Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/49/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202199 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014202199.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: L. T. U., alias U. T., alias H. G. H. T. V. H. U. T. S., narodeného XX.X.XXXX, H. XX.X.XXXX H. X.X.XXXX, štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej lem „Pakistan") v krajine pôvodu naposledy bytom J. R., A. L. I. L., proti T., L. L., bez cestovného dokladu, zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra so sídlom Kalvárska 2, Nitra v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 13.12.2014 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV zo dňa 8.12.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV zo dňa 8.12.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA11-18-029/2014-AV zo dňa 8.12.2014 odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) dňom 8.12.2014 o 16.05 hod. zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), pričom dobu zaistenia stanovil do 8.6.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav a konštatoval, že z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa na slovenskom území bolo pod číslom PPZ-HCP- BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa s dobou zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka, pričom bol súčasne vylúčený odkladný účinok tohto rozhodnutia. Ďalej uviedol, že z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že tento by nemohol reálne splniť alternatívu hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky a teda že (odporca) nemohol aplikovať ust. § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov. K stanovenej dĺžke zaistenia dôvodil, že táto je nevyhnutná a úmerná potrebe vykonaniu úkonov, smerujúcich k samotnej realizácii vyhostenia (potvrdenie totožnosti navrhovateľa, komunikácia so zastupiteľským úradom krajiny pôvodu navrhovateľa, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, praktické - fyzické zabezpečenie a uskutočnenie vyhostenia), pričom tiež poukázal na nutnú spoluprácu navrhovateľa pri realizácii týchto potrebných úkonov. Poukázal tiež na súlad vydaného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa s Článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) . Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 13.12.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom, že zistenie stavu veci je v rozpore s obsahom spisu a že odporca nedostatočne zistil stav veci. V stručnosti poukázal na okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu predmetné rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, osobitne s poukazom na ne dôvodil, že v jeho prípade ide o „prezaistenie“. Dôvodil, že odporcovi bolo známe, že sa chce vrátiť k svojej rodine, ktorá žije v Iráne a teda z tohto pohľadu nie je napadnuté rozhodnutie nevyhnutným a je tiež neprimeraným. Poukázal na skutočnosť, že odporca nezisťoval v konaní reálnu možnosť svojho pobytu mimo ÚPZC, že sa sám dokáže postarať o seba a že mimovládne organizácie ho dokážu podporovať a hradiť jeho základné životné potreby. Poukázal tiež na znenie Článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“).K stanovenej dĺžke zaistenia uviedol, že u neho došlo v podstate k predĺženiu jeho zaistenia, čo je neprimeraným zásahom do jeho základných práv. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 27.12.2014 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že v priebehu celého konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa, včítane konania o zaistení navrhovateľa postupov v súlade s príslušnými ustanovenia zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“)a že v konaní zistil presne a úplne stav veci. Poukázal na skutočnosť, že k zaisteniu navrhovateľa došlo v súlade s Článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko voči nemu prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení. Dôvodil, že v priebehu konania o zaistení navrhovateľa skúmal možnosti uplatnenia alternatívnych opatrení (hlásenia pobytu, zloženina peňažnej záruky), avšak navrhovateľ odmietol požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, ako aj možnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami. K dĺžke zaistenia uviedol, že táto doba je nevyhnutná a to s poukazom na potrebu vykonania celého radu úkonov, ktoré musia samotnému vyhosteniu predchádzať, pričom k potrebnému času na ich realizáciu sa vyjadril orgán, ktorý tieto úkony zabezpečuje - ÚPZC. Namietal, že v prípade navrhovateľa nej o jeho „prezaistenie“, ale o iné konanie ako boli predchádzajúce konania v ktorých bola osobná sloboda navrhovateľa obmedzená. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní za účasti zástupcov účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. V priebehu pojednávania o podanom návrhu účastníci konania zotrvali na svojich písomných prednesoch. Odporca do spisu založil reláciu ÚPZC z 12.1.2015,v ktorom je navrhovateľ zaistený, podľa obsahu ktorej vyplýva, že navrhovateľ stále nemá vybavený náhradný cestovný doklad, že navrhovateľ pri jeho vybavovaní žiadnym spôsobom nespolupracuje - odmieta vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, že v súčasnosti prebieha lustrácia navrhovateľa prostredníctvom Národnej ústredne Interpolu, že doposiaľ nedisponuje dostatočnými informáciami o totožnosti navrhovateľa, pričom z doterajšej praxe ÚPZC možno predpokladať, že do 8.6.2015 náhradný cestovný doklad nebude vystavený, nakoľko pakistanský zastupiteľský úrad reaguje na totožné žiadosti ÚPZC o vydanie náhradného cestovného dokladu len po uplynutí 3 - 5 mesiacov, resp. na ne vôbec nereaguje. K tomuto zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že ak by pakistanský zastupiteľský úrad na žiadosť ÚPZC nereagoval, zanikol by účel zaistenia navrhovateľa a teda navrhovateľ by mal byť zo zaistenia prepustený. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa však podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ od roku 2004 do roku 2013 celkovo šesť krát neúspešne požiadal o azyl. V období od 23.6.2014 bol vo väzbe z ktorej bol prepustený 22.10.2014 z dôvodu, že Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom navrhovateľa oslobodil spod obžaloby (navrhovateľ bol trestne stíhaný pre zločin ublíženia na zdraví). Odporca dňa 22.10.2014 odporca zistil, že navrhovateľ nemá na Slovensku povolený žiaden druh pobytu a preto začal voči navrhovateľovi konanie o jeho administratívnom vyhostení s poukazom, na ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ uviedol, že na Slovensku nemá kde bývať, že tu nemá žiadnych príbuzných, že nemá peniaze na vycestovanie, že nechce využiť možnosť asistovaného dobrovoľného návratu a ani možnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom ÚNHCR. Súčasne uviedol, že na Slovensku chce požiadať o azyl. Dňa 22.10.2014 bolo konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľ z dôvodu jeho žiadosti o azyl prerušené a následným rozhodnutím Oddelenia azylu PZ Humenné bol navrhovateľ zaistený ÚPZC Sečovce z dôvodu ust. § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. O podanej navrhovateľovej žiadosti o azyl rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-320-10/PO-Ž-2014 z 25.11.2014 tak, že konanie zastavilo z dôvodu ust. § 19 ods. 1 písm. i) zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle. Dňa 8.12.2014 bol navrhovateľ zo zaistenia (v ÚPZC Sečovce) prepustený. V priebehu spísania zápisnice o podaní vyjadrenia navrhovateľa z 8.12.2014, kedy odporca navrhovateľovi oznámil pokračovanie v konaní o jeho administratívnom vyhostení navrhovateľ o.i. zopakoval a uviedol, že na Slovensku ani v štátoch EÚ nemá žiadnych príbuzných, že nemá kde bývať, že nemá žiadne peniaze na vycestovanie, že nechce využiť možnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom UNHCR, resp. že nechce požiadať o možnosť asistovaného dobrovoľného návratu. Po oboznámení sa s obsahom spisu odporca rozhodnutím PPZ-HCP-BA11-18-024/2014-AV z 8.12.2014 za použitia ust. § 82 ods. 1 písm. b), § 82 ods. 3 písm. b), § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa administratívne vyhostil na územie Iránskej islamskej republiky so zákazom vstupu na slovenské územie po dobu jedného roku a navrhovateľovi neurčil lehotu na vycestovanie. Následne dňom 8.12.2014 navrhovateľovi oznámil začatie konania vo veci jeho zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia. V rámci podania vyjadrenia v konaní o zaistení navrhovateľa tento opakovane uviedol, že nemá kde bývať, že nemá žiadne peniaze na vycestovanie, že na Slovensku ani v štátoch EÚ nemá žiadnych príbuzných, že nechce využiť možnosť kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom UNHCR, resp. že nechce požiadať o možnosť asistovaného dobrovoľného návratu, že už nechce požiadať o azyl a že by nevedel splniť ev. povinnosť hlásenia svojho pobytu, resp. by nemohol zložiť peňažnú záruku. ÚPZC 8.12.2014 odporcovi doručil informáciu, podľa obsahu ktorej že predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s prípravou, vykonaním a realizáciou je šesť mesiacov. Následne odporca 8.12.2014 napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v ÚPZC. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa ods. 4 veta prvá citovaného ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca tak v konaní ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ako aj v konaní o zaistení navrhovateľa dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci. Navrhovateľovi po oznámení o pokračovaní konania o jeho administratívnom vyhostení oznámil začatie konania o jeho zaistení, navrhovateľa vypočul a okrem iných skutočností aj zisťoval, či existujú predpoklady, ktoré by umožňovali aplikáciu iného (miernejšieho) opatrenia, zabezpečujúceho realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V rámci celého konania bolo preukázané, že navrhovateľ nedisponuje žiadnym a teda ani cestovným dokladom, preukazujúcim jeho totožnosť. Tiež zistil, že navrhovateľ sa zdržuje na slovenskom území bez náležitého oprávnenia (povolenia k pobytu, víza a pod.). Navrhovateľ opakovane uvádzal, že na Slovensku nemá kde bývať, že tu nemá žiadnych príbuzných, že nemá peniaze na vycestovanie. Po náležitom poučení o možnosti asistovaného dobrovoľného návratu o možnosti kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami, resp. s úradom ÚNHCR navrhovateľ tak isto opakovane uvádzal, že nechce využiť žiadnu z týchto možností. Odporca podobne zisťoval u odborného orgánu, ktorý o. i. zabezpečuje vybavovanie náhradných cestovných dokladov, resp. zabezpečuje faktickú prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia (ÚPZC) dĺžku predpokladanej doby, potrebnej na zabezpečenie výkonu administratívneho výkonu. Tento orgán tak s poukazom na stav veci (keď navrhovateľ nedisponuje žiadnym a teda ani cestovným dokladom) ako aj s poukazom na svoje skúsenosti a znalosti odporcovi oznámil, že predpokladaná doba zabezpečenia a realizácie administratívneho vyhostenia navrhovateľa je šesť mesiacov. Pokiaľ navrhovateľ v podanom návrhu namietal, že odporca nevykonal dokazovanie na možnosť prostredníctvom mimovládnych organizácií zabezpečiť podporu navrhovateľa, resp. jeho základných životných potrieb súd poukazuje na obsah spisu z ktorého (na viacerých miestach) navrhovateľ po riadnom poučení opakovane uvádzal, že tieto organizácie nechce kontaktovať. Teda takéto tvrdenie navrhovateľa sa teda nezakladá na pravde. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal náležité zistenie stavu veci, potrebné k tomu, aby ako orgán zabezpečujúci administratívne vyhostenie navrhovateľa postupoval v ňom zákonom predpísaným a povoleným spôsobom. Teda vykonaným dokazovaním dospel k potrebnej sume informácií, ktorá bola dostatočnou pre objektívne posúdenie a rozhodnutie. K námietke, že zistenie stavu veci je v rozpore s obsahom spisu: Ani táto námietka nie je podľa názoru súdu dôvodná. Odporca v rozhodnutí, teda ani v jeho odôvodnení neviedol ani jednu skutočnosť, ktorá by bola v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Jasnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciou vyhodnotil v konaní zistený stav veci bez toho, aby sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prípadne opieralo o skutočnosti či zistenia, ktoré by sa v administratívnom spise nenachádzali. K ďalším čiastkovým námietkam súd uvádza nasledovné: Návratová smernica svojím charakterom (nejde o nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES) nie je priamo aplikovateľná v právnom poriadku Slovenskej republiky - jej obsah sa implementoval do zákona o pobyte cudzincov, ako o tom svedčí Príloha č. 2 zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko vo vzťahu k Slovenskej republike nie je vedené žiadne konanie z dôvodu jej nenáležitého implementovania, zákon o pobyte cudzincov v platnom znení je potrebné považovať za zákon, ktorý je v súlade s jej účelom a obsahom. Naviac, navrhovateľom citované ust. Čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice vymenúva pod písm. a), b) iba dva z možných dôvodov zaistenia, čo je v predmetnom texte zrejmé použitím slovného spojenia „ ... a to najmä:“. Vydané a návrhom napadnuté rozhodnutie je v súlade so znením Článkum 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní o vyhostení navrhovateľa. K námietke týkajúcej sa vhodnosti a primeranosti napadnutého rozhodnutia - teda zaistenia navrhovateľa za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa súd poukazuje na skutočnosť a pokladá si za povinnosť uviesť, že za daného stavu veci odporca nemal ani inú možnosť ako navrhovateľa zaistiť. Navrhovateľ nedisponuje žiadnym preukazom svojej totožnosti - teda ani cestovným dokladom, pričom na slovenskom území sa zdržuje bez povolenia slovenských štátnych orgánov. Vyhosťovaním rozhodnutím z 8.12.20154 mu nebola určená lehota na vycestovanie a teda výkon tohto rozhodnutia prislúcha priamo zo zákona (§ 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov) odporcovi. Následný postup odporcu (konajúceho vo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení) mu v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov umožňuje za účelom tohto výkonu navrhovateľa zaistiť. Následne vyvstáva otázka, či toto účel zaistenie je alebo nie je možné dosiahnuť iným - miernejším prostriedkom, ako je obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa formou jeho zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 89 ods. 1 vymenúva ako alternatívne spôsoby hlásenie pobytu (navrhovateľa), resp. zloženie peňažnej záruky. Logickým predpokladom aplikovania týchto alternatív zaistenia je to, aby vyhosťovaná osoba disponovala min. preukazom totožnosti, pričom súčasne predpokladom aplikovania týchto alternatívnych riešení je naplnenie predpokladov ust. § 89 ods. 3, resp. ods. 4. Z obsahu administratívneho spisu odporcu, predovšetkým však z obsahu opakovaných vyjadrení samotného navrhovateľa vyplýva, že : a/ navrhovateľ nevlastní žiaden preukaz svojej totožnosti; 2/ navrhovateľ nevlastní žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho ev. pobytu a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie; 3/ odmietol kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho žiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečili jeho pobyt na Slovensku. Naviac sám výslovne uviedol, že by nebol schopný plnenie týchto alternatívnych spôsobov, nahrádzajúcich jeho zaistenie - teda že by nebol schopný hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky. Navrhovateľ v návrhu namietal, že jeho aktuálne zaistenie je „prezaistením“. Odhliadnuc od skutočnosti že obsah tohto výrazu je značne nejasný súd poukazuje na to, že obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa, ku ktorým došlo v čase predchádzajúcom aktuálnemu zaisteniu boli uskutočnené z rozdielnych dôvodov. V prvom prípade išlo o väzobné stíhanie navrhovateľa (bez ohľadu na skutočnosť ako trestné konanie v ktorom došlo k väzbe skončilo), v druhom prípade o zaistenie počas posúdenia ním podanej žiadosti o azyl. Žiaden z týchto dôvodov obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa nebol totožný s dôvodom aktuálne uskutočneného zaistenia. K námietke stanovenej dĺžky zaistenia: Odporca pri stanovení doby zaistenia (6 mesiacov) vychádzal zo stanoviska štátneho orgánu (ÚPZC), ktorý zabezpečuje faktickú realizáciu vyhostenia. Za daného stavu, keď navrhovateľ nie je vlastníkom - resp. nepreukázal relevantným spôsobom existenciu svojho preukazu totožnosti a teda ani cestovného dokladu je zrejmé (pričom sa na slovenskom území zdržuje nelegálne), že fyzickému vyhosteniu navrhovateľa môže dôjsť až po vydaní náhradného cestovného dokladu a to štátom, ktorého je navrhovateľ štátnym príslušníkom (Pakistanu). Tomu nutne predchádza celá rada administratívnych úkonov (stotožnenie osoby navrhovateľa, žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu, nutné kontaktovanie pakistanského zastupiteľského úradu, zabezpečenie letenky, prípadne zabezpečenie policajného sprievodu). Ak teda tento odborný útvar dospel k presvedčeniu, že na vykonanie týchto úkonov je predpokladaný potrebný čas v trvaní 6 mesiacov, navrhovateľove námietky smerujúce voči takto stanovenej dĺžke zaistenia nie sú opodstatnené. Naviac v tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť aj na aktuálné vyjadrenie ÚPZC z 12.1.2015, založené odporcom na pojednávaní, podľa ktorého navrhovateľ pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu žiadnym spôsobom nespolupracuje - odmieta vyplniť dotazník potrebný k jeho vystaveniu, že v súčasnosti prebieha lustrácia navrhovateľa prostredníctvom Národnej ústredne Interpolu, že doposiaľ ÚPZC nedisponuje dostatočnými informáciami o totožnosti navrhovateľa, pričom z jeho doterajšej praxe vyplýva, že pakistanský zastupiteľský úrad reaguje na totožné žiadosti ÚPZC o vydanie náhradného cestovného dokladu len po uplynutí 3 - 5 mesiacov, resp. na ne vôbec nereaguje. Táto informácia iba potvrdzuje, že stanovenie doby zaistenia navrhovateľa nie je neprimerané. Pokiaľ navrhovateľ ústami svojej zástupkyne namietal, že táto informácia by bola dôvodom pre prepustenie navrhovateľa zo zaistenia súd poznamenáva, že tomu tak nie je. Ďalší postup v otázke zaistenia navrhovateľa sa bude nutne riadiť v budúcnosti nastaným stavom veci, resp. do úvahy pripadajúcimi rozhodnutiami odporcu a teda pre prepustenie navrhovateľa aktuálne z tohto dôvodu niet právneho dôvodu. Pretože navrhovateľom vznesené námietky neboli po ich preskúmaní spôsobilé viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).