Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/545/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893929 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014893929.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič - Stavebno - obchodná firma Hodonín, IČO: 10579281, Měšťanská ul. č. 9, Hodonín, zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Holič, Lužická ul. č. 7, Bratislava, proti žalovaným: 1/ E.. F. V., S.. XX. XX. XXXX, M. D. Y.. Č.. XX, M., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava, 2/ JUDr. Ján Benčura, Záhradnícka ul. č. 41, správca konkurznej podstaty ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., IČO: 31 328 750, Štefánikova ul. č. 15, Bratislava, 3/ SOLARFILM, s r. o., IČO: 31 347 126, Jančova ul. č. 15, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava, 4/ P +K s. r. o., IČO: 35 809 787, Vajnorská ul. č. 89, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22. januára 2014, č. k. 12C/64/1999 - 587, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol návrh žalobcu a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 3/ trovy konania vo výške 7. 765, 99 eur, na účet ich právneho zástupcu, vedený v ČSOB, a. s., č. ú. 80 22 11 803/7500 a odporcovi 2/ trovy konania vo výške 2. 614, 55, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a O v 4. rade (zrejme mal súd prvého stupňa na mysli odporcu 4/) náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 80 písm. c) O. s. p., § 39, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že nakoľko odvolací súd v uznesení, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený vyslovil, že pokiaľ sa žalobca žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri zapísaný ako vlastník niekto iný, má žalobca nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, z dôvodu ktorého sa ním ďalej nezaoberal. Poukázal na skutočnosť, že predpokladom vyhovenia žalobe na vydanie veci je preukázanie, že práve žalobca je ich vlastníkom, nakoľko však žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania svojho vlastníckeho práva k predmetným veciam, a z právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, č. k. 2Obo 170/96 (správne spisová značka) zo dňa 14. 05. 1996 a č. k. 6Obo 62/03 (správne spisová značka) zo dňa 29. 11. 2004 a totožné námietky žalobcu aj v tomto konaní, ktorými svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam preukazoval, boli vyhodnocované práve právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu SR, ktoré sú záväzné nielen výrokovou časťou, ale i právnym posúdením v ich odôvodnení, je irelevantné ich spochybňovanie žalobcom. Uviedol, že dospel k záveru, že žalobca celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s. r. o. s tým, že na zmenách spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci aj žalobca, pričom Štátne notárstvo Bratislava I zaregistrovalo zmenu danej spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 dňa 28. 12. 1992, ktorým dňom sa stala zmena vkladuschopnou listinou a je irelevantné, či návrh na registráciu predmetnej spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 obsahuje alebo neobsahuje špecifikáciu nehnuteľností, keďže je nepochybné a vyplýva to aj zo samotného návrhu žalobcu, ako konateľa ŽELSTAV, A-Z, spol. s. r. o., že predmetom návrhu na registráciu bola zmena spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1, na základe ktorej boli vložené nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a ktorých hodnota bola 455. 000. 000,- Sk v zmysle zmluvy o predaji časti podniku medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR ako predávajúcim a Stavebno -obchodnou firmou A-Z ako kupujúcim. Uviedol, že rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava 1, č. RI 587/92 bola zaregistrovaná zmena spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zo dňa 23. 11. 1992, ktorá konkrétne poukazovala a odkazovala (obsahovala) špecifikáciu predmetných nehnuteľností, a to Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 a jej príloh a zápisu o odovzdaní a prevzatí vecí s tým, že vlastníctvo k celému vnesenému majetku a teda aj nehnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto návrhu, prešlo platne a účinne na ŽELSTAV, A-Z, spol. s. r. o. v zmysle § 133 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1 a poukázal na skutočnosť, že rozsudkami Najvyššieho súdu SR bolo ustálené, že majetok nadobudnutý žalobcom na základe Zmluvy o predaji časti podniku a jej príloh zo dňa 30. 04. 1992 bol vnesený do majetku ŽELSTAV, A-Z, spol. s. r. o., z dôvodu ktorého považoval za nadbytočné preukazovať a vyhodnocovať tvrdenia žalobcu opačným spôsobom, ktorý rovnakými skutočnosťami a tvrdeniami preukazoval svoje vlastníctvo aj v tomto konaní. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaných 1/, 2/ a 3/ v konaní, ktorým priznal nimi uplatnenú náhradu trov konania s tým, že pri určovaní odmeny za poskytovanie právnej pomoci vychádzal z ust. § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1, 2, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov na (správne za) poskytovanie právnych služieb a nakoľko predmetom sporu bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri určovaní tarifnej odmeny vychádzal z kúpnej ceny nehnuteľnosti, za ktorú žalovaný 1/ sporné nehnuteľnosti nadobudol, t. j. zo sumy 4. 500. 000,- Sk (149. 372, 63 eur). Uviedol, že právnemu zástupcovi žalovaného 2/ priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony v roku 2009 á 725, 33 eur, 2 á 6, 95 eur režijný paušál a v roku 2010 za vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu žalobcu á 725, 33 eur a 7, 21 eur režijný paušál, spolu v sume 2. 614, 55 eur s 19 % DPH a právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 3/ priznal za rok 2007 odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia, prvá porada s klientom a písomné podanie vo veci samej (odvolanie) á 718, 65 eur, 2 á 5, 91 eur režijný paušál, za účasť na pojednávaní dňa 18. 09. 2009 á 1. 160, 52 eur a režijný paušál á 6, 95 eur, za účasť na pojednávaniach v dňoch 06. 02. 2013, 17. 04. 2013, 18. 09. 2013 a dňa 22. 01. 2014, písomné podanie vo veci samej zo dňa 27. 03. 2013 á 725, 33 eur a za účasť na pojednávaní dňa 13. 11. 