Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/54/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108010264 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108010264.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému W. Z., stíhaného pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., účinného do 31.12.2005, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/43/2008 zo dňa 01.07.2010, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09. 07. 2015 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods.1 písm. d/, písm. f/ Tr. por. zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T 43/2008 zo dňa 01.07.2010 v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaný W. Z., nar. XX.XX.XXXX v Z., okres J., bytom I., K. č. XX, na slobode, je vinný, že 1/ v presne nezistenom čase v novembri 1997 potom ako už nebohý J. D. od poškodenej Mgr. O. K. prevzal sumu 500.000 Sk v hotovosti za účelom vybavenia nájmu bytu, prisľúbil obvinený W. Z. poškodenej Mgr. O. K. vybavenie nájmu bytu v I. na Z. ulici č. X a v sprievode J. D. ukázal poškodenej byt číslo XX na treťom poschodí a potom ako J. D. XX.XX.XXXX od poškodenej v I. na D. č. XX prevzal ďalších 400.000 Sk v hotovosti, jej obvinený W. Z. odovzdal kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenej Mgr. O. K. spôsobili škodu vo výške 900.000 Sk (29.874,- euro), 2/ v presne nezistený deň v januári 1998 sa obvinený W. Z. spolu s J. D. stretli s poškodeným P. D. za účelom vybavenia nájmu bytu v I. na Z. ulici č. XX pre jeho syna a následne spoločne poškodenému predmetný byt ukázali, po čom poškodený P. D. odovzdal J. D. sumu 550.000 Sk v hotovosti a nasledujúci deň odovzdal obvinený W. Z. spolu s J. D. poškodenému kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenému P. D. spôsobili škodu vo výške 550.000 Sk (18.256,- euro), 3/ v presne nezistený deň v mesiaci január alebo február 1998 obvinený W. Z. spolu s J. D. ukázali poškodenému JUDr. O. K. byt v I. na Z. ulici č. XX a za odplatu vo výške 300.000 Sk mu prisľúbili vybaviť nájom k uvedenému bytu, na čo poškodený JUDr. O. K. odovzdal obvinenému W. Z. a J. D. v reštaurácii J. v Bratislave na K. ulici sumu 100.000 Sk v hotovosti a asi po týždni, keď mu oznámili, že predmetný byt sa vybavuje a požiadali ho o doplatenie zvyšku požadovanej sumy, odovzdal poškodený JUDr. O. K. obvinenému W. Z. v jeho kancelárii v I. na F. ulici č. XX sumu 50.000 Sk a J. D. v I. na O. ulici taktiež sumu 50.000 Sk a následne obvinený W. Z. v prítomnosti J. D. odovzdal vo svojej kancelárii poškodenému kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenému JUDr. O. K. spôsobili škodu vo výške 200.000 Sk (6.638,- euro) teda v bodoch 1/ až 3/ - spoločným konaním s inou osobou na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, čím spáchal v bodoch 1 až 3 pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Za to sa o d s u d z u j e podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s určením skúšobnej doby vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa obžalovaný W. Z., nar. XX.XX.XXXX zaväzuje nahradiť poškodenému JUDr. O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., S. č. XX, škodu vo výške 4.979,- euro. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodení Mgr. O. K. a P. D. odkazujú s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5T/43/2008 zo dňa 01.07.2010 bol obžalovaný W. Z. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že 1/ v presne nezistenom čase v novembri 1997 potom ako už nebohý J. D. od poškodenej Mgr. O. K. prevzal sumu 500.000 Sk v hotovosti za účelom vybavenia nájmu bytu, prisľúbil obvinený W. Z. poškodenej Mgr. O. K. vybavenie nájmu bytu v I. na Z. ulici č. X a v sprievode J. D. ukázal poškodenej byt číslo 15 na treťom poschodí a potom ako J. D. XX.XX.XXXX od poškodenej v I. na D. č. XX prevzal ďalších 400.000 Sk v hotovosti, jej obvinený W. Z. odovzdal kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenej Mgr. O. K. spôsobili škodu vo výške 900.000 Sk, 2/ v presne nezistený deň v januári 1998 sa obvinený W. Z. spolu s J. D. stretli s poškodeným P. D. za účelom vybavenia nájmu bytu v I. pre jeho syna a následne spoločne poškodenému predmetný byt ukázali, po čom poškodený P. D. odovzdal J. D. sumu 550.000 Sk v hotovosti a nasledujúci deň odovzdal obvinený W. Z. spolu s J. D. poškodenému kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenému P. D. spôsobili škodu vo výške 550.000 Sk, 3/ v presne nezistený deň v mesiaci január alebo február 1998 obvinený W. Z. spolu s J. D. ukázali poškodenému JUDr. O. K. byt v I. na Z. ulici č. XX a za odplatu vo výške 300.000 Sk mu prisľúbili vybaviť nájom k uvedenému bytu, na čo poškodený JUDr. O. K. odovzdal obvinenému W. Z. a J. D. v reštaurácii J. v Bratislave na K. ulici sumu 100.000 Sk v hotovosti a asi po týždni, keď mu oznámili, že predmetný byt sa vybavuje a požiadali ho o doplatenie zvyšku požadovanej sumy, odovzdal poškodený JUDr. O. K. obvinenému W. Z. v jeho kancelárii v I. na F. ulici č. XX sumu 50.000 Sk a J. D. v I. na O. ulici taktiež sumu 50.000 Sk a následne obvinený W. Z. v prítomnosti J. D. odovzdal vo svojej kancelárii poškodenému kľúč a nájomnú zmluvu k uvedenému bytu, pričom nájomná zmluva bola sfalšovaná, čím poškodenému JUDr. O. K. spôsobili škodu vo výške 200.000 Sk. Za to mu bol súdom prvého stupňa uložený podľa § 250 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.12.2005 mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 boli poškodení Mgr. O. K., P. D. a JUDr. O. K. odkázaní s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný W. Z. do výroku o vine a treste, ako aj poškodený JUDr. O. K. do výroku o náhrade škody. Obžalovaný písomne odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu tak, že bolo jednoznačne preukázané, že sa s nebohým D. zúčastnil pri ohliadkach niekoľkých bytov, pričom ako zamestnanec bývalého Bytového podniku disponoval kľúčmi a preto bola jeho prítomnosť nevyhnutná. Akékoľvek iné tvrdenia v súvislosti s jeho údajnou účasťou na trestnej činnosti nebohého D. sa nezakladajú na pravde a neboli ani preukázané. S prípadnou trestnou činnosťou nebohého D. nemá nič spoločné, pričom len vykonával povinnosti zamestnanca bytového podniku. Nájomné zmluvy k bytom žiadnym spôsobom neriešil a ani to nebolo jeho povinnosťou. Nikdy od žiadneho nájomcu či budúceho nájomcu nezobral peniaze. Jediným priamym dôkazom, ktorý ho usvedčuje z účasti na akejkoľvek údajnej trestnej činnosti je výpoveď poškodeného JUDr. O. K., teda iba jedného z trojice poškodených. Tvrdenia JUDr. K. neboli nijakým spôsobom preukázané, pričom ich považuje za klamlivé a účelové. Pri porovnaní výpovedí JUDr. K. je zrejmé, že v priebehu trestného stíhania zásadne zmenil svoju výpoveď ohľadom údajnej jeho účasti pri páchaní trestnej činnosti. JUDr. K. si ako právnik po smrti J. D. jasne uvedomoval faktickú nemožnosť domáhania sa náhrady škody voči mŕtvej osobe a tak vo svojich výpovediach