Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/446/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892541 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015892541.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. apríla 2014, č.k. 5C 19/2012-94, proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 26. júna 2014, č.k. 5C 19/2012-128, a proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 11. marca 2014, č.k. 5C 19/2012-67, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C 19/2012-128 zo dňa 26.06.2014 potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C 19/2012-67 zo dňa 11.03.2014 zrušuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a zároveň zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ od odporcu domáhal zaplatenia sumy 175 eur titulom náhrady škody a sumy 110,64 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I v exekučnom konaní, keď svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z., teda Exekučného zákona platného v rozhodnom čase, ust. § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, 2, 3 a 4, § 15 ods. 1, a § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Najskôr dospel k záveru, že na prerušenie konania v zmysle návrhu navrhovateľa nebol dôvod, a preto tento návrh navrhovateľa zamietol. Uviedol, že navrhovateľ požiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. S poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p. vyhodnotil, že dôvod na prerušenie konania nie je daný, nakoľko predmetom ústavnej sťažnosti navrhovateľa nie je taká otázka, od vyriešenia ktorej by bolo závislé rozhodnutie v prejednávanej veci, a naviac o námietke navrhovateľa, týkajúcej sa zaujatosti zákonného sudcu, už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9NcC 73/2012 zo dňa 19.10.2012 tak, že zákonná sudkyňa nebola z prejednávania a rozhodovania v tejto veci vylúčená. Poukázal tiež na to, že o predmetnej ústavnej sťažnosti navrhovateľa už bolo uznesením Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 263/2013-10 zo dňa 29.05.2013 rozhodnuté, pričom Ústavný súd SR jeho sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania preto vyhodnotil ako nedôvodný, a zamietol ho. Vec prejednal v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý sa na nariadené pojednávanie nedostavil, keďže jeho návrh na zrušenie pojednávania posúdil ako nedôvodný, a vykonal dokazovanie obsahom spisu a pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 918/2005. Uviedol, že navrhovateľ tvrdil, že súd prvého stupňa ako exekučný súd nerozhodol o zmene exekútora v zákonom stanovenom čase, ale s omeškaním viac ako 71 dní, čím došlo zo strany Okresného súdu Bratislava I k nesprávnemu úradnému postupu. V dôsledku toho mala navrhovateľovi vzniknúť majetková škoda v celkovej výške 175 eur, predstavujúca vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 110,64 eur, keď tvrdil, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti na zmenu exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednania veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že v právnej veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej H. Y., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Er 918/2005, bol dňa 06.10.2010 podaný návrh na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa ako exekučný súd uznesením č.k. 3Er 918/2005-20 zo dňa 15.12.2010 návrhu oprávneného vyhovel, a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Z vyššie uvedeného skutkového stavu potom vyvodil záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty 30 dní v zmysle ust. 44 ods. 8 Exekučného poriadku na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, a jej prekročením exekučným súdom o cca jeden mesiac, poukázal na právny názor prezentovaný v judikatúre Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/02) aplikovateľný na posudzovanú vec, podľa ktorého pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je síce potrebné prihliadať na zákonom stanovené lehoty, ale ich nedodržanie sa nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného práva, pretože rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. V danom prípade neboli v konaní konštatované prieťahy príslušným orgánom. Zdôraznil, že štát objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom za súčasného splnenia troch podmienok, a to, že poškodenému vznikla škoda, príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu, a škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Vyhodnotil, že navrhovateľ nepreukázal jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, a teda nepreukázal jednu z podmienok priznania nároku na náhradu škody, preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil návrhom. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci pojednával v jeho neprítomnosti, hoci riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Rozporne k tejto námietke uviedol, že tým, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, bolo porušené jeho právo na kontradiktórny proces. Namietal tiež, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je prípustné, aby konanie pokračovalo, a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie malo byť podľa jeho názoru prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu. Odvolanie podal aj proti výroku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie konania, argumentujúc, že vzhľadom na skutočnosť, že v čase meritórneho rozhodovania súdom prvého stupňa nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania, je rozhodnutie súdu prvého stupňa o veci samej predčasné a odnímajúce mu možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť jeho rozhodnutie vyjadrením sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Navrhovateľ ako strana v konaní nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, pričom sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Mal potom za to, že súd prvého stupňa porušil zásadu kontradiktórnosti konania. Súdu prvého stupňa vytkol, že sa dopustil omylu, ak uviedol, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nakoľko ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Súd prvého stupňa mal podľa jeho názoru tiež úplne ignorovať všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa „dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.