Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/156/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201253 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014201253.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti žalovanej: Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky, Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RO/001/2014 zo dňa 08.04.2014 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.07.2014 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovanej č. RO/001/2014 zo dňa 08.04.2014. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovanej považuje za nezákonný zásah do slobody prejavu žalobcu, ktorý je systematický spolu s rozhodovacou praxou Rady v obdobných veciach namierený k odradeniu šírenia kritických informácií o výkone verejnej moci orgánov verejnej moci štátu. Žalobca v prejednávanej veci sprostredkoval divákom všeobecne a notoricky známe informácie o zdĺhavosti konaní vedených na všeobecných súdoch Slovenskej republiky, ktoré pre lepšie priblíženie generalizoval na zovšeobecnenom prípade. Prieťahy súdnych konaní všeobecných súdov, sú jedným z najčastejších dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR priznáva občanom tohto štátu tzv. „odškodné“, pričom ide o verejne pertraktovanú tému aj samotnými predstaviteľmi verejnej moci v štáte, akým je napríklad aj predsedníčka Ústavného súdu SR. Informácie o tomto probléme sú voľne verejne dostupné a v tomto štáte predstavujú už stereotyp, s ktorým sa občania tohto štátu vysporiadavajú a verejne kritizujú. Dôveryhodnosť v spravodlivé súdnictvo a justíciu ako takú dosahuje v súčasnosti veľmi nelichotivé štatistické čísla a v očiach bežného diváka a občana tohto štátu sa vždy pripisuje aktuálne vládnucej strane a orgánom verejnej moci, ktorý rezort spravodlivosti spravujú. Podľa názoru žalobcu v demokratickom štáte nie je prípustné, aby jeden orgán verejnej moci (žalovaná) v otázkach kritiky verejnej moci poskytoval neodôvodnenú ochranu ostatným orgánom verejnej moci, keďže žalovaná vo svojich skorších rozhodnutiach poskytla ochranu Polícii SR, Ministerstvám, súdom, Úradu práce SR a podobne. Je jednoznačné, že žalovaná nemôže priamo vo svojich rozhodnutiach vysloviť záver o nežiadanej kritike orgánov verejnej moci, ale rovnaký efekt plní aj sankcionovanie vysielateľov za tzv. nedodržanie „objektívnosti a nestrannosti“. Žalobca tvrdí, že výklad objektívnosti a nestrannosti spravodajských relácii sa dostal vďaka rozhodovacej praxi žalovanej a všeobecných súdov SR do takej podoby, že na to, aby média mohli vysloviť verejnú kritiku, prípadne sprostredkovať problém alebo kontroverznú tému, tak im nepostačuje získať všetky dostupné informácie z rôznych zdrojov, ale je potrebné, aby oslovovali aj „dotknutú stranu“ a dožadovali sa jej stanoviska k sprostredkovanej téme. Takáto prax núti média, aby nielen dali priestor na vyjadrenie sa „dotknutej strane“, ale dokonca úplne absurdne aj povinne sprostredkovali relevantné stanovisko. Čiže v prípade, že sa „dotknutá strana“ odmietne vyjadriť alebo k téme poskytne irelevantné stanovisko, média nie sú oprávnené realizovať slobodu prejavu, pretože nezabezpečili „objektivitu a nestrannosť“. Podľa názoru žalobcu je absurdnou požiadavkou, aby média boli povinné za každých okolností dávať priestor na vyjadrenie „dotknutej strane“, aj v prípadoch, kedy majú dostatočný skutkový základ na prejavenie svojich kritických názorov. Obzvlášť v prípade kritiky verejnej moci majú orgány verejnej moci prostriedky na to, aby v rámci svojich komunikačných odborov reagovali na mediálnu kritiku a vyvažovali tak kritické názory, v prípade, ak sa s nimi nestotožňujú. Podľa názoru žalobcu požiadavka poskytovať priestor „dotknutej strane“ je nesplniteľná aj z dôvodu, že spravodajské informácie majú nevyhnutne globálny charakter a nie je v možnostiach médií sprostredkovať každú informáciu spolu s relevantnými vyjadreniami „všetkých dotknutých strán“. Médiá sú schopné zabezpečiť relevantné vyjadrenia „dotknutých strán“ pri každodenných kritických spravodajských informáciách zo zahraničia a nie je možné pripustiť záver, že média takéto informácie prinášať bez zabezpečenia vyjadrenia dotknutých strán nemôžu, nakoľko takýto záver by neodôvodnene zasahoval do práv občanov tohto štátu na informácie a práv médií informácie verejného záujmu šíriť. Žalobca tvrdí, že v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca sprostredkoval divákom kritický pohľad na dĺžku doručovania súdnych rozhodnutí v rámci súdov sídliacich v jednej budove na tej istej adrese. Svojou kritikou žalobca poukazoval nie len na objektívne zbytočné predlžovanie súdnych konaní, ale dokonca aj poskytoval alternatívnu možnosť riešenia, ako by malo doručovanie súdnych rozhodnutí vyzerať a ako dlho by to malo trvať. Žalobca zdôrazňuje, že prejednávaná vec sa netýkala kritiky súdov v konkrétnej veci, ktorej by sa reportáž venovala, ale naopak z jej kontextu vyplynulo, že bola zovšeobecnenou kritikou na časté prípady zdĺhavého doručovania súdnych rozhodnutí súdov v rámci jednej budovy. Reportáž sa v zmysle jej celkového kontextu a vyznenia podľa žalobcu nezameriavala na možné rôzne dôvody zdĺhavého doručovania, ale len na poukázanie absurdného faktu, že doručovanie v rámci jednej budovy môže často trvať aj nezvyčajne dlho. Žalobca namieta, že v prípade, ak bolo predmetom skúmania dodržanie povinnosti žalobcu poskytnúť „dotknutým súdom“ priestor na vyjadrenie, nie je namieste, aby žalovaná poskytovala vlastnú svedeckú výpoveď o tom, ako malo vyzerať vyjadrenie „dotknutých súdov“, alebo ako mala vyzerať predmetná reportáž. Forma spracovania reportáže patrí pod slobodou prejavu chránené atribúty, do ktorých nemôže žalovaná zasahovať a autoritatívne určovať žalobcovi ako mal svoju reportáž spracovať, čo v nej mal uviesť a čo v nej neuviedol. Takéto konanie zo strany žalovanej je neoprávnenou a zakázanou cenzúrou. Žalobca uvádza, že právne závery žalovanej nie sú správne, nakoľko žalobca napriek vyššie uvedeným informáciám, poskytol priestor na vyjadrenie štyrom rôznym osobám, a aj hlasy zástupcov a predstaviteľov „dotknutých súdov“ a zástupcu rezortu spravodlivosti. Žalobca tak postupoval v súlade s rozhodnutím NS SR, č.k.: 3 Sžo 63/2012, na ktoré žalovaná dokonca poukazuje vo svojom napadnutom rozhodnutí na to, aby sa recipient mohol slobodne rozhodnúť a utvoriť si názor, umožnil mu prístup k viacerým názorom a nie len k jednostranne poňatým príspevkom. Žalobca tvrdí, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že hoci poskytne priestor „dotknutým súdom“ a Ministrovi spravodlivosti na relevantné vyjadrenie, avšak tieto subjekty síce svoje vyjadrenie poskytnú, ale nie je k téme relevantné, prípadne ako sa relevantné nejaví žalovanej. Žalobca tvrdí, že si splnil svoju povinnosť, ktorú identifikovala rozhodovacia prax žalovanej a všeobecných súdov a poskytol k danej téme priestor na vyjadrenie. Reakcia hovorkyne „dotknutých súdov“, ktorá poskytla obšírne stanovisko, nebola pre predmetnú reportáž relevantná, hoci jej položené otázky k téme relevantné boli. Z tohto dôvodu nebolo na mieste sprostredkovať divákovi ani jej obšírne stanovisko, nakoľko v ňom neodpovedala relevantne k téme reportáže, hoci svoj priestor dostala. Žalobca tvrdí, že rovnako splnil svoju povinnosť a poskytol priestor na vyjadrenie aj Ministrovi spravodlivosti, ktorý poskytol svoj názor vyjadrujúci názor rezortu spravodlivosti. Ak sa minister dostatočne neoboznámil s uvedenou tému reportáže, hoci žalobca mu poskytol všetky relevantné informácie a uviedol len čiastočnú odpoveď, žalobca opätovne nemôže za túto skutočnosť niesť zodpovednosť. Žalobca sumarizuje, že kritéria pre zásah do slobody prejavu neboli naplnené z dôvodu, že zásah obmedzujúci slobodu prejavu nebol proporcionálny k sledovanému cieľu s prihliadnutím na nevyhnutnú potrebu v demokratickej spoločnosti. Redaktor žalobcu získal a priniesol pluralitné názory na spracovaný problém a zachoval všetky atribúty objektívnosti a nestrannosti