Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/562/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899747 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1103899747.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ U.. Y. D., bytom G. XX, S., 2/ A.. P. D., bytom Š.J. A. XXXX, K. Ú., 3/ A. Š., bytom K. M. č. XXX, 4/ Z. M., bytom K. Ú. č. XXX, 5/ I. D., bytom K. Ú. č. XXX, proti odporcovi: Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľov 3/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. októbra 2013, č.k. 18C 120/2003-286, a na odvolanie navrhovateľky 3/ proti uzneseniu uvedeného súdu zo dňa 6. augusta 2014, č.k. 18C 120/2003-306, a na odvolanie navrhovateľa 4/ proti uzneseniu uvedeného súdu zo dňa 6. augusta 2014, č.k. 18C 120/2003-308, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zamietnutia návrhu navrhovateľov 3/ a 4/ potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 18C 120/2003-306 zo dňa 6. augusta 2014 potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 18C 120/2003-308 zo dňa 6. augusta 2014 potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa od odporcu po čiastočnom späťvzatí návrhu a zastavení konania v časti, ako i jeho zmene, pripustenej uznesením súdu prvého stupňa č.k. 18C 120/2003-270 zo dňa 21.06.2013, domáhali náhrady škody titulom nezákonných rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR (navrhovatelia 3/ až 5/), nesprávneho úradného postupu správcu konkurznej podstaty, Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v konkurznom konaní a v konaní o ich žalobe o vylúčenie veci z konkurznej podstaty (navrhovatelia 1/ až 5/) a Okresného súdu Galanta (navrhovatelia 1/ a 2/) v zmysle zákonov č. 58/1969 Zb. a č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom navrhovatelia 1/ a 2/ žiadali zaplatiť náhradu škody vo výške 57.878,35 eur spoločne a nerozdielne, navrhovateľka 3/ žiadala zaplatiť náhradu škody vo výške 2.803,04 eur spolu s úrokom vo výške 206,876 % od 12.12.1995 do 14.05.2013 a s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2.803,04 eur od 15.05.2013 do zaplatenia, navrhovateľ 4/ žiadal zaplatiť náhradu škody vo výške 7.445,43 eur spolu s úrokom vo výške 206,876 % od 12.12.1995 do 14.05.2013 a s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 7.445,43 eur od 15.05.2013 do zaplatenia, a navrhovateľka 5/ žiadala zaplatiť náhradu škody vo výške 8.226,07 eur. Ďalším výrokom nepriznal odporcovi náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané (odvolací súd sa zameral na skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa navrhovateľov 3/ a 4/, nakoľko ostatní navrhovatelia odvolanie nepodali, a rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol v časti zamietnutia návrhu navrhovateľov 1/, 2/ a 5/ právoplatnosť), že Krajský súd v Bratislave (ďalej „súd“) vyhlásil uznesením č.k. 3K 69/97-314 zo dňa 19.11.1997 konkurz na majetok úpadcu Roľnícke družstvo Veľké Úľany. Dňa 28.04.1998 doručili navrhovatelia súdu žiadosť o vysporiadanie a vydanie náhrad a dňa 27.11.1998 žiadosť o vyňatie ich majetku z majetkovej podstaty úpadcu. Na základe tejto žiadosti súd navrhovateľov výzvou zo dňa 14.12.1998 vyzval, aby podali žalobu podľa ust. § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb.. Dňa 26.05.1998 bol vypracovaný zoznam žiadostí SHR a súdnych sporov odovzdaných zo strany úpadcu správcovi konkurznej podstaty. Dňa 17.02.1999 sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie, na ktorom bol prejednaný zoznam prihlásených pohľadávok a pohľadávky navrhovateľov boli uznané v uplatnenej výške a zaradené do 3. skupiny, čo navrhovatelia podaním zo dňa 15.03.1999 namietli, a žiadali uprednostnené riešenie svojich nárokov, alebo vylúčenie predmetného majetku z konkurznej podstaty úpadcu. Po vykonaní speňaženia majetku schválil súd dňa 10.06.2005 správcom konkurznej podstaty vypracovanú konečnú správu o priebehu a výsledkoch konkurzného konania, a dňa 12.03.2007 vydal rozvrhové uznesenie č.k. 3K 69/97-533, podľa ktorého nároky veriteľov v 3. skupine neboli uspokojované kvôli nedostatku majetku úpadcu. Uznesením č.k. 3K 69/97-553 zo dňa 24.04.1998, právoplatným dňa 31.05.2008, súd konkurz zrušil. Navrhovatelia sa žalobou, doručenou na Krajský súd v Bratislave dňa 13.01.1999, domáhali vylúčenia a vydania ich majetku, neoprávnene zadržiavaného úpadcom ešte pred vyhlásením konkurzu, z majetkovej podstaty úpadcu. Konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. 