Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/161/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104124123 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104124123.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. Jozef Farkas - DEFA & TWISTER, miesto podnikania: Ružová dolina 16, 821 09 Bratislava, IČO: 17 434 289, právne zastúpeného: JUDr. Ivan Jánošík, advokát, Klincová 35, Bratislava, proti odporcovi: D. T., T.. XX. XX. XXXX, H. C. R. XXX, XXX XX C.Í., Č. M., o zaplatenie 57.233,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 27Cb/184/2005-190 zo dňa 15. 01. 2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 27Cb/184/2005-190 zo dňa 15. 01. 2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 57.233,37 Eur istiny s 0,05 % úrokom z omeškania denne, a to zo sumy 11.890,94 Eur od 30. 01. 2004 do zaplatenia, zo sumy 39.561,84 Eur od 02. 08. 2003 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 3.433,81 Eur na účet advokáta a súčasne zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 2.861,50 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd zaviazal odporcu (v tom čase odporcu v II. rade) a rovnako v tom čase odporcu v I. rade, zaplatiť sumu 57.233,37 Eur s príslušenstvom s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z odporcov. Pôvodný odporca v I. rade - spoločnosť All For Advertising, s. r. o., IČO: 35 785 268, bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu dňa 14. 07. 2005. Navrhovateľ dodával v období od 03. 06. 2003 do 02. 07. 2003 pôvodnému odporcovi v I. rade tovar, prevzatie, ktorého odporca v I. rade riadne potvrdil na dodacích listoch. Cena dodaného tovaru bola riadne vyúčtovaná v celkovej výške 97.617,63 Eur. Odporca v I. rade uznal svoj dlh titulom kúpnej ceny a uzatvoril dňa 09. 01. 2004 s navrhovateľom dohodu o uznaní dlhu. Odporca (pôvodne odporca v II. rade) ako konateľ odporcu v I. rade zároveň prevzal ručiteľským vyhlásením ručenie za záväzky odporcu v II. rade titulom zaplatenia kúpnej ceny navrhovateľovi. Odporca v I. rade zaplatil navrhovateľovi postupne v dňoch 09. 01., 21. 01. a 30. 01. 2004 časť kúpnej ceny vo výške 46.164,94 Eur, pričom jej zvyšok vo výške 51.452,68 Eur odporca v II. rade nezaplatil. Navrhovateľ si uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy, ktorý predstavoval 5.780,69 Eur. Odporca rozporoval svoj podpis na ručiteľskom vyhlásení. Uznesením č. k. 27Cb/184/2005-65 zo dňa 14. 10. 2005 právoplatným dňa 11. 11. 2005 zastavil súd prvého stupňa konanie voči odporcovi v I. rade, ktorý zanikol bez právneho nástupcu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporným, že medzi navrhovateľom ako predávajúcim a pôvodným odporcom v I. rade ako kupujúcim došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, na základe ktorej dodal navrhovateľ odporcovi v I. rade dohodnutý tovar a odporca v I. rade dodaný tovar riadne prevzal a podpísal dodacie listy. Potom čo odporca v I. rade nezaplatil navrhovateľovi riadne a včas celú kúpnu cenu dodaného tovaru, uzatvorili navrhovateľ a odporca v I. rade dňa 09. 01. 2004 dohodu o uznaní dlhu a splátkovom kalendári. Uvedené skutkové okolnosti, ani skutočnosť, že odporca v I. rade plnil kúpnu cenu len čiastočne neboli medzi účastníkmi spornými. Medzi účastníkmi zostala spornou pravosť podpisu odporcu na ručiteľskom vyhlásení zo dňa 09. 01. 2004. Na základe znaleckého posudku č. 15/2013 zo dňa 27. 06. 2013 vypracovaného znalkyňou v odbore písmoznalectvo ustanovenou súdom prvého stupňa, mal prvostupňový súd za preukázané, že podpis na ručiteľskom vyhlásení z 09. 01. 2004 je podpisom odporcu a medzi navrhovateľom a odporcom vznikol v zmysle § 303 Obchodného zákonníka právny vzťah ručenia ako subsidiárny, akcesorický vzťah slúžiaci na zabezpečenie hlavného záväzkovo- právneho vzťahu veriteľa a dlžníka, a je daná povinnosť odporcu ako ručiteľa plniť navrhovateľovi záväzok hlavného dlžníka - zaniknutej spoločnosti All For Advertising, s. r. o. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľom tvrdený a znaleckým posudkom preukázaný skutkový stav je nesporný, keď odporca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že nepodpísal ručiteľské vyhlásenie z 09. 01. 2004, a preto považoval nárok navrhovateľa za dôvodný a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu s príslušenstvom. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa poukazom na § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 409 a nasl., a § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi v súlade s § 365, § 369 ods. 1 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy, keď mal za preukázané, že odporca v I. rade si svoju povinnosť zaplatiť kúpnu cenu v požadovanej výške riadne a včas nesplnil a požadovaný úrok považoval za primeraný. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pričom výška trov právneho zastúpenia je podrobne špecifikovaná v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Pretože prvostupňový súd priznal navrhovateľovi celkové oslobodenie od súdnych poplatkov, zaviazal v súlade s § 2 ods. 2 z. č. 71/1992 Zb. odporcu povinnosťou zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľa zamietol. Svoje odvolanie odporca odôvodnil tým, že napriek záveru znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou I.. J. Q. č. 15/2013 z 27. 06. 2013, z ktorého vyplýva pravosť podpisu odporcu na ručiteľskom vyhlásení, spochybňuje svoj podpis na tejto listine, pretože nemá vedomosť o podpísaní ručiteľského vyhlásenia. Ďalej odporca uviedol, že medzi pôvodným odporcom v I. rade a navrhovateľom neprišlo k dohode o výške úrokov z omeškania a navrhovateľ si výšku úroku z omeškania 0,05 % denne z dlžnej sumy stanovil svojvoľne. Súdom priznaný úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy považoval odporca za nesprávne právne posúdenie otázky primeranosti úrokov z omeškania, ako sankcie za včasné nesplnenie záväzku pôvodného odporcu v I. rade, ktorý vznikol neuhradením faktúr v lehote splatnosti, pretože súdom priznaný úrok z omeškania niekoľkonásobne prevyšuje základnú úrokovú sadzbu NBS v danom období a vzhľadom na všetky okolnosti obchodnoprávneho vzťahu je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a súd mu preto nemal poskytnúť ochranu. Podľa odporcu navrhovateľ v časti úrokov z omeškania uplatnil právo, ktoré je v rozpore s § 265 Obchodného zákonníka a dobrými mravmi a preto výkon tohto práva nepožíva právnu ochranu a súd nemal návrhu navrhovateľa z uvedených dôvodov vyhovieť. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou a včas (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 204 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Medzi účastníkmi nebolo sporným, že navrhovateľ uzatvoril so spoločnosťou All For Advertising, s. r. o. (pôvodným odporcom v I. rade) kúpnu zmluvu, na základe ktorej mu dodal tovar. Pôvodný odporca v I. rade tovar riadne prevzal, avšak neuhradil v plnej výške dohodnutú a navrhovateľom vyúčtovanú kúpnu cenu dodaného tovaru. Navrhovateľ a pôvodný odporca v I. rade uzatvorili dňa 09. 01. 2004 dohodu, predmetom ktorej bolo uznanie dlhu a dohoda o splátkach neuhradenej kúpnej ceny. Pôvodný odporca v I. rade uhradil navrhovateľovi v splátkach časť kúpnej ceny vo výške 46.164,94 Eur. Zvyšok kúpnej ceny vo výške 51.452,68 Eur zostal neuhradeným a navrhovateľ si uplatnil svojim žalobným návrhom nárok na jeho zaplatenie voči odporcovi ako ručiteľovi. Odporca namietal, že podpis na ručiteľskom vyhlásení zo dňa 08. 01. 2004, obsahom ktorého bol záväzok odporcu, zaplatiť na požiadanie záväzky pôvodného odporcu v I. rade, ak tieto neuspokojí dlžník, nie je jeho podpisom. Súd prvého stupňa nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru: písmoznalectvo, odvetvie: ručné písmo a v súlade so závermi znaleckého dokazovania dospel k záveru, že sporný podpis na ručiteľskom vyhlásení je pravým podpisom odporcu, a preto tohto zaviazal zaplatiť navrhovateľovi titulom záväzku z ručenia žalovanú peňažnú sumu s príslušenstvom. Ak odporca v odvolaní, napriek výsledkom znaleckého dokazovania, tvrdil, že podpis na ručiteľskom vyhlásení z 08. 01. 2004 nie je jeho podpisom, neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, ako to správne posúdil súd prvého stupňa. Posúdenie, či medzi navrhovateľom a odporcom vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe ručiteľského vyhlásenia, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy, v tomto prípade ust. § 303 Obchodného zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik ručenia odporcu za záväzky pôvodného odporcu v I. rade. Ak sa teda navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia žalovanej sumy titulom ručenia za záväzky pôvodného odporcu v I. rade, spočívalo dôkazné bremeno o tomto tvrdení na navrhovateľovi, ktorý svoje dôkazné bremeno aj uniesol, keď preukázal, že odporca prevzal za záväzky pôvodného odporcu v I. rade písomne ručenie. Z výsledkov znaleckého dokazovania totiž vyplynul záver, že ručiteľské vyhlásenie, ktoré zakladalo záväzok odporcu zaplatiť navrhovateľovi, v prípade ak pôvodný odporca v I. rade nesplní svoj záväzok uhradiť kúpnu cenu navrhovateľom dodaného tovaru, bolo podpísané odporcom. Odporcom namietaná pravosť podpisu na ručiteľskom vyhlásení bola vyvrátená závermi znalca v odbore: písmoznalectvo, ručné písmo (identifikácia pisateľa), ktorý konštatoval, že sporný podpis je výsledkom autentického pisárskeho prejavu konkrétnej osoby a je pravým podpisom odporcu. Závery znaleckého dokazovania, teda dostatočne potvrdili skutkové tvrdenia