poskytovaných informácií, ktoré sama žalovaná identifikovala vo viacerých svojich rozhodnutiach. V prípade, ak mala žalovaná za to, že dotknuté osoby síce poskytli relevantné stanovisko, avšak žalobca ich stanovisko neodvysielal, túto skutočnosť mala skúmať a preukázať, avšak zo skutkového stavu táto skutočnosť nevyplýva. Žalobca teda nemôže niesť zodpovednosť za skutočnosť, že osoby, ktorým je poskytnutý priestor na vyjadrenie, poskytnú vyjadrenie, ktoré nie je relevantné k spracovanej problematike a z hľadiska ochrany slobody prejavu nie je možné od žalobcu požadovať, aby sa zdržal šírenia informácií verejného záujmu. Žalobca má za to, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila a jej rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktoré nekorešponduje s obsahom spisov, čím je napadnuté rozhodnutie nezákonné a preto navrhuje ho zrušiť. II. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručila dňa 26.08.2014, uviedla, že žalovaná nepostihuje žalobcu za to, že oslovené subjekty neposkytli relevantné informácie, či stanoviská, ale za celkový obsah a spôsob spracovania príspevku, ktorý bol vo svojej celistvosti neobjektívny a obsahoval výrazne nepresné až klamlivé informácie. Vysielateľ nie je odkázaný len na poskytnutie relevantných informácií zo strany dotknutých subjektov, ako sa snaží naznačiť žalobca, nakoľko na objektívne a nestranné spracovanie príspevku má k dispozícií množstvo iných nástrojov, či techník. Jedná sa najmä o sprostredkovanie informácie divákovi z odlišného uhla pohľadu, sprostredkovanie príslušnej právnej úpravy, ktorá je verejne a ľahko dostupná, prípadne sprostredkovanie relevantných vyjadrení odborníkov v danej oblasti a pokiaľ nie, spracovať príspevok neutrálne, spôsobom, ktorý by bol v súlade s ust. § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovaná tvrdí, že nesankcionovala žalobcu za to, že sa domnievala, že dotknuté osoby síce poskytli relevantné stanovisko, avšak žalobca ich stanovisko neodvysielal. Nakoľko, ako vyplýva z citovanej judikatúry, pri posudzovaní dodržiavania povinností podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné posudzovať len to, čo bolo odvysielané, len odvysielaný obsah je skutkovým základom, o ktorom môže žalovaná rozhodovať. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 80/2011, potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 3 Sžo 33/2012. Žalovaná uvádza, že v spornom príspevku nebolo v relevantnej miere sprostredkované stanovisko „dotknutých súdov“. V posudzovanom prípade sa jedná o príspevok, ktorý nebol vo vzťahu k vyjadreniam oslovených osôb vysielaný naživo, a preto žalobca vedel, aké tvrdenia v príspevku odvysiela a mal dostatok časového priestoru poskytnúť dotknutej strane adekvátny priestor na podanie relevantného vyjadrenia, alebo v prípade jeho neposkytnutia zabezpečiť objektivitu a nestrannosť príspevku iným spôsobom. Žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí zaoberala aj vyhodnotením skutočnosti, či požiadavka presnosti koliduje s požiadavkou na aktuálnosť informácií, pričom dospela k záveru, že požiadavka presnosti informácií môže ustúpiť iba v prípade, že trvanie na jej absolútnom naplnení by bolo neprimeraným zásahom do verejného záujmu na zverejnení informácií. Posúdenie prípustnej miery tolerancie nepresností odvysielaných informácií závisí od dôležitosti zverejňovanej informácie, existencie verejného záujmu a na jej zverejnení v čo najkratšom čase a od reálnej dostupnosti zverejňovanej informácie a možnosti verifikácie jej pravdivosti v čase jej odvysielania. Príslušné zákonné lehoty, ako aj skutočnosť, že v rámci nich nedochádza len k samotnému doručovaniu rozhodnutí, ako nepravdivo informoval žalobca v posudzovanom príspevku, sú informácie jednoducho dostupné a ľahko overiteľné z predmetných zákonov. Takáto nepresnosť, resp. neúplnosť prezentovaných informácií pritom nie je opodstatnená existenciou žiadneho verejného záujmu na ich odvysielaní. Je nepochybné, že verejný záujem na odvysielaní takto nepresných až klamlivých informácií spôsobom, akým boli odvysielané v príspevku, nie je daný, najmä v situácií, kedy tvrdenie o neprimeranosti doby trvania procesu od vyhlásenia rozsudku, až po jeho doručenie nebolo v príspevku žiadnym spôsobom verifikované ani podložené. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uvádza, že nesankcionovala žalobcu za odvysielanie kritického príspevku, ale za odvysielanie príspevku v rozpore s požiadavkou objektívnosti a nestrannosti, čo nie je možné stotožňovať. Žalobca mohol odvysielať kritický príspevok aj pri zabezpečení povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovaná nesúhlasí s tým, že pochybila pri posudzovaní naplnenia kritérií podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Žalovaná skúmala obsah napadnutého príspevku, aby zistila, či sú splnené dôvody pre uloženie sankcie za porušenie § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona a dospela k záveru, že je potrebné rozhodnúť o porušení § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona o uložení sankcie. Žalovaná sa otázkou legitimity, legality, ako aj proporcionality zásahu vysporiadala na strane 7-8 napadnutého rozhodnutia. Ústava zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti. Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu, ako aj ochrany individuálnych záujmov. Prípadná sankcia bude účastníkovi konania uložená na základe zákona (§ 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona). Účelom tohto ustanovenia je práve ochrana práv a slobôd iných. Podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená. Žalovaná uvádza, že proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalovanej neprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať. V tejto rovine uvádza, že ustanovenie citovaného zákona bolo do zákona č. 308/2000 Z.z. vložené v rámci implementácie Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii. Požiadavka, aby názory odvysielané v spravodajských programoch boli objektívne a nestranné, vyplýva konkrétne z čl. 7 ods. 3 predmetného Dohovoru. Druhou rovinou, je rovina obmedzenia slobody prejavu, uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Túto rovinu žalovaná skúma prostredníctvom zákonom dovolenej správnej úvahy, ktorá analyzuje intenzitu porušenia zásad objektivity a nestrannosti na jednej strane a intenzitu, prípadne obmedzenia slobody prejavu účastníka konania na strane druhej. Ako vyplýva z analýzy uvedenej vyššie, intenzita porušenia zásad objektivity a nestrannosti bola v tomto prípade značne vysoká, nakoľko v posudzovanom príspevku neboli žiadnym spôsobom sprostredkované relevantné informácie, týkajúce sa procesu vyhotovovania a doručovania súdnych rozhodnutí, a tiež nebolo v relevantnej miere sprostredkované stanovisko dotknutých súdov, čo znamená, že účastník konania neposkytol recipientom uvedené informácie potrebné na vytvorenie vlastného úsudku na základe objektívnych informácií, a teda boli recipientom sprostredkované informácie jednostranne v rozpore s požiadavkou objektívnosti a nestrannosti. Z uvedeného podľa názoru žalovanej vyplýva, že nie je možné prijať záver žalobcu o neoprávnenom zásahu do slobody prejavu žalobcu a nesprávnom vyhodnotení naplnenia kritéria nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná žiada, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ust. § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p.. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívne činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. RO/001/2014 zo dňa 08.04.2014, ktorým žalovaná Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej republiky rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 08.10.