Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/245/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201948 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014201948.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Kaufland Slovenská republika v.o.s., IČO: 35 790 164, Trnavská cesta 41/A, Bratislava, zastúpený: PPK Partners s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Peter Oravec, advokát a konateľ, proti žalovanému: Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky, Botanická 17, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXX/XXXX zo dňa 17.09.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXX/XXXX zo dňa 17.09.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume 518,76 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Regionálna veterinárna a potravinová správa Púchov odobrala dňa 03.06.2014 v prevádzkarni: Kaufland Slovenská republika v.o.s., Distribučné centrum Ilava - Klobušice v rámci ročného odberu vzoriek na rezíduá pesticídov v potravinách na rok 2014 vzorku: LIMETA, krajina pôvodu Brazília. V hodnotenej vzorke bolo zistené prekročenie pesticídov: CARBOFURAN (suma carbofuran a hydroxycarbofuran vyjadrená ako carbofuran) - nameraná hodnota 0,036 mg/kg, limit max.: 0,01 mg/kg. Výsledky boli uvedené v Protokole o skúške č. 9741/2014 zo dňa 27.06.2014, s posúdením nesúladu: „Posudok voči norme v kontrolovaných znakoch: NIE JE V SÚLADE s nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 396/2005 z 23.02.2005 o maximálnych hladinách rezíduí pesticídov v alebo na potravinách a krmivách rastlinného a živočíšneho pôvodu a o zmene a doplnení smernice Rady 91/414/EHS v rozsahu vyšetrovaných rezíduí pre prekročený obsah carbofuránu.“ V prevádzkarni bola dňa 30.06.2014 vykonaná dodatočná úradná kontrola potravín, pri ktorej bolo zistené, že výrobok: LIMETA bol do prevádzkarne dodaný dňa 31 .05.2014 v celkovom množstve 3 240 kusov, v cene 1 425,60 eur, od dodávateľa: Van Wylick, NIDERLASSUNG DRESDEN Zo Záznamu o dodatočnej úradnej kontrole potravín č. 9741/2014/DÚKP/DA zo dňa 30.06.2014 vyplynulo, že v dňoch 04.06.2014 a 05.06.2014 boli tieto výrobky distribuované na jednotlivé filiálky reťazca v SR podľa predloženého distribučného zoznamu. Na základe týchto zistení vydala Regionálna veterinárna a potravinová správa Púchov (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutie č. 1260/2014 zo dňa 29.07.2014 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uznala žalobcu zodpovedným zo spáchania správneho deliktu podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o potravinách“) a uložila mu pokutu 20 000 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2855/2014 zo dňa 17.09.2014 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie zmenil a odstránil chyby, ktorých sa dopustil prvostupňový správny orgán pri skutkovom, právnom posúdení veci a pri vyhotovení tohto rozhodnutia - do výrokovej časti doplnil ďalšie dotknuté predpisy a popísal okolnosti preukazujúce a odôvodňujúce použitie zvýšenej sadzby pri určení pokuty podľa § 28 ods. 7 zákona o potravinách za opakované umiestňovanie na trh potravín nie bezpečných. Jasne vymedzil, že pokuta je uložená podľa § 28 ods. 4 písm. a) v spojení s § 28 ods. 7 zákona o potravinách. Pokutu ponechal vo výške určenej prvostupňovým správnym orgánom. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V prípade jeho nezrušenia žiadal prvostupňové rozhodnutie spolu s napadnutým rozhodnutím zmeniť tak, že uložená pokuta 20 000 eur sa zníži na 5 000 eur. V prvom rade poukázal na základné informácie týkajúce sa správneho konania a zdôraznil, že inšpektor počas pôvodnej kontroly reziduí pesticídov v potravinách odobral vzorku z tovaru: LIMETA a jednu jej časť poskytol aj žalobcovi za účelom vlastnej kontroly vzorky resp. na tzv. „doplnkové stanovisko“. Túto skutočnosť uviedol aj v Protokole o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014. Žalobca zaslal prvostupňovému správnemu orgánu dňa 07.07.2014 list, v ktorom okrem iného informoval o vykonaní skúšky nezávislým laboratóriom, ktoré vypracovalo Protokol o skúške č. 53094/2014. Podľa uvedeného protokolu bol obsah carbofuranu vo vzorke pod 0,01 mg/kg. Prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie označil za nezákonné z dôvodu porušenia pravidiel vedenia konania. Namietal neodstránenie pochybností ohľadom kontaminácie vzorky, nakoľko v zmysle Protokolu o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014 zaobstaraného prvostupňovým správnym orgánom vzorka presahovala limit a v zmysle protokolu zaobstaraného žalobcom odlišná časť tej istej vzorky limit nepresahovala. Pri odoberaní alebo manipulácii so vzorkou mohlo podľa jeho názoru dôjsť k následnej kontaminácii napr. pri jej odoberaní, prepravovaní do laboratória alebo v laboratóriu. Z Protokolu o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014, ani zo záznamu zo dňa 30.06.2014 či z Protokolu o skúške zo dňa 27.06.2014 nie je možné overiť, či boli pri manipulácii so vzorkou dodržané postupy upravené normami, ktoré záväzne stanovujú napr. koľko dávok má inšpektor odobrať, aké nástroje má použiť a iné. Keďže vzorka, z ktorej boli vyhotovené oba protokoly, pochádzala z rovnakého tovaru, neexistuje iné rozumné vysvetlenie ako to, že pôvodne bola v súlade s limitom a neskôr došlo k jej kontaminácii. Dekontamináciu vzorky nezávislým laboratóriom žalobca vylúčil. Správne orgány oboch stupňov sa v konaní ani v rozhodnutiach s uvedenými rozpormi dostatočne nezaoberali, dôvody rozdielnosti výsledkov dostatočne nevysvetlili a v rozpore s § 32 ods. 1 správneho poriadku vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Za účelom úplného zistenia skutočného stavu veci mali buď vykonať ďalšie dokazovanie, alebo mali v prípade pochybností vzhľadom na trestný charakter konania aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť Protokolu o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014 ako aj ďalších dôkazov a v tejto súvislosti citoval § 22 ods. 1 a 2 správneho poriadku, v zmysle ktorého mala byť z pôvodnej kontroly vyhotovená zápisnica a nie protokol. Z protokolu nie je možné presne identifikovať, ako na seba postupne nadväzovali jednotlivé kroky pôvodnej kontroly. Vzhľadom na to, že protokol neobsahuje ani presný popis postupu inšpektora pri odoberaní a manipulácii so vzorkou a ani žiadnu fotodokumentáciu resp. videozáznam z priebehu pôvodnej kontroly, nie je možné jeho postup spätne skontrolovať a preveriť, či postupoval v súlade s právnymi predpismi. Podľa názoru žalobcu mu prvostupňový správny orgán uložil pokutu podľa nesprávneho ustanovenia zákona o potravinách a to podľa § 28 ods. 4 písm. a) v spojení s § 28 ods. 7 aj napriek tomu, že prekročenie limitu reziduí pesticídov v potravinách tento zákon postihuje v kvalifikovanej skutkovej podstate § 28 ods. 2 písm. n), ktoré je tzv. lex specialis voči § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách. Uvedenú skutočnosť podľa neho potvrdzuje aj rozhodovacia prax prvostupňového správneho orgánu. Uložením pokuty podľa § 28 ods. 2 písm. n) v spojení s § 28 ods. 7 zákona o potravinách správne orgány oboch stupňov vystavili žalobcu riziku uloženia budúcej mimoriadne vysokej a zničujúcej pokuty. Ďalej namietal, že vykonaná kontrola bola v