Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/330/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104118026 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104118026.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: J. M., R. XX, U., zast. JUDr. Margitou Kováčovou, advokátkou, Košická 6, Bratislava, proti odporcom: 1/ Z.. R. X., R. XX, U., 2/ Z.. R. X., R. XX, U., 3/ E. G., X. X, U., všetci zast. JUDr. Pavlom Seleckým, advokátom, Slnečná 48, Pezinok, 4/ N.. A. G., X. X, U., o uloženie povinnosti zabezpečiť nerušený výkon práv v spojení s užívaním bytu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. marca 2012, č.k. 9C 89/2004-223, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách ich právneho zastúpenia vo výške 60,41 eur k rukám ich právneho zástupcu do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Odporcovi 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporcom 1/ až 4/ domáhal uloženia povinnosti zabezpečiť mu plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu č. X na Z.. poschodí bytového domu na ulici R. XX v U. (ďalej len „byt“), pretože mu zamedzili sporný byt užívať, hoci na neho po tom, čo jeho stará matka Š. M. dňa 07.01.1994 opustila natrvalo ich spoločnú domácnosť, v ktorej žili od roku 1990, prešlo v zmysle ust. § 708 Obč. zák. priamo zo zákona užívacie právo k bytu. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ až 3/ náhradu trov konania vo výške 571,28 eur na účet ich právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a odporcovi 4/ náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním zistil, že predmetný byt č. X na Z.. poschodí sa nachádza v dome so súp. č. XXXXXX na ulici R. XX v U., ktorý bol v podielovom spoluvlastníctve pôvodných odporcov od 30.12.1992, a to podľa Dohody o vydaní veci, uzatvorenej na základe ich žiadosti z augusta 1992 v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Stará matka navrhovateľa, Š. M., sa stala užívateľkou bytu č. X v tomto dome na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 20.11.1989. Súhlasným rozhodnutím vtedajšej starostky Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto R.. J. M. zn. byt XXX-X-XX-XXXX/Št zo dňa 06.01.1993 bol do evidenčného listu bytu pripísaný navrhovateľ ako člen domácnosti, na základe čoho bol vyhotovený výpočtový list pre predmetný byt zo dňa 08.02.1993. Š. M. bola dňa 07.01.1994 umiestnená do domova dôchodcov, kde zomrela. Súd prvého stupňa poukázal na to, že predmetný súhlas starostky Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto R.. J. M. zo dňa 06.01.1993 bol predmetom skúmania Obvodnej prokuratúry Bratislava I, pričom z jej rozhodnutia č.k. Pd 4005/94-2 zo dňa 16.05.1994 vyplýva, že v čase udelenia súhlasu starostka už nemala na takýto úkon právo. Z uvedeného vyvodil, že tento dôkaz, na ktorý sa odvolával navrhovateľ nemá výpovednú hodnotu, a nepotvrdzuje reálne a faktické spolužitie navrhovateľa a jeho starej matky v byte. Od uvedeného odvodil, že aj výpočtový list zo dňa 08.02.1993, vystavený k predmetnému bytu Mestskou častou Staré mesto, je súčasťou tohto neplatného konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že odporcovia v konaní predložili výpočtový list zo dňa 01.09.1993, podpísaný (v súčasnosti už zosnulou) Š. M., z ktorého vyplýva, že v byte bývala jedna osoba. Vykonaným dokazovaním tiež ustálil, že v roku 2001 sa ujal správy domu na ulici R. XX T. U. odporca 4/, pričom až do roku 2002 nebolo možné získať kontakt s osobou, ktorá bývala v byte č. 4. Odporca 4/ na jar roku 2002 zistil, že v predmetnom byte býva W. M., ktorý mu oznámil, že byt má riadne prenajatý od J. M. za mesačné nájomné 4.000,- Sk bez energií. Nájomné a poplatky za služby zmluvne dohodnuté so Š. M. vykazovali k 31.12.2001 nedoplatok 21.040,- Sk, ktorý do augusta 2002 klesol na 16.804,- Sk. Odporca 4/ ako správca domu (v tomto čase ešte nebol spoluvlastníkom nehnuteľnosti) vyhotovil na základe informácie od W. M. list navrhovateľovi zo dňa 08.10.2002, v ktorom vyčíslil nedoplatok na nájomnom a službách za predmetný byt do 30.06.2002. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že táto listina taktiež nijako nepotvrdzuje existenciu spoločnej domácnosti navrhovateľa a Š. M. v roku 1994, teda v čase keď táto mala opustiť byt a odsťahovať sa do domova dôchodcov, a preto tento dôkaz považoval za právne bezvýznamný a nepotvrdzujúci právo nájmu bytu v prospech navrhovateľa. Skutočnosť, že sa nejednalo o reálne a faktické spolužitie navrhovateľa s jeho starou matkou v predmetnom byte, mal za preukázané okrem výpovede W. M. aj výpoveďou Z.. R. J.. Z výpovede odporcu 1/ zistil, že tento sa pokúšal kontaktovať so Š. M. po tom, čo v auguste 1993 prevzali dom a písomnú evidenciu k nemu od vtedajšieho správcu, čo sa mu nepodarilo, a preto jej napísal list zo dňa 20.10.1993. Ak v tomto liste uviedol, že „vnuk J. M. nežil s vami v spoločnej domácnosti od roku 1990 ale až od februára 1993“, znamená to len toľko, že vychádzal z písomnej evidencie odovzdanej dovtedajším správcom. Skonštatoval, že navrhovateľ nepredložil v konaní žiaden priamy dôkaz na potvrdenie existencie jeho spoločnej domácnosti so Š. M. v predmetnom byte, nakoľko žiadny z dôkazov na ktoré poukazoval, jeho reálne spolužitie s ňou nepreukazujú, a potvrdzujú len skutočnosť, že navrhovateľ sa snažil vytvoriť si formálne predpoklady proti prípadnému namietaniu prechodu nájmu zo strany odporcov. Zdôraznil, že dôkazné bremeno splnenia podmienok prechodu práva nájmu bytu, a teda aj existencie jeho spoločnej domácnosti so Š. M., zaťažuje práve navrhovateľa, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol. Ak navrhovateľ argumentoval, že odporcovia mali možnosť domáhať sa v zmysle ust. § 706 ods. 2 Obč. zák. podaním žaloby na súd určenia, že k prechodu nájmu zo Š. M. na navrhovateľa nedošlo, poukázal na to, že navrhovateľ počas konania tvrdil, že k prechodu nájmu bytu na neho došlo v roku 1994, pričom uvedené hmotnoprávne ustanovenie § 706 ods. 2 Obč. zák. v znení, na ktoré poukazoval, bolo do Občianskeho zákonníka včlenené až novelou, zák. č. 261/2001 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2001, a preto ho nie je možné na postavenie navrhovateľa aplikovať. V tejto súvislosti uviedol, že odporcovia ani nepotrebovali podať žalobu, keďže byt ovládali, navrhovateľ v ňom nebýval, a ani sa bývania v ňom až do podania návrhu v tomto konaní nedomáhal. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o prechode práva nájmu bytu, keďže neoznačil dôkazy preukazujúce vedenie spoločnej domácnosti v byte so Š. M., a nepreukázal tak pravdivosť svojich tvrdení. Z výpovední svedkov mal za preukázané, že navrhovateľ svoju starú matku len sporadicky navštevoval, keď žiadny z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by s ňou v byte viedol spoločnú domácnosť. Navrhovateľovi potom nevzniklo právo nájmu predmetného bytu priamo zo zákona v zmysle ust. § 708 Obč. zák., a preto jeho návrh, ktorým sa domáhal nerušeného výkonu svojich užívacích práv k bytu, ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ až 3/ priznal náhradu trov ich právneho zastúpenia v celkovej výške 571,28 eur za 10 úkonov právnej služby (6 úkonov vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 48,64 eur a 4 úkony vo výške 53,26 eur) s príslušným režijným paušálom (6x 6,31 eur a 4x 6,95 eur). Odporcovi 4/ náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie, a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal hodnotenie výpovedí svedkov súdom prvého stupňa, výpoveď svedka Z.. R. J. považoval za nehodnovernú, keďže ho nevedel označiť a ukázal na úplne inú osobu, a poukázal na to, že ani jeden z uvedených svedkov jednoznačne nepotvrdil, že