Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/52/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200344 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200344.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. v právnej veci žalobcu: JUDr. Dušan Ďurík, advokát s.r.o. so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou MG Legal, s.r.o., Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-101/2014 zo dňa 29.12.2014, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 03.03.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-101/2014 zo dňa 29.12.2014, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. KM-TO-2014/002723-003 zo dňa 30.10.2014, ktorým nevyhovel podaniu žalobcu zo dňa 08.10.2014, ktorým žiadal poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií. Žalobca v podaní požiadal o sprístupnenie informácie o stave trestných konaní resp. o sprístupnení uznesenia o zastavení trestného stíhania, ak také bolo vydané a to v trestných konaniach ČVS: PPZ-204/ NKA-FP-BA-2014 a ČVS: PPZ-913/KA-PK-BA-2013 uznesenie o zastavení trestného stíhania, v ktorých bol v júni 2014 ich klient vypočutý ako svedok a to v súvislosti s doprivatizáciou 51% akcií rozvodných závodov. Žalobca má za to, že vydaním prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia správnych orgánov bol ukrátený na svojich právach a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné. Podľa správnych orgánov požadované informácie nemôžu byť sprístupnené najmä z dôvodu, že meritum žiadosti sa týka rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní a sprístupnenie informácie ohrozuje právom chránený záujem. Prvostupňový správny orgán odmietol sprístupniť čo i len časť žalobcom požadovaných informácií, t.j. sprístupniť informácie v tzv. anonymizovanej forme s odôvodnením, že takýto postup je nezrealizovateľný. Žalovaný sa s argumentáciou prvostupňového orgánu stotožnil. S touto argumentáciou sa však nestotožňuje žalobca. Podľa žalobcu je výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií prezentovaný v rozhodnutiach oboch správnych orgánov nesprávny, v rozpore s účelom zákona o slobode informácií ako i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. V ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií vo svojej prvej vete „povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní ak ... sa týka rozhodovacej činnosti ... orgánu činného v trestnom konaní, „na jednej strane vymedzuje okruh informácií, ktoré sa nesprístupňujú t.j. zákon prvou vetou tohto ustanovenia stanovuje výnimku z pravidla sprístupňovať všetky informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, avšak následne toto ustanovenie uvádza konkrétne rozhodnutia, na ktoré sa výnimka zákazu podľa prvej vety tohto ustanovenia nevzťahuje a teda sa tieto rozhodnutia majú sprístupniť vždy. Zákonodarca tak prvou vetou chráni verejný záujem na rýchlom a riadnom vyšetrovaní trestnej činnosti orgánmi činnými v trestnom konaní avšak druhou vetou (uloženou povinnosťou sprístupňovať určité rozhodnutia policajta v prípravnom konaní) napĺňa právo verejnosti poznať a kontrolovať činnosť OČTK. Z povinnosti sprístupniť všetky rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti tretej hlavy piateho dielu trestného poriadku však sú dané dve výnimky a to ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadal o sprístupnenie rozhodnutia policajta v prípravnom konaní je zrejmé, že na situáciu žalobcu sa aplikuje práva citované v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií. Prvostupňový orgán i žalovaný správne označili ustanovenie zákona o slobode informácií, z ktorého sa má vychádzať v danej situácii, je celkom zjavné, že toto ustanovenie nesprávne aplikovali a teda prvostupňový orgán ako aj žalovaný vec nesprávne právne posúdili. Žalovaný v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia uviedol, že sprístupnením žalobcom požadovanej informácie by boli ohrozené práva a právom chránené záujmy. Žalobca má za to, že cieľom zákonodarcu jednoznačne bolo pretaviť princíp prevažujúceho verejného záujmu na informovanosti verejnosti o činnosti OČTK do ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií. To znamená, že povinná osoba má v maximálnej možnej miere sprístupniť požadovanú informáciu v danom prípade rozhodnutie policajta o zastavení trestného stíhania, ktoré nepochybne spadá pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ uvedeného zákona. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám v ustanovení § 12 upravuje spôsob, akým je dovolené právo na informácie obmedziť. Podľa tohto ustanovenia všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácií trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Z uvedeného vyplýva, že ak sú medzi požadovanými informáciami aj informácie, ktoré sú podľa ust. § 8 až ust. § 11 zákona o slobode informácií vylúčené zo sprístupnenia, povinná osoba nemôže zamietnuť prístup ku všetkým požadovaným informáciám. Povinná osoba musí takéto informácie vylúčiť a ostatné musí sprístupniť. Vylúčenie informácií pritom môže vykonať znečitateľnením napr. začiernením alebo akýmkoľvek iným vhodným spôsobom. Na základe uvedených skutočností žalobca žiada, aby súd v prípade, že sa stotožní s jeho argumentmi nepostupoval v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ alebo c/ O.s.p., ale využil možnosť prikázať žalovanému požadované informácie sprístupniť. Na základe uvedených skutočností žalobca má za to, že obe napadnuté rozhodnutia sú v celom rozsahu nezákonné a žiada alternatívne, aby súd zrušil obe rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 04.09.2015 uviedol, že dôvody nesprístupnenia žalobcom žiadaných informácií dostatočne vyjadril v prvostupňovom rozhodnutí zo dňa 30.10.2014, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií. Predmetom tejto žiadosti bolo sprístupnenie informácií, stav konania v dvoch trestných veciach, alternatívne, v prípade vydania rozhodnutia, informácií vo forme rozhodnutí vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry prezídia policajného zboru vydaných pod sp. zn. ČVS: PPZ-204/NKA-FP-BA-2014 a ČVS: PPZ-913/NKA-PK- BA-2013. Obe trestné veci boli ukončené rozhodnutiami vyšetrovateľa policajného zboru podľa piateho dielu druhej hlavy druhej časti trestného poriadku t.j. zastavením trestného stíhania. Tieto rozhodnutia však žalovaný nesprístupnil z dôvodu, že sa týkali rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní s kumulatívne splnenou podmienkou, že ich sprístupnenie ohrozuje právom chránený záujem. Táto podmienka je upravená ustanovením § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. S argumentáciou žalobcu týkajúcou sa výkladu ustanovení zákona 211/2001 Z.z. a trestného poriadku žalovaný nesúhlasí. Výklad ustanovení týchto všeobecne záväzných právnych predpisov je žalobcom značne subjektivizovaný, jeho výsledkom má byť vylúčenie použitia § 1 trestného poriadku ako dôvodu pre aplikáciu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný má za to, že § 1 trestného poriadku nevylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ale naopak podporuje jeho aplikáciu. Záver, že v prípade takejto aplikácie by muselo ísť o individuálne práva nepovažuje žalovaný za správny. Predmetom tejto úpravy je právom chránený záujem, pričom záujem celej spoločnosti je potláčanie trestne relevantných deliktov a v prípade ich zistení je týmto záujmom aj spravodlivé potrestanie páchateľa. Preto z pozície práva trestného ide o najvyšší záujem, ktorý deklaruje prvostupňový správny orgán jednoznačne a prirodzene bez nedôvodného zásahu do práva na informácie prevyšujúci subjektívne potreby. Rozhodnutia, ktoré boli predmetom žiadosti žalobcu boli vydané v rámci vyšetrovania realizovaného špecializovaným tímom. Podľa názoru príslušného správneho orgánu existoval vzťah medzi týmito rozhodnutiami a prebiehajúcim vyšetrovaním v inej veci. Nie je teda finalizované vyšetrovanie trestnej veci, ktorá je vo veľkom aj sledovaná verejnosťou, a hoci je toto vyšetrovanie vedené vo viacerých samostatných konaniach a je v štádiu vykonávania dokazovania v prípravnom konaní. Skutkové okolnosti vyjadrené v predmetných rozhodnutiach žalovaný v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu posúdil tak, že ich sprístupnením by mohol byť ohrozený právom chránený záujem vzhľadom na prebiehajúce vyšetrovanie súboru trestných konaní, pričom tieto sú neustále pod drobnohľadom médií. Na základe uvedeného, hoci išlo o rozhodnutia policajta podľa piateho dielu druhej hlavy tretej časti trestného poriadku žalovaný rozhodol o ich nesprístupnení. V prípade