2013 á 181, 33 eur, keďže pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci, 5 á 7, 81 eur režijný paušál a 1 á 8, 04 eur režijný paušál, spolu v sume 7. 765, 99 eur s 20 % DPH s tým, že právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 3/ nepriznal ním uplatnené úkony za písomné podanie vo veci samej zo dňa 14. 12. 2007 a za podanie vo veci samej za rok 2010, keďže takéto podania sa v spise nenachádzajú a zároveň mu nepriznal odmenu za účasť na pojednávaniach v dňoch 17. 04. 2013 a bližšie nešpecifikovanú prítomnosť na pojednávaní v roku 2008, keďže v uplatnené dni sa nepojednávalo a v roku 2008 sa ani jedno pojednávanie neuskutočnilo a nakoľko právny zástupca zastupoval dve osoby podľa § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. platnej v čase, keď boli jednotlivé úkony právneho zastupovania vykonané, mu základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil o 20 % a v roku 2013 a 2014 o 50 %, pretože došlo k novelizácii danej vyhlášky. Rozhodnutie, ktorým odporcovi 4/ (vo výroku rozsudku uviedol súd prvého stupňa O v 4. rade) náhradu trov konania nepriznal, súd prvého stupňa právne neodôvodnil a vecné odôvodnenie spočíva v tom, že nakoľko mu žiadne trovy nevznikli a žiadne ani priznať nežiadal, náhradu trov konania mu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p., účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, ako i z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ O. s. p.). Namietol, že prvostupňový súd v konaní porušil základné zásady súdneho konania, ktoré sú záväzné pre každý súd v sporovom konaní, ktoré súd prvého stupňa nerešpektoval a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obdo 13/98 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 09. 2010, sp. zn. II. ÚS 287/2010, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov konania je vecou a úlohou zákonného sudcu, aby organizoval súdne konanie a teda aby sám riadil aj rozsah a charakter vykonávaného dokazovania tak, aby mal náležite preukázané dôvody svojho rozhodnutia s tým, že sudkyňa svojom procesným postupom neorganizovala a sama neriadila súdne konanie v tom zmysle, aby mala náležite preukázané dôvody pre svoje rozhodnutie, ktoré ani neuviedla. Uviedol, že súd prvého stupňa nerešpektovaním základných zásad súdneho konania, nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 287/2010 a právneho názoru odvolacieho súdu, súd (nechcel) nemohol dostatočne zistiť skutkový stav aj preto, lebo pre svoje rozhodnutie použil rozhodnutia súdov, pojednávajúcich podľa Obchodného zákonníka č. 513/91 Zb. a Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/91 Zb., a to: sp. zn. 22 Cb 21/96, 2 Obo 170/96. 81 Cb 80/97 a 6 Obo 62/03, ktoré ani pri voľnej úvahe použiť nemohol, pretože rozhodnutiami podľa Obchodného zákonníka nebola a nemohla byť otázka vlastníctva k žiadnej nehnuteľnosti riešená, pričom súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným postupom porušil nielen § 205 ods. 2 písm. a), c), f) a § 226 O. s. p., ale použitím rozhodnutí súdov podľa Obchodného zákonníka a Zákona o konkurze a vyrovnaní, nerešpektoval medzinárodnú zmluvu, ktorou je Slovenská republika viazaná, a to čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo malo za následok (po druhý raz) vyhlásenie nespravodlivého rozsudku v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Poukázal na skutočnosť, že tvrdenia súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou, nakoľko ešte dňa 25.09.1997 podal žalobu, ktorou žiadal určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX s tým, že predmetom žaloby bola aj nehnuteľnosť na parcele č. XXXXX/XX, ktorej bol od 30.04.1992 (na základe zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej medzi FNM ČSFR a žalobcom) nepretržite jej vlastníkom, o ktorej sa v tomto konaní rozhoduje, t. j. domáhal sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti - parcele č. XXXXX/XX a nie, ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, že sa svojou žalobou zo 09. 06. 1999 domáhal vyslovenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 20. 04. 1999 medzi predávajúcim Želstavom A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15, Bratislava, zastúpeným správcom konkurznej podstaty JUDr. Jánom Javorčíkom, IČO: 31 328 750 a kupujúcim Ing. Jurajom Schmidom, pričom nesprávne súdom prvého stupňa posunutý deň začatia sporového konania má za následok, že súd sa nezapodieval okamihom nadobudnutia vlastníctva žalobcom v zmysle zmluvy zo dňa 30.04.1992, ale svoje rozhodnutie odôvodňoval iba odo dňa, kedy bol nezákonným spôsobom zbavený svojho vlastníctva v prospech žalovaného 2/, čo má ten dôsledok, že prvostupňový súd nechcel zisťovať skutkový stav, ako žalovaný 2/ vlastníctvo k nehnuteľnosti na parcele č. XXXXX/XX nadobudol, čím porušil ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. Vytkol prvostupňovému súdu, že jeho tvrdenia v odôvodnení napadnutého rozsudku nemajú oporu v zákone, nakoľko dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku odvolacím súdom (uznesením, sp. zn. 2Co/243/2010) nebolo iba nesprávne označenie žalovaných 2/ a 3/ v jeho rozhodnutí, ako uviedol súd prvého stupňa, nakoľko odvolací súd mu uložil povinnosť náležite zistiť skutkový stav veci v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p., rozhodnúť v súlade s ust. § 153 ods. 1 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý bol povinný právne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. s. p., avšak prvostupňový súd právny názor odvolacieho súdu nerešpektoval a svoje rozhodnutie odôvodnil v rozpore s objektívnou realitou. Poukázal na skutočnosť, že z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že prvostupňový súd upozornil na to, že žalobca sa návrhom na zmenu jeho žaloby domáhal už určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ako fyzická osoba a zároveň uviedol, že napriek tomu, že táto vada je vždy dôvodom na zrušenie rozhodnutia, odvolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa vec aj nesprávne posúdil. Uviedol, že ust. § 157 ods. 2 O. s. p. zdôrazňuje, že súd musí v odôvodnení rozsudku uviesť skutkové zistenia, avšak zisťovaním nie je oboznámenie sa s procesným stanoviskom účastníka ani oboznámenie sa s obsahom právneho