Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/267/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202105 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014202105.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: cda consulting group, s.r.o., IČO: 44927118, Šoltésovej 2, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., IČO: 36854958, D. Dlabača 2748/28, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: Meso Žilina, Námestie obetí komunizmu 1, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23336/2014/B624-SV/76527/Ka zo dňa 11.12.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 23336/2014/B624-SV/76527/Ka zo dňa 11.12.2014 ako aj rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OÚ-ZA- OVBP/V/2014/00572/004 zo dňa 14.07.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom náhradu trov konania vo výške 70 € za súdny poplatok a vo výške 766,47 € za právne zastúpenie na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutie preskúmavané súdom na základe žaloby Žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/Ka zo dňa 11.02.2014 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-U zo dňa 14.07.2014, ktorým v konaní o návrhu Mesta Žilina na základe výsledkov vyvlastňovacieho konania rozhodol tak, že podľa § 108 a nasl. zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 17a a § 24e zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vo verejnom záujme vyvlastnil v prospech navrhovateľa vyvlastnenia vlastnícke právo k pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy o výmere 521 m2, ktorá bola odčlenená od parcely č. KN -C XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy o pôvodnej výmere 1433 m2 evidovanej na LV č. XXXX, ktorý bol dodatočne rozčlenený geometrickým plánom č. XXX/XXXX na parc. č. KN-C XXXX/X o výmere 257 m2 a na parcele č. XXXX/X o výmere 131 m2 a na parc. č. KN-C XXXX/X o výmere 133 m2, v k.ú. Žilina pre účely majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov nachádzajúcich sa pod existujúcimi chodníkmi a spevnenými plochami, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve Mesta Žilina. Finančnú náhradu za vyvlastnenie vlastníckeho práva k uvedenému pozemku prvostupňový správny orgán určil podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona na základe znaleckého posudku č. 2014-003 zo dňa 10.01.2014 vypracovaného podľa Vyhlášky MSSR č. 492/2004 Z.z. Ing. M. Derkitsom, O. XXX/XX, J., znalcom z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľnosti, pozemné stavby. Nevyhnutnosť rozsahu vyvlastnenia správny orgán posudzoval podľa geometrického plánu č. XX/XXXX zo dňa 25.11.2013, úradne overeného Okresným úradom Žilina dňa 04.12.2013 pod č. XXXX/XXXX a doplňujúceho geometrického plánu č. XXX/XXXX zo dňa 02.06.2014, úradne overeného Okresným úradom Žilina dňa 04.06.2014 pod č. XXXX/XXXX vyhotoveného geodetom T.. M. I. - W. J., , A. C. XX, Žilina. Podľa vyššie uvedeného znaleckého posudku č. XXXX-XXX bola určená výška náhrady na 115,46 eur/ m2, celková náhrada predstavovala sumu 60.154,66 eur. II. Žaloba Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Absencia účelu vyvlastnenia Žalobca namietal absenciu účelu vyvlastnenia poukazujúc na § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona a § 24e cestného zákona. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí opakoval rovnako ako prvostupňový správny orgán, že vyvlastnenie bolo vykonané podľa vyššie uvádzaných ustanovení zákona, avšak pri vyvlastňovaných pozemkoch nie je daný ani jeden z účelov vyvlastnenia podľa uvedených predpisov. Žalobca poukázal na to, že navrhovateľ vyvlastnenia navrhol vyvlastniť predmetné pozemky len na účel podľa § 24e cestného zákona a ďalší účel vyvlastnenia podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona doplnil svojvoľne prvostupňový správny orgán v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania. Pokiaľ ide o účel vyvlastnenia, žalobca poukázal na to, že účel vyvlastnenia by bol v zmysle právnych predpisov vyššie uvedených daný len za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok: -existencia miestnych komunikácií, - pozemky pod nimi majetkovo nevysporiadané - a pozemky nie sú vo vlastníctve obce. Pri vyvlastňovaných pozemkoch bola však splnená len jedna z vyššie uvedených podmienok, a to skutočnosť, že vyvlastňované podmienky neboli vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia. Uvedená situácia však nenastala z dôvodu neprehľadne evidovaných právnych vzťahov k pozemkom, ale v danom prípade bola výsledkom dobrovoľného, slobodného a vážneho prejavu vôle samotného navrhovateľa vyvlastnenia, ktorý ešte v roku 2004 previedol vlastnícke právo k predmetnému pozemku vrátane jeho príslušenstva a súčasti na spoločnosť AUPARK II, spol. s r.o.. Podľa žalobcu nebola splnená podmienka, že pozemky neboli majetkovoprávne vysporiadané, pretože predmetný pozemok (parc. č. KN -C XXXX/X, k.ú. Žilina), z ktorého boli odčlenené vyvlastňované pozemky je majetkovoprávne vysporiadaný, vlastní ho žalobca. Podľa žalobcu zákonodarca mal pod uvedeným pojmom na mysli majetkovoprávne vysporiadanie vlastníckych práv výlučne k pozemku, t.j. výlučne medzi vlastníkmi, či oprávnenými držiteľmi pozemku. Toto tvrdenie je podporené aj samotnou dôvodovou správou k zákonu č. 368/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, ktorým bolo do cestného zákona doplnené vyššie uvedené ustanovenie § 24e. Podľa anotácie dôvodovej správy bolo účelom tohto zákona zefektívniť a zjednodušiť proces majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod pozemnými komunikáciami, ktorý je vzhľadom na rozdrobenosť pozemkov na Slovensku veľmi zdĺhavý. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že podľa tohto zákonného ustanovenia možno vyvlastňovať len pozemky, ku ktorým vzhľadom na množstvo vlastníkov, či iných oprávnených držiteľov nie je možné usporiadanie vzťahov medzi vlastníkmi pozemnej komunikácie a vlastníkmi pozemkov pod ňou dohodou, či inak, a teda je následne za takéhoto stavu - rozdrobenosti pozemkov, potrebné umožniť vlastníkovi stavby vec vyriešiť vyvlastnením. Pokiaľ zákonodarca výslovne uviedol dôvod, pre ktorý pozemok nie je vo vlastníctve obce, nemal v úmysle tým duplikovať skutočnosť, že sa jedná o pozemok, ktorý nie je vo vlastníctve obce, na rozdiel od miestnej komunikácie na ňom nachádzajúcej sa, ale chcel vyjadriť, že sa jedná o pozemok, ku ktorému nie sú medzi vlastníkmi, či oprávnenými držiteľmi navzájom vysporiadané majetkové vzťahy a z tohto dôvodu nie je tento pozemok vlastníctvom obce. Vyvlastňované pozemky však nie sú rozdrobené, vlastnícke vzťahy k nim sú majetkovoprávne vysporiadané, nakoľko vyvlastňované pozemky vznikli odčlenením od jedného pozemku vedeného v katastri nehnuteľností pod jedným parcelným číslom a majú jedného jediného vlastníka. Za tejto situácie nemožno hovoriť, že sa jedná o pozemky rozdrobené, či majetkovoprávne nevysporiadané, a teda nebola splnená zákonom predpokladaná podmienka pre ich vyvlastnenie. Žalobca namietal, že navrhovateľ vyvlastnenia nepreukázal, že na vyvlastňovaných pozemkoch sú miestne komunikácie. Žalobca poukázal na § 118 ods. 1, § 119 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a tiež na § 4b ods. 1 cestného zákona. Zároveň poukázal na rozhodnutie NSČR sp. zn. 22Cdo1121/2008 zo dňa 16.07.2008, rozhodnutie NSSR sp. zn. 30Cdo 821/2005 zo dňa 19.07.2005 a rozhodnutie NSČR sp. zn. 22Cdo 52/2002 zo dňa 31.01.2002. Tvrdil, že v danom prípade sa nejedná o chodníky, ale len o asfaltové plochy na pozemku a spevnené plochy, ktoré sú na vyvlastňovaných pozemkoch a sú súčasťou predmetných pozemkov, a teda sú výlučným vlastníctvom žalobcu. V dôsledku uvedeného nemôžu byť zároveň vlastníctvom mesta Žilina ako navrhovateľa vyvlastnenia, a teda nemôže ísť o miestne komunikácie, nakoľko nespĺňajú zákonné podmienky podľa § 4b ods. 1 cestného zákona. Ak by tieto plochy mali mať rozdielny právny režim ako pozemok, na ktorom sa nachádzajú, t.j. ak by tieto mali byť vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia, hoc pozemky pod nimi sú vo vlastníctve žalobcu, muselo by ísť o také stavby, s ktorými by bolo možné nakladať bez toho, aby sa muselo súčasne nakladať s pozemkom, na ktorom sú stavby umiestnené. Navrhovateľ vyvlastnenia by musel teda preukázať, že sa jedná o stavby v zmysle predpisov občianskeho práva, aby bolo možné s nimi nakladať nezávisle na pozemku pod nimi. Pojem stavba s týmto účelom teda nemožno vykladať podľa stavebných predpisov, či predpisov správneho práva a STN, ako to urobil navrhovateľ vyvlastnenia v doplnení svojho návrhu na vyvlastnenie, nakoľko tieto chápu stavbu dynamicky, ako činnosť smerujúcu k uskutočneniu diela, pričom na účely občianskeho práva je pojem stavba potrebné vykladať staticky, ako výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorý je spôsobilý byť predmetom občiansko-právnych vzťahov. Žalovaný nepochopiteľne vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho názoru prezentovaného samotným navrhovateľom vyvlastnenia, že spevnené plochy a chodníky na vyvlastňovaných pozemkoch sú samostatnými vecami, t.j. že spĺňajú podmienky podľa § 119 OZ, pre označenie za stavbu v občiansko-právnom zmysle. I keď sa žalovaný vo svojom rozhodnutí tejto problematike v podstate nevenuje, žalobca vyvodil takýto záver z toho, že v rozhodnutí sa poukazuje na existenciu Pasportizácie nepremenných parametrov, Záverečná správa z januára 2009, ktorá je podľa názoru žalovaného dôkazom toho, že na vyvlastňovaných pozemkoch sú stavby - miestne komunikácie. Vzhľadom na jestvujúce množstvo rozhodnutí všeobecných súdov (žalobca ich príkladmo vymenoval vo svojej žalobe) k tejto problematike nepovažoval takýto názor za právne správny. Predmetná pasportizácia nie je dôkazom existencie stavieb - miestnych komunikácií, nakoľko táto neeviduje miestne komunikácie na konkrétnych pozemkoch s označením