Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/103/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201684 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: N. K. F. O. D., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky, v krajine pôvodu bytom A., D. K., bez cestovného dokladu alebo iného dokladu totožnosti, aktuálne umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín so sídlom Jilemnického 2, Trenčín o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 1.10.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BB8-147-011/2015-AV zo dňa 17.9.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BB8-147-011/2015-AV zo dňa 17.9.2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BB8-147-011/2015-AV zo dňa 17.9.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 17.9.2015, umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom dobu zaistenia stanovil do 17.12.2015. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci a ďalej o. i. uviedol, že aplikácia alternatívy zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov nebola možná z dôvodu, že navrhovateľ nedisponuje cestovným a ani iným dokladom svojej totožnosti, že nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie svojho ev. pobytu na Slovensku, resp. na zloženie finančnej zábezpeky. Vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa poukázal na neexistenciu cestovného dokladu navrhovateľa, podobne na neexistenciu oprávnenia na pobyt na slovenskom území, osobitne tiež na skutočnosti, ktoré predchádzali konaniu o zaistení navrhovateľa - na opis trasy pohybu navrhovateľa z krajiny jeho pôvodu, na skutočnosť, že navrhovateľ potom, ako v Maďarsku požiadal o azyl vedome z tejto krajiny ušiel. Dĺžku zaistenia navrhovateľa odôvodnil s poukazom na Článok 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ( č. 604/2013 z 26.6.2013 (ďalej len „nariadenie Dublin III.“) potrebou vykonania prípravy a realizácie odovzdania navrhovateľa do krajiny, zodpovednej za posúdenie podanej žiadosti o azyl. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 1.10.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Namietal v ňom nedostatočné zistenie stavu veci, nesprávne právne posúdenie veci, resp. že rozhodnutie je postihnuté vadou konania, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Nespochybnil, že v Maďarsku požiadal o azyl, avšak poukázal na súčasnú situáciu týkajúcu sa migrácie v tomto štáte a v tejto súvislosti na predbežné opatrenie, vydané 25.9.2015 Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorého ESĽP nariadil zákaz vydania navrhovateľa do Maďarska („... applicant shoul not be expelled to Hungary ...“) do 16.10.2015. Kópiu tohto opatrenia navrhovateľ s jeho pracovným prekladom pripojil k návrhu. Súčasne k návrhu pripojil dve fotokópie obdobných rozhodnutí ESĽP (z 9. 9 a zo 14.9.2015), vydaných v iných konaniach, tiež výňatok z rozhodnutia Najvyššieho spolkového správneho súdu Rakúska z 8.9.2015, podľa ktorého v tomto konkrétnom prípade (Ra 2015/18/0113) je naplnený predpoklad, že Maďarsko nie je bezpečnou krajinou (v dôsledku informácií o meniacej sa situácie v Maďarsku). S poukazom na túto argumentáciu navrhovateľ namietal, že odporca nezohľadnil aktuálnu situáciu v Maďarsku a teda že nesprávne rozhodol, ak iba na základe zistenia, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl rozhodol o jeho zaistení za účelom jeho navrátenia podľa nariadenia Dublin III. Poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovateľ bol pred aktuálnym zaistením už zaistený z dôvodu jeho readmisie (ktorá sa však neuskutočnila z dôvodu že sa následne zistilo, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl), že o nemožnosti vykonania readmisie sa odporca dozvedel už 26.8.2015, avšak navrhovateľa „prezaistil“ až 17.9.2015. Pre prípad úspechu v konaní si uplatnil náhradu trov konania. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 7.10.