plných rozporov nakoniec označil jeho ako osobu ktorej odovzdal peniaze napriek tomu, že to nie je pravda. Poukazuje na to, že JUDr. K. v zápisnici o podaní vysvetlenia uvádzal, že nevie, kto z menovaných sumu fyzicky prevzal, pričom na hlavnom pojednávaní uvádza, že sumu 100.000 Sk odovzdal obžalovanému. Tento rozpor preukazuje zrejmú nedôveryhodnosť výpovede JUDr. K.. Súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval arbitrárne, pričom zdôrazňuje, že sporná výpoveď JUDr. K. je jediným priamym dôkazom, ktorý ho spája s trestnou činnosťou D. a akoukoľvek vzniknutou škodou. Poukazuje na to, že v žiadnej fáze konania nemal možnosť konfrontovať kľúčového svedka obžaloby a tým došlo k skráteniu jeho práv spôsobom nezlučiteľným s obsahom článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je preto vylúčené, aby ho súd prvého stupňa uznal vinným výlučne len na základe výpovede jedného z poškodených, so zjavným záujmom na vyriešení veci, navyše, keď je taká výpoveď v zjavnom rozpore a predstavuje exces oproti ostatným výpovediam poškodených. Súd prvého stupňa mal postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo a rozhodnúť v prospech obžalovaného. Je zarážajúce, keď advokát tvrdí, že by za účelom sprostredkovania prevodu nehnuteľnosti bez akéhokoľvek potvrdenia údajne odovzdal dvom osobám 100.000 Sk v obálke a to spôsobom, že túto obálku položí na stôl v pohostinskom zariadení a odíde. Je názoru, že úmyselné zavinenie nebolo preukázané, pričom opakuje, že on sa zúčastňoval ohliadok bytov len z titulu jeho pracovného zaradenia a disponoval vypracovanými zmluvami, ktorých pôvod a náležitosti nebol povinný skúmať. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok. Poškodený JUDr. O. K. v písomne vypracovanom odvolaní namieta, že súd prvého stupňa ho odkázal na občianske súdne konanie s nárokom na náhradu škody. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že pre určenie povinnosti nahradiť škodu by bolo nutné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by presiahlo rámec trestného stíhania. S týmto názorom nesúhlasí, nakoľko zo skutku, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný vinným vyplýva spôsobenie škody vo výške 200.000 Sk. Súd prvého stupňa teda spôsobenie škody na jednej strane akceptoval a na strane druhej ho s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Z tohto pohľadu je rozhodnutie súdu rozporuplné. Smrť spolupáchateľa D. nie je v danom prípade takou právnou skutočnosťou, ktorá by súdu bránila v trestnom konaní rozhodnúť o uplatnenom nároku na náhradu škody, nakoľko za spôsobenie tejto škody zodpovedá W. Z. ako páchateľ. Navrhol preto zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol odkázaný na občianske súdne konanie a rozhodnúť tak, že obžalovaný bude zaviazaný aj k náhrade spôsobenej škody. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti poškodeného JUDr. O. K., nakoľko ten sa na verejné zasadnutie bez ospravedlnenia nedostavil. Obhajca obžalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomných dôvodov podaného odvolania. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Poukázal predovšetkým na to, že pred okresným súdom nebol riadne preukázaný skutkový stav veci, teda nebolo preukázané, že by jeho klient nejakým spôsobom participoval na trestnej činnosti. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný W. Z. uviedol, že sa stotožňuje s tým, čo uviedol jeho obhajca a cíti sa byť nevinný. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie poškodeného JUDr. O. K. je dôvodné a odvolanie obžalovaného je iba čiastočne dôvodné. Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods.1 písm. f/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods.3 Tr. por., veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že pri všetkých troch skutkoch (čiastkových útokoch) došlo k spáchaniu trestného činu podvodu, nakoľko poškodené osoby boli uvádzané do omylu v možnosti uzatvorenia nájomnej zmluvy k bytom s Mestskou časťou Bratislava Staré Mesto, t. j. v možnosti získania užívacieho práva k bytom, ktoré boli uvoľnené po predchádzajúcich nájomníkoch a v dôsledku tohto omylu (v príčinnej súvislosti s ním) vykonali majetkové dispozície, teda poskytli finančné prostriedky páchateľovi (či páchateľom). Týmto konaním došlo k obohateniu na strane páchateľov a zároveň aj k spôsobeniu škody na majetku poškodených osôb, nakoľko ak by poškodené osoby vedli, že nájomné zmluvy sú sfalšované a že im byty neboli oficiálne sprístupnené Mestskou časťou Bratislava Staré mesto a osoby, ktoré ich sprístupňovali neboli oprávnené na vyberanie finančných prostriedkov v súvislosti s uzatváraním nájomných zmlúv, celkom určite by finančné prostriedky neposkytli. Nájomné zmluvy a prísľuby možnosti užívania bytov tak slúžili len ako prostriedok na vylákanie finančných prostiedkov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava ohľadne skúmania podpisov a okrúhlych pečiatok Miestneho úradu Bratislava Staré mesto na nájomných zmluvách a návrhoch na uzatvorenie nájomnej zmluvy so záverom, že všetky podpisy Ing. W. A. (vtedajšieho starostu A. časti I. S. mesto) vykazujú zhodu, ktorá je neprirodzená a vysvetliteľná technickým faľšovaním. S. podpisy boli vyhotovené z jedného originálu. Nešlo teda o pravé podpisy Ing. W. A.. Rovnako tak sporné odtlačky pečiatok sa od pravých odtlačkov odlišujú a neboli vytvorené pečiatkou Miestneho úradu Bratislava S. mesto. U. teda o odtlačky vyhotovené spôsobom technického faľšovania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd opakuje, že v konaní pred súdom prvého stupňa bolo nepochybne preukázané, že došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a to vo všetkých troch prípadoch, s tým, že jednotlivé sumy finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté poškodenými osobami je nutné považovať za škodu spôsobenú týmto trestným činom. Sporným medzi stranami bolo to, či sa na tomto podvodom konaní okrem už zosnulého J. D. vedome podielal aj obžalovaný W. Z.. Podľa názoru odvoalcieho súdu možno aj tu z vykonaného dokazovania vyvodiť nepochybný záver, že obžalovaný zneužil svoje pracovné zaradenie správcu rajónu Správy a údržby domov I. Staré mesto, pričom sa vedome a aktíve podieľal na podvodnom konaní J. D. vo vzťahu k poškodeným osobám. V tomto smere odvolací súd poukazuje na výpoveď svedkyňe JUDr. O. I., v čase spáchania skutkov vedúcej oddelenia nájmu bytov na Miestnom úrade mestskej časti I. S. A., ktorá vypovedala, že čo sa týka predmetných bytov prišla na to tak, že byt ktorý bol na Z. a bol pridelený pánovi I. mal tento vrátiť, nakoľko dostal iný byt a byt mal byť pridelený ako náhradný byt jednej pani. Prišli na to, že v byte sa robia rekonštrukčné práce, preverovali komu bol byt pridelený na správe údržby domov a bolo zistené, že tento byt nebol pridelený, preto byt zapečatili, vymenili zámky, aby do neho nebol prístup. V rámci šetrenia okolo toho bolo zistené, že celkovo tri byty boli