Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/83/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201483 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201483.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: B. M. N., narodeného XX.X.XXXX, štátneho príslušníka Malijskej republiky, trvale bytom v Malijskej republike, bez dokladu totožnosti, aktuálne umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Hrobákova 44, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 27.8.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA6-427-010/2015-AV zo dňa 18.8.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA6-427-010/2015-AV zo dňa 18.8.2015 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. b), písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave n a r i a ď u j e , aby navrhovateľ M. N., narodený XX.X.XXXX, štátny príslušník Malijskej republiky, trvale bytom v Malijskej republike, bez dokladu totožnosti, aktuálne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Žiaden z účastníkov konanie nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-427-010/2015-AV zo dňa 18.8.2015 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 18.8.2015 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“) na nevyhnutný potrebný čas, najdlhšie do 30.1.2016. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ sa na Slovensku zdržiaval neoprávnene, že požiadal v Maďarskej republike o udelenie azylu, že jednoznačne existuje značné riziko jeho úteku, že nevedel preukázať zabezpečenie ubytovania na slovenskom území a že nedisponuje finančnými prostriedkami, potrebnými na zloženie peňažnej záruku. V ďalšom dôvodil, že navrhovateľa je potrebné uplatniť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ďalej len („Dublinské nariadenie III.“) a teda ho navrátiť na maďarské územie. Dĺžku zaistenia navrhovateľa odôvodnil tým, že príslušný správny orgán musí vykonať všetky potrebné úkony k realizácii zabezpečenia výkonu prevozu navrhovateľa na územie Maďarska. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 27.8.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a prepustenia navrhovateľa zo zaistenia. Namietal v ňom, že odporca nedostatočne zistil stav veci, vec nesprávne posúdil, pričom rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodu, že odporca nedostatočne odôvodnil stanovenú dĺžku zaistenia. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 4.9.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že dĺžka zaistenia navrhovateľa je hraničnou a že je jeho povinnosťou po celý čas zaistenia skúmať, či účel zaistenia trvá. Poukázal tiež na skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo možné použiť iné - miernejšie prostriedky, nakoľko tieto je možné použiť iba v konaní o administratívnom vyhostení, čo nie je prípad navrhovateľa. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní v neprítomnosti odporcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil, súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. b), písm. d) O.s.p. a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 250sa ods. 7 O.s.p. nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ bol pôvodne (od 30.7.2015 do 18.8.2015) zaistený v ÚPZC (zjavne v súvislosti s konaním o jeho administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BA6-374/2015-AV). Dňa 4.8.2015 bolo odporcovi maďarskými autoritami o. i. oznámené, že navrhovateľ požiadal v Maďarsku o azyl z ktorého dôvodu je na mieste aplikácia Dublinského nariadenia III. Dňa 18.8.2015 odporca spísal s navrhovateľom zápisnicu o podaní vyjadrenia v ktorej navrhovateľovi oznámil začatie konania o jeho zaistení na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu (Dublinského nariadenia III.). Navrhovateľ, odpovedajúc na všetky položené otázky o. i. uviedol, že v Maďarsku požiadal o azyl, že tam dostal listinu napísanú v maďarčine a vo francúzštine mu bolo povedané, že na základe tejto listiny môže do 24 hodín odísť z Maďarska. Jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Uviedol, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie a k dispozícii má 710 eur. Tiež uviedol, že keďže mu bolo (odporcom) povedané, že kamkoľvek príde bude vrátený do Maďarska, tak jen ochotný sa do Maďarska vrátiť. Po oboznámení sa navrhovateľa s obsahom spisového materiálu odporca vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. b), d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Podľa ust. § 250sa ods. 7 O.s.p. súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia - konkrétne výroku o stanovení dĺžky zaistenia: Podľa názoru súdu táto námietka je dôvodná. Nakoľko z obsahu spisu niet pochýb o tom, že navrhovateľ v Maďarsku o azyl požiadal, aplikácia Dublinského nariadenia III. je dôvodná. Odporca stanovil dĺžku