parcelného čísla a zároveň je z roku 2009, t.j. nie z času, kedy bolo vydané napadnuté rozhodnutie, a teda v súčasnosti nie je zrejmé, či stav v nej zachytený zodpovedá stavu miestnych komunikácií v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Už vôbec sa nemožno stotožniť s tým, že táto pasportizácia nahrádza sieť miestnych komunikácií, keďže táto nevychádza z údajov katastra nehnuteľností a zjavne ani zo skutočného stavu veci, keďže na vyvlastňovaných pozemkoch miestne komunikácie ani ich súčasti nie sú. Predmetná pasportizácia, záverečná správa je z roku 2009, pričom ňou nemožno zahrnúť medzi miestne komunikácie majetok tretích osôb, t.j. chodníky a spevnené plochy, ktoré nie sú majetkom mesta Žilina, nakoľko sú tieto súčasťou pozemku parc. č. KN - C XXXX/X, ktorý navrhovateľ vyvlastnenia nevlastní a ktoré sú súčasťou pozemku, ktorý v minulosti samotné mesto Žilina previedlo na tretiu osobu. Touto pasportizáciou taktiež nemožno meniť účinky už uzavretej platnej a účinnej zmluvy zo dňa 19.01.2004. Pokiaľ navrhovateľ vyvlastnenie nepreukáže, že je vlastníkom týchto pozemkov (konkrétne parc. č. KN-C XXXX/X, na ktorej je ulica Veľká Okružná a na ktorú nie je založený LV a pozemok, na ktorom je ulica Antona Bernoláka), nie je preukázané ani to, že je vlastníkom ich súčastí - povrchových úprav, asfaltových plôch, spevnených plôch, či chodníkov, a teda sa nemôže jednať o miestne komunikácie. Následne neexistencia miestnej komunikácie na susedných pozemkoch má jednoznačne za následok aj neexistenciu jej súčastí na vyvlastňovaných pozemkoch. Žalobca týmto reagoval na tvrdenie navrhovateľa vyvlastnenia, že nie je spravodlivé od neho žiadať, aby zisťoval v mapách, kde sa nachádza parcela, o ktorú má záujem a následne zisťovať, aká komunikácia ňou prechádza, keďže jeho evidencia neobsahuje parcelné čísla, na ktorých sa miestne komunikácie a ich súčasti nachádzajú. Žalobca zdôraznil, že tým, že v roku 2004 previedol navrhovateľ vyvlastnenia predmetný pozemok zo svojho vlastníctva do vlastníctva spoločnosti AUPARK II spol. s r.o. previedol podľa čl. III ods. 2 kúpnej zmluvy zo dňa 19.01.2004 aj všetky stavebné úpravy a spevnené plochy na ňom, čo opäť preukazuje správnosť žalobcom prezentovaného právneho názoru o charaktere a statuse asfaltových plôch na tomto pozemku. Žalobca dodal, že ani v roku 2004 sa na tomto pozemku nenachádzali žiadne miestne komunikácie, nakoľko nebola splnená ďalšia podmienka legálnej definície podľa § 4b ods. 1 cestného zákona, a to, že tieto museli byť zaradené do siete miestnych komunikácií. Z uvedeného je potom jednoznačné, že mesto Žilina previedlo v roku 2004 vlastnícke právo k pozemku parc. č. KN- C XXXX/X, k.ú. Žilina vrátane stavebných úprav a spevnených plôch, ktoré v žiadnom prípade neboli miestnymi komunikáciami. V predmetnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz svedčiaci o tom, že na vyvlastňovaných pozemkoch sú chodníky a spevnené plochy ako stavby v zmysle občiansko- právnom, t.j. ako samostatné veci, majúce svoj vlastný právny režim, ktorý nie je totožný s právnym osudom samotného pozemku. Žalobca namietal, že žalovaný neakceptoval jeho námietku týkajúcu sa legálnosti stavieb, teda či sa jedná o stavby povolené. Žalovaný považoval tento argument žalobcu za bezpredmetný, nakoľko podľa jeho názoru preukazovanie týchto skutočností nebolo predmetom vyvlastňovacieho konania. S takýmto tvrdením žalobca nesúhlasil, nakoľko sa jedná o otázku zásadného právneho významu pre vyvlastnenie, pričom poukázal na to, že pre čiernu stavbu vyvlastnenie nie je možné a v tomto smere považoval postup žalovaného za nezákonný, pretože potom ako navrhovateľ vyvlastnenia tvrdil, že jestvuje právoplatné stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie na uvedené „miestne komunikácie“, ktoré sa údajne nachádzajú v štátnom archíve v Bytči, avšak uvedené doklady nepredložil a správne orgány si napriek tejto skutočnosti doklady nezabezpečili sami a tvrdenie navrhovateľa vyvlastnenia nepreverili. Žalobca niekoľkokrát dopytoval mesto Žilina na predloženie týchto dokladov v súlade so zákonom o slobode informácií, mesto Žilina uviedlo, že uvedené doklady nemá a mal by ich mať Štátny archív v Bytči, avšak ku dňu podania žaloby neboli žalobcovi sprístupnené uvedené doklady ani zo Štátneho archívu. Žalobca zhrnul, že navrhovateľ vyvlastnenia nepredložil žiaden dôkaz o tom, že chodníky a spevnené plochy sú samostatnými vecami v zmysle občiansko-právnych noriem, a teda sú spôsobilé byť samostatným predmetom vlastníckeho práva bez pozemku pod nimi, o tom, že uvedené samostatné stavby sú legálnymi a o tom, kto tieto chodníky vybudoval a že sú vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia. V tomto smere nevykonali dokazovanie ani vyvlastňujúce správne orgány. Na to, aby sa o verejnom priestranstve, chodníku a podobne hovorilo ako o miestnej komunikácii, je potrebné splnenie zákonných podmienok uvedených v § 4b ods. 1 cestného zákona a to: všeobecný prístupnosť a užívanie, vlastníctvo obce, určenie pre miestnu dopravu a zaradenie do siete miestnych komunikácií. V konaní nebolo preukázané, že uvedené spevnené plochy a chodníky sú stavbou v zmysle predpisov občianskeho práva, preto správne orgány mali vychádzať zo skutočnosti, že tieto sú súčasťou pozemku, a teda vlastníkom je vlastník pozemku, t.j. nebol daný dôvod pre vyvlastnenie. Pokiaľ by navrhovateľ vyvlastnenia preukázal, že ním uvádzané chodníky a spevnené plochy sú samostatnými stavbami, mal následne preukázať jeden zo spôsobov nadobudnutia vlastníctva k nim, čo však nepreukázal a zároveň by musel preukázať v tomto konaní aj ich legálnosť, t.j. doložiť stavebné povolenie na tieto stavby a kolaudačné rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, kto je stavebníkom, komu prináleží vlastnícke právo k tejto stavbe a na aký účel mala takáto legálna stavba slúžiť. Ani jeden takýto doklad navrhovateľ vyvlastnenia nepredložil a nepreukázal ani len to, že by takéto doklady v minulosti jestvovali, ale boli zničené, či sa stratili, ako to predpokladá § 104 stavebného zákona za účelom použitia pasportizácie pre určenie účelu stavby v zmysle stavebných predpisov. Žalobca vyjadril názor, že nie je možné vyvlastňovať pre účel a zámer, ktorý nepožíva ochranu práva, pričom vyvlastňovanie pozemkov pre účely nepovolenej stavby by nepochybne bolo vedené nezákonným zámerom a účelom, a teda neprípustné. Mesto Žilina podľa svojho vlastného vyjadrenia na vyvlastňovaných pozemkoch neeviduje žiadne miestne komunikácie a zároveň ani z listu vlastníctva pre pozemok KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina, z ktorého boli odčlenené vyvlastňované pozemky, nevyplýva, že by sa jednalo o pozemok, ktorý sa využíva na účel miestnej komunikácie. O tomto predložil žalobca dôkaz, odpoveď na žiadosť zo dňa 01.04.2014 adresovanú mestom Žilina žalobcovi. Ďalej žalobca uviedol, že podľa návrhu na vyvlastnenie sa časť vyvlastňovaných pozemkov má nachádzať pod zástavkou MHD, resp. prístreškom tejto zastávky. K tejto časti vyvlastňovaných pozemkov teda nie je preukázané, že sa jedná o vyvlastňovanie pod miestnou komunikáciou, nie je preukázané, že by takáto zastávka, či prístrešok bola vlastníctvom mesta Žilina, a teda nie je možné pod ňou vyvlastňovať podľa § 24e cestného zákona. Navyše, v čase podania žaloby sa podľa žalobcu už niekoľko mesiacov nachádzal tento prístrešok na susednom pozemku, a teda ani v tomto smere žalovaný nezistil náležite skutkový stav a vyvlastnil opäť v rozpore so zákonom. Pokiaľ sa jedná o zastávku, ktorú podľa vyjadrenia mesta Žilina nemožno stotožňovať s prístreškom MHD, táto sa nachádza dlhé roky na pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina a nikdy nebola umiestnená na predmetnom pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina. Žalobca poukázal na to, že vlastníctvo k vyvlastňovanému pozemku až do roku 2004 patrilo mestu Žilina, toto ho dobrovoľne previedlo vrátane chodníkov a spevnených plôch, nakoľko tieto nie sú samostatným predmetnom občiansko-právnych vzťahov a i napriek tomu v preskúmavanom konaní tvrdilo, že je ich vlastníkom a potrebuje späť pozemok, ktorého sa zo svojho vlastného rozhodnutia zbavilo, získať do svojho vlastníctva vyvlastneným, teda proti vôli jeho súčasného vlastníka, ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol legálne a v dobrej viere, že s nim nadobúda aj vlastníctvo na ňom sa nachádzajúcich spevnených plôch a asfaltových povrchov. Na takomto výkone práv zo strany mesta Žilina nemôže byť daný žiadne verejný záujem a nemôže požívať právnu ochranu a nie je možné tento považovať ani za zákonný účel vyvlastnenia. Nedostatok verejného záujmu na vyvlastnení Ústava SR dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie zákonom a vo verejnom záujme. Verejný záujem je predmetom posudzovania a preukazovania v rámci vyvlastňovacieho konania a je predmetom správnej úvahy. Z odôvodnenia o vyvlastnení, ktorého podstatou je otázka existencie verejného záujmu, potom musí jednoznačne vyplynúť prečo verejný záujem prevážil nad inými, či už súkromnými alebo aj verejnými záujmami. Verejný záujem je predmetom dokazovania v rámci vyvlastňovacieho konania a rozhodovania o vyvlastnení, a nemožno ho vopred a priori stanoviť. Z tohto dôvodu spadá zisťovanie verejného záujmu zásadne do právomoci moci výkonnej a nie zákonodarnej, t.j. verejný záujem nemôže určiť zákonodarca vopred zákonom, či inými záväznými predpismi, ale musí jeho existenciu určiť stavebný úrad v rámci vyvlastňovacieho konania. Podmienka verejného záujmu podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nie je formálna podmienka. Znamená to, že nestačí uviesť ľubovoľný dôvod, ktorý sa pomenuje slovami verejný záujem, aby zákon bol v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Podmienka verejného záujmu musí mať obsah, ktorý slúži na dosiahnutie cieľa ustanoveného Ústavou SR. Žalobca poukázal na § 108 ods. 2 stavebného zákona, pričom uviedol, že najprv musí existovať účel vyvlastnenia určený zákonom a až vo vzťahu k nemu sa skúma, či účel vyvlastnenia je vzhľadom na okolnosti prípadu vo verejnom záujme, najmä či verejný záujem v konkrétnom prípade prevažuje nad oprávnenými súkromnými záujmami existujúceho vlastníka. Vlastník a jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti je tiež ústavne chránené, a teda aj zachovanie a ochrana vlastníctva existujúceho vlastníka je verejným záujmom. Definovanie účelov, pre ktoré možno vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov, neznamená to však, že tým zároveň aj preukazuje existenciu takéhoto záujmu. Nie je správny postup, keď správny orgán stotožňuje verejný záujem s účelom vyvlastnenia. