Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/96/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200682 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200682.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.03.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne V dňoch 11.04.2014 a 28.05.2014 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie kontrolu u žalobcu zameranú na prešetrenie podnetu spotrebiteľa L. J. z O. č. XXX/XXXX a na dodržiavanie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Pri výkone kontroly a na základe zaslaných dokladov bolo zistené, že žalobca evidoval pohľadávku voči B. J., N. 6, Z., ktorá vznikla nesplatením úveru poskytnutého prostredníctvom úverovej karty. Táto pohľadávka bola Zmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom dňa 04.12.2013, postúpená žalobcovi. Aj napriek tomu, že L. J. z O. nebol dlžníkom, žalobca mu zasielal písomné listiny vyzývajúce na jeho úhradu. Žalobca listom zo dňa 07.01.2014, označeným ako „Spis číslo: XXXXXXX“ oznámil L. J., že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. pristupuje k vymáhaniu pohľadávky špecifikovanej vo „Výzve k úhrade“. Súčasťou listu bol aj graf znázorňujúci možný vývin dlhu v prípade jeho neuhradenia do 365 dní. V liste zo dňa 07.01.2014, označenom ako „Výzva k úhrade“, ho žalobca vyzval na uhradenie sumy 1 883,66 eur najneskôr do 17.01.2014 z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého prostredníctvom úverovej karty. Na základe týchto skutočností začala Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj dňa 24.10.2014 správne konanie vo veci zisteného porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj rozhodnutím č. P/XXXX/XX/XXXX zo dňa 12.01.2015 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) uložila žalobcovi pokutu vo výške 1 500,- eur pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík, nakoľko žalobca nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi a všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, čím konal v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, keď napriek tomu, že evidoval pohľadávku voči B. J., N. 6, Z., listiny vyzývajúce k úhrade dlhu posielal Róbertovi J., čím porušil § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona o ochrane spotrebiteľa. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 30.03.2015 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi. Vzhľadom na to, že eviduje pohľadávku voči B. J., N. 6, Z., ktorá mu bola postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou so Všeobecnou úverovou bankou, a.s. dňa 04.12.2013, nejedná sa o fiktívnu pohľadávku, resp. o neexistujúci dlh. Žalobca poukázal na to, že list zo dňa 11.04.2011 zaslal L. J. v čase, keď mal pohľadávku v mandátnej správe a vymáhal ju v mene a na účet pôvodného veriteľa. Z uvedeného je zrejmé, že tieto údaje mal vo svojej evidencii už pôvodný veriteľ. Údaje, na základe ktorých boli dokumenty zaslané, sú spracovávané na základe importačného dokumentu poskytnutého pôvodným veriteľom pri odovzdaní spisu do mandátnej správy. Omyl nastal v dôsledku toho, že B. J. pri vypĺňaní údajov na zmluve uviedol namiesto svojho rodného čísla rodné číslo L. J.. Keďže obaja boli klientmi pôvodného veriteľa, došlo k nekorektnému spárovaniu mena a rodného čísla v systéme pôvodného veriteľa. Podľa žalobcu je možné, že L. J. laxným prístupom vo vzťahu k ochrane jeho osobných údajov zavinil, že sa k nim B. J. dostal a použil ich s úmyslom uviesť pôvodného veriteľa do omylu. Žalobca ani pôvodný veriteľ nemohol ani pri vynaložení maximálnej odbornej starostlivosti vedieť, že B. J. uviedol pri uzatváraní zmluvy nesprávne údaje. Žalobca importoval údaje z importačného dokumentu do svojho informačného systému, pričom nemal dôvod pochybovať o ich správnosti, nakoľko konal v dobrej viere, že sú správne. Skutočnosť, že tieto údaje poskytol žalobcovi pôvodný veriteľ, vyplýva aj z komunikácie s L. J. z roku 2011. Žalobca vo výzve k úhrade upozornil L. J. na to, aby ho v prípade akejkoľvek otázky k predmetnej veci kontaktoval, čo neurobil. Podľa názoru žalobcu nemožno zaslanie jednej výzvy k úhrade považovať za atakujúce alebo obťažujúce konanie z jeho strany. Žalobca po zistení, že sa jedná o nesprávnu osobu dlžníka, to poznamenal do svojho systému, aby predišiel ďalšiemu kontaktovaniu nesprávneho dlžníka. Pre naplnenie skutkovej podstaty nekalej obchodnej praktiky sa vyžaduje, aby bolo takéto konanie spôsobilé pohnúť sťažovateľa k tomu, aby urobil o obchodnej transakcii rozhodnutie, ktoré by inak neurobil. Pre naplnenie tejto skutkovej