Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/149/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104114533 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104114533.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateliek: 1/ D. X., E.. XX. X. XXXX, I. G. Č.. XXX, G., št. občianka SR, 2/ A. Ž., E.. X. X. XXXX, I. G. XXX/XX, Senica, št. občianka SR, obe zastúpené splnomocneným zástupcom JUDr. Stanislavom Rehušom, A. Hlinku č. 55, Trnava, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateliek proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. októbra 2011, č. k. 7C/319/2004-117, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje.
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľky 1/ a 2/ voči odporcovi podľa zák. č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov domáhali náhrady škody vo výške 12.581,09 euro spôsobenej nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ani po oznámení o nezákonnej činnosti pripravovanej vnukom W. O., W. I., nezakročili, v dôsledku čoho na hnuteľnom majetku W. O., ktorý zdedili navrhovateľky 1/ a 2/, vznikla škoda v žalovanej výške.
Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 18 ods. 1, 2, § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že hnuteľný majetok W. O. uložil W. I.D. za dažďa vo dvore a v stodole svojho rodinného domu, kde ho ponechal zakrytý nepremokavou plachtou od 23.3.2001 až do dňa 15. 11. 2001 a dňa 22. 11. 2001, kedy ho odtiaľ odviezla polícia. Za uvedené konanie napĺňajúce znaky trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona bol W. I. odsúdený rozsudkom Okresného súdu v Senici zo dňa 17. 9. 2009, č. k. 3T/126/2006-366, ktorým boli poškodené navrhovateľky 1/ a 2/ odkázané so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Poukázal na listinný dôkaz, podľa ktorého Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, úradu inšpekčnej služby PZ, Inšpekčný odbor Bratislava, oddelenie prešetrovania vo výsledku z prešetrenia sťažnosti zo dňa 26. 4. 2001, č. p.: SKI-109/IBA-Sť-2001 konštatovala nedostatky zainteresovaných policajtov Obvodného oddelenia policajného zboru v Senici, na ktoré upozornila príslušný nadriadený služobný orgán za účelom prijatia opatrení. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa vyvodil zodpovednosť odporcu za nedostatočne preverený skutkový stav a nezabránenie W. I. a neznámej osobe v ich protiprávnom konaní. Za nepreukázanú však považoval škodu, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom príslušníkov Policajného zboru, privolaných k zásahu proti neoprávnenému vyprataniu Anny O., jej výšku, za ktorú by mal zodpovedať odporca a mieru zavinenia odporcu a W. I. na vzniku škody (delená zodpovednosť). Poukázal tiež na
to, že veci boli trištvrte roka neuskladnené vo dvore a právna predchodkyňa navrhovateliek W. O. sa neobrátila na súd s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia za účelom dočasnej úpravy pomerov podľa § 76 ods. 1 písm. e/, f/, g/ O.s.p. Navrhovateľky tak neuniesli dôkazné bremeno, pričom s totožným nárokom na náhradu škody za zničené hnuteľné veci boli právoplatným trestným rozsudkom odkázané na občianskoprávne konanie voči Andrejovi Borseníkovi, v dôsledku čoho súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „O.s.p.“) a v konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podali navrhovateľky 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pre nesprávne právne posúdenie veci zmeniť a zaviazať odporcu na zaplatenie sumy vo výške určenej súdom podľa § 136 O.s.p.. Uviedli, že k spôsobeniu škody viedli dve hlavné príčiny, a to konanie páchateľa trestného činu ako i nekonanie odporcu, ktorý nezabránil páchateľovi v konaní pred spáchaním trestného činu a pri jeho páchaní. Stanovenie miery zavinenia je pritom na úvahe súdu. Navrhovateľky však vyslovili názor, že za vzniknutú škodu v plnej miere zodpovedá odporca, pre neposkytnutie pomoci W. O., o ktorú ho žiadala pred spáchaním ale aj po spáchaní trestného činu. Za nesprávny označili aj záver prvostupňového súdu o nepreukázaní výšky vzniknutej škody aj s poukazom na to, že sa ich právna predchodkyňa