rozpore s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „dohovor“). Nakoľko správne konania vrátane kontroly spĺňa dve tzv. „Engelove kritériá“ a to kritérium povahy deliktu a kritérium povahy a prísnosti hroziacich sankcií, má povahu trestného konania. Správne orgány oboch stupňov svojím postupom a rozhodnutiami porušili predovšetkým právo žalobcu na prezumpciu neviny. V súvislosti s uvedeným čl. 8 dohovoru poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP, podľa ktorej sú aj právnické osoby nositeľmi práva na nedotknuteľnosť obydlia, pričom platí, že právo na ochranu súkromia bráni štátnym orgánom zasahovať akýmkoľvek spôsobom do toho práva. ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi špecifikoval podmienky uvedené v čl. 8 ods. 2 dohovoru, týkajúce sa výnimiek, po splnení ktorých môže kontrolný orgán v rámci inšpekcie zasiahnuť do ochrany obydlia právnickej osoby. Zásah musí byť v súlade s právom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Žalobca konštatoval nesplnenie podmienky nevyhnutnosti kontroly v demokratickej spoločnosti z dôvodu uskutočnenia inšpekcie bez predchádzajúceho príkazu vydaného sudcom, z dôvodu, že kontrolovaný orgán disponoval širokou právomocou ohľadom kontroly a počas výkonu inšpekcie nebola prítomná nezávislá osoba. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Poukázal na porušenie zistené úradnými kontrolami potravín u žalobcu ako aj na odôvodnenia prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že odobratá vzorka bola zaslaná a vyšetrená v akreditovanom národnom referenčnom laboratóriu Štátny veterinárny a potravinový ústav Dolný Kubín a podľa výsledkov uvedených v Protokole o skúške zo dňa 27.06.2014 bolo zistené prekročenie pesticídov. Skutočnosti zistené dodatočnou úradnou kontrolou boli zdokumentované v Zázname o dodatočnej úradnej kontrole potravín zo dňa 30.06.2014 a boli prerokované so zodpovednou zamestnankyňou Miladou Kovalovou, prítomnou pri kontrole, ktorá záznam podpísala a uviedla, že ich berie na vedomie. K námietke týkajúcej sa porušenia čl. 6 a 8 dohovoru uviedol, že úradnú kontrolu potravín a aj samotný odber vzoriek žalobca mylne považoval za konanie, ktoré sa má vykonávať podľa ustanovení správneho poriadku. V zmysle § 18 ods. 2 a 3 správneho poriadku správne konanie začalo až doručením upovedomenia o začatí konania. Žalovaný následne citoval § 1 ods. 1, § 18, § 20 ods. 4 až 4, § 20 ods. 8, § 21 ods. 1 písm. b) až d) zákona o potravinách. Osobitným predpisom upravujúcim spôsob vykonávania úradných kontrol potravín je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 zo dňa 29.04.2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a starostlivosti o zvieratá v platnom znení zo dňa 29.04.2004 (ďalej aj len „Nariadenie (ES) č. 882/2004“), v zmysle ktorého je potrebné vynucovanie potravinového a krmivového práva členskými štátmi a na tento účel je potrebné vykonávať úradné kontroly. Ďalej citoval čl. 2 ods. 1 a 11, čl. 3 ods. 1 až 3, čl. 4 ods. 1 a 2 písm. g), čl. 9 ods. 1 až 3, čl. 10 ods. 1, čl. 11 ods. 7, čl. 12 ods. 1, čl. 33 ods. 1, čl. 54 ods. 1 až 3 a čl. 55 ods. 1 Nariadenia (ES) č. 882/2004. Zavedeným systémom v SR je zabezpečená nestrannosť, kvalita a konzistentnosť úradných kontrol na všetkých úrovniach. Regionálne veterinárne a potravinové správy používajú jednotné tlačivá protokolov o odbere vzorky obsahujúce všetky údaje potrebné pre posúdenie postupu, identifikácie vzorky a jej skúšanie. Pokyn žalovaného č. 11/2012, ktorým sa stanovujú pravidlá výkonu úradnej kontroly potravín, obsahuje aj formu úradného záznamu. Úradné záznamy aj protokoly boli vyhotovené v súlade s určenými požiadavkami. Vzhľadom na to, že zamestnanci orgánu úradnej kontroly majú rozsah svojich oprávnení určený v § 20 zákona o potravinách, nemôžu ísť nad ich rámec. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu o nevysporiadaní sa s odlišným protokolom predloženým ako dôkaz. Podľa jeho názoru ho vyhodnotil tak, že poukázal na Protokol o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014 a argumentáciou o tom, že analýzu vzorky vykonalo úradné laboratórium pre analýzu reziduí pesticídov na Štátnom veterinárnom a potravinovom ústave Dolný Kubín. Zároveň uviedol štyri národné referenčné laboratóriá s celoslovenskou pôsobnosťou ako aj metódy používané pre rastlinné komodity. Námietky žalobcu o následnej kontaminácii vzorky pri jej odbere, prepravovaní alebo v laboratóriu označil za irelevantné. V Protokole o odbere vzorky zo dňa 03.06.2014 boli jasne zdokumentované úkony a postup pri jej odoberaní, pričom bola odobratá aj vzorka na doplnkové stanovisko znalca. Vzorky boli jednotlivo zabalené do papierových krabíc, prelepené lepiacou páskou, previazané špagátom a zapečatené. Následne bola vzorka uskladnená v chladiacom zariadení a bola zvonnou linkou prepravená do úradného laboratória. V tejto súvislosti žalovaný citoval povinnosti pracovníkov zvonnej linky, zásady príjmu vzoriek a postup pri zistení nezhody, ktoré boli správnymi orgánmi dodržané. Nemožno spochybňovať výsledky rozboru uvedené v Protokole o skúške zo dňa 27.06.2014, keďže vzorka bola správne zabalená, zapečatená a pán Siráň bol pri jej odbere prítomný, protokol podpísal a nepodal nijaké námietky. Ku kontaminácii vzorky nemohlo dôjsť. Výklad žalobcu o nezákonnosti odôvodnenia skutkových zistení spočívajúci v nevykonaní kontroly v súlade s čl. 8 dohovoru je podľa žalovaného nad rámec čl. 6 a 8 dohovoru, nakoľko žalovaný má zákonné právo vykonávať úradné kontroly potravín bez predchádzajúceho ohlásenia, bez akéhokoľvek povolenia s oprávnením jeho zamestnancov vstupovať v prevádzkovom čase aj mimo neho do priestorov, v ktorých sa preukázateľne zdržiavajú osoby a v ktorých sa vyrábajú potraviny, manipuluje sa s nimi alebo sa umiestňujú na trh. Prevádzkareň, v ktorej sa umiestňujú na trh potraviny, sa nepovažuje za obydlie s garantovanou ochranou súkromia a nedotknuteľnosti. Navyše, predaj potravín nie je možné vykonávať bez toho, aby mali spotrebitelia prístup do prevádzkarne. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o uložení pokuty podľa nesprávneho ustanovenia zákona o potravinách, žalovaný citoval § 28 ods. 2 písm. n), § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách, čl. 14 Nariadenia (ES) č. 178/2002, čl. 18 ods. 1 písm. a) Nariadenia (ES) č. 396/2005 a tiež stanovisko Výskumného ústavu potravinárskeho Bratislava k nevyhovujúcej vzorke. Je nepochybné, že žalobca umiestňoval na trh potravinu nie bezpečnú a uvedené konanie bolo správne posúdené ako správny delikt podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách. IV. Posúdenie veci Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09). Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje napr. zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa napríklad na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku ), čo však neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí. Je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné presne vymedziť, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Dohovor <file:///G:\..\..\..