Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/22/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200458 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200458.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: D. K. K. A., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Irackej republiky, aktuálne s miestom pobytu H. Ú. D. Q. pre V. G., zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska na Brečtanovej 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Bitúnkova 8, Nové Zámky v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 9.3.205 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP- BA12-82-012/2015-AV zo dňa 22.2.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA12-82-012/2015-AV zo dňa 22.2.2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA12-82-012/2015-AV zo dňa 22.2.2015 odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňom 22.2.2015 o 18.00 hod. navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „UPZC“), pričom dĺžku zaistenia stanovil do 22.6.2015. V odôvodnení tohto rozhodnutia opísal zistený stav veci a dôvodil, že s poukazom na zistený stav veci, včítane výpovede samotného navrhovateľa boli naplnené podmienky jeho prevozu na územie Bulharska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III“), pričom je dôvodná obava, že v prípade navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku. Tiež že v prípade, ak by navrhovateľa nezaistil, existovala by reálna možnosť, že by sa zdržiaval na neznámom mieste čím by odporca mal minimálnu možnosť vykonať náležité opatrenia smerujúce za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 9.3.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom nedostatočné zistenie stavu veci, rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu, existenciu vady v konaní ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 17.3.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na jeho správnosti a poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľovo riziko úteku je zrejmé z jeho konania v Bulharsku, kedy po kontrole políciou požiadal o azyl a následne sa do určeného tábora nedostavil, ale z Bulharska vycestoval za svojím cieľom, ktorým bola západná Európa, pričom aj aktuálne uviedol, že po prípadnom prepustení znovu utečie. Poukázal na skutočnosť, že tým že mu malo byť vysvetlené (poznámka súdu: takéto tvrdenie vyplýva iba z obsahu podaného návrhu), že podanie (novej) žiadosti o azyl v Nemecku nemá žiaden význam, v nijakom prípade nezmenšuje riziko jeho úteku a že navrhovateľova žiadosť o azyl v Bulharsku nenahrádza povolenie na pobyt. K námietke, že odporca mohol v konaní postupovať podľa readmisnej dohody uzatvorenej s Maďarskom namietal, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl v Bulharsku jej aplikácia nie je možná a to aj vzhľadom na aplikačnú prax maďarských orgánov. K námietke nezaoberania sa aplikáciou ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III uviedol, že toto ustanovenie nešpecifikuje iné, miernejšie donucovacie prostriedky v dôsledku čoho mohol v konaní postupovať výlučne v intenciách zákona o pobyte cudzincov. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q, § 250sa ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.,) na pojednávaní v neprítomnosti zástupkyne navrhovateľa, pretože i napriek mailom doručenému predvolaniu (19.3.2015) sa na pojednávanie nedostavila (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd poznamenáva, že predvolanie účastníkov konania na určený termín pojednávania je z dôvodu lehoty, stanovenej v ust. § 250sa ods. 2 O.s.p. štandardne realizované mailom a súčasne písomným predvolaním, doručovaným poštou, aby bolo možné dodržať zákonom stanovenú 7-dňovú lehotu určenia termínu pojednávania. Na pojednávaní prítomný poverený pracovník odporcu súdu oznámil, že Bulharsko listom tamojšieho Dublinského úradu z 23.3.2015 akceptovalo prijatie navrhovateľa na jeho územie, o čom založil do spisu súdu fotokópiu akceptácie v jazyku anglickom s tým, že transfer navrhovateľa je pripravený v 14. týždni roku 2015 (teda v týždni, ktorý nasleduje po týždni v ktorom sa uskutočnilo pojednávanie). Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu, z obsahu ktorého zistil, že 22.2.2015 bolo pri kontrole medzinárodného rýchlika EC 174 Ján Jesenius zistené, že okrem iných osôb K. K. A. nevedel preukázať svoju totožnosť, ako aj oprávnenie k pobytu na Slovensku. Lustráciou v systéme EURODAC bol pozitívne lustrovaný s tým, že 12.2.2015 požiadal o azyl v Bulharsku (v Sofii). Následne bola táto skutočnosť oznámená Ministerstvu vnútra SR, Migračnému úradu - Dublinskému stredisku. V ten istý deň bolo navrhovateľovi v priebehu podania vyjadrenia oznámené, že bolo voči nemu začaté konanie o zaistení na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III. V priebehu podania vyjadrenia navrhovateľ uviedol, že v Bulharsku ho chytili policajti, po čom tam požiadal o azyl. Bol odoslaný do tábora, kam sa však nedostavil a so svojimi krajanmi z Bulharska vycestoval. Uviedol, že nemá žiadne cestovné či iné doklady totožnosti a ani žiadne oprávnenie k vstupu na slovenské územie, že nemá žiadne peniaze, že si nevie zabezpečiť žiadne ubytovanie a že chce ísť do Nemecka. Uviedol, že ak bude prepustený, znova utečie. Tiež uviedol, že o azyl na Slovensku nechce požiadať. Na dopyt odporcu UPZC oznámil, že predpokladaná doba vykonania potrebných úkonov na vrátenie navrhovateľa v rámci Dublinského nariadenia III sú štyri mesiace. Následne bolo odporcom vydané napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci (že odporca neskúmal dôvody odchodu navrhovateľa z Bulharska potom, ako tam požiadal o azyl a že navrhovateľ nemal informáciu o tom, že jeho žiadosť o azyl podaná v Nemecku bude irelevantnou, nakoľko krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti je Bulharsko): Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca vykonal v konaní, výsledkom ktorého bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, dostatočné zistenia stavu veci. A to jednak vykonaním nevyhnutných procesných úkonov (spísanie úradných záznamov, lustráciou navrhovateľa v informačných systémoch, zistením predpokladanej doby zaistenia odborným orgánom) a výsluchom navrhovateľa. V priebehu výsluchu navrhovateľa (zápisnice o podaní vyjadrenia) navrhovateľ odpovedal na kladené otázky spontánne, pričom z jeho odpovedí je nad akúkoľvek pochybnosť zjavné, ako sa dopravil do Bulharska, prečo tam požiadal o azyl, tiež že neakceptoval skutočnosť, že sa mal dostaviť do tamojšieho azylového zariadenia (do “tábora“), ale spolu s krajanmi z Bulharska vycestoval, lebo sa chcel dostať do Nemecka. Z predmetného výsluchu je zrejmé, že navrhovateľ nemá žiaden cestovný doklad ani iný doklad totožnosti, že nemá žiadne povolenie k pobytu na Slovensku, že nemá žiadne finančné prostriedky, že si nevie zabezpečiť ubytovanie, že na Slovensku o azyl nechcel požiadať a aj to, že akonáhle by bol prepustený, znovu by utiekol s cieľom dostať sa do Nemecka. Podľa názoru súdu takto zistený stav veci bol dostatočným k tomu, aby odporca začal voči navrhovateľovi konanie o jeho zaistení s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ako aj k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu otázka či navrhovateľ v Nemecku požiada o azyl, resp. aký dopad bude mať takto prípadne podaná žiadosť (vzhľadom na žiadosť o azyl podanú v Bulharsku) nie je otázkou, ktorú by mal odporca v konaní skúmať, nakoľko z pohľadu začatého konania je irelevantnou. Navrhovateľ o azyl (a ani o iný druh povolenia k pobytu na Slovensku) nepožiadal. Z obsahu navrhovateľovej výpovede pred odporcom jednoznačne vyplynulo, že Bulharsko navrhovateľ opustil potom, ako tam (účelovo potom ako bol tamojšou políciou kontrolovaný) požiadal o azyl a ako mu bolo tamojšími azylovými orgánmi nariadené, aby sa dostavil do tamojšieho (utečeneckého) tábora. Z takéhoto opisu správania sa navrhovateľa v Bulharsku celkom jednoznačne vyplynulo, že v Bulharsku ako žiadateľ o azyl nechcel zotrvať, ale že sa chcel dostať do Nemecka, ktorý úmysel uskutoční vzápätí, ako bude prepustený (z predvedenia pred odporcu). Súd tiež poznamenáva, že navrhovateľ pred odporcom neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili vykonaniu ďalšieho dokazovania. K námietke rozporu obsahu spisu s napadnutým rozhodnutím: Súd rozpor napadnutého rozhodnutia s obsahom spisu nezistil. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci, ktorý korešponduje s obsahom spisu. Pokiaľ navrhovateľ videl namietaný rozpor v tom, že odporca v rozhodnutí vyhodnotil, vzhľadom na zistený stav veci, reálnu možnosť jeho úteku, pričom po vydaní napadnutého rozhodnutia malo byť navrhovateľovi (neidentifikovanou osobou) vysvetlené, že podanie prípadnej žiadosti o azyl v Nemecku bude irelevantným, nakoľko o azyl už požiadal v Bulharsku a teda že navrhovateľ po získaní tejto informácie už nemal dôvod utiecť a pokračovať v ceste do Nemecka, tak takáto úvaha nie je opodstatnená, predovšetkým však nejde o rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a obsahom spisu. K námietke, že v konaní odporcu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - zjavne že odporca nevrátil navrhovateľa na maďarské územie za použitia dvojstrannej Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici (uverejnenej pod č. 30/2004 Z.z. - ďalej len „readmisná dohoda“): Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Ako to bolo v konaní pred odporcom zistené, navrhovateľ požiadal 12.2.2015 v Bulharsku o azyl, pričom na slovenskom území sa zdržiaval bez dokladov a bez akéhokoľvek oprávnenia. Dublinské nariadenie III je svojím charakterom priamo aplikovateľnou právnou normou, ktorá stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Okrem iných situácií sa vzťahuje aj na situáciu v ktorej sa navrhovateľ nachádzal - teda na situáciu, kedy sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza bez oprávnenia na území iného členského štátu ako štátu v ktorom po prvý raz požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Toto nariadenie pritom podrobne stanovuje postupy pri riešení takejto situácie a súčasne svojím obsahom stanovuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny oveľa viac práv, ako je tomu v prípade readmisnej dohody. S poukazom na uvedené odporca správne postupoval, ak na vzniknutú situáciu aplikoval Dublinské nariadenie III a nie readmisnú dohodu. V tejto súvislosti súd tiež poznamenáva, že ak by aj odporca postupoval podľa readmisnej dohody a ak by maďarská strana aj readmisiu akceptovala, bol by navrhovateľ v Maďarsku opätovne vystavený konaniu o jeho navrátení do Bulharska, čím by sa doba jeho navrátenie do Bulharska predĺžila, navrhovateľ by bol namiesto jedného konania vystavený konaniam dvom. Aj z tohto dôvodu je zrejmé, že aplikácia Dublinského nariadenia III je (okrem dôvodu jeho priamej aplikácie) v súlade s ním správna, zaručujúca čo najmenší zásah do práv navrhovateľa. Táto skutočnosť je zrejmá aj z toho, že Bulharsko ako krajina zodpovedná za posúdenie navrhovateľom podanej žiadosti o azyl už 23.3.2015 súhlasila s prevzatím navrhovateľa na svoje územie, ako to dokladoval odporca priamo na pojednávaní. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci - osobitne k tomu, že navrhovateľ neskúmal, či zaistenie navrhovateľa je primeraným opatrením, teda či nie je možné využiť iné - miernejšie, alternatívne donucovacie prostriedky: Podobne ako predchádzajúce, ani túto námietku súd neuznal ako dôvodnú: 1/ Odporca sa touto otázkou zaoberal - v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 4 druhý odsek) poukázal na skutočnosť, že ak by ponechal navrhovateľ na slobode, bola by mu daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, ktorá skutočnosť by prakticky znemožňovala vykonanie náležitých opatrení na jeho navrátenie a tiež že by sa mu takýmto spôsobom umožnilo porušovať všeobecne záväzné právne predpisy. Konkrétne poukázal tiež na ust. Článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006. Ak by sa odporca nezaoberal eventualitou iného - miernejšieho donucovacieho opatrenia, nebol by v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodil tým, že v prípade ponechania navrhovateľa na slobode by bolo znemožnené vykonať náležité opatrenia, vedúce k jeho navráteniu. 2/ Niet pochybností o tom, že Článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III stanovuje ako podmienku zaistenia pre účely zabezpečenia navrátenia - odovzdania cudzinca: a/ značné riziko jeho úteku; b/ že zaistenie je primeraným a že nie je možné uplatniť iné miernejšie donucovacie opatrenia. K predpokladu ad a/: Tak z obsahu spisu, ako aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, že navrhovateľ i napriek tomu, že po podaní žiadosti o azyl v Bulharsku nerešpektoval svoju povinnosť dostaviť sa do tamojšieho (pobytového) tábora, ale z Bulharska vycestoval s cieľom dopraviť sa do Nemecka. Navrhovateľ počas svojho predvedenia pred odporcom - v priebehu spísania zápisnice o podaní vyjadrenia spontánne a jednoznačne uviedol: „Chcem ísť do Nemecka. Hneď ako ma pustíte tak znovu utečiem.