neobrátila na súd s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko škoda bola po spáchaní trestného činu zisťovaná z úradnej moci orgánmi činnými v trestnom konaní a jej výšku mali ustáliť tieto orgány. To, že policajné orgány nezistili výšku škody spôsobenej trestným činom W. I., nemôže byť na ujmu navrhovateľkám. Rovnako žiaden právny predpis nepodmieňuje a neukladá pre uplatnenie nároku voči štátu nariadenie predbežného opatrenia. V ďalšom navrhovateľky uviedli, že návrh na náhradu škody voči páchateľovi trestného činu neuplatnili s poukazom na to, že policajné orgány nezistili presnú výšku škody a bolo by veľmi pravdepodobné, že páchateľ by sa im smial, návrh by bol zamietnutý s odôvodnením, že navrhovateľky neuniesli dôkazné bremeno a ešte by boli zaviazané na náhradu trov konania. Satisfakciou pre nich je jeho odsúdenie. Naviac navrhovateľky uviedli, že nedôverujú civilnému úseku na Okresnom súde v Senici a náhradu škody si preto uplatnili voči odporcovi vo výške určenej znaleckými posudkami (6.898,22 euro). Zdôraznili tiež, že im v danom konaní prioritne nejde o peniaze, ale o to, aby bola aj voči odporcovi vyvodená zodpovednosť aspoň vo forme náhrady škody, nakoľko sa jedná o právnickú osobu, ktorej úlohou podľa zákona o Policajnom zbore bolo v tom čase chrániť občanov a ich majetok pred trestnou činnosťou a poskytnúť im v týchto prípadoch pomoc. V právnom štáte totiž nie je možné, resp. bolo by absurdné, že páchateľ vám zničí majetok, polícia nekoná, nepomôže a výsledkom je zničený majetok bez finančnej náhrady s odôvodnením, že poškodené neuniesli dôkazné bremeno. Ako už však bolo uvedené, výšku škody nemohli žiadnym zákonným spôsobom určiť, pretože podľa Trestného poriadku táto povinnosť prináležala orgánom činným v trestnom konaní. Z uvedených dôvodov si náhradu škody uplatnili voči štátu vo výške určenej súdom podľa § 136 O.s.p. s tým, že odporca si ju následne môže refundovať u páchateľa trestného činu.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový a právny stav veci a žalobu navrhovateliek zamietol pre nesplnenie zákonných predpokladov zodpovednosti orgánu štátu za škodu.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 os. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek 1/ a 2/ nie je dôvodné.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ku ktorému došlo do 30. 6. 2004, je upravená v zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ako objektívna zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorej úspešné uplatnenie predpokladá kumulatívne (súčasné) splnenie nasledovných podmienok: 1. existencia nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má bez ďalšieho za následok zamietnutie návrhu na náhradu škody uplatnenej voči štátu. Dôkazné bremeno v spore o náhradu škody pritom zaťažuje navrhovateľa, ktorý má povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania tvrdených skutočností, ktorá je v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. limitovaná do času
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (koncentračná zásada občianskeho súdneho konania). Od toho do akej miery si túto povinnosť splní, závisí aj jeho úspech, resp. neúspech v konaní. Vykonať iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhujú účastníci konania, je súd oprávnený len celkom výnimočne, pokiaľ to považuje za nevyhnutne potrebné pre rozhodnutie vo veci. Nerešpektovanie uvedených právnych postulátov by viedlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, a to práve s poukazom na skutočnosť, že neunesenie dôkazného bremena účastníkom konania má za následok jeho neúspech v spore. Tiež dlhodobo ustálená súdna prax konštatovala, že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom (napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia a iné). Preto, ak má žalobca pohľadávku voči inému subjektu, do času kým nepreukáže bezúspešné domáhanie sa jej úhrady voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cz/110/84, publikované vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 4/87, rozhodnutie NS SR zo dňa 31. 5. 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1404/2004).
