Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/30/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200194 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200194.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová č. 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie č. 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová č. 24, 826 03 Bratislava, IČO: 00 699 063, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05. novembra 2014, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014 a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 2013/DZ/2/1/021 zo dňa 22.08.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 888,10 eur na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Slovenskej sporiteľni a.s., IBAN: SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.02.2015 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014 (ďalej len „Rada" a „druhostupňové rozhodnutie") v spojení s rozhodnutím úradu, odboru zneužívania dominantného postavenia, č. 2013/ DZ/2/1/021 zo dňa 22.08.2013 (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa a prvostupňové rozhodnutie" alebo aj „úrad"). Napadnutým rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta za protiprávne konanie žalobcu vyhodnotené ako zneužitie dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon"), za čo mu bola uložená pokuta vo výške XX.XXX.XXX,- eur. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v sledovanom období od 01.01.2005 do 31.12.2010 žalobca ako podnikateľ pôsobiaci na celom území Slovenskej republiky s dominantným postavením na zadefinovaných relevantných trhoch svojim správaním vylučoval konkurenciu, čím znížil intenzitu súťaže na danom trhu a tým v konečnom dôsledku ovplyvnil samotnú štruktúru trhu. Posudzované konanie žalobcu ovplyvňovalo obchod medzi členskými štátmi, pretože sa týkalo veľkoobchodných, resp. dodávateľských služieb dominanta vzťahujúcich sa k celému územiu SR tvoriacemu podstatnú časť vnútorného trhu. Vzhľadom na uvedené žalovaný v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy (ďalej „Nariadenie č. 1/2003") aplikoval na daný prípad národné súťažné právo a paralelne aj európske súťažné právo, ktoré je povinný aplikovať koherentne. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za vecne nesprávne a nezákonné z dôvodu: a) nesprávneho právneho posúdenie veci, b) rozporu zistenia skutkového stavu s obsahom spisov, c) nedostatočného zistenia skutkového stavu na posúdenie veci, d) nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov. Uvedené skutočnosti namieta v žalobe štrukturovanej podľa častí týkajúcich sa jednotlivých relevantných trhov, skutkového stavu a pokuty. A. Trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Žalobca namieta správnosť vymedzenia relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, definovanie dominantného postavenia žalobcu na ňom, ako aj závery úradu o tom, že žalobca na tomto relevantnom trhu zneužíval svoje dominantné postavenie. Podľa žalobcu mal úrad daný trh vymedziť ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR. Uvádzané tvrdenie podporil odkazom najmä na svoju argumentáciu týkajúcu sa služieb rušňového hospodárstva uplatnenú v správnom konaní. Priamo v žalobe žalobca konkrétne namietal, že žalovaný nepodložil relevantným spôsobom svoje závery o tom, aké elektrické rušne je možné považovať za staré a aké za nové elektrické rušne. Podľa žalobcu bol jediným rozlišovacím kritériom žalovaného iba rok výroby elektrických rušňov, konkrétne rok 2004, pričom v danom roku nedošlo k žiadnej technologickej zmene majúcej za následok zmenu klasifikácie rušňov zo starých na nové. V žalobe namieta aj konkrétne priestorové vymedzenie daného relevantného trhu, pričom podľa jeho názoru mal žalovaný vymedziť priestorový relevantný trh okrem územia SR minimálne aj územím Českej republiky, Maďarska, Poľska, Rakúska, odôvodňujúc toto najmä argumentmi žalobcu súvisiacimi so zdrojmi starých elektrických rušňov na území okolitých štátov. Tvrdí, že žalobca nemal dominantné postavenie na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, a ak by ho aj mal, neboli splnené kumulatívne predpoklady na jeho zneužitie, ktoré podľa jeho názoru splnené na účely preukázania zneužitia dominantného postavenia byť mali. Konkrétne namieta, že nebolo preukázané: - že súkromní železniční dopravcovia konkurujúci žalobcovi (ďalej aj „SŽD") žiadali žalobcu o predaj/ prenájom elektrických rušňov, - že SŽD žiadali o predaj/prenájom konkrétnych radov elektrických rušňov v konkrétnom čase, - že v čase, kedy SŽD žiadali žalobcu o predaj/prenájom určitých radov elektrických rušňov objektívne neexistovala pre SŽD iná alternatíva, ako za porovnateľných podmienok nadobudnúť požadované elektrické rušne od iného subjektu, - že v čase, kedy SŽD žiadali žalobcu o predaj/prenájom určitých radov elektrických rušňov, žalobca skutočne disponoval prebytočnými kapacitami týchto radov elektrických rušňov, a - že napriek uvedeným skutočnostiam žalovaný odmietol SŽD žiadané rady elektrických rušňov predať/ prenajať bez objektívneho dôvodu. Podľa žalobcu v priebehu správneho konania dosť postačujúco preukázal, že v sledovanom období (roky 2005 - 2010) existovali aj iné zdroje elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, ktoré mali tieto k dispozícii (napr. staré elektrické rušne určené na osobnú prepravu s povoleniami na prevádzku na dráhe v SR, staré aj nové elektrické rušne zahraničných dopravcov - osobné aj nákladné s dodatočnými povoleniami na prevádzku v SR, ako aj staré elektrické rušne zahraničných dopravcov - osobné, aj nákladné bez dodatočných povolení na prevádzku v SR, staré elektrické rušne materských spoločností SŽD, staré elektrické rušne žalobcu, ktorý tieto predal alebo prenajal zahraničným subjektom, nové elektrické rušne, ktoré mohli byť uspôsobené na prevádzku na tratiach v SR). Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru - spoločnosť Železničná spoločnosť Slovensko, a.s. (ďalej len „ZSSK") potvrdila, že mohla prenajať svoje rušne v sledovanom období SŽD, ak by títo prejavili záujem, - SŽD mali k dispozícii aj 179 elektrických rušňov uvedených v Prehľade dodatočných povolení Úradu pre reguláciu železničnej dopravy (ďalej „ÚRŽD"), - ČD Cargo, spoločnosť České Dráhy, a.s., (ďalej „ČD Cargo"), Advanced World Transport, a.s., (ďalej „AWT") mohli SŽD prenajať elektrické rušne, ak by títo o ne prejavili záujem. V uvedenej súvislosti žalobca tvrdí, že nedisponoval v čase žiadostí SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov prebytočnými kapacitami a namietal, že žalovaný nesprávne vychádzal z údajov o turnusovej potrebe žalobcu, ktorá nezohľadňuje všetky potreby žalobcu pri realizácii jeho preprav, a ktoré zároveň predstavujú iba plán turnusových potrieb, ktorý sa v priebehu času mení. Žalobca ďalej namietal voči tomu, ako sa žalovaný vysporiadal s vyhláseniami ZSSK, ČD Cargo, AWT. Konkrétne namietal voči záverom Rady, v zmysle ktorých Rada považovala vyhlásenia za nespôsobilé naplniť atribúty čestných vyhlásení v zmysle § 39 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa žalobcu uvedené vyhlásenia nie sú čestnými vyhláseniami v zmysle Správneho poriadku, ale ide o poskytnutie podkladov a informácií subjektmi, ktoré ich predložili. V kontexte s týmito žalobca namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu žalovaným, a to vo vzťahu k obsahu, ako aj k forme predmetných vyhlásení. Podľa žalobcu mal žalovaný zistiť ďalšie skutočnosti, pokiaľ to považoval za potrebné, a to tak z pohľadu formálneho, teda či vyhlásenia boli skutočne podané v mene uvedených právnických osôb, ako aj z vecného pohľadu, teda na aké rušne, čo do typov, aj množstva sa tieto vyhlásenia vzťahujú. Má za to potom žalobca, že závery žalovaného čo do trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov vychádzajú z dokazovania, ktoré je nepostačujúce pre rozhodnutie vo veci. B. Trh doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Žalobca tvrdí, že nemal dominantné postavenie v sledovanom období ani na trhu doplňovania paliva (ďalej „PHM") do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Vytýka žalovanému, že mal zamerať svoju pozornosť aj na tankovanie motorových rušňov poskytované v rámci poskytovania služieb rušňového hospodárstva a z priestorového hľadiska mal žalovaný do daného trhu zahrnúť aj pohraničné územia susediacich štátov, teda okrem SR aj ČR, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko. Podľa žalobcu museli by byť kumulatívne splnené podmienky zneužitia dominantného postavenia za zákonného predpokladu, a to podľa názoru žalobcu by muselo byť žalovaným preukázané, čo sa tu nestalo a nebolo preukázané, že - SŽD žiadali žalobcu o čerpanie PHM na jeho čerpacích staniciach, - SŽD žiadali žalobcu o čerpanie PHM na konkrétnych čerpacích staniciach (aby bolo možné vyhodnotiť kapacitné možnosti príslušnej čerpacej stanice), a to v konkrétnom čase, - v čase žiadostí SŽD pre nich neexistovala objektívne žiadna iná alternatíva ako za porovnateľných podmienok načerpať PHM do motorových rušňov. Zastáva názor, že SŽD mali možnosť čerpať v SR aj v pohraničí vyššie uvedených susedných štátov na čerpacích zariadeniach AVK vlastnených ZSSK v SR, čerpacích zariadeniach na vlečkách, čerpacích zariadeniach ŽSR v SR, čerpacích zariadeniach nachádzajúcich sa v pohraničných oblastiach štátov susediacich so SR (Maďarsko, Rakúsko, Poľsko, ČR), na vlastných čerpacích zariadeniach AVK (odkúpených od spoločnosti PETRO Card) a zakonzervovaných čerpacích staniciach žalobcu (od neho odkúpených, alebo prenajatých), - v čase, kedy SŽD žalobcu žiadali o čerpanie PHM, tento bol skutočne schopný umožniť čerpanie PHM v súlade s kapacitnými možnosťami konkrétnych čerpacích staníc, - a napriek týmto vyššie uvedeným skutočnostiam žalobca odmietol poskytnúť službu čerpania SŽD bez ospravedlniteľného dôvodu. Tvrdí žalobca, že uvedené predpoklady zneužitia dominantného postavenia neboli naplnené, pričom v celom rozsahu odkazuje na svoje argumenty, ktorými operoval v správnom konaní, a sú tieto obsiahnuté v administratívnom spise žalovaného. Vo vzťahu k tvrdenému potom konkrétne žalobca vytýka žalovanému, že Rada v priebehu celého správneho konania: - napriek jeho námietkam a návrhom v konaní o rozklade nedoplnila dokazovanie, a toto bolo teda nedostatočné, - sa nedostatočne vysporiadala s námietkami žalobcu, - sa nedostatočne vysporiadala s otázkou možnosti čerpania SŽD na čerpacích zariadeniach AVK vlastnených ZSSK, kde napr. neskúmala uvedené z pohľadu technických možností tankovania, nevymedzila pojem „bežné zbrojenie", neformulovala otázky spôsobom umožňujúcim dostatočne zistiť skutkový stav, neskúmala kapacitné možnosti čerpacích zariadení AVK vlastnených ZSSK, - vychádzala z neúplných a nepravdivých vyjadrení oslovených subjektov, - nezohľadnila alternatívu čerpania PHM na vlastných AVK zariadeniach vybudovaných SŽD, riadne nepreskúmala časové a finančné aspekty výstavby týchto zariadení, - pri záveroch o alternatívnom čerpaní PHM vychádzala iba zo samotných vyjadrení SŽD, - nedostatočne zohľadnila tvrdenia žalobcu o iných alternatívach čerpania, pričom od neho požadovala podloženie jeho tvrdení dôkazmi, aj keď v iných prípadoch vyjadrení SŽD tieto nepožadovala, - nedostatočne zistila a vyhodnotila zmluvný vzťah ZSSK a žalobcu v rámci poskytovania služieb čerpania PHM ZSSK žalobcovi, čo má podľa žalobcu vplyv na závery o možnosti poskytovať túto službu aj SŽD, - nezisťovala, či by v rámci doplňovania PHM do motorových rušňov SŽD bolo zaujímavé poskytovanie služieb rušňového hospodárstva žalobcu, a aké by boli podmienky poskytovania tejto služby, - nesprávne sa vyjadrila k odberným preukazom, a nedostatočne zisťovala, aký náročný proces je získanie možnosti tankovania na čerpacích staniciach žalobcu v porovnaní s procesom alternatívneho čerpania paliva prečerpávaním PHM z auto cisterien, - nedostatočne sa vysporiadala s námietkou údajných nedostatočných časových kapacít žalobcu, nesprávnym spôsobom interpretovala ustanovenia zmlúv žalobcu, - nesprávne sa vysporiadala s námietkou žalobcu o neexistencii žiadostí SŽD o poskytovanie služieb čerpania na čerpacích staniciach žalobcu. V uvedenej časti námietok žaloby týkajúcej sa jednotlivých bodov druhostupňového rozhodnutia žalobca v zásade opakuje námietky vznesené počas správneho konania, a odkazuje na argumentáciu použitú v administratívnom konaní. Trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov Žalobca namieta aj voči záverom žalovaného o tom, že trh železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR je trhom, na ktorom sa prejavili dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcom. Podľa žalobcu mal byť z tovarového hľadiska tento trh vymedzený ako trh železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou priamych ucelených vlakov, nakoľko iné druhy ucelených vlakov sú svojou podstatou jednotlivé vozňové zásielky, čomu podľa názoru žalobcu zodpovedá aj prax EK. Na uvedené nemá vplyv spôsob predkladania údajov žalobcom. Toto svoje tvrdenie opiera o fakt, že aj SŽD poskytujú iba služby priamych ucelených vlakov a pokiaľ by poskytovali aj iné druhy služieb ucelených vlakov, tieto by svojou povahou zodpovedali službám jednotlivých vozňových zásielok. Žalobca považuje za nesprávny aj záver žalovaného o tom, že na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov na území SR mal v sledovanom období 2005-2010 dominantné postavenie. Opäť tvrdí, že neboli naplnené kumulatívne predpoklady dominancie - že podnikateľ nie je vystavený podstatnej súťaži, a že sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môže správať nezávisle. Namieta, že mu v administratívnom konaní nebolo preukázané, že zvyšoval ceny nad konkurencieschopnú úroveň, obmedzoval ponuku služieb pre odberateľov (konečných zákazníkov), či zanedbával kvalitu služieb. Podľa žalobcu je potrebné zohľadňovať okrem konkurenčnej štruktúry trhu obmedzenia na základe jestvujúcich dodávok od existujúcich konkurentov a ich postavenie na trhu, aj iné faktory, ktorým sa žalovaný nevenoval dostatočne, napr. expanzia vstupu na trh, vyrovnávacia kúpna sila. K uvedeným faktorom napokon žalovaný aj prijal nesprávne závery. O.i. sa žalovaný nedostatočne vyrovnal s otázkou bariér vstupu na trh, ktoré podľa názoru žalobcu neboli vysoké, resp. neexistovali. Namieta tiež voči zohľadňovaniu informácií poskytnutých konkurentmi žalobcu vzhľadom na možnú zaujatosť, ako aj voči využitiu údajov z konania o koncentráciách, keďže podľa neho neboli relevantné vo vzťahu k preukazovaniu potenciálnej konkurencie žalobcu. Žalobca namieta aj voči spôsobu vysporiadania sa žalovaného s jeho námietkou týkajúcou sa slobodnej voľby podnikateľa disponovať so svojim majetkom a výberu obchodných partnerov. V žalobe ale v zásade iba konkretizujúco smerovali námietky žalobcu k zisťovaniu skutkového stavu veci a žalobca namietal, že skutočnosti, ku ktorým úrad v priebehu správneho konania dospel, - sú v rozpore s vykonanými dôkazmi, - nevyplývajú z úradom vykonaného dokazovania, - neboli dokazované, ale dokazované byť mali, - spadajú do okruhu otázok, ktoré mali byť predmetom otázok zodpovedaných znalcom. Predovšetkým žalobca tvrdí, že žalovaný neodstránil rozpory a nejasnosti vo vykonaných dôkazoch (len všeobecne), pričom tieto mohli mať zásadný dopad na skutkové zistenia rozhodné z pohľadu veci a vo vzťahu k svojim námietkam týkajúcim sa dôkazného štandardu odkázal na svoje argumenty uvedené v správnom konaní, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu. Žalobu ďalej žalobca dôvodí námietkami vo vzťahu k výške pokuty a podmienkam, za ktorých môže byť pokuta uložená. Tu predovšetkým namieta voči časovému vymedzeniu porušovania zákona zneužívaním jeho dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a relevantnom trhu doplňovania paliva do motorových rušňov SŽD pôsobiacich v SR. Tvrdí, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu (2005-2010) a namieta zohľadňovanie zmluvy medzi Železničnou spoločnosťou a.s. a CHEM TRANS LOGISTIC POLSKA v októbri 2014, ako skutočnosti ovplyvňujúcej určenie časového rámca porušovania. Má za to žalobca, že žalovaný vychádzal pri preukazovaní časového rámca porušovania zákona z dôkazov viažucich sa k niektorým rokom, pričom na to, aby bolo možné na tieto konania uplatniť koncept „single and continuous infringement", musí každé konanie samo o sebe predstavovať porušenie zákona. Na podporu svojich tvrdení uviedol interpretáciu tohto konceptu „single and continuous infringement" vo viacerých rozhodnutiach súdov. Zároveň svoje vysvetlenie založil vo vzťahu k hľadaniu okamihu prvého porušenia zákona na hypotéze, ktorá sa nezhoduje s preukázaným skutkovým stavom z administratívneho konania (týkajúce sa prvého preukázania porušenia zákona žalobcom vo vzťahu k predaju/prenájmu elektrických rušňov). Vo vzťahu k časovému aspektu porušenia odkazuje aj na svoju argumentáciu vznesenú voči záverom žalovaného v priebehu správneho konania. Žalobca namieta vzhľadom na uvedené stanovené časové vymedzenie porušenia zákona na obdobie 6 rokov (2005-2010), a zároveň namieta prenásobenie pokuty koeficientom 6, ktorý bol žalovaným použitý. Namieta aj vymedzenie relevantného obratu pre určenie pokuty, pričom v súvislosti so svojimi námietkami týkajúcimi sa tovarového vymedzenia relevantného trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov, ktorý bol podľa jeho názoru vymedzený nesprávne, žiada o odčlenenie časti obratu viažucej sa na iné typy ucelených vlakov, než ako priame ucelené vlaky. Vo vzťahu k relevantnému obratu, z ktorého bola vypočítaná pokuta, žalobca namieta aj to, že žalovaný nezisťoval relevantný obrat žalobcu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie ku dňu 22.08.2013, teda ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, t. j. relevantný obrat žalobcu za rok 2012. Ani Rada nezisťovala relevantný obrat žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie ku dňu 4.11.2014 (vydanie druhostupňového rozhodnutia). Pre toto vecné pochybenie nemohol žalovaný ani konštatovať, že konečná výška pokuty nepresahuje 10 % z relevantného obratu žalobcu za predchádzajúce účtovné obdobie. Vzhľadom na uvedené potom žalobca namieta aj nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí (vzhľadom i na absenciu vykonaného dokazovania). K výške pokuty žalobca ďalej namieta zvýšenie jej základnej sumy. Nepostupoval žalovaný tak, že by zvýšil základnú sumu pokuty od momentu, kedy o predchádzajúcom porušení bolo právoplatne rozhodnuté a namieta aj argument žalovaného, že obdobie zohľadňované úradom je premietnuté vo výške % zvýšenia pokuty. Toto považuje za účelové a v rozpore s Metodickým pokynom o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej len „Metodický pokyn") žalovaného. Žalobca tiež namieta závery Rady o tom, že novela zákona č. 151/2014 Z.z. neprináša priaznivejšiu úpravu pre žalobcu v oblasti ukladania pokút, následkom čoho táto novela zákona nemala byť na uloženie pokuty aplikovaná. Žalobca s týmto nesúhlasí a tvrdí, že práve uvedená novela pre žalobcu prináša priaznivejšiu úpravu, nakoľko novela zmenila úpravu objektívnej a subjektívnej premlčacej lehoty. Pre všetky tieto uvádzané dôvody žalobca navrhol, aby súd po preskúmaní napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 28. apríla 2015 námietky žaloby považoval za nedôvodné a nepreukazujúce také tvrdené pochybenia, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, resp. postupu predchádzajúceho ich vydaniu. Pokiaľ žalobca dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí uvádza iba rámcovo, pričom odkazuje na ďalšie dôvody nezákonnosti, ktoré už žalobca prezentoval v priebehu správneho konania a nachádzajú sa v spisovom materiáli, má žalovaný za to, že je povinnosťou súdu v súlade s § 249 ods. 2 O.s.p. prihliadať iba na argumenty uvedené priamo v žalobe. Vo vzťahu k ostatným argumentom, na ktoré žalobca v žalobe neurčitým spôsobom odkazuje, žalobca podľa názoru žalovaného nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 249 ods. 2 O.s.p. a potom súd na tieto ani prihliadať nemá. Ku konkrétnym dôvodom tvrdenej nezákonnosti napadnutých rozhodnutí v rozsahu uvedenom v žalobe žalovaný uviedol nasledovné: Žalovaný sa s tvrdeniami žalobcu vo vzťahu k relevantnému trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR nestotožňuje. V prvostupňovom rozhodnutí, ktoré bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím, dospel k záverom, ktoré boli založené na komplexnom zistení skutkového stavu, tento žalovaný dôkladne vyhodnotil, a na základe neho vydal vecne správne rozhodnutia. Zistený skutkový stav je zároveň v súlade so skutočnosťou a má oporu v spise. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach v rámci vymedzenia relevantných trhov vychádzal v prvom rade z analýzy oblasti pôsobenia žalobcu, teda identifikácie tovarov a služieb, ktoré žalobca ponúka a na akom území dochádza k stretu dopytu a ponuky týchto tovarov a služieb. Ďalej žalovaný zisťoval, aké postavenie má na takýchto relevantných trhoch žalobca, či sú na neho vyvíjané konkurenčné tlaky, tiež podmienky pôsobenia subjektov na vymedzených relevantných trhoch. Konštatuje v tejto súvislosti o.i. žalovaný, že nevyhnutnou podmienkou na to, aby dopravcovia mohli poskytovať služby železničnej nákladnej prepravy je, aby mali k dispozícii určitú infraštruktúru alebo určité služby, napr. potrebujú prístup k železničnej dopravnej ceste, mať k dispozícii rušne, dodávky elektrickej energie pre elektrické rušne, dodávky nafty pre motorové rušne a pod. Poskytovatelia týchto služieb, resp. infraštruktúry vo vzťahu k dopravcom pôsobia na tzv. dodávateľskom trhu (resp. veľkoobchodnom alebo upstream trhu). Dopravcovia, ktorí dané služby a infraštruktúru potrebujú na vykonávanie služieb železničnej nákladnej prepravy, pôsobia vo vzťahu k majiteľom infraštruktúry a dodávateľom služieb na tzv. odberateľskom trhu (resp. maloobchodnom, alebo downstream trhu). Žalovaný definoval trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v podmienkach SR ako jeden z dodávateľských tovarových relevantných trhov v bodoch 141-163 prvostupňového rozhodnutia. Priestorová dimenzia tohto trhu bola vymedzená územím SR v bodoch 166 a 167 prvostupňového rozhodnutia. V druhostupňovom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s námietkami žalobcu vo vzťahu k tomuto trhu v bodoch 68-111 druhostupňového rozhodnutia. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že pre žalobcu, ako aj pre ostatné subjekty poskytujúce služby železničnej nákladnej dopravy (SŽD) je na výkon tejto činnosti nevyhnutné disponovať hnacími dráhovými vozidlami - rušňami (ďalej len „HDV", resp. „rušne"), pričom náklady spojené s rušňami predstavujú významnú časť nákladov SŽD. Rušne môžu byť elektrické, alebo motorové, avšak pre SŽD, ako aj žalobcu je ekonomicky výhodnejšie využívanie elektrických rušňov, a tieto sú na účely tohto správneho konania nezameniteľné s motorovými rušňami. Má za to žalovaný, že prvostupňový orgán preukázal, že žalobca pôsobil na dodávateľskej úrovni voči svojim konkurentom na trhu predaja/ prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Elektrické rušne získal do vlastníctva v procese liberalizácie železničnej nákladnej dopravy. V rámci analýzy podkladov a informácií potrebných na definíciu tovarového relevantného trhu žalovaný zistil, že rozhodujúcim zdrojom elektrických rušňov pre žalobcu bol rok 2004, kedy došlo k rozdeleniu spoločnosti Železničná spoločnosť, a.s. a prechodu elektrických rušňov na žalobcu. Má za to, že v napadnutých rozhodnutiach vykonal podrobnú analýzu preukazujúcu, že rušne, ktoré takýmto spôsobom po roku 2004 prešli na žalobcu, boli rozhodujúcimi aktívami na generovanie obratu SŽD, ktoré ale k nim nemali prístup. Rok 2004 je žalovaným vnímaný v kontexte skutočnosti prechodu rušňov na žalobcu, a nie technických aspektov. Rovnako sa žalovaný domnieva, že v napadnutých rozhodnutiach preukázal, že dané rušne, tzv. „staré" elektrické rušne nemali rovnocennú alternatívu v motorových rušňoch „nových" elektrických rušňoch, rušňoch získavaných zo zahraničia (napr. bod 91-101 druhostupňového rozhodnutia), ani v elektrických rušňoch primárne používaných na osobnú železničnú prepravu ( napr. bod 91 a 92, bod 105 druhostupňového rozhodnutia). Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou žalobcu, že nezohľadnil pri sledovaní rozdelenia aktív generujúcich obrat elektrických rušňov pôvodne vlastnených Železničnou spoločnosťou a.s. skutočnosť, že niektoré elektrické rušne prešli aj na ZSSK, a nielen na Cargo. Konkrétne v časti druhostupňového rozhodnutia uvádza, že žalobcovi pripadli po rozdelení Železničnej spoločnosti, a.s. rušne a je toto žalovaným uvádzané v rámci sumarizácie zistení prvostupňového orgánu. Z napadnutých rozhodnutí potom jednoznačne vyplýva, že žalovaný zohľadňoval skutočnosť, že niektoré rušne, pôvodne vlastnené Železničnou spoločnosťou a.s. prešli aj na ZSSK a s uvedenou skutočnosťou sa náležite vysporiadal (body 180 - 183 prvostupňového rozhodnutia a body 105 - 108 druhostupňového rozhodnutia). Z oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalovaný zohľadňoval rozdelenie spoločnosti Železničná spoločnosť a.s. a prechod elektrických rušňov na žalobcu z pozície Carga ako poskytovateľa služieb železničnej nákladnej dopravy, ktorý na rozdiel od jeho ostatných konkurentov poskytujúcich služby železničnej nákladnej dopravy disponuje rozsiahlym rušňovým parkom, ktorý naň prešiel od jeho predchodcu. To, že niekoľko rušňov prešlo aj na spoločnosť ZSSK, bolo žalovaným zohľadnené, avšak nemá to vplyv na jeho závery. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na vyjadrenie spoločnosti ZSSK (bod 180 prvostupňového rozhodnutia), kde táto spoločnosť uviedla, že tieto rušne upravovala na svoje potreby vzhľadom na osobitosti osobnej železničnej prepravy, čím neboli priamo použiteľné pre SŽD pre nákladnú dopravu, ako aj na preukázanú skutočnosť, že podľa údajov a vyjadrení predložených spoločnosťou ZSSK, táto naviac ani na poskytovanie rušňov SŽD nemala kapacity. Vzhľadom na uvedené žalobcova námietka týkajúca sa prechodu vlastníctva rušňov aj na spoločnosť ZSSK nič nemení na skutočnosti, že z pohľadu pôsobenia na trhu železničnej nákladnej dopravy je žalobca jediným subjektom, na ktorý prešli elektrické rušne od jeho predchodcu a tieto mohol využívať a využíval na poskytovanie služieb železničnej nákladnej dopravy, pričom ostatné rušne Železničnej spoločnosti neboli dostupné na poskytovanie služieb železničnej nákladnej dopravy SŽD. Tiež má za to, že v napadnutých rozhodnutiach bolo jednoznačne preukázané, že alternatíva využívania nových elektrických rušňov nebola reálna na vytvorenie efektívneho konkurenčného tlaku SŽD v úradom sledovanom období v SR vzhľadom na problémy spojené so schvaľovaním nových elektrických rušňov. Rovnako jednoznačne preukázal, že alternatíva úpravy nových elektrických rušňov na prevádzku v SR nebola pre SŽD relevantná. Uvedené nespochybňujú ani argumenty žalobcu v žalobe k bodu 102 druhostupňového rozhodnutia, kde tento spochybňuje spôsobilosť ÚRŽD vyjadrovať sa k celému sledovanému obdobiu, keďže kompetencia udeľovania povolení naň prešla v roku 2009. Tvrdí žalovaný, že v bode 102 druhostupňového rozhodnutia jednoznačne preukázal, že vyjadrenie ÚRŽD sa týkalo celého obdobia, t.j. rokov 2005 - 2010, teda aj obdobia, kedy ÚRŽD ešte neudeľoval povolenia a dodatočné povolenia, ale podľa vyjadrenia ÚRŽD tento disponoval relevantnými informáciami za celé toto obdobie. Vyjadrenie a údaje predložené ÚRŽD jednoznačne podporili závery žalovaného o nezastupiteľnosti tzv. „nových" a „starých" elektrických rušňov (napr. bod 102 druhostupňového rozhodnutia). Bolo osvedčené a preukázané, že SŽD v dôsledku uvedeného v skutočnosti mohli používať len tzv. staré elektrické rušne vyrábané napr. spoločnosťou Škoda Plzeň, ktoré v sledovanom období už neboli vyrábané. Preto tvrdí, že k rušňom schopným prevádzky v podmienkach SR sa tak súkromní dopravcovia mohli dostať hlavne kúpou alebo prenájmom už vyrobených starých rušňov od ich vlastníkov. K námietkam žaloby k Vyhláseniam, v ktorých je uvedené, že boli úradu poskytnuté za spoločnosti ZSSK, AWT, ČD Cargo, a České dráhy, žalovaný poukazuje, že sa v bodoch 109 a 110 druhostupňového rozhodnutia s argumentmi žalobcu vzťahujúcim sa k predmetným dokumentom vysporiadal, a to nielen vzhľadom na ich neprípustnosť z pohľadu inštitútu čestných vyhlásení podľa § 39 Správneho poriadku, ale aj vzhľadom na ich ďalšie vecné a formálne náležitosti. Naďalej tvrdí, že predmetné dokumenty nie sú spôsobilé vyvrátiť ním zistený skutkový stav. Vzhľadom na zistenia žalovaného potom Rada nedospela k záveru o potrebe v tomto smere ďalšieho zisťovania tak z pohľadu oprávnenia osôb podpisujúcich uvedené dokumenty podávať informácie za spoločnosti AWT, ČD Cargo a České dráhy, ako aj z pohľadu ich obsahu. Žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že v priebehu správneho konania v čase, kedy obdržal uvedené dokumenty od žalobcu, disponoval už dostatočnými informáciami od SŽD, ÚRŽD, Ministerstva dopravy SR, Železníc Slovenskej republiky (ďalej len „ŽSR"), ale aj samotných subjektov, za ktoré boli „údajne" predložené vyhlásenia - ZSSK, AWT, ČD Cargo. Nie je teda relevantná informácia, že žalovaný uvedené spoločnosti neoslovil. Z vyjadrení spoločnosti ZSSK (napr. bod 105 - 108 druhostupňového rozhodnutia) vyplynulo, že táto spoločnosť nedisponovala elektrickými rušňami, ktoré by mohla poskytnúť SŽD. Zo spisového materiálu vyplýva, že ZSSK bola žalovaným v priebehu správneho konania oslovovaná viackrát (napr. položka č. 78 a 106 spisu), pričom v týchto prípadoch oslovil ZSSK priamo žalovaný v rámci výkonu svojej právomoci a pod hrozbou sankcie za predloženie nepravdivých, alebo neúplných údajov. Následne boli ZSSK predložené relevantné údaje požadované žalovaným, s konkrétnymi vyjadreniami a číselnými údajmi vo vzťahu ku kapacitám elektrických rušňov danej spoločnosti a všeobecnej nevyužiteľnosti týchto rušňov pre potreby SŽD (bod 105 druhostupňového rozhodnutia). Preto žalovaný nepovažuje všeobecné vyjadrenie predložené žalobcom bez akýchkoľvek relevantných podkladov za spôsobilé vyvolať potrebu ďalšieho zisťovania, ani zvrátiť žalovaného dovtedajšie závery založené na riadne zistených skutočnostiach vyplývajúcich z údajov predložených ZSSK správnemu orgánu v správnom konaní, a preto doplnenie dokazovania v tom smere ani nevykonal. Takúto spôsobilosť nemali ani „údajné" vyjadrenia AWT, ČD Cargo, České dráhy. Uvedené vzhľadom na ich obsah podľa žalovaného nemajú takmer žiadnu výpovednú hodnotu. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k spoločnosti České dráhy, vzhľadom na závery žalobcu o nezameniteľnosti elektrických rušňov používaných na osobnú a nákladnú prepravu, žalovaný nepovažoval za potrebné oslovovať spoločnosť České dráhy. Žalovaný taktiež disponoval skoršími vyjadreniami spoločností AWT a ČD Cargo podanými aj v priebehu správneho konania vo veci koncentrácie, z ktorých žalovaný čerpal údaje ako skutočnosti známe úradu z jeho úradnej činnosti (napr. položka spisu č. 18 k AWT a č. 95 k ČD Cargo). Vzhľadom na uvedené žalovaný nepovažuje a nemôže považovať námietky žalobcu týkajúce sa Vyhlásení vyššie uvedených spoločností za relevantné. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že následkom hospodárskej krízy existuje predpoklad nárastu počtu elektrických rušňov, ktoré by mali vyššie uvedené spoločnosti údajne poskytujúce Vyhlásenia k dispozícii pre SŽD po roku 2008, žalovaný poukazuje na skutočnosť, že táto hypotéza žalobcu je založená na fikcii záverov Rady, ktorá iba reagovala v správnom konaní na námietku účastníka konania (žalobcu), že následkom krízy tento nevedel predpokladať, či bude mať dostatočnú kapacitu rušňov a netvrdila, že sa kríza „musela prejaviť aj v náraste prebytočných rušňov žalobcu....". Tiež žalovaný poukazuje na to, že sledovaným obdobím sú roky 2005 - 2010 (a nielen obdobie po kríze), a taktiež, že z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že uvedené spoločnosti nedisponovali elektrickými rušňami, ktoré by mali k dispozícii pre SŽD v SR, potom nemali sa aké kapacity uvoľniť ani po kríze. Naviac žalovaný opätovne poukazuje na to, že pokiaľ žalobca tvrdí, že uvedené subjekty takýmito rušňami disponovali, svoje tvrdenie nepodložil žiadnymi konkrétnymi a relevantnými údajmi a dokumentmi. Žalovaný vo vzťahu k argumentom žalobcu týkajúcim sa záverov ohľadne udeľovania povolení na prevádzku s obmedzeniami a dôvodom udelení týchto obmedzení (bod 97 druhostupňového rozhodnutia) tvrdí, že sa s námietkami žalobcu v správnom konaní vysporiadal a dospel k záveru, že nie je potrebné doplniť dokazovanie v navrhovanom smere získavaním dôvodov, pre ktoré boli udelené povolenia na prevádzku s obmedzeniami. Žalovaný v predmetnom správnom konaní vychádzal z prehľadu predloženého ÚRŽD, ktorý uvádzal, koľko elektrických rušňov mali SŽD prípadne k dispozícii, ako aj počet rušňov s udeleným tzv. dodatočným povolením. V bode 199 prvostupňového rozhodnutia uviedol, že hoci z informácie od ÚRŽD jednoznačne nevyplynul dôvod, pre ktorý bolo udelené iba dodatočné povolenie, z formulácie niektorých obmedzení vyplýva, že dôvodom nebola žiadosť subjektu. Vzhľadom na to, že žalovaný zisťoval aktíva, ktoré mohli mať SŽD k dispozícii na vytváranie konkurenčného tlaku na žalobcu (teda elektrické rušne, ktoré by im umožnili efektívne pôsobenie), a aj sám žalobca potvrdil, že takýmito rozhodne nie sú tie rušne, ktoré bolo možné prevádzkovať iba s obmedzeniami, žalovaný nepovažoval za potrebné dokazovanie dopĺňať. Uvádza ďalej žalovaný, že v rámci zisťovania zdrojov elektrických rušňov, ktoré mali k dispozícii SŽD v prípade ich záujmu v rokoch 2005-2010 na prevádzkovanie v rámci služieb železničnej nákladnej prepravy taktiež v bode 193 prvostupňového rozhodnutia a 103 druhostupňového rozhodnutia relevantným spôsobom zohľadnil vyjadrenia dvoch spoločností - PSŽ a LTE k možnosti získania elektrických rušňov, pričom vyvrátil argumenty žalobcu vo vzťahu k žalobcovej interpretácii vyjadrení spoločnosti LTE. V rámci vymedzovania tovarového relevantného trhu dostatočným a jasným spôsobom zdôvodnil okruh tovarov, ktoré patria na tento relevantný trh, pričom sú z pohľadu užívateľov (v tomto prípade SŽD) zhodné, resp. vzájomne zastupiteľné. V rámci tejto analýzy žalovaný jednoznačne preukázal, že služby rušňového hospodárstva a služby predaja/prenájmu elektrických rušňov nie sú zameniteľné, nepatria na jeden trh (bod 104 druhostupňového rozhodnutia a body 161 - 163 prvostupňového rozhodnutia). SŽD, ktorí sú v tomto prípade užívatelia, nedokážu služby rušňového hospodárstva využiť na vytvorenie konkurenčného tlaku pri poskytovaní služieb na trhu železničnej nákladnej prepravy na rozdiel od elektrických rušňov, ktoré ak získajú do svojej dispozície, vedia na vytvorenie takéhoto súťažného tlaku využiť. Tvrdí, že žalobca si odporuje vo svojom argumente, v rámci ktorého súhlasí s tým, že služby rušňového hospodárstva a predaj a prenájom elektrických rušňov schopných prevádzky v SR nepatria na jeden relevantný trh, avšak zároveň vyžaduje vymedzenie relevantného trhu ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR. Podstatou vymedzenia relevantného trhu je definovanie okruhu tovarov a služieb, ktoré sú z pohľadu užívateľa (v tomto prípade SŽD, keďže ide o subjekty, ktoré majú záujem o prevádzkovanie elektrických rušňov) zastupiteľné, pričom k stretu ponuky a dopytu dochádza v rámci homogénneho územia. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ dve služby nie sú zameniteľné, čo vo vzťahu k prenájmu/predaju rušňov a službám rušňového hospodárstva nepochybne preukázal žalovaný, a potvrdil aj žalobca, nepatria na jeden relevantný trh, a teda nie je možné trh vymedziť tak, ako to, a podľa názoru žalovaného zmätočne, požaduje žalobca, t.j. ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v SR. Má za to, že v napadnutých rozhodnutiach (najmä body 169-171, 178-189, 301-305 prvostupňového rozhodnutia a body 241-248 druhostupňového rozhodnutia) dostatočne preukázal, že subjektom, ktorý rušne schopné prevádzky v SR v rozhodujúcej miere vlastní, je práve žalobca a na trhu nie je prítomný konkurent, ktorý by na Cargo v oblasti predaja/prenájmu elektrických rušňov vyvíjal konkurenčný tlak, a teda žalobca má dominantné postavenie na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR. Rovnako sa domnieva žalovaný, že v napadnutých rozhodnutiach preukázal, že žalobca v snahe udržať si svoje dominantné postavenie a eliminovať potenciálny konkurenčný tlak SŽD nepredával a neprenajímal elektrické rušne SŽD, ktorí mu konkurovali na trhu železničnej nákladnej dopravy v SR, hoci spoločnostiam, ktoré mu nekonkurovali, elektrické rušne predával alebo prenajímal (najmä body 275-297 prvostupňového rozhodnutia a 229-233 druhostupňového rozhodnutia). Týmto správaním žalobca obmedzil schopnosť SŽD efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, a teda aj ich schopnosť konkurovať žalobcovi na tomto trhu. Ďalej žalovaný tvrdí, že dostatočne preukázal, že žalobca mal vedomosť o záujme SŽD ako svojich reálnych, alebo potenciálnych konkurentov o poskytovanie služby predaja/prenájmu elektrických rušňov (najmä body 290-299 a bod 306 prvostupňového rozhodnutia, body 234-238 druhostupňového rozhodnutia). V tejto súvislosti nesúhlasí s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa komunikácie so spoločnosťou SŽDS, pričom považuje za preukázané svoje závery a tak, ako sú uvedené v bodoch 234-236 druhostupňového rozhodnutia. Z týchto vyplynulo, že žalobca opakovane odmietol prenajať rušne SŽDS. Dostatočne žalovaný preukázal a uviedol to aj v napadnutých rozhodnutiach, že žalobca mal dostatočné kapacity na poskytnutie služby predaja/prenájmu elektrických rušňov, odkazujúc tu napr. na body 299-305, 387, 393, 395 prvostupňového rozhodnutia, body 241-248 druhostupňového rozhodnutia, ale túto odmietol konkurentom poskytnúť ako naplnenie stratégie prijatej jeho riadiacimi orgánmi. Za účelom získania dôkazov o zneužívaní dominantného postavenia podnikateľom Cargo žalovaný uskutočnil aj inšpekciu v priestoroch žalobcu, pričom zaistil dôkazy týkajúce sa jeho stratégie. Z dôkazov, ktorými žalovaný disponoval v správnom konaní, celkom jasne vyplynulo, že predmetná stratégia bola prijatá na základe monitoringu aktivít konkurentov a predpokladov o konkurenčných tlakoch v oblasti železničnej nákladnej dopravy (body 321 - 327 prvostupňového rozhodnutia, 249, 252, 253 druhostupňového rozhodnutia). Teda žalobca sa protisúťažným spôsobom správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu. Uvedené vyplýva z Marketingových plánov žalobcu, v ktorých ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh železničnej nákladnej dopravy, žalobca s cieľom udržať si dominantné postavenie na trhu napr. zaviedol opatrenie „E.. Preto jeho závery F. žalobcom jeho konkurentom nie sú spôsobilé vyvrátiť ani tvrdenia žalobcu vo vzťahu k vyjadreniu spoločnosti Šped-Trans Levice a.s., ktorými chcel žalobca podporiť svoje tvrdenia o poskytovaní prenájmu rušňov SŽD. Žalovaný tvrdí, a preukázal to aj v bode 249 druhostupňového rozhodnutia, že z týchto vyjadrení nevyplýva, že by boli poskytnuté za sledované obdobie 2005-2010. Poukázal i na účelovosť takéhoto tvrdenia žalobcu, keďže ho tento nepodložil žiadnym relevantným dôkazom, ako napr. nájomnou zmluvou so spoločnosťou Šped-Trans Levice a.s., ktorou žalobca musel disponovať, ak by bolo jeho tvrdenie pravdivé (naviac žalobca nepredložil ani žiadne vysvetlenie, prečo takouto zmluvou nedisponuje). A len pripomína, že argumentácia žalobcu, že mu predloženie nájomnej zmluvy neukladá žiaden zákon, vyznieva prinajmenšom nedôveryhodne, keďže je v záujme žalobcu, aby na podporu svojich tvrdení, ktorými sa chce vyviniť z protisúťažného správania, predložil všetky dôkazy, ktorými disponuje. Uvedený postup žalobcu podľa žalovaného iba potvrdzuje neexistenciu takýchto nájomných zmlúv. Záverom zhrňuje preto žalovaný, že relevantným spôsobom a jednoznačne preukázal, že žalobca má dominantné postavenie na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR, ako aj na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, ako aj to, že jeho konanie obmedzovalo hospodársku súťaž na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR, a teda je zneužitím dominantného postavenia. Nesúhlasí ani s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Naopak má za to, že námietkami týkajúcimi sa preukázania žalobcovho dominantného postavenia na predmetných relevantných trhoch sa žalovaný dostatočne vysporiadal (napr. v bodoch 366- 399 prvostupňového rozhodnutia, ako aj v bode 237 druhostupňového rozhodnutia). Rovnako žalovaný jednoznačne preukázal neexistenciu iných efektívnych zdrojov elektrických rušňov pre SŽD umožňujúcich vytváranie konkurenčného tlaku na žalobcu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, na ktorom mal v sledovanom období žalobca dominantné postavenie. Toto svoje dominantné postavenie si žalobca udržiaval aj vďaka realizovaniu zneužívania svojho dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov v SR, ktoré mal vzhľadom na jeho vlastníctvo elektrických rušňov a neexistenciu iných zdrojov rušňov potrebných pre SŽD. Boli žalovaným taktiež preukázané aj samotné dopady zneužívania dominantného postavenia žalobcu (body 328 - 346, body 419-424 prvostupňového rozhodnutia), pričom bolo preukázané, že ak by žalobca túto praktiku nerealizoval, súťaž na trhu železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov v SR by bola intenzívnejšia, s pozitívnym vplyvom na podmienky pre odberateľov služby železničnej nákladnej prepravy (nižšie ceny, vyššia kvalita). Žalovaný zároveň považuje vyjadrenia žalobcu k vplyvu údajného nedostatku vozňov na dopady praktiky žalobcu na SŽD a spotrebiteľov v súlade s vyjadrením žalovaného v bode 254 druhostupňového rozhodnutia za irelevantné. Ani tu žalobca svoje tvrdenia o vozňoch nepodkladá žiadnymi dôkazmi. Napokon a bez ohľadu na to, či by pre SŽD boli, alebo neboli k dispozícii vozne, toto podľa žalovaného ani nemá vplyv na jeho závery o zneužití dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR neposkytovaním rušňov žalobcom pre SŽD. Rovnako sa žalovaný nemohol stotožniť s námietkami žalobcu vo vzťahu k trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Vzhľadom na to, že žalobca opakovane namietal zistenie skutkového stavu na tomto trhu, ako aj vo vzťahu k ostatným relevantným trhom, žalovaný predovšetkým tvrdí, že vo veci dospel k záverom založeným na komplexnom zistení a dôkladnom vyhodnotení skutkového stavu, na základe ktorého boli vydané vecne správne rozhodnutia. Zistený skutkový stav je zároveň v súlade so skutočnosťou a má oporu v spise. Žalovaný sa opakovane v priebehu správneho konania vysporiadaval s námietkami žalobcu ako účastníka konania. Odmieta obvinenia žalobcu, že nerešpektuje jeho právo uvádzať nové skutočnosti v priebehu správneho konania a nezohľadňuje ich v zisteniach týkajúcich sa skutkového stavu. Žalovaný opakovane uviedol, že plne rešpektuje právo žalobcu uvádzať nové skutočnosti v priebehu celého správneho konania, ako aj povinnosť správneho orgánu zohľadniť a vysporiadať sa so všetkými aspektmi skutkového stavu. V napadnutých rozhodnutiach sa veľmi detailne zaoberal rozsiahlymi námietkami žalobcu, každú z nich vyhodnotil, uviedol nielen svoje závery ohľadom námietok, ale aj dôvody vedúce k takýmto záverom. Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje s obvineniami žalobcu, že pri formovaní záverov účelovo nezohľadňoval niektoré skutočnosti. Má za to, že z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalovaný pred ich vydaním uskutočnil rozsiahly prieskum zisťovaním informácií od subjektov poskytujúcich služby železničnej nákladnej dopravy, v ktorom opakovane oslovil žalobcu ako účastníka konania, SŽD, ZSSK - poskytovateľa služieb osobnej železničnej prepravy, ŽSR ako správcu infraštruktúry, ďalej ÚRŽD a Ministerstvo dopravy SR. Súčasťou podkladov, z ktorých vychádzal žalovaný, a ktoré prispeli podľa neho k správnemu a komplexnému zisteniu skutkového stavu, sú aj podklady, ktorými žalovaný disponuje v rámci svojej úradnej činnosti, a ktoré získal v správnom konaní vo veci koncentrácie č. 0025/OK/2012. Účastníkom tejto koncentrácie bol žalobca, ktorý mal povinnosť úradu predkladať rozsiahle podklady a informácie ako súčasť oznámenia predmetnej koncentrácie. V rámci konania o koncentrácii žalovaný uskutočnil aj prieskum, v ktorom získaval informácie medzi iným aj od SŽD pôsobiacich v zahraničí. Hoci predmetná koncentrácia bola oznámená v roku 2012, úrad v rámci konania o nej získal aj údaje spadajúce do sledovaného obdobia 2005-2010. Na základe celého komplexu zákonne získaných dôkazov uvádzaných v napadnutých rozhodnutiach a obsiahnutých v spisovom materiáli, získal žalovaný komplexný obraz o skutkovom stave a realite na predmetných relevantných trhoch. Žalovaný vyjadrenie každého subjektu zohľadnil v kontexte ostatných dôkazov, ako aj zistenej skutočnosti na príslušnom relevantnom trhu. Uvedené sa týka aj tvrdení žalobcu vo vzťahu k relevantnému trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Má za to žalovaný, že z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že vo všetkých prípadoch, kedy žalobca ako účastník konania navrhoval doplnenie šetrenia, žalovaný jeho návrh dôkladne zvážil v kontexte dovtedajších zistení a v prípadoch, kde dospel k záveru o potrebe doplnenia zistení, získal ďalšie informácie (bližšie tu nekonkretizované), a to či už novým prieskumom, alebo napr. zo skutočností známych úradu z jeho úradnej činnosti (správne konanie 0025/OK/2012). V prípadoch, kedy žalovaný dospel k záveru, že návrh žalobcu na doplnenie šetrenia neuskutoční, v napadnutých rozhodnutiach vysvetlil, ako a prečo k takémuto záveru dospel. Žalovaný v rámci zisťovania skutočností v predmetnom správnom konaní obdržal rozličné vyjadrenia a údaje, ktoré zhodnotil vo vzájomných súvislostiach a ktoré konfrontoval navzájom, ako aj s reálnou situáciou na trhu a získanými objektívnymi dôkazmi, ako napr. číselnými údajmi o hmotnosti tovaru v tonách prepravenom jednotlivými dopravcami, údaje v tkm, o tržbách a pod., prehľadne spracovaných v cca 20 tabuľkách a 20 schémach v prvostupňovom rozhodnutí. