Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/170/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201340 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014201340.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: T.. Bc. O. M., I. XX, K., zastúpený: Kružlík s.r.o., advokátska kancelária, Ďatelinová 2, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Ladislav Kružlík, advokát a konateľ, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXX/XXXX/O zo dňa 05.06.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXX/XXXX/O zo dňa 05.06.2014 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým mu žalovaný oznámil, že jeho sťažnosťou zaevidovanou pod č. 222/SO/2014 ako aj vysielaním televíznej programovej služby RTVS sa na zasadnutí dňa 27.05.2014 zaoberal a v zmysle § 14a ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) mu oznámil, že nenašiel dôvody na začatie správneho konania. Sťažnosť smerujúcu voči programu Správy RTVS zo dňa 31.01.2014 posúdil ako neopodstatnenú. Žalobca citoval uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 28/96 zo dňa 16.05.1996 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 5Sži/20/2012 zo dňa 28.02.2013, v zmysle ktorých je aj list z hľadiska vecného obsahu rozhodnutím. Ďalej citoval § 71 ods. 1 a § 14a ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z.. Poukázal na to, že sťažnosť jasne sformuloval, nakoľko uviedol, že došlo k porušeniu § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že vysielateľ zasiahol do jeho základného práva na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavy SR“) a do jeho práva na súkromie podľa čl. 8 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd a to predovšetkým tým, že ho priradil k skupine občanov porušujúcich zákon riadením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu a spôsobujúcich v takomto stave dopravné nehody. Vysielateľ nemal na podporu takýchto tvrdení žiadne dôkazy, keďže žalobca v roku 2004 nespôsobil dopravnú nehodu a neriadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Formulár sťažnosti nepredpokladá prikladanie fotokópií alebo skenov dôkazných prostriedkov. Žalobca považoval za postačujúce, keď v sťažnosti označil, kde je možné overiť pravdivosť jeho tvrdení. K žalobe priložil časť policajného záznamu založeného v spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 104/2004, z ktorého vyplýva nepravdivosť tvrdení zverejnených vysielateľom. Nezabezpečením objektívneho a nestranného spravodajstva a neposkytnutím možnosti žalobcovi vyjadriť sa k nepravdivým tvrdeniam, vysielateľ porušil aj povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.. Žalobca mal za to, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza napadnuté rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu. Žalovaný nenašiel dôvody pre začatie správneho konania jednak preto, že vec nesprávne právne posúdil, ako aj preto, že žiadne dôvody na ochranu jeho práv nehľadal. V tejto súvislosti poukázal na tvrdenie žalovaného nachádzajúce sa na viacerých miestach jeho pracovného materiálu, kde uviedol, že nie je jeho povinnosťou zisťovať pravdivosť odvysielaných informácií. Ak mal žalovaný za to, že sťažnosť žalobcu je nedostatočne odôvodnená, mal ho vyzvať, prípadne požiadať o súčinnosť Okresný súd Bratislava I alebo vykonať iné opatrenia, ktoré by mu umožnili spoľahlivo zistiť stav veci. Žalobca tiež vyjadril názor, že v dôsledku povrchného postupu žalovaného boli v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, nedostatočne chránené jeho práva a záujmy, čo je v rozpore s princípmi správneho konania obsiahnutými v § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 správneho poriadku. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol konanie o nej zastaviť resp. túto zamietnuť. Citoval § 1 ods. 1 správneho poriadku, § 5 ods. 1 písm. n), § 14a ods. 10, § 14a ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z., § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1, § 248 písm. a) O.s.p.. Namietal, že žalobca odignoroval posúdenie, či napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nezaložil, nezmenil ani nezrušil oprávnenia a povinnosti žalobcu a nemohli ním byť dotknuté jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti. Zákon č. 308/2000 Z. z. negarantuje sťažovateľovi právo na začatie správneho konania. Z § 1 ods. 1 správneho poriadku vyplýva, že na konanie žalovaného podľa § 308/2000 Z. z. sa nevzťahuje správny poriadok, nakoľko v § 14a tohto zákona je obsiahnutá osobitná úprava pre konanie žalovaného o sťažnostiach. Žalobca nemá právo na to, aby žalovaný vyvodzoval sankčnú zodpovednosť voči iným subjektom (vysielateľom). Takéto právo negarantuje ani Ústava SR, ani žiadny právny predpis. Žalovaný pri prešetrovaní sťažnosti nekoná o právach sťažovateľa. Jeho činnosť smeruje k zisteniu, či sťažnosť obsahuje skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona č. 308/2000 Z. z., pričom sleduje verejný záujem. Napadnuté rozhodnutie nijako nezasiahlo do práv, právom chránených záujmov a povinností žalobcu, a preto nemôže byť predmetom preskúmavania v správnom súdnictve. Takýto záver vyplýva aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1 Sžn 14/2004, kde súd dospel k záveru, že žaloba fyzickej osoby smerujúca voči vybaveniu sťažnosti žalovaným je neopodstatnená a zastavil konanie. Dôvodom zastavenia konania bolo, že oznámenie o vybavení sťažnosti nepodlieha súdnemu