Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/123/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201887 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201887.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: S. S. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, zastúpeného Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, Kuzmányho 26, Žilina, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.: PPZ-HCP-BB7-183-064/2015-AV zo dňa 15.10.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu zo dňa 15.10.2015 č.: PPZ-HCP-BB7-183-064/2015-AV p o t v r d z u j e. Súd účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odporca predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 13.11.2015 právnym zástupcom navrhovateľa podaný opravný prostriedok zo dňa 29.10.2015 proti jeho rozhodnutiu č.: PPZ-HCP-BB7-183-064/2015-AV vydanému dňa 15.10.2015, ktorým bol navrhovateľ zaistený v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a na základe konania vedenom Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinským strediskom MÚ MV SR“) pod č. konania MU-DS-627/2015-DŽ, a to dňom 15.10.2015 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľ bol zaistený na čas nevyhutne potrebný, najviac do 15.01.2016. Spolu s predložením navrhovateľovho odvolania odporca predložil svoje vyjadrenie k nemu, ako aj kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 15.10.2015 bol navrhovateľ predvedený príslušníkom OCP PZ Žilina na Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, za účelom zistenia totožnosti, nakoľko nemohol hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Na základe informácií získaných cestou RHCP BB bolo zistené, že navrhovateľ žiadal o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Z dôvodu, že navrhovateľ svojím konaním naplnil podmienky ustanovené podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, správny orgán po zistení uvedenej skutočnosti kontaktoval Dublinské stredisko MÚ MV SR, ktoré navrhovateľovi pridelilo číslo z protokolu úradu MV SR MU-DS-627/2015-DŽ. Vzhľadom na uvedené začal správny orgán dňa 15.10.2015 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, nakoľko u navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, že navrhovateľ nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe žiaden doklad, ktorý by umožňoval zistenie jeho totožnosti. Odporca mal na základe informácií z Maďarskej republiky a migračného úradu preukázané, že navrhovateľ požiadal o azyl na území Maďarskej republiky. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ je v azylovom konaní na území Maďarska, ktoré svojvoľne opustil. Navrhovateľ sa mal po prepustení z polície dostaviť do pobytového tábora v Maďarsku a ostať tam do rozhodnutia maďarských orgánov a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie. Odporca skúmal aj možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a konštatuje, že navrhovateľ nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca stanovil dĺžku doby zaistenia do 15. 01.2016. Počas tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie navrhovateľa do členského štátu, v ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu. Ide o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie prevozu a prevzatia navrhovateľa príslušnými orgánmi Maďarskej republiky. Konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie dôvodiace tým, že správny orgán vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav veci. Uviedol, že s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia žiadateľov o azyl pochádzajúcich zo Sýrie, do Maďarska, je známe, že orgány Maďarskej republiky nezvládajú plniť si svoje povinnosti tak, ako im to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné práva a slobody žiadateľov). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Uvedené závery sa opierajú o prieskum ochrany základného práva cudzinca, a to, či by návratom do Maďarska nebolo porušené základné právo cudzinca stanovené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v jeho článku 3. V zmysle uvedeného článku Dohovoru: 3. Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Uviedol, že na túto otázku už odpovedal rozsudok Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa 8.9.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu a je potrebné vždy individuálne skúmať, či je osobu možné do tohto štátu vrátiť v rámci Dublinského konania. Ako dôkaz priložil výňatok z rozhodnutia. Poukázal na to, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, tak ako mu to ukladá Správny poriadok, keď sa ani nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa nachádzal navrhovateľ v prípade vrátenia do Maďarska. Neskúmal a ani neoveroval dodržiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku. Mal za to, že odporca mal skúmať skutkový stav minimálne v rozsahu, v akom to vyžaduje ESĽP (s cieľom zistiť, či by v prípade návratu nebol vystavený porušovaniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Uviedol, že je pravdou, že o navrátení do Maďarska rozhoduje iný orgán, ako je odporca, ktorého rozhodnutie sa týmto opravným prostriedkom napáda. Zaistenie musí byť vždy účelné. Vrátenie navrhovateľa do Maďarskej republiky je v súčasnosti pre rozpor s jeho základnými právami neprípustné. Neexistuje predpoklad na vrátenie navrhovateľa, s ohľadom na porušovanie základných práv žiadateľov o azyl konštatovaný v uvedených rozhodnutiach. Odporca o týchto skutočnostiach musel vedieť pri vydávaní rozhodnutia o zaistení pre účel vrátenia podľa Dublinského nariadenia, jej nezohľadnením došlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia o zaistení. Uviedol, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal možnosti vrátenia navrhovateľa s ohľadom na možné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vec nesprávne právne posúdil, keď iba na základe informácie z Maďarskej republiky a informácie o začatí konania o odovzdaní navrhovateľa do iného štátu Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, bez toho, aby si overil, či v prípade navrhovateľa je takýto postup možný, aplikoval ust. § 88 ods. 1 písm. c) a navrhovateľ za týmto účelom zaistil. Namietal aj dĺžku doby zaistenia. Poukázal na to, že odporca nehľadiac na to, že navrhovateľ už bol zaistený, opäť zaistil navrhovateľa na ďalšie tri mesiace. Mal za to, že uvedená lehota je neprimeraná a príliš dlhá. K existencii značného rizika úteku uviedol, že sa neskrýval, len sa snažil dostať tam, kde má rodinu a kde je predpoklad, že s ním bude zaobchádzané v súlade s pravidlami európskeho azylového systému a v súlade s medzinárodnými záväzkami. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca spolu s predložením administratívneho spisu a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že dňa 12.10.2015 dostal odpoveď z Maďarskej republiky evidovanú pod číslom PPZ-HCP- BB7-183-039/2015-AV o tom, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl na území Maďarskej republiky, preto dňa 15.10.2015 rozhodol v rámci autoremedúry o zrušení rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré majú za následok pominutie prvotného dôvodu zaistenia navrhovateľa bol dňa 15.10.2015 v čase o 11.00 hod. prepustený zo zaistenia z ÚPZC Medveďov príkazom na prepustenie z dôvodu § 90 ods. 2 bod 1 zákona o pobyte cudzincov (zanikol účel zaistenia). Navrhovateľ bol po prepustení z ÚPZC Medveďov kontrolovaný policajtmi OCP PZ Žilina, ktorí využili svoje oprávnenie podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, nakoľko navrhovateľ nemohol preukázať svoju totožnosť dokladom totožnosti. Po jeho predvolaní za účelom zistenia totožnosti policajtmi OCP PZ Žilina dňa 15.10.2015 bol spísaný úradný záznam a následne zápisnica o vyjadrení navrhovateľa podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Zároveň bolo navrhovateľovi oznámené začatie správneho konania vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Po spísaní zápisnice bol navrhovateľ dňa 15.10.2015 zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že zaistenie navrhovateľa je účelné a efektívne, nakoľko navrhovateľ je osobou, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračoval v ceste aj do iného štátu Únie. Efektívnosť spočíva v bezproblémovom odovzdaní navrhovateľa v konkrétnom čase za prítomnosti orgánu Policajného zboru. Týmto sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie navrhovateľa a zabezpečí sa jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza nelegálne a ktoré by nezaistením nebolo možné. Navrhovateľ sa nechcel dobrovoľne vrátiť na územie Maďarska, ale chcel ďalej cestovať nelegálne. Uviedol, že správny orgán môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. povinnosť hlásenia pobytu, alebo podľa § 89 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. povinnosť zložiť peňažnú záruku. Správny orgán sa zaoberal aj týmito alternatívami, pričom účastník konania nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona č. 404/2011 Z.z. Taktiež z doterajšieho spôsobu života je zrejmé, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu. Odporca navrhol napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdiť. Odporca sa na pojednávanie dňa 16.11.2015 nedostavil, svoju neúčasť na ňom oznámil prípisom z 13.11.2015 a súhlasil, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti; právna zástupkyňa navrhovateľa sa na pojednávanie nedostavila, a preto súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) vec pre jednal v ich neprítomnosti. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 16.11.2015, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „ rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. K otázke účelnosti zaistenia navrhovateľa, je potrebné uviesť, že navrhovateľ po svojom nelegálnom vstupe do Maďarska požiadal o udelenie azylu, čo bolo oznámené políciou Maďarskej republiky. Následne po opustení krajiny, v ktorej požiadal o azyl, nelegálne vstúpil na územie iného štátu Únie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku a nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v Maďarsku, ale sa pokúsi o útek do iných krajín Únie, najmä do Spolkovej republiky Nemecko, kam mal zakúpený aj cestovný lístok. Navrhovateľom pripojenému výňatku Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa 8.9.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu a je potrebné skúmať individuálne, či je osobu možné do tohto štátu vrátiť v rámci Dublinského konania, súd uvádza, že rozhodnutie zo dňa 8.9.2015 nie je pre toto konanie záväzné. Maďarsko je ako členský štát Európskej únie považované za bezpečnú krajinu, je v nej demokratický systém, vo všeobecnosti neexistuje v nej prenasledovanie, mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, hrozba násilia, ozbrojené konflikty. Námietku navrhovateľa, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď sa ani nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal v prípade vrátenia do Maďarska, teda nijakým spôsobom neoveroval dodržiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku, súd považuje za irelevantnú z dôvodu, že o navrátení do Maďarska rozhoduje iný orgán, ako je správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom. Maďarská republika je ako členský štát Európskej únie považovaná za bezpečnú krajinu, neexistuje v nej prenasledovanie, mučenie, ani neľudské zaobchádzanie alebo trestanie, hrozba, násilie, či ozbrojené konflikty, a jej demokratický systém funguje v medziach európskych demokratických štandardov. K námietke, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal možnosti vrátenia navrhovateľa s ohľadom na možné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je potrebné uviesť, že postupom odporcu neboli porušené ľudské práva navrhovateľa. Prostriedky správneho orgánu určené na dodržanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016, súd uvádza, že v danej veci odporca postupoval v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie, ale celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých úkonov potrebných na odovzdanie navrhovateľa do členského štátu, v ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu. V prípade navrhovateľa ide o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu navrhovateľa, jeho technické, materiálne a personálne zabezpečenie prevozu a prevzatie príslušnými orgánmi Maďarskej republiky. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, nakoľko závisí od viacerých faktorov, ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je policajný orgán povinný skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania, či trvá účel zaistenia. K námietke týkajúcej sa existencie značného rizika úteku sú uvádza, že navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku, a jeho nezaistením by hrozilo, že sa nevráti dobrovoľne do pobytového tábora v Maďarsku, ale bude sa pokúšať o útek do iných krajín Únie, najmä do Spolkovej republiky Nemecko, prípadne do Švédska, pričom sa bude skrývať a vyhýbať sa azylovému konaniu. V prípade navrhovateľa vzhľadom na riziko úteku a skrývania sa, je potrebné ho zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná v konaní o udelenie azylu. Zaistenie navrhovateľa je účelné a efektívne, nakoľko navrhovateľ je osobou, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračoval v ceste do iného štátu Únie. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( § 250q ods.2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 v súlade s § 250l ods. 2 O.s.p. a nepriznal navrhovateľovi ich náhradu voči odporcovi, keďže v konaní úspešný nebol. Odporcovi právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).