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalovaný zohľadnil napr. aj verejne dostupné údaje, ale aj materiály získané žalovaným v rámci inšpekcie v priestoroch žalobcu. Išlo o údaje, ktoré významným spôsobom prispeli k zisteniu skutkového stavu v oblasti monitoringu správania konkurentov účastníkom konania-žalobcom ako formovania žalobcovej stratégie správania sa na predmetných relevantných trhoch. Na základe všetkých týchto skutočností dospel žalovaný k záverom, ktoré uviedol v napadnutých rozhodnutiach, kde uvádzal aj konkrétne dôkazy, ktoré ho k nim viedli, a logické postupy, na základe ktorých ich sformoval. Žalovaný pripúšťa, že dôkazy, z ktorých v správnom konaní vychádzal, častokrát neboli spôsobilé vyvolať závery žalovaného samy o sebe (napr. samostatné vyjadrenie jedného SŽD, verejne dostupné informácie a pod.), avšak vo svojom komplexe a logických súvislostiach vytvorili dôkaznú silu vedúcu k záverom úradu a na tomto žalovaný plne zotrváva. Ak žalovaný v napadnutých rozhodnutiach uviedol, že žalobca nepodporil svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi, išlo o prípady, kedy komplex dôkazov (vrátane informácií poskytnutých žalobcom) bol predložený napr. žalobcom v konaní o koncentrácii, alebo boli získané žalovaným na inšpekcii u žalobcu. Pritom jediné spochybnenie vyslovil žalobca ako účastník konania vo svojich vyjadreniach pred vydaním rozhodnutia. V takýchto prípadoch žalovaný opätovne zanalyzoval svoje predbežné závery a dôkazy, na základe ktorých k nim dospel vo svetle tvrdení žalobcu. Pokiaľ tieto boli spôsobilé vyvolať potrebu ďalšieho zisťovania, toto žalovaný uskutočnil. Pokiaľ nie, zvažoval žalovaný, či sú tvrdenia žalobcu takej relevancie a sily, aby samé o sebe zvrátili doposiaľ zistené skutočnosti. Ak neboli tvrdenia žalobcu, ako účastníka konania samé o sebe spôsobilé zvrátiť závery úradu, a ani nevyvolali potrebu ďalšieho došetrovania (napr. nemali relevanciu pre dané správne konanie), žalovaný toto v napadnutých rozhodnutiach, resp. výzvach im predchádzajúcich uviedol. V neposlednom rade žalovaný poukázal i na tú skutočnosť, že v čase, kedy žalobca nedisponoval informáciou o tom, že žalovaný považuje jeho správanie za protisúťažné, ako aj v tzv. „nesporovom" konaní o koncentrácii, predkladal údaje a informácie, ktoré zapadali do kontextu zistení úradu, takéto informácie dokreslili a potvrdili aj údaje, ktoré boli získané úradom v rámci inšpekcie, ktorej cieľom je získanie práve takýchto ťažko dostupných a usvedčujúcich podkladov a informácií. Po obdržaní predbežných záverov úradu a napadnutých rozhodnutí následne žalobca vzniesol rozsiahle námietky. Tvrdí žalovaný, že ale predmetné námietky vo svojej podstate neboli spôsobilé ovplyvniť závery žalovaného, boli založené na holých tvrdeniach žalobcu, skresľovaní skutočností, vytrhávaní jednotlivých informácií a záverov úradu z kontextu, hypotetických predpokladoch, ktoré žalobca prezentuje ako objektívnu pravdu a prezumuje na ich základe ďalšie skutočnosti. Žalovaný síce akceptuje, že žalobca nemusí vždy disponovať vyčerpávajúcimi dôkazmi o skutočnostiach, ktoré namieta, avšak v prípade, kedy tvrdí, že je presvedčený o opaku záverov žalovaného založenom na súbore dôkazov, nie je možné vykonávať rozsiahle dokazovanie len na základe teoretického tvrdenia bez jedinej indície dokladajúcej toto tvrdenie. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach snažil vyčerpávajúcim spôsobom s námietkami vysporiadať, pričom druhostupňové rozhodnutie žalovaného je v podstate celé založené na vysporiadavaní sa s jednotlivými námietkami žalobcu. Aj preto žalovaný mal za to, že v tomto vyjadrení k žalobe nemá význam opätovne sa vyjadrovať ku každej z námietok a argumentácii žalobcu. Žalovaný preto vo svojom vyjadrení k predmetným relevantným trhom uviedol pre lepšiu prehľadnosť a orientáciu súdu základné závery, ku ktorým v napadnutých rozhodnutiach došiel, a body v napadnutých rozhodnutiach, ktoré preukazujú, že sa žalovaný s námietkami žalobcu vysporiadal, a sú dôkazom, že tvrdenia žalobcu v žalobe nie sú pravdivé. Žalovaný v súlade so zisteným skutkovým stavom v napadnutých rozhodnutiach definoval ako dodávateľský tovarový relevantný trh aj trh poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne (body 215-231 prvostupňového rozhodnutia, body 140-171 druhostupňového rozhodnutia). Z priestorového hľadiska žalovaný vymedzil relevantný trh ako SR, nakoľko odberatelia týchto služieb pôsobia s malými výnimkami v SR a túto službu nevyužívajú v zahraničí. Uvedené súvisí so skutočnosťou, že na pohyb rušňov za hranicami SR by museli mať licenciu, ktorej získanie iba za účelom tankovania v pohraničných priechodových staniciach (PPS) nie je účelné a ekonomické. Zároveň bolo v uvedených bodoch preukázané, že tankovanie v PPS nie je zameniteľné s tankovaním na čerpacích staniciach Carga, a teda nepatria na jeden relevantný trh (bod 232 prvostupňového rozhodnutia, body 154-157 druhostupňového rozhodnutia). Pri definícii relevantného trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne žalovaný vychádzal z nasledujúcich skutočností: Palivo do motorových rušňov je dopĺňané na čerpacích staniciach pre motorové rušne. Uvedené platí pre žalobcu ako prevádzkovateľa čerpacích staníc, ktoré získal v procese liberalizácie železničnej nákladnej prepravy. Žalobca vlastní čerpacie stanice, ktoré zahŕňajú nádrže paliva, ako aj ďalšiu potrebnú infraštruktúru, a sú rozmiestnené po celom území SR. Žalovaný trvá na tom, že v rozhodnutí preukázal, že aj iní SŽD vlastnia/prevádzkujú motorové rušne, a teda na výkon svojej podnikateľskej činnosti je pre nich nevyhnutné dopĺňať do nich PHM. Vychádzal aj zo skutočnosti, že okrem SŽD a žalobcu vlastní motorové rušne aj ZSSK - osobný dopravca, a ŽSR - správca infraštruktúry, ktorí tiež vyžadujú službu dopĺňania paliva do ich rušňov. Zistil, že ZSSK, ako aj ŽSR (vlastnený štátom), žalobca (taktiež vlastnený štátom), túto službu poskytuje (body 271, 308, 318, 401, 410 - 415 prvostupňového rozhodnutia, 270 druhostupňového rozhodnutia). Súkromným železničným dopravcom žalobca tankovanie na svojich čerpacích staniciach v sledovanom období rokov 2005-2010 neumožňoval a SŽD si túto pre nich nevyhnutnú službu museli zabezpečovať alternatívnym spôsobom. Tvrdí, že v napadnutých rozhodnutiach dostatočne preukázal, že alternatívne čerpanie nafty prostredníctvom špeciálne na tento účel pristavenej auto cisterny s naftou na miesta schválené ŽSR je náročné z administratívneho, organizačného, finančného, ako aj časového hľadiska (najmä body 223-229, 254-256 prvostupňového rozhodnutia, 165-166 druhostupňového rozhodnutia), a preto nemôže byť alternatívou k čerpaniu PHM na čerpacích staniciach žalobcu. Podľa zistení žalovaného majúcich oporu v komplexnom zistení skutkového stavu, takéto tankovanie znevýhodňuje SŽD v hospodárskej súťaži v porovnaní so žalobcom, ktorý svoju dominantnú pozíciu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, ako aj vybavenie umožňujúce pôsobenie na tomto trhu (rušne, čerpacie stanice a tomu zodpovedajúcu infraštruktúru, personál, ako aj know how) získal od štátu v procese liberalizácie. Trvá na svojich záveroch žalovaný, čo v napadnutých rozhodnutiach (body 234, 235, 245 - 248 prvostupňového rozhodnutia, body 158 - 161, 164 druhostupňového rozhodnutia) aj preukázal, že pre SŽD nie je reálna alternatíva vybudovania vlastných čerpacích staníc vzhľadom na finančnú a časovú náročnosť tejto alternatívy vo vzťahu k jej návratnosti. Taktiež dostatočne preukázal, že nie je možné poskytnutie služby čerpania paliva do motorových rušňov od iných vlastníkov čerpacích staníc, keďže žalobca je jediný vlastník čerpacích staníc schopných uspokojiť potreby SŽD (body 237-244, 260 prvostupňového rozhodnutia, 140-171 druhostupňového rozhodnutia). Hoci žalobca opakovane tvrdí, že existuje množstvo ďalších alternatív tankovania pre súkromných dopravcov okrem čerpacích staníc Carga, tieto podľa žalovaného sa v konaní nepreukázali ako reálne a korešpondujúce so skutočnou situáciou na trhu tak ako ju zistil a popísal v napadnutých rozhodnutiach žalovaný. Tvrdenia žalobcu o dostatku alternatív tankovania dostatočne nepodložil dôkazmi žalobca, a neboli preukázané ani súkromnými dopravcami, ani spoločnosťami, ktoré by takéto tankovanie mali poskytovať (ZSSK, ŽSR). Potom tvrdí žalovaný, že neexistenciu alternatívy dopĺňania paliva na čerpacích zariadeniach AVK vlastnených ZSSK preukázal v bodoch 238-239 prvostupňového rozhodnutia a v bodoch 140-147 druhostupňového rozhodnutia. Má za to, že dostatočne zistil vo vzťahu k zariadeniam AVK vlastneným ZSSK všetky potrebné skutočnosti a relevantne odôvodnil v napadnutých rozhodnutiach, prečo nie je potrebné vykonať ďalšie zisťovanie navrhované žalobcom. Žalovaný sa taktiež v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal s otázkou údajnej ekonomickej výhodnosti budovania čerpacích zariadení AVK, ktorá však podľa žalovaného nebola preukázaná (body 246-247, 251 prvostupňového rozhodnutia a body 143, 159-161 druhostupňového rozhodnutia). Napokon z vykonaného dokazovania ani nevyplynula tá skutočnosť, ktorú tvrdí žalobca, a síce, že ZSSK je schopné zabezpečiť si zbrojenie svojich motorových rušňov na svojich čerpacích staniciach AVK, nakoľko toto 83% PHM v sledovanom období čerpalo na čerpacích staniciach žalobcu, a len 17% si zabezpečovalo prostredníctvom vlastných zariadení AVK. V súvislosti s čerpacími zariadeniami AVK vlastnenými ZSSK žalovaný tiež uvádza, že nepovažuje za relevantné na zistenie skutkového stavu doplniť dokazovanie vo vzťahu k dôvodom výberu lokality zariadení AVK budovaných ZSSK. Uvedená otázka podľa neho nemá opodstatnenie, nakoľko v priebehu konania bolo preukázané, že čerpacie zariadenia AVK neboli vhodné na poskytovanie služieb doplňovania paliva SŽD, tieto ich nemohli využívať, a ani nevyužívali, preto na posudzovanie zneužívania dominantného postavenia žalobcom, ktorý nepochybne disponoval vhodnými čerpacími stanicami rozmiestnenými po celej SR a ktoré v súlade so svojou žalovaným preukázanou stratégiou svojim konkurentom neposkytoval, nemá uvedená skutočnosť vplyv. Žalovaný tiež nepovažuje za podstatné a spôsobilé spochybniť závery žalovaného vo vzťahu k možnosti čerpania PHM SŽD od ZSSK tie skutočnosti, ktoré žalobca uvádza v žalobe vo vzťahu k svojim zmluvám so ZSSK, a ktorými sa snaží preukázať, že mu ZSSK poskytovala služby doplňovania PHM do jeho rušňov aj v iných ako mimoriadnych situáciách. Okrem toho, že žalobca spochybňuje jednoznačné a jasné vyjadrenie vlastníka čerpacích zariadení, a druhú zmluvnú stranu - spoločnosť ZSSK, ktorá sa jednoznačne vyjadrila, že žalobcovi neposkytuje PHM na pravidelnej báze ako jeden z plnohodnotných, bežných zdrojov PHM pre jeho rušne, ale len v prípade mimoriadností, toto spochybnenie sa týka iba roku 2005, vo vzťahu ku ktorému žalobca tvrdí, že mohol čerpať aj iným spôsobom, ako uviedlo ZSSK. Toto svoje tvrdenie však žalobca nepodkladá žiadnymi dôkazmi takéhoto čerpania mimo mimoriadnych situácií, hoci ak by takýmto dôkazom disponoval, mal by byť spôsobilý ho predložiť, keď ním chce spochybniť žalovaným zistený skutkový stav. Zároveň žalobca na takomto nepreukázanom predpoklade zakladá ďalšiu argumentáciu, ktorá je v rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Má potom zato žalovaný, že v predmetnom správnom konaní bolo žalovaným jednoznačne preukázané, že ZSSK nebolo spôsobilé poskytovať PHM SŽD, a tieto ani neposkytovalo, s výnimkou plnenia svojich záväzkov voči žalobcovi v prípadoch mimoriadností. Žalovaný rovnako naďalej zotrváva na svojich záveroch k tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa spôsobu kladenia otázok osloveným subjektom uvedeným v bode 171 druhostupňového rozhodnutia. Podľa žalovaného mali otázky aj odpovede kladené v priebehu predmetného správneho konania dostatočnú výpovednú hodnotu a táto viedla k správnemu zisteniu skutkového stavu. Taktiež vo vzťahu k čerpacím zariadeniam ŽSR žalovaný v napadnutých rozhodnutiach (body 240-241, 243-244 prvostupňového rozhodnutia a body 149-153 druhostupňového rozhodnutia) preukázal, že ani táto alternatíva čerpania paliva pre SŽD nie je relevantnou alternatívou spôsobilou prispieť k vytváraniu súťažného tlaku SŽD na žalobcu v rámci poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy. Žalovaný nesúhlasí s námietkami žalobcu vo vzťahu k definícii relevantného trhu, ani vo vzťahu k možným iným alternatívam zabezpečenia si tankovania PHM do rušňov a trvá na správnosti svojich záverov. Podľa žalovaného bolo preukázané v napadnutých rozhodnutiach (napr. bod 270 druhostupňového rozhodnutia), že alternatíva rušňového hospodárstva nemá vplyv na možnosti pôsobenia SŽD na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR. Služba rušňového hospodárstva tak ako to preukázal žalovaný v napadnutých rozhodnutiach, nie je pre SŽD zameniteľná ani s predajom/prenájmom elektrických rušňov, ani so službou poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, preto nepatrí s nimi na jeden relevantný trh. Takáto alternatíva nevyplynula z dôkazov získaných žalovaným v priebehu predmetného správneho konania, s výnimkou tvrdení žalobcu, ktorý tieto uviedol až v štádiu po zaslaní Výzvy pred vydaním rozhodnutia, avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, podkladmi, analýzami, cenovými kalkuláciami a pod., ktoré by podporil jeho tvrdenie v uvedenej oblasti, a to napriek tomu, že službu rušňového hospodárstva poskytuje. Žalovaný poukazuje aj na to, že sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal aj s námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti SŽD získať službu doplňovania paliva do motorových rušňov kúpou, alebo nájmom zakonzervovaných čerpacích staníc žalobcu (bod 250 prvostupňového rozhodnutia a bod 163 druhostupňového rozhodnutia), pričom ani táto alternatíva sa nepreukázala ako prostriedok umožňujúci SŽD získať aktíva potrebné na vytváranie konkurenčného tlaku v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Ako zdroj PHM pre motorové rušne SŽD sa nepreukázali ani čerpacie zariadenia na vlečkách (napr. bod 242 prvostupňového rozhodnutia). Vzhľadom na uvedené žalovaný v napadnutých rozhodnutiach dospel k záveru o dominantnom postavení žalobcu na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR v zmysle § 8 ods. 1 zákona, ako aj v zmysle čl. 102 Zmluvy (body 236, 260 prvostupňového rozhodnutia, bod 170 druhostupňového rozhodnutia). Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdeniami žalobcu, že nepreukázal naplnenie podmienok zneužívania dominantného postavenia žalobcom. Podľa žalovaného tento preukázal všetky relevantné skutočnosti, a tieto aj uviedol v napadnutých rozhodnutiach. Zároveň žalovaný poukazuje na to, že svoje rozhodnutie nedoplniť dokazovanie spôsobmi, ktoré navrhoval žalobca vo vzťahu ku kapacitám, alebo cenovým podmienkam, náležite odôvodnil (napr. body 271, 272, 274 druhostupňového rozhodnutia), pričom z dôkazov získaných v priebehu konania bolo možné dospieť k záverom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach aj bez takéhoto doplnenia dokazovania. Tiež sa domnieva, že dostatočne preukázal, že žalobca si bol vedomý záujmu svojich konkurentov o poskytovanie služby čerpania paliva z jeho čerpacích staníc, mal dostatočné kapacity na poskytnutie tejto služby (body 317, 339, 407-413 prvostupňového rozhodnutia, 274-277 druhostupňového rozhodnutia), avšak túto odmietal poskytnúť svojim konkurentom, hoci títo ho o poskytovanie tejto služby žiadali (body 308-317, 403-406, 430-431 prvostupňového rozhodnutia, 278, 279 druhostupňového rozhodnutia), pričom jeho odmietnutie bolo naplnením stratégie prijatej jeho riadiacimi orgánmi, ktorú tieto prijali na základe monitoringu aktivít konkurentov a odhadov pohybu na relevantných trhoch železničnej nákladnej prepravy (body 321-328 prvostupňového rozhodnutia). Žalovaný taktiež považuje za preukázané v bode 273 druhostupňového rozhodnutia (a v bode 417 prvostupňového rozhodnutia), že otázka odberných preukazov nemala vplyv na to, že SŽD nemali prístup k čerpaniu PHM na čerpacích staniciach žalobcu. Skutočnosť, kto konkrétne tieto odberné preukazy vydával, nie je spôsobilá zmeniť, alebo spochybniť zistený skutkový stav, teda že odberné preukazy neboli prekážkou, ktorá by spôsobila neposkytovanie PHM SŽD žalobcom, nakoľko žalobca túto službu ani neponúkal, ani neposkytoval SŽD z dôvodu zamedzenia rastu konkurencie, ako bolo žalovaným preukázané v priebehu správneho konania. Naopak žalovaný celkom dostatočne preukázal, že konanie žalobcu na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR obmedzovalo hospodársku súťaž na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR, a teda je zneužitím dominantného postavenia. Zhrňujúc žalovaný potom tvrdí, že v napadnutých rozhodnutiach po zadefinovaní dotknutých dodávateľských relevantných trhov vyhodnotil postavenie žalobcu na každom z týchto trhov (teda či žalobca má, alebo nemá na príslušnom trhu dominantné postavenie). Existenciu dominantného postavenia žalobcu žalovaný vyhodnocoval aj na odberateľskom trhu, hoci to nebolo nevyhnutné robiť, nakoľko ide o trh, kde sa prejavujú dopady praktiky a nie o trh, na ktorom dochádza k zneužívaniu dominantného postavenia. Žalovaný však aj napriek tomu v záujme presvedčivosti odôvodnenia a v záujme komplexného vyhodnotenia pozície žalobcu v prvostupňovom rozhodnutí uskutočnil túto analýzu, a dôkladne sa vysporiadal s námietkami žalobcu v oboch napadnutých rozhodnutiach týkajúcich sa aj tejto oblasti. V súvislosti s preukazovaním dominancie žalobcu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov žalovaný poukazuje na skutočnosť, že aj sám žalobca sa považoval za podnik s dominantným, až monopolným postavením na slovenskom trhu. Nesúhlasí žalovaný ani s námietkami žalobcu týkajúcimi sa vymedzenia tovarového relevantného trhu. Vzhľadom na to, že tieto námietky žalobca vzniesol aj v priebehu správneho konania, žalovaný sa s nimi vysporiadal už v bodoch 117-121 prvostupňového rozhodnutia a v bodoch 60-67 druhostupňového rozhodnutia. Považuje svoje závery za správne, založené na komplexnej analýze skutkového stavu, ktorý bol dôsledne zistený. V uvedených bodoch napadnutých rozhodnutí sú obsiahnuté aj dôkazné prostriedky, na ktorých žalovaný zakladal svoje závery, ako aj logické úvahy, ktoré ho k týmto záverom viedli. Žalovaný na účely predmetného správneho konania vymedzil relevantný trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov spôsobom, ktorý odráža skupinu služieb zahrnutých do tohto relevantného trhu tak, ako to vyplýva z podkladov získaných v tomto správnom konaní od SŽD, ako aj žalobcu ako účastníka konania (s výnimkou jeho námietok, s ktorými sa žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal). Z priestorového hľadiska žalovaný v bodoch 95-102 prvostupňového rozhodnutia zadefinoval trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov ako trh SR zohľadňujúci najmä technické a legislatívne rozdiely medzi železničnými systémami v jednotlivých krajinách, ktoré bránia pôsobeniu dopravcov na širšom trhu a spôsobujú, že podmienky na vykonávanie železničnej nákladnej dopravy v jednotlivých krajinách nie sú homogénne. Žalovaný však zároveň nevylučuje, že v určitých špecifických prípadoch, napr. v prípade medzinárodných koridorov, alebo určitých špeciálnych tratí, môže byť priestorová dimenzia relevantného trhu iná. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkami žalobcu, ktorý tvrdí, že žalovaný nepreukázal dominantné postavenie žalobcu na relevantnom trhu prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach dostatočne vysporiadal so všetkými faktormi potrebnými pre posúdenie dominantného postavenia žalobcu v súlade s bodom 12 Usmernenia Komisie k čl. 82-postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu (body 105-110 prvostupňového rozhodnutia, 201-202 druhostupňového rozhodnutia), potenciálna konkurencia a bariéry vstupu na trh (body 111-114, 125-128 prvostupňového rozhodnutia, body 203-205 druhostupňového rozhodnutia), ako aj vyrovnávacia kúpna sila (body 115-117 prvostupňového rozhodnutia, bod 206 druhostupňového rozhodnutia). Na základe týchto troch faktorov preukazuje dominantné postavenie štandardne Komisia a z týchto troch faktorov vychádzal aj žalovaný. Zároveň žalovaný v napadnutých rozhodnutiach správne aplikoval právnu úpravu národného, ako aj európskeho práva, pričom jeho závery sú aj v súlade s príslušnou judikatúrou a vychádzajú z teoretických východísk daných predovšetkým rozhodovacou praxou európskych súdov. Žalovaný zároveň nesúhlasí so žalobcom, podľa ktorého je nevyhnutne potrebné na preukazovanie dominancie preukázať, že by zo strany žalobcu dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurenčnú úroveň, obmedzovaniu ponuky služieb pre odberateľov, alebo zanedbávaniu kvality služieb, nakoľko tieto faktory vyjadrujú skôr ekonomickú definíciu dominancie, a nie faktory preukazovania dominancie uvedené v bode 12 Usmernenia Komisie k čl. 82. V súvislosti s uvedeným v prvom rade žalovaný zohľadnil štruktúru trhu (postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu), kde na základe komplexných číselných údajov získaných v rámci správneho konania za každý rok sledovaného obdobia (prehľadne zobrazených v tabuľkách 6-9 prvostupňového rozhodnutia) dospel k záveru, že na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov mal žalobca dlhodobo veľmi vysoký trhový podiel, približne 90% a viac. Od roku 2004, kedy na trh začali vstupovať konkurenční dopravcovia, trhový podiel žalobcu klesal, ale len veľmi pomalým tempom. Konkurenti síce na trh železničnej dopravy formou ucelených vlakov postupne vstupovali, ale nevedeli sa na trhu výraznejšie presadiť - žiadny z konkurentov žalobcu nemá ani po niekoľkoročnom pôsobení na trhu trhový podiel väčší ako 5%. Zohľadnenie výšky trhového podielu dominanta ako jeden z hlavných faktorov zisťovania dominantného postavenia vyplýva aj z bodu 15 Usmernenia komisie k čl. 82. Zároveň žalovaný zohľadnil skutočnosť, že žalobca ako štátny podnik dlhodobo pôsobiaci v sektore v porovnaní so súkromnými dopravcami, vlastní potrebnú infraštruktúru a veľký vozový park (cca 700 rušňov a 14 000 nákladných vozňov). V súlade s bodom 16 Usmernenia Komisie k čl. 82 tiež hodnotil konkurenčný tlak na žalobcu okrem existujúcej trhovej situácie aj vzhľadom na potenciálny vplyv expanzie existujúcich konkurentov, vstup potenciálnych konkurentov na trh, alebo riziko vzniku takejto expanzie, alebo takéhoto vstupu na trh. Vzhľadom na uvedené žalovaný v súlade s bodom 17 Usmernenia Komisie k čl. 82 zisťoval prítomnosť prekážok v expanzii, alebo vstupu na trh. V napadnutých rozhodnutiach popísal svoje zistenia, kde identifikoval legislatívne, ako aj technické bariéry vstupu na trh, ako aj problémy spojené so vstupom na trh vzhľadom na problematický prístup k vozovému parku a vysoké náklady na vstup. Žalovaný identifikoval aj už spomenuté trvalo vysoké podiely na trhu žalobcu, ktoré aj podľa Usmernenia Komisie k čl. 82 bod 17 môžu byť známkou prekážok vo vstupe na trh a v expanzii. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach preukázal, že bariéry vstupu na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov sú vysoké a vstup nových dopravcov na trh je spojený s vysokými nákladmi, na účastníka konania nie je vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie alebo potenciálnej konkurencie, a zároveň na uvedenom trhu nie je prítomná ani významná vyrovnávacia sila odberateľov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti (štruktúra trhu, kde žalobca dlhodobo dosahuje vysoké trhové podiely a kde medzi jeho trhovým podielom a trhovým podielom najvyššieho konkurenta je veľmi výrazný odstup, vysoké bariéry vstupu na trh a neexistencia vyrovnávacej kúpnej sily) žalovaný dospel k záveru, že žalobca má na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR dominantné postavenie podľa § 8 ods. 1 zákona; ako aj podľa čl. 102 Zmluvy, nakoľko na tomto trhu nie je na žalobcu vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie, potenciálnej konkurencie, alebo vyrovnávajúcej kúpnej sily, čím žalobca nie je vystavený podstatnej súťaži a vzhľadom na svoju ekonomickú silu sa môže správať nezávisle. Za dominanta na predmetnom relevantnom trhu sa napokon považoval aj sám žalobca (bod 116 prvostupňového rozhodnutia). S námietkami žalobcu vo vzťahu k dominantnému postaveniu žalobcu na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR ako účastníka konania sa žalovaný vysporiadal v bodoch 122-139 prvostupňového a 199-210 druhostupňového rozhodnutia. Záverom preto tvrdí žalovaný, že v napadnutých rozhodnutiach preukázal, že žalobca neposkytovaním služby doplňovania paliva na čerpacích staniciach pre rušne, ako aj neposkytovaním služby predaja / prenájmu elektrických rušňov SŽD, naplnil skutkovú podstatu § 8 ods. 2 písm. b) zákona a čl. 102 písm. b) Zmluvy - praktiku odmietnutie dodávať (refusal to supply). Podstatou tejto praktiky je, že dominant súťaží na „odberateľskom" trhu s kupujúcim, ktorému odmieta dodávať. V tomto prípade je odberateľským trhom trh železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov, kde pôsobí žalobca, ako aj SŽD. Identifikácia takejto praktiky žalovaným je v súlade so súťažným právom, rozhodovacou praxou EK, judikatúrou európskych súdov, ako aj odbornou literatúrou. Odmietnutie dodávať služby predaja/ prenájmu rušňov a čerpania paliva na čerpacích staniciach predstavuje pre SŽD odmietnutie dodávok vstupného materiálu potrebného, aby mohli byť poskytované služby železničnej nákladnej prepravy formou ucelených vlakov. Pri posudzovaní tejto praktiky nie je nevyhnutné, aby bol produkt, ktorého dodanie bolo obmedzené, už predtým dominantom predávaný. Je postačujúce, že existuje dopyt zo strany potenciálnych záujemcov, a je možné identifikovať potenciálny trh pre daný produkt. Táto praktika zároveň vychádza z uplatňovania špeciálnej zodpovednosti dominanta v prospech udržania, ako aj ďalšieho rozvoja fungujúcej hospodárskej súťaže. Obmedzenie dodávať dominantom bez objektívneho odôvodnenia tohto odmietnutia môže za určitých okolností predstavovať zneužitie dominantného postavenia. Konanie podnikateľa v dominantnom postavení môže predstavovať zakázané konanie, ak spĺňa uvedené predpoklady, a to aj napriek tomu, že iní podnikatelia v nedominantnom postavení majú možnosť slobodne si vybrať svojho zmluvného partnera. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach jednoznačne preukázal, že žalobca sa protisúťažne správal vedome, s cieľom eliminovať konkurenciu. (napr. body 321 - 327 prvostupňového rozhodnutia). Preukázaniu tejto skutočnosti výrazným spôsobom napomohli aj Marketingové plány žalobcu, v ktorých žalobca ako reakciu na vstup nových dopravcov na trh železničnej nákladnej dopravy zaviedlo opatrenie „E." s cieľom udržať si pozíciu na trhu. Žalovaný tiež preukázal dopady takéhoto protisúťažného správania žalobcu, a to vo vzťahu k neposkytovaniu služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR aj vo vzťahu k neposkytovaniu služby dopĺňania motorovej nafty SŽD, ako svojim konkurentom (bod 339-346 prvostupňového rozhodnutia). V dôsledku správania žalobcu - obmedzenia predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a obmedzenia služby dopĺňania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne - sa súkromným dopravcom zvyšovali náklady na pôsobenie na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, nakoľko v oblasti rušňov museli používať drahšie a neefektívnejšie alternatívy, čo ich v konečnom dôsledku znevýhodňovalo voči žalobcovi. V bode 340 prvostupňového rozhodnutia žalovaný preukázal, že náklady na HDV tvoria významnú položku na celkových nákladoch alebo výnosoch dopravcu, a teda spôsob používania rušňov ovplyvňuje efektivitu pôsobenia železničného dopravcu na trhu. Vo vzťahu k dôležitosti dodávok vstupného materiálu pre konkurentov žalobcu (rušňov a PHM) žalovaný preukázal, že uvedené dodávky boli pre SŽD objektívne potrebné, aby mohli konkurovať na trhu. Taktiež preukázal, že SŽD nemali skutočné, alebo potenciálne náhrady týchto dodávok, na ktoré by sa mohli na odberateľskom trhu spoliehať, aby sa mohli vyrovnať - aspoň z dlhodobého hľadiska - s nepriaznivými následkami odmietnutia dodávky. Taktiež preukázal, že SŽD nedokážu uvedené aktíva (rušne a čerpanie PHM) efektívne reprodukovať. Následkom takéhoto protisúťažného správania sa žalobcu si súkromní dopravcovia museli obstarávať PHM do svojich motorových rušňov spôsobom, ktorý im zvyšoval náklady, nedokázali efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, nedokázali sa na tomto trhu razantnejšie presadiť a rásť a konkurovať žalobcovi. Preukázanie dopadov praktiky žalovaným má oporu aj v prípadovom práve, v zmysle ktorého v rámci preukazovania dopadov praktiky odmietnutia dodávať postačí preukázať, že konkurenti následkom znevýhodňovania súťažia menej agresívne, nie je potrebné preukázať, že títo opustili trh. S námietkami žalobcu vo vzťahu k praktike zneužitia dominantného postavenia týkajúcimi sa dôležitosti dodávok vstupného materiálu pre konkurentov žalobcu, ako aj práva podnikateľa disponovať so svojim majetkom a vybrať si obchodných partnerov, ako aj vplyvu povinnosti dodávať na jeho motiváciu, investovať a inovovať, sa žalovaný vysporiadal aj v bodoch 366-367 prvostupňového rozhodnutia a 284 a 285 druhostupňového rozhodnutia. Preukázal, že na správanie žalobcu nie je možné aplikovať koncept objektívneho zdôvodnenia. K námietkam žalobcu vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci žalovaný sa vyjadril už k základnému rámcu námietok týkajúcich sa dôkazného štandardu v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe. K námietkam žalobcu týkajúcim sa dôkazov použitých v konaní a vzneseným v priebehu správneho konania sa žalovaný vyjadril aj v bodoch 425-444 prvostupňového rozhodnutia, ako aj v bodoch 300-302 druhostupňového rozhodnutia. Konštatuje v tejto súvislosti žalovaný, že vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcim sa dôkazného štandardu v predmetnom správnom konaní, vychádza žalovaný zo znenia Správneho poriadku, ktorý neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu. Teda záleží len na samom správnom orgáne, akú dôkaznú silu dôkazu v konkrétnom konaní prisúdi (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Správny orgán, preto nie je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily dôkazov. V zmysle Správneho poriadku podklad pre rozhodnutie tvoria všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, teda podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania a zúčastnených osôb (uplatnené v podaní, ako aj kedykoľvek v priebehu konania), dôkazy (podľa § 34 ods. 2. Správneho poriadku sú nimi najmä výsluchy svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka), čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe, alebo skutočnosti známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Správny orgán je povinný si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, a určuje si rozsah, aj spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie a je vecou jeho úvahy, či vykoná navrhnutý dôkaz, alebo použije iný dôkazný prostriedok. Žalobca viackrát namietal, že je na úrade, aby uniesol dôkazné bremeno, pričom on žalovanému v priebehu správneho konania navrhoval viaceré dôkazy, ktoré však žalovaný nevykonal. Úlohou správneho orgánu je pravdivo a objektívne zistiť skutkový stav veci. Ako už vyplynulo z napadnutých rozhodnutí, ako aj argumentácie v tejto žalobe, žalovaný nepopiera, že je na ňom, aby preukázal porušenie zákona podnikateľom. V prípade, že úrad obviní podnikateľa z porušenia zákona, je na danom úrade dôkazné bremeno, aby svoje tvrdenia preukázal. Správny orgán je povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (§ 32 Správneho poriadku). V správnom práve je požadovaný určitý dôkazný štandard, ktorý musí správny orgán rešpektovať, a to preukázať vec nad všetku rozumnú pochybnosť. Na druhej strane je ale účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku). Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Správny orgán nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania, resp. zúčastnenou osobou, ak majú byť predmetom dokazovania skutočnosti, ktoré sú pre zistenie skutkového stavu veci a právne posúdenie zjavne nepotrebné alebo nadbytočné. Povinnosť správneho orgánu vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania, teda nie je neobmedzená. Správny orgán má možnosť, podľa svojej úvahy posúdiť, či sa niektorá skutočnosť ukázala v rámci dokazovania ako pravdivá, t. j. či sama o sebe je ako dôkaz postačujúca, alebo či treba zadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré vytvoria úplnejšie podklady pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov správny orgán hodnotí procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Žalovaný pri zvažovaní potreby ďalšieho dokazovania zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu správneho konania, v napadnutých rozhodnutiach tieto vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a dostatočne odôvodnil svoje závery. Zároveň v napadnutých rozhodnutiach dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil, a z akého dôvodu. Žalovaný zhrňujúc poukazuje na to, že závery uvedené v napadnutých rozhodnutiach podrobne podporil analýzou jednotlivých dôkazov, ako aj právnymi úvahami, ktorými sa pri hodnotení týchto dôkazov a pri formovaní svojich záverov riadil. Uvedené sa vzťahuje aj na návrh účastníka konania na stanovenie znalca v predmetnom správnom konaní (bod 302 druhostupňového rozhodnutia). Žalovaný preukázal v napadnutých rozhodnutiach, že stanovenie znalca nebolo potrebné, nakoľko na zistenie skutkového stavu nebolo potrebné odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie. Skutočnosti, pre ktoré navrhoval žalobca stanovenie znalca sa týkali technických aspektov, ktoré žalobca navrhoval odborne posúdiť, ktoré však podľa žalovaného nemali vplyv na posúdenie zameniteľnosti tovarov a služieb na relevantných trhoch, a teda na vymedzenie relevantných trhov. Tvrdí, že vymedzenie relevantných trhov je imanentnou súčasťou posúdenia akéhokoľvek konania podnikateľa v rámci hospodárskej súťaže, ktorá patrí plne do kompetencie Úradu. S ohľadom na uvedené žalovaný ani nesúhlasí s tvrdením žalobcu v žalobe, že v priebehu správneho konania v postupe dokazovania došlo zo strany žalovaného k zásadným pochybeniam, ktoré žalovaný nenapravil. Podľa žalovaného správne orgány v danom prípade vykonali všetky dôkazy, ktoré mohli prispieť k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, vyvrátili všetky námietky účastníka konania, uniesli dôkazné bremeno, a teda naplnili zásadu materiálnej pravdy. Naopak, žalobca svoje návrhy na vykonanie dôkazov nepodporil relevantnými podkladmi a informáciami spôsobilými vyvolať potrebu ďalšieho dopĺňania vykonávania dokazovania v správnom konaní žalovaným, a to ani v prípade, že takýmito podkladmi musel disponovať, pokiaľ by boli jeho tvrdenia pravdivé a mali oporu v reálnom skutkovom stave. V súvislosti s dôkazným štandardom v správnych konaniach vo veci porušovania súťažných pravidiel žalovaný odkázal napr. na rozsudok NS SR č. k. 1 Sžhpu/l/2009 z 30.12.2013, kde NS SR charakterizoval konanie žalovaného, ako dozorný (dohliadajúci), ktorý je zahajovaný z úradnej povinnosti, jeho podstatou je sledovanie správania určitého okruhu subjektov, a porovnávanie tohto správania s požiadavkami zákona. Žalovaný neuznáva ani nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu vzťahujúcimi sa k uloženej pokute. Má za to, že v napadnutých rozhodnutiach správne klasifikoval správanie žalobcu ako správny delikt, ktorým došlo k porušeniu národného aj európskeho práva, pričom sa jedná o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Pri ukladaní pokuty postupoval žalovaný plne v súlade so zákonom ako aj s Metodickým pokynom, ktorý odráža kritériá na stanovenie výšky pokuty podľa zákona. Žalovaný uviedol skutočnosti podstatné pre časové vymedzenie porušenia v bodoch 356-363, 459-460 prvostupňového rozhodnutia a bodoch 324-329 druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nepreukázal porušenie zákona za celé sledované obdobie 2005-2010. Z napadnutých rozhodnutí podľa žalovaného jednoznačne vyplývajú dôvody, pre ktoré považoval za začiatok porušenia rok 2005, a ukončenie porušovania v roku 2010. Jednoznačne preukázal, že v tomto období došlo zo strany žalobcu k vytvoreniu a uplatňovaniu stratégie na relevantných trhoch predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republike a relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne smerujúcej k zamedzeniu konkurenčného tlaku SŽD. Bolo preukázané, že žalobca uvedenú stratégiu pripravoval a uplatňoval od svojho vstupu na trh, kedy nastúpil v oblasti poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy na pozíciu svojho predchodcu, Železničnej spoločnosti, a.s. Kontinuitu pôsobenia na trhu železničnej nákladnej dopravy podľa žalovaného okrem faktických skutočností, ako kontinuitu v pôsobení na trhu, ako aj vo vlastníckych vzťahoch rovnako vnímal žalobca, čo vyplýva okrem iného zo skutočnosti, že na otázku týkajúcu sa jeho vzťahov so SŽD v rámci predaja/prenájmu elektrických rušňov, predložil zmluvu podpísanú jeho predchodcom, a teda aj on vnímal a realizoval kontinuitu týchto vzťahov. Obmedzenia vyplývajúce z tejto zmluvy uzatvorenej predchodcom žalobcu koncom roka 2004, boli obdobným spôsobom obsiahnuté a uplatňované žalobcom v zmluvách, ktoré tento uzatvoril so SŽD v rokoch 2005-2010. Stratégia monitoringu a opatrení voči konkurentom žalobcu vyplývala z Marketingových plánov žalobcu za roky 2005-2010, uskutočňovanie tejto stratégie voči SŽD ako konkurentom žalobcom z vyjadrení oslovených subjektov, ako aj zo zistení žalovaného analýzou údajov SŽD a žalobcu preukazujúcich reálnu situáciu na trhu. V roku 2005 naviac došlo k zvýšeniu aktivity konkurencie žalobcu, čo bolo žalovaným v napadnutom rozhodnutí uvedené ako jeden z dôvodov vymedzenia roku 2005 ako začiatku porušovania. Preto tvrdí žalovaný, že komplexom týchto dôkazov preukázal porušovanie zákona žalobcom v období 2005-2010, teda počas 6 rokov. Vzhľadom na uvedené bolo podľa žalovaného dôvodné a súladné s Metodickým pokynom prenásobiť pokutu koeficientom 6. Žalovaný sa nemohol stotožniť ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k aplikácii konceptu „single and continuous infringement" na správanie žalobcu v napadnutých rozhodnutiach. Svoj postup považuje za správny, a súladný s ustálenou judikatúrou, ktorú v napadnutých rozhodnutiach žalovaný uvádzal. Žalovaný podložil aplikáciu uvedeného konceptu judikatúrou z oblasti kartelov, tak európskou, ako aj slovenskou. Aplikáciu tohto konceptu na prípady zneužívania dominantného postavenia žalovaný podložil aj rovnakým postupom v rámci Európskeho práva, ktorá bola potvrdená aj európskym Všeobecným súdom. Tento koncept ním bol aplikovaný v napadnutých rozhodnutiach tak ako vyplýva z teórie, aj ustálenej judikatúry. Podstatu konceptu „single and continuous infringement" tvorí skutočnosť, že rôzne akcie sú súčasťou celkového plánu vzhľadom na ich rovnaký cieľ. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach zistil a preukázal porušenie zákona žalovaným na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Dospel tiež k záveru, že uvedené dve súčasti protisúťažného správania (obmedzenie predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a obmedzenie poskytovania služby dopĺňania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne) predstavujú jednotnú stratégiu žalobcu zameranú na vytlačenie konkurentov z trhu železničnej nákladnej dopravy. Žalovaným bolo v napadnutých rozhodnutiach jednoznačne preukázané, že obe tieto protisúťažné správania boli súčasťou celkového plánu, stratégie žalobcu, so zhodným cieľom (vylúčiť konkurenciu žalobcu -S. z trhu), a preto bolo dôvodné na tieto konania nahliadať ako na jeden skutok. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že aplikácia konceptu „single and continuous infringement" žalovaným nie je v rozpore s judikatúrou, ktorú na podporu svojich tvrdení uviedol žalobca v žalobe. Žalovaný preukázal, že žalobca porušoval zákon v rokoch 2005-2010, pričom každé z týchto porušení mohlo byť aj samostatným porušením, avšak vzhľadom na stratégiu žalobcu, vyplývajúcu z interných materiálov, ktoré boli pre spoločnosť záväzné a obsahovali príkladný výpočet aktivít, ktorými mal byť sťažený vstup alebo pôsobenie konkurentov na trhu, všetky tieto aktivity sa navzájom dopĺňali a vytvárali bariéru vstupu na trh. Žalovaný preukázal, že žalobca realizoval dve z uvedených aktivít a tieto na trh pôsobili vzájomne a v rovnakom čase. Obidve konania spočívali v obmedzení služieb pre konkurentov a boli zamerané na dosiahnutie požadovaného výsledku na jednom a tom istom relevantnom trhu, a to trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, na ktorom sa prejavili negatívne dôsledky konania žalobcu. Tento trh je pre žalobcu kľúčovým trhom, resp. jedným z dvoch kľúčových trhov (druhým je preprava jednotlivých zásielok) na ktorých žalobca pôsobí. Vzhľadom na uvedené bolo dôvodné považovať obe porušenia žalobcu za súčasť jednej stratégie zameranej na jeden cieľ a teda za jedno trvajúce porušenie. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k vymedzeniu relevantného obratu v napadnutých rozhodnutiach (body 449-453 prvostupňového rozhodnutia a bod 334 druhostupňového rozhodnutia). Vzhľadom na preukázanú praktiku žalobcu, bolo dôvodné zohľadňovať pri ukladaní pokuty tržby za tovary a služby, ktorých sa porušenie zákona priamo alebo nepriamo týka. To sú služby predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR, služby doplňovania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne a služby železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Žalovaný však postupoval v prospech žalobcu, keďže v rámci relevantného obratu zohľadnil len tržby zo železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, nakoľko tržby z predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a tržby za služby doplňovania nafty do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne v SR boli nulové, resp. zanedbateľné. Námietky žalobcu vo vzťahu k tovarovému relevantnému trhu nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR žalovaný nepovažuje za relevantné, pričom poukazuje na svoje závery uvedené v bodoch 60 - 67 druhostupňového rozhodnutia, ako aj na časti tejto žaloby týkajúce sa predmetného trhu, kde odôvodnil svoje závery. Podľa žalovaného nie je správne a dôvodné odčleniť časti obratu viažuce sa na iné typy ucelených vlakov, ako sú priame ucelené vlaky. Žalovaný nepovažuje za dôvodnú a relevantnú ani námietku žalobcu, týkajúcu sa dodržania 10% prahu za predchádzajúce účtovné obdobie pri ukladaní pokuty. Z napadnutých rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že žalovaný uvedenú skutočnosť zohľadňoval (bod 466 prvostupňového rozhodnutia a bod 312 druhostupňového rozhodnutia). Žalovaný dospel k záveru, že konečná výška pokuty nepresiahla 10 % z obratu podnikateľa za predchádzajúce účtovné obdobie na základe verejne dostupných údajov, keďže tieto údaje sú dostupné, napr. na stránke žalobcu, alebo v Registri účtovných závierok, ku ktorému má žalovaný prístup. V tejto súvislosti poukazuje na Uznesenie Nejvyššího správního soudu č. 7 Afs 57/211-1234 z 24. júna 2014, z ktorého vyplýva, že postup žalovaného, kedy 10 % hranicu aplikoval na obrat podnikateľa za uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu prvostupňového rozhodnutia, a druhostupňový orgán iba preskúmal postup prvostupňového orgánu, bol súladný so zákonom (právna úprava v SR a ČR je v tomto aspekte rovnaká). Žalovanému však napriek uvedenému z námietky žalobcu nie je jasné, čo uvedenou námietkou sleduje, nakoľko neuvádza, že by bol stanovený prah žalovaným prekročený, resp. neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by uvedené preukazovala. Naviac žalovaný uvádza pre informáciu súdu, že z vyššie uvedených verejne dostupných zdrojov vyplýva, že 10 % hranica by nebola prekročená ani v prípade, že by bolo potrebné vychádzať aj z obratu za rok XXXX, a teda žalobca, ani nemôže tvrdiť, že bol uvedený prah prekročený. Za nedôvodnú a účelovú považuje žalovaný aj námietku žalobcu týkajúcu sa zvýšenia základnej sumy pokuty, keďže žalovaný v bodoch 340 - 342 druhostupňového rozhodnutia, a v bode 462-465 jednoznačne odôvodnil zvýšenie základnej sumy pokuty, pričom výslovne uviedol v oboch napadnutých rozhodnutiach, že toto zvýšenie uskutočňuje vzhľadom na priťažujúcu okolnosť - opakujúce sa porušenie zákona, ktoré počíta od právoplatnosti rozhodnutia Rady č. 2006/DZ/R/2/144, teda po 2.1.2007. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa aplikácie právnych predpisov žalovaný uvádza, že novelou zákona nedošlo k vecnej zmene predmetného ustanovenia a teda ani k priaznivejšej právnej úprave pre páchateľa správneho deliktu. V zmysle teórie správneho trestania sa trvajúci správny delikt (rovnako ako pokračujúci správny delikt) považuje za spáchaný okamihom upustenia od páchania správneho deliktu pri trvajúcom delikte (resp. okamihom spáchania posledného čiastkového útoku na záujem chránený zákonom pri pokračovacom správnom delikte). Uvedené je v súlade s teóriou trestného práva. V zmysle uvedeného teda v danom prípade objektívna premlčacia lehota, môže začať plynúť najskôr od skončenia protiprávneho konania (t.j. v tomto prípade od 31.12.2010). Nemohlo teda dôjsť k jej uplynutiu. Tiež potom pripomenul, že z dôvodovej správy k novele zákona č. 151/2014 Z.z. vyplýva, že „Objektívna premlčacia lehota v trvaní osem rokov a subjektívna premlčacia lehota v trvaní 4 roky, sa nemení," z čoho je zrejmý zákonodarcov úmysel ponechať vecný význam pôvodného ustanovenia. Preto tvrdí žalovaný, že aplikácia právnych predpisov v predmetnom správnom konaní bola správna. Záverom konštatuje žalovaný, že vyššie uvedené skutočnosti dostatočne preukazujú, že žalobca svojim konaním porušil zákon, ako aj to, že napadnuté rozhodnutia, vrátane postupu predchádzajúceho ich vydaniu, sú plne konformné so zákonom a preto navrhol, aby súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu konkrétnych dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že v kontexte týchto je žaloba čiastočne dôvodná a napadnuté rozhodnutia žalovaného je treba zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Predmetom preskúmania v danom prípade bolo rozhodnutie žalovaného vo veci uloženia pokuty za konanie žalobcu v sledovanom období 2005-2010 vyhodnotené ako zneužitie dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. v kontexte konkrétnych námietok žaloby spĺňajúcich požiadavky kladené naň ust. § 249 ods. 2 O.s.p. a teda posúdiť, či vydaniu rozhodnutia predchádzal postačujúco zistený skutkový stav na oboch definovaných trhoch, z tohto či bol vyvodený, pokiaľ ide o kvalifikáciu konania žalobcu a výpočet výšky pokuty, vecne správny právny záver a tento bol súladne s požiadavkami preskúmateľnosti v rozhodnutiach žalovaným zdôvodnený. Ako súd zistil z pripojených administratívnych spisov žalovaného, úrad dňa 22.08.2013 vydal rozhodnutie č. 2013/DZ/2/1/021, ktorému vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo zistenie úradu, ktorý na konci roka 2010 ukončil prvú fázu sektorovej správy a v ktorej identifikoval základné súťažné problémy v sektore železničnej dopravy. V rámci vypracúvania tejto správy úrad oslovil spoločnosti pôsobiace v oblasti železničnej dopravy, z výpovedí ktorých vyplynulo, že v sektore môžu existovať problémy vyplývajúce aj z protisúťažného správania sa štátneho dopravcu - spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., t.j. žalobcu. Z uvedeného dôvodu úrad začal vykonávať všeobecné prešetrovanie v sektore železničnej nákladnej dopravy podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc zo zistení všeobecného prešetrovania úrad dospel k predbežnému záveru, že zo strany žalobcu mohlo dôjsť k porušeniu ust. § 8 zákona a čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podstata možného protisúťažného správania mala spočívať v tom, že žalobca má dominantné postavenie na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, na tomto trhu však pôsobia aj iní, súkromní dopravcovia „SŽD". Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dopravcovia mohli poskytovať služby železničnej nákladnej dopravy je, aby mali k dispozícii rušne ako základný prostriedok, prostredníctvom ktorého sú služby železničnej nákladnej dopravy poskytované. Rušne môžu byť elektrické alebo motorové, pričom elektrické rušne sú efektívnejšie ako motorové. Elektrické rušne, ktoré sú schopné prevádzky v podmienkach SR, má väčšinou k dispozícii len žalobca, ktorý ich svojim konkurentom nechcel predať alebo prenajať. Súkromí dopravcovia preto vo zvýšenej miere používali menej efektívne motorové rušne. Do motorových rušňov je nutné zabezpečiť dopĺňanie nafty. Sieť čerpacích staníc pre motorové rušne je vo vlastníctve žalobcu a tento súkromným dopravcom neumožňoval dopĺňanie nafty do ich motorových rušňov na svojich čerpacích staniciach. Uvedené správanie - obmedzenia žalobcu predať a prenajať elektrické rušne súkromným dopravcom a obmedzenie poskytnúť službu dopĺňania nafty do motorových rušňov súkromných dopravcov na čerpacích staniciach vo vlastníctve žalobcu malo schopnosť obmedziť súkromných dopravcov (konkurentov) efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR a konkurovať tak na tomto trhu. Preto úrad na základe zistených skutočností z vlastného podnetu začal dňa 13. 