predpisu, čo súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku porušil s tým, že jeho tvrdenia a listinné dôkazy právne akceptovateľným spôsobom nevyhodnotil (dôkazy v žalobe zo dňa 09.06.1999 a podaniach zo dňa 04.06.2000, 01.06.2006, 20.03.2013 a sťažnosti zo dňa 20.11.2013) a nakoľko prvostupňový súd sa právnym názorom odvolacieho súdu neriadil, navrhol, aby v zmysle § 212 ods. 3 O. s. p. odvolací súd z úradnej povinnosti zopakoval a vykonal dokazovanie sám, pretože tvrdenia súdu na str. 5, 6, 7, 8 a 9 sú tvrdeniami v rozpore s objektívnou skutočnosťou, ktoré nemajú oporu v zákone a ani v dokazovaní. Namietol, že sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, parcele č. XXXXX/XX a nie k nehnuteľnostiam, ako opakovane uviedol prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, že súd vo výroku rozsudku č. 2 Obo 170/96 (správne spisová značka) konštatoval, že žalovaný 1/ vniesol majetok v rozsahu podľa čl. IV. bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy, avšak pokiaľ by súd tento výrok preskúmal tak, ako ho preskúmal Krajský súd Bratislava v konaní sp. zn. 27 S 60/99 (27S/15/98, 27S/17/98), bol by zistil že z výroku rozsudku č. 2 Obo 170/96 nevyplýva, kam mal byť majetok vnesený a zároveň bolo povinnosťou súdu vysvetliť, či pojem vnesený, resp. či „vnesenie" malo znamenať prevod vlastníctva s tým, že ak mal súd pod „vnesením" na mysli nepeňažný vklad podľa § 59 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako tomu nasvedčuje odôvodnenie rozsudku č. 2 Obo 170/96 na str. 12, potom to muselo mať za následok zvýšenie základného imania o hodnotu tohto vkladu, teda o 455. 000. 000,- Sk (správne Kčs), avšak hodnota základného imania sa v závislosti na uvedenom „vklade" nezmenila a bola a je iba 200. 000,- Sk. Poukázal na skutočnosť, že k prevodu vlastníctva nehnuteľností (aj v prípade, ak by sa skutočne robil vklad podľa § 59 Obchodného zákonníka) mohlo dôjsť len na základe vkladu vlastníctva podľa § 4 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z., (predtým zák. č. 265/92 Zb. a 266/92 Zb.), podľa ktorého práva k nehnuteľnostiam sa zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra, záznamov do katastra v zmysle výrokov právoplatných rozhodnutí (§ 159 ods. 2 O. s. p.) a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri s tým, že podľa § 28 ods. 3 uvedeného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho úradu a jeho povolení, čo sa v prípade ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. nikdy nestalo. Uviedol, že dodatok spoločenskej zmluvy v čI. IV. bod 5 hovorí, že sa určuje nepeňažný vklad vo výške 455. 000. 000,- Kčs, avšak v ďalšej časti sa uvádza, že na vklad spoločníka JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča - Stavebno obchodná firma A-Z Bratislava sa z ceny nepeňažného vkladu nezapočítava žiadna suma, z čoho vyplýva, že nebol vnesený žiadny vklad, pričom dôkazom toho, že sa nejednalo o nepeňažný vklad je aj to, že sa týmto vkladom nezvýšilo základné imanie, keďže zmyslom nepeňažného vkladu je to, že tento vklad sa jeho zložením stáva základným imaním obchodnej spoločnosti (§ 59 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak sa má časť základného imania spoločnosti vytvoriť nepeňažným vkladom, musí spoločenská zmluva alebo zakladateľská listina obsahovať aj spôsob jeho ocenenia a musí byť zapísaný v Obchodnom registri spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s. r. o). Žalobca v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že žalovaný 2/ aj v tomto konaní v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p., neinformoval pravdivo a súdu prvého stupňa neuviedol, že o nehnuteľnostiach vedených na LV č. XXX prebieha od 28. 06. 1995 na Okresnom súde Bratislava I súdny spor pod sp. zn. 10C/51/1999 (doposiaľ neskončený) a poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. Obdo V 13/99 zo dňa 30.04.1999, v ktorom je uvedené, že rozsudkom č. 2 Obo 170/96 nebolo rozhodnuté o vlastníctve, ale len o vnesení majetku do spoločnosti (ako a kam mal byť majetok vnesený, ani v tomto konaní súd nevysvetlil, ani v zmysle § 113 Obchodného zákonníka) a žiadal, aby odvolací súd preskúmal a vyhodnotil, či „vnesením" mohlo dôjsť k zmene vlastníctva (bez vkladuschopnej alebo záznamovej listiny v prospech ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.). Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 11. 01. 2001, sp. zn. 27S/60/99, ktorým bol prepis vlastníctva (aj predmetnej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22) na ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., zrušený s tým, že prvostupňový súd ani tento rozsudok neskúmal a jeho tvrdenie v napadnutom rozsudku, že nepreukázal, že by bol v čase rozhodovania súdu vlastníkom sporných nehnuteľných vecí nadobudnutých v rozsahu získanom Zmluvou o predaji časti podniku z 30.04.1992, je zavádzaním, neakceptovateľným a nepochopiteľným, nakoľko sa žalobou zo dňa 25. 09. 1997 a návrhom zo dňa 26. 09. 1997 domáha, že je vlastníkom nehnuteľnosti, parc. č. XXXXX/XX nakoľko, ak by bol vlastníkom aj dňa 22.01.2014, nemusel sa domáhať svojho vlastníckeho práva súdnou cestou. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 125 O. s. p. založil dňa 19. 05. 2006 do spisu, rozsudok KS v Ba, sp. zn. 27S/60/99 zo dňa 11.01.2001, ktorým bol zrušený nezákonný prepis vlastníctva na žalovaného 2/, rozsudok KS, sp. zn. 27S/17/98 zo dňa 06.10.1998, rozsudok NS, č. M- Sždov 4/99, rozhodnutie Krajského katastrálneho úradu Bratislava č. Kataster - XX - XXX - X/XX-H. zo dňa 12.11.2001 s tým, že týmito rozhodnutiami bol (presne) takýto právny problém riešený, ďalej uznesenie OS Ba III, č. 19Cb 146/99-112, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 27. 10. 