podľa ktorého študent, ktorý neprospel na štátnej skúške ani v opravnom termíne je vylúčený zo štúdia pre neprospech. Na rovnaké ustanovenie študijného poriadku odkazuje i žalobou napadnuté rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu alebo interného predpisu, podľa ktorého správny orgán o vylúčení žalobkyne rozhodoval, resp. ktorými procesnými ustanoveniami sa v danom konaní riadil. Túto skutočnosť nezhojilo ani rozhodnutie žalovaného napriek tomu, že vo svojom odôvodnení vymenúva celý rad ustanovení zákona č. 131/2002 Z.z., štatútu VŠMÚ, štatútu DF VŠMÚ a študijného poriadku DF VŠMÚ. Ako vyplýva z administratívneho spisu dekan DF VŠMÚ žalobkyňu vylúčil rozhodnutím č. XXX/XXXX zo dňa 02.06.2012. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa opravný prostriedok, o ktorom rozhodol žalovaný písomnosťou označenou ako „Vec: Váš list zo dňa 20.7.2012- oznámenie“ , č. R-XXXX/XXXX zo dňa 09.10.2012, ktorým bolo rozhodnutie dekana zo dňa 02.06.2012 zrušené a prvostupňovému správnemu orgánu bolo uložené formálno-právne nedostatky rozhodnutia odstrániť vydaním nového rozhodnutia. Nasledujúce prvostupňové rozhodnutie o vylúčení bolo dekanom DF VŠMÚ vydané dňa 16.10.2012 pod č. XXXX/DF/XXXX. V poučení uvedeného rozhodnutia sa uvádza, že proti tomuto rozhodnutiu je možné podať žiadosť o jeho preskúmanie do 8 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na sekretariáte dekana DF VŠMÚ. Žalobkyňa podala proti uvedenému rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom rozhodol žalovaný dňa 31.10.2012 rozhodnutím pod č. R-5176/2012 označené ako „Žiadosť o preskúmanie rozhodnutia - oznámenie“, v ktorom žalovaný oznámil, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s platnou legislatívou a preto opravný prostriedok žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie dekana potvrdil. Uvedené rozhodnutie napadla žalobkyňa žalobou na súde a Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S 2621/2012-55 zo dňa 26.11.2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd podotýka, že žalovaný v uvedenom súdnom konaní nenamietal svoju pasívnu legitimáciu ani možnosť preskúmať jeho rozhodnutie súdom na základe žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. V poradí tretie rozhodnutie (týkajúce sa predmetnej žaloby) vydal dekan DF VŠMÚ dňa 03.02.2014 pod č. DF/XXXX/XXX. V poučení rozhodnutia sa uvádza, že proti tomuto rozhodnutiu je možné podať žiadosť o jeho preskúmanie do 8 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na sekretariáte dekana DF VŠMÚ. Žalobkyňa proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žiadosť o preskúmanie rozhodnutia (opravný prostriedok), o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. R-XXXX/XXXX, pričom prvostupňové rozhodnutie dekana DF VŠMÚ zo dňa 03.02.2014 potvrdil. Pri posudzovaní otázky možnosti prieskumu predmetných rozhodnutí nepochybne sa dotýkajúcich práv žalobkyne súd zohľadnil aj skutočnosť, že žalobou napadnuté rozhodnutie zo dňa 17.04.2014 nebolo prvým rozhodnutím v predmetnej veci, pričom každé z prvostupňových rozhodnutí obsahovalo poučenie o tom, že je možné podať proti nemu opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje rektor VŠMÚ. Na tomto mieste treba pripomenúť, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Súdu nie je zrejmá pohnútka správnych orgánov, ktoré konali v dvoch stupňoch opakovane (trikrát), pričom žalobkyňu vo svojich rozhodnutiach prvostupňový správny orgán zakaždým poučil o možnosti podať proti jeho rozhodnutiu opravný prostriedok a súčasne druhostupňový správny orgán (žalovaný) o takomto opravnom prostriedku aj rozhodol. I keď sa zdá byť správnym právny výklad žalovaného, že rozhodnutie o vylúčení zo štúdia v súlade s internými predpismi žalovaného a DF VŠMÚ prebieha v jednoinštančnom konaní, kedy by rozhodnutie dekana o vylúčení zo štúdia bolo preskúmateľné súdom, na druhej strane však nemôže byť za spravodlivý považovaný taký záver, ktorý by žalobkyňu vylúčil z možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na súde žalobou len preto, že sa riadila poučením vo veci rozhodujúceho správneho orgánu, ktoré nemalo oporu v zákone, alebo ktorého zákonnosť bola (dodatočne) správnym orgánom spochybnená. Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/16/2012 zo dňa 29.10.2012, v ktorom sa uvádza, že poučenie o možnosti podať opravný prostriedok v prípade, že takýto opravný prostriedok zákon nepripúšťa, nie je správnym poučením, ale nadbytočným, súd po oboznámení sa s obsahom tohto rozhodnutia dospel k záveru, že aplikácia právnych záverov tohto rozhodnutia by pre daný prípad neznamenala spravodlivé riešenie sporu. Súd akceptuje právny názor, že pokiaľ (prvostupňový) správny orgán uvedie v poučení svojho rozhodnutia, že proti jeho rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok, kedy však zákon takúto možnosť neustanovuje, že ide o poučenie nezákonné a nadbytočné. Špecifickým a zároveň určujúcim v danom prípade však bolo, že správne orgány rozhodovali vo veci viackrát v administratívnom konaní a žalovaný sa k svojmu postupu vyjadroval i pred súdom v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia č. R-5176/2012 zo dňa 31.10.2012, avšak z ich správania opakovane nevyplynulo pre žalobkyňu ako osobu priamo dotknutú postupom a rozhodnutiami správnych orgánov, že by sa o jej vylúčení pre neprospech malo rozhodovať v jednostupňovom konaní. Súd poukazuje na skutočnosť, že drvivá väčšina konaní pred správnymi orgánmi podľa právneho poriadku Slovenskej republiky je dvojinštančných a účastník konania postupuje s dôverou v správny orgán, ktorý je preň pre danú právnu oblasť autoritou a odborným garantom. Nemožno preto akceptovať taký právny stav, kedy by účastník administratívneho konania riadiaci sa nesprávnym poučením stratil právo domôcť sa svojich práv v spravodlivom administratívnom alebo súdnom konaní. Pre prejednávaný prípad to znamená, že súd považoval za svoju povinnosť hľadiac na záujem zachovať právny štát s jeho princípmi, medzi inými zákazom denegácie justície, preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a poskytnúť tak žalobkyni ústavne garantovanú súdnu ochranu. V prospech preskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia svedčí aj skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané - teda existuje. I za predpokladu, že bolo vydané nad rámec zákona, s ohľadom na vyššie uvedené spochybňuje práva a povinnosti žalobkyne. Súd dospel k záveru, že z dôvodu zachovania právnej istoty je potrebné a vhodné preskúmať uvedené „zmätočné“ rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie, vrátane prvostupňového rozhodnutia, čím sa zároveň zabráni pochybnostiam o relevantnom právnom postavení žalobkyni súvisiacim s predmetom administratívneho konania. Pokiaľ ide o samotné žalobné námietky, súd za opodstatnenú považoval námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie oprel o tvrdenie dekana, ktorý bol prítomný pri komisii zasadajúcej k obhajobe bakalárskej práce žalobkyne, že predseda komisie obhajob záverečných bakalárskych prác z troch pripravených otázok položil žalobkyni len jednu a spýtal sa na význam slova „utilitárny“ ako slova, ktoré sa nachádzalo v bakalárskej práci. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobkyňa nedokázala význam tohto slova vysvetliť, pričom stále tvrdila, že sa nemohla na obhajobu pripraviť. Predseda komisie ju niekoľkokrát vyzval, aby vysvetlila význam tohto slova, na čo žalobkyňa mala reagovať podráždene, ba až hystericky a nedokázala reagovať na žiadne pripomienky či otázky od predsedu komisie a od ostatných členov komisie. Podľa prvostupňového správneho orgánu nevznikla žiadna diskusia, ktorá by súvisela so samotnou záverečnou prácou - umeleckým výkonom. Potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.03.2014, ako už bolo vyššie uvedené, vymenúva celý rad ustanovení zákona č. 131/2002 Z.z., štatútu DF VŠMÚ a študijného poriadku DF VŠMÚ. Ďalej sa v odôvodnení rozhodnutia žalovaného nachádza popis priebehu obhajoby záverečnej bakalárskej práce žalobkyne, že sa zúčastnila riadneho termínu obhajoby, na ktorom bola hodnotená