so Š.Q. M. nežil v spoločnej domácnosti. Zotrval na tvrdení, že odporcovia v liste odporcu 1/ zo dňa 20.10.1993 uznali, že žil v spoločnej domácnosti so svojou starou matkou, a sporné podľa neho zostalo len to, či s ňou žil v spoločnej domácnosti od roku 1990, alebo až od februára 1993, ako tvrdil odporca 4/. Poukázal na to, že súd prvého stupňa tiež nezisťoval z akého dôvodu bolo vyúčtovanie nájomného za byt adresované na jeho meno s bydliskom R. XX, keď odporcovia prechod nájmu na neho neuznávali. Ak nájomnú zmluvu zo dňa 01.09.1993 odporcovia označili za neplatnú, lebo si do nej údajne zapísal skutočnosti, ktoré v pôvodnej nájomnej zmluve neboli, mal za to, že tieto tvrdenia nepreukázali, a zotrval na tom, že pán X. podpísal ako zástupca odporcov predmetnú zmluvu tak, ako ju predložil súdu. Pripustil, že zmluva je dopisovaná, tvrdil však, že pán X. ju podpísal až po jej doplnení. V tejto súvislosti poukázal na to, že odporcovia nepredložili v konaní ich zmluvu, ktorá by neobsahovala doplnené meno nájomcu, ktorým bol v tom čase on, práve z dôvodu, že dopisované údaje boli na oboch zmluvách, pričom jednu si nechala Š. M. a druhú pán X.. Poukázal tiež na to, že svedok W. M. uviedol, že nemôže potvrdiť ale ani vylúčiť, že v byte býval. Mal za to, že súd prvého stupňa nevyhodnotil, na základe akých tvrdení vychádzal z toho, že nežil so svojou starou matkou v spoločnej domácnosti. Uviedol tiež, že odporcovia mu dali eventuálnu výpoveď nájmu bytu, ktorú považoval za neplatnú, pričom za zaujímavé považoval, že mu výpoveď z predmetného nájmu dali napriek tomu, že jeho nájom neuznávali. Za právne vady napadnutého rozsudku považoval to, že súd prvého stupňa neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré jeho návrh zamietol. V tejto súvislosti súdu prvého stupňa vytkol, že sa ani nezaoberal nariadeným predbežným opatrením z roku 2004, potvrdeným odvolacím súdom, ktoré bolo nariadené preto, že ním predložené listinné dôkazy osvedčili, že má právo bývania v predmetnom byte. Zotrval na svojom tvrdení, že so svojou starou matkou Š. M. býval v spoločnej domácnosti a spolu aj hospodárili. Odporcovia 1/ až 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mali za to, že navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal výlučne nesprávnosť skutkových zistení súdom prvého stupňa, avšak nepredložil žiadne vecné argumenty pre naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu. Odvolanie navrhovateľa vychádza z predpokladu prevrátenia dôkazného bremena, že prenajímateľ by mal preukazovať neexistenciu spoločnej domácnosti. Poukázali tiež na to, že navrhovateľ uviedol v odvolaní množstvo nepravdivých skutkových tvrdení, napr. že svedok Z.. J. ho na pojednávaní nespoznal. Toto tvrdenie nepovažovali za pravdivé, keďže išlo o iného svedka, a to H. J., ktorý bol svedkom doručenia eventuálnej výpovede. Zdôraznili, že práve svedok Z.. R. J., ako dlhoročný obyvateľ bytového domu a známy zosnulej starej matky navrhovateľa Š. M. osobne potvrdil, že sa v ich prípade nejednalo o faktické spolužitie, keď aj podrobne opísal zariadenie bytu, v ktorom bola len jedna posteľ. Ak navrhovateľ v odvolaní v rozpore s výpoveďou odporcu 1/ uviedol, že podpis v nájomnej zmluve zo dňa 01.09.1993 bol zo strany Z.. R. X. doplnený až po ručne dopísanom texte o spolubývajúcej osobe, poukázali na to, že toto tvrdenie navrhovateľ nepodložil žiadnym dôkazom, a ani vlastnou výpoveďou. Zotrvali na svojej právnej argumentácii vo vyjadrení, ktoré doručili súdu prvého stupňa dňa 09.03.2012. Žiadali priznať náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 60,41 eur za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) s režijným paušálom. Odporca 4/ sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. S vyjadrením odporcov navrhovateľ nesúhlasil. Poukázal na to, že svedok Z.. J. na súde