1999, č. k. 28Cob 174/99, uznesenie NS SR, č. k. 3 Obo 217/99 zo dňa 25.10.1999, ktorým bolo rozhodnutie KS v Bratislava sp. zn. 76NcCb/504/99 zo dňa 07.06.1999 zrušené z dôvodu, že bolo vydané (podvodom) nepríslušným súdom, rozhodnutie starostu Bratislava - Nové Mesto, č. k. Star. - 1468/1999 zo dňa 02.06.1999, ktorým starosta zakázal žalovanému 1/ zasahovať do súčasných práv užívateľov budovy na parcele č. 13461/22, ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava III, (predbežné opatrenie), ktorým zakázal odporcovi 1/ zaťažovať právnymi a vecnými bremenami nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, parcela č. XXXXX/XX a uložil mu zdržať sa stavebných a iných úprav tejto nehnuteľnosti, avšak súd prvého stupňa v rozpore s ust. § 120 a nasl. O. s. p. tieto dôkazy nielen neskúmal, ale ani nevyhodnotil a zároveň nevyhodnotil ani rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 27S/60/99, čím porušil ust. § 129 ods. 1, § 132 ods. 1 O. s. p. Uviedol, že rozsudkom sp. zn. 27S/60/99 bolo preukázané, že prepis vlastníctva na žalovaného 2/ bol nezákonný s tým, že prvostupňový súd bol povinný tento rozsudok akceptovať a vyhodnotiť v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Vytkol súdu prvého stupňa, že tým, že do dnešného dňa nerozhodol o zmenenom žalobnom návrhu, (vydanie veci) odňal žalobcovi možnosť domáhať sa svojho vlastníckeho práva, čím porušil Ústavu SR čl. 46 ods. 1, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru, čo malo za následok vyhlásenie nespravodlivého rozsudku v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím došlo k odňatiu jeho možnosti domáhať sa svojho vlastníckeho práva súdnou cestou, čo má za následok zmätočnosť napadnutého rozsudku, keď prvostupňový súd konal o úplne inej žalobe a o úplne inom petite ako žiadal. Poukázal na skutočnosť, že rozsudkom vyhláseným dňa 22.01.2014 súd prvého stupňa pojednával o neplatnosti kúpnej zmluvy a o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, namiesto toho, aby v predmetnom rozsudku riešil otázku „vypratania a vydania" nehnuteľnosti, nakoľko návrh na zmenu žalobného petitu podal dňa 01.06.2006. K tvrdeniu prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „z právoplatných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, č. k. 2Obo 170/96 (spisová značka) zo dňa 29.11.2004, totožné námietky navrhovateľa tvrdené i v tomto konaní, ktorými preukazoval svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľným veciam, boli podrobne vyhodnocované práve právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu SR, ktoré sú záväzné nielen výrokovou časťou, ale i právnym posúdením v ich odôvodnení, a je preto irelevantné, že ich žalobca spochybňoval a žiadal v tomto konaní o opätovné vyhodnocovanie totožných námietok", uviedol, že prvostupňový súd nevysvetlil, ako k takémuto názoru dospel, keďže už aj študent 1. ročníka právnickej fakulty vie, že podľa § 159 ods. 2 O. s. p. iba výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetkých účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Poukázal na skutočnosť, že v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 01. 2001, sp. zn. 27S/60/99 je jednoznačne konštatované, že rozsudok, sp. zn. 2Obo/170/96 zo dňa 14. 05. 1997 je nulitným rozsudkom a to nielen pre jeho obsah a neurčitosť právneho úkonu, ale najmä preto, že proti vlastníkovi (Stavebno- obchodná firma A-Z Hodonín), správca konkurznej podstaty vzal žalobu späť a súd konanie zastavil s tým, že rozsudkom NS SR, sp. zn. 2Obo/170/96, na ktorý sa žalovaný 2/ vo všetkých sporoch odvoláva, nemohlo dôjsť k zmene vlastníctva žiadnej nehnuteľnosti, nakoľko petit tohto rozsudku neobsahuje náležitosti na zmenu vlastníctva v zmysle § 42 ods. 2 zák. č. 162/95 Z. z. v spojení s § 39 ods. 1 vyhl. č. 79/96 Z. z. a preto nie je listinou spôsobilou na zmenu vlastníctva ako záznamová listina do katastra nehnuteľností. Uviedol, že tvrdenie prvostupňového súdu, že celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 platne a účinne žalobca vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s. r. o. je nesprávne a priam zarážajúce najmä preto, že zákonná sudkyňa na pojednávaní dňa 18. 09. 2013 odmietla predvolať a vypočuť ako svedka bývalú štátnu notárku JUDr. Helenu Hrušovskú, ktorá by vysvetlila, že nehnuteľnosť na parcele č. 13461/22 nebola registrovaná s tým, že jej výsluchom by bola vyriešená otázka, či rozhodnutiami krajského súdu, sp. zn. 27S/60/99 (č. 27S/15/98, 27S/17/98, rozsudkami NS, sp. zn. M-Sždov 2/99 a M-Sždov 4/99), alebo prieskumom sama podrobila kontrole, či registračné konanie na základe návrhu zo dňa 23.12.1992 vôbec začalo a či pri registrácii neboli porušené ust. § 61 až 65 zákona č. 72/83 Zb. (Notárskeho poriadku). Namietol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku, rozsudkom NS SR, č. 2 Obo 170/96 nemá oporu v zákone (§ 159 ods. 2 O. s. p.) a ani v čl. 17 a čl. 18 Dohovoru, pretože súd prvého stupňa pre svoje rozhodnutie použil rozhodnutia obchodných súdov, ktoré ani pri voľnej úvahe použiť nemohol. Poukázal na skutočnosť, že tvrdenie prvostupňového súdu a žalovaného 2/ v sporoch o určenie vlastníctva, že v daných prípadoch už bolo rozhodnuté (res iudicata) je účelové a to aj z dôvodu, že ak by išlo o res iudicata, muselo by ísť aj o litispendeciu podľa § 83 O. s. p. a NS SR by nemohol pre žalobu podanú v „C" registri vo veci podľa Zákona o konkurze a vyrovnaní rozhodovať s tým, že aj zo stanoviska NS, sp. zn. Obpj 1/99 vyplýva, že v žalobách o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty podľa Zákona o konkurze a vyrovnaní a v žalobách o určenie vlastníctva nejde a nemôže ísť o totožnosť sporu a preto nemôže platiť ani právo rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že žalovaný 2/ nehnuteľnosť odpredal skôr ako súd rozhodol vo veci samej a preto musel svoj žalobný návrh v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p. zmeniť tak, že žiadal v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka vysloviť absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy medzi žalovaným 2/ a 1/ s tým, že žalovaný 2/ nehnuteľnosť predal ako nevlastník a takáto kúpnopredajná zmluva je od počiatku absolútne neplatná, nakoľko Občiansky zákonník vychádza zo zásady, že zmluvou možno nadobúdať vlastnícke právo len od vlastníka, pričom do dnešného dňa neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté, že predmetný majetok patril a patrí do vlastníctva spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. a takýmito rozhodnutiami nie sú ani rozsudky NS SR, sp. zn. 2 Obo 170/96 a 6 Obo 62/03, nakoľko výroky týchto rozsudkov neobsahujú náležitosti na zmenu, či určenie vlastníctva hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, pretože nie sú