pridelené na Z. a Z. ulici, pričom žiadosti v rámci pridelovania neprešli cez bytové oddelenie. Porovnaním pečiatok na zmluve zistili, že pečiatka na zmluvách bola falošná. Byty boli pridelené bez toho, aby prešli bytovým oddelením. A. D. sa dozvedela v súvislosti s vyšetrovaním podvodov s bytmi. Nebol ich zamestnancom. Vylučuje, že by s ním prišla do kontaktu v rámci pridelovania bytov. Uložila správcom spraviť súpis neobsadených bytov. Nepamätá sa, že by na miestnom úrade poškodení K., K. alebo D. vyvýjali nejaké aktivity. Viedla zoznam žiadateľov, ktorí schválili poslanci a jej úlohou bolo v prípade uvoľnenia bytu zistiť o aký byt ide a na základe toho vybrať vhodného uchádzača. Postup pri pridelení bytu bol taký, že správe a údržbe domov bolo zaslané rozhodnutie o pridelení bytu, správa vypracovala nájomnú zmluvu, ktorú im vrátila, po podpísaní nájomnej zmluvy správca bol povinný na základe tejto nájomnej zmluvy nájomcovi odovzdať byt. Potisk v uvedených prípadoch nenahlásil byty ako voľnú bytovú jednotku. Obžalovaný ako správca mal v prípade uvoľnenia bytovej alebo nebytovej jednotky vyplniť vo všetkých troch prípadoch hlásenia. Svedkyňa Ing. Y. Y., bývalá pracovníčka Správy a údržby domov I. S. A., vypovedala, že do jej kompetencie nadriadenej spadal aj pracovník W. Z.. Čo sa týka prideľovania bytov tak toto neprislúchalo správcovi ale príslušnému miestnemu úradu. Správca nemal v tej dobe oprávnenie informovať záujemcov o konkrétnych voľných bytoch, ale týchto mal odkázať na miestny úrad, ktorý bol jediný kompetentný v tejto veci konať. Taktiež správca nedisponoval kľúčmi od voľných bytov, aby tieto mohol záujemcom otvoriť, sprístupniť za účelom prehliadky. Správca voľný byt mohol sprístupniť len na základe návrhu na uzatvorenie nájomnej zmluvy vystavenej miestnym úradom. Po obdržaní návrhu nájomnej zmluvy zo strany správcu bolo potrebné vyplniť formulár o prevzatí a odovzdaní bytu. Tieto vyplnené formuláre správca príslušného rajónu postúpil prevádzkovému oddeleniu a toto ho postúpilo na ekonomické oddelenie. Na ekonomickom oddelení sa vypracoval výpočtový list a celý spisový materiál bol postúpený na právne oddelenie, ktoré na základe predloženého materiálu vypracovalo nájomnú zmluvu a zaslalo spisový materiál na podpis starostovi. Po podpísaní starostom sa celý spisový materiál odoslal na prevádzkové oddelenie, ktoré ho odovzdalo správcovi rajónu, ktorý nájomnú zmluvu a podklady predložil na podpis konkrétnemu nájomcovi bytu. Jeden originál nájomnej zmluvy ostával nájomníkovi a tri kusy originálov odovzdal späť na prevádzkové oddelenie. Pri podpisovaní nájomnej zmluvy správca odovzdal nájomcovi okrem iného aj kľúče od bytu. Kľúčmi od voľných bytov disponoval spravidla správca rajónu. Do kancelárie na F. ulici chodieval veľmi často za Z. nejaký pán D., niekedy aj 3 až 4 krát týždenne. Z uvedených výpovedí odvolací súd vyvodzuje, že pracovnou povinnosťou obžalovaného ako správcu bolo zaslať hlásenku o uvoľnení bytovej jednoty po prevzatí bytu a nie robiť prípadným záujemcom ohliadky uvoľnených bytov s osobou (J. D.), ktorá nemá žiadne kompetencie ohľadne uvoľnených bytov a odovzdávať kľúče osobám, ktoré boli uvedené na nájomných zmluvách, ktoré si mal nájsť na stole. Odvolací súd považuje za krajne nedôveryhodné tvrdenie obžalovaného, že si sporné nájomné zmluvy našiel na stole, respektíve, že nemal o nich žiadnu relevantnú vedomosť. Obžalovaný hodnoverne nevysvetlil prečo hlásenky k uvedeným trom bytom vôbec