Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/255/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202014 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014202014.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobkyne: Y.. N. U., A. XXXXX/XX, F., zastúpená: Mgr. Mária Špacírová, advokátka, Rákocziho 12, Nové Zámky, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Trnavská cesta 52, P.O.BOX 45, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (listu) žalovaného č. OLP/XXXX/XXXX zo dňa 21.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. OLP/XXXX/XXXX zo dňa 21.10.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume 340,89 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Dňa 25.06.2014 bolo Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“) doručené oznámenie Y.. A. N., R. 7, F. o tom, že žalobkyňa ako zákonná zástupkyňa maloletého dieťaťa - W. nezabezpečila svojej dcére povinné preočkovanie v 6. roku života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a detskej obrne, čo potvrdila svojím podpisom dňa 19.06.2014. Prvostupňový správny orgán začal vo veci správne konanie a nariadil ústne pojednávanie na termín 12.08.2014. Žalobkyňa na ústnom pojednávaní vyhlásila, že povinné preočkovanie dcéry nezabezpečila, pretože sa obávala prípadných nežiaducich účinkov na jej zdravie, nakoľko v jej okolí sa objavili prípady, kedy sa u detí po očkovaní objavili nežiaduce účinky, napr. cukrovka, autizmus a iné. Ďalej uviedla, že doteraz dala dcéru zaočkovať proti všetkým ochoreniam, proti ktorým sa povinne očkuje. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OOD/XXXXX/XXXX zo dňa 15.08.2014 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 355/2007 Z. z."), ktorého sa dopustila tým, že nezabezpečila ako zákonná zástupkyňa maloletej Niny U. jej povinné preočkovanie v 6. roku života vakcínou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a detskej obrne, čím porušila § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. b) vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky MZ č. 544/2011 Z. z. (ďalej aj len "vyhláška č. 585/2008 Z. z."). Za spáchaný priestupok bola žalobkyni uložená pokuta 100 eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 19.09.2014. Žalovaný listom č. OLP/XXXX/XXXX zo dňa 21.10.2014 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) reagoval na odvolanie žalobkyne, ktoré vyhodnotil ako oneskorene podané. Poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a uviedol, že prvostupňové rozhodnutie bolo žalobkyni opakovane doručované dňa 25.08.2014 a za doručené sa považuje v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku dňom 28.08.2014. II. Žaloba Z obsahu žaloby doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 05.12.2014 vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný rozhodne o jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré považovala za včas podané. Uviedla, že prvostupňové rozhodnutie, ktoré jej bolo opakovane doručované dňa 25.08.2014 a ktoré žalovaný považoval dňom 28.08.2014 za doručené, nemohla prevziať, nakoľko bola od 15.08.2014 do 01.09.2014 na dovolenke v Madride. Zásielku prevzala po návrate z dovolenky dňa 04.09.2014, čím jej vzniklo právo na podanie odvolania, ktoré využila v zákonnej 15 dňovej lehote. K žalobe priložila ako dôkaz neprítomnosti v čase opakovaného doručovania zásielky elektronickú letenku vystavenú na jej meno a v doplnení k žalobe priložila aj faktúru a príkaz z elektronického bankovníctva o úhrade letenky. Namietala, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, kedy jej bola zásielka doručovaná prvýkrát, pričom v schránke si nenašla výzvu na jej prevzatie. Ustanovenie § 24 ods. 2 správneho poriadku upravuje podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia, ktoré musia byť naplnené kumulatívne. Vzhľadom na to, že sa v čase doručovania písomnosti nezdržiavala v mieste doručenia a bola preukázateľne mimo územia Slovenskej republiky, nebola splnená jedna z podmienok na prezumované doručenie. Adresát musí mať nielen formálne právo, ale aj faktickú možnosť prevziať si zásielku, čo v tomto prípade žalobkyňa nemohla. Postup žalovaného, ktorý odmietol odvolanie meritórne preskúmať, označila za odopretie práva a za arbitrárny postup. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 338/2009 zo dňa 08.09.2010 a na dlhodobý rozpor medzi ustanoveniami správneho poriadku, O.s.p. a poštového poriadku, keď poštový poriadok neukladá doručovateľovi povinnosť skúmať, či sa daná osoba v mieste doručovania v aktuálnom čase zdržiava. Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s tým, že žalovaný jej vo veci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu zaslal iba list, riadne nepreskúmal odvolanie a nevydal žiadne rozhodnutie, čím porušil zákon. Postupom žalovaného bola žalobkyni podľa jej názoru odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie žalovaného je nezákonné, pretože bola ukrátená na svojich subjektívnych právach vychádzajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov a to predovšetkým na právach ustanovených v § 3 ods. 1 a 3, 4, § 32 ods. 1 a § 46 správneho poriadku, ktoré citovala. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť a prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom bol opísaný skutkový stav, ďalej na výrok prvostupňového rozhodnutia, na skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia a tiež na skutočnosti, ktoré prvostupňový správny orgán uviedol k vyjadreniu žalobkyne. Súd nebude tieto skutočnosti uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opakovať, nakoľko ako aj žalovaný uviedol, naplnenie alebo nenaplnenie skutkovej podstaty priestupku nie sú predmetom tejto žaloby, keďže ich žalobkyňa nenamietala. Ďalej citoval čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1 veta prvá, § 51 ods. 1 písm. d), § 51 ods. 3, § 56 ods. 1 písm. k), § 56 ods. 2 a 3 zákona č. 355/2007 Z. z., § 38 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Zároveň poukázal na čl. 26 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, z ktorého vyplýva povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie, ktorého nerešpektovanie môže ohroziť zdravie populácie. O protiústavnosti platného právneho predpisu je oprávnený rozhodovať len Ústavný súd SR, ktorý nepozastavil účinnosť žiadneho platného právneho predpisu na úseku verejného zdravotníctva. K námietke žalobkyne týkajúcej sa uplatnenia fikcie doručenia žalovaný uviedol, že prvostupňové rozhodnutie jej bolo doručené dňa 28.08.2014, pričom zásielka bola uložená na pošte dňa 25.08.2014. Žalobkyni uplynula 15 dňová lehota na podanie odvolania dňa 12.09.2014. Podľa § 52 ods. 1 správneho poriadku je rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Žalovaný ďalej citoval § 24 ods. 2 správneho poriadku a uviedol, že orgán verejného zdravotníctva nie je príslušný na preverovanie postupu doručovateľov zásielok a nemôže zaujať stanovisko k tomu, kedy bola písomnosť doručovaná žalobkyni prvýkrát a ani k tvrdeniu, že sa v jej schránke nenachádzala výzva na prevzatie zásielky. Taktiež nemá kompetencie na zisťovanie, či si účastníci správnych konaní v čase doručovania očakávanej zásielky čerpajú dovolenku alebo nie a či sa reálne zdržujú v mieste trvalého pobytu. Prvostupňový správny orgán nemal vedomosť, že žalobkyňa bude v čase od 15.08.2014 do 01.09.2014 na zahraničnej dovolenke, keďže ich na to na ústnom pojednávaní dňa 12.08.2014 neupozornila aj napriek tomu, že o tom vedela. Faktúra letenky bola vystavená a dodaná žalobkyni už dňa 27.06.2014. Ak si žalobkyňa prevzala zásielku dňa 04.09.2014, mala do 12.09.2014 dostatok času na podanie odvolania. Jej tvrdenie, že 15 dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňom 04.09.2014, označil žalovaný za zavádzajúce a odporujúce § 24 ods. 2 správneho poriadku. Žalobkyňa mohla požiadať o odpustenie zmeškania lehoty podľa § 28 ods. 1 správneho poriadku, čo neurobila. K dlhodobému rozporu medzi ustanoveniami správneho poriadku, O.s.p. a poštového poriadku, na ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaný poznamenal, že orgány verejného zdravotníctva nie sú oprávnené riešiť tento rozpor a ani nariaďovať nápravu. Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkou žalobkyne, že vo veci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu jej zaslal iba list, nepreskúmal ho a nevydal žiadne rozhodnutie, čím porušil zákon a odoprel spravodlivosť. Poukázal na § 60 správneho poriadku, v zmysle ktorého je odvolací orgán povinný preskúmať i oneskorene podané odvolanie z hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia, pričom žalovaný rozhodol na základe tohto ustanovenia. Riadne sa zaoberal vecou a preskúmal ju tak, akoby ju preskúmal v rámci odvolacieho konania. Žalovaný zastával názor, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s § 24 a § 60 správneho poriadku. IV. Posúdenie veci Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa nálezov Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01 , I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/2003, PL. ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) i rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. uznesení sp. zn. 8Sžf/29/2010, 5Sžp/5/2011) môžu byť predmetom preskúmania súdom i rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax doteraz ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle ustálenej súdnej praxe považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právno-aplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 6 správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 6 správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. V danom prípade je potrebné uviesť, že oznámenie o vybavení oneskoreného odvolania bez ohľadu na jeho formu treba považovať za procesný úkon správneho orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi (žalobkyni), a že správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa, a teda podlieha preskúmaniu súdom. Podľa § 24 ods. 1 správneho poriadku, dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržiava na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto podnikania (t.j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými podľa § 24 ods. 2 <aspi:// module='ASPI'&link='71/1967%20Zb.%252324'&ucin-k-dni='30.12.9999'> správneho poriadku. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. II. ÚS 65/2010-49 zo dňa 27.10.2010 uviedol, že „...Využitie fikcie doručenia podľa poslednej vety citovaného ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku prichádza do úvahy iba v prípade splnenia všetkých týmto ustanovením stanovených zákonných predpokladov, t. j. preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do vlastných rúk sa v čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržoval, a teda mal aj reálnu možnosť dozvedieť sa o pokusoch poštového doručovateľa predmetnú zásielku mu doručiť (napr. stanovisko uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2001), tiež preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní zásielky adresovanej do vlastných rúk, pretože ak napr. poštový doručovateľ po prvom neúspešnom doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk zásielku ihneď uložil na pošte bez toho, aby sa pokúsil ju doručovať opakovane po tom, ako o tom adresáta vhodných spôsobom upovedomil, nemôže dôjsť k naplneniu zákonných podmienok na uplatnenie fikcie doručenia (napr. Výber rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu 1/1971, Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 52/1996). Obdobne, ak doručenka zásielky určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis poštového doručovateľa, nemá povahu verejnej listiny, pretože neobsahuje všetky predpísané náležitosti (C.H. BECK č. RNs C 155/2001). V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal.“ Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m.m. I ÚS 119/07). Z administratívneho spisu mal súd za preukázané, že prvostupňové rozhodnutie bolo žalobkyni doručované dňa 22.08.2014. Opakovaný neúspešný pokus o doručenie bol uskutočnený dňa 25.08.2018, kedy bola zásielka uložená na pošte. Po neúspešnom doručení prvostupňový správny orgán, postupujúc podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, považoval písomnosť za doručenú uplynutím tretieho dňa po jej uložení, t. j. 28.08.2014. V prejednávanej veci však neboli kumulatívne splnené všetky podmienky požadované zákonom na uplatnenie inštitútu tzv. náhradného doručenia. Základným predpokladom náhradného doručenia je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia zdržiaval. Tento predpoklad nie je daný pri dlhodobej neprítomnosti adresáta na tomto mieste, ani pri krátkodobom pobyte v čase doručenia mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, dovolenky a pod., ktoré skutočnosti však účastník konania musí nado všetku pochybnosť preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 134/2008). Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k tzv. náhradnému doručovaniu v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku vyplýva, že fikcia doručenia sa neuplatní v prípade, keď adresát sa v mieste doručovania, v čase doručovania predmetného rozhodnutia nezdržuje, teda napr. je mimo obce, mesta prípadne na dovolenke resp. ak nie sú splnené ostatné predpoklady ustanovené v § 24 ods. 2 správneho poriadku. V takomto prípade sa neuplatní tzv. fikcia doručenia a lehota na odvolanie začne plynúť až od fyzického prevzatia predmetného rozhodnutia. Žalovaný si žiadnym relevantným spôsobom nepreveril, či sa žalobkyňa v mieste doručovania zásielky v čase jej doručovania skutočne zdržiavala. Súd považoval odmietnutie odvolania žalobkyne bez akéhokoľvek náležitého skúmania zákonných podmienok vzťahujúcich sa k legitímnemu uplatneniu inštitútu tzv. náhradného doručenia za predčasné. Žalovaný nemal jednoznačne za preukázané, či sa žalobkyňa v dňoch neúspešného doručovania, ako aj v dňoch úložnej lehoty zdržiavala v mieste doručenia a či mala reálnu možnosť vyzdvihnúť si zásielku na pošte. Súd mal z predloženej fotokópie rezervácie letenky, faktúry a príkazu na jej úhradu z účtu žalobkyne za preukázané, že sa v čase doručovania nezdržiavala v mieste doručenia, nakoľko od 15.08.2014 do 01.09.2014 bola na dovolenke v Madride. Zásielku prevzala až dňa 04.09.2014 a lehota na odvolanie jej tak začala plynúť až 05.09.2014. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude meritórne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne. Súd zrušil len druhostupňové rozhodnutie (list) žalovaného, nakoľko vecou samou (pokutou...) sa v tomto konaní ani nezaoberal, keďže najskôr musí byť rozhodnuté o včas podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa § 250j ods. 6 O.s.p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobkyne v konaní jej priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila na súdnom poplatku za žalobu v sume 70,- eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), po134,- eur - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd (žaloba zo dňa 03.12.2014) a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x 8,04 eur, čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,89 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. To však neznamená, že neúspešný účastník konania je povinný nahradiť všetky trovy predstavujúce odmenu advokáta. Súd nepriznal žalobkyni náhradu trov za úkon - doplnenie žaloby zo dňa 19.12.2014, nakoľko tento úkon by nebol potrebný, pokiaľ by podaná žaloba mala náležitosti podľa zákona. Nemožno skutočnosť, že žaloba nebola obsahovo perfektná, pokladať za východisko pre priznanie náhrady trov za odstránenie takýchto vád, pričom toto podanie (doplnenie žaloby) je takmer totožné s podanou žalobou (za ktorý úkon právnej služby náhrada priznaná bola). Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.