Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/116/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200943 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200943.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobcu: i.m.l. - Trade s.r.o., Lazaretská 31, 811 09 Bratislava, IČO: 36 815 993, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou Havel Holásek, Hlásek & Partners s.r.o., Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31.3.2014 zn. 1100301/1/163770/2014/5098 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou, ktorú tunajšiemu súdu doručil dňa 11.8.2014 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 31.3.2014 zn. 1100301/163770/2014/5098 v spojení z rozhodnutím Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.9.2013 č. 9104403/5/4117123/13/nad ako aj náhrady trov konania. V žalobe žalobca uviedol, že dňa 11.3.2012 vydal Daňový úrad Bratislava Protokol, proti ktorému žalobca podal dňa 9.4.2013 vyjadrenie. Súčasne žalobca doručil Daňovému úradu v Bratislave ešte pred vydaním samotného rozhodnutia stanoviská Ministerstva financií SR. Finančné riaditeľstvo SR svojim rozhodnutím potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, keď vo svojom výroku rozhodnutia rozhodol nasledovne: „Finančné riaditeľstvo SR v zmysle § 74 ods. 4 z. č. 563/2009 Z. z. rozhodnutie Daňového úradu Bratislava 9104403/5/4117123/13/nad zo dňa 10.9.2013, ktorým v zmysle § 68 ods. 6 citovaného zákona určil rozdiel z dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume XX.XXX,XX Eur nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume XX.XXX,XX Eur daňovému subjektu i.m.l. - TRADE s.r.o. Bratislava potvrdzuje.“ Žalobca v celom rozsahu napáda nezákonnosť ako aj vecnú nesprávnosť výroku tohto rozhodnutia ako aj napáda nezákonnosť konania, ktoré predchádzalo vydaniu výroku rozhodnutia. Žalobca v žalobe tvrdí, že výrok rozhodnutia v spojení s jeho odôvodnením vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci ako aj, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre zrozumiteľnosť či nedostatok dôvodov. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že žalovaný na predmetnú vec nesprávne aplikoval skutkové ako aj právne závery vyplývajúce z rozsudku NSSR sp. zn. 3Sžf87/2009. Má za to, že predmet zmluvy po skutkovej stránke existoval a súčasne bol určený jasne, určito, zrozumiteľne, konkrétne a jednoznačne, nakoľko podľa oboch zmlúv o budúcej kúpnej zmluve budúci predávajúci mohol predať a budúci kupujúci mohol kúpiť výlučne a len iba pozemky špecifikované v budúcej kúpnej zmluve 1 resp. v budúcej kúpnej zmluve 2 a nie nejaké iné pozemky, či inak ľubovoľne určené pozemky, pričom zmluvné strany boli viazané platnými zmluvami a to budúcou kúpnou zmluvou 1 resp. budúcou kúpnou zmluvou 2. Žalobca v žalobe tvrdí, že žalovaný v rozhodnutí tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne právne aplikoval závery obsiahnuté v rozhodnutí súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci C-419-02, ako aj v rozsudku NSSR zn. 3Sžf87/2009 na predmetnú vec, ktorá je riešená v napádanom rozhodnutí v dôsledku čoho žalovaný dospel v rozhodnutí k absolútne nesprávnemu právnemu záveru o existencii nároku spoločnosti i.m.l. - Trade s.r.o., na nadmerný odpočet dane za zdaňovacie obdobie 5/2011 vo výške sumy XX XXX,XX eur. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že žalovaný ako odvolací orgán sa z vyššie uvedenými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, tak ako to žalovanému ukladá zákon. Žalobca má za to, že neodôvodnené rozhodnutie žalovaného je v priamom rozpore s odôvodnením podanom zo strany žalovaného v rozhodnutí, kedy žalovaný raz na jednej strane poukazuje sám na rozsudky NSSR, ako aj na rozsudky ESD, no na druhej strane sám žalovaný sa zámerne a úmyselne vyhýba odpovedi žalobcovi na právny názor žalobcu podaný v čl. 6 nového odvolania, tak vo vzťahu k právnemu výkladu záverov rozhodnutia Súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci C419/02, ako aj rozsudku NSSR 3Sžf87/2009 na predmetnú daňovú vec. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že v odvolaní napádal nedostatočne úplne zistený skutkový stav predmetnej veci a to z toho dôvodu, že Daňový úrad Bratislava prostredníctvom vykonaného dožiadania zo strany Daňového úradu Žilina resp. Daňového úradu Nitra pobočka Štúrovo, reálne nepreveril skutočnosti týkajúce sa miestneho zisťovania, ktoré sa pokúsil vykonať dožiadaný Daňový úrad Žilina resp. Daňový úrad Nitra pobočka Štúrovo u spoločnosti Simcor spol. s.r.o., nakoľko Daňový úrad Žilina resp. Daňový úrad Nitra pobočka Štúrovo nevypočul konateľa spoločnosti Simcor spol. s.r.o. ani opakovane nepredvolal konateľa spoločnosti Simcor spol. s.r.o. a ani nedal konateľa tejto spoločnosti predviesť. Podľa názoru žalobcu možno konštatovať, že žalovaný na základe svojho neúplného a nedostatočného zistenia toto vyhodnotil následne výlučne na ťarchu spoločnosti žalobcu. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že Daňový úrad Bratislava v rozhodnutí nesprávne a chybne vyhodnotil tú skutočnosť, že v zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva v znení jej dodatkov č. 1-3 boli pozemky určené iba všeobecne a neurčito, čo však nie je pravda a takéto strohé konštatovanie správcu dane sa vôbec nezakladá na skutočnosti. Žalovaný má za to, že predmet budúcej kúpnej zmluvy o zriadení záložného práva v znení dodatkov 1-3 bol určený v zmluve jasne, určito, zrozumiteľne, konkrétne a jednoznačne. Pretože budúci predávajúci mohol predať a budúci kupujúci mohol kúpiť výlučne a len pozemky špecifikované v samotnej zmluve o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy o zriadení záložného práva v znení jej dodatkov č. 1-3 a nijaké iné pozemky. Žalobca má za to, že žalovaný ako odvolací orgán sa z vyššie uvedenými konkrétnymi námietkami žalobcu v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal tak, ako to žalovanému ukladá zákon. Žalobca v žalobe uvádza, že spor medzi žalovaným a žalobcom je v tom, že žalobca tvrdí a preukazuje, že v predmetnej veci došlo k vzniku daňovej povinnosti z titulu prijatia preddavkovej platby podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH a žalovaný a súčasne aj prvostupňový správny orgán zas tvrdí, že v danom prípade nikdy nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti z titulu prijatia preddavkovej platby podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH a že jediným možným prípadom odpočítania DPH v danej daňovej veci by bol prípad uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, teda vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca v žalobe ďalej upozorňuje na skutočnosť, že výrok rozhodnutia žalovaného v spojení s jeho samotným odôvodnením, ako celok je vecne nesprávny a založený na nedostatočne a neúplne zistenom v skutkovom stave a preto je rozhodnutie en block nezákonné. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že Daňový úrad Bratislava ako správca dane de iure a de facto preniesol dôkaznú povinnosť a povinnosť dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu skutočného prijatia preddavkov prijatých na bankový účet spoločnosti Simcor spol. s.r.o. z titulu vystavenej zálohovej faktúry č. 019052011 zo dňa 19.5.2011 s dátumom prijatia platby 6.5.2011, nakoľko Daňový úrad Bratislava nesprávne právne kvalifikoval vyššie uvedenú DPH transakciu ako dodanie tovaru podľa § 8 zákona o DPH a preto správca dane nesprávne požadoval od spoločnosti i.m.l. - Trade s.r.o., preukázanie listu vlastníctva ako aj kúpnej zmluvy na predmetné nehnuteľnosti a to aj napriek tej skutočnosti, že podľa tvrdenia spoločnosti i.m.l. - Trade s.r.o., vyššie uvedená DPH transakcia predstavovala u spoločnosti Simcor vznik daňovej spoločnosti podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH z titulu platenej preddavkovej platby na budúcu kúpu konkrétne a individuálne určených nehnuteľností, čomu zas korelovalo v zmysle princípu DPH neutrality podľa § 49, 51 zákona vznik práva spoločnosti žalobcu na odpočet DPH v súvislosti takto platenou preddavkovou platbou na budúcu kúpu konkrétne a nezameniteľne individualizovaných nehnuteľností, pričom v čase platenia preddavkovej platby teda v deň 6.5.2011 stále predmetné pozemky vlastnila ako vlastník spoločnosti Simcor, a to aj napriek tomu, že tieto skutočnosti mal zisťovať, preverovať a dokazovať správca dane. V predmetnej veci to znamená, že správca dane, čiže Daňový úrad Bratislava a následne aj žalovaný mal a musel mať vedomosť, že spoločnosť Simcor s.r.o., jednak nepodala daňové priznanie k DPH a jednak ani nezaplatila DPH v súvislosti s prijatou preddavkovou platbou z titulu zúčtovacej faktúry č. 019052011 zo dňa 19.5.2011 s dátumom prijatia platby 6.5.2011 vystavenej spoločnosťou Simcor s.r.o. a preto sú u spoločnosti Simcor s.r.o. splnené zákonné predpoklady pre vznik a existenciu daňovej pohľadávky príslušného správcu dane voči spoločnosti Simcor spol. s.r.o. na DPH za zdaňovacie obdobie 5/2011. Všetky vyššie uvedené zistenia však žalovaný vyhodnotil a posúdil výlučne na ťarchu spoločnosti žalobcu bez toho, aby správca dane tieto svoje nepodložené skutkové tvrdenia a závery jasným vierohodným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil a v konečnom dôsledku preukázal aj v samotnom rozhodnutí resp. aby vykonal všetky dôkazy navrhované spoločnosťou žalobcu. Žalobca v žalobe ďalej upozorňuje resp. poukazuje na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Brne čj30/ca101/2001, rozhodnutie NSS ČR č. 12/2005 rozsudok č. 718 ako aj na nález ústavného súdu ČR IV ÚS29/05 zo dňa 1.6.2005. Žalobca v žalobe ďalej napáda samotný výrok rozhodnutia, ktorý považuje za nepresvedčivý a následne neodôvodnený. Ďalej žalobca v žalobe tvrdí, že správca dane iba z časti vykonal dôkazy navrhované spoločnosťou žalobcu, čím nenaplnil ust. § 49 zákona o DPH. Žalovaný ako odvolací