“ Poukázal na to, že si nechal vypracovať znalecký posudok, ktorý však vzhľadom na namietané konanie súdu nemal možnosť predložiť. Napadnutý rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný. Napriek tomu, že súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Odporca žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa nepochybil tým, že na základe žiadosti navrhovateľa o zrušenie pojednávania toto neodročil, ale pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti. Mal za to, že o tom, či je dôvod, pre ktorý žiada účastník pojednávanie odročiť, dôležitým, rozhoduje súd. V posudzovanom prípade neobsahovala žiadosť navrhovateľa o zrušenie pojednávania žiadne dôvody, ktoré by mu bránili v účasti na pojednávaní. Všetky skutočnosti, ktoré v žiadosti uviedol, mohol právny zástupca navrhovateľa uviesť na pojednávaní, a tým realizovať svoje procesné práva a povinnosti. Nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa nestrannosti sudcu, keď poukázal na to, že o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom, bolo právoplatne rozhodnuté, a konajúca sudkyňa nebola z prejednávania a rozhodovania v tejto veci vylúčená. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že súd prvého stupňa mal v čase rozhodovania vedomosť o ním podanej ústavnej sťažnosti, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, poukázal na skutočnosť, že o predmetnej ústavnej sťažnosti bolo rozhodnuté takmer rok pred podaním návrhu navrhovateľa na prerušenie konania spolu s návrhom na zrušenie termínu pojednávania z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti. Mal potom za to, že súd prvého stupňa nemohol rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania inak, ako ho zamietnuť. Vyjadril sa i k ďalším námietkám navrhovateľa, a považoval ich za nedôvodné, za v rozpore so skutočnosťou a za s posudzovanou vecou a konaním nesúvisiace. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania, prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Keďže v takomto prípade ich nie je potrebné opakovať, v ďalšom na ne poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k odvolacím námietkám navrhovateľa uvádza nasledovné. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti jeho resp. jeho právneho zástupcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže na tento postup boli splnené podmienky. Predmetné ustanovenie predpokladá pre prejednanie veci v neprítomnosti účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie, a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 28.04.2014 (pondelok). Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa podľa doručenky založenej na č. l. 67 doručené dňa 19.03.2014. Poučenie a vyjadrenie odporcu k návrhu mu bolo doručené už dňa 13.01.2014. Navrhovateľ doručil súdu prvého stupňa dňa 25.04.2014 o 16:17, teda v piatok po pracovnej dobe, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd. Súd prvého stupňa nezistil dôvod na odročenie pojednávania, a vec prejednal a rozhodol. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z jeho návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ síce mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na ním uvedený dôvod pre zrušenie pojednávania nie je možné tento dôvod vyhodnotiť ako dôležitý, keďže o nestrannosti súdu už v predmetnom konaní bolo rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9NcC 73/2012-19 zo dňa 19.10.2012 na námietku zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, rozhodol, že sudkyňa súdu prvého stupňa Mgr. Katarína Škultétyová a zároveň všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava I nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná ani námietka navrhovateľa v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Keďže ústavná sťažnosť navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave 9NcC 73/2012-19 zo dňa 19.10.2012 bola už v čase podania návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a teda aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie uznesením I. ÚS 263/2013-10 zo dňa 29.05.2013, rozhodol súd prvého stupňa tiež správne, ak návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti zamietol, nakoľko na prerušenie konania nebol dôvod. Naviac, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ mal pred podaním predmetného návrhu na prerušenie konania vedomosť, že ním uvádzaný dôvod na prerušenie konania neexistuje, a teda nemôže obstáť, považoval odvolací súd jeho návrh za obštrukčný. Tým, že súd prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol v napadnutom rozsudku, neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom by došlo jedine v prípade, že by súd prvého stupňa rozhodol v rozsudkom v merite veci, a opomenul rozhodnúť o uvedenom procesnom návrhu navrhovateľa. Právny zástupca navrhovateľa sa na pojednávanie, hoci bol riadne a včas predvolaný, nedostavil, o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu nepožiadal, a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil, čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania zo dňa 28.04.2014. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol dňa 29.05.2013, z čoho vyplýva, že v čase doručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi navrhovateľa, a v čase, kedy súd prvého stupňa vo veci rozhodol, bolo už o nej rozhodnuté. Prípadný dôvod na odročenie pojednávania ako aj na prerušenie konania preto nebol daný, keďže už v čase doručenia predvolania na nariadené pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 28.04.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Odvolací súd dospel tiež k záveru, že ani právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie nebolo porušené. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Táto podmienka vykonania pojednávania bola splnená. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena tak, ako tomu bolo i v posudzovanej veci. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 28.04.2014, pričom právny zástupca navrhovateľa bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil. Už zároveň s predvolaním na predchádzajúci termín pojednávania (na deň 19.02.2014) mu bolo doručené aj vyjadrenie odporcu k žalovanému nároku, na ktoré nereagoval žiadnym písomným podaním. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er 918/2005. Pokiaľ teda na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto jeho postupom nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal, a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany súdu prvého stupňa postupom podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal i zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol súdom prvého stupňa dodržaný, bola poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP. Jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Navrhovateľ v ďalšom uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody, a že súd prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol postupom podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie uvedeného, teda že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.) uvádza, že súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie navrhovateľa, pretože ho navrhovateľ do spisu nezaložil, a v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou bol povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Predmetný znalecký posudok, ktorý si údajne navrhovateľ nechal vypracovať, však nepripojil ani k odvolaniu. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa nič také neuviedol, a v odôvodnení napadnutého rozsudku popri konštatovaní, že exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora nedodržal tridsaťdňovú lehotu, vyhodnotil, že samotné plynutie času však nie je podľa jeho názoru preukázaním nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 86/02). Námietkami navrhovateľa v odvolaní, v ktorých nesúhlasil s údajným záverom súdu prvého stupňa, že nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku preukázaním škody a nemajetkovej ujmy nezaoberal po tom, čo dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal už nesprávny úradný postup exekučného súdu. Napokon neobstojí ani argument navrhovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok je podľa odvolacieho súdu preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, keďže si ju neuplatnil návrhom a v odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením č.k. 5C 19/2012-128 zo dňa 26.06.2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. je v odvolacom konaní poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné, a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné, keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky, pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 23.06.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20 eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Napadnutým uznesením č.k. 5C 19/2012-67 zo dňa 11.03.2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi poriadkovú pokutu vo výške 300 eur s povinnosťou zaplatiť ju v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet Okresného súdu Bratislava I. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 53 ods. 1 O.s.p. po tom, čo dospel k záveru, že navrhovateľ svojou neprítomnosťou na pojednávaní dňa 19.02.2014, predvolanie na ktoré bolo riadne doručené jeho právnemu zástupcovi, hrubo sťažil postup súdu v konaní a spôsobil zbytočné prieťahy, nakoľko bez jeho výsluchu nemohol vo veci rozhodnúť. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť. Poukázal na to, že dňa 14.02.2014 zaslal súdu prvého stupňa elektronické podanie obsahujúce návrh na zrušenie pojednávania spolu s ústavnou sťažnosťou, ktorou navrhované zrušenie pojednávania odôvodnil, avšak predmetné podanie sa z neznámych príčin nestalo súčasťou spisu. Mal za to, že nesprávny postup pri vybavovaní elektronických podaní nemožno klásť na jeho ťarchu. Potvrdil, že sa pojednávania nezúčastnil, ale urobil tak z legitímneho dôvodu, ktoré v uvedenom podaní riadne zdôvodnil, preto dôvody na uloženie poriadkovej pokuty podľa jeho názoru neexistujú. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa ust. § 53 ods. 1 O.s.p., tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí súdom uložený úkon alebo nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur. Citované ustanovenie upravuje postih účastníka konania alebo inej osoby sankciou, ak svojim konaním alebo nečinnosťou hrubo sťažuje postup konania. Pojem “sťažuje” predpokladá určitý trváci alebo dlhšie trvajúci stav. Poriadková pokuta je krajným opatrením, a možno ju uložiť najmä vtedy, ak upozornenie, prípadne iné miernejšie prostriedky neviedli k náprave. Podľa obsahu spisu nebola navrhovateľovi doposiaľ súdom prvého stupňa vytýkaná nečinnosť alebo neposkytnutie súčinnosti súdu. Jediným dôvodom pre uloženie mu poriadkovej pokuty bola skutočnosť, že sa podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie dňa 19.02.2014, čím údajne hrubo sťažil postup v konaní, nakoľko súd prvého stupňa nemohol bez jeho výsluchu vo veci rozhodnúť. Z predloženého spisu však odvolací súd zistil, že navrhovateľ nebol na pojednávanie dňa 19.02.2014 súdom prvého stupňa vôbec predvolaný, preto sa naň dostaviť nemusel, a nie za jeho neprítomnosť na uvedenom pojednávaní ho nie je možné sankcionovať. Z uvedeného potom plynie záver, že na uloženie poriadkovej pokuty navrhovateľovi nebol žiadny dôvod, a ak mu súd prvého stupňa napriek tomu poriadkovú pokutu uložil, rozhodol nesprávne. Keďže súd prvého stupňa nevyužil možnosť rozhodnúť o poriadkovej pokute podľa ust. § 210a O.s.p., odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 5C 19/2012-67 zo dňa 11.03.2014 zrušil, nakoľko neexistoval dôvod na jeho vydanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.