V prejednávanej veci sa navrhovateľky ako právne nástupníčky po zomr. W. O. domáhali voči odporcovi náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená na hnuteľnom majetku zomrelej, protiprávnym konaním W. I., ktorému orgány činné v trestnom konaní aj napriek ich upozorneniam v tejto činnosti nijako nezabránili. Za toto konanie bol W. I. právoplatne odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody, rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 17. septembra 2009, č. k. 3T/126/2006-366, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. s tým, že poškodení: D. X., A. Ž. W. O.. S. X. boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Súd prvého stupňa v súvislosti so zisteným a nesporným skutkovým stavom správne ustálil, že navrhovateľky 1/ a 2/ žiadnym spôsobom nepreukázali vznik ani výšku škody, ktorej náhrada je predmetom tohto konania. Práve naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo a navrhovateľky si toho boli aj vedomé, že škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním W. I., voči ktorému si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní neuplatnili, čo odôvodňovali zrejmým neúspechom v spore pre neunesenie dôkazného bremena. Ako už však bolo vyššie uvedené, navrhovateľky nedisponujú možnosťou výberu subjektu, voči ktorému si budú škodu uplatňovať, nakoľko z povahy mimozáväzkového zodpovednostného vzťahu konštituovaného zák. č. 58/1969 Zb., ako aj zák. č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nárok na náhradu škody môže poškodený voči štátu úspešne uplatniť až vtedy, ak si nárok nemôže uplatniť voči priamemu subjektu záväzkovoprávneho vzťahu, resp. uplatnenie voči takémuto subjektu bolo bezúspešné. Navrhovateľky si v zmysle uvedeného musia v prvom rade vysporiadať svoj nárok s W. I. ako osobou priamo zodpovednou za poškodenie majetku patriaceho do dedičstva po zomrelej W. O. a až v prípade, ak nebude ich pohľadávka, ktorej výšku nemožno určovať paušálne, uspokojená titulom priameho nároku W. I., vznikne navrhovateľkám škoda, ktorú si budú môcť uplatniť voči štátu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Ak však v čase rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody nebola splnená táto podmienka zakladajúca existenciu škody, možno podanú žalobu vyhodnotiť ako predčasnú, čo má za následok jej zamietnutie bez nutnosti zaoberania sa skúmaním ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu (viď napr. uznesenie ÚS SR z 13. 6. 2012, sp. zn. III. ÚS 225/2012).
Na správnosti uvedeného záveru nič nemení ani odvolacia argumentácia, v ktorej sa navrhovateľky odvolávali na dôkaznú núdzu, ktorá ich viedla k uplatneniu nároku nie voči páchateľovi trestného činu, ale voči štátu, nakoľko konanie o náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. je rovnako ako konanie o náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka sporovým, konktradiktórnym konaním, v ktorom je navrhovateľ pod sankciou neúspechu v spore povinný preukázať vznik a výšku uplatňovanej škody. Určenie výšky škody podľa § 136 O.s.p., tak ako navrhovateľky požadovali, by prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by preukázali právny základ nároku, k čomu v dôsledku už konštatovanej predčasnosti žaloby nedošlo.
Z právneho hľadiska bezpredmetne a až absurdne vyznieva argumentácia navrhovateliek o neuplatnení si nároku na náhradu škody voči páchateľovi z dôvodu ich nedôvery voči civilnému oddeleniu Okresného súdu v Senici. Za irelevantné odvolací súd považuje tiež tvrdenia navrhovateliek o povinnosti orgánov činných v trestnom konaní presne ustáliť výšku škody spôsobenej trestným činom, nakoľko primárnou úlohou orgánov činných v trestnom konaní je zistiť, či sa stal skutok, ktorý má znaky trestného činu a kto zaňho zodpovedá. Výšku škody spôsobenej trestným činom je v trestnom konaní nevyhnutné ustáliť v prípadoch, kedy je od nej závislá právna kvalifikácia trestného činu. Nakoľko však
kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nebola škoda a jej výšku sa v trestnom konaní ustáliť nepodarilo, boli navrhovateľky so svojim nárokom odkázané na občianske súdne konanie. Samotná skutočnosť, že za účelom stanovenia výšky škody už bolo orgánmi činnými v trestnom konaní vykonávané dokazovanie, ktoré neviedlo k jej ustáleniu a jej ďalšie zisťovanie by prekročilo potreby trestného konania, nezbavuje navrhovateľky dôkaznej povinnosti v civilnom konaní. Rovnako po právnej stránke neobstoja ani tvrdenia navrhovateliek, že jediným oprávneným orgánom na stanovenie výšky škody sú orgány činné v trestnom konaní. Bez právneho základu sú aj tvrdenia navrhovateliek o možnosti odporcu refundovať škodu, na ktorej náhradu by bol v tomto konaní zaviazaný, voči W. I., nakoľko právo regresu, resp. refundácie štátom vyplatenej škody sa vzťahuje len voči štátnemu orgánu, nesprávnym úradným postupom ktorého mala byť škoda spôsobená.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane výroku o trovách konania) podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.