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť a to z dôvodu jeho správnosti a zákonnosti. Poukázal pritom na skutočnosti, zistené v priebehu konania o zaistení navrhovateľa, ako aj na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, na ktorých v plnom rozsahu zotrval. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní za účasti zástupcov účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné, nakoľko navrhovateľom vznesené námietky nemohli viesť k jeho zrušeniu. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu PPZ-HCP-BB8-147/2015- AV z obsahu ktorého o. i. zistil, že odporca 11.9.2015 zaslal Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky informácie, podľa ktorých je navrhovateľ žiadateľom o azyl v Maďarsku a teda že sú predpoklady pre aplikáciu nariadenia Dublin III. Na tomto správnom orgáne je konanie vedené pod číslom MU-DS-581/2015-DŽ. Dňa 17.9.2015 oznámil odporca navrhovateľovi začatie konania o jeho zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Lustráciami zo 17.9.2015 bolo zistené, že navrhovateľ je pozitívne lustrovaný v informačných systémoch MIGRA, EURODAC a AFIS. V totožný deň bol navrhovateľ súčasne vypočutý. V priebehu výsluchu (podania vyjadrenia) navrhovateľ opísal trasu svojho pohybu (trasu) zo Sýrie cez Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko a Maďarsko, odkiaľ vlakom pokračoval v ceste cez Slovensko do Nemecka, pričom v Českej republike bol políciou kontrolovaný. Uviedol, že svoj cestovný pas má schovaný u kamarátov v Turecku, že v domovskej krajine mu nič nehrozí a nemá obavu sa tam vrátiť, že na Slovensku nechce požiadať o azyl - chce ísť do Nemecka, že v Maďarsku sa prihlásil na polícii a dostal tam „ ...nejaké papiere, asi to bolo k azylu.“, že nemá žiadne financie, že na Slovensku nechce zostať žiť, ale chce ísť do Nemecka a tam požiadať o azyl. Po oboznámení navrhovateľa s obsahom spisu odporca vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa ust. Článku 28 ods. 2 nariadenia Dublin III. ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa znenia ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa ust. Článku 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006 (Kódex schengenských hraníc) na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu; b) majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov ,a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti), s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt; c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu; e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu. Podľa ust. § 46a ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len "konanie o odovzdaní do iného štátu"), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva. Podľa ust. § 250q ods. 3 veta prvá O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: Predtým, ako súd podrobne odôvodní vyhodnotenie námietok, vznesených navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu pokladá za potrebné poukázať na skutočnosť, že konanie o zaistení (v danom prípade navrhovateľa) a konanie o odovzdaní (navrhovateľa) do iného štátu sú dve odlišné - samostatné konania. V aktuálnom konaní o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ako to je zrejmé zo znenia tohto ustanovenia a z obsahu napadnutého rozhodnutia, došlo k zaisteniu navrhovateľa za účelom prípravy jeho odovzdania do iného štátu (v zmysle nariadenia Dublin III.) a následného faktického výkonu odovzdania. K faktickému odovzdaniu - prevozu navrhovateľa v zmysle citovaného nariadenia však môže dôjsť až potom, ako príslušný správny orgán (Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) rozhodne o odovzdaní navrhovateľa do konkrétneho štátu, zodpovedného za posúdenia navrhovateľovej žiadosti o azyl. S poukazom na uvedené teda pre obidve konania (rozhodnutia) je potrebné vykonať odlišné dokazovanie - zistenie stavu veci. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci, aj s poukazom na v návrhu označené rozhodnutia ESĽP, resp. rakúskeho súdu: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, ako aj s poukazom na dôvod zaistenia navrhovateľa bolo v tomto konkrétnom konaní potrebné zistiť, či navrhovateľ v niektorom členskom štáte EÚ o azyl požiadal (resp. aj či o azyl požiadal na Slovensku), či je preukázaná jeho totožnosť - disponuje cestovným či iným osobným dokladom, či disponuje náležitými dokladmi oprávňujúcimi ho k pobytu na Slovensku, aké finančné prostriedky má k dispozícii, či má ev. zabezpečené ubytovanie a hradenie potrieb nevyhnutných k pobytu na Slovensku, či sú dané predpoklady pre konštatovanie rizika úteku, resp. jeho skrývania sa. Ako top vyplýva z obsahu odporcom vykonaného dokazovania, navrhovateľ ničím nepreukázal svoju totožnosť, odporcovi nepredložil svoj cestovný doklad, ani iný doklad preukazujúci jeho totožnosť, podobne ani doklad, ktorý by ho oprávňoval k pobytu na Slovensku. Lustráciou v troch informačných systémoch (MIGRA, EURODAC a AFIS) bolo zistené, že mimo slovenského územia - v inom členskom štáte EÚ požiadal o azyl. Konkrétne aj s poukazom na samotnú výpoveď navrhovateľa pred odporcom sa tak stalo v Maďarsku, čo navrhovateľ potvrdil aj v podanom opravnom prostriedku. I napriek tomu navrhovateľ v Maďarsku („ ..v kempe ...“) ako žiadateľ o azyl neostal, pretože sa chcel dostať do Nemecka a tam požiadať o azyl. Z Maďarska vycestoval vlakom a jeho cieľovou stanicou bol Berlín. Na Slovensku nepožiadal a ani požiadať o azyl nechcel - jednoznačne chcel pokračovať v ceste do Nemecka. Podľa názoru súdu odporca v tomto konaní o zaistení navrhovateľa dostatočným spôsobom zistil sumu informácií (stav veci), potrebných k tomu, aby mohol kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť o zaistení navrhovateľa. K časti námietky, vzťahujúcej sa na vyhodnotenie aktuálnej situácie v Maďarsku súd uvádza, že takéto vyhodnotenie - zistenie stavu veci nebolo pre vydanie napadnutého rozhodnutia odporcu potrebné. Je tomu tak preto, lebo odporca napadnutým rozhodnutím nerozhodoval o tom, či navrhovateľ bude odovzdaný (na základe nariadenia Dublin III.) práve do Maďarska, resp. do iného členského štátu. Takéto rozhodnutie prináleží do rozhodovacej právomoci iného správneho orgánu - Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Tento správny orgán posúdi, či boli naplnené predpoklady pre odovzdanie navrhovateľa, do ktorého konkrétneho štátu sa tak stave a v ako časovom období. K námietke neprávneho právneho posúdenia veci, resp. , že rozhodnutie je postihnuté vadou konania, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Navrhovateľ nedisponuje žiadnym dokladom svojej totožnosti ani povolením k pobytu na slovenskom území. Z jeho výpovede a aj z opisu trasy je zrejmé, že jeho jediným cieľom je Nemecko, kde chce požiadať o azyl a žiť tam. Na Slovensku o azyl požiadať nechce. Je tiež nepochybným zistenie, že v inom členskom štáte (ako to sám navrhovateľ uvádza v Maďarsku) požiadal o azyl. Z uvedených faktov je zrejmé, že je na mieste konanie o jeho navrátení do iného členského štátu na základe nariadenia Dublin III., ktoré aj bolo začaté a je vedené pod č. MU-DS-581/2015-DŽ (ďalej len „dublinské konanie“). Toto konanie sa uskutočňuje buď bez zaistenia (na slobode) alebo za splnenia zákonných podmienok počas zaistenia. Predpokladom zaistenia navrhovateľa podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení (zákona o azyle, nariadenia Dublin III.) je existencia rizika úteku za súčasného stavu, že nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia, ktorými sú opatrenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Z opisu účelu navrhovateľovho pohybu z krajiny jeho pôvodu, ako aj z obsahu jeho výpovede uskutočnenej pred odporcom je jednoznačne identifikovaný úmysel navrhovateľa dostať sa do Nemecka, tam požiadať o azyl a žiť tam. Tomuto svojmu cieľu podradil svoje počínanie. Ak teda odporca takto zistený stav veci vyhodnotil ako existujúce nebezpečenstvo úteku či skrývania sa navrhovateľa, jeho správna úvaha v tomto smere je dôvodná a to aj v intenciách Článku 3 ods. 