4. 2012 na základe § 25 ods. 1 zákona v spojení s § 18 ods. 2 Správneho poriadku správne konanie č. 0013/OZDP/2012 voči spoločnosti žalobcu vo veci podozrenia z porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. b) a ods. 6 zákona a čl. 102 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovných oblastiach: možné obmedzenie prenájmu a predaja elektrických rušňov spoločnosti žalobcom ostatným železničným nákladným dopravcom pôsobiacim na území SR v období od 1.1.2005 do 31.12.2010 a možné obmedzenie poskytovania služby tankovania pohonných hmôt do motorových rušňov ostatných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich na území SR, a to v období od 1.1.2005 do 31.12.2010. V rámci správneho konania bola v podnikateľských priestoroch spoločnosti úradom vykonaná inšpekcia podľa § 22 ods. 3 zákona. Výzva pred vydaním rozhodnutia v zmysle § 33 zákona bola účastníkovi správneho konania zaslaná listom č. 196/PMÚ SR/2013 dňa 25. 1. 2013. Žalobca sa listom č. 578/2013 doručenom úradu 13.3.2013 a listom č. 799/2013 doručenom úradu 8.4.2013 (ďalej len „Vyjadrenie 1") vyjadril k predbežným záverom úradu, ktoré mu boli zaslané v zmysle § 33 zákona. Námietkami účastníka konania sa úrad zaoberal a vykonal dodatočné prešetrovanie. Listom č. 1445/PMÚ SR/2013 zo dňa 20.6.2013 úrad zaslal žalobcovi všetky relevantné podklady úradom v rámci dodatočného prešetrovania a podľa § 33 zákona ho vyzval, aby sa k získaným podkladom vyjadril. Vyjadrenie k zaslaným podkladom bolo úradu doručené 22.7.2013 (ďalej len „Vyjadrenie 2"). Námietkami žalobcu obsiahnutými vo Vyjadrení 1 aj Vyjadrení 2 sa úrad zaoberal a rozhodnutie doplnil o skutočnosti ním namietané. Pri preukazovaní, či posudzované konanie podnikateľa Cargo napĺňa znaky správneho deliktu zneužívania dominantného postavenia, úrad aplikoval hmotno-právne normy účinné v čase, kedy k predmetnému konaniu došlo. Vzhľadom na to, že možné protiprávne konanie žalobcu úrad posudzoval od 01.01.2005 do 31.12.2010, aplikoval hmotno-právne ustanovenia zákona v znení zákona č. 465/2002 Z.z., zákona č. 204/2004 Z.z., zákona č. 68/2005 Z.z. a zákona č. 165/2009. Z hľadiska procesného úrad postupoval podľa noriem účinných v čase predmetného správneho konania. A keďže správne konanie začalo dňa 13.04.2012, úrad postupoval podľa zákona v znení noviel platných a účinných v čase konania, t.j. v znení noviel č. 465/2002 Z.z., č. 204/2004 Z.z., č. 68/2005 Z.z., č. 165/2009 Z.z. a č. 387/2011 Z.z. Pritom mal osvedčené úrad, že spoločnosť Cargo je podnikateľom podľa § 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, preto je aj podnikateľom podľa § 3 ods. 2 zákona. Podľa § 25 ods. 3 písm. b) zákona účastníkom konania v prípade zneužívania dominantného postavenia je ten podnikateľ, ktorého činnosť alebo konanie je možným zneužívaním dominantného postavenia. Účastníkom tohto správneho konania bol podľa § 25 ods. 3 písm. b) zákona podnikateľ Cargo, t.j. žalobca. Keďže posudzované konanie prebiehalo v čase účinnosti Nariadenia 1/2003, úrad skúmal, či toto konanie mohlo ovplyvniť aj obchod medzi členskými štátmi. Pre daný prípad úrad zadefinoval tri relevantné trhy, na ktorých pôsobí žalobca. Na úrovni dodávateľskej (upstream) pôsobí na dvoch relevantných trhoch, a to na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Na úrovni odberateľskej (downstream) žalobca pôsobí na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov a na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou jednotlivých vozňových zásielok. Pre tento prípad bol ale relevantný len trh železničnej nákladnej dopravy realizovaný formou ucelených vlakov. Po zadefinovaní relevantných trhov úrad hodnotil postavenie žalobcu na každom z týchto trhov, t.j. či žalobca má alebo nemá na príslušnom trhu dominantné postavenie. Existenciu dominantného postavenia žalobcu vyhodnocoval aj na odberateľskom trhu, i keď to nebolo nevyhnutné robiť. Jedná sa o trh, kde sa prejavujú dopady praktiky a nie o trh, na ktorom dochádza k zneužívaniu dominantného postavenia. Úrad zistil, že na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov okrem žalobcu pôsobia aj iní dopravcovia, pričom žalobca dlhodobo vlastní veľmi vysoký trhový podiel, približne 90% a viac. Od roku 2004, kedy na trh začali vstupovať konkurenční dopravcovia jeho trhový podiel klesal, ale len veľmi pomalým tempom. Konkurenti síce na trh železničnej dopravy formou ucelených vlakov postupne vstupovali, ale nevedeli sa na trhu výraznejšie presadiť - žiadny z konkurentov Carga nemá ani po niekoľkoročnom pôsobení na trhu trhový podiel väčší ako 5%. Medzi trhovým podielom žalobcu a trhovým podielom jeho najbližšieho konkurenta je veľmi výrazný odstup. Zároveň žalobca ako štátny podnik dlhodobo pôsobiaci a v sektore v porovnaní so súkromnými dopravcami vlastní potrebnú infraštruktúru a veľký vozový park (cca 700 rušňov a 14 000 nákladných vozňov). Zo zistení úradu vyplynulo, že žalobca má všetky elektrické rušne vo svojom vlastníctve. Jedná sa o staršie rušne vyrobené v bývalom Československu, ktoré „zdedilo" ako štátny dopravca. Za roky 2005-2010 mu nepribudli žiadne nové elektrické rušne. Čo sa týka úbytku rušňov, tieto boli buď predané alebo vyradené z prevádzky. Podľa vlastného vyjadrenia vyradenie elektrických rušňov z prevádzky bolo z dôvodu poškodenia ich hlavných celkov, pričom oprava poškodenia by bola veľmi nákladná, nerentabilná, nakoľko išlo o výbehové rady HDV. Konkurenti elektrické rušne buď nemajú vôbec (LTE, AWT), alebo majú k dispozícii tiež len staré typy elektrických rušňov. Z uvedeného vyplýva, že elektrické rušne schopné prevádzky v podmienkach SR predstavujú samostatný relevantný trh. V úradom sledovanom období nebolo ÚRŽD vydané povolenie na prevádzkovanie elektrických rušňov na tratiach ŽSR bez obmedzení na žiadne nové typy rušňov. Problémy s infraštruktúrou a dlhé schvaľovacie procesy vytvárali významnú bariéru prístupu k týmto rušňom. Súkromní dopravcovia tak mohli využívať len staré elektrické rušne, ktoré sa už ale nevyrábajú. Jediný významný zdrojom týchto rušňov je žalobca, ktorý na vymedzenom trhu disponuje jednoznačne najväčším počtom rušňov schopných prevádzky v SR a na trhu nie je prítomný konkurent, ktorý by mohol byť dostatočnou alternatívou a konkurenčným obmedzením pre Cargo. Na základe uvedeného úrad konštatoval, že žalobca na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v podmienkach SR má dominantné postavenie v zmysle § 8 ods. 1 zákona ako aj čl. 102 Zmluvy. Úrad za sledované obdobie zanalyzoval všetky transakcie žalobcu týkajúce sa prenájmov a predajov elektrických rušňov, ktoré boli úradu predložené žalobcom. Mal k dispozícii tiež interný materiál žalobcu, z ktorého vyplýva, že Z. Úrad tak zistil, že žalobca predal elektrické rušne niekoľkým spoločnostiam a tiež, že v rokoch 2005 - 2010 aj prenajal elektrické rušne niektorým spoločnostiam. Tvrdí ale že jednalo len o spoločnosti, ktoré žalobcovi nekonkurujú, čo vyplýva napr. aj z interného materiálu Carga, ktorý bol predložený na rokovanie predstavenstva Carga. Spoločnosti LTE, Expres, Expres Slovakia uviedli, že o predaj elektrických rušňov nežiadali. Ani ostatní súkromní dopravcovia, ktorých úrad v rámci konania oslovil (AWT a Lokorail), Cargo o predaj a prenájom elektrických rušňov nežiadali. Z verejne dostupných informácií úradu bolo zrejmé, že záujem súkromných dopravcov o elektrické rušne existoval, ale že už v roku 2006 boli v sektore negatívne skúsenosti so snahou o prenájom elektrických rušňov od Carga. Pritom kapacity elektrických rušňov, ktoré mal žalobca k dispozícii, bolo možné považovať za dostatočné. Existenciu voľných kapacít elektrických rušňov naznačuje napr. vyjadrenie v Marketingovom pláne za roky 2005 a 2006, kde je napr. v rámci SWOT analýzy medzi silnými stránkami Carga uvedená aj „dostatočná kapacita voľných mobilných prostriedkov." V neskorších správach už uvedená skutočnosť nie je vyhodnotená, ale nie je dôvod predpokladať, že sa stav zmenil. V rámci administratívneho konania úrad mal k dispozícii interné materiály spoločnosti Cargo - konkrétne Marketingové plány za roky 2005 - 2011, z ktorých vyplýva, že Y.. Kroky na obranu pred konkurenciou teda žalobca robil vedome, s cieľom udržať si svoje postavenie na trhu a eliminovať vplyv konkurencie na trhu. Správanie sa žalobcu spočívajúce v obmedzení predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a v obmedzení poskytovania služby dopĺňania pohonných hmôt do motorových rušňov na čerpacích staniciach tak prispelo k tomu, že súkromní dopravcovia nedokázali efektívne pôsobiť na trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR, nedokázali sa na trhu razantnejšie presadiť a rásť, a konkurovať spoločnosti Cargo. Úrad vyhodnocoval obmedzovanie predaja a prenájmu elektrických rušňov súkromným dopravcom pôsobiacim v SR a obmedzovanie poskytovania služby doplňovania paliva do motorových rušňov súkromných dopravcov pôsobiacich v SR ako súčasť jednej stratégie zameranej na jeden cieľ a teda za jedno trvajúce porušenie. Úrad vychádzal v hodnotení z toho, že protisúťažné správanie spoločnosti žalobcu, ktoré bolo predmetom tohto správneho konania, naplnilo skutkovú podstatu § 8 ods. 2 písm. b) zákona a čl. 102 písm. b) Zmluvy - teda išlo o praktiku ktorá sa zjednodušenie nazýva odmietnutie dodávať (refusal to supply). Ide o názov, ktorý je všeobecne používaný v rozhodovacej praxi EK, Usmernení Komisie k čl. 82, v judikatúre európskych súdov ako aj v odbornej literatúre (táto praktika spočíva v nasledovnom: dominant má k dispozícii tovar, službu, zariadenie, právo duševného vlastníctva, infraštruktúru, ktoré využíva sám, ale ktoré sú nevyhnutné aj pre ostatných podnikateľov na to, aby mohli pôsobiť a konkurovať dominantovi na tzv. odberateľskom (downstream) trhu. Ak dominant obmedzuje podnikateľom konkurujúcim mu na odberateľskom (downstream) trhu dodávku tovaru, služby, obmedzuje prístup k zariadeniu, infraštruktúre, atď., môže takto sťažovať pôsobenie týchto podnikateľov na odberateľskom (downstream) trhu, čo môže mať za následok ich vytlačenie z trhu alebo obmedzenie ich rastu - a teda zníženie konkurencie na odberateľskom (downstream) trhu. Obdobne je táto praktika vysvetlená aj v Usmernení Komisie k čl. 82). Námietkam žalobcu uvedeným vo Vyjadrení 1 a 2, inak v zásade totožnými s dôvodmi rozkladu a žaloby (z dôvodu duplicity súd neuvádza) úrad v zásade nevyhovel (čiastočné doplnenie dokazovania) a svoje rozhodnutie zo dňa 22.08.2013 č. 2013/DZ/2/1/021 založil na tvrdení o preukázanom skutkovom stave úradom osvedčenom, že žalobca sa v období 01.01.2005-31.12.2010 dopustil na vymedzených trhoch protiprávneho konania hodnoteného ako zneužitie dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy a § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. v platnom znení. Pritom úrad pri zisťovaní existencie dominancie zohľadnil konkurenčnú štruktúru trhu s tým, že sa zameral na posúdenie: - obmedzenia na základe jestvujúcich dodávok od existujúcich konkurentov a ich postavenia na trhu (postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu), - obmedzenia na základe reálnej možnosti budúcej expanzie existujúcich konkurentov alebo vstupu potenciálnych konkurentov na trh (expanzia a vstup na trh), - obmedzenia na základe vyjednávacej sily odberateľov (vyrovnávacia kúpna sila). Prvostupňové rozhodnutie včas žalobca napadol rozkladom obsahovo zhodne ako žalobu odôvodneným najmä voči záverom úradu, že Cargo malo na relevantnom trhu železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR dominantné postavenie podľa § 8 ods. 1 zákona, ako aj podľa čl. 102 Zmluvy, nakoľko na tomto trhu nie je na účastníka vykonávaný významný súťažný tlak vo forme aktuálnej konkurencie, potenciálnej konkurencie alebo vyrovnávacej kúpnej sily. Tvrdil, že úrad nepreukázal, že by z jeho strany dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurenčnú úroveň, obmedzovaniu ponuky služieb pre odberateľov alebo zanedbávaniu kvality služieb v prospech Carga a v neprospech spotrebiteľov, a teda že chýba jeden zo základných predpokladov na preukázanie dominantného postavenia. Taktiež, že nebolo preukázané, že by sa Cargo mohlo správať v značnom rozsahu nezávisle od svojich konkurentov, odberateľov a hlavne od svojich spotrebiteľov, a mať teda dominantné postavenie v súlade s jeho vymedzením v rámci európskeho práva. Uviedol, že jeho trhový podiel 90 % a vyšší je len predbežnou indíciou existencie dominantného postavenia, pričom na jeho správanie vplývali aj iné faktory. Vzniesol námietku aj k argumentácii úradu, že už „samotné trvalo vysoké trhové podiely dominanta indikujú existenciu bariér vstupu na trh a expanzie", ktoré je podľa neho v rozpore s bodom 17 Usmernenia Komisie. Namietal, že úrad pri zisťovaní a preukazovaní dominancie má okrem štruktúry trhu v súlade s bodmi 13 až 15 Usmernenia Komisie zohľadňovať aj obmedzenia na základe jestvujúcich dodávok od existujúcich konkurentov a ich postavenia na trhu (postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu), pričom tieto buď neskúmal, alebo ich skúmal len okrajovo. Žalobca namietal aj voči záverom úradu o vysokých bariérach vstupu na trh železničnej nákladnej prepravy (body 113 a 114 rozhodnutia), vysokých nákladoch nových dopravcov na vstup na predmetný trh a absencii významného súťažného tlaku v podobe aktuálnej, alebo potenciálnej konkurencie (bod 116 rozhodnutia). Má zato, že z rozhodnutí Komisie vyplýva, že v prípade prepravy tovaru alebo zasielateľstva vo všeobecnosti neexistujú žiadne podstatné administratívne, colné alebo iné zákonné bariéry a vstupu nových konkurentov nebráni ani existencia patentov či iných práv duševného vlastníctva. V súvislosti s podmienkami vstupu na trh žalobca poukázal aj na analýzu úradu vyplývajúcu z bodov 111 a 342 prvostupňového rozhodnutia, z ktorej vyplýva, že tieto boli štandardné a porovnateľné s inými členskými štátmi EÚ. V súvislosti s uvedeným odkázal na svoju argumentáciu týkajúcu sa postoja SŽD k prístupu k rušňom a vozňom, ako aj procesu udeľovania povolení vo Vyjadrení 1 a Vyjadrení 2, ako aj ostatných častiach rozkladu, v ktorej nesúhlasil so závermi úradu, že tieto faktory prispievajú k bariéram vstupu na trh. Tvrdí, že bariéry vstupu na trh neboli vysoké, resp. neexistovali. Zároveň žalobca argumentoval, že SŽD v sledovanom období dosahovali kladné hospodárske výsledky, podľa žalobcu väčšinou hneď od vstupu na trh, čo podľa neho svedčí o dostatočnej výnosnosti expanzie, alebo vstupu na trh. V súvislosti so vstupom potenciálnych konkurentov na trh žalobca navrhol doplniť dokazovanie zisťovaním, či potenciálni konkurenti Carga v úradom sledovanom období zvažovali vstup na trh železničnej nákladnej prepravy v rámci SR. V súvislosti s uvedeným namietal, že doplnené dokazovanie úradom bolo nedostatočné, nakoľko ním úrad nezískal údaje o sledovanom období, keďže získal údaje z konania o koncentrácii (údaje za r. 2011), ktoré prebehlo po sledovanom období (2005 - 2010). Preto mal úrad údaje získať priamo oslovením železničných dopravcov najmä z krajín susediacich so SR (napr. ČD Cargo, a.s., PKP Cargo, S.A., MÁV - Trakció, Zrt., Rail Cargo Austria a iní) a tieto údaje zisťovať za sledované obdobie. Tvrdil ďalej žalobca v rozklade, že úrad nedostatočne zohľadnil aj vyrovnávaciu kúpnu silu jeho odberateľov, pričom ani podnik s vysokým podielom na trhu nemusí byť schopný konať v značnom rozsahu nezávisle od odberateľov so značnou vyjednávacou silou. V súvislosti s týmto tvrdí, že v úradom sledovanom období disponovali jeho odberatelia vyjednávacou kúpnou silou z predložených zmlúv medzi 10 najväčšími odberateľmi a žalobcom. Z uvedeného vyplýva, že odberatelia mali možnosti a schopnosti prejsť ku konkurujúcim dodávateľom. O vyrovnávacej kúpnej sile odberateľov svedčia aj verejné tendre vyhlasované v úradom sledovanom období na poskytovanie služieb nákladnej železničnej prepravy, na základe ktorých boli uzatvárané krátkodobé, resp. strednodobé kontakty, čo svedčí o možnosti zmeny dodávateľa a posilňuje pozíciu odberateľov. Vyjednávacia sila odberateľov bola podľa neho podporovaná v sledovanom obdobía aj prevahou ponuky prepravných služieb nad dopytom po prepravných službách zo strany odberateľov v rámci trhu železničnej nákladnej prepravy v SR (a v celej Európe). Uvedenú skutočnosť mal úrad tiež preverovať. Potom žalobca tvrdí, že úrad dostatočne nepreveril všetky faktory ovplyvňujúce vyjednávaciu silu odberateľov a svoje závery založil na nedostatočných dôkazoch, pričom opätovne odkázal na svoje námietky vo Vyjadrení 1 a Vyjadrení 2. Namietal žalobca i voči záverom úradu v bode 346 prvostupňového rozhodnutia, kde bolo konštatované, že protisúťažným správaním Carga došlo k obmedzeniu súťaže na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR. Nesúhlasil žalobca ani so záverom úradu, ktorý tvorí aj základ rozhodnutia, že žalobca si musel byť vedomý záujmu konkurentov o elektrické rušne a si bolo tiež vedomý skutočnosti, že súkromní dopravcovia majú nedostatok rušňov na realizáciu svojich prepráv. Že obmedzoval, že predaj a prenájom elektrických rušňov schopných prevádzky v SR svojim konkurentom napriek dostatočným kapacitám elektrických rušňov. Ďalej, že toto správanie žalobcu bolo vedome cielené na konkurentov čo vyplýva z interných materiálov Carga, z ktorých je zrejmé, že Cargo aktivity konkurentov monitorovalo, vnímalo ich pôsobenie na trhu a ako reakciu na ich rast na trhu navrhovalo rôzne opatrenia. Ani nesúhlasí, že správanie žalobcu bolo cielené na konkurentov dokazuje aj to, že ak aj elektrické rušne niekomu predal alebo prenajal, tak malo vyslovený záujem na tom, aby sa tieto rušne nedostali jeho konkurentom, predaj aj prenájom elektrických rušňov podmieňoval ich nepoužívaním v SR alebo ich predalo alebo prenajal spoločnosti, ktorá Cargu nekonkuruje. Žalobca tiež v rozklade namietal, že na to, aby bolo preukázané zneužitie dominantného postavenia, musia byť splnené kumulatívne podmienky, ktoré aj uviedol, pričom tieto podľa jeho názoru splnené neboli. Vzniesol námietky aj voči záverom úradu týkajúcim sa predaja elektrických rušňov účastníkom konania SŽD, pri ktorých úrad vychádzal z analýzy zmlúv o predaji rušňov SŽD, ako aj interných materiálov účastníka konania a odkázal na svoje námietky, ktoré vzniesol vo svojich vyjadreniach počas prvostupňového konania. Namietal aj voči záverom úradu týkajúcim sa postoja podnikateľa Cargo k prenájmu elektrických rušňov SŽD. Tvrdil, že zmluvy o predaji a prenájme materiálne, a v niektorých prípadoch ani formálno-právne neobmedzovali použitie rušňov v SR, tieto sa mohli podľa jeho názoru dostať do SR a byť prevádzkované na sieti ŽSR a odkázal na svoje vyjadrenia, v ktorých vzniesol námietky už v prvostupňovom konaní. Tvrdil, že neodmietal poskytovať elektrické rušne do prenájmu SŽD, s výnimkou odmietnutia prenájmu jednej rady rušňa v marci 201, t.j. mimo sledované obdobie. Vzniesol tiež námietky vo vzťahu k záverom úradu o jeho komunikácii so SŽDS, pričom odkázal na svoje námietky vznesené vo Vyjadrení 1, s ktorými sa v rozhodnutí vysporiadal prvostupňový orgán. Uviedol, že úrad dospel k záverom o zneužití dominantného postavenia účastníkom v podstate len tým, že účastník odmietol podľa názoru úradu prenajať rušne spoločnosti SŽDS. Podľa ďalšej námietky žalobcu vzhľadom na jeho názor, že žiadosti SŽDS sú jediným dôkazom o tom, kedy SŽD po prvýkrát žiadali účastníka o predaj alebo prenájom elektrických rušňov. Tieto boli po prvýkrát vznesené v r.2009, a nie v roku 2005, k porušeniu podľa jeho názoru mohlo dôjsť najskôr v r. 2009. V súvislosti s uvedeným podľa účastníka konania nie je možné v konaní prihliadať na podľa jeho názoru na ničím nepodložené tvrdenia iných SŽD o osobných rokovaniach, či telefonických rozhovoroch. Namietal voči tomu, že úrad bral do úvahy články v médiách, pričom odkázal na svoje námietky vo Vyjadrení 1, kde namietal, že v prípade úradom zohľadňovaných verejne dostupných informácií ide vo väčšine prípadov o subjektívne vnímanie a hodnotenie určitej otázky redaktormi a nie samotnými SŽD, či inými subjektmi pôsobiacimi v oblasti železničnej nákladnej dopravy. Tiež žiadal o doplnenie dokazovania o to, z akých zdrojov získali elektrické rušne spoločnosti, ktoré prenajímali rušne SŽDS. Opätovne uviedol, že možnosť, že SŽD mali možnosť prenajať si rušne od iných SŽD v SR, resp. zahraničí bola podľa jeho názoru reálna, čo by viedlo k predídeniu protisúťažného správania zo strany účastníka konania. Žalobca namietal aj voči používaniu výrazu „dostatočné kapacity" úradom a uviedol, že pri preukazovaní dominantného postavenia je potrebné vychádzať z prebytočných kapacít, pričom odkázal na svoje argumenty uvedené vo Vyjadrení 1. Ďalej namietal voči spájaniu prenájmu elektrických rušňov a preukazovaním jeho nadbytočnej kapacity. Ďalšie jeho námietky sa týkali argumentácie úradu týkajúcej sa preukazovania a záverov týkajúcich sa nadbytočnej kapacity rušňov podnikateľa Cargo, ako aj pojmov turnusová potreba, evidenčný stav, pričom účastník konania opätovne poukázal na svoje námietky vo Vyjadrení 1, na ktorých trval. Spochybnil metodiku spracovania údajov Carga úradom, namietal, že tento zohľadňované počty rušňov Úrad nesprávne vyhodnotil vzhľadom na obsah pojmov turnusová potreba, evidenčný stav, prevádzková potreba a taktiež, že nadbytočné kapacity rušňov je možné skúmať vždy len ku konkrétnemu typu rušňov a konkrétnemu časovému obdobiu. Namietal tiež, že úradom zohľadňované turnusové potreby sú iba plánom, ktorý sa môže v krátkom čase meniť, a odlišovať sa od skutočnej turnusovej potreby. Namietal aj voči interpretácii výpovedných dôvodov v zmluvách o prenájme elektrických rušňov SŽD úradom. Vo vzťahu k preukázaniu správania Carga s cieľom eliminovať konkurenciu z trhu žalobca odkázal na svoje námietky uvedené vo Vyjadrení 1, na ktorých naďalej trvá. Išlo o jeho námietku týkajúcu sa jeho interpretácie postupov vyplývajúcich z Marketingových plánov spočívajúcich v monitoringu aktivít konkurentov a prijímaní opatrení na udržanie si svojej pozície ako bežnej obchodnej praktiky, ktorá nemôže predstavovať zneužitie dominantného postavenia a namietanie, že jeho správanie nemôže byť vyhodnotené ako zneužitie dominantného postavenia, ak bolo zamerané na poskytnutie prospechu zákazníkom, a nie na upieranie poskytovania určitých služieb účastníkom vo vzťahu ku konkurenčným SŽD. V súvislosti s touto námietkou uviedol, že ak účastník poskytne svojim zákazníkom lepšiu službu (cenovo, organizačne, administratívne) ako SŽD, je predpoklad, že zákazníci budú služby účastníka využívať. Pokiaľ sa v Marketingových plánoch hovorí o vyššie spomenutých opatreniach, tieto opatrenia majú za cieľ poskytnúť zákazníkom žalobcu čo možno najlepšie obchodné podmienky, a tým zákazníkov u neho udržať, prípadne, získať zákazníkov nových. Žalobca ďalej uviedol, že uvedený cieľ je pritom plne legitímny, každý podnikateľ sa snaží svoje pôsobenie na trhu vylepšiť a skutočnosť, že sa snaží uskutočňovať opatrenia v prospech svojich zákazníkov alebo aj v prospech zákazníkov nových, nemôže byť zneužitím dominantného postavenia hoci by to aj malo priamy negatívny dopad na ekonomické postavenie SŽD. Spochybňoval použitie Marketingových plánov ako dôkazu zneužitia dominantného postavenia tým, že nekorešpondovali so