orgán sa s námietkami žalobcu v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal tak, ako mu to ukladá zákon v § 63 v spojení s § 74 daňového poriadku, pričom len zopakoval argumentáciu a zdôvodnenie Daňového úradu Bratislava uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že Daňový úrad Bratislava napriek skutočnosti, že vedel o existencii a obsahu právneho názoru obsiahnutého v stanoviskách Ministerstva financií SR, s týmito sa zákonným spôsobom nevysporiadal. Žalobca má za to, že jasne a určito preukázal bezpodmienečnú a zrejmú súvislosť medzi prijatou platbou a budúcim dodaním tak, ako to predpokladá stanovisko Ministerstva financií SR, teda žalobca jednoznačne preukázal tak správcovi dane, ako aj žalovanému, že spoločnosť Simcor spol. s.r.o. prijala od žalobcu žalobcom poskytnutý finančný preddavok na podklade preddavkovej faktúry vystavenej spoločnosť Simcor s.r.o. žalobcovi z titulu prijatia preddavkovej platby zo strany spoločnosti Simcor s.r.o. ako časti budúcej kúpnej ceny za konkrétne a individuálne špecifikovanej budúcej kúpnej ceny pozemkov v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v znení jej dodatkov vrátane dodatku č. 3. Podľa žalobcu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalovaný mal ešte pred samotným vydaním napádaného rozhodnutia k dispozícii stanoviská Ministerstva financií SR. No i napriek tomu sa s ich obsahom a závermi vôbec nevysporiadal aj napriek tomu, že majú na predmetnú vec kľúčový význam. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že žalovaný výrok napádaného rozhodnutia zaťažil žalovaný vadou nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, ako aj nedostatkom dôvodov. Ďalej upozorňuje na nepresné a nevyčerpávajúce paragrafové odkazy v preskúmavanom rozhodnutí. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že správca dane rozhodol vo výrokovej časti rozhodnutia Daňového úradu Bratislava bez akéhokoľvek odkazu na príslušné hmotnoprávne ustanovenia právneho predpisu zákona o DPH a súčasne neúplným odkazom na všetky príslušné procesnoprávne ustanovenia daňového poriadku v dôsledku čoho nekonal ústavno-konformne v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami ústavných zákonov a preto správca dane konal postupoval pri vydaní rozhodnutia DúBa opätovne v rozpore so zákonom. Vzhľadom na tieto skutočnosti sú obe rozhodnutia en block nesprávne, nezrozumiteľné, neurčité, vágne a v konečnom dôsledku nepreskúmateľné. Žalobca v v žalobe ďalej tvrdí, že žalovaný ako odvolací orgán sa nevysporiadal zákonným spôsobom s námietkami žalobcu a v odôvodnení rozhodnutia tak, ako mu to ukladá zákon, pri čom žalovaný iba stroho konštatoval zákonnosť postupu správcu dane. Vzhľadom k tomu žalobca výrok, ako aj odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia považuje za neúplný, zmätočný a ako taký nepreskúmateľný, teda nezákonný. Žalobca má za to, že dokazovanie vykonané zo strany Daňového úradu Bratislava a následne aj dokazovanie zo strany žalovaného je nedostatočné a neúplné. Tvrdí, že žalobca si splnil svoju dôkaznú povinnosť a že uniesol svoje dôkazné bremeno, pri čom preukázal žalovanému a pred tým aj Daňovému úradu Bratislava v súvislosti s platenými preddavkami na kúpu budúcich pozemkov existenciu všetkých zákonných materiálnych podmienok pre uplatnenie nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie 5/2011 a to konkrétne podmienku uvedenú v § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH ako aj podmienku podľa § 51 ods. 1 písm. a zákona o DPH. Vecnú správnosť vyššie uvedených tvrdení žalobcu potvrdzujú aj stanoviská Ministerstva financií SR, ktorými sa ale žalovaný správny orgán nezaoberal napriek skutočnosti, že tieto mal k dispozícii. Na základe vyššie uvedených skutočností podanej právnej argumentácie, ako aj predložených dôkazov, žalobca navrhuje, aby Krajský súd Bratislava v predmetnej veci zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 31.3.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu v Bratislave zo dňa 10.9.2013. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 18.7.2014 uviedol, že dáva do pozornosti súdu, že žalobca zmeškal lehotu na podanie predmetnej žaloby v zmysle ust. § 250b ods. 1 OSP, keďže lehota dvoch mesiacov na podanie žaloby uplynula 11.6.2014, pri čom predmetná žaloba bola súdu doručená dňa 12.6.2014, a preto navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave konanie zastavil pre vyššie uvedenú skutočnosť. K meritu veci žalovaný uvádza, že ak je uzatvorená zmluva o budúcej zmluve, kde dodávka nie je dohodnutá, ale je dohodnutá iba možnosť akejsi dodávky tovaru či služby, čo môže byť aj nemusí byť, teda ak je uzatvorená zmluva o budúcej zmluve to neznamená, že bude alebo musí byť uzatvorená samotná zmluva o predmetnej dodávke tovarov resp. služieb. V uvedenom prípade vôbec k uskutočneniu konkrétnej dodávky vôbec nemusí dôjsť a táto platba (preddavok) bude slúžiť iba ako zábezpeka a nie