zaistenia od 18.8.2015 do 30.1.2016, pričom ju odôvodnil iba všeobecným poukazom na nutnosť vykonania úkonov Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, potrebných k zabezpečeniu a výkonu prevozu navrhovateľa na maďarské územie. Vzhľadom ku skutočnosti, že takéto odôvodnenie je aj vzhľadom na stanovenú dĺžku zaistenia navrhovateľa (viac ako päť mesiacov) nedostatočným, ktorá skutočnosť bráni vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia, súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Pokiaľ odporca i napriek skutočnosti že navrátenie navrhovateľa do Maďarska (kde požiadal o udelenie azylu), za aplikácie Dublinského nariadenia III. ktoré konanie je objektívne jednoduchšie a aj rýchlejšie, dospel k záveru, že je potrebné navrhovateľa zaistiť bezmála na maximálnu zákonom stanovenú dobu, mal odporca stanovenie takejto doby odôvodniť podrobne. Teda mal uviesť ktoré konkrétne administratívne úkony je potrebné vykonať, akú dobu si vykonanie takýchto úkonov vyžaduje, prípadne uviesť z akých dôvodov je objektívne možné predpokladať že ich vykonanie bude vyžadovať inú ako obvyklú dobu. Odporca však stanovenú dobu zaistenia navrhovateľa v podstate ničím neodôvodnil. A to i napriek skutočnosti vyššie uvedenej, že určil bezmála najdlhšiu možnú dobu zaistenia. Takýto stav (prakticky neodôvodnenie stanovenej doby zaistenia) obzvlášť v prípade obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa nie je prípustný, naviac spôsobuje nemožnosť preskúmania súdom, či stanovená dĺžka doby zaistenia je alebo nie je dôvodná a opodstatnená. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca navrhovateľa náležite poučil, vypočul ho za prítomnosti tlmočníka jazyka francúzskeho, pričom tento odpovedal na položené otázky. Súčasne tiež z relácie príslušných maďarských orgánov (zo 4.8.2015) zistil, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl. I keď navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku nenamietal rozpor napadnutého rozhodnutia so spisom, súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu zistil, že tento, nie zanedbateľný, ale podstatný rozpor objektívne existuje. Navrhovateľ totižto na otázku, položenú mu v rámci jeho výsluchu zo dňa 18..8.2015: „V prípade, že by Vás policajti dnes prepustili na slobodu na územie Slovenskej republiky, viete uviesť aké bude Vaše ďalšie konanie?“ odpovedal: „Keďže ste mi povedali, že je mojou povinnosťou sa navrátiť na územie Maďarska a keď prídem kamkoľvek, vždy ma vrátila na územie Maďarska, tak som ochotný sa vrátiť na územie Maďarska.“ V tejto a ani v žiadnej inej zápisnici navrhovateľ neuviedol, žeby v prípade svojho prepustenia odišiel zo slovenského územia a to ani do cieľovej krajiny - do Nemecka. Pritom odporca, poukazujúc na toto neexistujúce vyjadrenie navrhovateľa dôvodil, že u navrhovateľa bola jednoznačne preukázaná existencia značného rizika úteku navrhovateľa. Ak mal odporca preukázateľne vedomosť o to, že by navrhovateľ v prípade svojho prepustenia slovenské územie opustil, bolo jeho povinnosťou do administratívneho spisu založiť o tom dôkaz. Preto súd považoval za potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu aj z dôvodu, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov. Vzhľadom na uvedené dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia súd toto rozhodnutie nepreskúmaval z pohľadu správneho či nesprávneho právneho posúdenia veci. Pretože zistenie skutkového stavu veci z ktorého napadnuté rozhodnutie odporcu preukázateľne vychádzalo je v rozpore s obsahom spisu (pričom tento rozpor bol jedným z určujúcich faktorov zaistenia navrhovateľa) a pretože odporca v podstate neodôvodnil stanovenú (v podstate maximálnu) dobu zaistenia navrhovateľa, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie a súčasne s poukazom na ust. § 250sa ods. 7 O.s.p. nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. V ďalšom konaní, pokiaľ budú i naďalej existovať podmienky postupu aplikácie Dublinského nariadenia III. (ktoré je priamo aplikovateľnou právnou normou včítane jeho Článku 28), bude potrebné, aby odporca vo svojom prípadne vydanom rozhodnutí pravdivým spôsobom opísal zistený stav veci a každý ev. výrok rozhodnutia náležite odôvodnil spôsobom z ktorého bude zrejmá správna úvaha, ktorou sa pri rozhodnutí riadil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. Navrhovateľ i keď bol v konaní úspešný nepožadoval náhradu trov konania, odporca na náhradu trov konania zo zákona právo nemá (ich náhradu však ani nežiadal) a preto súd žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu. Záverom súd poznamenáva, že odporca i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. a/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p). Tento rozsudok je vykonateľný nadobudnutím jeho právoplatnosti.