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ v programe „Veľké Noviny“ príspevok „Dlhá cesta pošty“, v ktorom neboli žiadnym spôsobom sprostredkované relevantné informácie týkajúce sa procesu vyhotovovania a doručovania súdnych rozhodnutí a tiež nebolo v relevantnej miere sprostredkované stanovisko „dotknutých súdov“, čím nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť predmetného programu, za čo mu uložila podľa ust. § 64 ods. 1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - odvysielať oznam o porušení zákona. Nižšie uvedený text oznamu bol účastník konania povinný odvysielať v písomnej a súčasne v čítanej podobe bez sprievodnej hudby alebo doplňujúceho komentára. Účastník konania bezodkladne oznámi termín odvysielania oznamu Rade. Súčasťou rozhodnutia bol aj text oznamu, ktorý je účastník povinný odvysielať. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalovaná na svojom zasadnutí dňa 14.01.2014 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči spoločnosti MAC TV, s.r.o. vo veci možného porušenia ust. § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že dňa 08.10.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ v programe „Veľké Noviny“ príspevok „Dlhá cesta pošty“, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť predmetného programu. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 29.01.2014. Žalobca bol týmto listom súčasne vyzvaný, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Listom č. 885/2013/O bola žalobcovi opakovane zaslaná výzva na vyjadrenie sa v správnom konaní v lehote do 5 dní odo dňa jej doručenia, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 03.03.2014. Účastník konania (žalobca) sa k predmetu správneho konania nevyjadril. Žalovaná, po oboznámení sa so všetkými podkladmi vo veci dňa 08.04.2014, rozhodla vyššie citovaným rozhodnutím. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobca dňa 08.10.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ v hlavnom vysielacom čase, v rámci spravodajského programu „Veľké Noviny“ príspevok s názvom „Dlhá cesta pošty“. Posudzovaný príspevok bol odvysielaný v rámci spravodajskej relácie, ktorej účelom je informovať širokú verejnosť o aktuálnych udalostiach dôležitého významu, bol účastník konania povinný rešpektovať zákonnú požiadavku vyplývajúcu z ust. § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z.. Príspevok sa venoval kritike neprimeranej dĺžky doručovania súdnych rozhodnutí, pričom bolo konkrétne poukázané na doručovanie rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach na Okresný súd v Košiciach, ktoré sídlia v tej istej budove. V. Podľa ust. § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisiu a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.) Rada je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu vymedzenom citovaným zákonom. Do pôsobnosti Rady patrí aj ukladanie sankcií vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie stanovený v § 64 a § 67 citovaného zákona, pričom na konanie podľa tohto zákona sa v súlade s § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. vzťahuje zákon o správnom konaní, s výnimkou ust. § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, § 53, § 54, § 56-68. Podľa ust. § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona, vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Z administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že žalovaná dňa 08.04.2014 citovaným rozhodnutím rozhodla o uložení sankcie - odvysielať oznam o porušení zákona za to, že žalobca dňa 08.10.2013 v čase o cca 19:30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ v programe „Veľké Noviny“ príspevok „Dlhá cesta pošty“, v ktorom neboli žiadnym spôsobom sprostredkované relevantné informácie, týkajúce sa procesu vyhotovovania a doručovania súdnych rozhodnutí a tiež nebolo v relevantnej miere sprostredkované stanovisko dotknutých súdov, čím nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť predmetného programu. Medzi účastníkmi konania teda spornou zostáva skutočnosť, či odvysielaný príspevok v rámci spravodajského programu bol objektívny a nestranný a teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.. Senát Krajského súdu v Bratislave sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu a s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj s prepisom predmetného príspevku a obsahom obrazovo-zvukového záznamu predmetného príspevku. Podľa ust. § 16 ods. 3 písm. b), písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný - zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru - uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Podľa čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízií, Prevádzkovateľ vysielanie je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné uzatváranie názorov. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Účelom ust. § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona, je vytvorenie objektívneho priestoru pre pluralitu názorov o otázkach, ktoré sú predmetom verejného záujmu a zároveň zamedzenie zneužitia vysielacieho času v spravodajských a politickopublicistických programoch na prezentovanie jednostranne zameraných informácií. Je zrejmé, že mediálna prezentácia názorov len jednej názorovej skupiny je v demokratickej spoločnosti nežiaducim javom, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten vo svojej judikatúre vyslovil názor, že média zohrávajú podstatnú úlohu v demokratickej spoločnosti. „Pasívnym recipientom informácií občanom musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou“ (Case of Cetin and Others v Turkey, Applications nos.40153/98 and 40160/98 bod číslo 64). Pojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje právna norma. Tieto pojmy nie je možné explicitne definovať pre otvorený okruh prípadov, keďže jednotlivé informácie a vyjadrenia je nutné vnímať v kontexte ich použitia, a to aj s prihliadnutím na osoby, ktoré dostanú v konkrétnom príspevku priestor na vyjadrenie. Vzhľadom na zákonné vymedzenie povinnosti vysielateľa všeobecnými pojmami bolo právom žalovanej a vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritéria pre posudzovanie plnenia základných povinností vysielateľa a tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom na obsah pojmov objektívnosť a nestrannosť, žalovaná správne vyhodnotila posudzovaný príspevok ako nespĺňajúci požadované atribúty objektívnosti a nestrannosti, keďže nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie „dotknutej strane“. Žalovaná sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadala s odôvodnením, že odvysielaný príspevok nebol nestranný, keďže nebol poskytnutý priestor dotknutým stranám. K námietke žalobcu, ktorý v žalobe uviedol, že recipient si vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna, súd uvádza, že s touto argumentáciou žalobcu nie je možné sa stotožniť. Predovšetkým súd poukazuje na skutočnosť, že na rozhodnutie recipienta a utvorenie názoru si o veci je nevyhnutné, aby vysielateľ zabezpečil sprístupnenie viacerých názorov a nielen poskytnúť obsahovo jednostranné spravodajstvo. Požiadavka zákona, aby názory odvysielané v spravodajských programoch boli objektívne a nestranné vyplýva z čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, ako aj z Rezolúcie 428 (1970) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Podľa názoru súdu, žalovaná nezasahuje do techniky ani formy spracovania príspevku, ale len poskytuje návod ako má žalobca dodržiavať povinnosti ustanovené v § 16 ods. 3 písm. b) citovaného zákona. Sloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože prispieva k názorovej pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je s ohľadom danej témy zobrazené, odvysielané a v akom kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne a vyvážené. Na základe vyššie uvedených skutočností senát Krajského súdu v Bratislave konštatoval, že je v celom rozsahu stotožniť sa s právnym názorom žalovaného správneho orgánu a konštatovať, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nebol porušený zákon. Z tohto dôvodu súd postupom podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi nepriznal ich náhradu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9, veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.