neposlal, t. j. prečo si pri týchto troch bytoch neplnil svoje pracovné povinnosti a prečo nájomné zmluvy považoval za relevantné, keď sám vedel, že tieto byty neoznámil kompetentnému orgánu ako voľné a že teda neprebehlo žiadne riadne konanie ohľadne nového pridelenia bytu tak ako zvyčajne prebiehalo (všetky tri dotknuté byty teda neprešli konaním, ktoré popisovala vo svojej výpovedi svedkyňa Ing. Y. Y.). Podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaný ako správca rajónu musel a mal vedomosť o tom ako postupovať v prípade uvoľnenia bytu, kam odkázať prípadných záujemcov o byty a kedy, t. j. v ktorom štádiu prideľovania bytov je možné byt sprástupniť novému nájomníkovi. Ako zamesntnanec Správy a údržby domov taktiež vedel, že J.i nemá žiadne oprávnenie na jednanie s prípadnými záujemcami o byty, že nie je kompetentou osobou, ktorá by mohla byt prideliť, či vybaviť alebo sprostredkovať nájom bytu. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že obžalovaný konal úmyselne, teda konal úmyselne spoločne s J. D. a to s cieľom získať finančné prostriedky od poškodených osôb za použitia predstieraných skutočností. Skutočnosť, že obžalovaný vystupoval voči poškodeným osobám spoločne s J. D. vyplýva pritom aj z výpovedí všetkých troch poškodených osôb. Poškodený JUDr. O. K. vypovedal, že s pánmi Z. a D. sa prvýkrát stretol v kancelárii pána Z., kde mu tento povedal, že sú k dispozícii priestory na Z. ulici č. XX, ktoré mu aj ukázali. Potom sa opätovne stretol s pánmi Z. a D. v reštaurácii, keď im povedal, že má o priestory záujem na čo mu niektorý z nich povedal, že za sumu 300.000,- Sk budú priestory prevedené do jeho vlastníctva. Potom mu telefonoval pán Z., že potrebuje jeho osobné údaje, ktoré mu prieniesol do kancelárie. Potom mu Z. telefonoval, že na zmluve sa pracuje a bude potrebné zložiť nejaké finančné prostriedky. S pánmi Z. a D. sa stretol v kaviarni, kde im odovzdal 100.000,- Sk. Potom ešte pánovi Z. doniesol XX.XXX,- Sk a ešte ďalších 50.000,- Sk,-. Po nejakom čase mu Z. telefonoval, že má pre neho nájomnú zmluvu, ktorú podpísal a spolu s kľúčom od bytu prevzal u Z. v kancelárii. Asi po mesiaci dostal z miestneho úradu telegram, kde mu oznámili, že zmluva je falošná. Následne mu Z. vrátil sumu 50.000,- Sk. Poškodená Mgr. O. K. vypovedala, že sa prostredníctvom P. D. zoznámila s J. D., ktorý jej prisľúbil vybavenie bytu. Po niekoľkých rozhovoroch odovzdala D. sumu 500.000,- Sk ako zálohu za vybavenie nájmu bytu. K sprostredkovaniu nájmu ale nedošlo. D. na to reagoval tak, že má pre ňu iný byt, za ktorý však bude treba doplatiť 400.000,- Sk a že vybavovanie tohto bytu pôjde cez pána Z.. Potom ju D. zoznámil s pánom Z.,ktorý jej prisľúbil vybaviť nájom uvedeného bytu. Ona následne odovzdala D. požadovaných 400.000,- Sk. Ešte predtým si však bola za prítomnosti D. a Z. prezrieť predmetný byt. Z. jej následne odovzdal nájomnú zmluvu. Prístup do bytu jej nebol umožnený, pretože byt bol zapečatený. Poškodený P. D. vypovedal, že sa zoznámil s D. o ktorom vedel, že by mohol vybaviť nájom bytu, keďže v tom čase zháňal byt pre svojho syna. D. povedal, že to nie je problém, ale že musí zložiť čiastku 550.000,- Sk. Na ďalšie stretnutie prišiel spolu s D. aj Z. a v ten istý deň bol s D. a Z. aj na ohliadke bytu. PF. sa zaručoval, že nájom bytu určite vybaví. Asi za tri dni odovzdal D. 550.000,- Sk. Vzhľadom k obsahu výpovedí poškodených osôb sa odvolací súd v žiadnom prípade nemôže stotožiť s námietkou obžalovaného, že