vôbec neprehlásil, že sa nejednalo o faktické spolužitie. Mal za to, že cudzí človek ani nemohol preukázať, či viedol so Š. M. spoločnú domácnosť, keďže pravdivosť by nemal kto dosvedčiť, pretože Š. M., ktorá by mohla potvrdiť jeho tvrdenia, je už dávno po smrti. Zotrval na svojom názore, že odporca 1/ nepreukázal, že doplnenie obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.1993 bolo vykonané až po jeho podpise. Zdôraznil, že potvrdením, že žil so Š. M. v spoločnej domácnosti aj list Š. M. zo dňa 08.12.1992, ktorým žiadala správcu domu, aby ho zapísal do evidencie ako člena jej domácnosti. Podľa jeho názoru uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že žil so Š. M. od roku 1990 v spoločnej domácnosti, že spoločne uhrádzali náklady do domácnosti, ktorými spoločne pokrývali svoje potreby, a že charakter ich spolužitia bol trvalý. Mal za to, že ak by malo ísť len o prechodný stav, nemala by Š. M. dôvod požiadať o jeho zápis za člena jej domácnosti. Nič nepovažoval za hodnovernejšie svedectvo vedenia ich spoločnej domácnosti ako predmetný list. Poukázal tiež na to, že len jeho rodina chodila jeho a Š. M. navštevovať, a pomáhala im zvládnuť chod ich spoločnej domácnosti. Žiadny zo svedkov nepotvrdil, že nežil so svojou starou matkou v spoločnej domácnosti. Mal za to, že odporcovia už v roku 1995 vedeli, že Š. M. zomrela dňa XX.XX.XXXX a že on zostal v byte bývať, a uhrádzal zaň nájomné, o čom svedčí aj výzva správcu aby uhradil nedoplatky za nájom vzniknuté v rokoch 1999-2002, teda za obdobie 8 rokov po jej úmrtí. Ďalej vo svojom vyjadrení uviedol veľké množstvo otázok, ktorými sa pýtal prečo odporcovia konali tak alebo onak, keď z otázok vyplýva jeho nesúhlas a námietky voči konaniu resp. nekonaniu odporcov. Čo sa týka svedka W.G. M. uviedol, že tomuto umožnil bývať v predmetnom byte len jeden mesiac, ale W. M. následne nechcel opustiť byt, pričom všetko čo v tejto veci robil bolo len preto, že ho neznášal a chcel mu škodiť. Mal za to, že súd prvého stupňa porušil zásadu rovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je potvrdené aj napadnutým rozsudkom, s ktorým nesúhlasil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o uplatňovanom nároku. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, keď riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď za rozhodujúce pre vyriešenie predbežnej otázky, teda či na navrhovateľa prešlo právo nájmu, považoval znenie ustanovení § 706 ods. 1 a 708 Obč. zák., účinné v čase navrhovateľom tvrdeného opustenia spoločnej domácnosti nájomníčkou bytu (Š. M.), a nie aktuálne znenie ust. § 706 ods. 2 Obč. zák., na ktoré sa navrhovateľ odvolával. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, prečo návrhu nevyhovel, keď sa v tejto súvislosti zaoberal navrhovateľom produkovanými dôkazmi a zákonnými predpokladmi pre prechod nájmu, a vyvodil správny záver, že v konaní nebolo ich splnenie preukázané, nakoľko navrhovateľ neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno. So všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, sa odvolací súd stotožnil, a osobitne so záverom, že v posudzovanej veci navrhovateľa zaťažovalo dôkazné bremeno, keďže aplikácia aktuálneho znenia ust. § 706 ods. 2 Obč. zák. je vylúčená. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že Občiansky zákonník zakotvil v ustanovení § 706 odseku 2 právo prenajímateľa, ktorý sa domnieva, že neboli splnené všetky podmienky na zákonný prechod nájmu bytu, uplatniť na súde svoje výhrady proti prechodu nájmu v zmysle odseku 1 § 706 až novelou vykonanou zákonom č. 261/2001 Z.z. s účinnosťou od 1. septembra 2001. Prenajímateľ môže v zmysle tohto ustanovenia podať žalobu o určenie, že k prechodu nájmu nedošlo, do troch mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o tom, že neboli splnené podmienky na prechod nájmu (subjektívna