Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/118/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200895 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200895.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: L.. A. F., G. XXX, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát, odbor bezpečnosti cestnej premávky a dopravných evidencií, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky a evidencie vozidiel, Špitálska 14, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. G.-BA-G zo dňa 28.02.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Okresným dopravným inšpektorátom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Malackách o priestupku č. P.-P-XXX/MA-ODIX-XXXX zo dňa 13.01.2014, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“ alebo ako „zákon“), ktorý spáchal tak, že dňa 05.09.2013 v čase o 13:39 hod. viedol motorové vozidlo značky P. V., ev. č. GL-XXX AI po ceste č. I/II Kúty smer Holíč, pričom cestným radarovým rýchlomerom Ultra Lyte LTI 20 20 100 RL, č. súpravy: 08-055-01 zn. TSK 162/07-00914 mu bola zdokumentovaná rýchlosť 57 km.h-1. S prihliadnutím na najvyššiu dovolenú chybu meradla rýchlosti stacionárneho režimu merania bola skutočná rýchlosť meraného vozidla v rozmedzí od 54 km.h-1 do 60 km.h-1, čím žalobca porušil § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov a bola mu uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 písm. e/ zákona o priestupkoch vo výške 20 eur. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vo svojej žalobe žalobca namietal, že v okolitých krajinách je tolerancia prekročenia rýchlosti o 10 km.h-1, pričom žalovaný na tento jeho argument nereagoval. Poukázal na to, že žalovaný sa pokúšal označiť konanie žalobcu ako nedbanlivosť, pričom žalobca konal s vedomím, že sa nedopúšťa žiadneho priestupku. O nedbanlivosť by podľa žalobcu mohlo ísť až vtedy, ak by bolo verejne známe a zákonom podložené, že podobné konanie je považované za priestupok, čo však verejne známe nie je a prípadnú nejednoznačnosť vo výklade je potrebné pri tomto type konania zohľadniť v prospech obvineného. Žalobca trval na tom, že neexistoval dôvod na to, aby v konaní boli použité výhradne argumenty v jeho neprospech a neprihliadalo sa na okolnosti svedčiace v jeho prospech ako napríklad široká, suchá, priehľadná cesta, jasný deň, v blízkosti žiadne osoby ani zvieratá, či skutočnosť, že motorové vozidlo viedol žalobca veľa a dlho bez nehody s minimom priestupkov a že existuje veľa situácií, keď nejde ani najvyššou povolenou rýchlosťou 50 km.h-1, napríklad v zónach s častejším výskytom chodcov, kde je zjavné, že jazdu treba prispôsobiť podmienkam, čo podľa jeho každodenných konkrétnych skutočností veľký počet vodičov nerešpektuje a sankcionovaní nie sú. Z uvedeného dôvodu žalobca považoval postup a rozhodnutie správnych orgánov za účelové, zaujaté a na hranici zneužitia právomoci verejného činiteľa. K priebehu konania pred správnym orgánom žalobca uviedol, že principiálne odmietal akúkoľvek sankciu za svoje konanie. Zároveň nepoprel, že jeho rýchlosť mohla byť objektívne v intervale od 54 km.h-1 do 60 km.h-1, dožadoval sa však jasných a v zákone uvedených kritérií, ako veľké prekročenie rýchlosti je už považované za priestupok. Z hľadiska presnosti merania totiž mohol ísť aj rýchlosťou 54 km.h-1, avšak zo žiadneho zákona nie je zrejmé, že za prekročenie rýchlosti o 4 km.h-1 by mu mala byť uložená sankcia. Nikde taká tolerancia zapísaná v zákone nie je a vyjadrovať fyzikálne veličiny bez tolerancie je netechnické, nefyzikálne a nezodpovedá ani technickým normám. Zákon by mal jasne stanoviť, čo sa ešte za prekročenie nepovažuje a čo už áno. Ak žalovaný uvádza, že už rýchlosť 51 km.h-1 je považované za prekročenie, tak ide len o domnienku, ktorá nemá v zákone oporu. Každý zákon, podľa žalobcu, má svoj účel a je postavený s ohľadom na predpokladaný výsledok. Každý sa snaží jazdiť tak, aby za to