\Main\Default.aspx> má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor je publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj len „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno- právnymi princípmi. Súd ďalej poukazuje na to, že objasňovaním iných správnych deliktov, rovnako ako trestných činov či priestupkov, podľa príslušných právnych predpisov sa predovšetkým rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu o tom, či sa stal skutok, ktorý je správnym deliktom a či tento skutok spáchala osoba zo spáchania podozrivá. Podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu sú vo všeobecnosti vyjadrenia obvineného, čestné vyhlásenia, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti a dôkazy. Medzi dôkazy patria najmä výpovede účastníkov konania, svedecké výpovede, obhliadka a listiny. Na dokazovanie pritom možno použiť všetky prostriedky súladné so zákonom, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Správny orgán hodnotí vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Je treba zdôrazniť, že súd nie je povinný a ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov. Vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu vydania takého rozhodnutia, ktoré vychádza z náležitého zistenia skutkového stavu a ktoré je dostatočne preskúmateľne odôvodnené, kedy správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania, pričom mu samozrejme k tomu musí vytvoriť adekvátny priestor. Súd v danom prípade súhlasí s námietkou žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci, nakoľko v konaní neboli dôsledne zistené všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a zostali nezodpovedané mnohé otázky. Správne orgány oboch stupňov sa vôbec nevysporiadali so žalobcom predloženým dôkazom - s Protokolom o skúške č. 53094/2014 vyhotoveným akreditovaným laboratóriom EUROFINS BEL/NOVAMANN s.r.o. aj napriek tomu, že tento dôkaz by nepochybne mohol mať vplyv na rozhodnutie a bol predložený žalobcom ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Aj napriek tomu, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán, správny orgán nemôže úplne svojvoľne vylúčiť zohľadnenie dôkazu svedčiaceho v prospech žalobcu. Práve úlohou správneho orgánu je vykonať dostatok dôkazov a v prípade existencie pochybností o skutočnom stave veci je jeho úlohou tieto pochybnosti vyvrátiť, čo v danom prípade absentuje. Správne orgány si nesplnili povinnosť hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, nakoľko vzali do úvahy iba dôkaz získaný prvostupňovým správnym orgánom o žalobcovej vine bez zohľadnenia dôkazu o nevine predloženom žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že zistený skutkový stav veci nemožno považovať za dostatočný, nakoľko správne orgány nemali podklad pre vydanie rozhodnutia, ktorý by jednoznačne preukazoval zodpovednosť žalobcu za spáchania správneho deliktu identifikovaného vo výroku napadnutého rozhodnutia a ktorý by vyvrátil pochybnosť ohľadom otázky, prečo vzorka, z ktorej boli vykonané obidve kontroly, pochádzajúca z rovnakého tovaru, v protokole o skúške predloženej prvostupňovým správnym orgánom presahovala maximálny limit reziduí pesticídov a v protokole o skúške predloženej žalobcom maximálny limit neprekročila. Jednou zo zásad deliktuálneho konania je i prezumpcia neviny. To znamená, že osoba je obvinená z deliktu, len čo správny orgán vykonal voči nej prvý procesný úkon. Na takúto osobu sa hľadí ako na nevinnú, kým jej vina nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím. Obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. Zásadu prezumpcie neviny, ktorá v sebe subsumuje dve pravidlá, a to: v pochybnostiach v prospech obvineného a na postih obvineného sa vyžaduje, aby sa mu dokázala vina. Povinnosťou správnych orgánov bolo vo veci vykonať ďalšie