skutočnosťou, keďže žalobca voči SŽD realizoval aj aktivity, ktoré by podľa Marketingových plánov uskutočňovať nemal (napr. realizácia údržby, rušňové hospodárstvo, prenájom vozňov a iných technických zariadení), ako aj tým, že podľa jeho názoru tieto neboli záväzné a nemuseli sa plniť. Opätovne uviedol žalobca, že SŽD nemohli na trhu rásť aj z iných dôvodov ako nedostatku rušňov (nedostatok vozňov, personálnych kapacít a finančného zázemia) a ich situáciu by nezlepšil ani dostatok rušňov, pričom namietal, že toto tvrdenie nie je potrebné z jeho strany nijako dokazovať, nakoľko dôkazom tohto tvrdenia sú vyjadrenia samotných materských spoločností SŽD, ktoré vo svojich odpovediach na otázky úradu uviedli, že dôvodom nemožnosti ďalšieho rozvoja SŽD bol aj nedostatok vozňov a rušňov. Účastník konania v súvislosti s uvedeným tvrdil, že vozňov je dostatok, a ak nimi SŽD nedisponujú, toto je dôsledkom ich finančnej nepripravenosti, ktorá zabraňuje ich výraznejšiemu rastu na trhu. Namietal žalobca v rozklade z dôvodov zhodných v žalobe i výšku uloženej pokuty postup a spôsob jej výpočtu (dôvody uvádzané vo vyjadrení žalovaného k žalobe). Rada úradu po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, ako aj spisového materiálu dospela k záveru, že tieto nie sú dôvodné, a preto dňa 05.11.2014 rozhodnutím č. 2014/DZ/R/2/035 rozklad zamietla a prvostupňové rozhodnutie úradu ako vecne správne potvrdila. Mala za to Rada, že prvostupňový orgán dostatočným spôsobom preukázal v rozpore so súťažným právom konanie žalobcu v sledovanom období 2005-2010 na zadefinovaných relevantných trhoch podľa čl. 102 písm. b/ zmluvy a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z., keď bolo preukázané, že na zadefinovaných trhoch žalobca má dominantné postavenie a toto v rozpore so súťažným právom zneužíval. K zásadným námietkam rozkladu Rada sa stotožnila s postupom úradu a jeho závermi, a to predovšetkým v nasledovnom: Podľa Rady úrad v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne odôvodnil svoje závery a vysporiadal sa s námietkami žalobcu vo vzťahu k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa Cargo obmedzovaním poskytovania služieb predaja a prenájmu elektrických rušňov SŽD, ako aj obmedzovaním poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov súkromných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich v SR, a to na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v podmienkach SR, ako aj na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. V tomto správnom konaní boli vo vzťahu k praktike zneužívania dominantného postavenia preukázané všetky dôležité skutočnosti. Úrad preukázal, že žalobca má dominantné postavenie na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR, na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republike, ako aj na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne. Úrad ďalej preukázal, že konaním žalobca spočívajúcim v obmedzovaní predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a obmedzovaní poskytovania služby dopĺňania pohonných hmôt do motorových rušňov na čerpacích staniciach došlo k obmedzeniu súťaže na trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR, a teda toto konanie je zneužitím dominantného postavenia. Takéto správanie Carga obmedzilo schopnosť SŽD efektívne pôsobiť na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov na území v SR, a teda aj schopnosť SŽD konkurovať účastníkovi konania na tomto trhu. Potom sa Rada úradu stotožnila so skutkovými zisteniami úradu aj s právnym posúdením veci. Mala za to Rada, že úrad legitímne a dostatočne preskúmal možnosť zameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu. V súvislosti s námietkami v konaní pred prvostupňovým orgánom, že úrad dostatočne doplnil svoje zisťovanie a svoje závery o nezameniteľnosti predmetných zariadení na zbrojenie rušňov, toto dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil v prvostupňovom rozhodnutí, a preto nepovažovala za potrebné doplniť dokazovanie ďalším oslovovaním SŽD, ZSSK, alebo stanovením znalca. Nesúhlasila Rada, že závery úradu o nezameniteľnosti čerpacích zariadení ZSSK a čerpacích staníc Carga boli postavené iba na vyjadrení ZSSK o kapacitách. Úrad zisťoval viaceré parametre ovplyvňujúce závery o zastupiteľnosti určitých tovarov, a tento záver urobil na základe celého komplexu informácií, nielen z časti vyjadrenia jedného subjektu. Považovala zároveň za správne, že úrad zisťoval od SŽD informácie o možnostiach tankovania paliva do ich motorových rušňov a vzhľadom na predmet konania (preverovanie sprístupňovania čerpacích staníc Carga ako subjektu, ktorý bol podozrivý zo zneužívania dominantného postavenia) sa dotazoval na možnosti zbrojenia rušňov práve na týchto zariadeniach. Úrad zisťoval aj ako konkrétne si SŽD zabezpečujú tankovanie pohonných hmôt pre motorové rušne, v čom sa odlišuje spôsob tankovania na iných zariadeniach ako na zariadeniach Carga. Má zato, že z odpovedí SŽD nevyplynuli skutočnosti rozporné s vyjadreniami ZSSK, resp. dokreslili situáciu v oblasti možnosti získania paliva do motorových rušňov SŽD a viedli spoločne k záveru úradu o nezameniteľnosti čerpacích zariadení ZSSK a čerpacích staníc žalobcu. Podľa názoru Rady úrad pri formovaní záverov o nezameniteľnosti alternatívy čerpania paliva na čerpacích zariadeniach ZSSK a Carga správne zohľadnil, že ku každému poskytovaniu služieb existuje alternatíva použiteľná v špecifických/mimoriadnych situáciách, a teda v mimoriadnych prípadoch, avšak zastupiteľnosť tovarov a služieb sa definuje na štandardných, a nie výnimočných situáciách. Preto Rada po preskúmaní spisového materiálu súhlasila so závermi prvostupňového orgánu o nezameniteľnosti čerpacích zariadení ŽSR a čerpacích staníc Carga. Rada sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu, že ŽSR žiadnym spôsobom neuvádzala kapacitné dôvody, pre ktoré by nemohla poskytovať SŽD službu čerpania paliva do motorových rušňov. A ani nepovažovala za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie vo vzťahu k zameniteľnosti čerpania paliva na čerpacích zariadeniach ŽSR a čerpacích staniciach Carga. Súhlasila s názorom úradu, že nezameniteľnosť týchto služieb bola presvedčivo preukázaná. Rada preto skonštatovala, že závery prvostupňového orgánu vo vzťahu k nezameniteľnosti poskytovania služby čerpania paliva do motorových rušňov na PPS a čerpacích staniciach Carga, ako aj k vymedzeniu priestorového relevantného trhu, sú správne a majú oporu v spisovom materiáli tak ako to vo svojom rozhodnutí bližšie zdôvodnila. Rada po preskúmaní vyjadrenia SŽDS, ktoré podľa žalobcu malo potvrdiť, že je možné zbrojiť rušne v zahraničí aj bez licencie na prepravu v predmetnom štáte zistila, že spoločnosť SŽDS prevádzkuje dopravu aj v Maďarsku a ČR. Taktiež uviedla, že v ČR a Maďarsku je možné zabezpečiť si prečerpávanie PHM v Logistických centrách, pričom v ČR - Břeclavi tieto služby aj využíva. Z uvedeného teda nevyplynulo, že by bolo možné využívať služby čerpania PHM v zahraničí bez toho, aby mal SŽD licenciu na dopravu, nakoľko SŽDS v zahraničí priamo pôsobí. Podľa Rady skutočnosť, že spoločnosti, ktoré poskytujú službu prepravy v zahraničí tam môžu aj čerpať PHM neodôvodňuje rozšírenie priestorového relevantného trhu. Teoretická možnosť SŽD poskytujúcich službu nákladnej železničnej prepravy v zahraničí využiť ako dostupnú alternatívu čerpanie na PPS podľa Rady predstavuje alternatívu použiteľnú iba pre špecifický okruh PPS, avšak toto ju neodôvodňuje považovať za alternatívu ku štandardnej sieti čerpacích staníc na území SR, kde vykonáva svoju podnikateľskú činnosť prevažná väčšina SŽD. Potom úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne zohľadňoval možnosti čerpania PHM v SR SŽD, ktoré poskytujú služby železničnej nákladnej dopravy v SR. Rada po preskúmaní podkladov súhlasila aj so závermi úradu vo vzťahu k možnosti vybudovania vlastných čerpacích staníc SŽD ako alternatívy zabezpečenia čerpania nafty uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí, ktorý túto alternatívu nevyhodnotil ako reálnu, plnohodnotnú, umožňujúcu efektívne súťažiť na predmetnom relevantnom trhu. Tieto čerpacie stanice nie sú z hľadiska kapacity porovnateľné s čerpacími stanicami Carga a AVK nie sú určené pre čerpanie nafty do motorových rušňov používaných v železničnej nákladnej doprave (rady 7xx). Vo vzťahu k námietke žalobcu, že SŽD mali možnosť si takúto čerpaciu stanicu od neho kúpiť/ prenajať, pričom by im nevznikli žiadne ďalšie náklady v podobe odstránenia ekologickej záťaže, či iných investičných nákladov, Rada vyhodnotila za nepravdepodobné, že by žalobca obnovoval svoje zakonzervované zariadenia za účelom ich prenájmu, pričom náklady na odstránenie ekologickej záťaže, či iné investičné náklady by niesol on na vlastnú ťarchu. Aj vo vzťahu k zameniteľnosti individuálneho prečerpávania nafty z auto cisterien do rušňov (tzv. alternatívneho dopĺňania nafty) a dopĺňania paliva na čerpacích staniciach pre rušne Rada mala a má za dostatočne preukázaný postup pri alternatívnom dopĺňaní nafty a jeho náročnosť z administratívneho, organizačného, finančného, aj časového hľadiska ( body 224-226 prvostupňového rozhodnutia). Úrad dostatočne preukázal závery vychádzajúc z informácií poskytnutých ŽSR na internetovej stránke ŽSR, ako aj z vyjadrení SŽD. Rada po analýze postupu uvedeného ŽSR preto jednoznačne dospela k záveru o komplikovanosti procesu zabezpečenia alternatívneho dopĺňania paliva, nakoľko tento zahŕňa získanie viacerých povolení a vyjadrení štátnych orgánov k možnosti takéhoto dopĺňania paliva, zároveň však na získanie týchto vyjadrení netreba splniť iba požiadavky na predloženie písomnej dokumentácie, ale splnenie reálnych požiadaviek na technické a personálne vybavenie. Zároveň podľa Rady žalobca v rozklade, ani vo Vyjadrení k Výzve neuviedol skutočnosti, ktoré by spochybňovali zistenia úradu a Rady vo vzťahu k procesu zabezpečenia alternatívneho dopĺňania paliva a opodstatňovali ďalšie došetrovanie v tejto oblasti. Z uvedených dôvodov Rada nepovažovala za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie v uvedenom smere. Nesúhlasila Rada ani s námietkou žalobcu, že úrad nezisťoval podmienky dopĺňania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach Carga. Úrad uvedenú skutočnosť zisťoval, napr. v prieskume od SŽD, ZSSK, ale aj u samotného žalobcu. Potom Rada považuje postup prvostupňového orgánu vo vzťahu k získavaniu podkladov a informácií potrebných pre rozhodnutie za správny a dostačujúci a vedúci k správnym záverom majúcim oporu v skutkovom stave. Preto nepovažovala požiadavku žalobcu na doplnenie dokazovania a stanovenie znalca za odôvodnenú a tvrdí, že súhrnne vo vzťahu ku všetkým alternatívam platí, že skutkový stav bol preukázaný dostatočne, a navrhované dokazovanie by nemalo vplyv na závery úradu. Rada sa nestotožnila ani s námietkami žalobcu, že prvostupňový orgán nepreukázal jeho dominantné postavenie na relevantnom trhu prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR. Naopak mala za to, že úrad sa v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne vysporiadal so všetkými faktormi potrebnými pre posúdenie dominantného postavenia podnikateľa Cargo v súlade s bodom 12 Usmernenia Komisie k čl. 82 - postavenie dominantného podniku a jeho konkurentov na trhu, bariéry vstupu na trh a vyrovnávacia kúpna sila. Zároveň prvostupňový orgán že správne aplikoval právnu úpravu národného, ako aj európskeho práva, pričom jeho závery sú aj v súlade s príslušnou judikatúrou a vychádzajú z teoretických východísk daných predovšetkým rozhodovacou praxou európskych súdov. Rada úradu zároveň nesúhlasila so žalobcom, podľa ktorého je nevyhnutne potrebné na preukazovanie dominancie preukázať, že by zo strany žalobcu dochádzalo k zvyšovaniu cien nad konkurenčnú úroveň, obmedzovaniu ponuky služieb pre odberateľov alebo zanedbávaniu kvality služieb, nakoľko, ako správne uviedol prvostupňový orgán, tieto faktory vyjadrujú skôr ekonomickú definíciu dominancie, a nie faktory preukazovanie dominancie uvedené v bode 12 Usmernenia Komisie k čl. 82. Vzhľadom na uvedené sa Rada stotožnila so závermi prvostupňového orgánu, ktorý správne posúdil, že podnikateľ Cargo mal na relevantnom trhu prepravy realizovanej formou ucelených vlakov v SR v sledovanom období dominantné postavenie. Súhlasila o.i. Rada, že v rámci analýzy štruktúry trhu sa úrad dostatočne zaoberal aj konkurentmi žalobcu a vývojom ich trhových podielov a uvedené faktory správne vyhodnotil. Rada mala za preukázané, že jediný subjekt, ktorý dlhodobo dosahoval stabilne veľmi vysoké trhové podiely bol žalobca. Z ostatných spoločností vykonávajúcich železničnú prepravu (cca 22 spoločností) je možné považovať za účastníkov trhu len niektoré z nich, nakoľko niektoré vykonávajú železničnú nákladnú prepravu len pre vlastnú potrebu. Z tých spoločností, ktoré pôsobia na trhu je ďalej možné len niektoré považovať za konkurentov Carga, avšak s trhovými podielmi výrazne nižšími (cca do 5 %) ako mal žalobca (cca 90 %), pričom takéto mimoriadne veľké odstupy žalobcu a jeho konkurentov boli udržiavané dlhodobo. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že SŽD mali na trhu v sledovanom období veľmi nízke trhové podiely, pohybujúce sa v desatinách percent až niekoľko málo percent. Konkurenti Carga sa na predmetnom relevantnom trhu nedokázali dlhodobo výrazne presadiť a ohroziť jeho pozíciu. Bez ohľadu na zúčastňovanie, resp. nezúčastňovanie sa SŽD na tendroch, vzhľadom na dlhodobo veľmi vysoký podiel žalobcu na trhu, ktorý žalobca nespochybnil, ako aj vzhľadom na číselné hodnoty namietanej expanzie konkurentov žalobcu mala Rada úradu za preukázané, že žalobca mal možnosť správať sa na predmetnom relevantnom trhu nezávisle od svojich konkurentov a stotožňila sa s prvostupňovým orgánom, ktorý nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie týkajúce sa žalobcom namietanej expanzie jeho konkurentov na trhu, a ich účasti na tendroch. Rada úradu zároveň dospela k záveru, že úrad sa v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s faktorom bariér vstupu na predmetný relevantný trh. V bodoch 111-114, 125-128 prvostupňového rozhodnutia preukázal existenciu legislatívnych, technických, ekonomických, ako aj administratívnych trvale vysokých bariér vstupu na trh. Zároveň správne uviedol, že už samotné trvalo vysoké trhové podiely dominanta (ktoré žalobca na trhu železničnej nákladnej dopravy v SR bezpochyby má), indikujú existenciu bariér vstupu na trh a expanzie. S bariérami vstupu na trh súvisí aj potenciálna konkurencia, nakoľko sila potenciálnej konkurencie je práve ovplyvnená vstupnými bariérami na trh. Napriek uvedenému úrad v tomto smere doplnil dokazovanie získaním podkladov predložených žalobcom, ako aj inými subjektmi v správnom konaní č. 0025/OK/2012 vo veci koncentrácie, ktorej bol žalobcom účastníkom. Z týchto podkladov považovaných úradom za skutočnosti známe úradu z jeho úradnej činnosti, jednoznačne vyplynuli skutočnosti potrebné pre toto konanie. Ani z úradom uskutočneného dokazovania, ani z doplnených informácií nevyplynulo, že by žalobcom uvedené zahraničné subjekty zvažovali vstup na relevantný trh nákladnej železničnej dopravy v SR. Navyše, s takýmto vstupom by boli spojené zvýšené ekonomické a administratívne náklady tvoriace bariéry vstupu na predmetný relevantný trh. Vzhľadom na dostatočný rozsah informácií získaných úradom z predmetného konania o koncentrácii sa Rada stotožnila so závermi prvostupňového orgánu vo vzťahu k návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania v uvedenom zmysle. Zároveň Rada nevzhliadla problém v tom, že úrad získal informácie v dodatočnom šetrení, ktoré vykonal v súlade s námietkami žalobcu vznesenými vo Vyjadrení 1 z konania o koncentrácii č. 0025/OK/2012, nakoľko z informácií takto získaných vyplynulo, že oslovené spoločnosti na predmetnom relevantnom trhu nepôsobili v minulosti, resp. pôsobili v malom rozsahu, pričom svoje aktivity neplánovali rozšíriť. Čas zisťovania skutočností nemení nič na reálnom skutkovom stave, ktorý oslovené spoločnosti uviedli. Použitie skutočností známych Úradu z jeho úradnej činnosti je plne v súlade s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je taktiež v plnej kompetencii správneho orgánu určenie rozsahu a spôsobu zisťovania podkladov pre rozhodnutie. Rada sa nestotožnila ani s tvrdením žalobcu, že sa vyrovnávacou kúpnou silou nezaoberal (body 132 - 138 prvostupňového rozhodnutia). Rada sa nestotožnila s námietkou žalobcu týkajúcou sa skutočnosti, že údaje získané úradom v dodatočnom šetrení nemajú relevanciu. Úrad dostatočne odôvodnil použitie týchto údajov, ktoré získal najmä zo správneho konania č. 0025/OK/2012 vo veci koncentrácie tým, že v zozname najväčších zákazníkov Carga v úradom sledovanom období (2005-2010) nie sú významné rozdiely. Súhlasila Rada aj so závermi prvostupňového orgánu vo vzťahu k preukazovaniu dopadov zneužívania dominantného postavenia podnikateľom Cargo. Prvostupňový orgán správne uviedol v bode 419 a 420 prvostupňového rozhodnutia, že pri preukazovaní dominantného postavenia úrad nie je povinný preukazovať konkrétne dopady praktiky, resp. konkrétnu ujmu vzniknutú konkrétnym subjektom, pričom tento záver podložil odkazom na prípadové právo Komisie, konkrétne jedným z posledných rozhodnutí Komisie vo vzťahu k praktike odmietnutia dodávať. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že preukázanie skutočného dopadu na trh je zákonnou podmienkou pre uloženie a stanovenie výšky základnej sumy pokuty podľa § 38 ods. 10 zákona Rada uviedla, že v tomto prípade sa v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou dopad na trh predpokladá pri narušení štruktúry trhu dominantom, ktoré predstavuje závažný zásah do trhového prostredia. Preukazovať konkrétne dopady na trh nie je pri preukazovaní dominantného postavenia nevyhnutné a úradom vykonané dokazovanie v bodoch 328 - 347 prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k dopadom praktiky úrad uskutočnil napriek tomu, že nebol povinný takéto dokazovanie vykonať, za účelom lepšieho zobrazenia skutočnosti. Rada navyše poukázala na skutočnosť, že úrad v záujme presvedčivosti a v súlade s praxou Komisie podporil svoje tvrdenia použitím ukazovateľov medzinárodného porovnania, ktorá v prípadoch, kde je to vhodné taktiež nad rámec základného dôkazného rámca demonštruje dopady praktiky na základe porovnávaní rôznych medzinárodných štatistík, ukazovateľov a pod. Rada preto nesúhlasila s námietkou žalobcu, ktorý namietal súvislosť medzi preukazovaním jeho zneužívania dominantného postavenia a úradom použitými ukazovateľmi medzinárodného porovnania, nakoľko z predmetnej analýzy úradu jasne vyplynulo, že napriek porovnateľnému legislatívnemu rámcu otvárajúcemu konkurenciu na trhu (obdobnému ako v iných krajinách EÚ), štruktúra trhu v SR v dôsledku zneužívania dominantného postavenia účastníkom neumožňuje rozvoj súťaže na tomto trhu (na rozdiel od iných krajín EÚ, kde pri porovnateľnej legislatíve súťaž funguje). Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa nemožnosti dopadu obmedzujúcich ustanovení v zmluvách o kúpe/prenájme elektrických nákladných rušňov na konkurenčné prostredie v SR, Rada uviedla, že skutočnosť obmedzujúcich ustanovení obsiahnutých v zmluvách o predaji/prenájme elektrických rušňov, na základe ktorých predmetné SŽD nemohli pôsobiť v SR, ani keby mali o to záujem a snahu vybaviť si licenciu na pôsobenie v SR, úrad nezohľadňoval s úmyslom vyhodnotiť dopad predmetného správania účastníka konania na trh. Skutočnosťou, ktorá bola ale jednoznačne preukázaná, a ktorú nepopiera ani sám žalobca, teda že Cargo uzatváralo zmluvy o predaji/ prenájme elektrických rušňov len so spoločnosťami, ktoré mu nekonkurovali, a Z., preukazoval praktiku zneužívania dominantného postavenia podnikateľom Cargo. Zároveň úrad zneužívanie dominantného postavenia žalobcom preukázal aj ďalšími skutočnosťami obsiahnutými v tomto rozhodnutí. Rada úradu preto po preskúmaní spisového materiálu súhlasila so závermi úradu v prvostupňovom rozhodnutí. Námietka, že úrad dospel k záverom o zneužití dominantného postavenia žalobcom len s ohľadom na odmietnutie žalobcu prenajať rušne SŽDS považovala za nepravdivú. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne preukázal zneužitie dominantného postavenia žalobcom nielen prostredníctvom analýzy zmlúv o predaji/prenájme elektrických rušňov, ale aj analýzou jeho dlhodobého správania v celkovom kontexte prípadu. V priebehu správneho konania úrad preukázal, že žalobca mal vedomosť o záujme SŽD o elektrické rušne, ktorých mali nedostatok na realizáciu svojich prepráv a napriek tomu, že disponovalo dostatočnými kapacitami elektrických rušňov, tieto Cargo svojim konkurentom nesprístupňovalo v záujme eliminácie konkurencie. To, že uvedené správanie žalobcu bolo zamerané na elimináciu konkurencie, vyplýva aj z jeho interných materiálov, ktoré W.. Súhlasila Rada aj so závermi prvostupňového orgánu vo vzťahu ku komunikácii spoločnosti SŽDS a Carga, kde úrad dospel k záveru, že Cargo opakovane odmietlo prenajať rušne tomuto subjektu. V súvislosti s uvedeným Rada poukázala na skutočnosť, že odmietnutie prístupu nemožno zužovať iba na fyzickú odpoveď účastníka, v ktorej výslovne uvedie, že neprenajme rušne. Termín „odmietnutie" označuje výsledok resp. cieľ, ktorý si dominant želá dosiahnuť a ktorý môže byť klasifikovaný ako zneužitie dominantného postavenia, avšak k tomuto výsledku sa možno dopracovať rôznymi spôsobmi a prostriedkami. Takýmto odmietnutím môže byť situácia, keď dominant vôbec alebo veľmi neskoro reaguje na žiadosť podnikateľa (t.j. tak, že žiadateľovi vzniká časový deficit pri hľadaní alternatívneho riešenia pre svoju neuspokojenú požiadavku). V takomto prípade síce formálne k odmietnutiu nedošlo, ale ide o efektívne de facto odmietnutie (bod 79 Usmernenia Komisie „nie je potrebné, aby došlo ku skutočnému odmietnutiu zo strany dominantného podniku; „konštruktívne odmietnutie" je dostatočné. Konštruktívne odmietnutie by mohlo napríklad nadobudnúť formu prílišného omeškania alebo iného negatívneho ovplyvnenia dodávok výrobku, alebo by dodávky mohli byť viazané na neprimerané podmienky"). Mala tiež zato, že bolo dostatočne preukázané, že žalobca opakovane bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu nereagovalo na žiadosť SŽDS. Jeho argument, že sa tak dialo, lebo žiadosti neboli dostatočne presné, neobstojí, lebo počas predmetnej komunikácie alebo o upresnenie nežiadal (a ani nijako ináč nereagoval), alebo na jeho žiadosť SŽDS svoju požiadavku operatívne upresnil, a k vyhoveniu žiadosti vo vzťahu k rušňom aj tak nedošlo. Vzhľadom na uvedené neobstojí ani argument žalobcu o dôkladnom zvažovaní žiadosti. Rada úradu tiež považovala za preukázané, že záujem zo strany SŽD o získanie elektrických rušňov ako aktív umožňujúcich pôsobiť v oblasti nákladnej železničnej prepravy v záujme konkurovať žalobcovi, ako aj iným SŽD existoval, a to či už prostredníctvom kúpy, alebo nájmu rušňov u žalobcu. Zároveň je podľa Rady preukázané, že žalobca mal vedomosť o tom, že SŽD majú nedostatok rušňov na realizáciu svojich prepráv. Taktiež považovala za preukázané, že žalobca si bol tohto záujmu vedomý, nakoľko monitoroval aktivity konkurentov na trhu ich vstup na železničné trate SR za účelom uskutočňovania prepráv udelenými vlakmi hodnotila ako faktor s nepriaznivým dopadom na jeho prepravné výkony a prijal opatrenia, aby J.. Toto vyplýva z mnohých ustanovení Marketingových plánov za roky 2005-2011, SWOT analýz, ako aj z pX. uvedené. K namietanému pojmu „dostatočná kapacita" Rada uviedla, že z kontextu rozhodnutia je zrejmé, že úrad tento pojem vnímal ako kapacitu, ktorá v sebe zahŕňala jednak rušne, ktoré potreboval žalobca pre svoje vlastné podnikateľské aktivity, jednak prebytočné rušne, ktoré tento mohol prenajať/predať. Rovnako nesúhlas vyslovila Rada s námietkami žalobcu týkajúcimi sa vyhodnotenia podkladov získaných prvostupňovým orgánom. Poukázala na skutočnosť, že žalobca napriek spochybňovaniu postupu a vyjadrenia úradu ku kapacitám nepredložil žiadne konkrétne prepočty kapacít, ktoré by sa vzťahovali na roky 2005-2010. Aj preto považovala postup v prvostupňovom rozhodnutí za správny, a dostatočne objasňujúci jeho postup pri spracovávaní získaných údajov o počte rušňov žalobcu a jeho nadbytočných kapacitách. Ak žalobca namietal, že pojmy turnusová potreba a evidenčný stav nezohľadňujú presne realitu, úrad v bode 301 prvostupňového rozhodnutia vysvetlil svoj postup pri spracovávaní údajov, ktorý Rada považuje za správny a umožňujúci získať predstavu o voľných kapacitách žalobcu. O tom, že výpočty úradu o dostatočných voľných kapacitách rušňov žalobcu majú relevanciu svedčí podľa názoru Rady aj obsah interných materiálov podnikateľa Cargo, ako aj podklady získané úradom v rámci jeho úradnej činnosti - konkrétne podklady predložené žalobcom v konaní o koncentrácii týkajúcej sa vytvorenia spoločného podniku, ktorého účastníkom bol aj žalobca. Napriek tomu, že v rokoch 2005-2008 boli výkony vyššie, údaje sú porovnateľné, nakoľko Cargo malo aj vyššie počty elektrických rušňov. Vzhľadom na uvedené Rada považovala za preukázané, že žalobca disponoval voľnými kapacitami rušňov. Neobstojí ani námietka o potrebe zvažovania údajov o každej rade rušňov zvlášť (vzhľadom na to, že takmer pri všetkých radách rušňov malo Cargo výrazné % voľných kapacít). Rada tiež nesúhlasila s námietkou, že voľné kapacity je potrebné posudzovať konkrétne vo vzťahu ku každej žiadosti, nakoľko úrad preukázal, že žalobca odmietal predaj/prenájom elektrických rušňov bez ohľadu na rady rušňov, resp. bez vedomosti o konkrétnych radách, ktoré boli predmetom žiadostí SŽD (s výnimkou predaja/ prenájmu nekonkurujúcim spoločnostiam). Z informácií získaných úradom v tomto správnom konaní nevyplynulo, že by boli žiadosti SŽD odmietané s poukázaním na nemožnosť plnenia vo vzťahu ku konkrétnemu radu rušňov. Vo vzťahu k námietke žalobcu vzťahujúcej sa k časovému hľadisku turnusovej potreby a spochybnenia jej platnosti v krátkom čase po jej vypracovaní Rada uviedla, že z odpovedí SŽD vyplynulo, že zmluvy o preprave sú uzatvárané väčšinou na rok od 1.1. do 31.12., čomu zodpovedalo aj uzatváranie zmlúv o prenájme rušňov na minimálne ročné obdobie. Rovnako žalobca plánoval svoje voľné kapacity, a prijímalo na základe turnusových potrieb dôležité rozhodnutia vo vzťahu k rušňom na viac rokov dopredu. Vzhľadom na uvedené zo získaných podkladov a informácií nevyplynulo, že by rozdiel medzi plánovanou a skutočnou turnusovou potrebou znemožnil zohľadňovanie plánovanej turnusovej potreby pri posudzovaní voľných kapacít Carga. Na uvedené nemá vplyv ani tvrdenie účastníka konania o možnosti vypovedať zmluvy o prenájme rušňov v podstate kedykoľvek v prípade nedostatku rušňov pre Cargo aj bez výslovnej klauzuly toto umožňujúcej. Rada poukázala na skutočnosť, že v prípade, že by žalobca takto vnímal možnosť vypovedať kedykoľvek svoje nájomné zmluvy, ak by mal neočakávane nedostatok rušňov, strácajú relevanciu, resp. tomuto odporujú jeho vyššie uvedené tvrdenia o nemožnosti prenajať rušne z dôvodu nedostatočnosti jeho kapacít. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa vnímania postupov vyplývajúcich z Marketingových plánov spočívajúcich v monitoringu aktivít konkurentov a prijímaní opatrení na udržanie si svojej pozície ako bežnej obchodnej praktiky, ktorá nemôže predstavovať zneužitie dominantného postavenia Rada dospela k rovnakým záverom ako prvostupňový orgán. Postup žalobcu vníma v kontexte celého prípadu, a teda toho, že Cargo má na trhu železničnej nákladnej prepravy dominantné postavenie, jeho správanie spadá pod súťažné pravidlá týkajúce sa správania dominantov zabezpečujúce verejný záujem na nezneužívaní takéhoto postavenia dominantom s cieľom zachovania efektívnej štruktúry súťaže, v záujme pozitív pre rozvoj konkurenčného prostredia a prospechu pre spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené je akékoľvek správanie Carga ako dominanta podrobené kritériám nezneužívania dominantného postavenia na rozdiel od akéhokoľvek iného subjektu na trhu, ktorý takéto postavenie nemá. Z predmetných ustanovení Marketingových plánov v spojení s inými dôkazmi v rozhodnutí vyplynulo, že Cargo výsledky monitorovania konkurencie použilo v záujme udržania si postavenia na trhu na prijímanie opatrení spôsobom, ktorý mu umožňovalo jeho dominantné postavenie tak, aby znemožnil svojim konkurentom rozvoj na uvedenom trhu, a teda svoje dominantné postavenie zneužil vo svoj prospech neposkytovaním služieb konkurentom. Prvostupňový orgán uvedené preukázal tak ustanoveniami z Marketingových plánov, ale aj inými dôkazmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí (napr. Y., ktoré vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa interpretácie pojmu „mobilné prostriedky" v Marketingových plánoch mala Rada jednoznačne za preukázané, že opatrenia, ktoré žalobca prijal na základe analýzy situácie na trhu, a správania svojich konkurentov s cieľom zamedziť konkurenciu SŽD sa vzťahovali aj na poskytovanie prenájmu elektrických rušňov. Toto jednoznačne vyplýva okrem iného z jeho odmietavého prístupu v rámci prenájmu rušňov, prenajímania rušňov SŽD, ktoré mu nekonkurovali, ako aj zo znenia zmlúv o prenájme, do ktorých boli na základe príkazu vrcholných predstaviteľov Carga dopĺňané ustanovenia, J.. Ďalej Rada po preskúmaní napadnutého rozhodnutia skonštatovala, že úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca umožnil doplňovať naftu na svojich čerpacích staniciach, pričom cena bola stanovená formou fixného poplatku za liter a fixnej prirážky. Považovala za preukázané, že neposkytovaním služby dopĺňania paliva do motorových rušňov SŽD, títo boli znevýhodnení v súťaži so žalobcom, ktorý ako jediný vlastnil zariadenia na čerpanie paliva umožňujúce SŽD vytvárať efektívny konkurenčný tlak. Stotožnila sa so závermi úradu v prvostupňovom rozhodnutí, že pre SŽD neexistovali iné efektívne alternatívy čerpania paliva. Toto sa preukázalo primárne na základe vyjadrení vlastníkov predmetných čerpacích zariadení, ako aj reálnou situáciou na trhu potvrdenou vyjadreniami SŽD. Preto Rada súhlasila so záverom prvostupňového orgánu vo vzťahu k navrhovanému dokazovaniu o nepotrebnosti a nerealizovateľnosti navrhovaného doplňovania dokazovania. Zároveň poukázala na skutočnosť, že hoci žalobca nie vždy musí disponovať vyčerpávajúcimi dôkazmi o skutočnostiach, ktoré namieta, v prípade, kedy tvrdí, že je presvedčený o opaku záverov úradu založených na súbore dôkazov (ako napr. v prípade tvrdenia, že si SŽD zabezpečujú PHM lacnejšie ako by tomu bolo od Carga), nie je možné vykonávať rozsiahle dokazovanie len na základe teoretického tvrdenia bez jedinej indície dokladajúcej toto tvrdenie. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného preukázania jednoduchšieho čerpania paliva na čerpacích staniciach účastníka ako prečerpávanie z auto cisterny, resp. nedostatočného zisťovania organizačnej, logistickej, časovej a administratívnej náročnosti čerpania PHM Rada uviedla, že táto nekorešponduje so skutočnosťou. Zo spisového materiálu vyplynulo, že úrad v dostatočnom rozsahu preskúmaval namietané skutočnosti, porovnával organizačnú, logistickú, časovú a administratívnu náročnosť čerpania PHM na čerpacích staniciach Carga a alternatívny spôsob tankovania súkromných dopravcov. Úrad za účelom zistenia informácií oslovoval SŽD, ZSSK, ako aj žalobcu. Rada potom dospela k záveru, že zmena spôsobu kladenia otázok tak, ako to žalobca navrhoval, by nič nemenila na podstate informácií poskytnutých oslovenými subjektmi, nakoľko tieto boli jasné, jednoznačné a vzájomne si neodporujúce. Vo vzťahu k vyjadreniu ZSSK Rada uviedla, že toto bolo správne zohľadnené úradom v kontexte ostatných dôkazov a má za jednoznačne preukázané, že dopĺňanie PHM na čerpacích staniciach Carga v porovnaní s tankovaním PHM z auto cisterien je zásadne jednoduchšie. Rada úradu sa po dôkladnom preskúmaní námietok žalobcu, ako aj všetkých podkladov získaných prvostupňovým orgánom v priebehu tohto správneho konania a všeobecného šetrenia v plnom rozsahu stotožnila so závermi úradu v prvostupňovom rozhodnutí a mala za preukázané, že žalobca odmietal poskytovať službu čerpania paliva do motorových rušňov svojim konkurentom, pričom toto bolo súčasťou jeho stratégie vyplývajúcej z Marketingových plánov. Uvedenú skutočnosť, a teda že neposkytovali palivo do motorových rušňov SŽD priznal sám žalobca v rozklade. Nestotožnila sa Rada ani s námietkou žalobcu vo vzťahu k záverom úradu v bode 367 prvostupňového rozhodnutia, pričom tieto považuje za dostatočne odôvodnené a súhlasí s argumentáciou úradu. Prvostupňový orgán správne vychádzal zo skutočnosti, že žalobca vzhľadom na kontinuitu vlastníckych vzťahov štátu uvedenú v tomto rozhodnutí elektrické rušne a čerpacie stanice získal pred niekoľkými desiatkami rokov od svojho predchodcu, a nie vlastným samostatným pôsobením na trhu, pričom bol ako jediný železničný nákladný dopravca SR dlhodobo chránený pred konkurenciou, ktorá prvé roky jeho pôsobenia nemala možnosť vstúpiť na trh. Rada úradu súladne s prvostupňovým orgánom dospela k záveru, že postavenie žalobcu financovaného zo štátnych zdrojov sa vyvinulo pod ochranou osobitných, resp. výhradných práv, a preto nie je možné aplikovať na jeho činnosť úvahu o tom, že by uloženie povinnosti dodávať mohlo mať nepriaznivý vplyv jeho stimuly ako majiteľa vstupných aktív investovať alebo inovovať na dodávateľskom trhu, či už ex ante alebo ex post. Vzhľadom na uvedené podľa Rady nie je relevantná námietka žalobcu, že postihnutie spoločnosti za praktiku odmietnutia dodávať by viedlo k mareniu stimulu investovať a inovovať. Odhliadnuc od uvedeného Rada navyše poukázala na skutočnosť, že napriek tomu, že bremeno dôkazu o existencii okolností predstavujúcich porušenie čl. 102 Zmluvy a § 8 nesie úrad, je na podnikateľovi v dominantnom postavení, aby počas konania predložil objektívne zdôvodnenie svojho správania a podporil ho argumentmi a dôkazmi. Následne je na úrade, aby zhodnotil, či argumenty a dôkazy predložené podnikateľom sú presvedčivé a či predložené tvrdenia sú akceptovateľné. K námietke týkajúcej sa použitia verejne dostupných zdrojov, konkrétne článkov v médiách ako podpory tvrdenia úradu Rada články v médiách zohľadňovala v celkovom kontexte prípadu ako doplňujúce, na dokreslenie situácie preukázanej inými dôkazmi. Ani vo vzťahu k námietke týkajúcej sa preukazovania žiadostí SŽD o poskytovanie služieb podľa Rady nie je správne jednotlivé dôkazy vytŕhať z kontextu ako to urobil žalobca. Každý z nich mal v argumentácii úradu svoje miesto a úrad ich použil v tomto správnom konaní ako dôkaz o protisúťažnom správaní účastníka konania ako celok. Okrem vyjadrení SŽD, a to s, alebo bez písomných dôkazov, vychádzala Rada aj z vyjadrení účastníka konania, podkladov predložených účastníkom konania dobrovoľne, ako aj získaných úradom v rámci inšpekcie, nezávislých subjektov ako ÚRŽD, ZSSK, ŽSR, verejne dostupných zdrojov (články v médiách, ale aj podklady pre rokovanie vlády SR - Analýza fungovania železničných spoločností), skutočností známych úradu z jeho úradnej činnosti (všeobecné šetrenie, ktorého výsledkom je Sektorová štúdia, ako aj správne konanie vo veci koncentrácie, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie). S ohľadom na uvedené Rada nepovažovala, námietku účastníka konania uvedenú v tomto bode za relevantnú a opätovne poukázala na to, že vyhodnocovala celý komplex dôkazov, ktoré sa navzájom dopĺňali a ako celok tvoria podklad pre rozhodnutie. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcim sa dôkazného štandardu v predmetnom správnom konaní vychádzala Rada zo znenia Správneho poriadku, ktorý neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú silu. A v danom prípade Rada dospela k záveru, že úrad v predmetnom správnom konaní uniesol dôkazné bremeno a naplnil zásadu materiálnej pravdy. Zároveň pri zvažovaní potreby ďalšieho dokazovania zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu správneho konania, v prvostupňovom rozhodnutí tieto vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a dostatočne odôvodnil svoje závery. Vzhľadom na namietané rozpory úrad vykonal dodatočný prieskum tam, kde to bolo potrebné a účelné. Zároveň úrad v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne uviedol, ku ktorým dôkazom sa nakoniec vo svojom hodnotení priklonil, a z akého dôvodu. Rada neuznala ani námietky vo vzťahu k výške uloženej pokuty, posudzovaného obdobia ani spôsobu jej výpočtu a obratu, z ktorého úrad pri výpočte vychádzal. Podľa Rady úrad správne ako východisko pre určenie pokuty ako sankcie za porušenie povinnosti vzal relevantný obrat podnikateľa, t.j. obrat dosiahnutý žalobcom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, keďže takýto obrat má povahu presného ukazovateľa rozsahu protiprávneho konania na danom trhu. V prípade posudzovaného protisúťažného správania bola úradom správne vzatá na účely výpočtu pokuty suma XXX XXX tis. eur Rada úradu sa s jeho závermi stotožňuje. Rovnako Rada námietkam pokút vo vzťahu k pokute neuznala dôvodmi k námietke týkajúcej sa začiatku posudzovaného obdobia uviedla, že Cargo vzniklo ako spoločnosť zabezpečujúca železničnú nákladnú dopravu po rozdelení spoločnosti Železničná spoločnosť, a.s. na Cargo a ZSSK zabezpečujúcej železničnú osobnú dopravu 1.1.2005. Dôvodom oddelenia osobnej a nákladnej dopravy pôvodne prevádzkovanej jednou spoločnosťou - Železničnou spoločnosťou a.s., bolo odstránenie krížových dotácií zo ziskovej nákladnej dopravy na stratovú osobnú dopravu. Prvé, čiastočné otvorenie trhu v oblasti železničnej nákladnej dopravy sa uskutočnilo v roku 2003 a súkromní dopravcovia začali pôsobiť na trhu od roku 2004, pričom uvedené vytváralo trhové prostredie, v ktorom pôsobila a prijímala svoje stratégie Železničná spoločnosť, a.s., ako aj jej nástupca v oblasti železničnej nákladnej dopravy - spoločnosť Cargo. Železničná spoločnosť, a.s., ZSSK, aj Cargo boli, resp. sú vlastnené štátom, ktorý prostredníctvom nich zabezpečoval poskytovanie služieb osobnej, aj nákladnej železničnej dopravy v SR. Prechod zabezpečovania poskytovania služieb železničnej nákladnej dopravy na Cargo teda neznamenal zásadnú zmenu z pohľadu zmeny vlastníka, resp. stratégie jeho pôsobenia na trhu, preto Rada úradu hodnotí vznik spoločnosti Cargo v kontexte pôsobenia na trhu železničnej nákladnej dopravy jeho predchodcom, Železničnou spoločnosťou a.s. V súvislosti s uvedeným Rada poukázala na zmluvu o kúpe/prenájme z roku 2004 preukazujúcej kontext uvedenej praktiky, ako aj ustanovenia Marketingových plánov, kde samotný účastník konania analyzuje situáciu na trhu aj s ohľadom na obdobie, v ktorom pôsobil jeho predchodca. Vzhľadom na uvedené sa Rada stotožnila so závermi úradu v prvostupňovom rozhodnutí, ktorý začiatok prešetrovania správania spoločnosti Cargo od roku 2005 naviazal na skutočnosť, že významnejšia aktivita jeho konkurentov na trhu začala v tomto období a vzhľadom na dôkazy získané v tomto správnom konaní sa preukázalo protisúťažné správanie už od roku 2005, pričom Cargo už od svojho vzniku uplatňovalo protisúťažnú stratégiu správania zameranú voči svojim konkurentom (napr. Marketingový plán Cargo na rok 2005). Aj vo vzťahu k stanoveniu konca posudzovaného obdobia Rada súhlasí s prvostupňovým orgánom, podľa ktorého dôvodom postihu správania Carga do konca roku 2010 bola skutočnosť, že jednoznačne preukázal porušenie zákona do konca roka 2010 (údaje, ktoré získal, boli relevantné do konca roka 2010). Potom i teda považuje za dostatočné preukázanie trvania porušovania zákona od 1.1.2005-31.12.2010 na základe - Marketingových plánov za roky 2005-2011 (Marketingový plán za rok 2011 úrad zohľadnil ako finálny dokument), z ktorých jednoznačne vyplynulo, že Cargo A., - Zmlúv o predaji prenájme rušňov Carga uzatvorených v rokoch 2005 - 2010 so súkromnými prepravcami, z ktorých vyplynulo, že si v nich Cargo zabezpečovalo udržanie svojej pozície na trhu - zo správania Carga v rámci jeho komunikácie so SŽD prejavujúcimi záujem o kúpu/ prenájom rušňov, resp. možnosť tankovania, vo vzťahu ku ktorému úrad preukázal priame odmietnutie uzatvorenia zmluvy, ale aj správanie Carga, ktoré je možné považovať za tzv. de facto odmietnutie, resp. ktoré bolo spôsobilé vyvolať v SŽD správanie, kedy o prenájom žiadali iba ústne, resp. výslovne oň nežiadali, lebo si boli vedomí situácie na trhu, pričom vychádzali zo skúsenosti iných SŽD, - zo samotného vyjadrenia podnikateľa Cargo, ktoré potvrdilo, že po dôkladnom zvážení žiadostí SŽD o využívanie jeho zariadení na tankovanie pohonných hmôt tieto odmietlo. Rada úradu súhlasila so závermi prvostupňového orgánu o klasifikácii správania podnikateľa Cargo ako jednom trvajúcom porušení a nesúhlasila s námietkami žalobcu. Považovala za preukázané, že podnikateľ Cargo uplatňoval protisúťažnú stratégiu spočívajúcu v obmedzení služieb predaja a prenájmu elektrických rušňov súkromným dopravcom pôsobiacim v SR a obmedzení poskytovania služby doplňovania paliva do motorových rušňov súkromných dopravcov pôsobiacich v SR pre konkurentov s dopadom na relevantnom trhu železničnej nákladnej dopravy formou ucelených vlakov v SR. Tieto dve preukázané protisúťažné aktivity na trh pôsobili vzájomne a v rovnakom čase v záujme dosiahnuť ciele jednej stratégie. Súhlasila tiež s vymedzením časového obdobia porušovania zákona v prvostupňovom rozhodnutí na obdobie 6 rokov a prenásobením pokuty koeficientom 6. Rada sa nestotožnila ani s námietkami žalobcu vo vzťahu k vyčísleniu pokuty z relevantného obratu v prvostupňovom rozhodnutí a považovala za správne jej vyčíslenie úradom z relevantného obratu na základe tržieb zo železničnej nákladnej prepravy realizovanej formou ucelených vlakov. Rada preskúmala i postup prvostupňového orgánu vo vzťahu k zvýšeniu základnej sumy pokuty a s uvedeným postupom súhlasí. I podľa názoru Rady úrad v prvostupňovom rozhodnutí pri zvyšovaní základnej sumy pokuty správne postupoval v súlade s § 38 ods. 9 zákona v spojení s bodmi 19-21 Metodického pokynu, keď zohľadnil skutočnosť, že voči žalobcovi bolo v minulosti úradom vydané rozhodnutie č. 2006/DZ/ R/2/144 (právoplatnosť nadobudlo dňa 02.01.2007), ktorým Rada potvrdila prvostupňové rozhodnutie o zneužití dominantného postavenia žalobcu vylučovacieho charakteru zamerané voči konkurentom. Rada úradu zároveň zohľadnila skutočnosť, že bolo preukázané opakované porušenie zákona žalobcom, pričom v oboch prípadoch išlo protisúťažné konania formou zneužívania dominantného postavenia vylučovacieho charakteru, ktoré patrí k najprísnejšie postihovaným správaniam podnikateľov. Rada dospela rovnako ako prvostupňový orgán k záveru, že predchádzajúca pokuta uložená vo vyššie uvedenom rozhodnutí nenaplnila svoj preventívny účel a neodradila podnikateľa Cargo od ďalšieho porušovania zákona. Úrad správne na predmetné rozhodnutie prihliadal ako na priťažujúcu okolnosť až po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Preto sa Rada nestotožnila ani s námietkou týkajúcou sa údajnej absencie vyjadrenia toho, akými právnymi úvahami sa úrad, resp. Rada úradu riadili pri posúdení konania žalobcu ako opakovaného porušenia práva vo vzťahu ku skorším rozhodnutiam, resp. vyjadrenia miery závažnosti aj z hľadiska označenia konania podnikateľa ako všeobecnej recidívy, rovnorodej recidívy, alebo o špeciálnej recidívy. Vo vzťahu k námietke zvýšenia základnej sumy pokuty uloženej aj za obdobie od 1.1.2005 do 1.1.2007 Rada uviedla, že je podľa bodu 16 Metodického pokynu existencia iných skutočností, ak sú preukázané, v jednotlivých prípadoch má za následok úpravu základnej sumy pokuty - jej zvýšenie alebo zníženie. Opakované porušenie zákona patrí medzi skutočnosti, na základe ktorých dochádza k zvýšeniu pokuty. Z Metodického pokynu, úrad v prvom kroku vypočíta postupom v ňom stanoveným základnú sumu pokuty, a následne po zohľadnení všetkých priťažujúcich a poľahčujúcich skutočností úrad určuje percento zvýšenia alebo zníženia základnej sumy pokuty. Rada konštatovala, že prvostupňový orgán postupoval pri úprave základnej sumy pokuty správne. V tomto prípade neboli identifikované žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné v súlade s bodom 18 Metodického pokynu znížiť pokutu. Rovnako ako prvostupňový orgán v súlade s bodom 17 Metodického pokynu identifikovala v tomto správnom konaní ako skutočnosť zvyšujúcu základnú sumu pokuty opakované porušenie zákona. Na základe uvedeného následne Rada posúdila, či úrad správne stanovil percento zvýšenia základnej sumy pokuty a dospela k názoru, že postup prvostupňového orgánu bol správny. Nestotožňuje sa s námietkou žalobcu, že úrad nesprávne zvýšil základnú sumu pokuty uloženej aj za obdobie od 1.1.2005 do 1.1.2007. Z bodu 464 prvostupňového rozhodnutia jasne vyplýva, že úrad na opakované porušenie zákona prihliadal v rámci posúdenia konania Carga ako priťažujúcej okolnosti až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Rady úradu č. 2006/DZ/R/2/144, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2007. Obdobie zohľadňované úradom je premietnuté vo výške % zvýšenia pokuty, teda úrad, ako aj Rada úradu stanovenie zvýšenia základnej sumy pokuty o 30 % oprela práve o to, že na opakované porušenie zákona Cargom bolo prihliadané až od roku 2007, a nie od roku 2005. V prípade, že by úrad, resp. Rada úradu prihliadali na recidívu podnikateľa Cargo napr. od roku 2005, toto by sa vo vzťahu k úprave základnej sumy pokuty odrazilo na raste % zvýšenia pokuty (mohlo by byť stanovené ešte vyššie). Odlišná dĺžka obdobia recidívy a samotného uplatňovania praktiky podnikateľom sa teda nepremieta do krátenia základnej sumy pokuty, ktorá by mala byť upravovaná % zvýšenia, 30 % zvýšenie považuje Rada Úradu za primerané a súladné aj s praxou EK. Vzhľadom na to, že úrad posudzovaným rozhodnutím zabezpečuje uplatňovanie národného, ako aj európskeho práva, neprimerane nízko uložená pokuta by mala za následok neúčinné uplatňovanie európskych pravidiel. Úrad pri ukladaní pokuty postupoval v súlade s Metodickým pokynom, pričom pravidlá v ňom obsiahnuté vychádzajú z obdobných princípov, ako Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (2006/C 210/02) (ďalej „Usmernenie o pokutách EK"). Uvedené skutočnosti podľa Rady opodstatňujú záver prvostupňového orgánu o zvýšení základnej sumy pokuty o 30 % smerom nahor. V súvislosti s uvedeným Rada poukázala, že takéto zvýšenie nie je v rámci uplatňovania súťažných pravidiel neštandardné. Prvostupňový orgán určil hranicu zvýšenia v prvej tretine možného zvýšenia v prípade, že by sa uplatňovala hranica na ukladanie pokút v zmysle Usmernenia o pokutách EK. Záverom potom Rada skonštatovala, že úrad komplexne posúdil vec, dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym vecným a právnym záverom. Za účelom zistenia skutkového stavu a preukázania protisúťažnej praktiky použil viaceré postupy a zhromaždil dôkazy. Úrad v rámci dokazovania oslovil značný počet subjektov na trhu so žiadosťou o predloženie informácii, analyzoval zmluvy Carga s odberateľmi jeho služieb a ďalšie údaje poskytnuté žalobcom, získané úradom v rámci inšpekcie u žalobcu, ako aj údaje dostupné z verejných zdrojov. Jednotlivé dôkazy sú vždy úradom popísane v príslušných častiach rozhodnutia, či už v časti relevantný trh, dominancia, praktika, dokazovanie, alebo uloženie pokuty. Dominantné postavenie má podnikateľ, ktorý má ekonomickú silu, ktorá mu umožňuje brániť zachovaniu efektívnej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu tým, že mu dáva možnosť správať sa v značnej miere nezávisle od svojich konkurentov, zákazníkov a napokon aj spotrebiteľov. Vo