nebol sankcionovaný, aj keď pritom niekedy formálne už zákon porušuje. Za reálny zákon sa teda považuje úroveň, kedy taký zákon má konkrétny dopad. Vedomosť o porušení zákona teda nie je naviazaná na formálnu mieru, ale na konkrétnu a praktickú mieru, ktorá je tiež verejne dostupná. Ak sa správny orgán nesnaží pristupovať k účastníkom cestnej premávky aspoň podobným metrom, tak ide podľa žalobcu buď o jeho vlastné nedostatky alebo zneužitie právomoci verejného činiteľa. Pokiaľ žalobcovo konanie bolo klasifikované správnymi orgánmi ako konanie nedbanlivostné, trval na tom, že za nevedomú alebo vedomú nedbanlivosť by jeho konanie bolo možné označiť až potom, ako by boli verejne známe a dostupné tolerancie prekročenia rýchlosti a verejne známy spôsob, ako sa kontrolujú. Dovtedy ide iba o účelové jednanie zo strany správnych orgánov. Žalobca zopakoval, že jeho rýchlosť bola volená vedome s ohľadom na všeobecne prijaté tolerancie a skúsenosti a tvrdil, že ako vodič si nemôže byť vedomý porušenia zákona, keď tento zákon nie je konkretizovaný do takej miery, aby bolo verejne známe, pri akom prekročení rýchlosti v obci je toto možné považovať za prekročenie, za ktoré je možné uložiť sankciu. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 18.08.2014, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že rýchlomer je technický prostriedok určený na meranie rýchlosti jazdy vozidiel, ako aj na dokumentovanie ostatných porušení pravidiel cestnej premávky páchaných najmä v dynamike. Policajný zbor (ďalej aj ako „PZ“) používa rýchlomery zavedené do používania s platným overením, rozhodnutím o schválení typu určeného meradla a gesčným rozhodnutím. Rýchlosť nameraná cestným laserovým rýchlomerom sa považuje za relevantný dôkaz. Správny orgán pri svojom rozhodovaní disponoval s výsledkom nameraným relevantným meracím prístrojom, ktoré je určené na meranie rýchlosti cestných motorových vozidiel, čo viedlo k tomu, že nameraná rýchlosť je riadne zistená a zadokumentovaná a použiteľná ako dôkaz preukazujúci spáchanie skutku žalobcom. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu týkajúcim sa účelovosti konania príslušníkov PZ v konaní. Príslušníci PZ pri vykonávaní svojich právomocí sa vo svojej činnosti riadia ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom jednou z ich úloh je dohliadať na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, odhaľovať priestupky a zisťovať ich páchateľov. V zmysle § 69 ods. 1 písm. g/ zákona č. 8/2009 Z.z. policajt je oprávnený kontrolovať dodržiavanie povinností účastníka cestnej premávky alebo iných osôb podľa tohto zákona. Žalobca sa mylne domnieva, že jeho protiprávne konanie nemalo byť postihnuteľné. Jeho tvrdenia uvádzané v podanej žalobe považoval žalovaný za subjektívne, keď sa domnieva, že jeho prekročenie rýchlosti bolo minimálne a je potrebné prihliadať na toleranciu. Zákon č. 8/2009 Z.z. ani iný právny predpis nešpecifikuje toleranciu alebo tolerované prekročenie rýchlosti jazdy. Ustanovuje pravidlá cestnej premávky, práva a povinnosti osôb v súvislosti s cestnou premávkou, pričom presne vymedzuje základné povinnosti, rýchlosť jazdy v § 16. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1 a ak ide po diaľnici v obci alebo rýchlostnej ceste v obci, najviac 90 km.h-1. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že účelom zákona je chrániť verejný záujem a v danom prípade sa za verejný záujem považuje ochrana účastníkov cestnej premávky tým, že je zákonom stanovená rýchlosť jazdy. Správny orgán mal objektívne preukázané a zistené, že žalobca v obci, kde je stanovená najvyššia dovolená rýchlosť jazdy 50 km.h-1, viedol motorové vozidlo rýchlosťou 57 km.h-1. Pri nerešpektovaní § 16 zákona č. 8/2009 Z.z. sa napĺňajú znaky skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky bližšie stanovené § 22 ods. 1 priestupkového zákona. Tolerančné limity pri prekročení rýchlosti zákonom sú presne stanovené, t.j. vodič