dokazovanie, ktorým by zistili dôvod tejto rozdielnosti vo výsledkoch, avšak tu došlo k zneužitiu správneho uváženia. Súd zároveň dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné aj pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Medzi dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí i absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, pričom ide o vady skutkových zistení, o ktoré sú opreté rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach nezisťovaných v konaní, prípadne keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vidí súd v absencii odôvodnenia úvahy žalovaného o tom, prečo v prípade neakceptovania žalobcom predloženého dôkazu vôbec neuviedol, aké mal dôvody výsledky protokolu predloženého žalobcom nepovažovať za rozhodujúce a relevantné pre rozhodnutie vo veci aj napriek tomu, že bol vypracovaný akreditovaným laboratóriom. Uvedený rozpor prvostupňový správny orgán ani žalovaný nezdôvodnil žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo žalovaný tento dôkaz nebral do úvahy. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude odstrániť vyššie uvedené rozpory. V prípade, že má uskladnenú vzorku, z ktorej boli vykonané obidve kontroly, pochádzajúcu z rovnakého tovaru, bude jeho povinnosťou doplniť dokazovanie vykonaním kontrolného dokazovania, ktorým zistí dôvod rozdielnosti výsledkov uvedených v oboch protokoloch. Ak bola táto vzorka už zničená, bude jeho povinnosťou vydať rozhodnutie, v ktorom uvedie dôvody, ktoré ho viedli k nezohľadneniu dôkazu predloženého žalobcom ako aj správnu úvahu, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní vo veci ohľadom nezohľadnenia žalobcom predloženého protokolu vypracovaného nezávislým laboratóriom. Je potrebné, aby objasnil, či a prečo toto laboratórium považuje za neobjektívne, korupčné alebo z určitých dôvodov nespôsobilé na vypracovanie protokolu o skúške potravín zameraného na vyšetrenie reziduí pesticídov. Súd tiež považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalobcu ohľadom nevyhotovenia zápisnice z pôvodnej kontroly. V zmysle § 18 ods. 2 veta druhá správneho poriadku, pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. Prvým úkonom, ktorým začalo správne konanie v tejto veci, bolo upovedomenie o začatí správneho konania a až jeho doručením žalobcovi začalo správne konanie. Vzhľadom na túto skutočnosť nemal prvostupňový správny orgán povinnosť vyhotoviť protokol o odbere vzorky formou zápisnice s náležitosťami ustanovenými v § 22 správneho poriadku a tiež nebolo jeho povinnosťou vyhotoviť o odoberaní vzorky a manipulácii s ňou ani žiadnu fotodokumentáciu či videozáznam. Zákon o potravinách ustanovuje podmienky výroby bezpečných potravín a ostatných požívatín, manipuláciu s nimi aj umiestnenie na trh v záujme podpory a ochrany zdravia ľudí a ochrany spotrebiteľa na trhu práce. Zároveň ustanovuje podmienky výroby bezpečných potravín a ostatných požívatín, manipuláciu s nimi a ich umiestnenie na trh v záujme podpory a ochrany zdravia ľudí a ochrany spotrebiteľa na trhu potravín. Prevádzkovatelia sú povinní na všetkých stupňoch výroby, spracúvania a distribúcie dodržiavať požiadavky upravené zákonom o potravinách, Potravinovým kódexom a ostatnými na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi. Osobitné predpisy ustanovujú požiadavky na bezpečnosť potravín, hygienu, požiadavky na zloženie a kvalitu potravín, zložky ako aj technologické postupy používané pri výrobe a požiadavky na balenie jednotlivých potravín, ich skupín alebo všetkých potravín, rozsah a spôsob ich označovania, ich skladovanie, prepravu, manipuláciu s nimi a ich umiestňovanie