75Cb 1/99, a neskôr pod sp. zn. 76Cb 147/99. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 09.04.1999 návrh navrhovateľov zamietol. Na odvolanie navrhovateľov Najvyšší súd SR uznesením č.k. 6Obo 29/01-118 zo dňa 20.12.2001 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uviedol, že je potrebné, aby súd zistil, či ide nesporne o majetok navrhovateľov, vlastníctvo ktorého je preukázané podľa ust. § 17 zák. č. 42/92 Zb., a ak bol tento neoprávnene zahrnutý do konkurznej podstaty, je namieste ho vylúčiť a vydať po overení si správnej výšky nárokov. Krajský súd v Bratislave následne dňa 11.10.2002 opätovne rozsudkom sp. zn. 76Cb 147/9 návrh navrhovateľov zamietol, a v odôvodnení uviedol, že zistil, že navrhovatelia si svoje nároky uplatnili proti správcovi konkurznej podstaty na základe rozhodnutia úpadcu a výška majetkových podielov bola vypočítaná podľa ust. § 2 zák. č. 42/92 Zb.. Dospel k záveru, že sa preto nejedná o nároky podľa zák. č. 229/91 Zb., a tento majetkový podiel je súčasťou majetkovej podstaty úpadcu, a nie je ho možné vylúčiť z konkurznej podstaty. S týmto rozhodnutím sa stotožnil aj Najvyšší súd SR, ktorý na odvolanie navrhovateľov rozsudkom č.k. 6Obo 16/2003-229 zo dňa 24.03.2004 uvedený rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, že predmetné majetkové podiely vyjadrené vo finančnom objeme v zmysle zák. č. 42/92 Zb. sú dlhom úpadcu, nie je to majetok podstaty, a preto sa nejedná o vydanie veci z podstaty podľa ust. § 68 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní. Dospel potom k záveru, že navrhovatelia sú prednostnými veriteľmi s poukazom na ust. § 32 ods. 2 písm. a) a § 68 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, avšak takýto nárok si v zmysle uvedených ustanovení neuplatnili, preto o tom nemohol rozhodovať. Navrhovatelia doručili odporcovi dňa 11.09.2002 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej neoprávneným zadržiavaním ich majetku správcom konkurznej podstaty, ako aj prieťahmi Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, ktorú doplnili podaním zo dňa 12.03.2004, v ktorom upravili vzhľadom na plynutie času výšku uplatnenej škody. Navrhovatelia podali na Ústavný súd SR dňa 24.08.2004 sťažnosť, ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 76Cb 147/9 zo dňa 11.10.2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo 16/03 zo dňa 24.03.2004, pričom Ústavný súd SR ich sťažnosť uznesením č.k. IV. ÚS 116/05-39 zo dňa 27.04.2005 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keď v odôvodnení konštatoval, že napadnuté rozsudky nebolo možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pričom bolo v právomoci uvedených súdov príslušné zákonné ustanovenia vyložiť, a nedospel ani k záveru, že by z ústavného hľadiska bol ich výklad neospravedlniteľný a neudržateľný. Následne dňa 01.12.2005 podali navrhovatelia sťažnosť aj na Európsky súd pre ľudské práva pre porušenie ich práv Ústavným súdom SR jeho uznesením sp. zn. IV. ÚS 116/05, Krajským súdom v Bratislave v konaniach sp. zn. 75Cb 1/99, 76Cb 147/99 a 3K 69/97, ako aj Najvyšším súdom SR v konaní sp. zn. 6Obo 29/01 a 6Obo 16/03. Vyrozumením zo dňa 27.01.2009 bolo navrhovateľom ako sťažovateľom oznámené, že Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil ich sťažnosť za neprijateľnú, nakoľko nespĺňa podmienky stanovené v čl. 34 a 35 Dohovoru, keď dospel k záveru, že v danej veci nedošlo k porušeniu práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo protokolmi k nemu. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia 3/ a 4/ (navrhovateľ 4/ okrem svojho nároku uplatňoval ako dedič aj nárok po pôvodnej navrhovateľke A. M.) v konaní odvodzovali vznik škody od nesprávneho úradného postupu správcu konkurznej podstaty a dozorujúceho sudcu v konkurznom konaní O.. Z.. Tvrdili, že ich majetky im mali byť v zmysle zákona č. 42/92 Zb. vydané do 90 dní od vydania pôdy, teda najneskôr do 12.12.1995, a už v tom čase sa teda stali ich vlastníctvom. Správca konkurznej podstaty rozposlal tlačivá na prihlásenie si pohľadávok, kde sa nezaradili do žiadnej triedy, ale správca ich aj tak bral ako veriteľov, hoci mal podľa ich názoru postupovať podľa ust. § 68 ods. 1, § 19 ods. 2 a § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom výšku ich nárokov nespochybnil. V konaní tiež poukazovali na nezákonné rozhodnutia v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, za ktoré považovali všetky meritórne rozhodnutia vo veci, okrem prvého zrušujúceho rozhodnutia NS SR č.k. 6Obo 29/2011-118, teda obe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a aj potvrdzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Argumentovali, že Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozhodnutí č.k. 6Obo 29/2011-118 usmernil krajský súd, ktorý však jeho usmernenie vôbec nerešpektoval, a ich odvolanie proti jeho opätovnému rozhodnutiu posudzoval Najvyšší súd SR už v inom senáte, ktorého rozhodnutie sa predchádzajúcemu priečilo. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že navrhovatelia 3/ a 4/ si uplatňovali nárok za živý aj mŕtvy inventár vo výškach žalovaných istín, ku ktorým si uplatnili úroky v percentuálnej výške 206,876 % po sčítaní diskontných sadzieb za obdobie od 12.12.1995, kedy im mali byť majetky vydané, do 14.05.2013, a k tomu od 15.05.2013 až do zaplatenia úrok z omeškania podľa súčasnej úrokovej sadzby zo základnej sumy istiny, tvrdiac, že keby uložili financie na termínované vklady, zúročili by sa im. Poukazovali na to, že nikoho nemožno zbaviť vlastníctva, že zákony boli jasne vydané, a že ani súdy si ich nemohli inak vysvetľovať. Príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, nezákonnými rozhodnutiami, a škodou vidia v tom, že nevyplatením ich majetku im bola znemožnená ich poľnohospodárska činnosť. Odporca s návrhom navrhovateľov 3/ a 4/ nesúhlasil argumentujúc, že zrušenie rozhodnutia krajského súdu nezakladá podmienky nezákonného rozhodnutia, nakoľko ide o dvojinštančné konanie, a keďže v konečnom dôsledku Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie krajského súdu, nebolo vydané žiadne nezákonné rozhodnutie. Mal za to, že navrhovatelia sa v tomto konaní snažia o reparáciu stavu založeného už právoplatným rozhodnutím v konaní o vylúčení majetku z konkurznej podstaty, čo považoval za neprípustné. Tvrdil tiež, že ani k nesprávnemu úradnému postupu zo strany správcu konkurznej podstaty nedošlo, keďže správca postupoval riadne podľa ust. § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní, a o správnosti zahrnutia pohľadávok navrhovateľov do podstaty aj právoplatne rozhodol súd v incidenčnom konaní. Poukázal na to, že všetky tituly neboli riadne predbežne prejednané, že nebola preukázaná škoda, jej vznik a výška, že uplatnená výška úroku z omeškania nemá oporu v zákone, a že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť. Takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 10, § 18 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1 a § 27 zák. č. 58/1969 Zb., a § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 a 3, § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z vyhodnotenia dôkazov mal za preukázané, že navrhovatelia si uplatnili svoje nároky za živý aj mŕtvy inventár u povinného Roľníckeho družstva Veľké Úľany, ktoré im však uvedené nároky neuhradilo. Keďže na povinného bol Krajským súdom v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 3K 69/97 dňa 19.11.1997 vyhlásený konkurz, uplatnili si svoje nároky v rámci konkurzného konania, kde boli zaradení do 3. skupiny veriteľov, s čím nesúhlasili, a v incidenčnom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 75Cb 1/99 a neskôr pod sp. zn. 76Cb 147/99, sa domáhali vydania svojich majetkov z majetkovej podstaty úpadcu, avšak ich nároky boli súdom právoplatne zamietnuté. Skonštatoval, že navrhovatelia neboli uspokojení ani v rámci konkurzného konania, keďže v zmysle rozvrhového uznesenia zo dňa 12.03.2007 nároky veriteľov v 3. skupine neboli uspokojované kvôli nedostatku majetku úpadcu, pričom konkurz bol právoplatne zrušený dňa 31.05.2008. Vysvetlil, ktoré podmienky musia byť kumulatívne splnené pri uplatnení nároku titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup orgánu štátu, resp. jeho nezákonné rozhodnutie, existencia