ako nedostatočná a že jej bol s jej súhlasom určený opravný termín na 28.06.2012. Pokiaľ ide o samotný priebeh opravného termínu konania skúšky (obhajoby bakalárskej práce), žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa namietala, že oponentský posudok Mgr. art. Petra W. jej nebol doručený, že tento jej bol poskytnutý k nahliadnutiu, že žalobkyňa nebola ochotná a schopná pristúpiť na vlastnú obhajobu práce, s komisiou nespolupracovala, pričom namietala nedostatok času na prípravu, keďže nedostala včas oponentský posudok a že napriek tomu, že komisia mala záujem na tom, aby žalobkyňa obhájila svoju prácu a snažila sa jej pomôcť, žalobkyňa reagovala podráždene a hystericky, absolútne nereagovala na otázky členov komisie a k téme záverečnej bakalárskej práce na základe správania žalobkyne nevznikla žiadna diskusia. Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reakcia na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje. Bez ohľadu na závažnosť, či plošný následok, sa vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré jeho rozhodnutie odôvodňujú. Všeobecné konštatovanie bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. Treba pritom zdôrazniť, že súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov, pričom vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Treba pritom zdôrazniť, že súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov, pričom vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Pokiaľ žalovaný a pred ním prvostupňový správny orgán tvrdili, že žalobkyňa nebola schopná a ochotná obhájiť svoju záverečnú bakalársku prácu, mali podľa názoru súdu vo svojom rozhodnutí aj uviesť, aké otázky komisia žalobkyni kládla a ako na jednotlivé otázky žalobkyňa reagovala (resp. nereagovala). Pokiaľ jedinou otázkou, ktorá bola žalobkyni položená bolo, vysvetlenie termínu „utilitárny“, je súd presvedčený, že nezodpovedanie tejto otázky nemohlo dať dostatočný podklad na tvrdenie, že žalobkyňa nemala záujem, nebola ochotná alebo nebola schopná obhájiť svoju záverečnú bakalársku prácu a preukázať odborné teoretické a praktické vedomosti získané počas bakalárskeho štúdia v príslušnom študijnom odbore. Ak správne orgány tvrdili, že k téme záverečnej práce na základe správania sa žalobkyne nevznikla žiadna diskusia, mali toto správanie žalobkyne vhodne opísať a ozrejmiť tak priebeh obhajoby. Z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, či a aké otázky boli žalobkyni kladené, okrem už vyššie spomínanej, ktorá však podľa názoru súdu priamo nesúvisela so zvládnutím písomnej časti reflexie na vlastný umelecký výkon žalobkyne v podobne bakalárskej práce. Len samotné strohé tvrdenie o tom, že žalobkyňa nebola ochotná a schopná obhájiť záverečnú bakalársku prácu, je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov nepostačujúce. Správny orgán bol povinný zabezpečiť si pre svoje rozhodnutie dostatok podkladov a tieto v rozhodnutí podrobne a preskúmateľne opísať, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodnutí spravoval, ako z hľadiska posúdenia veci hodnotil zadovážené podklady, ktoré tvrdenia účastníkov konania, resp. závery komisie, považoval za právne relevantné a z akých dôvodov. Úvahy správneho orgánu k zisteným podkladom rozhodnutia majú korešpondovať s hypotézou aplikovaných právnych predpisov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí byť zrejmé, prečo bolo potrebné na zistený skutkový stav aplikovať konkrétne ustanovenia právneho predpisu. V danej veci správny orgán pri svojom rozhodnutí vychádzal predovšetkým zo zápisu o obhajobe záverečnej práce zo dňa 28.06.2012, v ktorom sa konštatuje, že záverečná práca bola oponentmi hodnotená známkami E a vedúcim záverečnej práce známkou C. K priebehu obhajoby záznam uvádza, že „absolventka počas ústnej obhajoby nedokázala vyvrátiť podozrenia z plagiátorstva. Nebola schopná zodpovedať ani na jednu položenú otázku“. Zo samotného záznamu ani z rozhodnutia nevyplýva dôvod vylúčenia žalobkyne z bakalárskeho štúdia pre neprospech dostatočne preskúmateľne. Pokiaľ ide o priebeh