na trh, ako aj zásady na odber vzoriek a ich ošetrovanie. Úlohy orgánov úradnej kontroly potravín sú upravené v § 18 ods. 1 zákona o potravinách, podľa ktorého úradná kontrola potravín sa vykonáva a) na všetkých stupňoch výroby, spracúvania potravín a ich distribúcie, b) nad dovozom potravín z tretích krajín a vývozom, c) nad dodržiavaním podmienok zdravotnej spôsobilosti podľa osobitných predpisov určujúcich požiadavky na osobnú hygienu a hygienu osôb priamo alebo nepriamo zúčastnených na výrobe potravín, manipulácii s nimi a ich umiestnení na trh, d) nad dodržiavaním zákazu klamlivej reklamy potravín. Podľa § 18 ods. 2 zákona o potravinách, úradnou kontrolou potravín sa overuje dodržiavanie požiadaviek ustanovených týmto zákonom a osobitnými predpismi v oblastiach a na účel uvedený v odseku 1; neuplatňuje sa, ak ide o metrologickú kontrolu a metrologický dozor, veterinárne kontroly podľa osobitného predpisu, ako aj kontrolu krmív podľa osobitného predpisu. Podľa § 18 ods. 3 zákona o potravinách, orgány uvedené v § 21 ods. 1 písm. b) až d) zákona o potravinách vykonávajú úradnú kontrolu potravín podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 zo dňa 29.04.2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a starostlivosti o zvieratá v platnom znení. Úradná kontrola predstavuje zákonom definovaný proces, ktorého cieľom je zistiť, či si kontrolovaný subjekt plní povinnosti určené zákonom. Výsledky tohto procesu má príslušný orgán povinnosť zaznamenať spôsobom a vo forme určeným v osobitnom predpise a oboznámiť s nimi prevádzkovateľa, ktorému poskytne možnosť zaujať stanovisko k jednotlivým zisteniam alebo podať vysvetlenie. Záznam o dodatočnej úradnej kontrole potravín zo dňa 30.06.2014 bol prerokovaný so zodpovednou zamestnankyňou Miladou Kovalovou, ktorá ho svojím podpisom potvrdila. K námietke týkajúcej sa rozporu zásahu kontrolovaného orgánu s čl. 8 dohovoru je potrebné uviesť, že zásah prvostupňového správneho orgánu bol v súlade s právom, sledoval legitímny cieľ a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V prípade úradnej kontroly potravín sa nevyžaduje príkaz sudcu na jej vykonanie. Inšpektori pri výkone kontroly postupovali v zmysle oprávnení uložených zákonom. Podľa § 20 ods. 1 zákona o potravinách sú zamestnanci orgánu úradnej kontroly potravín, ktorí vykonávajú úradné kontroly potravín, oprávnení odoberať vzorky výrobkov na analýzy a hodnotenia v nevyhnutnom množstve a rozsahu, pričom musí byť zabezpečené právo prevádzkovateľov na dostatok vzoriek pre doplnkové stanovisko znalca. V zmysle § 20 ods. 8 písm. a) zákona o potravinách sú zamestnanci orgánov úradnej kontroly potravín vykonávajúci úradné kontroly potravín pri výkone kontroly oprávnení vstupovať v prevádzkovom čase a mimo prevádzkového času do priestorov, v ktorých sa preukázateľne zdržiavajú osoby a v ktorých sa potraviny vyrábajú, manipuluje sa s nimi alebo sa umiestňujú na trh. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vykonávanie úradných kontrol a odber vzoriek vykonávajú v rámci svojho pôsobenia regionálne veterinárne a potravinové správy prostredníctvom inšpektorov a ich vykonávaním nemohlo byť porušené právo žalobcu na súkromie. Námietky žalobcu ohľadom toho, že vykonané kontroly ako aj správne konanie boli v rozpore s čl. 6 a čl. 8 dohovoru vyhodnotil súd ako nedôvodné. Je nepochybné, že prevádzkareň, kde sú na trh umiestňované potraviny s cieľom ich predaja konečnému spotrebiteľovi, nemôže byť považovaná za obydlie s garantovanou ochranou súkromia a nedotknuteľnosti. Takýto výklad by šiel nepochybne nad rámec dikcie čl. 8 dohovoru. Keby tomu tak bolo, každý