škody, a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, pričom neexistencia čo len jednej z uvedených podmienok má za následok zamietnutie celého návrhu. Ohľadom navrhovateľmi (aj 3/ a 4/) tvrdeného nesprávneho úradného postupu správcu konkurznej podstaty v konaní sp. zn. 3K 69/97, spočívajúceho v nesprávnom zaradení ich nároku do 3. skupiny a nevydaní ich majetku v priebehu konkurzného konania, uviedol, že postup správcu konkurznej podstaty a uvedené námietky navrhovateľov boli skúmané v rámci konania o vylúčenie veci z majetku konkurznej podstaty, vedeného na Krajskom súde v Bratislave pôvodne pod sp. zn. 75Cb 1/99, neskôr pod sp. zn. 76Cb 147/99, pričom súd rozsudkom zo dňa 11.10.2002 návrh navrhovateľov zamietol a konštatoval, že ich nárok nie je možné vylúčiť z konkurznej podstaty, pričom toto rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní aj Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 24.03.2004. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľov poukázal na to, že Najvyšší súd SR v prvom zrušujúcom rozhodnutí č.k. 6Obo 29/01-118 zo dňa 20.12.2001, na ktoré sa navrhovatelia odvolávajú, síce prvý prvostupňový rozsudok Krajského súdu, ktorým bol ich návrh zamietnutý, zrušil a v odôvodnení špecifikoval, čo je potrebné preveriť, a tiež uviedol, že za splnenia špecifikovaných podmienok je možné majetok navrhovateľov vydať z konkurznej podstaty, avšak v následnom konaní Krajský súd dospel po vykonanom dokazovaní ku skutočnostiam odôvodňujúcim opätovné zamietnutie návrhu navrhovateľov, čo aj Najvyšší súd SR potvrdil. Dodal, že i keď navrhovatelia nesúhlasia so súdnym výkladom a aplikáciou zákona, neznamená to, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Do pozornosti dal, že aj Ústavný súd SR pri riešení sťažnosti navrhovateľov uviedol, že súdy nepostupovali arbitrárne a nedospel ani k záveru, že by ich výklad bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali, že došlo k nimi tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, z čoho vyvodil, že absentuje aj príčinná súvislosť medzi ním a uplatnenou škodou. Ohľadom navrhovateľmi 3/ a 4/ uplatneného nároku aj titulom nezákonných rozhodnutí, za ktoré označili rozhodnutia vydané v incidenčnom konaní a to rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 75Cb 1/99 zo dňa 09.04.1999 a sp. zn. 76Cb 147/99 zo dňa 11.10.2002 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 6Obo 16/2003-229 zo dňa 24.03.2004, s poukazom na ust. § 3 a § 4 zák. č. 58/1969 Zb. uviedol, že neboli splnené podmienky na to, aby mohol konštatovať, že ide o nezákonné rozhodnutia. Vyhodnotil, že zrušenie prvého prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom nezakladá možnosť konštatovať jeho nezákonnosť, nakoľko išlo o klasické dvojinštančné súdne konanie, a že právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, vydané v predmetnom konaní taktiež nebolo zrušené pre nezákonnosť. Dospel preto k záveru, že navrhovatelia nepreukázali existenciu nezákonných rozhodnutí, ktoré by zakladali ich nárok. Keďže nepreukázali ani nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutia, nezaoberal sa už tvrdenou škodou, len dodal, že základný nárok, istinu, preukazovali jeho uznaním v konkurznom konaní, pričom si k nemu uplatnili aj úroky (aj z omeškania), tvrdiac, že ak by istinu vložili na termínované vklady, zhodnotila by sa. Uvedenú zložku nároku vyhodnotil ako uplatnený ušlý zisk, na preukázanie ktorého však navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľov zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia 3/ a 4/ včas odvolanie, a žiadali podľa obsahu ich odvolania rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol ich návrh zamietnutý, zrušiť a uplatnený nárok im priznať, alebo vec vrátiť na ďalšie konanie. Zopakovali opätovne, ako už pred súdom prvého stupňa, celú genézu udalostí, ktoré viedli podľa ich názoru k ich škode, a všetky skutočnosti, od ktorých odvodili svoj nárok na náhradu škody. Poukázali na to, že v napadnutom rozsudku je uvedené, že sa odvolávali na vydanie majetkov najneskôr do 12.12.1995 podľa zák. č. 226/91 Zb., čo rozporovali, a zdôraznili, že si majetky uplatnili podľa zákona č. 229/91, a to riadne a včas. Uviedli, že dňa 12.09.1995 im boli vydané