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 (návratová smernica). S poukazom na cit. Článok 28 ods. 2 nariadenia Dublin III. sa odporca, ako to je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, zaoberal a vyhodnocoval možnosti použitia miernejších donucovacích prostriedkov namiesto zaistenia navrhovateľa a to prostriedkov uvedených v ust, § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Správne konštatoval, že pre ich aplikáciu neboli vytvorené predpoklady, nakoľko navrhovateľ nemá na Slovensku zabezpečené prostriedky k jeho ev. pobytu, nemá zabezpečené ubytovanie a ani financie na zloženie prípadnej peňažnej záruky. Podľa názoru súdu, ak by aj dostatočnými finančnými prostriedkami disponoval, aj tak by mu odporca nemohol umožniť pohyb na slovenskom území a to preto, lebo navrhovateľ nedisponuje ani cestovným dokladom a ani iným dokladom svojej totožnosti, odhliadnuc od faktu, že nedisponuje ani žiadnym dokladom, umožňujúcim mu pobyt a to s poukazom na samotný zákon o pobyte cudzincov, ako aj na citované ust. Kódexu schengenských hraníc. Nesprávnosť právneho posúdenia veci namietal navrhovateľ aj s poukazom na predbežné opatrenie, vydané vo vzťahu k navrhovateľovi ESĽP dňa 25.9.2015. K tejto argumentácii súd poznamenáva: 1/ Ako to bolo vyššie uvedené, toto predbežné opatrenia sa vzťahuje na zákaz vydania („... applicant shoul not be expelled to Hungary ...“) navrhovateľa do Maďarska. Teda z neho nevyplýva zákaz zaistenia navrhovateľa. 2/ Toto predbežné opatrenie, vydané 25.9.2015, má obmedzenú časovú platnosť - do 16.10.2015. Z toho je možné dedukovať, že dôvody jeho vydania zjavne nie sú trvalého charakteru. 3/ Nakoľko o vydaní - navrátení navrhovateľa nerozhoduje odporca, ale iný správny orgán v rámci dublinského konania, malo by zásadný vplyv na rozhodnutie tohto správneho orgánu ak by tento správny orgán vo veci dublinského konania rozhodoval vo veci v čase vydaného zákazu. Resp. ak by aj v čase vydania predbežného opatrenia už správny orgán konajúci vo veci dublinského konania rozhodol o navrátení navrhovateľa, faktický výkon takého rozhodnutia by bol s poukazom na vydané predbežné opatrenie neprípustným. Tieto situácie však v prejednávanej veci nenastali. Pokiaľ ide o argumentáciu vzťahujúcu sa na rozhodnutie Najvyššieho spolkového správneho súdu Rakúska súd poznamenáva, že toto rozhodnutie nemôže byť pre štátne orgány Slovenskej republiky záväzné, nakoľko ide o rozhodnutie štátneho orgánu iného štátu. Naviac ho navrhovateľ nepredložil v úplnom znení a teda z predloženého prekladu jeho časti nie je možné ani vyvodiť, na základe akých skutočností označený súd dospel k záveru, že Maďarsko nie je žiadateľov bezpečnou krajinou. K námietke, týkajúcej sa skutočnosti, že navrhovateľ bol zaistený už pred vydaním napadnutého rozhodnutia súd poznamenáva, že predmetom aktuálneho súdneho konania je výlučne preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu, teda nie rozhodnutia, na základe ktorého bol navrhovateľ pred vydaním napadnutého rozhodnutia zaistený (ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa tak stalo v súvislosti s vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa, ktoré bolo následne v rámci autoremedúry zrušené). K bližšie neodôvodnenej námietke týkajúcej sa doby zaistenia navrhovateľa (3 mesiace) súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na potrebu vykonania úkonov súvisiacich s prípravou navrátenia navrhovateľa v rámci nariadenia Dublin III. - včítane uskutočnenia dublinského konania na inom správnom orgáne, je doba zaistenia optimálnou. V konaní odporcu súd nezistil žiadne pochybenie, ktoré malo či mohlo mať vplyv na zákonnosť vydania napadnutého rozhodnutia. Pretože námietky vznesené navrhovateľom neboli dôvodnými, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. S poukazom na ust. § 138 ods. 4 O.s.p. súd nezaviazal navrhovateľa na platenie súdnych poplatkov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).