zverejnenia týchto rozhodnutí by mohol v budúcnosti mohol nastať stav, ktorým by sa sťažilo dosiahnutie účelu trestného konania ako celku, hoci ho tvorí niekoľko čiastkových trestných konaní realizovaných súčasne. K aplikácii druhu výkladu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií žalovaný má za to, že normatívny text ústavy SR vymedzený v článku 2 ods. 2 dôsledne rešpektuje. Každá žiadosť o sprístupnenie informácií musí byť žalovaným podrobená dôkladnej analýze skutkového stavu veci a kauzálne s vecou spätých okolností. Až na jej základe správny orgán môže rozhodnúť, či nastala niektorá zo zákonodarcov stanovených alternatív a teda na ich základe rozhodnúť o nesprístupnení informácií. Trestné právo znamená veľmi významný spravidla negatívny zásah do práv a slobôd dotknutých osôb, preto je nevyhnutné s opatrnosťou za podmienok zachovania zákonnosti zvažovať aj poskytovanie informácií z trestných konaní, s rešpektom, že nie každá informácia môže a má byť verejnosti dostupná. V prípade, že zákon ukladá sprístupniť informáciu, avšak v sebe obsahuje aj možnosť túto nezverejniť za prísne stanovených podmienok, rovnako zakotvuje obmedzený čas trvania tohto stavu nezverejniteľnosti do doby, kým trvá dôvod pre takýto zákonom predpokladaný postup. Toto je aj prípad podmienok konkrétnej žiadosti. Žalovaný nesúhlasí so záverom žalobcu o nepredvídateľnosti rozhodnutí žalovaného, nakoľko v obdobných prípadoch rozhodnutia policajta podľa piateho dielu druhej hlavy druhej časti trestného poriadku žalobcovi sprístupnené boli a to po vylúčení osobných údajov a iných údajov podliehajúcich ochrane. Žalobca správne konštatuje, že v niektorých prípadoch mu informácie sprístupnené boli. Pojem obdobných však nemožno zamieňať s pojmom totožný a zároveň pojem obdobný možno aplikovať iba v tej súvislosti, že išlo o vyššie analyzovaný komplex trestných vecí, z ktorých informácie boli poskytnuté. Preto za povážlivú považuje žalovaný konštatáciu, že prvostupňový orgán kladne vybavil aj ďalšie žiadosti o poskytnutie informácií a poskytol anonymizované rozhodnutia v skutkovo identických prípadoch. Skutkovo identický prípad vníma žalovaný ako totožný prípad, keďže by malo ísť o totožný priebeh skutkového deja, čo považuje samozrejme za nemožné a absurdné. Z trestných konaní, kde informácia požadovaného druhu sprístupnená bola záveru predchádzalo riadne a náležité zisťovanie stavu trestnej veci a jej možného vzťahu k iným trestným veciam tvoriacim náplň služobnej činnosti vyšetrovateľov špecializovaného tímu. Rešpektujúc § 32 ods. 1 správneho poriadku (povinnosťou správneho orgánu je zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie), boli vykonané šetrenia v dotknutých trestných veciach z pohľadu alternatívy ohrozenia právom chránených záujmov. Až na základe takýchto zistení bol finalizovaný úsudok o možnosti sprístupniť požadované informácie. Žalovaný odmieta postoj žiadateľa, ktorým vytvára predstavu o tendenčnom konaní prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu brániacim poznaniu a informovaniu verejnosti v súlade s ústavným právom na informácie. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom. Súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle ustanovenia § 250f ods. 1 O.s.p., keďže boli splnené podmienky uvedené v § 250f ods. 2 O.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.11.2015 o 9,20 hod. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného ako i správneho orgánu prvého stupňa súd zistil, že žiadosťou, ktorá bola doručená Ministerstvu vnútra prezídium policajného zboru dňa 13.10.2014 žiadateľ - žalobca chcel sprístupniť informácie o stave trestných konaní resp. o sprístupnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania, ak také bolo vydané a to v trestných konaniach ČVS: PPZ-204/NKA- FP-BA-2014 a ČVS: PPZ-913/NKA-PK-BA-2013 uznesenia o zastavení trestného stíhania, v ktorých bol v júni 2014 ich klient vypočutý ako svedok a to v súvislosti s pripravovanou doprivatizáciou 51% akcií rozvodných závodov a v ďalšej veci sa jednalo o výsluch v súvislosti s pripravovaným zavedením informačného systému SAP spoločnosti Slovenské elektrárne, a.s., ktorý sa pripravoval v roku 2005 a 2006. V žiadosti žiadateľ ďalej uviedol, že sprístupneniu uznesenia o zastavení trestného stíhania