je možné považovať ju za platbu za budúcu konkrétnu dodávku, ktorou by vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH. Z pohľadu vzniku daňovej povinnosti pre účely zákona o DPH nie je rozhodujúce aký typ zmluvy na dodávku tovarov alebo služieb daňové subjekty uzavrú. Zmluva na základe ktorej má dôjsť k dodávke je však rozhodujúca z pohľadu obligatórnych náležitostí zmluvy ako zmluvného typu z ktorých je možné usúdiť, či budúca dodávka bola presne určená alebo nebola presne určená a teda či v platbách ide o platby za tovary a služby presne určené, ktoré podliehajú DPH, alebo ide iba o paušálne preddavkové platby uhradené za tovary uvedené všeobecným spôsobom v zozname, ktorý môže byť kedykoľvek zmenený na základe spoločnej dohody kupujúceho a predávajúceho a z ktorého si kupujúci prípadne môže vyberať jednotlivé položky na základe dohody, ktorú môže v ktoromkoľvek okamihu ukončiť tak, že sa mu vráti celá nepoužitá čiastka preddavkových platieb. Táto charakteristika presne zodpovedá preverovanému prípadu prevádzaných nehnuteľností, kedy nikdy nebola uzatvorená kúpna zmluva medzi predávajúcim Simcor spol. s.r.o. a kupujúcich i.m.l. - Trade s.r.o. bola uzatvorená iba zmluva o uzatvorení budúcej zmluvy a o zriadení záložného práva, ktorá bola uzatvorená medzi budúcim predávajúcim Simcor spol. s.r.o. a budúcim kupujúcim žalobcom dňa 3.4.2009, ktorej predmetom je záväzok uzavrieť v lehote do 31.12.2012. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane z poskytnutej platby (zálohová faktúra č. 019052011 v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadené záložného práva uzatvorenej medzi budúcim predávajúcim Simcor spol. s.r.o. a budúcim kupujúcim i.m.l. - Trade s.r.o. zo dňa 4.3.2009 a jej dodatkov čl. 2 a 3. Žalovaný tvrdí, že ku dňu vydania rozhodnutia nebola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva. Nebol uskutočnený prevod nehnuteľností na spoločnosť žalobcu, čo znamená, že spoločnosť Simcor nemala v úmysle pozemky predať spoločnosti žalobcu ani nemala v úmysle dodržať kúpnu zmluvu v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy. Spoločnosť Simcor nepriznala a nezaplatila daň do štátneho rozpočtu z prijatej platby. Ak plnenie bolo naozaj poskytnuté spoločnosťou Simcor s.r.o. čo nebolo preukázané nevrátenie nadmerného odpočtu spolu s pokutou ako celkovou škodou si tak môže vymáhať žalobca od tohto subjektu v občianskoprávnom konaní, pretože tvrdenia o úhrade platby pres spoločnosť Simcor s.r.o. sú zatiaľ len tvrdením samotnej spoločnosti žalobcu. Ak je známa skutočnosť, že nedošlo k dodaniu tovaru resp. služby v zmysle vystavenej faktúry dodávateľskou spoločnosťou odberateľská spoločnosť je povinná túto skutočnosť vysporiadať voči Daňovému úradu a to podaným dodatočným daňovým priznaním DPH za zdaňovacie obdobie v ktorom bola faktúra s neuskutočneným plnením uvedená na základe vystavenej storno faktúry dodávateľskou spoločnosťou. V tejto súvislosti žalovaný upozorňuje na rozsudok (ESD) c-419/02BUPA Hospitals Ltd ai. Vo veci sporu o povolenie odpočtu dane zaplatené na vstupe ako preddavku uhradeného za budúce dodávky DPH podlieha dodávka tovarov a služieb a nie platby vykonané ako protihodnota za dne. Žalobca uvádza, že zo zistených skutočností mal za to, že spoločnosť žalobcu nikdy predmetné nehnuteľnosti nepoužije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, nakoľko sa nestala ich vlastníkom v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva. Počas kontroly boli zistené skutočnosti, ktoré dokázali, že neboli splnené podmienky k vyplateniu nadmerného odpočtu spoločnosti žalobcu, keďže nedošlo k naplneniu predmetu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva uzatvorenej medzi budúcim predávajúcim Simcor spol. s.r.o. a kupujúcim i.m.l. - Trade s.r.o. zo dňa 4.3.2009 v znení jej dodatkov, čiže daňový subjekt svojim konaním porušil § 49 v nadväznosti na § 8 zákona o DPH. K námietke žalobcu, že Daňový úrad nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom ohľadom preverovania skutočnosti či spoločnosť Simcor s.r.o. poskytla plnenie v zmysle predmetnej zmluvy podľa žalovaného v konečnom dôsledku nemá význam, nakoľko je preukázané z katastra nehnuteľností, že predmetné pozemky boli predané iným spoločnostiam a preto daňová spoločnosť spoločnosti Simcor nevznikla voči spoločnosti i.m.l. - Trade, ale voči iným spoločnostiam (Pegius s.r.o. a Scima s.r.o.), na ktoré boli predmetné pozemky prevedené a to podľa výpisu katastra nehnuteľností LV č. XXXX a č. XXXX. Správca dane ako aj žalovaný v rozhodnutí nespochybňovali platby uskutočnené na bankových výpisoch spoločnosťou i.m.l. - Trade spol. s.r.o. v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva zo dňa 4.3.2009 ako aj jej dodatku č. 3 zo dňa 15.12.2010, ale uviedli, že takúto platbu nie je možné považovať za platbu, ktorá by bola za istú konkrétnu dodávku tovarov resp. služieb a z toho dôvodu nie je takáto platba ani predmetom