lehota), avšak najneskôr do troch rokov odo dňa smrti nájomcu, po ktorom malo dôjsť k prechodu nájmu (objektívna lehota). Z dikcie zákona vyplýva, že úspešné podanie návrhu prenajímateľa na súde je vylúčené po uplynutí troch rokov odo dňa smrti nájomcu. Z uvedeného je nepochybné, že subjektívna lehota plynie iba v rámci lehoty objektívnej, po uplynutí ktorej je právo prenajímateľa prekludované. Vzhľadom na to, že prechod nájmu bytu uvedený v ust. § 706 Obč. zák. platí aj ak nájomca trvale opustil spoločnú domácnosť (§ 708 Obč. zák.), počíta sa trojročná objektívna lehota odo dňa, kedy došlo k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti. V posudzovanej veci k opusteniu údajnej spoločnej domácnosti Š. M. došlo dňa 07.01.1994, teda viac ako šesť rokov predtým, ako vôbec vstúpila do platnosti novela Občianskeho zákonníka korigujúca oprávnenie prenajímateľa, kedykoľvek sa domáhať na súde, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu. Novelou zavedené lehoty na podanie žaloby prenajímateľom v rozhodnom čase (07.01.1994) neplatili, a preto ani nie je možné na ne prihliadať. Ak by odvolací súd pripustil výklad, tvrdený navrhovateľom, ktorý v tejto súvislosti argumentoval tým, že odporcovia nepodali žalobu na súd a uplynutím lehôt podľa ust. § 706 ods. 2 Obč. zák. platí nevyvrátiteľná domnienka, že k prechodu nájmu na neho došlo, vznikla by absurdná situácia, kedy by zákon odporcom síce umožňoval podať v stanovených lehotách žalobu, zároveň by však úspešné podanie žaloby pre uplynutie lehôt ešte pred jeho účinnosťou vylučoval. Uvedená argumentácia preto nemôže obstáť. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že súd prvého stupňa neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré jeho návrh zamietol, nakoľko v odôvodnení napadnutého rozsudku po riadnom vyhodnotení dôkazov úplne jasne a zrozumiteľne uviedol, že návrh navrhovateľa zamietol pre neunesenie dôkazného bremena na jeho tvrdenia o prechode práva nájmu bytu. Predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku navrhovateľa, ktorý sa domáhal uloženia povinnosti odporcom zabezpečiť mu nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu z titulu prechodu nájmu, je preukázanie, že na neho skutočne nájom prešiel, teda že žil s nájomníčkou Š. M., jeho starou matkou, v spoločnej domácnosti, ktorú ona dňa 07.01.1994 opustila, a že nemal vlastný byt. Rozhodujúce skutočnosti nestačí len tvrdiť, musia byť preukázané. Podľa ust. § 153 O.s.p. súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Zároveň podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Súd teda rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov, a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotí a dospeje k rozhodnutiu, čím sa súd prvého stupňa aj riadil. K odvolacím námietkam navrhovateľa o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom odôvodnenia rozsudku, upraveného v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrili odporcovia, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil, keď z odôvodnenia jeho rozsudku presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvorili skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný (teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami), a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak navrhovateľ tvrdil, že žil so Š. M. v byte č. X na R. XX v U. v spoločnej domácnosti, ktorú ona dňa 07.01.1994 opustila, od čoho odvodzoval prechod nájmu a teda aj dôvodnosť svojho návrhu, bol povinný tieto tvrdenia preukázať dôkazmi. Keďže ich žiadnymi hodnovernými dôkazmi nepreukázal, je namieste záver, že v konaní neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. Ak navrhovateľ v odvolaní a vo vyjadrení k podaniu odporcov argumentoval, že výsluchmi svedkov (navrhnutých odporcami) nebolo preukázané, že so Š. M. nežil v spoločnej