podstaty postačuje schopnosť narušiť ekonomické správanie sťažovateľa, ktorá musí byť v súlade s § 7 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa podstatná a nie akákoľvek. Žalobca nesúhlasil, že L. J. je vo vzťahu k nemu spotrebiteľom, pretože mu neposkytol žiadne plnenie spočívajúce v dodaní tovaru alebo poskytnutí služby. Žalobca voči nemu nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu, z ktorého by mohol byť odvodený jeho spotrebiteľský charakter, a preto mu nie je zrejmé, ako by mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Zo žiadnej zákonnej úpravy, vrátane komunitárneho práva, jednoznačne nevyplýva, že medzi nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom uskutočnené pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu, by malo byť zaradené aj vymáhanie pohľadávky. Vymáhanie pohľadávky nie je súčasťou cyklu transakcie a spotrebiteľského vzťahu. Žalobca tiež uviedol, že nerozposiela obdobné výzvy k úhrade náhodne neznámym osobám v očakávaní, že aspoň niektoré z nich uhradia sumy predstavujúce záväzky. Žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá je členom Asociácie slovenských inkasných spoločností (ASINS) založenej za účelom propagácie dobrého mena profesionálnych inkasných spoločností. Pohľadávky žalobcu predstavujú reálne záväzky dlžníkov, ktorých v dobrej viere a s odbornou starostlivosťou kontaktuje za účelom vyriešenia sporu mimosúdnou cestou. Odborná starostlivosť a dobrá viera vychádza z toho, že žalobcovi záleží na tom, aby bola pohľadávka uhradená čo najskôr a aby sa nezvyšovala o úroky z omeškania, trovy súdneho, prípadne exekučného konania. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Poukázal na to, že s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe sa vysporiadal už v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko sú takmer identické. Trval na tom, že žalobca svojím konaním nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi a zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti a mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe. Žalobca vymáhal vo vzťahu k Róbertovi J. neexistujúci dlh, nakoľko ho vymáhal bez právneho dôvodu. Dlh ako taký existuje, ale bol vymáhaný od nesprávneho subjektu, voči ktorému žalobca de facto nemal v čase kontroly žiadnu pohľadávku. Žalovaný citoval § 524 Občianskeho zákonníka poukazujúc na to, že žalobca ako postupník získal postúpením pohľadávky všetky práva s ňou spojené, vrátane práv požadovať po postupcovi predloženie listín preukazujúcich výšku a právny základ pohľadávky. Ďalej poukázal na to, že bod 8.2 Zmluvy o postúpení pohľadávok hovorí, že žalobcovi „bola poskytnutá primeraná príležitosť“ vykonať vlastné šetrenie ohľadom postúpených pohľadávok. V súlade so zachovaním požiadavky odbornej starostlivosti sa žalobca mal zaujímať o celú históriu postúpených pohľadávok a preveriť si pravdivosť informácií. Odvolávanie sa na nesprávnosť importovania a spárovania údajov je v rozpore s princípom odbornej starostlivosti. Nedostatok odbornej starostlivosti videl žalovaný aj v tom, že žalobca vymáhal dlh od nesprávneho dlžníka ešte v čase, keď mal pohľadávku v mandátnej správe. Absencia odbornej starostlivosti bola tiež preukázaná zaslaním výzvy na zaplatenie pohľadávky zo dňa 07.01.2014, čo mohlo spotrebiteľa uviesť do omylu o existencii pohľadávky. Skutočnosť, že L. J. upozorňoval žalobcu, resp. pôvodného veriteľa na to, že nie je dlžníkom, vyplýva aj z emailovej komunikácie medzi pôvodným veriteľom a žalobcom zo dňa 06.02.2014. Žalobca mal požadovať preukázanie osobných údajov formou občianskeho preukazu alebo iného dokladu totožnosti, aby predišiel prípadnému vymáhaniu dlhu od nesprávneho dlžníka. Nesprávne vyplnenie zmluvy B. J. nemôže podľa žalovaného zaťažiť spotrebiteľa, ktorý nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu k dlžníkovi. Aj napriek tvrdeniu žalobcu, že údaje v zmluve vypĺňal B. J., žalovaný poukázal na to, že tieto údaje boli následne spracovávané elektronicky prepisovaním do databázy. V súvislosti s námietkou žalobcu, že vymáhanie pohľadávok nepatrí medzi nekalé obchodné praktiky, žalovaný citoval čl. 2 a čl. 3 ods. 1 Smernice (ES) č. 2005/29 Európskeho parlamentu a Rady o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (ďalej aj len „Smernica (ES) č. 2005/29“) ako aj poučenie Európskej komisie o jej implementácii. V odôvodnení 13 Smernice (ES) č. 2005/29 sa odkazuje na nekalé obchodné praktiky, ktoré vznikajú mimo akýchkoľvek zmluvných vzťahov medzi obchodníkom a spotrebiteľom alebo ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy. Žalovaný zastával názor, že za nekalé obchodné praktiky sa považuje aj vymáhanie dlhov. Žalovaný mal za to, že spotrebiteľ by v dôsledku vymáhania pre neho neexistujúceho dlhu mohol pristúpiť k zaplateniu vymáhanej sumy, čím by došlo k majetkovej ujme a urobil by rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by bez tejto skutočnosti neurobil. Zaslanie výzvy Róbertovi J. na úhradu dlhu najneskôr do 17.01.2014 vykazovalo schopnosť podstatne narušiť jeho ekonomické správanie. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti žalobcu je irelevantné jeho konštatovanie, že vo výzve uviedol, aby ho Róbert J. v prípade akýchkoľvek otázok kontaktoval. V zmysle čl. 2 písm. a) a bodu 13 Smernice (ES) č. 2005/29, ktoré žalovaný citoval, sa L. J. považuje za spotrebiteľa. Pojem spotrebiteľ treba vykladať v širšom kontexte nielen v súlade s cieľmi zákona o ochrane spotrebiteľa, ale aj účelom uvedenej smernice. Nebolo by spravodlivé, aby fyzickej osobe, od ktorej vymáha dlh podnikateľský subjekt bez právneho dôvodu, nebola poskytnutá ochrana vyplývajúca zo spotrebiteľského práva. IV. Posúdenie veci Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesným administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa § 2 písm. p) zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodnou praktikou je konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Podľa čl. 2 Smernice (ES) č. 2005/29/ES, ktorou je Slovenská republika viazaná, je účelom tejto smernice prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov. Podľa čl. 3 bod 1 Smernice (ES) č. 2005/29/ES, táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom pred, počas aj po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu. Podľa čl. 2 písm. c) Smernice (ES) č. 2005/29/ES, „produkt“ je akýkoľvek tovar alebo služba vrátane nehnuteľností, práva alebo záväzku. Podľa čl. 2 písm. d) Smernice (ES) č. 2005/29/ES, „obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom“ (ďalej tiež „obchodné praktiky“) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom. Žalovaný správne zohľadnil charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v tejto oblasti, ako aj úroveň informovanosti, vedomosti a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že obchodná praktika je spojená výlučne s výrobkom a nie aj so službou, keďže z aplikovaného § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva možnosť použitia obchodných praktík aj na oblasť služieb a je z neho tiež zrejmá vôľa zákonodarcu pri preberaní Smernice (ES) č. 2005/29 ale aj cieľov, ktoré táto smernica sleduje. Je zrejmé, že aj súd je povolaný interpretovať právnu normu v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol sledovaný cieľ, ktorým je nepochybne ochrana spotrebiteľov a to nielen pri výrobkoch ale aj pri službách. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že L., ktorý dal podnet na kontrolu, nemožno považovať za spotrebiteľa, súd poukazuje na čl. 2 písm. a) Smernice (ES) č. 2005/29/ES, v zmysle ktorého sa za spotrebiteľa považuje akákoľvek fyzická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti. V dôvodovej správe k návrhu tejto smernice Európska komisia skonštatovala, že „... v tomto návrhu sa namiesto stanovenia osobitnej kategórie neserióznosti, pokiaľ ide o praktiky po predaji, uplatňujú ustanovenia smernice na obchodné praktiky pred aj po predaji“. Vzhľadom na to, že vymáhanie dlhov sa zaraďuje medzi obchodné praktiky po predaji upravené v Smernici (ES) č. 2005/29/ES, považuje sa L. J. za spotrebiteľa. Situáciu, kedy spotrebiteľ dlhuje obchodníkovi určitú peňažnú čiastku, sa jej vymáhanie či už interne, alebo treťou stranou priamo spája s predajom alebo dodávkou tovarov. Vzhľadom na to, že spotrebiteľ je účastníkom celého spotrebiteľského vzťahu, ktorého súčasťou je aj fáza vymáhania pohľadávky, dopadajú nekalé obchodné praktiky aj na vymáhanie pohľadávky. Používanie nekalej obchodnej praktiky pri konaní so spotrebiteľom predstavuje závažný zásah do práv spotrebiteľa chránených zákonom. Takéto konanie je o to závažnejšie, keď v dôsledku neho dochádza k porušeniu ekonomického záujmu spotrebiteľa. Žalobca v súvislosti vymáhaním pohľadávky od Róberta J. nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe tým, že vymáhal pohľadávku od nesprávnej osoby a bez právneho dôvodu. Dlh ako taký síce existuje, ale vo vzťahu k Róbertovi J. ide o neexistujúci dlh. Postúpením pohľadávky sa žalobca ako postupník stal veriteľom namiesto postupcu (pôvodného veriteľa). V zmysle § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka prešlo s postúpenou pohľadávkou na žalobcu aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. V tejto súvislosti súd poukazuje na bod 8.2. písm. i) Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi žalobcom a pôvodným veriteľom dňa 04.12.2013, v zmysle ktorého „postupník výslovne potvrdzuje, že mal primeranú príležitosť vykonať svoje vlastné šetrenie ohľadom všetkých súm, ktoré sú dlhované z pohľadávok a všetkých ostatných záležitostí potrebných alebo žiaducich pre ocenenie pohľadávok, vrátane všetkých a/alebo akýchkoľvek súvisiacich ustanovení klientskych zmlúv s poukazom najmä na spotrebiteľské zmluvy.