dane a nevzniká daňová povinnosť podľa § 19 ods. 4 cit. zákona o DPH ani právo na odpočítanie dane. Žalovaný má za to, že správne orgány dostatočným spôsobom skúmali vlastníctvo predmetným nehnuteľnostiam v nadväznosti na uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva v znení jej dodatkov a zistili, že sám daňový subjekt nemal v úmysle naplniť obsah zmluvy, čo preukazuje jeho konanie tak, že neuzavrel kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľností a nezriadil k predmetu záložné právo. Žalovaný má za to, že vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a všetky zistenia uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uhradenie zálohy nie je postačujúcou podmienkou vzniku nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu a preto ani nemohli byť splnené zákonné podmienky k vyplateniu nadmerného odpočtu spoločnosti i.m.l. - Trade s.r.o.. Ust. § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. . Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt t.j. platiteľ DPH. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktorý je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebeh daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených subjektov. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčené. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje na nej uvedené naozaj deklarujú predmetnú skutočnosť. Platiteľ dane pri uplatňovaní svojho nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od konkrétne označeného platiteľa DPH, to znamená, že je preukázaná existencia obojstranného účtovného daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a nadobúdateľom tovaru, tak ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z. . Z rozhodnutia správcu dane jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že tento mal zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia a nepreniesol nezákonne dôkazné bremeno z tretích osôb na daňový subjekt. Pri rozhodovaní správca dane vychádzal z dôkazov získaných v rámci kontroly vyrubovacieho konania a predloženým daňovým subjektom a preto jeho rozhodnutie nie je v rozpore so závermi súdov, tak ako to uvádza žalobca v žalobe. Žalovaný k uskutočnenej platbe daňovým subjektom znovu zdôrazňuje, že ak je uzatvorená kúpna zmluva o budúcej zmluve, kde nie je dodávka dohodnutá, ale je dohodnutá iba možnosť akejsi dodávky tovaru, či služby, čo môže byť ale aj nemusí byť, teda ak je uzatvorená zmluva o budúcej zmluve to neznamená, že bude alebo musí byť uzatvorená samotná zmluva o predmetnej dodávke tovarov resp. služieb. V uvedenom prípade k uskutočnení konkrétnej dodávky vôbec nemusí dôjsť a platba (preddavok) slúži iba ako zábezpeka, čo nie je možné považovať za platbu za budúcu konkrétnu dodávku, ktorou by vznikala daňová povinnosť podľa § 19 ods. 4 cit. zákona. Žalovaný tvrdí, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v tomto prípade nebola uzatvorená zmluva v zmysle zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, nebol uskutočnený prevod nehnuteľností na spoločnosť žalobcu v zmysle zmluvy o budúcej zmluve. Spoločnosť Simcor s.r.o. nepriznala a nezaplatila daň do štátneho rozpočtu z prijatej platby. Následne bolo zistené, že spoločnosť Simcor s.r.o. predmetné nehnuteľnosti previedla na iné tretie subjekty, čiže nemala záujem reálne predať pozemky spoločnosti žalobcu. Žalovaný k ohľadom námietky odôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia uvádza, že podľa jeho názoru rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy žalovaného správcu dane, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu. Takto vypracované rozhodnutie spĺňa zákonom stanovené podmienku podľa § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. a preto nemôže byť posúdené ako nepreskúmateľné a konanie správcu dane považované za svojvoľné, nakoľko konal v zmysle § 3 cit. zákona. Z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu žalovaný zistil, že správca dane daňovou kontrolou šetreniami objektívne vyvrátil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorý vierohodnosť a pravdivosť z ohľadom na zistenia týkajúce sa predložených dôkazov nebola daňovým subjektom preukázaná. Správca dane obchodné vzťahy medzi jednotlivými spoločnosťami vyhodnotil tak, že nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru a služieb medzi uvedenými spoločnosťami, teda zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené, čim nevznikla daňová povinnosť ani nevzniklo právo na uplatnenie odpočítania dane tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z.. Povinnosťou žalovaného, správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní nadmerného odpočtu, ale je povinnosťou správcu dane tieto nárok prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného obchodu potvrdzovali záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto nebolo možné uznať odpočet DPH zo sporných faktúr je záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalovaný žiada súd, aby žalobu zamietol. III. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 10.09.2013 podľa § 68 ods. 6 Zákona č. 563/2009 Z. z. určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty spoločnosti i.m.l. - TRADE, s.r.o., Lazaretská 31, Bratislava rozdiel v sume XX.XXX,XX Eur na daň z pridanej hodnoty. Daňový úrad nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 vo vyššie uvedenej sume. Z odôvodnenia preskúmavaného prvostupňového rozhodnutia súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty (žalobcu) daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie máj 2011 na základe podaného dodatočného daňového priznania z dani z pridanej hodnoty na Daňový úrad Bratislava I dňa 24.10.2012. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie máj 2011 bola začatá 19.11.2012 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 9102403/5/3233367/12/Nád. O výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2011 správca dane vyhotovil protokol zo dňa 11.03.2013 č. 9104403/5/928097/13/Nád, ktorý bol platiteľovi dane spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedených v predmetnom protokole doručený dňa 20.03.2013. Žalobca dňa 27.06.2011 podal negatívne riadne daňové priznanie z dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. Dňa 26.11.2012 doručil Daňovému úradu návrh na vykonanie dokazovania vo veci daňovej kontroly k DPH za máj 2011. V predmetnom návrhu predložil ďalšie dôkazy, ktorými boli listy spoločnosti i.m.l. - TRADE, s.r.o. adresované spoločnosti Simcor, spol. s.r.o. zo dňa 11.05.2011, 24.05.2011, 08.06.2011, 23.06.2011, 15.07.2011, 18.08.2011, 09.09.2011 a súčasne navrhol preveriť všetky vykonané dôkazy. Dňa 16.04.2013 žalobca doručil na Daňový úrad stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky k predmetnému vzniku nároku na nadmerný odpočet u daňového subjektu i.m.l. - TRADE, s.r.o. v zmysle prebiehajúcich a ukončených daňových kontrol za zdaňovacie obdobie január 2011, marec a máj 2011. Z administratívneho spisu mal súd ďalej za preukázané, že správca dane na základe zistených a preverených skutočností počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie zo dňa 10.09.2013 (prvostupňové rozhodnutie), ktorým určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty (žalobcovi) rozdiel v sume XX.XXX,XX Eur a nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 vo vyššie uvedenej sume. Z odôvodnenia predmetného prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že prvostupňový správny orgán po vykonanom dokazovaní konštatoval, že zmluva o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva uzatvorená medzi budúcim predávajúcim Simcor, spol. s.r.o. , Žilina a budúcim predávajúcim (žalobca) zo dňa 04.03.2009, ktorej predmetom bude prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci Horná Streda, okres Nové Mesto nad Váhom, katastrálne územie F. Y., ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností príslušnou správou katastra na LV č. XXXX a na jej základe si žalobca uplatnil nadmerný odpočet a to podľa ust. § 49 Zákona o DPH z faktúry č. 0119052011 (201104) zo dňa 19.05.2011 vystavenej spoločnosťou Simcor, spol. s.r.o., Žilina za predaj pozemkov v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a zriadení záložného práva podpísanej dňa 04.03.2009 a jej dodatkov s dátum prijatia platby 06.05.2011. V prvostupňovom rozhodnutí daňový úrad konštatoval, že ku dňu spísania rozhodnutia nebola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a zriadení záložného práva, nebol uskutočnený prevod nehnuteľností na spoločnosť žalobcu v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, ale predmetné nehnuteľnosti boli prevedené na iné daňové subjekty, čo podľa názoru prvostupňového správneho orgánu znamená, že spoločnosť Simcor, spol. s.r.o. nemala v úmysle predmetné pozemky predať spol. i.m.l. - TRADE, s.r.o. a ani nemala v úmysle dodržať kúpnu zmluvu v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, ktorú nikdy neuzatvorili. Spoločnosť Simcor, spol. s.r.o. nepriznala a nezaplatila daň do štátneho rozpočtu z prijatej platby. Daň z pridanej hodnoty sa stane splatnou v okamihu, keď sa uskutoční dodávka tovaru alebo poskytne služba. Nakoľko k tejto situácii reálne nedošlo, podľa názoru prvostupňového správneho orgánu žalobca nenaplnil ust. § 49 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a preto konštatoval, že na základe zistených skutočností je možné uzavrieť, že neboli splnené podmienky k vyplateniu nadmerného odpočtu pre spoločnosť žalobcu, nakoľko nedošlo k naplneniu predmetu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva uzatvoreného medzi budúcim predávajúcim Simcor, spol. s.r.o. a kupujúcim i.m.l. - TRADE, s.r.o. zo dňa 04.03.2009. Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zo dňa 31.03.2014, ktorým Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v zmysle § 74 ods. 4 Zákona o správe daní v spojení s ust. § 68 ods. 6 citovaného zákona rozhodlo o odvolaní voči prvostupňovému Daňovému úradu Bratislava č. 9104403/5/4117123/13/Nád zo dňa 10.09.2013, ktorým tento v zmysle § 68 ods. 6 citovaného zákona určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume XX.XXX,XX Eur a nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie máj 2011 vo vyššie uvedenej sume žalobcovi, tak, že prvostupňové rozhodnutia potvrdilo a odvolanie žalobcu zamietlo. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva právny názor druhostupňového správneho orgánu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou prvostupňového správneho orgánu a konštatoval, že nebola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, nebol uskutočnený prevod predmetných nehnuteľností na spoločnosť žalobcu a spoločnosť Simcor spol. s.r.o. nepriznala a nezaplatil daň do štátneho rozpočtu z prijatej platby. V dôsledku vyššie uvedených skutočností neboli naplnené zákonné predpoklady ust. § 49 ods. 2 Zákona o DPH a preto je zrejmé, že spoločnosť žalobcu nikdy predmetné nehnuteľnosti nepoužije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, keďže sa nestala vlastníkom v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, ktorá bola uzatvorená dňa 04.03.2009 medzi žalobcom ako budúcim kupujúcim a spol. Simcor, spol. s.r.o. ako budúcim predávajúcim. Súd konštatoval, že medzi účastníkmi konania bola sporná zásadná právna otázka - výklad ust. § 49 ods. 2 písm. a) Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, z výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podmienky za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať, keďže zákon č. 222/2014 Z. z. určil pre dokazovanie kritéria a podmienky, ktoré je potrebné zo strany platiteľa dodržať. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ust. § 24 Zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty (v tomto prípade žalobca). Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu. Overenie oprávnenosti odpočítanie dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoc len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Platiteľ dane musí pri uplatňovaní svojho nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, to znamená, že preukázaná existencia obojstranného účtovaného daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a nadobúdateľom tovaru tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Keďže v danom prípade sa jedná o budúci predaj a budúcu kúpu nehnuteľností, kde budúci predávajúci bol, ale už nie je vlastníkom nehnuteľností, čiže je dohodnutá iba akási možnosť dodávky, ktorá sa v budúcnosti môže, alebo nemusí uskutočniť, už tieto skutočnosti vylučujú podľa názoru súdu splnenie všetkých podmienok v čase vyplatenia preddavku tak, ako to vyžaduje rozsudok (ESD) C-419/02. Žalobca v čase podania dodatočného platobného priznania za zdaňovacie obdobie máj 2011 dňa 24.10.2012 už musel vedieť, že plnenie v zmysle predmetnej faktúry a zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva sa neuskutočnilo. Ak je teda známa skutočnosť, že nedošlo a ani nedôjde k dodaniu tovaru alebo služby v zmysle vystavenej faktúry dodávateľskou spoločnosťou, odberateľská spoločnosť je povinná túto skutočnosť vysporiadať voči daňovému úradu a to podaním dodatočným daňovým priznaním dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v ktorom bola faktúra z neuskutočneným plnením uvedená na základe vystavenej storno faktúry dodávateľskou spoločnosťou. V prípade, že sa za príslušné zdaňovacie obdobie vykonala daňová kontrola, túto známu a preukázateľnú skutočnosť daňový úrad vysporiada za kontrolovaný daňový subjekt počas vykonávanej daňovej kontroly a do protokolu z výsledku daňovej kontroly uvedie všetky zistenia, ktoré rozhodujú o tejto skúsenosti. Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora (ESD) C-419/2002 BUPA Hospitals Ltd ai. dani z pridanej hodnoty podlieha dávka tovarov a služieb a nie platby vykonané ako proti hodnota za ne. Daň z pridanej hodnoty sa stane splatnou v okamihu, keď sa uskutoční dodávku tovaru alebo poskytne služba. Možnosť, že DPH sa stane splatnou v prípade preddavkových platieb prijatím platby a vypočíta sa z prijatej časti predtým, ako sa zrealizuje dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb predstavuje výluku z tohto pravidla a ako taká musí byť vykladaná striktne. Na to, aby sa daň stala splatnou zo zálohovej platby je potrebné, aby všetky príslušné prvky udalosti, ktorou vzniká daňová povinnosť, teda budúce dodanie tovaru, alebo budúce poskytnutie služby boli známe, a to najmä v momente zaplatenia preddavku musia byť tovary a služby presne určené. Daňová povinnosť sa nevzťahuje na také paušálne preddavkové platby uhradené za tovary uvedené všeobecným spôsobom v zozname, ktorý môže byť kedykoľvek zmenený na základe spoločnej dohody kupujúceho a predávajúceho a z ktorého si kupujúci prípadne môže vyberať jednotlivé položky na základe dohody, ktorú