Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/99/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201647 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201647.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: F. T. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, zastúpeného Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.: PPZ-HCP-BB8-129-013/2015-AV zo dňa 10.09.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu zo dňa 10.09.2015 č.: PPZ-HCP-BB8-129-013/2015-AV p o t v r d z u j e. Súd účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odporca predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 01.10.2015 právnym zástupcom navrhovateľa podaný opravný prostriedok zo dňa 24.09.2015 proti jeho rozhodnutiu č. PPZ- HCP-BB8-129-013/2015-AV vydanému dňa 10.09.2015, ktorým bol navrhovateľ zaistený v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a to dňom 10.09.2015 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Spolu s predložením navrhovateľovho odvolania odporca predložil svoje vyjadrenie k nemu, ako aj kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci. Predmetom súdneho prieskumu na základe podaného odvolania navrhovateľa je vyššie uvedené rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. na dobu 3 mesiace, t.j. do 10.12.2015, na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2015 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej účastníkom konania v členskom štáte - Maďarskej republike („ďalej len „Dublinské konanie“). V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 11.08.2015 o 11.15 hod. bol navrhovateľ odovzdaný príslušníkmi Polície Českej republiky, Riaditeľstvo služby cudzineckej polície, Zariadenie pre zaistenie cudzincov Bělá-Jezová, na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou a Slovenskou republikou Starý Hrozenkov - Drietoma príslušníkom Polície Slovenskej republiky - OCP PZ Trenčín. Odovzdanie navrhovateľa späť na územie Slovenskej republiky bolo vykonané na základe článku 2 ods. 5 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky o odovzdaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa. Po prevzatí navrhovateľa vzniklo podozrenie, že navrhovateľ sa dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky bez cestovného dokladu, bez platného víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného, bol eskortovaný na vecne a miestne príslušný správny orgán, ktorým je Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín. Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh a účel pobytu, rovnako nie je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky. Na základe požiadavky a následnej odpovede zo Spoločného kontaktného pracoviska Slovenské Ďarmoty- Balassagyarmat pod č.p.: PPZ-MPS-SDA-1959/2015-KLA/6272 zo dňa10.08.2015 bolo zistené, že navrhovateľ sa nenachádza v evidenciách žiadateľov o azyl v Maďarskej republike. Dňa 11.08.2015 bol navrhovateľ predvedený v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov na OCP PZ Trenčín v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh pobytu. Na území Slovenskej republiky sa nachádzal neoprávnene, a nie je držiteľom cestovného dokladu. Na základe uvedených skutočností bolo dňa 11.8.2015 začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Na základe predložených dokumentov a zistených skutočností počas konania o administratívnom vyhostení bolo preukázané, že navrhovateľ na územie Slovenskej republiky neoprávnene pricestoval z územia Maďarskej republiky. OCP PZ Trenčín vydalo navrhovateľovi rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu na dobu 2 rokov na územie Slovenskej republiky pod č. : PPZ-HCP-BB8-57-014/2015-AV, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.08.2015. Na základe uvedených skutočností bol naplnený dôvod zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ zaistený na dobu 1 mesiaca. Odporca uviedol, že dňa 26.08.2015 bolo cestou Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica doručené OCP PZ Trenčín rozhodnutie Maďarskej republiky o zamietavom stanovisku k prevzatiu navrhovateľa na readmisiu podľa medzinárodnej zmluvy z dôvodu, že navrhovateľ je v súčasnej dobe evidovaný ako žiadateľ o udelelenie azylu v Maďarskej republike. Na základe uvedenej informácie bolo cestou Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zistené, že navrhovateľ spĺňa podmienky na začatie Dublinského konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Odporcovi bolo Dublinským strediskom oznámené, že na základe žiadosti Dublinské stredisko začína konanie o odovzdaní navrhovateľa do iného štátu podľa § 46a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov pod č. MU-DS-571/2015-DŽ. Na základe nových skutočností, ktoré boli zistené po nadobudnutí právoplatnosti vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 11.08.2015 pod č. PPZ-HCP-BB8-57-014-2015-AV, odporca nariadil podľa § 62 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov z dôvodov podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o