Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/844/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899475 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1100899475.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: B.. Y. T., J.., bytom S., D. XX, zast. Advokáti Heinrich, s.r.o., v zastúpení Mgr. Roman Heinrich, advokát, so sídlom Lombardíniho 22b, Bratislava, proti odporcom: 1/ Austrian Airlines AG, so sídlom Office Park 2, Wien-Flughafen 1300, Rakúska republika, Austrian Airlines AG-organizačná zložka, so sídlom v Bratislave, Cesta na Senec 2/A, zast. JUDr. Petrom Zelenayom, advokátom v Bratislave, 29. augusta 19, 2/ GLOBAMERICA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská 2, IČO: 31 398 081, zast. JUDr. Petrom Zelenayom, advokátom v Bratislave, 29. augusta 19, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. septembra 2013, č.k. 11C 97/2000-609 (510), v spojení s opravným uznesením zo dňa 4. októbra 2013, č.k. 11C 97/2000-523, a s opravným uznesením zo dňa 6. novembra 2014, č.k. 11C 97/2000-653, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 4. októbra 2013, č.k. 11C 97/2000-523, a s opravným uznesením zo dňa 6. novembra 2014, č.k. 11C 97/2000-653, potvrdzuje. Odporca 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich na trovách právneho zastúpenia v sume 51,20 Eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 5. septembra 2002, č.k. 11C 97/2000-116, súd prvého stupňa konanie voči odporcovi 1/ zastavil a návrh navrhovateľa voči odporcovi 2/ zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania v sume 1.660,- Sk z titulu zaplateného súdneho poplatku za odpor a odporcom 1/ a 2/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9.944,- Sk na účet ich právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie voči odporcovi 1/ zastavil z dôvodu nedostatku jeho spôsobilosti byť účastníkom konania s odôvodnením, že organizačná zložka podniku bez ohľadu na to, či sa zapisuje alebo nezapisuje do obchodného registra, nemá právnu subjektivitu a je len súčasťou podniku podnikateľa. Voči odporcovi 2/ návrh zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie s odôvodnením, že odporca 2/ má podľa výpisu z obchodného registra v predmete činnosti prevádzkovanie cestovnej kancelárie a neposkytuje prepravné služby, nie je subjektom, ktorý zabezpečoval prepravu navrhovateľa v dňoch 6. a 7.5.1999 z Dallasu cez Brusel do Viedne. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojim rozsudkom zo dňa 31.3.2004, č.k. 4Co 92/2003-150 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku týkajúcom sa odporcu 2/ potvrdil a v ostatnej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným názorom, že odporca 2/ nemá v predmete svojej podnikateľskej činnosti prevádzkovanie prepravy, nebol v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom, nebol prevádzkovateľom dopravy, počas ktorej navrhovateľovi vznikla škoda na prepravovanej batožine a nie je tak zodpovednostným subjektom podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v zmysle § 774 a § 769 Obč. zák., v dôsledku čoho súd prvého stupňa správne voči nemu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie návrh navrhovateľa zamietol. Vyslovil názor, že subjektom zodpovedajúcim za škodu spôsobenú pri preprave batožiny, je dopravca. Pokiaľ ide o odporcu 1/, vyslovil, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že odporca 1/ označený navrhovateľom nemá právnu subjektivitu a spôsobilosť byť účastníkom konania a nesprávne rozhodol z tohto dôvodu o zamietnutí návrhu voči nemu. Konštatoval, že podnikaním zahraničnej osoby na území SR je zápis tejto osoby, prípadne jej organizačnej zložky v SR do obchodného registra, a táto má na území SR právo podnikať cez svoju vytvorenú organizačnú zložku na našom území a právo vstupovať do vzťahov s tuzemskými subjektmi (§ 23 Obch. zák.), právna spôsobilosť zahraničnej osoby sa vzťahuje aj na jej organizačnú zložku, ktorá tiež nadobúda oprávnenie podnikať dňom zápisu do obchodného registra. Vyslovil tiež, že čo sa týka označenia odporcu 1/, od začiatku konania bolo zrejmé voči komu návrh smeruje a navrhovateľom v odvolacom konaní uvedené bližšie označenie odporcu 1/ bolo len upresnením inak nepochybného účastníka konania. Nakoľko podľa rozhodnutia zakladateľa odporcu 1/ umiestnenie organizačnej zložky zahraničnej osoby je podľa výpisu z obchodného registra v Bratislave, Rybničné námestie 1, vyvodil, že v danom prípade bola daná aj právomoc slovenského súdu na konanie vo veci, a to v súlade s § 10 ods. 2 písm. e/, § 11 zákona č. 97/1963 Zb., ako aj s čl. VII Dohovoru č. 27/1968 a čl. XXVIII Varšavského dohovoru. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 29.5.2007, č.k. 11C 97/2000-365, po čiastočnom späťvzatí návrhu zastavil konanie v časti o zaplatenie 25.943,- Sk a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 17,8 % mesačne od 8.5.1999 do 14.11.1999 a vo zvyšku v sume 15.577,- Sk, t.j. 516,40 Eur návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania vo výške 75.544,30 Sk a odporcovi 2/ vo výške 24.304,90 Sk k rukám ich právneho zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ v dňoch 6. a 7. mája 1999 sa letecky prepravoval z Dallasu cez Brusel do Viedne, pričom leteckú prepravu pre leteckú spoločnosť Delta Airlines zabezpečovala spoločnosť Austrian Airlines a na letisku vo Viedni navrhovateľ zistil, že jeho kufor sa počas prepravy stratil. Túto stratu navrhovateľ nahlásil v spoločnosti Delta Airlines a následne v spoločnosti Austrian Airlines a asi po týždni mu bol stratený kufor doručený, avšak pri jeho ohliadke zistil, že kufor je rozbitý a niektoré veci z neho chýbali. Mal tiež preukázané, že navrhovateľ si uplatnil u spoločnosti Austrian Airlines nárok na náhradu škody vo výške 41.500,- Sk, nepredložil doklad preukazujúci váhu prepravovanej batožiny, ani existenciu odcudzených a poškodených vecí. Z vyjadrenia spoločnosti Delta Airlines zistil, že v čase vzniku škody už spoločnosť Delta Airlines nemala svoje zastúpenie vo Viedni, preto všetky povinnosti prešli na spoločnosť Austrian Airlines, a to na základe zmluvy medzi prepravcami ohľadom code charterových letov. Vychádzal z čl. I písm. b/, čl. VII, čl. XV bod 2 Dohovoru č. 27/1968 Zb. o dojednaní niektorých pravidiel medzinárodnej leteckej prepravy vykonávanej inou osobou ako zmluvným dopravcom doplňujúcim Varšavský dohovor a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Námietku odporcu 1/ k jeho označeniu navrhovateľom posúdil za nedôvodnú poukazujúc aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 90/2004, a vyššie uvedené zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Vychádzal z vyjadrenia odporcu 18/, že skutočným dopravcom navrhovateľa bola spoločnosť Austrian Airlines so sídlom vo Viedni, ktorá zabezpečovala prepravu na trase Brusel - Viedeň, podľa čl. I písm. b/ dohovoru spoločnosť Austrian Airlines bola skutočným dopravcom, ktorá na základe splnomocnenia zmluvného dopravcu vykonávala celú alebo časť prepravy. Vzhľadom na medzinárodnú prepravu postupoval podľa ustanovení Dohovoru č. 27/1968 Zb. o dojednaní niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej preprave. Konštatoval, že navrhovateľ nepredložil ako dôkaz palubný lístok s označením hmotnosti batožiny na svoje tvrdenie, že pri preprave z Dallasu - Brusel - Viedeň bola spolu s ním prepravovaná aj batožina o hmotnosti 30 kg, a mal za zjavné, že navrhovateľ po prílete do Viedne, keď zistil stratu batožiny, túto stratu reklamoval dňa 7.5.1999, a po tejto reklamácii bola batožina nájdená a doručená a po jej doručení si neuplatnil svoj nárok v stanovenej lehote. Mal preto za to, že došlo k zániku jeho práva neuplatnením a v konaní neuniesol ani dôkazné bremeno preukazujúce, že spolu s ním bola prepravovaná batožina, ani existenciu škody a jej výšku. Samotné vyčíslenie škody nepovažoval za dôkaz preukazujúci existenciu vzniku škody. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 9. apríla 2008, č.k. 4Co 435/2007-405, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej zmenil tak, že odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 15.557,- Sk so 17,8 % úrokom z omeškania ročne od 14.4.2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní a vo zvyšku príslušenstva návrh navrhovateľa zamietol a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal existenciu predpokladov vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi ním a odporcom 1/, a to vznik škody v dôsledku straty batožiny nielen letenkou, ale aj batožinovým lístkom, ktorý musel odovzdať pri uplatnení reklamácie straty batožiny, pričom poukázal na vyjadrenie odporcu, že keď navrhovateľ nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny, vychádzal z letenky pri lete zo SR, kedy odovzdal na prepravu podľa záznamu na prepravu batožinu o hmotnosti 18 kg a tiež na list odporcu zo dňa 15.12.1999 adresovaný navrhovateľovi, v ktorom uviedol, že podľa záznamu mala jeho batožina hmotnosť 18 kg. Mal za to, že navrhovateľ ani nemohol predložiť požadovaný doklad o hmotnosti prepravovanej batožiny, nakoľko takýto doklad sa cestujúcemu nevydáva, len v prípade ak by jej hmotnosť presahovala povolenú hmotnosť (o tzv. nadváhe batožiny), inak tieto údaje zostávajú u prepravcu a pokiaľ ich pracovník prepravcu nezaznamenal, ide o jeho zavinenie (čl. 4 ods. 4 Dohovoru). Čo sa týka výšky škody, poukázal na to, že navrhovateľ doložil potvrdenie o neopraviteľnosti jeho cestovného kufra zn. Samsonite a cenu odcudzených vecí, pričom ich nadobudnutie a presnú hodnotu nebolo potrebné preukazovať a stačila voľná úvaha súdu. Poukázal tiež na to, že ak dôjde k strate, poškodeniu alebo odcudzeniu časti zapísaných batožín alebo nákladu, či akéhokoľvek predmetu v nich obsiahnutého, prihliada súd iba na celkovú váhu pri určení hranice zodpovednosti dopravcu (čl. XI ods. 2 písm. b/ Dohovoru), v danom prípade 20 USD za 1 kg batožiny v zmysle prepravných podmienok odporcu. Preto, keď odporca mal vo svojej evidencii vedenú batožinu navrhovateľa o hmotnosti 18 kg, navrhovateľ upravil svoj návrh a uspokojil sa s ním ponúknutým plnením. Za preukázanú mal odvolací súd aj zodpovednosť odporcu 1/ za vzniknutú škodu ako osobitnú zodpovednosť obsiahnutú v ust. § 764, § 769 až § 771 Občianskeho zákonníka a v § 18 a § 19 Dohovoru a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a zodpovednosťou odporcu. Pokiaľ odporca 1/ namietal svoje nesprávne označenie, a tým aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, odvolací súd poukázal na to, že s touto otázkou sa už vysporiadal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (v uznesení zo dňa 31.3.2004, č.k. 4Co 92/03-150), a považoval námietku odporcu 1/ v tomto smere za nedôvodnú. Zrušenie výroku o trovách konania odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nerozhodol o všetkých trovách konania. Na dovolanie odporcu 1/ Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 8.7.2009, č.k. 3Cdo 290/2008-442, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.4.2009, č.k. 4Co 435/07-405, zrušil vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenený a odporcovi 1/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 15.557,- Sk so 17,8 % úrokom z omeškania od 14.4.2000 do zaplatenia a vec mu v rozsahu tohto zrušenia vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedodržania procesného postupu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. K námietke odporcu 1/ týkajúcej sa jeho označenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/1996, v zmysle ktorého ak je v žalobe pri označení účastníka okrem úplného obchodného názvu podniku uvedená aj organizačná zložka, ktorej sa spor týka, nie je dôvod na zastavenie konania a mal za to, že spôsob označenia odporcu 1/ v kontexte skutkových okolností, ktoré navrhovateľ uviedol v návrhu a prezentoval v konaní umožňuje v posudzovanom prípade zistiť, kto je žalovaným, keďže ním zvolené označenie obsahuje úplné znenie obchodného mena spoločnosti s právnou subjektivitou a pokiaľ za ním nasleduje ešte označenie organizačnej zložky nemení nič na tom, že žalovaným nie je ten, kto nemá právnu subjektivitu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. rozsudkom zo dňa 10.3.2010, č. k. 4Co 334/2009-494, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 516,40 Eur so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 14.4.2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní a v časti trov konania napadnutý rozsudok zrušil a vec u vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ na odvolacom pojednávaní upresnil označenie odporcu 1/ na Austrian Airlines AG so sídlom Wie-Flughafen 1300, Office Park 2, Rakúska republika, organizačná zložka Austrian Airlines AG, Cesta na Senec 2/A, Bratislava. K otázke premlčania nároku navrhovateľa poukázal na čl. 7 a čl. 8 Dohovoru č. 27/1968, v zmysle ktorých, najmä z čl. 7 vyplýva, že na premlčanie sa vzťahujú ustanovenia právneho poriadku toho štátu, ktorý vec prejednáva, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia lehota je 6-mesačná a táto bola z jeho strany dodržaná. Námietku odporcu 1/ ohľadom jeho nesprávneho označenia nepovažoval za dôvodnú poukazujúc aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8.7.2009, č.k. 3Cdo 290/2008-442, ktorý tiež uviedol, že spôsob označenia odporcu 1/ v kontexte skutkových okolností, ktoré navrhovateľ uviedol v návrhu a prezentoval v konaní, umožňuje v danej veci zistiť, kto je odporcom a navrhovateľom zvolené označenie obsahuje úplné znenie obchodného mena spoločnosti s právnou subjektivitou následným označením organizačnej zložky. Odvolací súd vyslovil, že zodpovednosť prepravcu a jej rozsah sa v danom prípade riadi nielen ustanoveniami Dohovoru č. 15/1966 Zb., ktorým sa mení Varšavský dohovor, Dohovor č. 27/1968 Zb. o zjednotení niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej preprave vykonávanej inou osobou zmluvným dopravcom, doplňujúcim Varšavský dohovor (vyhl. č. 27/1968 Zb.), ale aj prepravnými podmienkami danej leteckej spoločnosti. Odvolací súd tiež nepovažoval za správny názor súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal, že spolu s ním bola prepravovaná aj batožina, čo navyše aj zle uviedol, pretože išlo o batožinu (kufor) prepravovanú oddelene a nie príručnú batožinu prepravovanú spoločne s ním. Poukázal na to, že odporca uznával nárok navrhovateľa do výšky 360 dolárov, a to 20 dolárov za 1 kg batožiny pri obmedzení danom prepravnými podmienkami s tým, že spoločnosť Delta Airlines bola ochotná mu uhradiť ešte ďalších 240 dolárov, t.j. do 30 kg hmotnosti batožiny uvádzanej navrhovateľom a bola aj spísaná Dohoda o urovnaní, podľa ktorej mal odporca uhradiť navrhovateľovi 600 dolárov, k realizácii ktorej nedošlo. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal vznik škody, zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu ako osobitný druh zodpovednosti prepravcu, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a zodpovednosťou odporcu. Konštatoval, že vznik škody v dôsledku straty batožiny preukázal navrhovateľ nielen letenkou, ale aj batožinovým lístkom, ktorý musel odovzdať pri uplatnení reklamácie straty batožiny, pričom aj odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že keď navrhovateľ nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny, vychádzal z letenky pri prílete zo SR, kedy odovzdal na prepravu podľa záznamu batožinu o hmotnosti 18 kg a tiež v liste zo dňa 15.12.1999, adresovaným navrhovateľovi uviedol, že podľa záznamu jeho batožina mala obsahovať hmotnosť 18 kg, pričom doklad o hmotnosti prepravovanej batožiny zostáva v dispozícii prepravcu a pokiaľ ju jeho pracovník nezaznamená, je to jeho zavinenie (čl. 4 ods. 4 Dohovoru). Čo sa týka výšky škody, odvolací súd mal za to, že navrhovateľ doložil potvrdenie o neopraviteľnosti jeho cestovného kufra zn. Samsonite a vyčíslil hodnotu odcudzených vecí, pričom ich nadobudnutie nebolo podľa neho potrebné preukazovať a stačí voľná úvaha súdu. Poukázal aj na to, že pri náhrade škody pri strate alebo jej poškodení sa prihliada na celkovú váhu pri určení hranice zodpovednosti dopravcu (čl. XI ods. 2 písm. b/ Dohovoru), v danom prípade 20 USD za 1 kg batožiny v zmysle prepravných podmienok odporcu a navrhovateľ aj upravil svoj návrh a uspokojil sa s ponúknutým plnením. Na dovolanie odporcu proti tomuto rozsudku Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.6.2011, č.k. 3Cdo 213/2010-530, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.3.2010, sp. zn. 4Co 334//2009, zrušil vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie. z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti založené na procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. s poukazom na odlišnosť skutkových zistení, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali súdy nižších stupňov. Konštatoval, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkovom zistení, že navrhovateľ neuplatnil svoj nárok na náhradu škody voči leteckej spoločnosti v určenej lehote a odvolací súd vychádzal z opačného skutkového zistenia, že navrhovateľ uplatnil nárok v určenej lehote. Dospel k záveru, že ak mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie, ktoré nepovažoval v danom prípade za dostatočné, v potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd uznesením zo dňa 28.3.2012, č.k. 4Co 478/2011- 565, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 29.5.2007, č.k. 11C 97/2000-365, vo veci samej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil, že záväzkovo-právne vzťahy, predmetom ktorých je preprava osôb, sú upravené Občianskym zákonníkom prostredníctvom zmluvného typu o preprave osôb (§ 760 až § 764 Obč. zák.), a to všeobecnú úpravu. Dohody o leteckej doprave predstavujú súhrn bilaterálnych a multilaterálnych dohôd regulujúcich rôzne aspekty civilného letectva v medziach stanovených medzinárodnými dohovormi, pričom ich predmetom je okrem iného aj úprava a modifikácia rôznych dispozičných pravidiel v oblasti leteckej dopravy. Vyslovil, že zodpovednosť prepravcu a jej rozsah sa v danom prípade riadia ustanoveniami Dohovoru č. 15/1935 Zb. o zjednotení niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej doprave (Varšavský dohovor), Protokolu č. 15/1966 Zb., ktorým sa mení Varšavský dohovor, Dohovoru č. 27/1968 Zb. o zjednotení niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej preprave vykonávanej inou osobou ako zmluvným dopravcom, doplňujúcim Varšavský dohovor a prepravnými podmienkami danej leteckej spoločnosti. Uviedol, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom, že navrhovateľ uplatnil oneskorene svoj nárok vychádzajúc z iného znenia čl. XV bod 2 Dohovoru č. 27/1968 Zb., a bez vyčerpávajúceho odôvodnenia, ako aj na nesprávnom zistení, že navrhovateľ nepredložil doklad preukazujúcej váhu prepravovanej batožiny ani existenciu odcudzených a poškodených vecí, že nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny ako skutočnosti, ktoré ani odporca pri korešpondencii s navrhovateľom nenamietal, a to aj včasné uplatnenie nároku navrhovateľa, keď na jeho „sťažnosť“ škodu v plnej výške „za účelom úhrady“ zaslal navrhovateľovi aj „Liability Claim Discharge“ na podpis a listom zo dňa 23.1.2010 sa mu letecká spoločnosť Delta Airlines ospravedlňuje za zdĺhavé riešenie jeho nároku a ponúkla mu okrem už ponúknutých 360 USD aj doplatok vo výške 240 USD a ktoré skutočnosti z vykonaného dokazovania ani nevyplývali. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 516, 40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy 516,40 Eur od 14.4.2000 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Doplnil dokazovanie výsluchom navrhovateľa, prečítaním listinných dôkazov. Vychádzal z výpovede navrhovateľa, že letel z Dallasu leteckou spoločnosťou Delta Airlines, odlet dňa 6.5.1999, pričom posledná časť letu (z Bruselu do Viedne) dňa 7.5.1999 bola operovaná leteckou spoločnosťou Austrian Airlines a pri pristátí na letisku vo Viedni nedostal batožinu, čo aj hneď namieste reklamoval u spoločnosti Austrian Airlines, ktorá zaregistrovala jeho reklamáciu a oznámila mu, že kufor mu bude doručený na domácu adresu. Kufor bol navrhovateľovi doručený po 14. dňoch rozbitý a vykradnutý, ktorú skutočnosť išiel oznámiť do spoločnosti Delta Airlines, keďže letenky mal vystavené touto spoločnosťou. Jeho reklamácia bola opätovne zaevidovaná a bol požiadaný, aby doložil príslušné doklady palubný lístok a následne ohodnotenie poškodených alebo chýbajúcich vecí. Spoločnosť Delta Airlines oznámila navrhovateľovi, že konečným dopravcom bola spoločnosť Austrian Airlines a na základe zmluvy uzavretej medzi týmito dopravcami ohľadne code- charterových letov nesie zodpovednosť a dorieši jeho situáciu Austrian Airlines. Mal za preukázané, z dokumentov založených v spise, že najneskôr 9.8.1999 boli všetky podklady z Delta Airlines zasielané odporcovi (za ktorého vec vybavovala pani Bánoczká). Navrhovateľ následne podľa vyrozumenia od odporcu vyplnil a zaslal mu dňa 20.9.1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde opätovne označil poškodené a stratené veci a ich hodnotu a urgoval vysporiadanie u odporcu aj u spoločnosti Delta Airlines, ktorá dňa 2.11.1999 urgovala vec u odporcu listom, v ktorom uvádzala, že „jeho batožina meškala a potom bola celkovo poškodená aj mnohé veci sa stratili.... okamžite sme záležitosť poslali manažérovi pre zákazníkov do Londýna v máji po príchode cestujúceho a reklamácii v našej kancelárii. DL LON odporučil kontaktovať miestnu kanceláriu OS, pretože spis bol v ich systéme. To sa odsúvalo po mnoho týždňov...“. Súd prvého stupňa mal tak za zrejmé, že navrhovateľ riadne reklamoval najprv nedoručenú batožinu na letisku vo Viedni a následne reklamoval aj zničenú a chýbajúcu batožinu v kancelárii leteckého prepravcu, ktorý vystavil letenky. Táto reklamácia bola ešte v máji 1999, čo potvrdzuje samotná spoločnosť Delta Airlines vo svojom liste zo dňa 2.11.1999 adresovanom odporcovi, čo rovnako nepriamo potvrdzuje aj termíny, kedy navrhovateľ postupne dokladal požadované dokumenty (2.6.1999, 18.6.1999). Z uvedeného mal za to, že tvrdenie odporcu, že navrhovateľ reklamoval poškodenú a chýbajúcu batožinu až listom zo dňa 15.11.1999, a teda po uplynutí stanovených lehôt považoval za absolútne nesprávne. Naopak týmito dokumentmi mal za preukázané, pričom nejde o dokumenty vytvorené navrhovateľom, ale treťou osobou (Delta Airlines), a teda že bez akýchkoľvek pochýb navrhovateľ vykonal reklamáciu riadne a včas v máji 1999. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, poukázal na to, že navrhovateľ uviedol, že odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 8.12.2005 oznámil, že mal len prepravné podmienky platné od 22.5.1999, teda nevie preukázať, či pred týmto dňom bolo stanovené obmedzenie zodpovednosti prepravcu čo do výšky škody, odmietol mu odovzdať zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi odporcom a Delta Airlines, ktorá riešila vzťahy vyplývajúce z code-charterových letov. Mal za to, že odporca svoju zodpovednosť obmedzuje na základe dokladov platných od 22.5.1999 a dokument založený odporcom v spise uvádza obmedzenie zodpovednosti za škodu na stratenej, omeškanej alebo zničenej veci na 20 USD za kg zapísanej batožiny, ktoré obmedzenie je určené ako maximálna výška škody, ktorú si môže cestujúci požadovať, pričom táto maximálna výška je určená z hmotnosti poškodenej batožiny, je stanovený horný limit vo výške hmotnosti zapísanej batožiny, bez ohľadu na to, koľko vecí sa stratilo alebo zničilo alebo koľko mali tieto váhu. Z uvedených dôvodov požiadavku odporcu na preukázanie hmotnosti jednotlivých vecí, ktoré boli navrhovateľovi pri preprave poškodené alebo stratené, je nedôvodná a preukázanie hmotnosti nemôže mať žiadne právne následky pre daný spor. Uviedol, že navrhovateľ poukázal aj na čl. 3 a 4 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej doprave, podpísaný vo Varšave dňa 12.10.1929 a jeho zmeny publikovanej v Zbierke zákonov pod č. 15/1935 Zb., ako aj Protokolu ktorým sa mení tento dohovor, v zmysle ktorých ak sa nepreukáže opak, letenka je dôkazom o uzavretí a podmienkach dopravnej zmluvy. Chýbajúca letenka, jej nesprávnosť alebo strata nemá vplyv na existenciu, ani na platnosť dopravnej zmluvy, pre ktorú budú i naďalej platiť predpisy tohto dohovoru. Ak však so súhlasom dopravcu nastúpi cestujúci do lietadla bez toho, aby mu bola vydaná letenka alebo letenka neobsahuje upozornenie predvídané v odseku 1 písm. c/ čl. 3 Dohovoru, nebude dopravca oprávnený dovolávať sa ust. čl. 22. Sprievodka pre batožinu, je pokiaľ sa nepreukáže opak, dôkazom o zápise batožiny o podmienkach dopravnej zmluvy. Chýbajúca sprievodka, jej nesprávnosť alebo strata nemá vplyv na existenciu ani na platnosť dopravnej zmluvy, pre ktorú budú platiť predpisy tohto dohovoru. Ak však dopravca prevezme batožinu bez vydania sprievodky alebo ak sprievodka neobsahuje upozornenie požadované podľa odseku 1 písm. c/ čl. 4 dohovoru, nebude dopravca oprávnený dovolávať sa ust. čl. 22 ods. 2. Poukázal tiež na to, že podľa neho je potrebné rozlišovať medzi sťažnosťou pre meškanie batožiny a sťažnosťou pre poškodenie batožiny a až keď sa batožina dostane do dispozičnej sféry pasažiera, je možné skontrolovať jej stav a v prípade, že došlo k jej poškodeniu, môže pasažier v dodatočnej lehote, ktorá plynie od prevzatia batožiny podať sťažnosť pre poškodenie, pričom poukázal na čl. 26 ods. 1 Varšavského dohovoru. Odporca mal za to, že navrhovateľ v stanovenej 7 dňovej lehote si tento svoj nárok voči nemu písomnou formou neuplatnil. Za sporné medzi stranami nepovažoval, že odporcovi bolo nahlásené len meškanie batožiny, pričom poškodenie batožiny mu navrhovateľom podľa neho nahlásené nebolo. Súd prvého stupňa konštatoval, že medzi účastníkmi konania zostalo sporným, či si navrhovateľ uplatnil nárok na odškodnenie aj za stratenú a poškodenú batožinu u odporcu, ako aj výšku náhrady škody a či tak urobil v predpísanej písomnej forme,. Z výsledkov vykonaného dokazovania podľa neho vyplynulo, že v podstate medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ po tom, čo mu kuriér po cca týždni od nahlásenia nedodania batožiny priamo na letisku vo Viedni, doručil poškodený kufor s vykradnutými vecami a že navrhovateľ túto skutočnosť minimálne oznámil spoločnosti CK GLOBAMERICA (pôvodnému odporcovi 2/), t.j. u subjektu, ktorý mu vystavoval a predal letenky. Pokiaľ by tomu tak nebolo, odporca 1/ by ohľadne tejto reklamácie s ním nekomunikoval, nevyžadoval by od neho vyplnenie tlačiva „Liability Claim Discharhge“, neospravedlňoval by sa mu v liste zo dňa 23.1.2000 za zdĺhavé riešenie reklamácie, ani by v liste zo dňa 15.12.1999 neprejavil želanie zaplatiť navrhovateľovi na jeho sťažnosť škodu v plnej výške. Mal za to, že táto korešpondencia nepochybne preukazuje, že odporca 1/ riešil reklamáciu navrhovateľa, a to reklamáciu týkajúcu sa práve poškodenej a odcudzenej batožiny, pričom aj v rámci mimosúdnych rokovaní ponúkol navrhovateľovi žalované plnenie. Nestotožnil sa tak s argumentom odporcu, že navrhovateľ reklamoval len nedodanie batožiny, resp. jej oneskorené dodanie, avšak už nereklamoval jej poškodenie a odcudzenie časti jej obsahu. Súd prvého stupňa (aj vzhľadom na dôkaznú núdzu na obidvoch stranách účastníkov týkajúcu sa predloženia listinných dôkazov - keď navrhovateľ nedisponuje reklamačným listom a odporca už nearchivuje a nedisponuje reklamačným spisom) dospel k záveru, že možno nepochybne z uvedeného vyvodiť, že navrhovateľ musel reklamovať nielen oneskorené dodanie batožiny, ale aj jej následné poškodenie a odcudzenie časti jej obsahu, pretože v opačnom prípade by sa odporca 1/ touto skutočnosťou v rámci vybavovania reklamácie vôbec nezaoberal a jednak sám odporca 1/ potvrdil, že navrhovateľ túto skutočnosť reklamoval, avšak zároveň namietal, že tak neurobil priamo u odporcu 1/, ale u odporcu 2/ a neurobil tak v lehote a v predpísanej forme. Tieto skutočnosti však podľa neho nemajú vplyv na samotnú existenciu reklamácie, ale len na to, či táto bola vykonaná včas a v predpísanej forme. Vychádzajúc z čl. 18, 19 a 26 bod 1, 2, 3, 4 Varšavského dohovoru (č. 15/1935 Zb.) vyslovil, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť SR rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 Dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Vyslovil tiež, že v prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochýb, možno uprednostniť výklad e ratione pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona, preto nemožno rozhodnutie založiť na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci. Súd prvého stupňa tak pristúpil aj k posudzovaniu skutkových okolností prejednávanej vec a pristúpil k výkladu jednotlivých ustanovení Varšavského dohovoru tak, aby poskytol v konaní materiálnu ochranu zákonnosti a zabezpečil tak spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov. Z vyššie citovaných ustanovení Varšavského dohovoru mal za nepochybné, že subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú stratou, poškodením batožiny navrhovateľa je dopravca, čo bola v danom prípade spoločnosť Austrian Airlines (odporca 1/), čím je daná jeho pasívna vecná legitimácia v spore. K procesu reklamácie uviedol, že z výpovede navrhovateľa, čo v podstate nerozporoval ani odporca 1/, vyplynulo, že po obdržaní poškodenej batožiny (ktorú mu po cca týždni priniesol kuriér) navrhovateľ prakticky ihneď (t.j. v lehote 21 dní) reklamoval u odporcu 2/, t.j. u spoločnosti CK GLOBAMERICA, kde zakúpil letenky spoločnosti Delta Airlines. Len v tomto smere dal za pravdu odporcovi 1/, že reklamácia stratenej a poškodenej batožiny nebola prvotne uplatnená navrhovateľom u neho. Spoločnosť Delta Airlines však navrhovateľa vyrozumela, že subjektom zodpovedným za prepravu a stratu, poškodenie a zničenie batožiny nesie spoločnosť Autrian Airlines, ktorá vykonala posledný let na trase Brusel - Viedeň a z tohto dôvodu jeho reklamáciou postúpila na vybavenie tejto spoločnosti, t.j. odporcovi 1/. Mal za to, že za daného stavu nebolo potrebné a ani účelné opätovne reklamovať poškodenie a stratu batožiny priamo u odporcu 1/, keďže mu aj bola reklamácia postúpená samotnou spoločnosťou Delta Airlines (ani spoločnosť Delta Airlines nežiadala navrhovateľa, ani ho nevyzvala, aby opätovne nanovo uplatňoval reklamáciu u odporcu 1/). Takéto opätovné uplatňovanie reklamácie by bolo podľa neho aj príliš formalistickým výkladom ustanovení Varšavského dohovoru s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú škodu a takýto výklad práva by bol podľa neho arbitrárny, bez zmyslu a účelu chrániť práva