nebráni žiadne ustanovenie zákona o slobode informácií alebo iného zákona, keďže podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informácie nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti okrem iného aj orgánu činného v trestnom konaní okrem rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu trestného poriadku za súčasného naplnenia podmienky, že jeho sprístupnenie nezakazuje osobitný zákon alebo ak jeho sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy tretích osôb. Dňa 16.10.2014 bola zaslaná žiadateľovi výzva prezídia policajného zboru na doplnenie podania. Dňa 22.10.2014 bola doručená výzva žiadateľa o doplnenie. Dňa 30.10.2014 správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie, kde žiadosti žiadateľa - žalobcu nevyhovel a nesprístupnil požadovanú informáciu. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas rozklad žiadateľ - žalobca, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KM-OLVS-101/2014 zo dňa 29.12.2014, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V administratívnom spise sa nachádza aj rozhodnutie zo dňa 02.09.2014 č. KM-PO2-2014/002387-001, ktorým čiastočne vyhovel žalovaný podaniu žiadateľa a sprístupnil informáciu, ale toto rozhodnutie sa netýka prejednávanej veci. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 6 ods. 1 zákona o slobode informácií na obmedzenia zverejňovania informácií sa použijú ustanovenia § 8 až 12. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Podľa § 12 zákona o slobode informácií všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácií trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav vecí a za tým účelom obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V danej veci predmetom preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-101/2014 zo dňa 29.12.2014, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. KM-TO-2014/002723-003 zo dňa 30.10.2014, ktorým tento nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií uvedenej v tejto žiadosti. Súd po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odôvodnení. Konajúci súd sa plne stotožnil s právnym názorom správnych orgánov, ktorý uviedli v napadnutých rozhodnutiach a to, že v danom prípade správne orgány nemohli sprístupniť požadovanú informáciu. Žalobca požadoval sprístupniť informácie o stave trestných konaní resp. o sprístupnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania, ak také bolo vydané a to v trestných konaniach ČVS: PPZ-204/NKA-FP- BA-2014 a ČVS: PPZ-913/NKA-PK-BA-2013 uznesenia o zastavení trestného stíhania, v ktorých bol v júni 2014 ich klient vypočutý ako svedok a to v súvislosti s doprivatizáciou 51% akcií rozvodných závodov pripravovanou FNM SR v roku 2005 až 2006, to bolo vo veci ČVS: PPZ-204/NKA-FP-BA-2014 a v trestnej veci ČVS: PPZ-913/NKA-PK-BA-2013 sa jednalo o výsluch v súvislosti s pripravovaným zavedením informačného systému SAP v spoločnosti Slovenské elektrárne, a.s., ktorý sa pripravoval v roku 2005 a 2006. Súd má za to, že správne orgány sa dostatočne zaoberali dôvodmi, prečo nemohli žiadosti žalobcu o sprístupnenie uvedených informácií vyhovieť. Konajúci súd poukazuje na to, že v judikatúre slovenských súdov sa vyvinula právna koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktorú formulovali súdy vo svojich rozhodnutiach. Napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010, v ktorom je uvedené: „Vo všeobecnej rovine preto ústavný súd uzatvára, že pre obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informácií explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia iných zákonných právnych predpisov chrániace práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť. Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľa, že zákon o slobode informácií je výrazom zásady „čo nie je tajné, je verejné“, avšak rozsah toho, čo je „tajné“, nemusí nevyhnutne vyplývať len zo zákona o slobode informácií“. Uvedenú právnu koncepciu možno nájsť aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu napr. sp. zn. 5Sži/4/2009 zo dňa 21.04.2010: „Riešiac tiež otázku, či podľa zákona o slobode informácií okrem povinného zverejňovania informácií (§ 5 zákona č. 211/2000 Z.z.) možno ich nezverejňovanie zúžiť len na podmienky obmedzenia k ich prístupu podľa § 8 až 13 zákona č. 211/2000 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej republiky má zato, že aj extenzívny výklad zákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne všetko. Široko vykladané právo na prístup k informáciám, ako ho prezentuje žalobca, by znamenalo, že akákoľvek tretia osoba, by mala mať právo domáhať sa vydania dokumentov aj z neverejných rokovaní, teda napr. aj z rokovania pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 4 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov), či neverejných porád senátu súdu a pod. Takýto rozširujúci výklad nezohľadňuje v systematike právneho poriadku charakter neverejnosti zasadnutí vlády s ohľadom na jej činnosť“. Tento záver najvyššieho súdu prešiel aj následným testom ústavnosti, keď ústavný súd svojím uznesením sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010 podanú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/4/2009 zo dňa 21.04.2010 potvrdil. Súd odkazuje aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu napr. sp. zn. 3Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 8Sži/2/2010 zo dňa 09.12.2010, sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa 31.07.2013. Skutočnosť, že ústavný súd uznal právnu koncepciu, že obmedzenie prístupu k informáciám sa nevzťahuje iba na explicitné prípady zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale aj na zákazy z iných právnych predpisov verejného práva, potvrdzuje súdnu prax, ktorá je v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu označená ako implicitné obmedzenie prístupu k informáciám, vyplývajúce z iných právnych predpisov. Práve tieto obmedzenia prístupu k informáciám môžu byť spochybňované žalobami nielen laickou verejnosťou, ale aj odbornou verejnosťou, ktorej právne vedomie vychádza z princípov právneho normativizmu a právneho pozitivizmu. Je však úlohou vrcholných súdnych inštancií zabezpečiť vnútornú logiku právneho systému tzv. dilatačnými rozhodnutiami. Právna dilatácia je pojem prevzatý z mechaniky a analogicky aplikovaný na právny poriadok. „... Aby fyzikálne a mechanické danosti konkrétneho materiálu alebo konštrukcie s ohľadom na podmienky expozície a zaťaženia nespôsobili neželaný stav. Ich návrhu by sa mala venovať náležitá pozornosť, pretože zväčša predstavujú alebo vytvárajú slabé miesto konštrukcie“. Právny pozitivizmus a normativizmus svojimi rigidnými prvkami, ktoré samy o sebe sú pevné, spôsobuje, že vo vzájomnej interakcii vytvárajú slabé miesta právneho poriadku. Tým, že ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu, nepriamo potvrdil správnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a nepociťuje potrebu do neho vstúpiť vlastnými právnymi úvahami. Ústavný súd potvrdil, že medze práva na informácie sú určované aj princípom dobrej verejnej správy. Implicitné obmedzenie prístupu k informáciám môže vyplývať i zo zachovania princípu dobrej verejnej správy. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ale môže vyplývať i z iných právnych predpisov verejného práva. V tomto prípade vláda, ktorá pripravuje návrhy zákonov, bola konfrontovaná s tým, že „žiadateľ o informáciu iba chcel, aby vláda doslovne dodržala text zákona. „Ide teda o ten prístup, ktorý mnohokrát aplikujú pracovníci orgánov štátnej správy voči účastníkom konania. Postup striktne spôsobom a v rozsahu zákona. Takýto izolovaný prístup k výkladu a aplikácii zákona nie je možný, pretože zákony pôsobia v systému právneho poriadku, kde sa navzájom obmedzujú a dopĺňajú. Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti, t.j. aplikácie a výkladu v systéme právneho poriadku. Z tohto dôvodu bola súdmi deklarovaná koncepcia implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, ktoré obmedzenie vyplýva aj z iných právnych predpisov, o ktorom žiadateľ poznajúci iba text zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí vedieť. Orgány štátnej správy a správne súdy však tieto implicitné zákazy musia poznať. Pretože od nich sa už vyžaduje právne myslenie v systéme práva. Keď je určité konanie neverejné, je odporujúce elementárnej logike, aby údaje z tohto konania mohli byť sprístupňované cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Pri takomto výklade by porada a hlasovanie senátu v súdnych veciach boli verejne prístupné, keďže zákon o slobodnom prístupe k informáciám to výslovne nezakazuje. Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon č. 211/2000 Z.z. aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť, či sa sprístupnením informácie neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený. Vyzradením informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti a záujmov štátu. Legitímny dôvod obmedzenia prístupu k informáciám je ochrana dôležitých záujmov štátu a preto povinné osoby pri sprístupňovaní informácií musia zvážiť dôvod neposkytnutia informácie, ktorý spočíva v záujme štátu na tom, aby poskytnuté informácie neohrozili objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie a aby ani nebola porušená prezumpcia neviny. Povinné osoby v takýchto prípadoch musia v rámci správnej úvahy zvážiť dôvod neposkytnutia informácie, ktorý spočíva v záujme štátu na tom, aby poskytnuté informácie neohrozili objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie a aby ani nebola porušená prezumpcia neviny. Povinné osoby v takýchto prípadoch musia v rámci správnej úvahy zvážiť, či by poskytnutím informácií mohol byť zmarený účel trestného konania a či by nebolo ohrozené objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Výsledky operatívno-pátracej činnosti môžu obsahovať informácie o formách práce kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície. Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu v prejednávanom prípade videl legitímny záujem na odoprení poskytnutia informácií. Nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR, a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy alebo zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajovanosť operatívno-pátracej činnosti má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií z Policajného zboru Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené správne orgány správne postupovali a poukázali na osobitosti ich činnosti vyžadujúce absolútne dôsledné zváženie skutkového stavu každej jednotlivej žiadosti z dôvodu, aby nebol ohrozený účel trestného konania, vrátane potreby zváženia alternatívy ohrozenia života a zdravia konkrétnych osôb. Každá žiadosť je vybavená v priamej interakcii s vyšetrovateľmi PZ, operatívnymi pracovníkmi a ich nadriadenými. Dôvodmi nesprístupnenia žiadaných rozhodnutí bolo, že tvoria súčasť celého komplexu trestných konaní vedených v súvislosti s vyšetrovaním tzv. „kauzy Gorila“ prvostupňovým správnym orgánom. Správny orgán uviedol, že označená kauza je tvorená množstvom dielčích konaní, ktoré sú vedené pod samostatnými číslami konania, z dôvodu naplnenia atribútov ich rýchlosti, hospodárnosti a zákonnosti. Uvedené je aj dôvodom toho, že mnohé z nich môžu vykazovať aj vykazujú určitú obsahovú spätnosť, spočívajúcu v rozsahu a type vykonaných procesných úkonov a vo vykonávaných dôkazných prostriedkoch, z ktorých boli získané konkrétne dôkazy s čím plne súhlasí aj konajúci súd. Metitórne rozhodnutia vydané v trestnom konaní sú finálnym výsledkom postupu orgánu činného v trestnom konaní, majúcim oporu v základnom legislatívnom rámci, t.j. v trestnom poriadku a odrážajú zistený skutkový stav vyhodnotený v rámci základnej zásady trestného konania zakotvenej v § 2 ods. 12 trestného poriadku, podložený právnymi úvahami, vychádzajúcimi z posúdenia stavu skutkového z hľadiska trestného práva, hmotného a trestného práva procesného. Meritórne rozhodnutia vydané v trestnom konaní sú zároveň výrazom informácií o postupe vo vyšetrovaní, vykonaných procesných úkonoch a ich výsledkoch, racionálne považovaných za okolnosti subsumovateľné pod rozhodovaciu činnosť vyšetrovateľa policajného zboru. Argument žalobcu, že správne orgány keď vzhliadli dôvod ohrozenia určitého záujmu chráneného zákonom mali postupovať spôsobom vylúčenia týchto údajov ich anonymizovaním a v ostatnom sprístupnení rozhodnutia súd má za to, že keby správny orgán takto sprístupnil uvedené uznesenia minulo by sa to svojmu účelu, nakoľko takto anonymizované uznesenia by boli bez reálneho významu. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Súd má za to, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného bol z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobu v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho právoplatnosti, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.