prieskumu. Ďalej žalovaný citoval uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžso/11/2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 11S/93/2003 o zastavení konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi, nakoľko súd dospel k záveru, že písomné oznámenie o vybavení sťažnosti nie je možné preskúmať. Odlišnou situáciou je negatívne vybavenie žiadosti o informáciu listom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, ktoré v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/20/2010 môže byť predmetom súdneho prieskumu. Argumentácia žalobcu potvrdzuje, že si nesprávne vyložil postavenie žalovaného, ktorý chráni verejný záujem a nie záujmy jednotlivcov, pričom mu nie je zverená kompetencia rozhodovať spory. Záver o neopodstatnenosti sťažnosti urobil žalovaný až po vyžiadaní si záznamu vysielania predmetného programu podľa § 5 ods. 1 písm. m) v spojení s § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.. Je vo výlučnej kompetencii žalovaného posúdiť, či sťažnosť vzhľadom na odvysielaný obsah obsahuje skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona č. 308/2000 Z. z.. Z obsahu príspevku vyplýva, že informácie sprostredkované v programe Správy STV súviseli so skôr uloženým trestom. Z verejne dostupných informácií vyplýva, že žalobca bol odsúdený za útok na verejného činiteľa a za daňové podvody a vzhľadom na to, že páchanie trestnej činnosti smeruje primárne voči spoločnosti ako takej, je aj informovanie o takomto konaní legitímnym záujmom verejnosti a spadá pod právo na informácie. V prípade osôb pohybujúcich sa vo verejnom živote sa vyžaduje, aby znášali väčšiu mieru ingerencie do ich osobnej sféry pri informovaní o konaní, ktoré bolo vyhodnotené ako trestné. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa tvrdenia, že šoféroval opitý, žalovaný uviedol, že z verejne dostupných informácií vyplýva, že motorové vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu v roku 1999. Rovnako tvrdenie moderátora o napadnutí policajta je v súlade s verejne dostupnými informáciami. Z príspevku podľa názoru žalovaného nie je zrejmé, odkiaľ vysielateľ čerpal informáciu o tom, že žalobca bol v roku 2005 odsúdený za dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti však uviedol, že žalobca v minulosti mal spôsobiť dopravnú nehodu aj pod vplyvom alkoholu a poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd SR“) sp. zn. II. ÚS 152/08, podľa ktorého v prípade novinárov nemožno žiadať právnickú presnosť. S prihliadnutím na tento nález je potrebné potenciálnu nepresnosť pri vymenúvaní viacerých porušení právnych predpisov vnímať ako akceptovateľnú. Navyše, žalobca dostal v príspevku priestor na vyjadrenie. Žalovaný tiež citoval rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/80/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/33/2012 a poukázal na to, že záznam vysielania je postačujúci pre zistenie skutkového stavu v správnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, z čoho vyplýva, že je dostačujúcim podkladom aj pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti. Z formulácie § 14a ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. ako aj z citovaného uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 564/2012 vyplýva, že upovedomenie o vybavení sťažnosti predstavuje jednoduchý administratívny úkon bez predpísaných náležitostí a je postačujúce, keď je z neho zrejmé, ktorý orgán ho vydal, komu je adresovaný a čo je jeho obsahom. Tieto náležitosti boli v prípade napadnutého rozhodnutia splnené. Dôvod, pre ktorý bola sťažnosť žalobcu posúdená ako neopodstatnená, vyplýva priamo z § 14a ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z., pretože neobsahovala skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona č. 308/2000 Z. z. a o vybavení sťažnosti bol žalobca upovedomený v súlade s týmto zákonom. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že konanie o žalobe je potrebné zastaviť z dôvodu nesplnenia podmienky ustanovenej v § 244 ods. 3 ako aj v § 247 ods. 1 O.s.p.. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesným administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa ustanovenia § 244 ods. 3 veta prvá O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 247 ods. 3 O.s.p., predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 248 O.s.p., súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Prvou podmienkou preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ktorý všeobecne ustanovuje, aké rozhodnutia môžu byť preskúmavané v správnom súdnictve na základe žalôb, že musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Druhou podmienkou je, že musí ísť o také rozhodnutie, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, nakoľko v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Treťou podmienkou je, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu (§ 247 ods. 2 a 3 O.s.p.). To znamená, že predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je, aby pri rozhodnutí orgánu verejnej správy vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré sa stalo právoplatným aj v dôsledku toho, že proti nemu príslušná procesná norma (obsiahnutá hoci v hmotnoprávnom predpise správneho práva) nepripúšťa opravný prostriedok, a preto právoplatnosť nastáva spravidla po doručení správneho rozhodnutia poslednému účastníkovi správneho konania, ak zákon neustanovuje inak (§ 247 ods. 3 O.s.p.). Štvrtou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby mohol súd v správnom súdnictve rozhodnutie správneho orgánu preskúmať, je to, že nejde o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je vylúčené podľa § 248 O.s.p.. Okrem toho ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje Ústava SR alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. Správne súdnictvo v SR teda vychádza z princípu generálnej klauzuly (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504218&FragmentId2=504218>) s negatívnou enumeráciou (§ 248 O.s.p. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3407116&FragmentId2=3985448>). Preto každý kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je ústavným princípom, ktorý sa neuplatní len vtedy, ak tak ustanoví zákon. Ani zákon však nemôže vylúčiť preskúmanie rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a ktoré boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 7 Ústavy <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504015&FragmentId2=3905171> SR). Vylúčenie rozhodnutia orgánu verejnej správy zo súdneho preskúmania musí zohľadniť všeobecnú právomoc súdov podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504666&FragmentId2=504666> podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej správy, ak tak ustanoví zákon. Treba však zohľadniť aj skutočnosť, či vylučované rozhodnutie neohrozí alebo nemôže ohroziť dodržiavanie základných práv a slobôd (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 26/2004 zo dňa 09.01.2003). Otázku právomoci súdu z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504710&FragmentId2=504710> podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR (napr. nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 138/03-29 zo dňa 15.10.2003). Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Podľa ustálenej judikatúry - nálezov Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. III. ÚS 183/2003, I. ÚS 354/08) a uznesení Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 8 Sžf/29/2010, Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy, avšak v prípade napadnutého rozhodnutia nejde o list, ktorým by bol žalovaný založil, zmenil alebo zrušil nejaké konkrétne oprávnenia alebo povinnosti žalobcu. Napadnutým rozhodnutím nemohli byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy a povinnosti žalobcu, pretože žalovaný ním iba oznámil žalobcovi vybavenie sťažnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení sp. zn. 7Sžso/11/2010, podľa ktorého písomné oznámenie správneho orgánu o vybavení sťažnosti nepodlieha súdnemu prieskumu. Táto písomnosť nie je rozhodnutím, ktoré možno preskúmať v správnom súdnictve, lebo nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu ani ňou nemohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Oznámenie žalovaného o vybavení sťažnosti v zmysle § 14a ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. negatívne nezasiahlo právnu sféru žalobcu. Podľa § 244 ods. 1 až 3 O.s.p. iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca - založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenia alebo povinnosti alebo pripustenie možnosti tohto legálneho zásahu do jeho práv, právom chránených záujmov alebo povinností, podliehajú súdnemu prieskumu postupom podľa piatej časti O.s.p., ktorý má charakter subsidiárnej súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pre oblasť rozhodovania v správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie podľa názoru súdu nezasiahlo do sféry subjektívnych práv žalobcu a absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi rozhodnutím a zásahom do práv a právom chránených záujmov žalobcu, a teda žalobca ani na svojich právach ukrátený nebol. K žalobnej legitimácii treba ešte uviesť, že žalobca má povinnosť tvrdiť, že bol na právach ukrátený, čím zakladá svoju procesnú legitimáciu a stáva sa žalobcom. Otázka aktívnej legitimácie vecnej (teda či skutočne bol na právach ukrátený...), sa rieši až v samotnom súdnom konaní a jej nedostatok by mal viesť k zamietnutiu žaloby. Občiansky súdny poriadok nie príliš šťastne zmiešava procesnú a hmotnú legitimáciu a je nanajvýš subtílnou otázkou, ako obidva prípady odlíšiť. Ide tu totiž o to, že žalobca je povinný tvrdiť ukrátenie na svojich právach. Inak povedané, ak neexistuje subjektívne právo žalobcu, ktoré by mohlo byť rozhodnutím dotknuté, nie je žaloba prípustná a konanie o nej musí byť zastavené tak, ako v tomto prípade. Ak by žalovaný zistil, že odvysielaním programu Správy RTVS zo dňa 31.01.2014, proti ktorému smerovala sťažnosť žalobcu, bol porušený zákon č. 308/2000 Z. z. a začal by voči vysielateľovi správne konanie o uložení sankcie, žalobca by nebol účastníkom tohto konania a nemohol by nijakým spôsobom ovplyvniť jej uloženie. Ak sa žalobca domnieva, že vysielateľ odvysielaním programu Správy RTVS zo dňa 31.01.2014 neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv a tento zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť jeho chránené práva, prípadne že toto vysielanie znížilo jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, môže si uplatniť právo na ochranu osobnosti prostredníctvom súkromnoprávnej žaloby podanej na vecne a miestne príslušný súd v rámci občianskoprávneho konania. Vzhľadom na neexistenciu subjektívneho práva žalobcu, ktoré bolo napadnutým rozhodnutím dotknuté, nie je žaloba prípustná a súd v súlade s § 250d ods. 3 O.s.p. konanie o nej zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.