postavené na hmotnoprávnych inštitútoch občianskeho práva, ktoré jedine určujú vlastníctvo. Poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosť na parcele č. XXXXX/XX (ani žiadna iná) nebola zapísaná v súpise konkurznej podstaty tak, aby bola presne a nezameniteľne identifikovaná, teda nebola zapísaná vôbec, čo potvrdzuje List vlastníctva č. XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, parcela č. XXXXX/XX, aj uznesenie, sp. zn. 19 Cb 146/ 99-112 (číslo konania) zo dňa 21.05.1999. Uviedol, že žalovaný 2/ založil do spisu súpis konkurznej podstaty „úpadcu" podaním dňa 10.10.2013, z ktorého nie je zrejmé, či nehnuteľnosť o ktorej súd rozhodoval, bola alebo nebola zapísaná v konkurznej podstate s tým, že parcela č. XXXXX/XX bola v jeho vlastníctve na LV č. XXXX zo dňa 01.12.1997 presne identifikovaná, avšak v konkurznej podstate predloženej žalovaným 2/ takáto identifikácia chýba a poukázal na skutočnosť, že ak by bola zapísaná v konkurznej podstate, súd nemohol vydať uznesenie, sp. zn. 19 Cb 146/99-112, lebo by bol porušil zákon. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že žiadny nehnuteľný, alebo hnuteľný majetok, ktorý nadobudol Zmluvou o predaji časti podniku nebol prevedený (prepísaný) na ŽELSTAV, A- Z, s.r.o., pretože nikdy nebola uzatvorená zmluva o predaji časti podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalobcom a žalovaným 2/ a nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí hnuteľných, ale aj nehnuteľných vecí v zmysle § 483, § 488 ods. 1 Obchodného zákonníka alebo podľa § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka (kogentné ustanovenia zákona), z dôvodu ktorého nemohlo dôjsť a nedošlo k zmene vlastníctva žiadneho majetku v prospech ŽELSTAVU, A-Z, s.r.o., pretože nedošlo ani k žiadnej inej zmluve alebo dohode o vydanie veci a vlastníctvo žalobcu zostalo nezmenené s tým, že ak by ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. bol vlastníkom jeho majetku (SOF Hodonín, IČO: 10 579 281), tak by nebol predĺžený, konkurz by nemohol byť vyhlásený a správca konkurznej podstaty by neexistoval. Poukázal na právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu v Hodoníne zo dňa 05. 05. 1997, sp. zn. 7C/669/96, ktorým bol čl. IV. bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy zrušený a bolo určené, že právny úkon, ktorým odporca ako spoločník ŽELSTAV-u A-Z, s. r. o. Bratislava, Štefánikova 15 vnáša ako nepeňažitý vklad do tejto spoločnosti časť podniku Železničné staviteľstvo, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 15 a to v rozsahu ako ho získal na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 a to formou dodatku č. 1 o zmene spoločenskej zmluvy v článku IV. bod č. 5, je neplatný. Uviedol, že v prípade, ak by súd prvého stupňa preskúmal jeho podania a návrhy, bol by zistil, že účinky registrácie ŠN záznamom pod č. RI 587/92 dňa 28.12.1992 nikdy nenastali a to z dôvodu, že registračné konanie nikdy nezačalo, skutočnosť ktorá vyplýva aj z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 03. 2003, sp. zn. 7NC 8/01-15 (správne číslo konania), v ktorom je str. 2 v ods. 7 uvedené, že v predmetnej veci nebolo začaté registračné konanie pred Štátnym notárstvom s tým, že tvrdenie prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku, že správca ho správne zaradil do podstaty, obdržal súhlas príslušného konkurzného súdu na speňažovanie majetku úpadcu a žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k majetku, nemá oporu v zákone ani v dokazovaní, nakoľko, ak by súd prvého stupňa preskúmal celý spisový materiál, ktorý do spisu založil bol by zistil, že majetok, nehnuteľnosť na parcele č. XXXXX/XX, nikdy nebola zapísaná v konkurznej podstate, čoho dôkazom je vyjadrenie správcu konkurznej podstaty zo dňa 15.11.2013, pričom v zmysle § 6 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní predmetná nehnuteľnosť nebola v deň vyhlásenia konkurzu pod sp.zn. 38K/111/95 dňa 01.02.1996 vo vlastníctve žalovaného 2/, pretože vlastníkom nehnuteľnosti bol žalobca, nepretržite od 30.04.1992 až do 01.03.1999, kedy bol nezákonne aj tejto nehnuteľnosti zbavený. Namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, napriek jeho rozsahu a svojim odvolaním napadol aj výrok, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania žalovaných a žiadal o trovách konania rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko dlhotrvajúci spor zapríčinil žalovaný 2/, čím sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu. Uviedol, že žalobca majetok, ktorý získal Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 od Federálneho fondu národného majetku ČSFR platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s. r. o. (IČO: 31 328 750), so sídlom v Bratislave, Štefánikova ul. č. 15 s tým, že na zmenách spoločenskej zmluvy sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci aj žalobca, ktorý dňa 23. 12. 1992 podal na vtedajšie Štátne notárstvo Bratislava I návrh na registráciu zmeny spoločenskej zmluvy, ktoré dňa 28. 12. 1992 pod č. RI 587/92 túto zmenu registrovalo a týmto dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou a zároveň vkladu schopnou listinou, keďže došlo k splneniu zákonnej požiadavky vyplývajúcej z § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992. Uviedol, že rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo/170/1996 a sp. zn. 6 Obo 62/03, v ktorých bolo jednoznačne konštatované, že žalobca platne vniesol, okrem iného aj majetok, ktorý je predmetom tohto sporu ako nepeňažný vklad do majetku spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r. o., teda vlastníctvo k celému vnesenému majetku hnuteľnému aj nehnuteľnému prešlo na úpadcu dňom registrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r. o., čím žalobca vlastníctvo k daným nehnuteľnostiam stratil. Poukázal na skutočnosť, že správca konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV A-Z, spol. s r. o., do súpisu podstaty zapísal aj sporné nehnuteľnosti s tým, že ust. § 18 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní neuvádza, akú má mať súpis konkurznej podstaty formu s tým, že bolo na posúdení konkurzného súdu, či majetok v ňom uvedený je zapísaný dostatočne identifikovateľne a nakoľko návrh žalobcu zo dňa 28. 