pozemky, na ktorých sa rozhodli hospodáriť ako registrované podnikateľské subjekty, a preto im mal úpadca vydať ich majetky do 90 dní po vydaní pôdy v zmysle zákona č. 42/92 Zb.. Keďže splnili všetky podmienky pre vydanie ich majetkov, mali im byť podľa platných zákonov vydané, a preto tieto ich majetky v zmysle ust. § 68 ods. 1 zák. č. 328/91 Zb. do majetku úpadcu nepatria. Z ust. § 31 ods. 1 ZKV vyplýva, že nároky na vylúčenie z podstaty bolo možné uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania. Nakoľko im majetky neboli úpadcom vydané, prihlásili sa do konkurzu na majetok úpadcu, avšak podľa ich tvrdenia nie do majetku konkurznej podstaty, ale proti majetku konkurznej podstaty, čomu nasvedčuje aj to, že majetky nezatriedili do žiadnej triedy. Podrobne uviedli celý priebeh konkurzného konania a konania o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty po úpadcovi, a to zhodne so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, a uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Opätovne namietali, že ich majetky boli správcom, ktorý výšku ich nároku uznal, protiprávne zahrnuté do 3. triedy majetku konkurznej podstaty. Poukázali na to, že z konkurzného konania doposiaľ nič nedostali. Vyjadrili názor, že sudcovia Krajského súdu v Bratislave nerešpektujú zákony ani nariadenia im ukladané vyšším súdom (NS SR), a to konkrétne v uznesení sp. zn. 6Obo 29/01 zo dňa 20.12.2001. V súvislosti s druhým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 16/03, ktorým zamietol ich incidenčnú žalobu, spochybnili jeho zákonnosť argumentujúc, že ten istý súd v inom zložení senátu uznal, že ich majetky, ak boli riadne a včas uplatnené, a bola im vydaná pôda na hospodárenie, im majú byť vydané, pričom druhýkrát rozhodol inak. Mali za to, že rozhodovaním štátnych orgánov v ich prípade, na základe ktorého požadujú finančné odškodnenie, bola prekročenú aj právomoc orgánov štátu daná im Ústavou SR podľa ktorej môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zotrvali na názore, že im protizákonnými postupmi vznikla škoda. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľov 3/ a 4/ nevyjadril. Navrhovatelia 1/, 2/ a 5/ odvolanie nepodali, a preto nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia ich návrhu právoplatnosť. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania navrhovateľa, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. s verejným vyhlásením rozsudku, a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov 3/ a 4/ nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľmi 3/ a 4/ uplatnených nárokov, jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd taktiež nezistil žiadne procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom navrhovatelia 3/ a 4/ v odvolaní ani žiadne takéto vady nenamietali. Odvolací súd tiež konštatuje, že odvolanie navrhovateľov 3/ a 4/ je len zopakovaním všetkých skutočností, tvrdení a názorov, ktoré opakovane uviedli už konaní o vylúčenie veci z majetku konkurznej podstaty, v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave v predmetnom konaní, vo svojej sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR, v návrhu na začatie tohto konania a v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žiadnu novú alebo odlišnú argumentáciu neuviedli, nenamietali konkrétne skutkové zistenia, ani právne posúdenie veci, zotrvali len na svojom presvedčení, že nimi označené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR sú v rozpore so zákonom, a že vyššie uvedený postup správcu konkurznej podstaty úpadcu, keď im ich majetky nevydal, a zaradil ich ako pohľadávky proti majetku konkurznej podstaty do 3. skupiny, bol nesprávny. Vzhľadom na to, že sa odvolací súd v celom rozsahu s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožnil, na zdôraznenie jeho správnosti uvádza už len nasledovné skutočnosti. V posudzovanej veci sa navrhovatelia 3/ a 4/ voči štátu domáhali náhrady škody, ktorá im mala byť podľa ich tvrdení spôsobená nesprávnym úradným postupom správcu konkurznej podstaty v konkurze na majetok úpadcu, vyhlásenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3K 69/97 dňa 19.11.1997, spočívajúcom v nevydaní ich majetku, a vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, ktorými bol ich návrh na vylúčenie veci z majetku konkurznej podstaty právoplatne zamietnutý, a to podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom resp. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup, ani existencia nezákonných rozhodnutí, a preto ak návrh navrhovateľov 3/ a 4/ zamietol, rozhodol správne. Ak súd prvého stupňa posudzoval vyššie uvedené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. po zistení, že všetky boli vydané za účinnosti tohto zákona, a vyvodil záver, že ich nezákonnosť nebola v konaní preukázaná, posúdil vec po skutkovej i právnej stránke správne. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nemožno nárok na náhradu škody uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán, pričom rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Z citovaného zákonného ustanovenia, ktoré sa na posudzovanú vec vzťahuje, jednoznačne vyplýva, že za nezákonné je možné považovať len právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, čo však nie je prípad prejednávanej veci. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 75Cb 1/99 zo dňa 09.04.1999 nikdy nenadobudol právoplatnosť, a bol zrušený ako neprávoplatný v rámci dvojinštančného konania, a následný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 76Cb 147/99 zo dňa 11.10.2002 je v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 6Obo 16/2003-229 zo dňa 24.03.2004 právoplatný, pričom ani uvedený právoplatný prvostupňový ani právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, neboli pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Z uvedeného je potom nepochybné, že rozhodnutia, od ktorých navrhovatelia 3/ a 4/ odvodzovali svoj nárok na náhradu škody, nemožno vyhodnotiť ako nezákonné napriek tomu, že sú navrhovatelia 3/ a 4/ o ich nezákonnosti resp. nesprávnosti vnútorne presvedčení. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia nepreukázali ani nesprávny úradný postup správcu konkurznej podstaty. Navrhovatelia tvrdili, že ich majetky, ktoré do majetku úpadcu nepatria, im mali byť správcom konkurznej podstaty vydané, a že správca pochybil, keď im majetky nevydal, ale zaradil ich protiprávne do 3. triedy majetku konkurznej podstaty. Vzhľadom na skutočnosť, že ich návrh na vylúčenie veci z majetku konkurznej podstaty odôvodnený poukazom na ust. § 68 ods. 1 ZKV bol právoplatne zamietnutý s odôvodnením, že ich majetkové podiely vyjadrené vo finančnom objeme nie sú majetkom podstaty ale dlhom úpadcu, a preto sa ani nejedná o vydanie veci z podstaty, je nepochybné, že postup správcu konkurznej podstaty, ktorý uznal navrhovateľmi ako veriteľmi úpadcu do konkurzu prihlásené pohľadávky, a zaradil ich v priebehu prieskumného pojednávania do tretej triedy (nakoľko navrhovatelia si nárok na náhradu podľa osobitných predpisov v prihláške neuplatnili, a ani netvrdili, že podali žalobu o určenie poradia ich pohľadávky, nakoľko svoj nárok za pohľadávku nepovažovali), a majetky im z podstaty, keďže o majetok podstaty nešlo, nevydal, bol správny. Po vykonaní speňaženia majetku schválil súd správcom konkurznej podstaty vypracovanú konečnú správu o priebehu a výsledkoch konkurzného konania, následne vydal rozvrhové uznesenie a nakoniec právoplatne dňa 31.05.2008 konkurz zrušil. Všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli pre nezákonnosť zrušené, a majú povahu tzv. zákonných rozhodnutí. Navrhovatelia 3/ a 4/ teda nimi tvrdený nesprávny úradný postup správcu konkurznej podstaty, ako už správne vyhodnotil súd prvého stupňa, nepreukázali. Odvolací súd záverom už len uvádza, že považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne, a poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Ak navrhovatelia 3/ a 4/ namietali, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nesprávne uviedol, že sa odvolávali na vydanie majetkov najneskôr do 12.12.1995 podľa zák. č. 226/91 Zb., hoci správne mal uviesť zákon č. 229/91 Zb., odvolací súd vyhodnotil uvedené vzhľadom na obsah odôvodnenia za preklep, teda zjavnú pisársku chybu, a ďalej sa touto námietkou, považujúc ju za bez významu, nezaoberal. Vzhľadom na vyššie uvedené sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu návrhom neuplatnil (ust. § 151 ods. 1 O.s.p.). Napadnutým uznesením