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že z jeho realizáciou sa spája skutočný verejný záujem. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 7/96 zo dňa 27.02.1997, v ktorého odôvodnení sa uvádza, že „rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody“. Taktiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. ÚS 198/95 zo dňa 28.03.1996), v ktorom sa uvádza, že nie každý kolektívny záujem možno označiť ako záujem spoločnosti, a preto pojem verejný záujem je treba chápať ako taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecný, či všeobecne prospešný záujem. Často sa mylne naznačuje, že všetky kolektívne záujmy sú všeobecnými záujmami spoločnosti; avšak v mnohých prípadoch môže byť uspokojovanie kolektívnych záujmov istých skupín s všeobecnými záujmami spoločnosti v naprostom rozpore. Celé dejiny vývoja demokratických inštitúcií sú dejinami boja zato, aby sa jednotlivým skupinám zabránilo zneužití vlády v prospech kolektívnych záujmov týchto skupín. Žalobca tiež poukázal na Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru), z ktorého vyplývajú tri pravidlá. Zásadu pokojného užívania majetku, podmienky, za splnenia ktorých je zbavenia majetku právne možné a právo štátov upraviť užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Zdôraznil potrebu zachovania proporcionality pri skúmaní zásahu štátu do pokojného užívania majetku, oprávnenosť vyvlastňovania a zasahovania do majetku vlastníkov, kedy zmyslom a podstatou je individuálne a konkrétne posúdenie, či sa dosiahlo spravodlivé vyváženie medzi ochranou vlastníckeho práva a požiadavkou všeobecného záujmu spoločnosti, t.j. či vlastník, ktorého majetok bol zásahom dotknutý, nemusí niesť individuálne nadmerné bremeno. K danej veci žalobca uviedol, že navrhovateľ vyvlastnenia k návrhu na vyvlastnenie zo dňa 12.03.2014 definoval verejný záujem na vyvlastnení tak, že tento spočíva v užívaní vyvlastňovaného pozemku na účely stavby - chodníka spolu so spevnenými plochami, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie, a ktoré sú užívané na verejno-prospešné účely. Z napadnutého rozhodnutia o vyvlastnení nevyplýva, ako sa žalovaný vyporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu, a preto je možné odvodzovať, že sa žalovaný stotožnil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu k tejto otázke, ktorý spočíval v tom, že tento verejný záujem bol nepochybne preukázaný na základe cestného zákona a územného plánu mesta, nakoľko sa jedná o pozemky, ktoré sú výhradne verejno-prospešného charakteru a účelu, pričom v tejto súvislosti ešte správny orgán odkázal na všeobecne záväzné nariadenie mesta Žilina č. 4/2012, v ktorom sú definované verejno-prospešné stavby. Žalovaný tak neodstránil nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia a pochybenie spočívajúce v tom, že nepostupoval v súlade s § 108 ods. 3 stavebného zákona, podľa ktorého sa verejný záujem na vyvlastnení musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, ako aj v tom, že okresný úrad účel vyvlastnenia spojil s verejným záujmom na vyvlastnení a fakticky odkazom na § 24e cstného zákona považoval verejný záujem za osvedčený, čo je v absolútnom rozpore s Ústavou SR, nakoľko verejný záujem sa musí preukazovať, nemôže byť preto vopred daný pre určitý okruh prípadov a pod.. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiaden skutočný a konkrétny verejný záujem, pre ktorý by bolo toto vyvlastnenie prípustné a potrebné, a teda žalovaný, ako ani pred ním okresný úrad nezisťovali existenciu verejného záujmu, a teda nemohli ani posúdiť, či tento prevyšuje nad súkromnými záujmami vlastníka vyvlastňovaných pozemkov, keďže fakticky nebol v tomto konaní špecifikovaný. Navrhovateľovi vyvlastnenia, ako ani verejnosti nebolo zo strany žalobcu bránené užívať predmetný pozemok a umiestnenie tabúľ s označením súkromný pozemok, vstup na vlastnú zodpovednosť, bolo vykonané len za účelom upozornenia verejnosti, že sa pohybuje na majetku, ktorý nepatrí mestu Žilina, pričom dôležité je v tomto smere poukázať na skutočnosť, že žalobca nikdy tieto neoplotil, ako ani žiadnym iným spôsobom neobmedzoval jeho užívanie verejnosťou, a teda navrhovateľom tvrdený verejný záujem na vyvlastnení, ktorý mal spočívať v tom, že mesto chce zachovať verejnosti možnosť užívať tieto pozemky, nie je daný, nakoľko verejnosti nikdy táto možnosť nebola odňatá. Žalobca dodal, že ešte od čias, kedy tento pozemok patril mestu Žilina, sa na vyvlastňovaných častiach pozemku nachádzajú predajné stánky, ktoré sú na základe nájomných zmlúv užívané tretími osobami, a teda sú užívané ako plochy určené na umiestnenie týchto stánkov za účelom maloobchodného predaja. Je teda jednoznačne daný záujem žalobcu na ďalšom takomto komerčnom využití svojho majetku, ktorý spôsob využitia bol zvolený ešte mestom Žilina, a teda tieto časti nie je možné v podstate v súčasnosti využiť inak, to znamená, že sa nevyužívajú ako chodníky a ani nie je potrebné ich tak využívať, nakoľko vedľa nich sú v šírke cca 8 metrov chodníky a cyklotrasy, ktoré môže verejnosť užívať a ktoré nie sú na vyvlastňovaných pozemkoch. Žalovaný neuviedol v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žiadnu správnu úvahu, z ktorej by vyplývalo, aký verejný záujem preukázaný vo vyvlastňovacom konaní prevažuje nad záujmami vlastníka týchto pozemkov, ktoré spočívajú najmä v jeho záujme na komerčnom využití týchto častí jeho majetku, v jeho záujme realizovať svoje právo získavať úžitky zo svojho vlastníctva, ako aj nad verejným záujmom spočívajúcim v ochrane vlastníckeho práva súkromných osôb. Taktiež vzhľadom na uvedený nedostatok, nie je možné posúdiť, či pri porovnávaní verejného záujmu a záujmov vlastníka vyvlastňovaných pozemkov, bola zo strany žalovaného dodržaná zásada proporcionality, nakoľko zo skromného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani verejný záujem na vyvlastnení, ani s akými inými záujmami žalobcu bol tento porovnávaný žalovaným, a či vôbec. Takýto ničím neodôvodnený postup správnych orgánov, kedy nevysvetlili účel vyvlastnenia a prevahu verejného záujmu nad súkromným záujmom vlastníka vyvlastňovaného pozemku, považoval žalobca za hrubý a ničím neodôvodnený zásah do ústavou, ako aj medzinárodnými dohovormi chránených práv vlastníka vyvlastňovaných pozemkov (žalobcu). Neprimeranosť náhrady za predmet vyvlastnenia Žalobca považoval za neprimerane nízku výšku finančnej náhrady za vyvlastňované časti pozemku, ktorá bola určená na základe znaleckého posudku č. XXXX-XXX zo dňa 10.01.2014. Skutočná trhová cena predmetnej nehnuteľnosti je podstatne vyššia, ako cena určená znalcom. V predmetnom znaleckom posudku nie sú zohľadnené úpravy nachádzajúce sa na predmete vyvlastnenia, ktoré vykonal právny predchodca vlastníka, preto v tomto smere boli závery znaleckého posudku nesprávne. I napriek námietkam zo strany žalobcu nevykonal prvostupňový správny orgán ani žalovaný potrebné dokazovanie formou znaleckého posudku v rozpore s § 36 správneho poriadku. Uvedený znalecký posudok nemôže byť považovaný za dostatočný dôkaz, nakoľko znalec pred jeho vypracovaním nebol ustanovený k tomu správnym orgánom a tento znalecký posudok nebol podaný v rámci tohto vyvlastňovacieho konania. Preto nemohol byť použitý vzhľadom na vlastníkom vznesené námietky ako podklad pre posúdenie primeranosti náhrady za vyvlastnenie. Za neprípustný a v rozpore so zákonom považoval žalobca postup, kedy správny orgán bez potrebných odborných znalostí vyhodnotil znaleckým posudkom stanovenú náhradu za vyvlastnenie ako primeranú. Tým, že akceptoval znalecký posudok vypracovaný ešte pred vyvlastňovacím konaním, žalobcovi správny orgán odňal právo namietať prípadnú zaujatosť znalca, ako aj možnosť klásť otázky na ústnom pojednávaní znalcovi ustanovenému priamo v správnom konaní. Týmito výhradami sa žalovaný vo svojom rozhodnutí v podstate nezaoberal a aj v tomto smere nie je možné jeho rozhodnutie považovať za preskúmateľné, nakoľko nevyjasnil, prečo považuje za správne, že sa rozhodovalo na základe znaleckého posudku, ktorý nebol vykonaný v správnom konaní, ale ktorý si zabezpečil len jeden z jeho účastníkov, pričom druhý jeho správnosť namietal. Žalobca citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 221/2008 zo dňa 12.02.2009, podľa ktorého „vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia, s prihliadnutím k rozhodovacej praxi všeobecných súdov, máme zato, že správny orgán nepostupoval v intenciách týchto ustanovení a nedostatočne zistil skutkový stav ohľadne výšky náhrady za vyvlastnené pozemky, a preto jeho právny záver bol predčasný a napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu skutkovo a právne nesprávne. Povinnosťou správnych orgánov vo vyvlastňovacom konaní podľa § 32 správneho poriadku v spojení s § 111 ods. 2 stavebného zákona je zistiť skutočný stav týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti“. V danom prípade mal správny orgán postupovať v súlade s § 36 správneho poriadku a nariadiť znalecké dokazovanie znalcom na zistenie trhovej ceny za vyvlastňované pozemky. Toto nebolo povinnosťou vlastníka