08. 1997 na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty, ktoré presne podaním zo dňa 11. 09. 1997 špecifikoval, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 09. 12. 2003, sp. zn. 81Cb/8097 - 859 (správne číslo konania) zamietol a rozsudok v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 09. 2003, sp. zn. 6 Obo 62/2003 nadobudol právoplatnosť dňa 05. 01. 2004, nemôžu byť prevody sporných nehnuteľností správcu konkurznej podstaty neplatné a zároveň nemôžu byť vo vlastníctve žalobcu. Žalovaní 1/, 3/ a 4/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01. 01. 2015, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júna 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. V prejednávanej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. októbra 2012, č. k. 2Co/243/2010 - 344 zrušil prvostupňový rozsudok zo dňa 18. septembra 2009, č. k. 12C/64/1999 - 280, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa nebol vecne správny, keď súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke, nezistil dostatočne skutkový stav veci, dopustil sa závažných procesných pochybení a napokon konanie pred súdom prvého stupňa, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, trpelo takými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že dôvodom zrušenia v poradí prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa nebola okolnosť uvedená prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku, že v danom rozhodnutí označoval účastníkov konania nesprávnym obchodným menom, ale závažné procesné pochybenie spočívajúce v tom, že prvostupňový súd o návrhu žalobcu na pripustenie zmeny petitu rozhodol v rozpore so zákonom a vec nesprávne právne posúdil. Po zrušení v poradí prvého rozsudku súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 06. 02. 2013 pripustil zmenu petitu žaloby žalobcu tak, že žiadal určiť, že nehnuteľnosť - budova vedená na LV č. XXXX zo dňa XX. XX. XXXX, súb. č. (pravdepodobne súpisné číslo) XXXX (správne XXXXX), na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XXX, popis stavby, um. stavby: 1 a budova vedená na LV č. XXXX C.o dňa XX. XX. XXXX, súb. č. XXXX, na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XXX, popis stavby, admin. budova, um. stavby 1 sú vo vlastníctve žalobcu 1/, F.. E.. U. Ď.J., nar. XX. XX. XXXX W. M., bytom X. Č.. X, A., r. č. XXXXXX/XXX v celosti s tým, že žalovaný (správne žalovaní, keďže ide o 1. pád množného čísla) 1/ a 3/ sú povinní predmetnú nehnuteľnosť súb. č. XXXXX, na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XXX, popis stavby: admin. budova, um. stavby 1 vypratať a vydať žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 02. 03. 2013 (okrem iného) žiadal pripustiť ďalšiu zmenu jeho žalobného návrhu (petitu) a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 18. 09. 2013, č. k. 12C/64/1999 - 464 navrhovanú zmenu pripustil tak, že žalobca žiadal určiť, že nehnuteľnosť, súp. č. XX/ XXX (správne XXXXX), na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XX, popis stavby: administratívna budova, umiestnenie stavby 1, vedená na LV č. XXXX zo dňa XX. XX. XXXX a nehnuteľnosť súp. č. XXXXX na parc. č. XXXXX/XXX, druh stavby XX, popis stavby administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. S. X., vypratať a vydať žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že Správa katastra Hl. mesta SR Bratislava, okres Bratislava III, obec BA - m. č. S. X., k. ú. S. X., je povinná na predmetných nehnuteľnostiach, súp. č. XX/XXX (správne XXXXX), na parc. č. XXXX/XX, druh stavby XX, popis stavby: administratívna budova, umiestnenie stavby 1, vedená na LV č. XXXX zo dňa 15. 03. 2013 a nehnuteľnosť súp. č. XXXXX, na parc. č. XXXXX/XXX, druh stavby XX, popis stavby: administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. Nové Mesto, zapísať ako vlastníka žalobcu: F.. E.. U. Ď., nar. XX. XX. XXXX, W. M., bytom X. (správne X.) Č.. X, A., r. č.: XXXXXX/ XXX, v celosti. Žalobca ďalším podaním zo dňa 09. 12. 2013 žiadal v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p. pripustiť zmenu petitu, ktorú súd prvého stupňa uznesením zo dňa 12. 12. 2013, č. k. 12C/64/1999 - 543 pripustil tak, že „súd určuje, že nehnuteľnosť, budova súp. č. 11803, na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XX, popis stavby administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísaná na LV č. XXXX, okres Bratislava III, obec - BA - m. č. S. X., katastrálne územie: Nové Mesto, a nehnuteľnosť, budova súp. č. XXXXX na parc. č. XXXXX/ XXX, druh stavby XX, popis stavby administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísané na LV č. XXXX, k. ú., okres: M. E.., obec - BA - m. č. S. X., katastrálne územie: S. X., sú vo vlastníctve žalobcu: JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča - Stavebno obchodná firma Hodonín, IČO: 10 579 281, Měšťanská ul. č. 9, 695 01 Hodonín, r. č. XXX XXX/XXX, v celosti. Žalovaný 3/: SOLARFILM, s. r. o., IČO: 31 347 126, Jančova ul. č. 15, Bratislava, je povinný predmetnú nehnuteľnosť, budovu súp. č. XXXXX, na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XX, popis stavby - administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísaná na LV č. XXXX, okres: M. E., obec - BA - m. č. S. X., katastrálne územie: S. X. vypratať a vydať žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný 4/: P+K s. r. o., IČO: 35 809 787, so sídlom Vajnorská 89, Bratislava je povinný predmetnú nehnuteľnosť, budovu súp. č. 11803, na parc. č. XXXXX/XX, druh stavby XX, popis stavby administratívna budova, umiestnenie stavby 1, zapísané na LV č. XXXX, k. ú., okres: M. E., obec - BA - m. č. S. X., katastrálne územie: S. X. vypratať a vydať žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku“. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol o návrhu na určenie vlastníctva, ako aj povinnosti žalovaných 3/ a 4/ vydať sporné nehnuteľnosti žalobcovi a o ich povinnosti vypratať nehnuteľnosti, z dôvodu ktorého sú námietky žalobcu v podanom odvolaní, že prvostupňový súd rozhodoval o inom návrhu, ako žiadal, irelevantné. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa nemohol pri rozhodovaní napadnutým rozsudkom ani pri voľnej úvahe vychádzať z rozhodnutí súdov, ktoré spory prejednávali podľa Obchodného zákonníka a Zákona o konkurze a vyrovnaní (sp. zn. 22Cb/21/96, 2 Obo 170/96, 81 Cb 80/97 a 6 Obo 62/03) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nakoľko sa žalobca svojou určovacou žalobou, spojenou (po jeho návrhoch na zmenu petitu) s návrhom na vypratanie nehnuteľností a ich vydanie, domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dôvodiac tým, že majetok, ktorý získal Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992, nevniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, s r.o. a preto nedošlo k zmene vlastníctva daných nehnuteľností zo žalobcu na danú spoločnosť, bolo potrebné predovšetkým vyriešiť ako predbežnú otázku, čo bolo predmetom nepeňažného vkladu, otázku ktorú však mohli súdy právne posudzovať v uvedených konaniach iba podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. Zákona o konkurze a vyrovnaní. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 12. 2002, č. k. 81Cb/80/97-859, ktorý v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 29.11.2004 nadobudol právoplatnosť dňa 05. 01. 2004 vyplýva, že Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV, A-Z, spol. s.r.o., (žalovaný 2/ tohto konania, pričom po smrti pôvodne ustanoveného správcu JUDr. Jána Javorčíka dňa 11. 07. 2011, bol za správcu konkurznej podstaty ustanovený JUDr. Ján Benčura) vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty, v rozsahu nadobudnutom Zmluvou o predaji časti podniku zamietol a z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd posudzoval v tomto konaní práve otázku vnesenia majetku žalobcu do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., účinky registrácie zmeny spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti zo dňa 23. 11. 1992 a dospel k záveru, že hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý žalobca žiadal vylúčiť z konkurznej podstaty úpadcu, patril do podstaty žalovaného 2/ v tomto konaní s tým, že správca ho správne zaradil do podstaty, obdržal súhlas príslušného konkurzného súdu na speňažovanie majetku úpadcu a žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k majetku. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 29. 11. 2004, ktorým bol uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdený vyplýva, že žalobca nepreukázal, že by bol v čase rozhodovania súdu vlastníkom sporných nehnuteľných a hnuteľných vecí nadobudnutých v rozsahu získanom Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992, nakoľko celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 192 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o., Štefánikova 15, Bratislava, keď na právnom úkone zmien spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 sa podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy, z dôvodu ktorého tvrdenie žalobcu, že sa nikdy nevzdal majetku, dôvodné nebolo a zároveň skonštatoval, že vnesenie hnuteľného i nehnuteľného majetku žalobcom do vlastníctva úpadcu, žalovaného 2/ (spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., Bratislava, Štefánikova 15) bolo realizované v súlade s § 59 ods. 3, § 109 ods. 3, § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže Štátne notárstvo Bratislava I zmenu spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 zaregistrovalo dňa 28.12.1992 pod č. RI 587/92, ktorým dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa právne účinnou a vkladuschopnou listinou pri splnení podmienok § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení platnom v roku 1992, kedy na platnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo 170/96 zo dňa 14.05.1997, z ktorých vyplýva, že správca konkurznej podstaty žalovaného 2/ tohto konania po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu (žalovaný 2/) rozhodnutím Mestského súdu v Bratislave zo dňa 01. 02. 1996, sp. zn. 38K 111/95 pojal do konkurznej podstaty všetok majetok, ktorý nadobudol na základe zmeny spoločenskej zmluvy Dodatkom č. 1 zo dňa 23.11.1992 s tým, že správca konkurznej podstaty žalovaného 2/ postupoval pri pojatí všetkého majetku patriaceho žalobcovi v čase vyhlásenia konkurzu do konkurznej podstaty správne podľa § 6 ods. 2, § 18 ods. 1 Zákona o konkurze a vyrovnaní, a majetok, o ktorom Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 14. 05. 1997, sp. zn. 2Obo 170/96 určil, že bol vnesený do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o., Bratislava, je totožný (totožnosť predmetu veci) s majetkom, ktorý si žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 81Cb 80/97 uplatnil v zmysle návrhu na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o. (totožnosť účastníka). Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa najprv v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 81Cb/80/97 domáhal voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu (žalovaného 2/ v tomto konaní) vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí (aj nehnuteľností ako v tomto konaní) z konkurznej podstaty úpadcu, pričom v konaní úspešný nebol a ako už odvolací súd uviedol vyššie, súdy rozhodujúce o návrhu žalobcu na vylúčenie vecí (hnuteľných a nehnuteľných) z konkurznej podstaty žalovaného 2/ otázku, čo bolo predmetom Zmluvy o predaji časti podniku, právoplatne vyriešili a preto aj súd prvého stupňa postupoval správne, keď pri rozhodovaní o žalobe žalobcu, ktorý sa v tomto konaní domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností a žalovaní 3/ a 4/ sú povinní ich vypratať a žalobcovi vydať, vychádzal práve zo záverov uvedených rozhodnutí. Vlastníctvo k celému vnesenému majetku, a teda i k nehnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto návrhu, prešlo platne a účinne na žalovaného 2/ v zmysle § 133 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka dňom registrácie zmeny Spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1, pričom rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo ustálené, že majetok nadobudnutý žalobcom na základe Zmluvy o predaji časti podniku a jej príloh zo dňa 30. 04. 