obhajoby, správny orgán mal túto opísať vo svojom rozhodnutí podrobnejšie s dôrazom na otázky, ktoré boli žalobkyni kladené a ako na ne odpovedala. Len tak by bolo možné z rozhodnutia zistiť, či boli členmi komisie položené aj iné otázky okrem vyššie uvedenej (vysvetliť význam slova „utilitárny“) a či sa skutočne týkali preverenia vedomostí získaných žalobkyňou počas štúdia. Je to nevyhnutným predpokladom pre zistenie (preskúmanie), či sa správny orgán riadne zaoberal vecou, teda aj správnosťou postupu voči žalobkyni a hodnotenia komisie. V danom prípade je zápisnica zachytávajúca skutočný priebeh obhajoby len veľmi stručná a navyše jej obsah nie je v zhode s opisom uvedeným v rozhodnutí správnych orgánov, predovšetkým v časti, kde správny orgán tvrdí, že žalobkyňa nevedela odpovedať na žiadnu otázku, eventuálne, že nebola schopná diskutovať o písomnej časti bakalárskej práce. Na dostatočné zistenie skutkového stavu bude potrebné, aby správny orgán vykonal dokazovanie zodpovednejšie, napríklad zabezpečil vyjadrenia členov komisie. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobkyne, tieto súd nepovažoval za dostatočne právne významné a zároveň opodstatnené. Skutočnosť, že oponentský posudok bakalárskej práce jej bol doručený až priamo na ústnej časti obhajoby v konečnom dôsledku vzhľadom na jeho stručnosť nemohol spôsobiť žalobkyni ujmu na jej právach a oprávnených záujmoch, ktorá by spôsobovala nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Z administratívneho spisu vyplýva, že riadny termín obhajoby bakalárskej práce absolvovala žalobkyňa dňa 11.06.2012, bola hodnotená známkou nedostatočná a bol s ňou dohodnutý opravný termín na 28.06.2012. Svoju prepracovanú bakalársku prácu zaslala žalobkyňa oponentovi dňa 24.06.2012. Je zrejmé, že aj z tohto dôvodu nebolo možné žalobkyni zaslať oponentský posudok 7 dní pred konaním termínu obhajoby bakalárskej práce. Súd podotýka, že z dôvodu nemožnosti prečítať si oponentský posudok a pripravené otázky oponenta a člena komisie sa žalobkyňa nemohla cítiť znevýhodnená, pretože žiadny právny predpis nezaväzuje komisiu k tomu, že nemôže položiť inú ako pripravenú a študentovi vopred známu otázku. Študent pri obhajobe svojej práce má byť schopný odpovedať na všetky relevantné otázky komisie a nielen na tie, ktoré mu boli vopred známe (oznámené) a nie je preto vylúčené, aby členovia komisie položili študentovi aj otázku, ktorú pred vopred neavizovali. Len takýmto spôsobom možno preveriť zvládnutie študijného odboru študentom a či počas štúdia získal dostatok odborných vedomostí. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne týkajúce sa poukazu na možné „plagiátorstvo“, uvedená otázka nebola správnymi orgánmi v ich rozhodnutiach podrobnejšie riešená a nejavilo sa ani, že by ju vnímali ako relevantnú pri rozhodovaní o vylúčení žalobkyne zo štúdia. Ani súd uvedené podozrenie nepovažoval za dôvod vylúčenia žalobkyne. Dôvodom podľa rozhodnutia bol neprospech žalobkyne, ktorá podľa záverov správneho orgánu neobhájila v riadnom ani opravnom termíne svoju bakalársku prácu z dôvodu, že nezodpovedala ani jedinú otázku položenú členmi komisie. Nad rámec odôvodnenia súd dodáva, že posúdenie originality bakalárskej práce žalobkyni a prípadné preukázanie plagiátorstva je úlohou správneho orgánu. Nie je povinnosťou študenta vyvrátiť iniciatívne podozrenie z plagiátorstva a pokiaľ sa nepreukáže opak, je nutné považovať bakalársku prácu za vypracovanú študentom. S poukazom na vyššie uvedené bolo nutné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobkyni zastúpenej právnym zástupcom priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila na zaplatený súdny poplatok 70 € a na nákladoch právneho zastúpenia advokátom za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov: - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (5/2014) v sume 134,00 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (5/2014) v sume 134,00 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 354,08 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.