smie jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1. Správny orgán pri rozhodovaní o vine za spáchaný priestupok pri samotnom vyhodnocovaní dôkazov a následnej kvalifikácii priestupku žalobcu prihliadal na odchýlku cestného laserového rýchlomera. Pri meraní rýchlosti radarovým ako aj laserovým meračom rýchlosti je potrebné pracovať s povolenou toleranciou meradla, ktorá je uvedená v certifikáte určeného meradla ako aj certifikáte o overení a taktiež v gesčnom rozhodnutí pre jednotlivé meradlá. To znamená, že pri nameraní rýchlosti, v danom prípade 57 km.h-1 a tolerancii meradla ± 3 km.h-1, mohla byť skutočná rýchlosť vozidla 54 km.h-1 ale aj 60 km.h-1. Dôležitou okolnosťou s tým súvisiacou je to, že rýchlomer sám ani obsluha rýchlomera nerobí korekcie nameranej rýchlosti na skutočné chyby konkrétneho rýchlomera zaistené pri overení. V danom prípade je teda nespochybniteľné, že skutočná rýchlosť vozidla bola nad najvyššou dovolenou rýchlosťou stanovenou zákonom o cestnej premávke a teda bola zohľadnená pri meranom vozidle žalobcu. Z hľadiska formálneho je tento postup správny s ohľadom na to, že právny predpis stanovuje limit pre skutočnú, teda len nameranú, rýchlosť vozidla a tá musí byť zaistená nespochybniteľne. Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalovaný za objektívne preukázané a nespochybniteľné, že žalobca svojim konaním sa dopustil porušenia § 16 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z.z. a to tým, že nedodržal rýchlosť jazdy v obci stanovenú týmto zákonným ustanovením, keď mu bola nameraná rýchlosť jazdy 57 km.h-1. Znalosť dopravných predpisov u žalobcu ako vodiča sa predpokladá automaticky preukázaním vodičského oprávnenia. Bez nich nie je možné viesť motorové vozidlo. Z hľadiska zavinenia žalovaný považoval za preukázané, že žalobca mal vedomosť o najvyššej dovolenej rýchlosti jazdy v obci, táto vedomosť bola teda nepopierateľná a žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou zo zákona bolo v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1. Pri priestupku je podľa už vyššie citovaných ustanovení zákona dôležité nielen to, či ide o konanie, ktoré je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ale musí ísť o konanie, ktorého sa obvinený z priestupku dopustil prinajmenšom v nevedomej nedbanlivosti a musí sa ním porušovať alebo ohrozovať záujem spoločnosti. Zavinenie nie je možné vyvodzovať z prispôsobenia rýchlosti jazdy ostatných vozidiel a v obmedzovaní plynulosti cestnej premávky, ktorú si vynucuje veľká väčšina ostatných vodičov. Je nepochybné, že bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky je jednou z primárnych skutočností pri vedení motorového vozidla avšak nemôže mať za následok tú skutočnosť, že vodič prekročí rýchlosť jazdy stanovenú zákonom o cestnej premávke a taktiež nemôže znamenať oprávnenie porušovať predpisy, ktoré sú mu inak známe. Formalisticky prístup podpísaný popísaný žalobcom v odvolaní ako aj v podanej žalobe by mohol viesť k nepostihnuteľnosti každého vodiča, ktorý by sa prispôsobil rýchlosti jazdy ostatným účastníkom cestnej premávky a ich prekročeniu rýchlosti a z uvedeného dôvodu by dochádzalo k nepostihnuteľnosti tejto zákonnej povinnosti. Na základe vyhodnotených všetkých skutočností je dostatočne preukázaný záver, že žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty priestupku podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil porušením § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z.. Z tohto pohľadu považoval žalovaný dôkazy vykonané v konaní za správne vyhodnotené s prihliadnutím na povolenú toleranciu meradla a argumentáciu žalobcu za účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia dôvodov žaloby v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca bol dňa 05.09.2013 zastavený hliadkou Obvodného oddelenia PZ Šaštín Stráže (Okresný dopravný inšpektorát Senica), a to z dôvodu, že mu príslušníci PZ cestným radarovým rýchlomerom namerali rýchlosť jazdy 57 km.h-1. Z uvedeného úkonu bola spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku - záznam o skutku na úseku cestnej dopravy, do ktorého žalobca uviedol svoje vyjadrenie, že nešiel nepovolenou rýchlosťou. Zároveň odmietol zaplatiť blokovú pokutu a žiadal vec prejednať v správnom konaní. V administratívnom spise sa nachádza fotografia vyhotovená meračom rýchlosti, z ktorého vyplýva, že motorové vozidlo riadené žalobcom jazdilo v obci rýchlosťou 57 km.h-1. Dňa 29.10.2013 Okresné riaditeľstvo PZ v Malackách, Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie bezpečnosti cestnej premávky vydalo rozkaz o uložení sankcie za priestupok opísaný v úvode odôvodnenia tohto rozsudku. Proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok podal žalobca odpor, o ktorom rozhodol prvostupňový správny orgán dňa 13.01.2014 a rovnako žalobcu uznal vinným zo spáchania uvedeného priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch a uložil mu sankciu podľa § 87 ods. 4 tohto zákona vo výške 20 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. KRPZ- BA-KDI21-27/2013 zo dňa 28.02.2013, odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie o priestupku potvrdil. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je obdobné ako vyjadrenie k žalobe. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1, a ak ide po diaľnici v obci alebo po rýchlostnej ceste v obci, najviac 90 km.h-1. Podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa § 22 ods. 2 písm. e/ zákona o priestupkoch Za priestupok podľa odseku 1 písm. k) možno uložiť pokutu do 100 eur. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či rozhodnutie vydané v predmetnej veci obsahovalo všetky zákonné náležitosti, či v konaní neboli porušené procesné práva žalobcu, či zistený skutkový stav poskytoval dostatočný podklad pre vydané rozhodnutie a či bol zistený skutkový stav i adekvátne právne posúdený. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákona. Podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písm. a/ až j/ poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Pravidlá cestnej premávky, práva a povinnosti osôb v súvislosti s cestnou premávkou, pôsobnosť orgánov verejnej správy na úseku organizácie riadenia cestnej premávky, vedenie vozidiel, evidenciu vozidiel a správne delikty za porušenie zákona upravuje zákon č. 8/2009 Z.z. Rýchlosť jazdy je upravená § 16 tohto zákona. Vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. V obci smie vodič jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1 (§ 16 ods. 4). Žalobou napadnutým právoplatným rozhodnutím bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 05.09.2013 v čase od 13:39 hod. viedol motorové vozidlo v obci rýchlosťou 57 km.h-1, čím porušil § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z.. Za spáchaný priestupok mu bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 písm. e/ zákona o priestupkoch vo výške 20 eur, teda v spodnej časti stanovenej sadzby. Krajský súd po oboznámení sa so spisovým materiálom na podklade žalobných dôvodov sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospeli vo veci konajúce správne orgány v tom, že žalobca sa dopustil vyššie opísaného priestupku. Protiprávne konanie žalobcu preukazuje meranie vyhotovené radarovým rýchlomerom, pričom záver o prekročenej rýchlosti nespochybnil v priestupkovom konaní a pred súdom ani sám žalobca. Správne orgány mali teda v priestupkovom konaní za preukázané, že žalobca jazdil v obci rýchlosťou vyššou ako je povolená podľa zákona. Zákon č. 8/2009 Z.z. v § 16 ods. 4 stanovuje, že vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km.h-1 a prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti (akékoľvek) je považované za priestupok. Pokiaľ ide o certifikované rýchlostné meradlo použité správnym orgánom pri meraní rýchlosti jazdy motorových vozidiel, toto má určenú