domácnosti, odvolací súd uvádza, že odporcov nezaťažovalo v konaní dôkazné bremeno preukázať, že s ňou navrhovateľ nežil v spoločnej domácnosti. Naopak, navrhovateľa zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie jeho tvrdení, že s ňou v spoločnej domácnosti žil, teda, že reálne a fakticky spolu žili v spotrebnom spoločenstve, že spolu hospodárili, spoločne prispievali na úhradu potrieb spoločnej domácnosti, spoločne hradili podľa svojich možností náklady na byt, stravu, starali sa o spoločnú domácnosť a podobne (nie je preto rozhodujúce napr. to, či bolo navrhovateľovi, ktorého svedok W. M. označil ako osobu, od ktorej má prenajatý byt, zaslané v roku 2002 vyúčtovanie nedoplatkov, nakoľko táto skutočnosť nesúvisí so spolužitím navrhovateľa so Š. M., ktoré mal navrhovateľ preukazovať). Navrhovateľ predložil za týmto účelom v konaní listinné dôkazy, a to žiadosť Š. M. o jeho zaevidovanie ako člena jej domácnosti, súhlas vtedajšej starostky zo dňa 06.01.1993 k pripísaniu navrhovateľa ako člena domácnosti Š. M., a výpočtový list pre predmetný byt zo dňa 08.02.1993. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že tieto listinné dôkazy faktické spolužitie navrhovateľa a Š. M. nepreukazujú, keď naviac vtedajšia starostka už nebola oprávnená na vydanie takéhoto súhlasu. Ak navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu odporcov tvrdil, že nič nemôže byť hodnovernejším dôkazom na preukázanie ich spoločnej domácnosti ako žiadosť Š. M. o jeho zapísanie do evidencie ako člena jej domácnosti, odvolací súd uvádza, že zrejme uniklo pozornosti navrhovateľa, že uvedená žiadosť je napísaná na stroji, a nie je nájomníčkou Š. M. vôbec podpísaná, rovnako ako aj výpočtový list zo dňa 08.02.1993 (na rozdiel od výpočtového listu zo dňa 01.09.1993). K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľa odvolací súd uvádza, že jeho argumentáciou ohľadne bližšie nešpecifikovanej rukou dopisovanej nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.1993 sa nezaoberal, nakoľko súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku žiadnu takúto zmluvu nehodnotil, keďže nebola ako dôkaz v konaní predložená a v spise sa nenachádza. Nakoľko žiadna z odvolacích námietok, ktoré tvoria prevažne len nepreukázané tvrdenia o spolužití navrhovateľa a Š. M., rôzne otázky, prípadne s posudzovanou vecou bezprostredne nesúvisiace skutočnosti, nemohla spochybniť správny záver súdu prvého stupňa o tom, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno, vyhodnotil ich odvolací súd ako nedôvodné. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom 1/ až 3/ náhradu trov konania vo výške 571,28 eur titulom trov právneho zastúpenia, a odporcovi 4/ náhradu trov nepriznal, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko navrhovateľ ohľadom výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie náhrady trov konania odporcom 1/ až 3/ v odvolaní ničím neargumentoval, a nenamietal ani právne posúdenie ani výšku odporcom priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu odporcov v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou účelne vynaložených trov na ich právne zastúpenie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom 1/ až 3/ priznal ich náhradu, spočívajúcu v trovách ich právneho zastúpenia vo výške 60,41 eur, a to za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 28.06.2012, v základnej sadzbe tarifnej odmeny 53,46 eur s režijným paušálom 6,95 eur. Vyčíslením trov právneho zastúpenia bol odvolací súd viazaný, a preto ich náhradu priznal len v uplatnenej výške, ktorá je nižšia ako by vyplývala z ust. § 11 ods. 1, § 13 ods. 2, a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. účinnej ku dňu vykonania úkonu právnej služby. Odporcovi 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil návrhom. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.