poškodeného subjektu ako aj práva na spravodlivé zadosťučinenie. Navrhovateľ sa vzhľadom na oznámenie spoločnosti Delta Airlines mohol dôvodne spoľahnúť na to, že reklamácia bola uplatnená u zodpovedného subjektu, resp. že bola riadne tomuto postúpená na vybavenie. Poukázal pritom na to, že tento nedostatok reklamácie namietal odporca 1/ až v súdnom konaní a vôbec mu táto skutočnosť neprekážala počas celého obdobia vybavovania reklamácie. Uviedol, že ak by odporca 1/ nebol obdržal od spoločnosti Delta Airlines (resp. by mu nebola postúpená reklamácia na vybavenie) reklamáciu poškodenia batožiny a stratu veci, nepochybne by túto skutočnosť oznámil navrhovateľovi už na začiatku vybavovania jeho reklamácie, resp. v čase jeho urgencii vybavenia reklamácie. Konštatoval tiež, že v tomto smere ani Varšavský dohovor neupravuje vo svojich ustanoveniach výslovne miesto, kde treba reklamáciu vykonať - uplatniť, ale hovorí len o tom, akou formou tak treba urobiť a v akých lehotách. Pokiaľ nebolo možné verifikovať presný dátum, kedy bola reklamácia postúpená na vybavenie odporcovi 1/, mal za to, že túto skutočnosť nemožno vykladať na ťarchu navrhovateľa, keďže odporca 1/ nepredložil na výzvu súdu reklamačný spis, ktorý bol povinný viesť minimálne do ukončenia vybavenia reklamácie a práve z obsahu ktorého by bolo možné tieto skutočnosti presne verifikovať. Napokon o včasnosti postúpenia reklamácie svedčí aj obsah listu spoločnosti Delta Airlines adresovaný odporcovi 1/, v ktorom ho žiada o kladné vybavenie reklamácie navrhovateľa, ktorého „...batožina sa omeškala a potom bola celkove poškodená a mnohé veci sa stratili ...“,pričom samotná spoločnosť Delta Airlines v liste uviedla, že „...okamžite záležitosť poslali manažérovi Delta pre zákazníkov do Londýna v máji po príchode cestujúceho a reklamácii v našej kancelárii...“ Súd prvého stupňa mal za to, že aj keby bola reklamácia spoločnosťou Delta Airlines postúpená odporcovi 1/ na vybavenie po uplynutí 21 dní, bolo treba navrhovateľom uplatnenú reklamáciu v máji 1999 považovať za uplatnenú včas a hoci ju uplatnil u odporcu 2/, tento tým, že ju postúpil odporcovi 1/ na vybavenie, zachoval účinky podania reklamácie dňom jej podania samotným navrhovateľom, a to najmä keď medzi Delta Airlines a odporcom 1/ ako dopravcami existoval zmluvný vzťah, v ktorej zmluve medzi nimi uzavretej mohlo byť aj uvedené, že reklamáciu bolo možné uplatniť aj u Delta Airlines, avšak odporca 1/ túto zmluvu odmietol predložiť. Skutočnosti, že reklamácia bola navrhovateľom uplatnená ešte pred doručením listu zo dňa 15.11.1999, svedčí podľa neho aj to, že reklamáciu už začala vybavovať a prešetrovať spoločnosť Delta Airlines, ktorej navrhovateľ aj doložil potvrdenie o neopraviteľnosti kufra zo dňa 2.6.1999 a ďalší doklad - palubný lístok dňa 18.6.1999 a následne aj ohodnotenie poškodených a chýbajúcich vecí v celkovej výške 41.500,- Sk. Navrhovateľ následne podľa vyrozumenia odporcu 1/ vyplnil a zaslal odporcovi 1/ dňa 20.9.1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde opätovne označil poškodené veci a ich hodnotu. Preto argument odporcu 1/, že navrhovateľ reklamoval poškodenú a chýbajúcu batožinu až listom zo dňa 15.11.1999, teda po uplynutí stanovených lehôt, považoval súd prvého stupňa za nesprávny. Naopak dospel k záveru, že navrhovateľ reklamoval poškodenie a odcudzenie časti batožiny včas, t.j. v máji 1999 (t.j. v 21.dňovej lehote). Túto skutočnosť v reklamačnom konaní nenamietal ani odporca 1/, ktorý pokračoval vo vybavovaní reklamácie a mal v úmysle navrhovateľa dokonca aj odškodniť. Mal za to, že aj keď by bola reklamácia navrhovateľa vykazovala nejaké nedostatky, tieto by boli konvalidované tým, že obidve spoločnosti, a to spoločnosť Delta Airlines aj odporca 1/ začali jeho reklamáciu vybavovať. Nestotožnil sa ani a argumentom odporcu 1/ o nedodržaní písomnej formy reklamácie a z toho dôvodu o jej neplatnosti. Poukázal na to, že z čl. 26 ods. 3 Varšavského dohovoru skutočne možno vyvodiť požiadavku písomnej formy uplatnenia reklamácie, avšak zároveň dodal, že citované ustanovenie dohovoru nesankcionuje nedodržanie tejto formy neplatnosťou právneho úkonu reklamácie. Okrem toho už zo samotného faktu, že reklamácia navrhovateľa bola postúpená na vybavenie od Delta Airlines odporcovi 1/, podľa neho preukazuje, že postúpenie muselo byť vykonané v písomnej forme a sotva si možno predstaviť postúpenie vybavenia reklamácie uskutočnené ústnou formou. Pokiaľ ide o výšku škody, poukázal súd prvého stupňa na články 3, 4 a 22 Varšavského dohovoru (napriek tomu, že odporca 1/ sa odvolával na prepravné podmienky platné od 22.5.1999 pre absenciu prepravných podmienok z predchádzajúceho obdobia), stotožnil sa s určovaním výšky škody tak ako argumentoval odporca 1/ s tým, že k tomuto výkladu by bolo možné pristúpiť až potom, ak by bolo možné na daný spor aplikovať článok 22 Dohovoru upravujúci obmedzenie výšky náhrady škody dopravcu. Prípustnosť čl. 22 Dohovoru je však podľa neho namieste len za predpokladu, že boli splnené podmienky uvedené v článkoch 3 a 4 body c/ Dohovoru, podľa ktorých ak letenka alebo sprievodka o batožine neobsahuje upozornenie podľa písm. c/ týchto článkov, t.j. ak neobsahujú oznámenie, ktorým sa upozorňuje, že pre dopravu, ktorej konečné určenie alebo zastávka leží v inej krajine než v krajine odletu, môže platiť Varšavský dohovor, ktorý upravuje a vo väčšine prípadov obmedzuje zodpovednosť dopravcu za stratu alebo poškodenie batožiny, nemôže sa dopravca dovolávať článku 22 Dohovoru. V danom prípade letenka, palubný lístok ani sprievodka o batožine neobsahovali údaj požadovaný článkom 3, 4 písm. c/ Dohovoru, a teda neobsahovali oznámenie, že tu platí Varšavský dohovor, ktorý upravuje obmedzenie dopravcu za stratu alebo poškodenie batožiny. Uviedol, že v danom, prípade na tom, aby sa odporca 18/ mohol dovolávať obmedzenia (čl. 22 Dohovoru), musel by v konaní preukázať existenciu oznámenia o použití Varšavského dohovoru s upozornením o existencii ustanovení upravujúcich obmedzenú zodpovednosť dopravcu za škodu na samotnej letenke alebo batožinovom lístku., čo však neurobil. Za takýto dôkaz nepovažoval dôkaz ním doložený na č.l. 22 spisu, z ktorého nebolo možné zistiť o aký dokument, resp. výňatok z dokumentu ide. Dospel tak k záveru, že odporca 1/ tak nesie zodpovednosť za škodu vzniknutú navrhovateľovi v plnej výške a nebolo potrebné ani nariaďovať dokazovanie na zistenie jednotlivých poškodených a odcudzených vecí podľa zoznamu vecí, čo by bolo aj nehospodárne. Navyše zo strany účastníkov ani nebola spochybnená ani hodnota týchto vecí určená samotným navrhovateľom a uvedená na súpise zoznamu vecí vo výške 41.500,- Sk. Nakoľko navrhovateľ vzal v časti svoj návrh späť, v ktorej časti bolo konanie aj zastavené, považoval zvyšnú sumu 15.557,- Sk, t.j. 516,60 Eur v pomere k pôvodne vyčíslenej škode za minimálnu spodnú hranicu celkovej škody, resp. hodnoty odcudzených vecí. Napokon táto suma podľa neho predstavuje aj výšku škody, ak by sa aplikovala obmedzená zodpovednosť dopravcu podľa čl. 22 Dohovoru pri hmotnosti batožiny 18 kg a ktoré odškodnenie aj pôvodne odporca 1/ navrhovateľovi ponúkal v rámci mimosúdnych rokovaní. Súd prvého stupňa tak priznal navrhovateľovi náhradu škody za poškodenú a odcudzenú batožinu v sume 516,40 Eur a pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, poukázal na to, že tak ustanovenia Varšavského dohovoru ani ustanovenia Občianskeho zákonníka splatnosť pohľadávky na náhradu škody ako takej, a preto sa má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Keďže v konaní navrhovateľ nepredložil žiadnu výzvu na náhradu škody adresovanú odporcovi 