môže v ktoromkoľvek okamihu skončiť a že sa mu vráti celá nepoužitá čiastka preddavkových platieb. Súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že zo zistených skutočností je zrejmé, že žalobca nikdy predmetné nehnuteľnosti nepoužije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, pretože sa nestal ich vlastníkom v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, ktorú uzatvoril s budúcim predávajúcim - spoločnosťou Simcor spol., s.r.o.. Súd mal dostatočne za preukázané, že neboli splnené podmienky k vyplateniu nadmerného odpočtu v prospech žalobcu, pretože nedošlo k naplneniu predmetu zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva. Daňový subjekt takýmto konaním porušil ust. § 49 v nadväznosti na § 8 Zákona č. 222/2004 Z. z. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa ust. § 29 ods. 8 Zákona č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ust. § 49 Zákona č. 222/2004 Z. z. vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ dane teda môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatniť iný platiteľ dane ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle vyššie citovaného zákona. Platiteľ dane, teda môže odpočítať daň ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podmienky za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Tie súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť, preukázať. Overenie oprávnenosti odpočítanie dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať záver, či podmienky boli splnené. Dôkazné bremeno v tomto prípade znáša daňový subjekt (žalobca). Z vykonaného dokazovania pred žalovaným správnym orgánom mal súd jednoznačne za preukázané, že nebola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a zriadení záložného práva. Nebol uskutočnený prevod nehnuteľností na spoločnosť i.m.l. - TRADE, s.r.o. v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva, ale predmetné nehnuteľnosti boli prevedené na iné daňové subjekty, čo v konečnom dôsledku znamená, že spoločnosť Simcor, spol. s.r.o. nemala v úmysle predmetné pozemky predať spoločnosti žalobcu a teda nemala v úmysle dodržať kúpnu zmluvu v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o zriadení záložného práva a ďalej vyplynulo, že spoločnosť Simcor, spol. s.r.o. nepriznala a nezaplatila daň do štátneho rozpočtu z prijatej platby. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného správneho orgánu a konštatoval, že vydaným preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona. Z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplynulo, že tak prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán vo veci vykonali rozsiahle dokazovanie, dostatočným spôsobom skúmali vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v nadväznosti na zmluvu uzatvorenú o budúcej zmluve, vykonal dokazovanie dožiadaním na Daňový úrad v Žiline a je možné konštatovať, že v konaní neboli porušené procesné práva žalobcu ako účastníka konania. Súd konštatoval, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 3, § 24 a § 63 Zákona č. 563/2009 Z. z.. Po dostatočnom dokazovaní vydal vo veci zákonné, presvedčivo a dostatočne odôvodnené rozhodnutie. Preto súd s poukazom na ust. § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol. K námietke žalovaného ohľadom oneskoreného podania žaloby žalobcu na súd súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. Z obsahu administratívneho spisu nesporne vyplýva, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa 11.04.2014. V zmysle ust. § 250b ods. 1 OSP žalobca musí podať žalobu do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Podľa ust. § 57 ods. 2 o lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, kedy došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty a ak ho v mesiaci niet posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že toto upravuje počítanie času v tomto prípade lehota určená podľa týždňov, mesiacov, alebo rokov sa končí uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s tzv. rozhodujúcim dňom, to znamená s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. V tomto prípade za začiatok plynutia lehoty je možné považovať 11.04.2014, to znamená deň keď bolo predmetné preskúmavané druhostupňové rozhodnutie doručené právnemu zástupcovi žalobcu. S poukazom na vyššie citované ustanovenia potom vyplýva, že posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol 11.06.2014. Z potvrdenky o doručení žaloby v elektronickej forme, je nesporné, že žalobca podal žalobu 11.06.2014 o 23:01 hod., teda v zákonnej lehote. K ostatným námietkam žalobcu uvedených v žalobe súd uvádza, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť predmetného rozhodnutia. O trovách konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9, veta tretia Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 OSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ OSP); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.