“ Z citovaného bodu Zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že žalobca jej podpisom potvrdil, že mal primeranú príležitosť preveriť si pohľadávky a všetky informácie s tým súvisiace, teda aj ich výšku a údaje o dlžníkoch. Z administratívneho spisu mal súd za preukázané, že k omylu v osobe dlžníka došlo pri vypĺňaní údajov na Zmluve č. XXXXXXX, teda pochybil pôvodný veriteľ, avšak postúpením pohľadávky prešla táto pohľadávka na žalobcu tak, ako bola uvedená v dokumentoch odovzdaných pôvodným veriteľom. Žalobca sa mal vo vlastnom záujme oboznámiť s históriou pohľadávky aj s ohľadom na bod 8.3 Zmluvy o postúpení pohľadávok, v ktorom sa zmluvné strany dohodli, že „postupca nezodpovedá postupníkovi za to, že sa postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávok s dohodnutým obsahom, a to najmä pre prípad, že sa po dni účinnosti preukáže, že niektorá z pohľadávok od počiatku neexistovala...“. Odvolávanie sa na nesprávne vyplnenie údajov a ich spárovanie pôvodným veriteľom je vzhľadom na cesiu v rozpore s princípom odbornej starostlivosti, ktorá sa pri tak zložitej problematike, akou je oblasť finančných a úverových vzťahov, vyžaduje predovšetkým s ohľadom na to, že vymáhanie dlhu od nesprávnej osoby môže podstatným spôsobom narušiť jeho ekonomické správanie. L. J., ktorý bol v minulosti klientom Všeobecnej úverovej banky, a.s., mohol byť v dôsledku zaslanej výzvy uvedený do omylu o existencii pohľadávky, čo ho mohlo pohnúť k tomu, aby dlh, ktorý vo vzťahu k nemu neexistoval, uhradil. Takýmto druhom výziev, v ktorých veriteľ s poukazom na závažnosť situácie upozorňuje na výrazný nárast dlhu v prípade jeho nezaplatenia, je spotrebiteľ vystavený tlaku, ktorému môže podľahnúť a uskutočniť obchodnú transakciu, ktorú by inak neurobil. Podľa názoru súdu je zaslanie takejto výzvy upozorňujúcej na pristúpenie k vymáhaniu neexistujúcej pohľadávky vo vzťahu k L. J., v rozpore s odbornou starostlivosťou a požiadavkou dobrej viery. Ústavný súd ČR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 342/09 konštatoval, že východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to predovšetkým s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť stanovovať si zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Absenciu odbornej starostlivosti žalobcu súd vidí v tom, že žalobca si nepreveril správnosť pohľadávky. Už v čase, keď mal pohľadávku v mandátnej správe, si mohol všimnúť, že výzvu zo dňa 11.04.2011 zaslal na adresu Róberta J. z O., pričom na výpise z pôžičkovej karty Quatro bol uvedený B. J., N. 6, Z.. Aj z emailovej komunikácie medzi pôvodným veriteľom a žalobcom zo dňa 06.01.2014 vyplýva, že pôvodný veriteľ už v apríli 2011 preposlal žalobcovi list od L. J., v ktorom tento namietal, že žiadnu zmluvu neuzavrel. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca konal v rozpore s odbornou starostlivosťou už pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávok a ak by si námietky vyjadrené v liste L. J. pred postúpením pohľadávky preveril, zistil by omyl v osobe dlžníka. V súvislosti s námietkou žalobcu, že Róbert J. bol vo výzve na úhradu upozornený na to, aby v prípade akýchkoľvek otázok kontaktoval výhradne žalobcu, súd uvádza, že takéto konštatovanie nemá pre L. J. žiadnu záväznosť. Je na spotrebiteľovi, aký spôsob ochrany svojich spotrebiteľských práv si zvolí, napríklad aj prostredníctvom podnetu na Slovenskú obchodnú inšpekciu. Keďže žalobca nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, postupoval žalovaný v súlade so zákonom, keď na základe skutkových zistení, ktorými mal preukázané konanie žalobcu porušujúce právne povinnosti ukladané mu zákonom, pristúpil k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia o uložení sankcie. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Súčasne predseda senátu v súlade s ustanovením § 250c veta tretia O.s.p. upovedomuje účastníkov o tom, že žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo vyhovené. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.