vyvlastňovaných pozemkov. Vady konania prvostupňového správneho orgánu neodstránené žalovaným v odvolacom konaní. Konanie ústneho pojednávania pred prvostupňovým správnym orgánom bolo v rozpore so stavebným zákonom. Oznámenie o konaní ústneho pojednávania bolo zástupcovi žalobcu doručené dňa 29.04.2014 (nie ako sa tvrdí v rozhodnutí žalovaného dňa 14.04.2014), t.j. nebola dodržaná zákonom stanovená minimálna 15 dňová lehota (§ 113 ods. 2 prvá veta stavebného zákona). Preto v danom prípade bolo potrebné nariadiť odročenie ústneho pojednávania z dôvodu, že nebola dodržaná lehota včasného oznámenia konania ústneho pojednávania. Správny orgán i napriek upozorneniu žalobcu ústne pojednávanie vykonal a následne bez nariadenia ďalšieho ústneho pojednávania vo veci vydal prvostupňové rozhodnutie. Týmto žalobcovi fakticky znemožnil uplatnenie námietok voči vyvlastneniu. Išlo o takú vadu konania, ktorá mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže toto bolo vydané v konaní, ktorým boli žalobcovi odopreté jeho práva, a to najmä právo priznané § 3 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca namietal nedostatok právomoci správneho orgánu v zmysle § 112 ods. 2 stavebného zákona. Navrhovateľ vyvlastnenia nikdy nepodal návrh na vyvlastnenie podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona, o tento dôvod vyvlastnenia si návrh svojvoľne rozšíril samotný okresný úrad, pričom v tomto kontexte je potom ďalej neprípustné, aby tento správny orgán, ktorý sám bez návrhu rozšíril dôvody vyvlastnenia, si na základe svojho svojvoľného rozšírenia ustálil aj svoju právomoc rozhodovať o tomto návrhu. Žalovaný túto žalobcom namietanú vadu neodstránil, len uviedol, že prvostupňový správny orgán vyvlastňoval správne podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení, avšak to, že tým prekročil aj samotný návrh na vyvlastnenie a jeho rozsah a zároveň tým v rozpore so zákonom založil svoju právomoc už žalovaný ako odvolací orgán neriešil, týmto sa vôbec nezaoberal, teda konal v rozpore so zákonom a vydal rozhodnutie, ktoré nie je preskúmateľné. Zároveň žalobca poukázal na to, že podľa jeho názoru v tejto veci nebola daná právomoc Okresného úradu Žilina, odboru výstavby a bytovej politiky rozhodnúť o vyvlastnení, pretože Okresný úrad Žilina mal v zmysle § 12 ods. 2 druhá veta stavebného zákona ustanoviť, ktorý iný stavebný úrad odlišný od mesta Žilina vykoná konanie a vydá rozhodnutie, ale nemal právomoc bez ustanovenia rozhodnúť alebo ustanoviť sám seba ako orgán, ktorý je oprávnený v tejto veci rozhodnúť. Podľa § 117a stavebného zákona, ak ide o uskutočnenie stavieb podľa § 108 ods. 2 písm. f/ a o/ tohto zákona, vykonáva pôsobnosť stavebného úradu vo veciach vyvlastnenia krajský stavebný úrad. V tejto veci však neboli vyvlastňované pozemky pre uskutočnenie stavieb podľa § 108 ods. 2 písm. f/ a o/ stavebného zákona a to s poukazom na tvrdený dôvod vyvlastňovania navrhovateľom, ktorý tvrdil, že ide o vyvlastnenie z dôvodu majetkovoprávneho vysporiadania k už existujúcej stavbe. Vzhľadom na uvedené žalobca namietal nedostatok právomoci prvostupňového správneho orgánu rozhodujúceho v danom prípade, keďže navrhovateľ vyvlastnenia navrhol vyvlastnenie len podľa § 24e cestného zákona, nie podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona. Žalobca tiež namietal porušenie § 33 a § 38 ods. 3 správneho poriadku, pretože o obhliadke, ktorá bola vykonaná v prvostupňovom konaní sa žalobca nedozvedel a nemohol sa jej preto zúčastniť. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že nie je nezákonným, ak si správny orgán ide pozrieť skutočný stav na tvare miesta, pričom však viacej sa tejto otázke žalovaný vo svojom rozhodnutí nevenoval. Žalobca považoval za v rozpore s jeho právom upretie mu možnosti zúčastniť sa úkonu správneho orgánu. Absencia podmienky nevyhnutného rozsahu vyvlastnenia. Žalobca poukázal na § 110 ods. 3 stavebného zákona a uviedol, že v návrhu navrhovateľa vyvlastnenia sa uvádza, že sa vyvlastnenie bude týkať len časti pozemku v nevyhnutnom rozsahu, kde sa nachádzajú zastavané plochy stavbami a súčasti miestnej komunikácie, pričom však predkladaný geometrický plán odčleňuje z pôvodného pozemku aj tie časti, na ktorých sa nenachádzajú spevnené plochy a chodníky, či iné stavby, ale na ktorých je zeleň a kríky, teda vyvlastnenie v rozsahu určenom týmto geometrickým plánom nie je navrhované v nevyhnutnom rozsahu a nie je navrhované len pre pozemky, na ktorých sú údajné miestne komunikácie, či ich súčasti. Žalobca rovnako poukázal na to, že pokiaľ dôjde k vyvlastneniu častí pozemku, žalobca nemôže využívať zostávajúcu časť jeho pozemku, resp. len z neprimeranými ťažkosťami. Žalobca vo svojej reakcii na návrh mesta Žilina na uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ponúkol niekoľko možných alternatív spočívajúcich len v obmedzení jeho vlastníckeho práva k vyvlastňovaným pozemkom, avšak mesto Žilina na tieto návrhy nijako nereagovalo, čím samotné zmarilo možnosť uzavretie dohody. Navyše, z uvedeného vyplýva, že účel vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona by bolo možné dosiahnuť aj len obmedzením vlastníckeho práva žalobcu, a teda nebolo preukázané, že účel vyvlastnenia nemožno dosiahnuť inak ako odňatím vlastníckeho práva. K údajnému pokusu o dohodu medzi žalobcom a navrhovateľom vyvlastnenia. Žalobca namietal, že navrhovateľ vyvlastnenia uvádzal v konaní vedome nepravdu, pokiaľ tvrdil, že žalobca na uzavretie dohody nereagoval. Žalobca zaslal dňa 05.03.2014 odpoveď na výzvu navrhovateľa vyvlastnenia zo dňa 27.01.2014, ktorou žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k výzve na uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Navrhovateľ vyvlastnenia listom zo dňa 11.03.2014 akceptoval predĺženie lehoty, a to za predpokladu uzavretia ním jednostranne navrhnutej zmluvy k predaju vyvlastnenia. Následne zaslal žalobca dňa 25.03.2014 list, v ktorom reagoval obšírne na návrh dohody učinený zo strany mesta a zároveň navrhol niekoľko alternatív na usporiadanie sporných vzťahov. Žalovaný túto skutočnosť vyhodnotil ako alternatívy, ktoré zabezpečovali len výhody na strane žalobcu, a preto neboli pre navrhovateľa vyvlastnenia prijateľné. Takéto hodnotenie žalovaného je subjektívne a je neprijateľné, aby na jeho základe žalovaný rozhodol a túto otázku uzavrel tak, že žalobca sa teda vlastne dohodnúť s mesto Žilina nechcel. Žalobca trval na tom, že žalobca mal od počiatku eminentný záujem o dohodu. Bolo to naopak mesto Žilina, ktoré ponuku rôznych alternatív pre dohodu medzi dotknutými subjektmi zo dňa 25.03.2014 nereagovalo a len podalo návrh na vyvlastnenie bez toho, aby sa skutočne o dohodu pokúsilo. Mesto Žilina nikdy nemalo skutočný záujem na dohode, naopak tento záujem a pokus o dohodu v podstate len formálne vykonalo, aby sa tak naplnili podmienky pre vyvlastnenie, a teda možno konštatovať, že mesto Žilina ako navrhovateľ vyvlastnenia sa nikdy skutočne o dohodu s vlastníkom nepokúsilo a vyššie uvedené formálne kroky sú len fingovaním splnenia podmienok pre začatie vyvlastňovacieho konania. Žalovaný v súvislosti s tvrdenou snahou navrhovateľa vyvlastnenia o dohodu vôbec neskúmal, či bola táto dohoda obojstranne vyvážená, či v nej neprevažovala ochrana práv a oprávnených záujmov mesta Žilina nad právami vlastníka pozemkov, či sa skutočne jednalo o korektnú dohodu, alebo len o pokus o vnútenie jednostranne výhodnej zmluvy. Žalobca zastával názor, že pokus o dohodu spočívajúci len v doručení zmluvy o budúcej zmluve, ktoré podmienky si jednostranne naformulovalo mesto Žilina a ktorá vôbec nezohľadňuje práva a oprávnené záujmy žalobcu, nemôže byť bez ďalšieho vzhľadom na vyššie uvedené dostatočným podkladom pre preukázanie splnenia podmienky pre vyvlastnenie podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona. Skutkový a faktický stav Navrhovateľ vyvlastnenia uviedol, že vyvlastnenie je potrebné pod spevnenými plochami , chodníkmi, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie a zároveň pre zastávku MHD. Pozemok parc. č. KN-C XXXX/ X nie je možné v žiadnom prípade označiť za miestnu komunikáciu, ako ani jej súčasť. Navrhovateľ vyvlastnenia tvrdil, že tento pozemok je priľahlým chodníkom, a teda súčasťou miestnej komunikácie Veľká Okružná a je od miestnej komunikácie oddelený obrubníkom. Toto tvrdenie však i napriek výzve správneho orgánu nebolo preukázané. Mesto Žilina pri údajnej miestnej komunikácii Veľká Okružná nepreukázalo jej zaradenie do siete miestnych komunikácií a taktiež nepreukázalo, akým spôsobom nadobudlo vlastnícke právo k nej a či vôbec. Odkaz na § 3d ods. 3 cestného zákona, z ktorého mesto Žilina odvodzuje vlastnícke právo nadobudnuté údajne de lege, je irelevantný. Na pozemku parc. č. KN-C 6665/5 sa nenachádza žiadna súčasť miestnej komunikácie - priľahlý chodník a v súčasnosti už ani prístrešok MHD, ako ani zastávka MHD, ktorá je na susednom pozemku parc. č. KN-C XXXX/ X.. Tento pozemok nie je ani v tesnom susedstve s cestným telesom na ulici Veľká Okružná a začína až približne 1,5 metra za okrajom tohto cestného telesa, a teda aj vyvýšenou obrubou chodníka, t.j. nemožno ho vyvlastniť pre účely jestvujúcej miestnej komunikácie, nakoľko táto, ako ani jej súčasť, sa na ňom nenachádza. Vyvlastňovaní pozemok nehraničí s komunikáciou Veľká Okružná priamo na jej obrubách, ale je od nej vzdialený 1,5 metra, t.j. pri tejto komunikácii je priľahlý chodník v šírke minimálne 1 meter, ktorý nie je na pozemku parc. č. KN-C XXXX/X.. Asfaltové plochy, ktoré sa na ňom nachádzajú a ktoré boli vybudované v období rokov 2004-2012 právnym predchodcom žalobcu, nikdy mesto Žilina nenadobudlo do svojho vlastníctva, a teda nie je dôvod vyvlastňovať pozemky pod nimi v prospech navrhovateľa vyvlastnenia, nakoľko tieto úpravy povrchu pozemku parc. č. KN-C XXXX/X, k.