spotrebiteľ by už vstupom do prevádzkarne zasiahol do súkromia a nedotknuteľnosti žalobcu, čo by bolo v rozpore so samotným účelom ním vykonávanej činnosti, ktorou je predaj potravín. Podľa § 28 ods. 4 písm. a) zákona o potravinách, orgán úradnej kontroly potravín uloží malému prevádzkovateľovi pokutu od 1 000 eur do 100 000 eur, strednému prevádzkovateľovi pokutu od 2 000 eur do 150 000 eur a veľkému prevádzkovateľovi pokutu od 3 000 eur do 200 000 eur, ak v rozpore s týmto zákonom alebo osobitnými predpismi vyrába alebo umiestňuje na trh potraviny, ktoré nie sú bezpečné, sú zdraviu škodlivé a nevhodné na ľudskú spotrebu alebo sú skazené. V zmysle čl. 14 Nariadenia (ES) č. 178/2002, za nebezpečnú sa považuje potravina zdraviu škodlivá alebo nevhodná na ľudskú spotrebu, pričom nevhodnosť potraviny na ľudskú spotrebu je daná jej neprijateľnosťou z dôvodu kontaminácie vonkajším vplyvom alebo iným hnilobným procesom, pokazením alebo rozkladom. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov tiež pripadlo súdu posúdiť, či bolo konanie žalobcu správne posúdené ako správny delikt podľa § 28 ods. 4 písm. a) alebo malo byť posúdené ako správny delikt podľa § 28 ods. 2 písm. n) zákona o potravinách tak, ako to tvrdil žalobca. Súd po preskúmaní dospel k záveru, že v prípade prekročenia reziduí pesticídov v potravinách bola naplnená skutková podstata ustanovená v § 28 ods. 4 písm. a) v spojení s § 28 ods. 7 zákona o potravinách. Uvedená potravina umiestňovaná na trh žalobcom bola nepochybne nebezpečná a vzhľadom na opakujúci sa nedostatok v umiestňovaní nebezpečných potravín so zvýšeným obsahom reziduí pesticídov v danej prevádzke (rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 13/1059 zo dňa 19.06.2013 bola žalobcovi uložená pokuta 6 000 eur za umiestnenie na trh potraviny inej ako bezpečnej: PETRŽLENOVÁ VŇAŤ HLADKÁ, v ktorej bol prekročený limit reziduí pesticídov a rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 13/2197 zo dňa 02.12.2013 bola žalobcovi uložená pokuta 8 000 eur taktiež za umiestnenie na trh potraviny inej ako bezpečnej: GRANÁTOVÉ JABLKO HICAS s prekročeným limitom pesticídov), prvostupňový správny orgán uložil pokutu podľa správneho ustanovenia zákona o potravinách. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd zrušil len druhostupňové rozhodnutie, nakoľko uvedený nedostatok môže odstrániť žalovaný postupom v súlade v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume 70,- eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), 2x 134,- eur - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd (žaloba zo dňa 21.11.2014) a 1x 139,83 eur - účasť na pojednávaní a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x 8,04 eur a 1x 8,39 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 518,76 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov za úkon - žiadosť o odklad vykonateľnosti, nakoľko tejto žiadosti, ako je uvedené nižšie, nevyhovel. Predseda senátu v súlade s ustanovením § 250c veta tretia O.s.p. upovedomuje účastníkov o tom, že žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo vyhovené a to nie preto, že žalobca už uloženú pokutu zaplatil, ale preto, že nepreukázal súčasnú reálnu hrozbu závažnej ujmy v podobe hroziacej pokuty za „tretie“ porušenie zákona vo výške 1 000 000,- eur. Žalobca nepreukázal (a ani to netvrdil) vedenie správneho konania o delikte, za ktorý by hrozila spomínaná sankcia. V prípade, že by tomu tak bolo, odklad vykonateľnosti rozhodnutia by bol namieste. Úvahy žalobcu o hrozbe závažnej ujmy sú zatiaľ len v teoretickej rovine. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.