prípustnú odchýlku merania, ktorú je správny orgán povinný pri objasňovaní priestupku zohľadniť. V danom prípade použité meradlo malo toleranciu merania ± 3 km.h-1. Znamená to, že pokiaľ bola žalobcovi nameraná rýchlosť jazdy jeho motorovým vozidlom 57 km.h-1, v rozmedzí tolerancie merania použitého meradla rýchlosti mohol v čase merania jazdiť rýchlosťou od 54 km.h-1 až do 60 km.h-1. Niet preto pochýb o tom, že žalobca v čase merania prekročil maximálnu povolenú rýchlosť určenú § 16 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z.z.. Svojim konaním nepochybne porušujúc ustanovenie § 16 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z.z. dopustil sa žalobca priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ priestupkového zákona. Z uvedeného hľadiska súd považoval námietky žalobcu týkajúce sa potreby určenia tolerancie prekročenia najvyššej povolenej rýchlosti zákonom za právne neopodstatnené, pretože právny predpis upravujúci pravidlá cestnej premávky dostatočne zreteľne vymedzuje najvyššiu povolenú rýchlosť, ktorou smie vodič viesť svoje motorové vozidlo v obci a tiež z jeho dikcie vyplýva, že každé prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti sa považuje za priestupok v zmysle § 22 ods. 1 písm. k/ priestupkového zákona, pretože iným konaním ako uvedeným v § 22 ods. písm. a/ až j/ zákona porušil všeobecne záväzný predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Nemožno prisvedčiť ani argumentom žalobcu, že pri určení jeho viny malo byť v konaní prihliadnuté na okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, ako napríklad, že v čase namerania viedol motorové vozidlo po suchej, širokej a prehľadnej ceste v jasný deň, v blízkosti sa nenachádzali žiadne osoby ani zvieratá a že je skúseným vodičom. Súd podotýka, že na fotografii vyhotovenej v čase merania radarovým rýchlomerom v pozadí na fotografii vidno aj ďalšie motorové vozidlo a tiež osoby prechádzajúce cez vozovku, čo vyvracia žalobcovo tvrdenie, že rýchlosťou svojej jazdy nemohol ohroziť ostatných účastníkov cestnej premávky vrátane chodcov. Nemožno ani spriemerovať a potom zohľadňovať v preskúmavanom rýchlosti jednotlivých jeho jázd na iných úsekoch, kde je povolená rýchlosť najviac 50 km.h-1 a kde jazdí žalobca rýchlosťou nižšou a tiež nemožno v rovnováhe s posudzovaním konania žalobcu porušujúcim zákon pri riešení, či sa žalobca dopustil priestupku, brať do úvahy štatistiky porušovania zákona inými vodičmi. Zároveň súd upozorňuje na to, že nie je na žalobcovi ako účastníkovi cestnej premávky, ktorý je povinný dodržiavať pravidlá jej plynulosti a bezpečnosti ustanovenej zákonom, aby rozhodoval o tom, akou rýchlosťou bude jazdiť svojim motorovým vozidlom v obci, resp. o akú rýchlosť smie prekročiť najvyššiu povolenú rýchlosť ustanovenú zákonom. Pri určení, či sa žalobca dopustil priestupku je právne irelevantné, či žalobca riadil motorové vozidlo za priaznivých podmienok (cez deň, na suchej vozovke, za slabej premávky), toto by mohlo mať nanajvýš vplyv na posúdenie závažnosti skutku a rozhodnutie o výške uloženej sankcie. Spôsob a rýchlosť jazdy je vodič vždy povinný prispôsobiť svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič však nesmie prekročiť najvyššiu povolenú rýchlosť ustanovenú zákonom, v obci smie jazdiť najviac rýchlosťou 50 km.h-1. Tým, že žalobca najvyššiu povolenú rýchlosť ustanovenú zákonom prekročil, dopustil sa vyššie uvedeného priestupku, pričom tak navyše konal vedome (úmyselne). Naopak postup správnych orgánov voči žalobcovi a nimi vydané rozhodnutia nejavili sa súdu zo žiadneho hľadiska ako účelové či zaujaté a už vonkoncom nemôžu byť považované za „na hranici zneužitia právomoci verejného činiteľa“, ako to vo svojej žalobe tvrdil nepodložene žalobca. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovaný, ktorý si náhradu trov ani neuplatnil, podľa ustálenej judikatúry v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.