1992 bol vnesený do majetku žalovaného 2/ a preto súd prvého stupňa správne nadbytočne opätovne nepreukazoval a nevyhodnocoval identické tvrdenia žalobcu, ktorý rovnakými skutočnosťami a tvrdeniami preukazoval svoje vlastníctvo i v tomto konaní. Súd prvého stupňa na svoje rozhodnutie aplikoval ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Citované zákonné ustanovenie upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu, ktorú možno realizovať najmä prostredníctvom dvoch typov žalôb, žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio) a zapieracej žaloby (actio negatoria), pričom obe žaloby sú žalobami na plnenie a chránia obsah vlastníckeho práva, t.j. právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Žaloba na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať, pričom aktívna legitimácia patrí vlastníkov, vlastnícke právo musí trvať až do poskytnutia súdnej ochrany (§ 154 ods. 1 O. s. p.) a pasívne legitimovaným je subjekt, ktorý má vec fakticky u seba, pri absencii právom aprobovaného dôvodu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý aj riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O. s. p., že žalobca celý majetok získaný Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30. 04. 1992 platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r. o., a ako správne uviedol prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, na zmenách Spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti sa podieľali všetci spoločníci, t.j. aj žalobca, pričom Štátne notárstvo Bratislava I zaregistrovalo zmenu Spoločenskej zmluvy Dodatok č. 1 dňa 28.12.1992. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré sú predmetom tohto návrhu, prešlo platne a účinne na žalovaného 2/ v zmysle § 133 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka dňom registrácie zmeny Spoločenskej zmluvy Dodatku č. 1 s tým, že následne došlo na základe kúpnych zmlúv k ich prevodu na žalovaných 3/ a 4/ z čoho vyplýva, že aj nárok žalobcu, ktorým sa okrem určenia vlastníckeho práva domáhal aj ich vypratania a vydania žalovanými 3/ a 4/ bol nedôvodný, keďže žalobca nepreukázal existenciu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom tohto sporu. Právoplatným súdnym rozsudkom sa zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Účinky právoplatnosti rozhodnutia - jeho nezmeniteľnosť a záväznosť sa chápu podstatne širšie než pojem ne bis in idem. Význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicatae (neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t. j. len na neprípustnosť nového prejednania už raz rozhodnutej veci. Právoplatnosť má aj uvedenú pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení vecnom: význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania), ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom (novom) občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bráni tomu ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p., ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. znamená osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke. Súd má teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka. Uvedený prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom konaní (s neidentickým predmetom konania, t.j. bez existencie prekážky rei iudicatae) môže preto (so zreteľom na tú - ktorú konkrétnu situáciu) viesť k výsledku (znamenať), že žalobca bude neúspešný. Zistenie súdu v predošlom občianskom súdnom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným rozsudkom (výrokom) neprejavuje sa (v prípade nového konania) preto iba negatívnym vymedzením, že o tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t. j. len v skúmaní (danosti) tejto stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad, či zacielenie); je ním prejudicialita spájaná s právoplatným rozsudkom. Prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam (uvedené zároveň aj objasňuje použitý výraz „predurčujúca otázka“). Treba pripomenúť, že prejudiciálna otázka sa aj v minulosti chápala ako taká právna skutočnosť (právo, právny vzťah), ktorej existencia, či neexistencia, by mala vplyv na rozhodnutie o veci prejednávanej súdom a ktorá sama môže byť predmetom konania na súde, resp. predmetom rozhodnutia v inom konaní. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Od žaloby o určenie vlastníckeho práva k veci treba odlišovať žalobu o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (excindačnú žalobu) upravenú v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Výsledkom úspešného uplatnenia takejto žaloby je vylúčenie veci zo súpisu podstaty a tým aj strata oprávnenia správcu nakladať s vecou a najmä strata možnosti speňažiť ju. Zápisom veci do súpisu podstaty rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jej vylúčení zo súpisu podstaty alebo o zamietnutí vylučovacej žaloby, nemôže byť nikdy určený vlastník veci. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam. Ak v už skončenom občianskom súdnom konaní (konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 81Cb 80/97) bola právoplatným rozsudkom vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu (t.j. predbežná otázka vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú predmetom tohto konania), je súd v konaní o tomto ďalšom nároku viazaný tým, ako bola uvedená otázka vyriešená v právoplatne skončenom občianskom súdnom konaní (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 133/2009). K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že nevykonaním ním navrhnutého dokazovania prvostupňovým súdom, mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok síce ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak iba súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, keďže nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný všetky navrhované dôkazy vykonať, z čoho vyplýva, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že povinnosťou súdu prvého stupňa bolo o trovách konania rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko išlo o sporové konanie, ktoré je ovládané zásadou úspechu a nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, rozhodol súd prvého stupňa o trovách konania správne podľa § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. v konaní úspešným žalovaným 1/ a 3/ priznal právo na náhradu trov, ktoré im v konaní vznikli. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodali a žalovaným 1/, 3/ a 4/ v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.