všeobecnosti môže existencia dominantného postavenia vyplývať z viacerých skutočností, ktoré samy o sebe nie sú nevyhnutne rozhodujúce pre jej určenie. Spomedzi týchto okolností má podstatný význam existencia veľkých podielov na trhu. Súťažná autorita musí preto posúdiť trhové podiely, ich vývoj v čase, ale tiež faktory ako trhová štruktúra, bariéry, či vyjednávacia kúpna sila. Ani existencia určitej hospodárskej súťaže na relevantnom trhu však nevylučuje, aby na tom istom trhu existovalo dominantné postavenie, keďže to sa v zásade vyznačuje schopnosťou podnikateľa správať sa vo svojej trhovej stratégii nezávisle od tejto hospodárskej súťaže a neutrpieť pritom z tohto dôvodu ujmu. Aby mohla firma súťažiť na trhu, musí na trh najskôr vstúpiť. So vstupom na viaceré trhy sú spojené prekážky, ktoré vstup sťažujú. Ďalším dôležitým faktorom po posúdení podielu na trhu pri posudzovaní dominancie sú preto existujúce bariéry vstupu na trh. Bariéry vstupu môžu predstavovať rôzne právne a administratívne bariéry, práva duševného vlastníctva, strategické správanie firmy (napr. hrozba cenovou vojnou), utopené vstupné náklady, náklady na zmenu dodávateľa (switching cost) pre spotrebiteľov a pod. Sila potenciálnej konkurencie je práve ovplyvnená vstupnými bariérami na trh. Zohľadniť je však potrebné aj bariéry expanzie už na trhu prítomných hráčov (podľa rozsudku vo veci Hoffman - LaRoche v Komisia, 85/76. Dominancia môže existovať aj vtedy keď konkurenti s menšími trhovými podielmi ako má líder na trhu by neboli schopní dostatočne rýchlo pokryť dopyt zo strany tých, ktorí by chceli odísť od podnikateľa s najväčším podielom na trhu). Významným faktorom pri posudzovaní dominancie je tiež existencia vyrovnávacej kúpnej sily a jej stupeň a rozsah, resp. efektívnosť, keďže táto nesie v sebe potenciál zabrániť podnikateľovi v dominantnom postavení, v zneužívaní jeho trhovej sily. Kúpna sila predstavuje teda schopnosť jedného, alebo viacerých kupujúcich vzhľadom na ich ekonomický význam na určitom trhu vyjednať priaznivé obchodné podmienky od ich dodávateľov. Takýto kupujúci môže svojmu dodávateľovi v dominantnom postavení efektívne hroziť, že si zabezpečí alternatívny zdroj dodávok zmenou dodávateľa, vertikálnou integráciou, prípadne sponzorovaním nového vstupu na trh, ak by jeho dodávateľ zvýšil ceny. V takomto prípade môže vyrovnávacia kúpna sila „neutralizovať" trhovú silu dominantného dodávateľa. Prítomnosť dostatočne silnej vyrovnávacej kúpnej sily je teda znakom, že dodávateľ sa nedokáže správať nezávisle od svojich zákazníkov. Skutočnosť, že podnikateľ má dominantné postavenie sama o sebe nie je zakázané. Dominantné postavenie môže byť v určitých prípadoch výsledkom úspešného pôsobenia podnikateľa na trhu v rámci fungujúcej súťaže. Hoci dominantné postavenie podnikateľa na trhu nie je zakázané, prináša podnikateľovi isté obmedzenia v prospech udržania, ako aj ďalšieho rozvoja fungujúcej hospodárskej súťaže. Toto postavenie so sebou nesie špeciálnu zodpovednosť takéhoto podnikateľa, a to bez ohľadu na to ako podnikateľ takéto postavenie získal. Výpočet zneužívajúcich konaní uvedený v zákone a v článku 102 Zmluvy nie je vyčerpávajúci (demonštratívny výpočet). Konania tam uvedené, sú len príkladmi zneužitia dominantného postavenia, ktoré sú zakázané. Podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie so spoločným trhom je nezlučiteľné a zakazuje sa, aby jeden alebo viaceré podniky zneužívali dominantné postavenie na spoločnom trhu či jeho podstatnej časti, ak sa tým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi. Takéto zneužívanie môže zahrňovať najmä: a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných podmienok, b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov, c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých činnostiach, ktoré ich v súťaži znevýhodňujú, d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv tým, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s ich predmetom. Obdobné konania ako čl. 102 Zmluvy postihuje aj § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období, podľa ktorého je zneužívanie dominantného postavenia zakázané. Podľa § 8 ods. 2 zákona zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä: a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien a obchodných podmienok, b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov, c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži, d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž. Z ust. § 8 ods. 2 písm. b) zákona a čl. 102 písm. b) Zmluvy, vyplýva praktika nazývaná odmietnutie dodávať (refusal to supply). Podľa Usmernenia Komisie k čl. 82: "Problémy spojené s hospodárskou súťažou vznikajú zvyčajne vtedy, keď dominantný podnik súťaží na "odberateľskom" trhu s kupujúcim, ktorému odmieta dodávať. Pojem "odberateľský trh" označuje trh, na ktorom je odmietnutá dodávka vstupného materiálu potrebná, aby mohol byť vyrobený určitý výrobok alebo poskytnutá určitá služba." Tejto praktiky sa teda dopustí dominant, ktorý má k dispozícii tovar, službu, zariadenie, právo duševného vlastníctva, infraštruktúru, ktoré sú nevyhnutné pre neho, ako aj pre ostatných podnikateľov pôsobiacich na trhu na to, aby mohli konkurovať dominantovi na tzv. odberateľskom (downstream) trhu, ak dominant obmedzuje podnikateľom konkurujúcim mu na odberateľskom (downstream) trhu dodávku takejto služby, tovaru a pod. Touto praktikou dominant obmedzovaním dodávok tovaru, služby, prístupu k zariadeniu, infraštruktúre, a pod., môže sťažovať pôsobenie týchto podnikateľov na odberateľskom (downstream) trhu, čo môže mať za následok ich vytlačenie z trhu alebo obmedzenie ich rastu - a teda zníženie konkurencie na odberateľskom (downstream) trhu. Pri posudzovaní tejto praktiky je potrebné zohľadniť v súlade s vyššie uvedeným špeciálnu zodpovednosť podnikateľa v dominantnom postavení, kedy obmedzenie dodávať dominantom bez objektívneho odôvodnenia tohto odmietnutia môže za určitých okolností predstavovať zneužitie dominantného postavenia. Konanie podnikateľa v dominantnom postavení môže predstavovať zakázané konanie ak spĺňa uvedené predpoklady, a to aj napriek tomu, že iní podnikatelia v nedominantnom postavení majú možnosť slobodne si vybrať svojho zmluvného partnera. Vzhľadom na to, že zákaz zneužívania dominantného postavenia sa týka nielen správania, ktoré by mohlo spôsobiť okamžitú ujmu spotrebiteľom, ale aj takého konania, ktoré im spôsobuje ujmu tým, že poškodzuje štruktúru efektívnej hospodárskej súťaže, podnikateľ v dominantnom postavení má bez ohľadu na príčiny jeho dominantného postavenia osobitnú zodpovednosť za to, aby jeho konanie nenarušilo hospodársku súťaž. V dôsledku toho nemôže brániť vstupu konkurentov na trh alebo takýto vstup sťažovať, pokiaľ na jeho správanie neexistujú dôvody týkajúce sa ochrany oprávnených záujmov podnikateľa zúčastňujúceho sa hospodárskej súťaže alebo pokiaľ neexistuje objektívne odôvodnenie takéhoto správania. Cieľom zákazu zneužívania dominantného postavenia je teda zakázať podnikateľovi v dominantnom postavení, aby eliminoval svoju konkurenciu, t.j. vylučoval jeho skutočných alebo potenciálnych konkurentov a posilňoval svoje postavenie pomocou iných prostriedkov než tých, ktoré patria do rámca hospodárskej súťaže na základe zásluh. Na účely preukázania porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia postačuje preukázať, že zneužívajúce správanie podnikateľa v dominantnom postavení má tendenciu obmedziť hospodársku súťaž, alebo inými slovami, správanie je takej povahy, že má alebo môže mať takýto účinok. S porušením právnej povinnosti spája právo určitý právny následok. Sankcia je jedným z druhov štátneho donútenia predvídaného pre prípad porušenia právnou normou. Sankcia predstavuje vo svojej podstate nepriaznivý dôsledok, ktorý je zodpovednostný subjekt povinný znášať za porušenie právnej povinnosti. Pokuta ako sankcia predstavuje principiálny nástroj pre vynucovanie dodržiavania súťažného práva a pre zabezpečenie nápravy. Jej cieľom je jednak zabezpečenie ukončenia protisúťažného správania, v tomto prípade zneužívania dominantného postavenia, a potrestanie porušovateľa (represívny účinok), ako aj zabránenie recidivizmu (preventívny účinok). Sankcia pritom neplní preventívny účinok iba voči samotnému adresátovi rozhodnutia, ale vzhľadom na charakter rozhodnutia ako verejnej listiny prispieva tiež k všeobecnému rozširovaniu súťažného povedomia a súťažnej kultúry aj vo vzťahu k ďalším podnikateľom a tým plní aj všeobecný preventívny účinok. Generálna prevencia zabezpečuje výchovné ovplyvňovanie tretích osôb prostredníctvom sankcie, aby sami nejednali contra legem. Podľa § 38 ods. 10 zákona úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Ustanovenie § 38 ods. 10 obsahuje demonštratívny výpočet kritérií, ktoré úrad pri ukladaní pokuty zohľadní, nie všetky je však možné zohľadniť v každom prípade, keďže niektoré z nich sa viažu výlučne na správny delikt dohody obmedzujúcej súťaž (postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž), resp. veľkosť relevantného trhu sa zohľadňuje iba tam, kde je to účelné. Pri ukladaní pokuty je nevyhnutné brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu porušiteľov, ktorou môžu spôsobiť významnú škodu iným subjektom, predovšetkým spotrebiteľom, a stanoviť pokutu na úrovni, ktorá zabezpečí, aby táto pokuta mala dostatočne odstrašujúci účinok. V kontexte výpočtu pokút má zásada proporcionality za následok, že pokuta musí byť stanovená proporcionálne k faktorom, ktoré boli zohľadnené pri posúdení závažnosti porušenia, a tieto faktory sa musia v tejto súvislosti uplatňovať vnútorne súladným a objektívne zdôvodneným spôsobom. Podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V danom prípade predmetom preskúmania súdom bolo rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty žalobcovi za konanie v rozpore so súťažným právom, ktoré žalovaný posudzoval ako konanie v podobe zneužitia dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní EÚ a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zák. č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v sledovanom období 01.01.2005-31.12.2010 na trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v SR a trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov. Teda svojou podstatou ide o rozhodnutie vydané v administratívnom trestaní, kde súdu prináleží posúdiť, a to v kontexte len konkrétnych a v žalobe zdôvodnených námietok žalobcom, či záveru žalovaného o protiprávnom konaní žalobcu predchádzalo postačujúce dokazovanie, ktoré nad akúkoľvek pochybnosť takéto v rozpore so súťažným právom konanie žalobcu a v rámci celého sledovaného obdobia, preukazuje. Pokiaľ áno, či v rámci správnej úvahy pri ukladaní pokuty žalovaný ako konajúci správny orgán nevybočil zo zákonných medzí a či konal v súlade so zákonom, teda či v postupe rešpektoval predovšetkým zásadu legality. Na tomto mieste súd považuje najprv priznať námietke žalovaného, že žalobca si povinnosti kladené aktívne legitimovanému účastníkovi v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 249 ods. 2 O.s.p.) riadne nesplnil, keď z časti dôvody žaloby vo vzťahu k jednotlivým trhom žalobca uvádza len všeobecným konštatovaním, odvolávajúc sa na argumentáciu ním uplatnenú v samotnom administratívnom konaní. Preto súd sa mohol neprekročiac svoje oprávnenia, ktoré mu zákon v podobe súdnej ochrany, za súčasného rešpektovania práva na spravodlivý proces oboch strán, umožňuje, a čo nachádza oporu i v ustálenej judikatúre NSSR, vysporiadať sa len s konkrétnymi námietkami v medziach konkrétnych dôvodov uvádzaných v žalobe a iba tieto meritórne po preskúmaní vyhodnotiť. V konaní o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, je úlohou správneho súdu preverenie súladu rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, s platným právom, teda s konkrétnymi ustanoveniami aplikovateľných právnych noriem. Medze tohto súdneho prieskumu určuje teda žalobca v žalobe podanej do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Správny súd sa teda v preskúmavacom konaní zaoberá len týmito konkrétnymi dôvodmi nezákonnosti rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu, ktoré žalobca dostatočne konkrétne a zrozumiteľne uvedie v žalobe. Súd tak nie je oprávnený jednak vyhľadávať namiesto žalobcu ďalšie dôvody nezákonnosti rozhodnutia, keď žaloba zákonným požiadavkám nevyhovuje (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ale ani vysporiadať sa so všeobecnými námietkami žaloby odkazujúcimi na dôvody a argumentáciu uplatnenú v rámci administratívneho konania, čo napokon žalovaný aj vo svojom vyjadrení k žalobe namietal. Prenesené na daný posudzovaný prípad znamenalo, že súd mohol posudzovať existenciu a len tých dôvodov žaloby, ktoré žalobca uviedol celkom jasne a konkrétne a ako sú skôr menované. Vychádzajúc z uvedeného potom prináležalo súdu v rámci súdneho prieskumu zaoberať sa a vysporiadať len s konkrétnymi námietkami žalobcu smerujúcimi voči nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý podľa názoru je nepostačujúci pre preukázanie záveru o zneužití dominantného postavenia žalobcu na sledovaných trhoch a v celom žalovaným určenom období (2005-2010), najmä z pohľadu absencie znaleckého dokazovania k otázke zameniteľnosti alternatív zariadení, vysporiadania sa s čestnými vyhláseniami SŽD a najmä ČD a.s., tiež sa vysporiadať s námietkou nesprávneho postupu pri výpočte výšky uloženej pokuty a aplikácie nesprávneho znenia zákona č. 151/2014 Z.z. Ako vyplynulo zo zistení súdu, predovšetkým vo vzťahu k námietke nedostatočného dokazovania, bolo potrebné tejto námietke priznať dôvodnosť a súd v tomto zmysle súhlasí, že rozhodnutie žalovaného je predčasné. I podľa názoru súdu v napadnutom správnom konaní doposiaľ nebolo dostatočne a nad akúkoľvek pochybnosť preukázané porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia žalobcom v celom sledovanom období 2005-2010 a tak ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Vychádzajúc z tohto potom ani neboli dostatočné podklady pre uloženie pokuty ako táto v otázke výšky i výpočtu z rozhodnutí žalovaného vyplýva pri aplikácií konceptu „single and continuous infrigement" (koncept jediného a trvajúceho porušenia). Za nepostačujúce v tomto smere súd ďalej považuje doposiaľ vykonané dokazovanie k otázke zameniteľnosti čerpacích zariadení vlastnených ZSSK a čerpacích staníc žalobcu a k otázke možnosti iných alternatív čerpania. Súd v tejto súvislosti musí súhlasiť s námietkou žalobcu, že jeho návrhy na doplnenie dokazovania by mali byť zodpovedané odborným znalcom a potom k technickým otázkam je potrebné podať minimálne odborné stanovisko, prípadne nariadiť znalecké dokazovanie, a to najmä k otázke posudzovania zastupiteľnosti zariadení žalobcu a zariadení iných subjektov za účelom zistenia technických vlastností týchto zariadení. Táto námietka je i podľa názoru súdu legitímna a jej zodpovedanie si vyžaduje technickú kvalifikáciu a predpoklady k vyvodeniu vecne správnych záverov . V preskúmavanom konaní žalovaný uložil žalobcovi pokutu vo výške XX.XXX.XXX,- eur, pričom konštatoval porušovanie právnych predpisov zo strany žalobcu za obdobie 6 rokov, vychádzajúc z konceptu „single and continuous infringement", s čím súd za daných okolností nemôže súhlasiť. Na to, aby mohla byť konštatovaná existencia jediného a trvajúceho porušenia, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia. Najskôr od takéhoto prvotného porušenia je možné potom skúmať existenciu prípadných ďalších porušení a na základe sledu týchto ďalších porušení konštatovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia. Pri každom jednotlivom porušení je potrebné skúmať zároveň, či sú kumulatívne naplnené všetky predpoklady takéhoto porušenia. V danom prípade súd súhlasí s názorom žalobcu, že nebola doposiaľ jednoznačne preukázaná existencia preukázateľných žiadostí SŽD o predaj/prenájom elektrických rušňov žalobcovi a o tankovanie motorových rušňov SŽD na tankovacích zariadeniach spoločnosti žalobcu vo vzťahu k celému sledovanému obdobiu. Preukázateľne súd považuje za osvedčené len obdobie od 03.03.2009 t.j. od relevantne v administratívnom spise preukázanej písomnej žiadosti spoločnosti SŽDS o predaj/prenájom elektrických rušňov. O údajných žiadostiach SŽD pred 03.03.2009 v administratívnom spise neexistuje i podľa názoru súdu žiadny relevantný dôkaz. Za takýto dôkaz súd nemôže považovať napr. nekonkrétne vyjadrenie SŽD, že nevie uviesť, kedy žalobcu o uvedené žiadal. A ani ďalším dokazovaním zo strany žalovaného nebolo osvedčené, že SŽD žiadali o predaj/prenájom elektrických rušňov, či o tankovanie motorových rušňov. Na nekonkretizovanom a nepresnom vyjadrení SŽD, či vyjadrení, že žalobcu nežiadali o poskytovanie takýchto služieb, nemožno založiť záver, ako to vykonal žalovaný, že žalobca zneužil dominantné postavenie už aj v období od 01.01.2005 do 03.03.2009. Uvedenému záveru nesvedčí ani, ak sa viacerí SŽD k otázkam žalovaného vôbec nevyjadrili (Regio Rail, BRKS). Záver o zneužívaní dominantného postavenia spoločnosťou žalobcu už v období od 01.01.2005 do 03.03.2009 nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že niektorí SŽD síce vo všeobecnosti na otázky žalovaného odpovedali (Lokorail, PSŽ), avšak nevyjadrili sa ku žiadostiam týkajúcim sa predaja/prenájmu elektrických rušňov (napr. u súdu neobstojí a nebolo možné uznať ani bližšie nekonkretizovanú telefonickú žiadosť presne neurčeného dňa roku 2008). Podľa názoru súdu, ak by malo ísť zo strany žalobcu o porušenie súťažného práva, prvé porušenie mohlo vzniknúť najskôr v okamihu preukázateľne doručenej prvej žiadosti o poskytovanie služieb, t.j. práve žiadosti spoločnosti SŽDS zo dňa 03.03.2009. K okamihu preukázateľného doručenia tejto prvej žiadosti je nutné skúmať potom, či boli v tom čase naplnené aj ostatné predpoklady vzniku prvotného porušenia a najskôr od tohto momentu je možné aj uplatňovať koncept „single and continuous infrigement". Najskôr od tohto obdobia bolo potom možné ukladať žalobcovi pokutu a za predpokladu splnenia podmienok pre uplatňovanie tohto konceptu. Súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že žalobca už odo dňa svojho vzniku t.j. odo dňa 01.01.2005 zneužíval svoje dominantné postavenie, nakoľko vznikol rozdelením jeho právneho predchodcu - Železničnej spoločnosti, a.s., ktorej rozdelením nedošlo k žiadnej zmene stratégie pôsobením na trhu, teda odvodzovať správanie žalobcu od správania sa jeho predchodcu. Napokon nesprávnosť takéhoto záveru žalovaného je daná už i tým, že obdobie pred 01.01.2005 ani nebolo predmetom skúmania žalovaného v danom správnom konaní. Vzhľadom na uvedené súd záver žalovaného o zneužití dominantného postavenia žalobcom a vo vzťahu k takto ním vymedzenému sledovanému obdobiu, považuje za doposiaľ nepreukázaný. Bolo potrebné v súvislosti s týmto priznať i námietke žalobcu k spôsobu výpočtu a zvýšeniu pokuty. Je základným procesným právom účastníka konania poznať všetky podklady rozhodnutia pred jeho vydaním. V tejto súvislosti bolo povinnosťou žalovaného uviesť priamo v rozhodnutí vo veci rozhodujúci obrat žalobcu za rok 2012. Za nepostačujúce súd považuje v tomto smere odkaz na údaje verejne prístupné a ani jeho dodatočné vyčíslenie v rámci vyjadrenia k žalobe. Takýmto postupom v rozhodnutí absentujúce dôvody ani nemôže žalovaný nahradiť (ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR). Preto bolo potrebné priznať tiež námietke žalobcu, že v danom prípade bolo povinnosťou žalovaného, aby pri výške uloženej pokuty v súvislosti s posúdením neprekročenia 10% limitu, zisťoval relevantný obrat žalobcu za uzavreté účtovné obdobie ku dňu 22.08.2013, t.j. ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, a teda relevantný obrat žalobcu za rok 2012. Bolo povinnosťou žalovaného uvedené a konkrétne údaje uviesť priamo v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ak tak neučinil, odôvodnenie rozhodnutia žalovaného trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov V súvislosti s navýšením výšky pokuty súd nemohol opomenúť aj skutočnosť, že pokiaľ žalovaný odvodzoval výpočet pokuty od predchádzajúceho porušenia súťažného práva žalobcom a v súvislosti s týmto od sankcie uloženému právoplatným rozhodnutím Rady č. 2006/DZ/R/2/144, uvedené preskúmavacie konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené. Ku konkretizovanej námietke žalobcu ohľadne nesprávnej aplikácie zákona, a to že žalovaný nepostupoval správne pri posúdení otázky, akou právnou úpravou má byť riešené následné uloženie pokuty žalobcovi, poukazujúc, že právna úprava novely zákona prevedená zákonom č. 151/2014 Z.z. je pre žalobcu s ohľadom na znenie ust. § 38c ods. 4 priaznivejšia a potom žalovaný mal postupovať práve podľa uvedeného zákonného ustanovenia ( potom by nemohol žalobcovi v rozhodnutí zo dňa 05.11.2014 potvrdiť uloženie pokuty aj za obdobie od 01.01.2005 do 04.11.2006 - podľa ust. § 38c ods. 4 zákona č. 151/2014 Z.z. pokutu možno uložiť najneskôr do 8 rokov odo dňa, kedy došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia) súd vzhľadom na svoj záver o predčasnosti rozhodnutia môže len všeobecne skonštatovať základné pravidlo aplikácie nového predpisu len pre prípad priaznivejšieho následku pre žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd v kontexte konkretizovaných námietok žaloby ako sú skôr uvedené priznal týmto námietkam žalobcu úspech a napadnuté rozhodnutie žalovaného tak i prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom riadiac sa právnym názorom súdu, ktorým je žalovaný podľa § 250j ods. 7 O.s.p. viazaný, doplniť dokazovanie v smere naznačenom, t.j. opätovne sa vysporiadať a doplniť dokazovanie k odstráneniu rozporov čestných vyhlásení jednotlivých SŽD (odstránenie rozporov a nekonkretizácie), v závislosti aj od týchto zistení za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky záveru o zneužití dominantného postavenia žalobcom, potom bude potrebné nad akúkoľvek pochybnosť ustáliť obdobie, za ktoré je žalobcu možné za konanie v rozpore so súťažným právom a v správnej výške sankcionovať. V tejto súvislosti bude povinnosťou žalovaného preukázateľne zistiť, či osvedčenej žiadosti zo dňa 03.03.2009 skutočne predchádzala a aká konkrétna žiadosť ktorého SŽD. Po takto doplnenom dokazovaní a v závislosti od výsledkov tohto dokazovania, k otázke zameniteľnosti alternatív zariadení žalobcu a SŽD žalovaný zadováži minimálne odborné stanovisko, prípadne nariadi znalecké dokazovanie tak ako bolo navrhnuté žalobcom. Až následne žalovaný vydá vo veci nové rozhodnutie, ktoré riadne a súladne s požiadavkami preskúmateľnosti aj odôvodní. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania vo výške 70,- eur titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia podľa nasledovnej špecifikácie ako bola súdu doručená právnym zástupcom žalobcu: 1. odmena za úkon právnej služby: - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 27.01.2015..........139,83 Eur - podanie písomnej žaloby a návrhu na odklad dňa 30.01.2015................................139,83 Eur - replika na vyjadrenie žalovaného zo dňa 10.09.2015...............................................139,83 Eur - účasť na pojednávaní dňa 22.09.2015.......................................................................139,83 Eur - účasť na pojednávaní dňa 13.10.2015.......................................................................139,83 Eur 2. režijný paušál k úkonom r. 2015: 5x 8,39.......................................................................................................................... 40,95 Eur 3. DPH 20%......................................................................................................128,-- Eur SPOLU 888,10 Eur k zaplateniu ktorých súd zaviazal žalovaného tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.