“ Podľa názoru súdu je teda nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že navrhovateľ hodlal po svojom prepustení utiecť a pokračovať v ceste do Nemecka. Teda prvý predpoklad zaistenia navrhovateľa (tak s poukazom na znenie cit. Ust. Dublinského nariadenia III, ako aj s poukazom na ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) bol splnený. K predpokladu ad b/: Je skutočnosťou, že Dublinské nariadenie III v žiadnom svojom ustanovení nevymenováva - nekonkretizuje opatrenia, ktoré v citovanom ustanovení charakterizuje ako „miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia“. Pretože odporca ako štátny orgán môže konať iba v intenciách, ktoré mu stanovuje zákon (v danom prípade zákon o pobyte cudzincov), zo znenia ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že v danom prípade môže odporca cudzinca (navrhovateľa) buď zaistiť, alebo ho ponechať na slobode - nezaistiť ho. Alternatívu hlásenia pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky aplikovať nemôže, nakoľko zákon o pobyte cudzincov tieto miernejšie prostriedky pripúšťa iba v konaní vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca, čo však nie je prípad navrhovateľa. Ani sám navrhovateľ (zjavne vychádzajúc z platnej právnej úpravy) ani len nenaznačil, aké alternatívne miernejšie donucovacie prostriedky odporca mal či mohol použiť v jeho prípade. Naviac tiež je potrebné poznamenať, že navrhovateľ nedisponoval žiadnym cestovným dokladom a ani iným dokladom svojej totožnosti (podobne ani žiadnym povolením na zdržiavanie sa na slovenskom území), teda takúto osobu odporca nemohol prepustiť, nakoľko by to odporovalo podmienkam a predpokladom pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky. Ak by ho aj odporca prepustil, sám by takýmto konaním konal v rozpore napr. aj s ustanoveniami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006 - Článkom 5 (stanovujúcim podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny), resp. Článkom 12, podľa znenia ktorého hlavným cieľom hraničného dozoru je zabrániť neoprávnenému prekročeniu hraníc, čeliť cezhraničnej kriminalite a prijímať opatrenia proti osobám, ktoré prekračujú hranicu nelegálne. Navrhovateľ tiež uviedol, že nevlastní žiadne finančné prostriedky a tiež, že si nevie zabezpečiť žiadne ubytovanie. Ak teda navrhovateľ podľa vlastného vyjadrenia mal nespochybniteľne úmysel po svojom predvedení pred odporcu opätovne utiecť, pričom nevlastnil žiaden osobný doklad, povolenie k tomu aby sa na Slovensku mohol zdržiavať a ani prostriedky k tomu, aby si takýto svoj eventuálny pobyt na Slovensku a prípadný návrat do Bulharska mohol čo i len zabezpečiť, jeho zaistenie bolo vykonané v súlade so zákonom ako jediná forma zabezpečenia vykonania úkonov, potrebných na realizáciu jeho návratu do Bulharska, ktoré posúdi ním podanú žiadosť o azyl. Námietka navrhovateľa, podľa ktorej vzhľadom k tomu že pochádza z Iraku je reálny predpoklad že mu bude Bulharskom poskytnutá medzinárodná ochrana je irelevantnou, pretože v konaní pred odporcom sa neriešilo posúdenie ním podanej žiadosti o azyl. Podobne tvrdenie navrhovateľa, podľa ktorého sa skontaktoval so svojím priateľom, ktorý mu je ochotný v prípade prepustenia poskytnúť 2 000.- eur je irelevantným, pretože táto skutočnosť mala nastať až po vydaní napadnutého rozhodnutia. Avšak aj keby tomu tak bolo, vzhľadom na jednoznačný úmysel navrhovateľa utiecť by táto skutočnosť nemohla mať žiaden vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia. Zrejmým cieľom aplikácie prípadných iných - miernejších donucovacích prostriedkov je zabrániť úteku v danom prípade navrhovateľa. Navrhovateľ, ako to bolo vyššie uvedené, mal jednoznačný úmysel utiecť a pokračovať v ceste do Nemecka, teda ani prípadné poskytnutie finančných prostriedkov by mu v realizácii tohto úmyslu zabránilo. Pretože odporca v konaní zákonným a pre vydanie napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom zistil stav veci pričom nejestvuje rozpor medzi takto zisteným stavom veci a napadnutým rozhodnutím, pretože aplikáciou Dublinského nariadenia III odporca postupoval v súlade so zákonom a teda jeho aplikáciou nedošlo k vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konečne pretože vzhľadom jednoznačne preukázaný úmysel navrhovateľa utiecť a súčasne na objektívnu nemožnosť jeho prepustenia na slobodu, nakoľko navrhovateľ nedisponoval ani len dokladom preukazujúcim jeho totožnosť súd dospel k názoru, že navrhovateľom vznesené námietky nie sú dôvodné a teda že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania, pričom navrhovateľ trovy konania ani nežiadal.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).