č.k. 18C 120/2003-306 zo dňa 06.08.2014 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke 3/ povinnosť v lehote pätnásť dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. a položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, a rovnakú povinnosť uložil navrhovateľovi 4/ napadnutým uznesením č.k. 18C 120/2003-308 zo dňa 06.08.2014. Proti týmto rozhodnutiam podali navrhovatelia 3/ a 4/ včas spoločné odvolanie, a žiadali napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zrušiť. Namietali uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie s poukazom na to, že predmetom konania je ich nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., pričom konanie sa začalo podaním ich žaloby dňa 27.06.2003, kedy boli žaloby o náhradu škody spôsobenej štátnymi inštitúciami od všetkých súdnych poplatkov oslobodené. Mali potom za to, že takéto neukončené konanie je oslobodené od súdnych poplatkov, nakoľko prebieha v takom režime, aký bol v čase podania ich žaloby, a nie v režime, v ktorom sa po 17-tich novelách udiala zákonom č. 286/2012 Z.z. zmena zákona o súdnych poplatkoch. Zdôraznili, že do súdneho sporu išli v čase podania ich žaloby za zákonom jasne a zreteľne stanovených podmienok, ktoré by sa podľa ich názoru nemali meniť až do skončenia súdneho konania. Poukázali tiež na to, že súdny poplatok sa v žalobách podaných po 01.10.2012 vyžaduje za konanie, pričom súd prvého stupňa od nich žiada dvojnásobok súdneho poplatku, keďže od každého z nich pýta 20 eur, čo je spolu 40 eur. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenia, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že spoločné odvolanie navrhovateľky 3/ a navrhovateľa 4/ nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel po preskúmaní predloženého spisu, a po zistení, že obaja navrhovatelia (3/ a 4/) podali odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, k záveru, že súd prvého stupňa napadnutými uzneseniami, ktorými uložil ako navrhovateľke 3/ tak aj navrhovateľovi 4/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, a súdny poplatok každému z navrhovateľov vyrúbil aj v správnej výške. Postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol samostatnými napadnutými uzneseniami o povinnosti navrhovateľky 3/ zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a o povinnosti navrhovateľa 4/ zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľov 3/ a 4/ nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 platí, že „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľke 3/ a navrhovateľovi 4/ poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vznikla. Navrhovatelia 3/ a 4/ by neboli povinní zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podali pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podali dňa 05.12.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak navrhovateľke 3/ napadnutým uznesením č.k. 18C 120/2003-306 zo dňa 06.08.2014 a navrhovateľovi 4/ napadnutým uznesením č.k. 18C 120/2003-308 zo dňa 06.08.2014 uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok každému z nich vyrúbil aj v správnej výške 20 eur. Neobstojí potom ani námietka navrhovateľov 3/ a 4/, že im súd prvého stupňa uložil zaplatiť poplatok vo výške jeho dvojnásobku, keď na jeho zaplatenie vo výške 20 eur zaviazal každého z nich samostatne. Je totiž potrebné si uvedomiť, že predmetné konanie je konaním spojeným, a prejedávajú sa v ňom nároky uplatnené jednak navrhovateľkou 3/ ako aj navrhovateľom 4/. Každý z týchto nárokov, i keď uplatnený spoločnou žalobou, je nárokom samostatným, ktorý by mohol byť prejednaný v samostatnom konaní toho ktorého navrhovateľa proti odporcovi, pričom je tiež nepochybné, že navrhovateľka napadla odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o zamietnutí jej návrhu, a navrhovateľ 4/ v časti, ktorou zas zamietol jeho návrh. Z uvedeného dôvodu je potom každý z nich aj povinný zaplatiť súdny poplatok za ním podané odvolanie, pričom na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že odvolanie podali spoločne jedným podaním. Z týchto dôvodov odvolací súd obe napadnuté uznesenia č.k. 18C 120/2003-306 zo dňa 06.08.2014 a č.k. 18C 120/2003-308 zo dňa 06.08.2014 podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.