správnom konaní obnovu konania. V rámci obnovy konania bolo správnym orgánom rozhodnuté o zrušení rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2015. Dňa 10.09.2015 bol navrhovateľ na základe zistených skutočností v súlade s ust. § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov prepustený zo zaistenia. Následne dňa 10.09.2015 pod č. PPZ-HCP-BB8-129/2015-AV odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dňa 10.09.2015 o 11.00 hod. bol navrhovateľ predvedený podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov na policajný útvar. Odporca sa zaoberal aj možnosťou alternatívy zaistenia formou uloženia povinnosti podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. V rámci konania neuložil navrhovateľovi alternatívu zaistenia, nakoľko navrhovateľ nemá dostatok finančných prostriedkov na zloženie peňažnej záruky a súčasne nemá zabezpečené ubytovanie pre potreby uloženia alternatívy hlásenia pobytu. Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Odporca vo vzťahu k § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a v súlade s § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov posudzoval riziko úteku navrhovateľa. Uviedol, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky sa nachádza bez cestovného dokladu, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že navrhovateľ aj napriek žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany v Maďarskej republike nerešpektoval právne normy členského štátu, vedome ušiel z Maďarskej republiky, aby následne neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky. Mal za to, že s ohľadom na uvedené skutočnosti existuje riziko jeho úteku zo Slovenskej republiky. Odporca skúmal dĺžku možného zaistenia navrhovateľa s ohľadom na skutočnosť, že v súlade s článkom 29 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa odovzdanie navrhovateľa do Maďarskej republiky uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok. V súlade s čl. 29 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. Za účelom stanovenia dĺžky zaistenia bol písomne oslovený Útvar policajného zaistenia Medveďov, ktorý vo svojej odpovedi uviedol, že vzhľadom na doterajšiu prax a skúsenosti pri vykonávaní úkonov spojených s odovzdaním cudzinca v rámci Dublinského konania odporučil dobu zaistenia cudzinca na tri mesiace. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie dôvodiace tým, že správny orgán vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci, pričom napadnuté rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné. Poukázal na to, že v prípade posudzovania otázky, či je potrebné osobu zaistiť v prípade výkonu jeho prevozu, je potrebné skúmať či je zaistenie účelné, či existuje možnosť alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, či je lehota zaistenia primeraná potrebným úkonom smerujúcim k splneniu účelu zaistenia. Uviedol, že je nepochybné, že existuje záznam v inej krajine EÚ - v Maďarsku o jeho podanej žiadosti o udelenie azylu. Mal za to, že za súčasnej situácie vysokého počtu migrantov prestupujúcich hranice európskych štátov, je potrebné celý prípad vnímať v tomto kontexte a zohľadniť reálne možnosti konania správnych orgánov Maďarskej republiky a na tomto základe vydaných opatrení Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa jednoznačne vyjadril za nezákonnosť vrátenia takýchto osôb do Maďarskej republiky v tomto čase a predbežne vrátenie pozastavil. Zároveň pripojil oznámenie o začatí konania na vydanie zákazu na vydanie/vrátenie osoby do Maďarska, v ktorých bolo už súčasne vydané predbežné opatrenie o zákaze vydania/vrátenia podľa Dublinského nariadenia, zo dňa 9.9.2015 a 14.9.2015, vo všetkých prípadoch ide o vyhostenie/vrátenie z Rakúska. Taktiež priložil výňatok Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa 8.9.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu a je potrebné vždy individuálne skúmať, či je osobu možné do toho štátu vrátiť v rámci Dublinského konania. Poukázal na to, že uvedené závery sa opierajú o prieskum ochrany základného práva cudzinca, a to, či by návratom do Maďarska nebolo porušené základné právo cudzinca stanovené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho článku 3. Namietal, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď sa ani nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa nachádzal navrhovateľ v prípade vrátenia do Maďarska. Neskúmal a ani nijakým spôsobom neoveroval dodržiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku. Uviedol, že znalosti pomerov a reálna možnosť realizácie účelu zaistenia sú základnými predpokladmi zaistenia. Zaistenie musí byť vždy účelné. Pokiaľ je zrejmé, že účel naplnený nebude, nie je možné, aby bola osoba držaná v zaistení. Poukázal na to, že vrátenie navrhovateľa do Maďarskej republiky je pre rozpor s jeho základnými právami neprípustné. Navrhovateľ sa do Maďarska nechce vrátiť. Navrhovateľ deklaroval zdravotné problémy súvisiace s jeho zranením - bol postrelený, preto