navrhovateľa ohľadom prevzatia ručiteľského záväzku odporcom za dlh pôvodného odporcu v I. rade. Odporca na preukázanie svojho tvrdenia ohľadom absencie jeho vlastného podpisu na ručiteľskom vyhlásení nenavrhol súdu žiadne dôkazy. Nesplnenie tejto povinnosti postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore. Vo vzťahu k odporcom namietanej výške úrokov z omeškania a námietke výkonu práva navrhovateľom, ktorý si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, v rozpore s poctivým obchodným stykom, odvolací súd uvádza, že vo vzájomných obchodnoprávnych vzťahoch veriteľa a dlžníka platí § 369 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie súd aplikuje, ak medzi dlžníkom a veriteľom neexistuje iná dohoda, teda ak si dlžník a veriteľ nevylúčili vo vzájomných vzťahoch, pre prípad omeškania, právo veriteľa požadovať od dlžníka úroky z omeškania alebo toto právo iným spôsobom nemodifikovali, čo do času, za ktorý je veriteľ oprávnený žiadať zaplatenie úroku z omeškania alebo čo do výšky úroku z omeškania. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v období od 01. 01. 2003 do 31. 01. 2004 platilo, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie ako je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502. Z vyššie citovaného § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu zodpovednosť. Jediným relevantným liberačným dôvodom je omeškanie dlžníka so splnením svojho záväzku v dôsledku omeškania veriteľa. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona (ex lege) a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve a nárok na úrok z omeškania vznikne aj v tomto prípade priamo zo zákona. V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa preto mení obsah záväzku tak, že dlžníkovi pribudne povinnosť plniť popri peňažnému dlhu aj úroky z omeškania a veriteľovi pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Zmluvné strany si môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou. Takáto dohoda by však musela byť uzatvorená písomnou formou ako to ustanovuje § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože by išlo o vzdanie sa práva veriteľa na úroky z omeškania vopred. Takúto dohodu však odporca súdu prvého stupňa nepredložil ani netvrdil, a účastníci súdu nepreukázali ani dohodu, ktorou by si odchylne od ust. § 369 Obchodného zákonníka upravili povinnosť dlžníka platiť v prípade omeškania sa so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti zákonné úroky z omeškania. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v období od 01. 01. 2003 do 31. 01. 2004 od doby poskytnutia peňažných prostriedkov bol dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky neboli takto určené, bol dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, bol dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z uvedeného vyplýva, že zákonná výška úroku z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch nebola v období, v ktorom sa pôvodný odporca v I. rade dostal do omeškania so zaplatením kúpnej ceny dodaného tovaru, závislá od základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska ako ju pomeruje odporca, ale od výšky úrokov z úverov poskytovaných komerčnými bankami v roku 2003, a teda súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, keď úrokovú sadzbu vo výške 0,05 % denne, t. j. 18,25 % ročne považoval za zákonnú. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. V obchodných vzťahoch je právna úprava prísnejšia a zákonodarca tak robí v záujme právnej istoty v obchodných vzťahoch. V predmetnej veci odporca namietal, že uplatnenie si práva na úroky z omeškania zo strany navrhovateľa ako veriteľa je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a súd nemá nároku navrhovateľa na úroky z omeškania poskytnúť ochranu. S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí, keďže odporca ako dlžník, sám riadnym a včasným neplnením záväzkov, porušil jednu zo základných zásad poctivého obchodného styku. V tomto prípade by ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcim právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Odvolací súd sa stotožnil s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa a ako vecne správne rozhodnutie v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná súd náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní síce plný úspech, ale žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli, ani žiadne zo spisu nevyplývali a tento si žiadne trovy odvolacieho konania ani neuplatňoval, a preto krajský súd, ktorý v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nie je v tomto prípade viazaný svojim rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania, ich náhradu navrhovateľovi nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.