ú. Žilina nie sú v jeho vlastníctve. K ďalším novovzniknutým (vyvlastňovaným) pozemkom parc. č. KN-C XXXX/X a parc. č. KN-C XXXX/X žalobca uviedol, že na týchto pozemkoch sa nachádzajú len predajné stánky, pod ktorými je asfaltová plocha, ktorú však vzhľadom na umiestnenie predmetných stánkov nemožno nazvať chodníkom a z časti zeleň a kríky. Tieto stánky sú na týchto pozemkoch už spred roku 2004, kedy ešte mesto Žilina ako predchádzajúci vlastník pozemku tieto asfaltové plochy prenajalo stánkarom, tento stav je fakticky od toho času nezmenený a vlastník vyvlastňovaných pozemkov vstúpil do týchto právnych vzťahov založených ešte samotným mestom Žilina. Uvedené plochy neslúžia miestnej doprave, nie je potrebné ich vyvlastniť, nejestvuje žiadny verejný záujem na ich vyvlastnení, nakoľko mesto už v minulosti samo určilo spôsob ich užívania inak, ako to prezentuje dnes účelovo vo vyvlastňovacom konaní, a to v podobe komerčného využitia týchto častí pozemku, nie pre účely verejnoprospešných stavieb. Žalobca zopakoval, že vedľa týchto dvoch vyvlastňovaných pozemkov sa nachádzajú chodníky a cyklotrasy v šírke minimálne 8 metrov, ktoré sú užívané verejnosťou na tento účel bez akéhokoľvek obmedzenia, ktoré sú už na pozemku susediacom s vyvlastňovanými pozemkami, a teda nie je daný ani účel vyvlastnenia, ako ani verejný záujem na vyvlastnení pri uvedených pozemkoch, na ktorých sú len predajné stánky a z časti zeleň. Nie je jasné, ako si správny orgán pri miestnej ohliadke dňa 09.07.2014 nemohol všimnúť vyššie uvedené skutočnosti. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 09.03.2015, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. S žalobou nesúhlasil najmä z dôvodov, že na vyvlastňovaných pozemkoch sa nachádzajú chodníky, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie a účel vyvlastnenia je daný § 24e cestného zákona. To, že sa na predmetných pozemkoch nachádza chodník, ktorý je súčasťou miestnej komunikácie, žalovaný oprel o ustanovenie § 2 ods. 2 písm. g/ cestného zákona, podľa ktorého sa chodníkom rozumie komunikácia alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným spôsobom. Z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku vypracovaného dňa 10.01.2014, geometrického plánu a katastrálnej mapy, ktoré sú prílohou návrhu na vyvlastnenie je zrejmé, že na pozemku sa nachádza chodník a kríky, teda je to priestranstvo, ktoré je využívané chodcami, aby sa mohli bezpečne a kultúrne dostať z jedného miesta na druhé. Chodník môže zároveň plniť aj iné funkcie tak, že sú na ňom umiestňované zariadenia slúžiace verejnosti, ako napríklad lampy verejného osvetlenia, smetné koše, kvetináče s verejnou zeleňou, automaty a stánky, v ktorých je možné zakúpiť si lístky na MHD a parkovacie lístky, zástavky MHD a podobne. Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona je vlastníkom miestnej komunikácie obec. Ako miestna komunikácia je teda chodník vo vlastníctve mesta. Na pozemkoch sa jednoznačne nachádza chodník, ktorý spĺňa kritériá podľa § 2 ods. 2 písm. g/ cestného zákona, zároveň v súlade s § 8 ods. 3 Vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách je súčasťou cesty a podľa § 4b cestného zákona je miestnou komunikáciou vo vlastníctve mesta. Žalovaný uviedol, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 368/2013 Z.z. účelom návrhu zákona je zefektívniť a zjednodušiť proces majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod pozemnými komunikáciami, ktorý je vzhľadom na rozdrobenosť pozemkov na Slovensku veľmi zdĺhavý. Návrh zákona vychádza z identifikácie konkrétnych problémov vlastníkov a správcov pozemných komunikácií pri príprave líniových stavieb. Zmyslom a účelom ustanovenia § 24e cestného zákona je vysporiadať pozemky pod miestnymi komunikáciami tak, aby všetky pozemky pod pozemnými komunikáciami boli vo vlastníctve správcov pozemných komunikácií. Dôvodom je fakt, že mnoho pozemných komunikácií bolo postavených bez toho, aby bol vyriešený vzťah k pozemku, majiteľom pozemku, bez toho, aby boli zapísané v katastri nehnuteľnosti a podobne. Ak majiteľom pozemku pod komunikáciou nie je vlastník komunikácie, je to právne nežiaduci stav, v ktorom vlastník pozemku nemôže riadne užívať svoj majetok. Na predmetom pozemku sa nachádza chodník, ktorý je časťou miestnej komunikácie, a preto boli splnené podmienky § 24e cestného zákona. K ďalšej žalobcovej námietke žalovaný uviedol, že cestný zákon neobsahuje podrobné procesné ustanovenie vyvlastňovania. V § 24e cestného zákona je definovaný verejný záujem, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti vyvlastnenia a stručnú inštrukciu o tom, kto a v akej lehote podáva návrh na vyvlastnenie. Správny orgán pri vyvlastnení použije ustanovenie § 108 a nasl. stavebného zákona ako lex generalis k cestnému zákonu. Pre účely podania návrhu na vyvlastnenie podľa § 24e cestného zákona sa použije § 30 vyhlášky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona. Pokiaľ žalobca namietal, že vyvlastňované pozemky nepodliehajú § 24e cestného zákona, pretože majú jedného vlastníka, a teda sú vysporiadané, žalovaný uviedol, že majetkovoprávne vysporiadanie sa netýka nevysporiadaných vzťahov medzi majiteľmi pozemku, ale medzi vlastníkom pozemku a vlastníkov pozemnej komunikácie. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že chodníky nie sú samostatnou vecou, a preto nemôžu byť vo vlastníctve obce. Chodník je podľa § 2 ods. 2 písm. g/ zákona o cestnej premávke komunikácia alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným spôsobom. Chodník nie je nikdy samostatnou vecou, pretože je nehnuteľnosť a ako nehnuteľnosť je vždy neoddeliteľne spojený so zemou, teda s pozemkom. Na druhej strane je druhom pozemnej komunikácie, ktorá môže mať iného vlastníka ako vlastník pozemku. Pokiaľ ide o namietaný nepreukázaná verejný záujem, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 150/2009, v ktorom je uvedené, že „poslednou námietkou žalobcov v prvom a druhom rade bolo nedostatočné skúmanie verejného záujmu na vyvlastnení. K tejto námietke treba dodať, že pojem verejný záujem je pojem neurčitý. Napriek tomu, že je uvedený tak v stavebnom zákone, ako aj v Občianskom zákonníku, Ústave Slovenskej republiky a Listine základných práv a slobôd, žiadny z uvedených právnych predpisov neuvádza jeho legálnu definíciu. V takomto prípade správny poriadok s odkazom na § 140 stavebného zákona, umožňuje správnemu orgánu použiť inštitút volenej úvahy (správneho uváženia). Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma, formulovať svoje závery autonómne. Na vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu (argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom) a pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov. Správny orgán teda v týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a hodnosť správneho rozhodnutia“. Z rozhodnutia o vyvlastnení vyplýva, že správny orgán považoval za potrebné zachovať chodníky a pešie cestičky, ktoré zabezpečujú pešie spojenie prejazdnej miestnej komunikácie Bernolákova s miestnou komunikáciou Veľká Okružná. Pritom postupoval podľa § 24e cestného zákona. Rozhodnutie o vyvlastnení nevybočilo z medzí ustanovených zákonmi. Pokiaľ ide o namietanú neprimerane nízku náhradu za vyvlastňovanú časť pozemkov žalovaný uviedol, že náhrada za vyvlastnenie bola určená v súlade s § 111 ods. 2 stavebného zákona. Žalobca nepredložil žiadne iné doklady svedčiace o údajnej zaujatosti znalca, ako ani žiadne iné podklady spochybňujúce výšku náhrady určenej znalcom (napríklad iný znalecký posudok a pod.). Žalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že mu nebolo možné v konaní vyjadriť sa. Poukázal na to, že listom zo dňa 13.03.2014 určil ústne pojednávanie na 10.04.2013, následne ho žalobca listom upozornil na to, že nebola dodržaná 15 dňová lehota podľa § 113 ods. 2 stavebného zákona, následne určil správny orgán ústne pojednávanie na deň 13.05.2014, táto zásielka bola prevzatá žalobcom dňa 29.04.2014, dňa 02.05.2014 zástupca žalobcu nahliadol do spisu a následne listom dňa 07.05.2014 oznámil, že žiada o odročenie ústneho pojednávania. Žalobca dňa 13.05.2014 osobne doručil list zo dňa 28.04.2014 - námietky proti vyvlastneniu. Žalobca sa ústneho pojednávania nezúčastnil, navrhovateľ vyvlastnenia bol oboznámený s námietkami zo dňa 28.04.2014, správny orgán prerušil vyvlastňovacie konanie a vyzval na doplnenie návrhu na vyvlastnenie a vyjadrenie k námietkam žalobcu. Žalobca bol opakovane nazerať do spisu v dňoch 21.05.2014 a 18.06.2014. V rozhodnutí o vyvlastnení sa prvostupňový správny orgán podrobne zaoberal všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli vznesené počas konania. Správny orgán umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku konaniu o vyvlastnení. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku týkajúcu sa tvrdenia navrhovateľa vyvlastnenia, že žalobca na návrh dohody pred vyvlastňovacím konaním nereagoval. Navrhovateľ vyvlastnenia k návrhu na vyvlastnenie priložil list zo dňa 27.01.2014 - výzva na uzavretie dohody, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 07.02.2014. V zákonnej lehote nebola uzavretá žiadna dohoda medzi mestom a žalobcom. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na § 112 ods. 4 stavebného zákona. IV. Uznesením č.k. 2S/267/2012-75 zo dňa 26.03.2015 súd pribral do konania účastníka správneho konania uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorý ako navrhovateľ vyvlastnenia mohol byť prípadným rozhodnutím žalobou napadnutého rozhodnutia dotknutý na svojich právach a povinnostiach. Pribratý účastník sa k veci písomne nevyjadril, na pojednávaní pred súdom poukázal na žalobou napadnuté rozhodnutie, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil. V. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutia žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil priebeh preskúmavaného konania, ako ich opísali účastníci vo svojich písomných podaniach. Skutočnosti týkajúce sa obsahu administratívneho spisu, ktoré boli medzi účastníkmi sporné, sú opísané v nasledujúcom texte odôvodnenia tohto rozsudku. Podľa § 2 ods. 2 písm. g/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke na účely tohto zákona sa ďalej rozumie chodníkom komunikácia alebo časť cesty určená pre chodcov, ktorá je spravidla oddelená od vozovky výškovo alebo iným spôsobom. Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Podľa § 17a zák. č. 135/1961 Zb. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na vyvlastnenie ustanovenia osobitných predpisov. (6d) Napríklad zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov.) Podľa § 24e zák. č. 135/1961 Zb. pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe Slovenskej správy ciest alebo ministerstva, vo vlastníctve Národnej diaľničnej spoločnosti, samosprávneho kraja alebo obce z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu a nachádzajú sa pod diaľnicami, cestami alebo miestnymi komunikáciami v užívaní, možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného vlastníka diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie podľa § 3d, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať najneskôr 31. decembra 2020. Podľa § 8 ods. 3 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. súčasťami miestnych komunikácií sú aj priľahlé chodníky, verejné parkoviská a obratiská, zariadenia na zabezpečenie a zaistenie priechodov pre chodcov, podchody a priechodové lávky. Podľa § 30 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. návrh na vyvlastnenie obsahuje najmä a) meno, priezvisko (názov) a adresu (sídlo) osoby, v ktorej prospech sa má uskutočniť vyvlastnenie, b) meno, priezvisko (názov) a adresu (sídlo) osoby, voči ktorej vyvlastnenie smeruje, c) označenie pozemku alebo jeho časti a označenie stavby podľa údajov katastra nehnuteľností, /1/ aké právo a v akom rozsahu sa má vyvlastniť, d) návrh náhrady, e) účel, na ktorý sa vyvlastnenie navrhuje, a odôvodnenie návrhu, f) dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemku alebo stavbe dohodou bol bezvýsledný, g) výpis z katastra nehnuteľností alebo výpis z pozemkovej knihy s identifikáciou podľa katastra nehnuteľností, h) kópiu z katastrálnej mapy so zakreslením pozemkov a stavieb navrhnutých na vyvlastnenie doplnenú situáciou z iných mapových podkladov, ktoré graficky vyjadrujú právne vzťahy k nehnuteľnostiam v prípadoch, keď tieto vzťahy neboli dosiaľ vyznačené v katastrálnej mape; ak sa navrhuje vyvlastniť časť pozemku, pripojí sa aj geometrický plán v troch vyhotoveniach, i) prehľad vecných práv viaznucich na nehnuteľnosti. Podľa § 108 ods. 1 stavebného zákona pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len "vyvlastniť"). Podľa § 108 ods. 2 stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre a) verejnoprospešné stavby podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie b) vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a chránených území a pre zabezpečenie podmienok ich ochrany, c) vykonanie asanácie sídelného útvaru alebo jeho asanačných úprav podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, d) vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe, e) vytvorenie podmienok pre umiestnenie alebo riadnu prevádzku zariadenia štátnej pozorovacej siete, ktorou sa zisťuje stav životného prostredia, f) výstavbu a správu diaľníc, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem a pre vybudovanie súvisiacich vyvolaných úprav podľa osobitných predpisov, g) výstavbu energetického diela na výrobu alebo rozvod elektriny podľa osobitných predpisov, h) výstavbu plynárenských zariadení podľa osobitných predpisov, i) výstavbu vojenských objektov a vojenských priestorov osobitného určenia podľa osobitných predpisov, j) účely dobývania ložísk nerastov podľa osobitných predpisov, k) výstavbu alebo prevádzkovanie vodohospodárskych diel podľa osobitných predpisov, l) stavby dráhy a jej súčastí a stavby v ochrannom pásme dráhy, ktoré slúžia prevádzke dráhy alebo doprave na dráhe, na účely prístupu k dráhe alebo k jej súčasti alebo na účel zabezpečenia prevádzky dráhy alebo dopravy na dráhe, m) zachovanie a riadne užívanie kultúrnej pamiatky podľa osobitných predpisov, n) výstavbu potrubí pre pohonné látky a ropu podľa osobitných predpisov, o) uskutočnenie stavieb, ktoré sú významnou investíciou podľa osobitných predpisov, p) zriadenie alebo prevádzkovanie verejných letísk a leteckých pozemných zariadení vrátane ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov. Podľa § 108 ods. 3 stavebného zákona verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Za stavby podľa odseku 2 písm. a) sa považujú stavby určené na verejnoprospešné služby a pre verejné technické vybavenie územia podporujúce jeho rozvoj a ochranu životného prostredia, ktoré vymedzí schvaľujúci orgán v záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie. Podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Podľa § 110 ods. 2 stavebného zákona vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní. Podľa § 110 ods. 3 stavebného zákona vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. Podľa § 111 ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Podľa § 112 ods. 1 stavebného zákona vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad. Podľa § 112 ods. 2 stavebného zákona vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh orgánu štátnej správy, právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Pokiaľ je navrhovateľom orgán príslušný na vyvlastňovacie konanie, ustanoví odvolací orgán, ktorý iný stavebný úrad v jeho pôsobnosti vykoná konanie a vydá rozhodnutie o vyvlastnení. Podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcou požiadavku žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta. Podľa § 113 ods. 1 stavebného zákona na prerokovanie návrhu na vyvlastnenie nariadi stavebný úrad ústne pojednávanie. Podľa § 113 ods. 2 stavebného zákona stavebný úrad oznámi účastníkom konania termín uskutočnenia ústneho pojednávania písomne najmenej 15 dní vopred. Ak je vyvlastňovaná stavba alebo vyvlastňovaný pozemok predmetom exekučného záložného práva, oznámi stavebný úrad začatie vyvlastňovacieho konania, uskutočnenie ústneho pojednávania a rozhodnutie o vyvlastnení aj exekútorovi, ktorého poveril súd vykonaním exekúcie; exekútor nie je účastníkom vyvlastňovacieho konania. Podľa § 117a stavebného zákona ak ide o uskutočnenie stavieb podľa § 108 ods. 2 písm. f) a o) tohto zákona, vykonáva pôsobnosť stavebného úradu vo veciach vyvlastnenia krajský stavebný úrad. Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.§ Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 36 správneho poriadku ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať. Podľa § 38 ods. 3 správneho poriadku na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a toho, kto je oprávnený predmetom ohliadky nakladať. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ žalobca namietal nedostatok právomoci správneho orgánu prvého stupňa, súd poznamenáva, že cestný zákon bližšie neupravuje procesný postup pri vyvlastnení, ale tento postup sa riadi ustanoveniami osobitného predpisu, ktorým je stavebný zákon. Stavebný zákon možné účely vyvlastnenia taxatívne vymedzuje v § 108 ods. 2, pričom najbližšie účelu vyvlastnenia podľa dikcie § 24e cestného zákona je práve účel vyvlastnenia uvedený v § 108 ods. 2 pís. f/ stavebného zákona. Samotné pojmy výstavba a správa nie je možné zužovať len na ešte nezrealizovanú výstavbu, ale je potrebné ich vykladať aj v zmysle už uskutočnenej výstavby. Iný výklad by mohol mať za následok, že by sa vyvlastňovali len také pozemky, na ktorých doposiaľ stavby nejestvujú a ostatné (ako by to mohlo byť v tomto prípade) by zostali majetkovoprávne nevysporiadané. Takýto výklad je v rozpore nie len s § 24e cestného zákona ale i s princípmi právneho štátu - ochrany vlastníckeho práva. Správny orgán aplikujúc vec analogicky § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona potom vykonal pôsobnosť stavebného úradu v danej veci v súlade s § 117a stavebného zákona. V zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Okrem citovaného článku ústavy je vyvlastnenie upravené v čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Najširšiu úpravu vyvlastnenia upravuje stavebný zákon (§ 108 -116), ktorý okrem toho, že v § 118 ods. 2 vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť, upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný postup, podľa ktorého sa postupuje v každom vyvlastňovacom konaní. Zákonnými podmienkami vyvlastnenia alebo obmedzenia vlastníckeho práva je splnenie piatich podmienok. Vyvlastnenie musí byť vo verejnom záujme (1. podmienka), v nevyhnutnej miere (2. podmienka), na základe zákona (3. podmienka), za náhradu (4. podmienka) a účel vyvlastnenia sa nemohol dosiahnuť inak (5. podmienka). Najskôr však zopár poznámok ku obsahu vlastníctva a vlastníckeho práva. Vlastnícke právo je subjektívne pra´vo, pričom ide o naju´plnejsˇie a najsˇirsˇie vecne´ pra´vo. Mozˇno ho vymedzitˇ ako objekti´vnym pra´vom ustanovenu´ mozˇnostˇ vlastni´ka vec drzˇatˇ, uzˇi´vatˇ a disponovatˇ nˇou na za ´klade vlastnej u´vahy a rozhodovania, a to svojou mocou uznanou a chra´nenou za´konom, ktora´ je neza´visla´ od su´cˇasnej existencie moci kohokolˇvek ine´ho k tej istej veci. Jeho podstata spocˇi´va v schopnosti vlastni´ka zalozˇenej za´konom vylu´cˇitˇ kazˇde´ho okrem seba same´ho z po^sobenia na vec. Vlastnícke právo a právo vlastniť majetok bolo v moderných dejinách definované už v 18. storočí počas Francúzskej revolúcie (čl. 17 Deklarácie práv človeka a občana). Deklarácia vyhlásila, že vlastníctvo je nedotknuteľné a posvätné právo, nikto ho preto nemôže byť pozbavený, okrem prípadov, ak by to nutne a zrejme vyžadoval v zákone výslovne uvedený verejný záujem, a pod podmienkou, že bude vopred poskytnutá spravodlivá náhrada. Uvedená proklamácia platí dodnes. Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku 1 (Ochrana majetku) uvádza: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.” Ústava SR vychádzajúc z Listiny základných práv a slobôd garantuje vlastnícke právo v čl. 20. Ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Právny poriadok ustanovuje okrem práv aj povinnosti vlastníka vyplývajúce z vlastníctva (vlastníctvo zaväzuje) a tiež možné obmedzenia, medzi ktoré patrí možnosť vyvlastnenia. Vyvlastniť nemožno kedykoľvek, ale len vo verejnom záujme a len na určité účely, ktoré sú taxatívne vymedzené napr. v § 108 ods. 2 stavebného zákona. Verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v uvedenom zákonnom ustanovení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Pojem „verejný záujem“ patrí k tzv. neurčitým právnym pojmom, pričom vymedziť jeho obsah možno často len obtiažne. Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva je zrejmé, že pokiaľ ide o kritérium verejného záujmu, ponecháva na štátoch pomerne široký rámec voľnej úvahy. Táto skutočnosť poskytuje štátnym orgánom pomerne široký priestor na vymedzenie tohto pojmu, zároveň však aj možnosti na jeho zneužívanie. Pokiaľ teda platí, že vyvlastnenie je prípustné len za predpokladu existencie verejného záujmu, potom je zrejmé, že ak sa vo veci verejný záujem jednoznačne a bez pochybností nepreukáže, vyvlastnenie nie je možné, resp. je v rozpore s právom. Žalovaný nadviazal vo svojom rozhodnutí na odôvodnenie verejného záujmu vyvlastnenia prvostupňového rozhodnutia, v ktorom boli deklarované potreba zachovať chodníky a pešie cestičky, ktoré zabezpečujú pešie spojenie prejazdnej miestnej komunikácie Bernolákova s miestnou komunikáciou Veľká Okružná a postup podľa § 24e cestného zákona v spojení s § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s odôvodnením rozhodnutia žalovaného (na str. 10 jeho rozhodnutia), že „V § 24e cestného zákona je upravený účel vo verejnom záujme, ktorý je už "naplnený, nakoľko stavba už bola postavená, a to na základe právoplatného stavebného povolenia a právoplatným kolaudačným rozhodnutím bolo povolené jej užívanie. Procesne však musí byť zachovaný a dodržaný rovnaký postup a rovnaké podmienky, ako pri „riadnom“ vyvlastňovacom konaní.“ Verejný záujem vyvlastnenia správne orgány odôvodnili jeho účelom. Možnosť takéhoto právneho posúdenia však nevyplýva ani z Ústavy SR ani z osobitných právnych predpisov (cestný zákon, stavebný zákon). V zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky vyvlastnenie len zo zákona nie je možné. Samotné konanie o vyvlastnení tvorí jeden celok, v rámci ktorého sa skúma splnenie všetkých podmienok, jednou z nich je aj preukázanie existencie verejného záujmu. Nie je preto možné možné stotožňovať účel vyvlastnenia (vymenovaný v § 108 ods. 2 stavebného zákona) s verejným záujmom Ak je v administratívnom konaní identifikovaný niektorý z účelov, neznamená to, že je zároveň preukázaná aj existencia verejného záujmu. V zmysle práva je povinnosťou stavebného úradu skúmať najskôr, či účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, je vymedzený v zákone (§ 108 ods. 2 stavebného zákona, § 24e cestného zákona), a následne sa musí zaoberať tým, či naozaj existuje verejný záujem na vyvlastnení a v čom je jeho podstata. Definovanie účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov, neznamená to však, že tým zároveň aj preukazuje existenciu takéhoto záujmu. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že na jeho realizácii je skutočne aj verejný záujem. Ak by zákonodarca skutočne zamýšľal takú úpravu, že na preukázanie verejného záujmu by stačilo, aby sa naplnila podmienka účelu vyvlastnenia, bolo by to v zákone jednoznačne uvedené (napr.: vyvlastniť možno len vo verejnom záujme, ktorým je ...). Zároveň je treba poukázať na to, že existenciu verejného záujmu je nevyhnutné v rozhodnutí o vyvlastnení náležite preskúmateľne, argumentačne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetliť, pretože ide o rozhodnutie, ktorým sa zasahuje do vlastníckych práv vyvlastňovanej osoby teda jej základných ľudských práv. Právne významnou podmienkou zákonnosti takéhoto rozhodnutia je odôvodnenie, prečo verejný záujem prevažuje nad súkromným záujmom vlastníka (vyvlastňovanej osoby). Ako už bolo vyššie uvedené, verejný záujem nemožno stotožňovať s účelom vyvlastnenia a odôvodniť len citovaním zákona, ako to bolo v danom prípade. Pokiaľ je navrhovateľ vyvlastnenia vlastníkom miestnej komunikácie, ako to v konaní tvrdil, neznamená to, že automaticky jeho právo na vyvlastnenie takého pozemku prevyšuje nad právom vlastníka. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Ako už vyplýva z predchádzajúceho textu odôvodnenia tohto rozsudku, právny názor uvedený v citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je v rozpore so zákonom. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaným ale i správnym orgánom prvého stupňa veci spočívalo v tom, že nesprávne interpretovali na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Zároveň, tým, že správne orgány svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa porovnania verejného záujmu s právom vlastníka vyvlastňovaného pozemku riadne neodôvodnili, postupovali v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku a ich rozhodnutia sú z tohto hľadiska nepreskúmateľné. Medzi účastníkmi bolo v konaní sporné, či vyvlastňovaný pozemok je miestnou komunikáciou vo vlastníctve pribratého účastníka a ako taký potom spôsobilý vyvlastnenia v zmysle § 24e stavebného zákona. Nie každá asfaltová plocha je miestnou komunikáciou v zmysle § 2 ods. 2 písm. g/ zákona č. 8/2009 Z.z. prípadne § 4b ods. 1 cestného zákona. Súd si všimol, že pribratý účastník ako navrhovateľ vyvlastnenia nepredložil v správnom konaní žiaden právne relevantný dôkaz o tom, že by bol vlastníkom spevnených plôch na pozemku žalobcu parc. č. KN-C 6665/2, prípadne akým spôsobom nadobudol toto vlastnícke právo. Pasportizácia, ktorá bola pribratým účastníkom predložená v konaní, vlastníctvo k spevneným plochám nachádzajúcich sa nad predmetom vyvlastnenia jednoznačne nepreukázala. Taktiež v administratívnom spise nie je dôkaz o zaradení spevnených plôch na predmetnom pozemku do siete miestnych komunikácií a taktiež sa nepreukázalo, že by išlo o miestne komunikácie za týmto účelom vybudované pribratým účastníkom, teda chýba napr. stavebné povolenie alebo kolaudačné povolenie, ktoré by potvrdzovali právny stav predpokladaný § 24e cestného zákona. Naopak, v prospech tvrdenia žalobcu svedčí kúpna zmluva zo dňa 19.01.2004, ktorou previedol sám navrhovateľ vyvlastnenia predmetný pozemok zo svojho vlastníctva do vlastníctva právneho predchodcu žalobcu (obchodná spoločnosť AUPARK II spol. s r.o.). Spolu s pozemkom bolo zmluvou prevedené vlastnícke právo aj ku všetkým stavebným úpravám a spevneným plochám na prevádzanom pozemku (čl. III ods. 2). Podľa názoru súdu v správnom konaní nemali vo veci rozhodujúce správne orgány dostatočne (bez pochýb) za preukázané, že na vyvlastňovanej časti pozemku sú všeobecne prístupné a užívané miestne komunikácie, teda ulice, parkoviská, verejné priestranstvá slúžiace miestnej doprave zaradené do siete miestnych komunikácií, ktoré sú zároveň vo vlastníctve navrhovateľa vyvlastnenia (§ 4b ods. 1 cestného zákona). Nemali potom za preukázané ani splnenie podmienky účelu vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona, že ide o pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve obce, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu a nachádzajú sa pod miestnymi komunikáciami v užívaní navrhovateľa vyvlastnenia a možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Správny orgán podľa názoru súdu tvrdenie pribratého účastníka o jeho vlastníctve k spevneným plochám nad vyvlastňovanými pozemkami prijal nekriticky a bez ďalšieho zisťovania, pričom napriek tomu, že žalobca v konaní vzniesol tento druh námietky, nevykonal v tomto ohľade na zistenie skutočného stavu veci potrebné dokazovanie. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a malo za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. Za nesplnenú považoval súd aj druhú podmienku vyvlastnenia, a to podmienku nevyhnutného rozsahu. Z administratívneho spisu, predovšetkým z geometrických plánov č. XX/XXXX zo dňa 25.11.2013 a č. XXX/XXX4 zo dňa 02.06.2014 vyhotovených geodetom T.. M. C. - W. Žilina, na ktoré poukazuje prvostupňového rozhodnutie, vyplýva, že žalobcovi boli vyvlastnené aj tie časti jeho pozemku, ktoré nezodpovedali odôvodneniu a predovšetkým účelu vyvlastnenia. V návrhu na vyvlastnenie sa uvádza, že je potrebné vyvlastniť časť pozemku pod miestnymi komunikáciami a stavbami na týchto komunikáciách postavenými ako napríklad spomínaná zástavka MHD. Z geometrických plánov ako podkladov, ktoré určili od pozemku vo vlastníctve žalobcu odčlenením vyvlastňované pozemky, však vyplýva, že tieto a na ne nadväzujúce súdom preskúmavané rozhodnutia zasiahli aj do iných, takto nedefinovaných, častí pozemku žalobcu. kde je zeleň. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že žalobca v konaní namietal, že pokiaľ dôjde k vyvlastneniu častí pozemku, ako boli navrhnuté pribratým účastníkom, nebude môcť využívať zostávajúcu časť jeho pozemku, resp. ho bude môcť využívať len z neprimeranými ťažkosťami. Kvantitatívna stránka určenia nevyhnutného rozsahu vyvlastnenia spočíva v tom, že správny orgán je povinný skúmať a zabezpečiť, aby vo veci bola vyvlastnená len taká časť nehnuteľnosti, ktorá je potrebná na zabezpečenie realizácie príslušnej činnosti, pre ktorú sa vyvlastňuje. Správne orgány sa s uvedenými rozpormi nevysporiadali, vo svojich rozhodnutiach nevysvetlili, prečo za prekážku nepovažujú rozpor medzi návrhom a jeho odôvodnením a rozsahom vyvlastnenia podľa geometrických plánov, resp. skutočným rozsahu toho vyvlastnenia a neodpovedali na námietku týkajúcu sa obmedzenia práva k dotknutému pozemku. Z postupu a rozhodnutia správnych orgánov nevyplýva, že by sa týmto vôbec zaoberali. Pokiaľ ide o štvrtú podmienku zákonnosti vyvlastnenia, žalobca namietal, že za vyvlastňované časti pozemku bola určená neprimerane nízka výška finančnej náhrady. V administratívnom konaní však nepredložil o tomto tvrdení dôkaz. Skutočná trhová cena predmetnej nehnuteľnosti je podľa žalobcu podstatne vyššia, ako cena určená znalcom. Súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z judikatúry Ústavného súdu SR, že „primeranou náhradou je náhrada, ktorá sa síce neposkytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, avšak zásadne vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla. Ochrana vlastníckeho práva pri vyvlastnení totiž nezahrňuje v sebe aj právo na získanie majetku... Výška náhrady by však mala byť určená v porovnaní s trhovou cenou veci tak, aby v každom čase zohľadňovala mieru zásahu do vlastníckeho práva, ktorú možno od vlastníka veci spravodlivo požadovať. Právna úprava by mala vyjadrovať dynamiku pohybu cien pozemkov na trhu tak, aby náhrady za vyvlastnenie boli v danom mieste a čase spravodlivé.“ Ústavný súd dospel k záveru, že ak má byť náhrada primeraná, musí byť v takej výške, aby mohla „zásadne vyvážiť ujmu, ktorá odňatím veci vznikla“. Taktiež podľa názoru súdu neobstojí argument, že v konaní použitý znalecký posudok č. 2014-003 zo dňa 10.01.2014 vypracovaný súdnym znalcom T.. M. V. nemal byť považovaný za dostatočný dôkaz, pretože súdny znalec pred jeho vypracovaním nebol ustanovený k tomu správnym orgánom a tento znalecký posudok nebol podaný v rámci vyvlastňovacieho konania. V prípade peňažnej náhrady za vyvlastnený pozemok sa podľa stavebného zákona jej primeranosť určuje „podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom“, pričom trhovou cenou sa rozumie „cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite“. Zároveň z § 34 ods. 1 správneho poriadku vyplýva, že na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Súdny znalec je odborne spôsobilou osobou na vypracovanie znaleckého posudku v určitom odbore, garantuje správnosť a zákonnosť ním vytvoreného odborného stanoviska a za prípadné porušenie právnych predpisov nesie zodpovednosť. Spochybniť závery vyššie opísaného znaleckého posudku len preto, že súdny znalec nebol ustanovený správnym orgánom, nebolo opodstatnené. Pokiaľ žalobca disponoval dôkazmi o tom, že súdny znalec nekonal pri vypracovaní znaleckého posudku čestne a zákonne, mal ich predložiť správnemu orgánu alebo súdu. Na druhej strane súd poukazuje na to, že žalobca v správnom konaní namietal, že v znaleckom posudku nie sú zohľadnené úpravy nachádzajúce sa na predmete vyvlastnenia vykonané právnym predchodcom žalobcu. Nebola zohľadnená ani okolnosť, že na časti vyvlastňovaných pozemkov sa nachádzajú stánky (obchodné priestory), ktoré žalobcovi ako vlastníkovi pozemku prinášajú výnos (nájomné). V prípade takýchto rozporov bolo na mieste, aby správny orgán buď doplnil dokazovanie a ustanovil znalca, aby komplexne odborne posúdil skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, prípadne skontroloval správnosť záverov znaleckého posudku predloženého navrhovateľom vyvlastnenia, alebo aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril k týmto námietkam a uviedol dôvod, prečo dospel k záveru, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku č. 2014-003 zo dňa 10.01.2014 postupoval správne (vrátane použitých metód určenia všeobecnej hodnoty). Tým že žalovaný ani správny orgán prvého stupňa v naznačenom smere nepostupovali, nemožno v tomto ohľade zistený skutkový stav považovať za dostatočne zistený pre vydanie rozhodnutia a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepresúmateľné pre nedostatok dôvodov. V kontexte piatej podmienky pre zákonnosť postupu pri vyvlastnení vyvlastňuje sa len v nevyhnutných prípadoch, pokiaľ účel, ktorým sa sleduje vyvlastnenie, nemožno dosiahnuť inak. Ako vyplýva z podaní žalobcu a jeho námietok vznesených v administratívnom konaní a v žalobe, tento tvrdil, že nikdy nijakým spôsobom nebránil tretím osobám v používaní spevnených plôch, ktoré sa nachádzajú na vyvlastňovanej časti pozemku v jeho vlastníctve. Pravdivosť uvedeného potvrdzujú i relevantné podklady rozhodnutia správnych orgánov v administratívnom spise, v ktorom nie je jediný dôkaz o opaku. Je nutné tiež poznamenať, že dôvodnosť (nevyhnutnosť) vyvlastnenia pre nemožnosť dosiahnutia účelu vyvlastnenia iným, spôsobom nezasahujúcim tak radikálne do vlastníckych práv žalobcu, neboli v správnom konaní a ani v rozhodnutiach správnych orgánov vyvrátené, ba dokonca sa správne orgány týmto atribútom vyvlastnenia opomenuli vôbec zaoberať. Pri hodnotení potreby a zároveň nevyhnutnosti vyvlastnenia z hľadiska všeobecného spoločenského nároku je potrebné zohľadniť aj také okolnosti, ktoré umožňujú naplniť požiadavku verejného záujmu aj bez toho, aby sa siahlo na vlastníctvo dotknutej osoby, ktoré je rovnako chránené ako spomínaný verejný záujem. V konaní tento aspekt nebol braný do úvahy, nebola vysvetlená naliehavosť vyvlastnenia spočívajúca v tom, že jeho účel nemožno dosiahnuť inak a zároveň sa správne orgány nevysporiadali s otázkou, prečo je potrebné siahnuť na žalobcov majetok, pričom však tento vo využívaní vyvlastňovanej plochy nikomu nebránil. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca navrhoval aj iné alternatívy (ešte v rámci rokovania o návrhu na uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve). Uvedené svedčí v prospech tvrdenia žalobcu, že účel vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona bolo možné dosiahnuť aj len obmedzením vlastníckeho práva žalobcu. V konaní však neboli preverované možnosti naplnenia účelu vyvlastnenia napr. cestou odplatného dvojstranného právneho úkonu (zmluvy o zriadení vecného bremena alebo (nájomná zmluva), čím by tiež bolo možné dosiahnuť ten účel, ktorý sledoval navrhovateľ vyvlastnenia. Súd nemohol preto považovať za preukázané, že účel vyvlastnenia nebolo možné v súdenej veci dosiahnuť inak ako odňatím vlastníckeho práva (vyvlastnením). Ako už bolo skôr konštatované, vyvlastniť v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov je možné len v odôvodnených prípadoch, kedy účel vyvlastnenia nemožno dosiahnuť inak, ak existuje verejný záujem, podľa zákona, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalovaný nesprávne vec po právnej stránke posúdil, keď za splnenú považoval splnenú podmienku nevyhnutnosti vyvlastnenia a existencie verejného záujmu. Zároveň, pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v časti týkajúcej sa porovnania verejného záujmu s právom vlastníka vyvlastňovaného pozemku, toto súd považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Za nepreskúmateľné považoval súd tiež odôvodnenie rozsahu vyvlastnenia a primeranosti náhrady za predmet vyvlastnenia. Ako súd už vyššie uviedol, ani v tejto časti svoje rozhodnutie správne orgány riadne neodôvodnili. Popri uvedenom súd poukazuje na to, že rozhodnutie bolo vydané aj napriek tomu, že zistenie skutkového stavu bolo pre rozhodnutie nedostatočné, a to ohľadom splnenia podmienky účelu vyvlastnenia podľa § 24e cestného zákona a nedostatky v zisťovaní skutkového stavu správnymi orgánmi súd zaznamenal aj pri posudzovaní rozsahu vyvlastnenia a spôsobu určenia výšky primeranej náhrady. Súd dodáva, že v danom prípade nebolo predmetom súdneho prieskumu posúdenia rozhodnutie, ktoré žalovaný vydal len a len na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, ako to tvrdil žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe. Síce príslušné všeobecne záväzné právne predpisy čiastočne vymedzujú podmienky vyvlastnenia všeobecne, avšak, aby súd mohol posúdiť, či či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, musela by odôvodnená voľná úvaha správneho orgánu byť v rozhodnutí uvedená, inak rozhodnutie trpí vadou, pre ktoré ho nemožno preskúmať. Z uvedených dôvodov dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom vysloveným súdom v tomto rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenie súdneho poplatku 70 € a nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a/, b/, c, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov - Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (12/2014) v sume 134,00 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, - Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (26.02.2012) v sume 134,00 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €, - Účasť na pojednávaní (15.04.2015) v sume 139,83 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,39 €. Nakoľko právny zástupca žalobkyne osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy. Súd žalobcovi nepriznal náhradu trov za úkon - žiadosť o odklad vykonateľnosti, nakoľko táto žiadosť bola súčasťou podania, za ktoré bola priznaná náhrada - žaloby a navyše sa nejedná o podanie vo veci samej. Súd priznal žalobcovi náhradu cestovného na pojednávanie dňa 15.04.2015 zo sídla právneho zástupcu žalobcu na Krajský súd v Bratislave (podľa priloženého technického preukazu motorového vozidla právneho zástupcu žalobcu) vo výške 398 (km) [x 7,4 (l/100 km) pri cene nafty 1,191 €/l + 0,183 €] = 89,93 €. Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu za stratu času jeho právneho zástupcu v sume 10 (začatých polhodín) x 13,98 €, (pojednávanie dňa 15.04.2015) = 116,5 €. Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 836,47 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.) vedený v Prima banka Slovensko, a.s., č.ú.: 0499511001/5600. Ostatným účastníkom konania súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému ani pribratému účastníkovi podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania v takomto prípade neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.