v jeho prípade je potrebné zohľadniť aj potrebu prípadnej lekárskej starostlivosti. Odporca o týchto skutočnostiach musel vedieť pri vydávaní rozhodnutia o zaistení pre účel vrátenia podľa Dublinského nariadenia. Mal za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nijako neskúmal možnosti vrátenia navrhovateľa s ohľadom na možné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vec nesprávne právne posúdil, keď iba na základe informácie z Maďarskej republiky a informácie o začatí konania o odovzdávaní navrhovateľa do iného štátu Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, bez toho, aby si overil, či v prípade navrhovateľ je takýto postup možný, aplikoval ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) a navrhovateľa za týmto účelom zaistil. Mal za to, že odporca zaistil navrhovateľa bez právneho dôvodu, a preto namieta dĺžku doby zaistenia. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca spolu s predložením administratívneho spisu a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Odporca uviedol, že dňa 26.8.2015 mu bolo doručené nesúhlasné stanovisko odboru Celoštátneho policajného veliteľstva Budapešť k prevzatiu navrhovateľa Maďarskou republikou. V uvedenom stanovisku bolo uvedené, že navrhovateľ požiadal o azyl v Maďarsku, a preto jeho odovzdanie a prevzatie je možné vykonať v rámci konania Dublin III. Preto dňa 9.9.2015 požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania, ktoré ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Ministerstvo vnútra, Migračný úrad, Dublinské stredisko oznámilo odporcovi, že je dôvod na začatie konania podľa uvedeného nariadenia. Konanie je vedené pod č. p.: MU-DS-571/2015-DŽ. Vzhľadom na uvedené odporca voči navrhovateľovi dňa 10.9.2015 začal konanie o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.júna 2013, ktorým sa kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Ďalej uviedol, že podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle pri určovaní členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 podľa ustanovenia Kapitoly I, článku 1 stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“). Určenie zodpovedného členského štátu je dané kritériami obsiahnutými v Kapitole III, pričom podľa čl. 7 ods. 1 sa kritériá na určenie zodpovedného členského štátu použijú v takom poradí, v akom sú ustanovené v tejto kapitole. Podľa čl. 7 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvý krát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Podľa ustanovenia Kapitoly II, čl. 3 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Rozhodnutie o dobe zaistenia navrhovateľa v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, skúmať po celý čas zaistenia navrhovateľa, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia nie je možné presne určiť, čoho dôkazom sú skúsenosti z aplikačnej praxe pracovníkov Dublinského strediska, ktorí zabezpečujú podklady potrebné k odovzdaniu účastníka konania do členského štátu. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi, ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej republiky so štátnymi orgánmi Maďarskej republiky, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Maďarskej republiky, komunikácia s účastníkmi konania ako aj vybavovanie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny viazané. Ďalej uviedol, že rozhodnutie Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 8.9.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu a je potrebné vždy individuálne skúmať, či je osobu možné vrátiť v rámci Dublinského konania, nie je pre konanie správneho orgánu relevantné a záväzné. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca navrhovateľa uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia (opravného prostriedku zo dňa 24.09.2015). Predložil kópiu vydaného predbežného opatrenia Európskym súdom pre ľudské práva, ktoré sa týka iných 3 cudzincov zo Sýrie, ktorí sú zaistení na Slovensku a majú byť vrátený do Maďarska. Poukázal na požiadavku Európskeho súdu pre ľudské práva na zisťovanie skutočností týkajúcich sa navrhovateľa zo strany správneho orgánu, ktorý mal zisťovať, aký režim sa bude uplatňovať na azylovú žiadosť navrhovateľa, v prípade jeho vrátenia do Maďarska, osobitne, či bude táto žiadosť posudzovaná v merite veci, alebo sa bude rozhodovať v rámci zrýchlenej procedúry na hraniciach. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva žiadal informácie, či si Slovenská republika vyžiadala záruku, že sťažovatelia nebudú objektom reťazových návratov do tretej, nie bezpečnej krajiny v rozpore s článkom 3 o Dohovore ľudských práv a základných slobôd. V uvedenej skutočnosti vidí pochybenie správneho orgánu, ktorý v tomto konaní nedostatočne zisťoval skutkový stav veci. Navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť a navrhovateľa prepustiť zo zaistenia. Prítomný zástupca odporcu sa pridržiaval písomného vyjadrenia zo dňa 29.09.2015. Poukázal na to, že predbežné opatrenie, ktoré bolo predložené právnou zástupkyňou navrhovateľa na pojednávaní, je platné do 16.10.2015 a netýka sa tohto pojednávania. Uviedol, že správny orgán si vyžiadal stanovisko k predmetnej veci, v ktorom sa uvádza, že zaistenie dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín je primeraným opatrením, a naďalej trvá účelové zaistenie vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu zrealizovania Dublinského transferu do zodpovedného členského štátu. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 8.10.2015, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „ rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. Navrhovateľom pripojeným dvom oznámeniam o začatí konania na vydanie zákazu na vydanie/vrátenie osoby do Maďarska, v ktorých bolo už súčasne vydané predbežné opatrenie o zákaze vydania/vrátenia podľa Dublinského nariadenia, zo dňa 9.9.2015 a 14.9.2015, vo všetkých prípadoch ide o vyhostenie/ vrátenie z Rakúska, je potrebné uviesť, že v uvedených oznámeniach išlo o inú situáciu, teda o vrátenie osoby do Rakúska a nie do Maďarska. Navrhovateľom pripojenému výňatku Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa 8.9.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu a je potrebné skúmať individuálne, či je osobu možné do tohto štátu vrátiť v rámci Dublinského konania, je potrebné uviesť, že rozhodnutie zo dňa 8.9.2015 nie je pre toto konanie záväzné. Maďarsko je ako členský štát Európskej únie považovaný za bezpečnú krajinu, je v nej demokratický systém, vo všeobecnosti neexistuje v nej prenasledovanie, mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, hrozba násilia, ozbrojené konflikty. Námietku navrhovateľa, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď sa ani nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal v prípade vrátenia do Maďarska, teda nijakým spôsobom neoveroval dodržiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku, súd považuje za irelevantnú z dôvodu, že o navrátení do Maďarska rozhoduje iný orgán, ako je správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom. Odporca dňa 9.9.2015 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a správnym orgánom bolo požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania. K námietke, že odporca nezohľadnil potrebu lekárskej starostlivosti navrhovateľovi, je potrebné uviesť, že správny orgán pri rozhodovaní o zaistení cudzinca je povinný prihliadať aj na jeho zdravotný stav. V prípade ak zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nie je možné zabezpečiť v zariadení, zariadenie mu zabezpečí starostlivosť v zdravotníckom zariadení mimo zariadenia. K námietke, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal možnosti vrátenia navrhovateľa s ohľadom na možné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je potrebné uviesť, že postupom odporcu neboli porušené ľudské práva navrhovateľa. Prostriedky správneho orgánu určené na dodržanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. K námietke neodôvodnenia stanovenej dĺžky doby zaistenia na dobu 3 mesiace, t.j. do 10.12.2015, súd uvádza, že v danej veci odporca skúmal dĺžku možného zaistenia navrhovateľa s ohľadom na skutočnosť, že v súlade s článkom 29 ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa odovzdanie navrhovateľa do Maďarskej republiky uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok. V súlade s čl. 29 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. Za účelom stanovenia dĺžky zaistenia odporca písomne oslovil Útvar policajného zaistenia Medveďov, ktorý uviedol, že vzhľadom na doterajšiu prax pri vykonávaní úkonov spojených s odovzdávaním cudzinca v rámci Dublinského konania odporučil dobu zaistenia na 3 mesiace. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je správny orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel jeho zaistenia. Dĺžka zaistenia závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska. Zároveň súd poukazuje na § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. podľa ktorého môže byť príslušník tretej krajiny zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. K predloženému pracovnému prekladu časti dokumentu ESĽP súd uvádza, že predmetný dokument sa týka podania informácie zo strany vlády Slovenskej republiky k uvedeným požiadavkám, týkajúcich sa administratívneho vyhostenia do Maďarskej republiky v zmysle bodu 1) a 2) s tým, aby informácie vláda Slovenskej republiky doručila úradujúcemu prezidentovi sekcie v stanovenej lehote do 9.10.2015. Odpoveď vlády Slovenskej republiky tak, ako je uvedené v tomto dokumente, nebola zo strany právneho zástupcu navrhovateľa predložená a preto súd na tento nekompletný predložený materiál nemohol ani prihliadnuť. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( § 250q ods.2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods.1 v súlade s § 250l ods.2 O.s.p. a nepriznal navrhovateľovi ich náhradu voči odporcovi, keďže v konaní úspešný nebol. Odporcovi právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).