1/, za prvý deň omeškania ustálil deň doručenia žalobného návrhu odporcovi 1/ na vyjadrenie súdom, t.j. dňom 14.4.2000. Priznal tak navrhovateľovi okrem náhrady škody v sume 516,40 Eur aj úrok z omeškania vo výške 17,6 % p.a. v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že predmetom pôvodného návrhu bol nárok navrhovateľa voči odporcovi 1/ na náhradu škody v celkovej výške 41.500,- Sk a navrhovateľ v priebehu konania vzal v časti svoj návrh späť a po zastavení konania predmetom sporu zostal nárok na náhradu škody vo výške 15.557,- Sk, t.j. 516,40 Eur s prísl. Dospel k záveru, že v prípade, ak by neaplikoval pri rozhodovaní o trovách konania (vzhľadom na špecifickosť daného sporu) ustanovenie § 150 O.s.p., bolo by potrebné rozhodovať podľa § 146 ods. 2 O.s.p. pokiaľ ide o zastavenú časť konania, kedy by nárok na náhradu trov konania vznikol odporcovi 1/ a podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pokiaľ ide rozhodnutie v merite veci, ktorým priznal navrhovateľovi istinu 516,40 Eur s prísl., kedy by vznikol nárok na náhradu trov konania navrhovateľovi, nakoľko bol v tejto časti jeho nároku úspešný. Vzhľadom na špecifickosť predmetu sporu mal za to že je namieste aplikovať ust. § 150 O.s.p., nakoľko išlo o spor, v ktorom sa navrhovateľ domáhal od leteckého prepravcu náhrady škody za poškodenú a odcudzenú batožinu, ktorá mu vznikla pri leteckej preprave vykonávanej odporcom 1/ a špecifikom tohto sporu bola skutočnosť, že medzi účastníkmi konania prebiehali mimosúdne rokovania, ktoré dospeli aj do fázy vypracovania dohody o urovnaní o odškodnení navrhovateľa a odporca 1/ pôvodne ponúkol navrhovateľovi vyrovnanie vo výške 360 USD, ktoré v podstate predstavovalo výšku škody, ktorú by navrhovateľ obdržal pri uplatnení obmedzenej zodpovednosti dopravcu za škodu pri váhe odcudzenej batožiny 18 kg (ktorú sumu súd prvého stupňa navrhovateľovi svojim rozhodnutím aj priznal) a rovnako aj spoločnosť Delta Airlines bola ochotná navrhovateľovi doplatiť rozdiel až do výšky 30 kg navrhovateľom deklarovanej (avšak nepreukázanej) váhy prepravovanej batožiny. Konštatoval, že navrhovateľ spočiatku toto ponúknuté vyrovnanie odmietol, nakoľko žiadal zaplatenie celej výšky škody určenej nie podľa hmotnosti batožiny, ale podľa hodnoty odcudzených a poškodených vecí a keď následne s ponúknutou náhradou škody súhlasil, odporca 1/ podmieňoval vyplatenie odškodnenia úhradou trov konania, ktoré mu vznikli. Poukázal na to, že keďže vyúčtované trovy konania odporcu 1/ (vzhľadom na to, že išlo o zahraničný subjekt, pri ktorom advokát komunikoval v cudzom jazyku a výška odmeny za 1 úkon právnej pomoci bola dohodnutá na 1.900 ATS za 1 hodinu právnej pomoci) boli neprimerane vysoké, resp. prekračovali mnohonásobne aj žalovanú pohľadávku, navrhovateľ za týchto okolností odmietol ponúknuté mimosúdne vyrovnanie. Súd prvého stupňa tak prihliadol k tomu, že predmetný spor bolo možné uzavrieť mimosúdne, a to nielen v čase pred začatím súdneho konania, ale aj v jeho počiatočnej fáze a k uzavretiu dohody nedošlo pre správanie sa na oboch stranách sporu. Prihliadol tiež k tomu, aký postoj zaujali účastníci k prístupu k sporu a k predkladaniu relevantných dôkazov. Dĺžka trvania sporu a tým v podstate aj navyšovanie trov konania bolo podľa neho spôsobené aj dôkaznou núdzou na strane oboch účastníkov konania, čo následne umožňovalo neustále meniť postoje oboch účastníkov k žalovanému nároku po skutkovej stránke, teda nie príliš zodpovedným postojom účastníkov konania k predmetu sporu a k predkladaniu dôkazov. Mal za to, že nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že ak by súd uložil navrhovateľovi (pokiaľ ide o zastavenú časť konania) povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania, ich výška by niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu priznanej pohľadávky a v podstate celý spor by stratil svoj zmysel a zostal by v rovine priznávania/nepriznávania trov konania, hoci jeho účelom bolo odškodnenie práve navrhovateľa za to, že mu boli poškodené a odcudzené veci. Pokiaľ išlo o trovy navrhovateľa, mal za to, že v čase rozhodovania výška žalovanej pohľadávky neprevyšovala sumu 1.000,- Eur a teda daný spor bolo možné podľa neho kvalifikovať ako drobný spor, kde by bolo možné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať aj ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p. Mal za to, že ak predmetom a cieľom sporu bolo skutočne dosiahnuť odškodnenie navrhovateľa (poskytnúť mu spravodlivé odškodnenie), tento výsledok by nebol dosiahnutý, ak by súd priznal niektorému z účastníkov náhradu trov konania a vzhľadom na postoj účastníkov k mimosúdnemu ukončeniu sporu, ako aj postoj pri predkladaní dôkazov na oboch stranách, rozhodol tak, že aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 1/, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že zo strany súdu prvého stupňa nebola zachovaná proporcionalita ani podmienky výkonu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko vo svojom výklade Varšavského dohovoru nerešpektoval jeho práva a oprávnené záujmy ako dopravcu, vyplývajúce mu z ustanovení Varšavského dohovoru v časti stanovujúcej pravidlá pre podávanie sťažností a následnú náhradu škody. Vytýkal súdu prvého stupňa jeho jednostranné smerovanie vlastnej úvahy v prospech navrhovateľa a jeho výklad jednotlivých ustanovení Varšavského dohovoru tak, aby zabezpečil ochranu práv a oprávnených záujmov navrhovateľa na úkor jeho práv a oprávnených záujmov a že pri svojom výklade nerešpektoval obmedzenie práva na spravodlivý súdny proces, a to samotným znením normy, ktorá garantuje právo domáhať sa práva na súde výlučne zákonom stanoveným spôsobom, ani obmedzenie domáhať sa výkonu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú tak, ako ho stanovuje čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, na ktorý súd prvého stupňa sám poukazuje. Nestotožnil sa so závermi súdu prvého stupňa týkajúcimi sa riadneho a včasného uplatnenia reklamácie. Poukázal na to, že Varšavský dohovor výslovne definuje akým spôsobom je možné učiniť sťažnosť, za ktorú je možné považovať len prípis odoslaný dopravcovi (nie tretej osobe), a to bez ohľadu na to, či by sa dopravca o takomto prípise dozvedel a mal za to, že nakoľko navrhovateľ neuplatnil nároky písomnou formou, došlo k zániku jeho práva podať žalobu o náhradu škody, ktorá je predmetom tohto sporu, na ktorú skutočnosť opakovane aj poukazoval. Mal za to, že dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku v lehote stanovenej Varšavským dohovorom bolo súdom prvého stupňa vykonané dostatočne a vyčerpávajúco, pričom z neho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nepodal písomnú sťažnosť pre poškodenie batožiny a ani ju nepodal v stanovenej lehote, preto s poukazom na čl. 26 ods. 4 Varšavského dohovoru nie je možné navrhovateľovi v súdnom konaní priznať akýkoľvek nárok voči nemu v súvislosti s poškodením batožiny. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ následne po doručení meškajúcej batožiny, oznámil poškodenie tejto batožiny a nahlásil stratu chýbajúcich vecí výlučne predajcovi leteniek Delta Airlines, pričom už vtedy podľa neho musel jednoznačne vedieť, že sa nejedná o zodpovedného dopravcu. Súd prvého stupňa sa v rozpore s týmito skutkovými zisteniami priklonil k záveru, že navrhovateľovi je potrebné poskytnúť zvýšenú ochranu a pripustiť podanie reklamácie u tretej osoby, a to aj napriek tomu, že sa nemohlo jednať ani o zmluvného ani o skutočného dopravcu. Uviedol, že aj napriek tomu, že súd prvého stupňa správne uzavrel otázku pasívnej vecnej legitimácie čo sa týka vzniku zodpovednosti za škodu ako takú, a teda že zodpovedným subjektom v prípade straty a poškodenia batožiny je skutočný dopravca, v otázke pasívnej legitimácie pre podanie reklamácie, ktorá je Varšavským dohovorom stanovená opäť jednoznačne na skutočného dopravcu, súd prvého stupňa výkladom právnej normy pre daný prípad rozšíril okruh subjektov legitimovaných na prijatie reklamácie aj na odporcu 2/ ako predajcu leteniek, prípadne na pôvodného zmluvného prepravcu Delta Airlines bez akejkoľvek opory v zmení Varšavského dohovoru, prípadne analógie úpravy uplatnenia nárokov na náhradu škody podľa všeobecnej úpravy v Občianskom zákonníku, aj v zmysle ktorej je predpokladom úspešného uplatnenia náhrady škody včasné uplatnenie u dopravcu, existencia samotnej prepravnej zmluvy, vznik škody, uplatnenie oprávnenou osobou a uplatnenie reklamácie u dopravcu. Podľa neho neobstojí argumentácia, že sa Delta Airlines sťažnosťou zaoberala a že prejavila záujem na vyriešení reklamácie v prospech navrhovateľa, nakoľko ani ona, ani odporca 2/ neboli subjektmi, voči ktorým by zodpovednosť mohla byť uplatniteľná. Mal za to, že nakoľko nedošlo k uplatneniu reklamácie u neho, je bezpredmetné aj posudzovanie otázky včasnosti uplatnenia alebo neuplatnenia tejto reklamácie. Podľa neho neobstojí právna úvaha súdu prvého stupňa vo vzťahu k zachovaniu účinkov ohľadom postúpenia alebo nepostúpenia žiadosti v 21. dňovej lehote a čo sa týka písomnej formy, mal za to, že písomnú formu v zmysle Varšavského dohovoru je možné zachovať výlučne prípisom, pasažiera napísaným na dopravnej listine a nie prípisom pasažiera zaslaným dopravcovi. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že by bolo možné dodatočne konvalidovať účinky zachovania lehoty na podanie sťažnosti v zmysle Varšavského dohovoru akýmkoľvek jeho konkludentným úkonom. Čo sa týka argumentácie súdu prvého stupňa ohľadom celkovej priznanej výšky náhrady škody, s poukazom na vyššie uvedené, túto považoval za právne irelevantnú. Žiadal mu priznať aj náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko nezadal príčinu podania žaloby, pred jej podaním ponúkol navrhovateľovi vyrovnanie bez ohľadu na relevantnosť jeho nároku, ponúkol mu možnosť mimosúdneho vyrovnania a navrhovateľ napriek svojej dôkaznej núdzi v konaní pokračuje. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu 1/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj náhradu trov odvolacieho konania. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie odporcu 1/, že si neuplatnil nárok včas poukazujúc aj na čl. 7 a 8 Dohovoru č. 27/1968, v zmysle ktorých najmä z čl. 7 vyplýva, že na premlčanie sa vzťahujú ustanovenia právneho poriadku toho štátu, ktorý vec prejednáva, teda ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia lehota je 6-mesačná a táto bola z jeho strany dodržaná. Uviedol, že po pristátí na letisku vo Viedni dňa 7.5.1999 nedostal batožinu, čo hneď reklamoval, a keď asi po 14. dňoch mu kuriér doručil rozbitý a vykradnutý kufor, túto skutočnosť išiel oznámiť do spoločnosti Delta Airlines, keďže letenky mal vystavené touto spoločnosťou. Opätovne bola jeho reklamácia zaevidovaná a bol požiadaný o doloženie príslušných dokladov, ktoré doložil dňa 2.6.1999 a dňa 18.6.1999. V spoločnosti Delta Airlines mu následne oznámili, že konečným dopravcom na úseku Brusel- Viedeň bol Austrian Airlines-odporca 1/ na základe zmluvy uzavretej medzi dopravcami, ktorý nesie zodpovednosť a dorieši reklamáciu a najneskôr 9.8.1999, ako vyplýva z dokladov zo spisu, boli všetky podklady k Delta Airlines zaslané odporcovi 1/, od ktorého aj vyplnil a zaslal mu dňa 20.9.1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde označil poškodené veci a ich hodnotu. Poukázal aj na list Delta Airlines zo dňa 2.11.1999 adresovaný odporcovi 1. Skutočnosť, že reklamáciu uplatnil ešte v máji 1999, tak potvrdila aj samotná spoločnosť Delta Airlines. Uviedol, že aj v zmysle čl. 26 ods. 2 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej doprave uplatnil reklamáciu včas a navyše toto ustanovenie nezakladá, že pri nesplnení tejto lehoty právo zaniká. Mal za to, že jeho nárok nie je v žiadnom prípade prekludovaný. Nestotožnil sa ani s tvrdením odporcu 1/ o neuplatnení riadnej reklamácie písomnou formou, keďže postúpením jeho reklamácie spoločnosťou Delta Airlines odporcovi 1/ je zrejmé, že jeho reklamácia bola podaná v písomnej forme, inak by si ani nebolo možné predstaviť postúpenie reklamácie. Zároveň poukázal na čl. 26 ods. 3 Viedenského dohovoru, z ktorého je možné implicitne požiadavku písomnej formy vyvodiť, nesankcionuje nedodržanie tejto formy neplatnosťou tohto právneho úkonu, t.j. platný je podľa neho aj ústny úkon. Odporca 1/ tiež nesprávne argumentuje v odvolaní, že si reklamáciu uplatnil u odporcu 2/, nakoľko túto si uplatnil u spoločnosti Delta Airlines ako zmluvného prepravcu, a to na mieste jeho jediného obchodného zástupcu na území SR - GLOBAMERICA-CSA, Delta Airlines, Rajská 2, Bratislava. Mal za to, že pokiaľ podával reklamáciu (sťažnosť) na poškodenie batožiny u zmluvného prepravcu, Delta Airlines, tak táto reklamácia platila aj u skutočného prepravcu - Austrian Airlines, teda odporcu 1/. Poukázal na to, že odporca 1 / odmietal predkladať dokumenty, a to či už zmluvu uzavretú medzi ním a Delta Airlines ako zmluvnými prepravcami, ktorá rieši právne vzťahy ohľadne code charterových letov, ale aj reklamačný spis, na základe ktorého sa viedla jeho reklamácia. Taktiež poukázal na čl. IV Dohovoru č. 27/1968 Zb., podľa ktorého akákoľvek sťažnosť alebo príkaz, ktoré sú dané dopravcovi podľa Varšavského dohovoru, majú rovnakú účinnosť či už boli adresované zmluvnému alebo skutočnému dopravcovi. Preto uplatnenie reklamácie u spoločnosti Delta Airlines ako zmluvného prepravcu má také isté následky ako uplatnenie reklamácie u odporcu 1/ ako skutočného prepravcu. Ponúknuté mu odškodnenie malo podľa neho účinky prijatia jeho reklamácie a zhojenie prípadných jej nedostatkov, samotný odporca 1/ akceptoval podanie reklamácie a prejavil záujem ju kladne vybaviť. Výšku priznanej mu škody považoval za správnu aj vzhľadom na ust. § 136 O.s.p. Za nepravdivé a zavádzajúce označil tvrdenie odporcu 1/, že nedal žiadnu príčinu k podaniu žaloby na súd, pretože čo sa týka jeho ponuky na mimosúdne vyrovnanie, ak by si právny zástupca odporcu 1/ nežiadal preplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške niekoľkonásobne prevyšujúcej hodnotu sporu, bolo by došlo k úspešnému mimosúdnemu urovnaniu sporu s odporcom 1/ a konanie, ktoré odporca 1/ neustále predlžuje, by už bolo tak skončené v roku 2000. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu 1/ nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, čo vo svojom odvolaní konštatoval aj odporca 1/, výsledky ktorého aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, vec správne právne a skutkovo zhodnotil a z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj vyčerpávajúco a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a s jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom konania v danom prípade zostal nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 516,40 Eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 14.4.2000 do zaplatenia, a to vo vzťahu k odporcovi 1/ (po právoplatnom zamietnutí žalobného návrhu voči odporcovi 2/ GLOBAMERICA, s.r.o., - nakoľko tento nevystupoval pri preprave navrhovateľa ako dopravca, ale ako predajca (predajné miesto) leteniek spoločnosti Delta Airlines, t.j. miesto, kde si navrhovateľ len zakúpil letenku) a náhrada trov konania. Pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom za vzniknutú škodu spôsobenú stratou a poškodením batožiny navrhovateľa bol Austrian Airlines - odporca 1/ ako dopravca, ktorý bol konečným dopravcom na základe zmluvy uzavretej a Delta Airlines ako dopravcami ohľadne code- charterových letov. Medzi účastníkmi zostala spornou otázka, či si navrhovateľ uplatnil nárok na odškodnenie aj za stratenú a poškodenú batožinu u odporcu, ako aj výšku náhrady škody a či tak urobil v predpísanej písomnej forme. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ reklamoval poškodenie a odcudzenie časti svojej batožiny včas, t.j. v máji 1999 (t.j. v 21. dňovej lehote). Aj keď navrhovateľ po obdržaní poškodenej batožiny v tejto lehote uplatnil reklamáciu u odporcu 2/ (u spoločnosti CK GLOBAMERICA, kde zakúpil letenky spoločnosti Delta Airlines) a nie hneď priamo u odporcu 1/ ako dopravcu, spoločnosť Delta Airlines navrhovateľa vyrozumela, že subjektom zodpovedným za prepravu a stratu, poškodenie a zničenie batožiny nesie spoločnosť Autrian Airlines, ktorá vykonala posledný let na trase Brusel -Viedeň a že z tohto dôvodu jeho reklamáciu postúpila na vybavenie tejto spoločnosti, t.j. odporcovi 1/.Preto nebolo potrebné ani účelné opätovne reklamovať poškodenie a stratu batožiny priamo u odporcu 1/, keďže mu aj bola reklamácia postúpená samotnou spoločnosťou Delta Airlines (ani spoločnosť Delta Airlines nežiadala navrhovateľa, ani ho nevyzvala, aby opätovne nanovo uplatňoval reklamáciu u odporcu 1/). Námietku odporcu 1/, že navrhovateľ si neuplatnil reklamáciu u neho nepovažoval odvolací súd za dôvodnú a opätovné uplatňovanie reklamácie by bolo príliš formalistickým výkladom ustanovení Varšavského dohovoru s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú škodu a takýto výklad práva by bol arbitrárny, bez zmyslu a účelu chrániť práva poškodeného subjektu ako aj práva na spravodlivé zadosťučinenie. O včasnosti postúpenia reklamácie svedčí aj obsah listu spoločnosti Delta Airlines adresovaný odporcovi 1/, v ktorom ho žiada o kladné vybavenie reklamácie navrhovateľa, ktorého „...batožina sa omeškala a potom bola celkove poškodená a mnohé veci sa stratili ...“, pričom samotná spoločnosť Delta Airlines v liste uviedla, že „...okamžite záležitosť poslali manažérovi Delta pre zákazníkov do Londýna v máji po príchode cestujúceho a reklamácii v našej kancelárii...“ Súd prvého stupňa mal za to, že aj keby bola reklamácia spoločnosťou Delta Airlines postúpená odporcovi 1/ na vybavenie po uplynutí 21 dní. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľom uplatnenú reklamáciu v máji 1999 bolo treba považovať za uplatnenú včas a hoci ju uplatnil u odporcu 2/, tento tým, že ju postúpil odporcovi 1/ na vybavenie, zachoval účinky podania reklamácie dňom jej podania samotným navrhovateľom, a to najmä keď medzi Delta Airlines a odporcom 1/ ako dopravcami existoval zmluvný vzťah, v ktorej zmluve medzi nimi uzavretej mohlo byť aj uvedené, že reklamáciu bolo možné uplatniť aj u Delta Airlines, avšak odporca 1/ túto zmluvu odmietol predložiť, ako aj reklamačný spis. Skutočnosti, že reklamácia bola navrhovateľom uplatnená ešte pred doručením listu zo dňa 15.11.1999, svedčí aj to, že reklamáciu už začala vybavovať a prešetrovať spoločnosť Delta Airlines, ktorej navrhovateľ aj doložil potvrdenie o neopraviteľnosti kufra zo dňa 2.6.1999 a ďalší doklad- palubný lístok dňa 18.6.1999 a následne aj ohodnotenie poškodených a chýbajúcich vecí v celkovej výške 41.500,- Sk. Navrhovateľ následne podľa vyrozumenia odporcu 1/ vyplnil a zaslal odporcovi 1/ dňa 20.9.1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde opätovne označil poškodené veci a ich hodnotu. Preto argument odporcu 1/, že navrhovateľ reklamoval poškodenú a chýbajúcu batožinu až listom zo dňa 15.11.1999, teda po uplynutí stanovených lehôt, nemožno považovať za správny. Za dôvodnú nebolo možné považovať ani námietku odporcu 1/ o nedodržaní písomnej formy reklamácie a z toho dôvodu o jej neplatnosti, nakoľko z čl. 26 ods. 3 Varšavského dohovoru možno síce vyvodiť požiadavku písomnej formy uplatnenia reklamácie, avšak citované ustanovenie dohovoru nesankcionuje nedodržanie tejto formy neplatnosťou právneho úkonu reklamácie. Navyše reklamácia navrhovateľa bola postúpená na vybavenie od Delta Airlines odporcovi 1/, čo preukazuje, že postúpenie muselo byť vykonané v písomnej forme a sotva si možno predstaviť postúpenie vybavenia reklamácie uskutočnené ústnou formou. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody uplatnenej navrhovateľom, aj keď odporca 1/ vzhľadom na jeho námietku týkajúcu sa riadneho a včasného uplatnenia reklamácie navrhovateľom považoval za irelevantnú, odvolací súd sa aj výškou náhrady škody a úroku z omeškania priznanými navrhovateľovi súdom prvého stupňa stotožnil aj s odôvodnením jeho rozhodnutia v plnom rozsahu. Napokon odvolací súd sa stotožnil s jeho rozhodnutím o trovách konania nepovažujúc námietku odporcu 1/, že nezadal príčinu podania žaloby, pred jej podaním ponúkol navrhovateľovi vyrovnanie bez ohľadu na relevantnosť jeho nároku, ponúkol mu možnosť mimosúdneho vyrovnania, pretože z obsahu spisu vyplýva, že je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že k úspešnému mimosúdnemu urovnaniu sporu s odporcom 1/ nedošlo práve z dôvodu uplatňovania si trov právneho zastúpenia odporcom 1/ vo výške podstatne prevyšujúcej navrhovateľom uplatnenú výšku náhrady škody, keď vyúčtované trovy konania odporcu 1/ a výška odmeny za 1 úkon právnej pomoci bola dohodnutá na 1.900 ATS za 1 hodinu právnej pomoci, boli neprimerane vysoké, resp. prekračovali mnohonásobne aj žalovanú pohľadávku a navrhovateľ za týchto okolností odmietol ponúknuté mimosúdne vyrovnanie. Preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. pokiaľ ide o zastavenú časť konania, kedy by nárok na náhradu trov konania vznikol odporcovi 1/, ako aj podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 150 O.s.p. pokiaľ ide o rozhodnutie v časti priznania nároku navrhovateľovi, a to aj vzhľadom na špecifickosť sporu, v ktorom sa navrhovateľ domáhal od leteckého prepravcu náhrady škody za poškodenú a odcudzenú batožinu, ktorá mu vznikla pri leteckej preprave vykonávanej odporcom 1/ a špecifikom tohto sporu bola skutočnosť, že medzi účastníkmi konania prebiehali mimosúdne rokovania, ktoré dospeli aj do fázy vypracovania dohody o urovnaní o odškodnení navrhovateľa a odporca 1/ pôvodne ponúkol navrhovateľovi vyrovnanie vo výške 360 USD, ktoré v podstate predstavovalo výšku škody, ktorú by navrhovateľ obdržal pri uplatnení obmedzenej zodpovednosti dopravcu za škodu pri váhe odcudzenej batožiny 18 kg (ktorú sumu súd prvého stupňa navrhovateľovi svojim rozhodnutím aj priznal) a rovnako aj spoločnosť Delta Airlines bola ochotná navrhovateľovi doplatiť rozdiel až do výšky 30 kg navrhovateľom deklarovanej (avšak nepreukázanej) váhy prepravovanej batožiny. Bolo potrebné prihliadnuť aj na postoj účastníkov v konaní a nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že ak by súd uložil navrhovateľovi (pokiaľ ide o zastavenú časť konania) povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania, ich výška by niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu priznanej pohľadávky a v podstate celý spor by stratil svoj zmysel a zostal by v rovine priznávania/nepriznávania trov konania, hoci jeho účelom bolo odškodnenie práve navrhovateľa za to, že mu boli poškodené a odcudzené veci. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania vzniknutých mu na právnom zastúpení za 1 úkon poskytnutých právnych služieb - vyjadrenie k odvolaniu v sume 34,86 Eur, 1x režijný paušál v sume 7,81 Eur a DPH v sume 8,53 Eur, spolu v sume 51,20 Eur v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.