ho zo spáchania stíhanej tresntej činnosti usvedčuje iba výpoveď poškodeného JUDr. O. K., nakoľko nielen poškodený JUDr. O. K., ale aj zvyšní dvaja poškodení vypovedali o aktívnej účasti obžalovaného na páchaní podvodného konania. Odvolací súd opakuje, že tak poškodený P. D. ako aj poškodená Mgr. O. K. vypovedali, že s J. D. vystupoval aj obžalovaný, pričom obidvom poškodeným osobám mal práve obžalovaný prisľúbiť vybavenie nájmu bytu s tým, že poškodená Mgr. O. K. vylovene uviedla, že D. jej povedal, že vybavovanie bytu pôjde cez obžalovaného. Predmetné výpovede poškodených osôb taktiež vyvracajú obhajobu obžalovaného v tom, že nájomné zmluvy len našiel na stole. Práve naopak, je z nich zrejmé, že všetkých troch poškodených obžalovaný poznal, stretol sa s nimi, jednal s nimi o nájme uvoľnených bytov, sľuboval im vybavenie bytov, robil s nimi ohliadky bytov a napokon im byty aj odovzdával, pričom pri poškodenom JUDr. O. K. aj prevzal časť finančných prostriedkov od poškodeného. Odvolací súd nevidí žiadny racionálny dôvod prečo by mali uvedené poškodené osoby klamať o účasti obžalovaného na stíhanej trestnej činnosti, respektíve prečo by mali do relevantných skutkových okolností „vtiahnuť“ aj obžalovaného, ak by sa ich skutočne spoločne s J. D. nezúčastnil. Odvolací súd nezistil nič čo by spochybňovalo výpovede poškodených osôb o účasti obžalovaného na stíhanej trestnej činnosti. Vzhľadom k uvedenému považuje odvolací súd výpovede poškodených osôb za dôveryhodné, logické a vzájomne sa dopĺňajúce. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na to, že všetky tri skutky (čiastkové útoky) boli vykonané v priebehu niekoľkých mesiacov a to rovnakým spôsobom spáchania, pričom aj spôsob ich páchania, teda spôsob vystupovania J. D. a obžalovaného voči poškodeným osobám, bol rovnaký. Výpovede poškodených osôb v spojení s výpoveďami svedkýň JUDr. O. I. a Ing. Y. Y., ktoré vypovedali o porušení pracovných povinností obžalovaného pri uvedených troch bytoch sú spôsobilými, dostatočnými a dôveryhodnými dôkazmi na vyslovenie viny obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. Odvolací súd taktiež nezistil žiadne zásadné zmeny vo výpovediach poškodeného O.. O. K., tak ako to uvádzal obžalovaný v odvolaní. O podstatných skutkových okolnostiach (t. j. o účasti obžalovaného na podvodnom konaní ako aj o tom, že obžalovaný mal prevziať od poškodeného časť finančných prostriedkov) vypovedal poškodený zhodne tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ani prípadné, do určitej miery, rozporné výpovede jednej a tej istej osoby automaticky neznamenajú pochybnosti, respektíve dôvodné pochybnosti, ktoré by mohli alebo mali spôsobovať nedôveryhodnosť výpovede (rozpory vo výpovediach preto nemožno mechanicky považovať za pochybnosti). Pokiaľ obžalovaný v odvolaní neustále poukazoval na výpoveď JUDr. O. K. do zápisnice o podanom vysvetlení zo dňa 21.10.1998, tak odvolací súd upozorňuje, že išlo o úkon vykonaný pred začatím trestného stíhania vo veci (trestné stíhanie vo veci bolo začaté až v roku 2000), ktorý je procesne nepoužiteľný v ďalšom priebehu trestného konania, t. j. po začatí trestného stíhania. Zápisnica o podanom vysvetlení teda nie je dôkaz, ktorý by bolo možné použiť v konaní pred súdom, respektíve z ktorej by bolo možné vychádzať pri ustaľovaní skutkového stavu veci. Zápisnica o podaní vysvetlenia sa po začatí trestného stíhania nemala ani nachádzať vo vyšetrovacom spise. Obžalovaný v odvolaní namietal, že ani raz v priebehu trestného konania nemal možnosť konfrontovať kľúčového svedka obžaloby a to poškodeného JUDr. O. K., čím malo dôjsť k porušeniu článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru. Odvolací súd pripomína, že v zmysle Dohovoru nemá obžalovaný právo na konfrontáciu so svedkom, tak ako sa mylne domnieva obžalovaný, ale má právo sám, respektíve prostredníctvom svojho obhajcu vypočúvať svedka, t. j. právo klásť svedkovi otázky (viesť kontradiktórny výsluch svedka). Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 08.09.2008 vyplýva, že sa hlavné pojednávanie síce vykonalo v neprítomnosti obžalovaného, avšak v prítomnosti jeho obhajcu. Obhajca bol teda prítomný pri výsluchu poškodeného JUDr. O. K., mohol mu klásť otázky a toto svoje právo aj využil. Z uvedeného je zrejmé, že k porušeniu obžalovaným namietaného článku Dohovoru prísť nemohlo, nakoľko obhajca obžalovaného viedol kontradiktórny výsluch poškodeného JUDr. O. K.. K námietkam obžalovaného spočívajúcim v tom, že súd prvého stupňa mal postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo, odvolací súd konštatuje, že v prípade, ak obžalovaný uvádza iný priebeh skutkového deja než je uvedený orgánmi činnými v trestnom konaní v obžalobe (či v rozsudku súdu prvého stupňa), respektíve keď uvádza, že páchateľom zisteného trestného činu je len iná osoba než on, neznamená to, a priori, že súd musí rozhodnúť podľa zásady in dubio pro reo, pretože je tu pochybnosť vyvolaná tvrdením obžalovaného. Trestný poriadok totiž nepozná zásadu, že obžalovaného treba vždy oslobodiť, ak tvrdí, že sa nedopustil žalovného trestného činu. Súd musí použiť zásadu in dubio pro reo len vtedy, ak aj po riadnom vyhodnotení dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) zostanú o okolnosti, či sa stal žalovaný skutok alebo či ho spáchal obžalovaný, rozumné pochybnosti. Alebo povedané inak, pokiaľ súd po vyhodnotení dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002). Podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. , účinného do 31. 12. 2005 kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci. Podľa odseku 2/odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo peňažným trestom sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu nie malú. Podľa odseku 3/ odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 väčšiu škodu. Podľa odseku 4/ odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, písm. a/ ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny alebo písm. b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Podľa odseku 5/ odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu. Odvolací súd preto uznal obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 205 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., účinného do 31. 12. 2005 a to formou pokračovania v trestnej činnosti, nakoľko všetky tri skutky (čiastkové útoky) napĺňajú skutkovú podstatu toho istého trestného činu (podvod), sú spojené objektívnou súvislosťou v čase (všetky spáchané v priebehu štyroch mesiacov), spôsobe ich páchania (všetky tri čiastkové útoky boli spáchané tak, že sa poškodeným osobám predstierala možnosť vybavenia nájmu bytu v prípade zloženia finančných prostriedkov a to aj za použitia falošných listinných podkladov) a v predmete útoku (vo všetkých troch prípadoch bol predmetom útoku majetok poškodených osôb vo forme finančných prostriedkov). Obžalovaný spoločne s J. D. pritom spôsobili v súhrne značnú škodu, t. j. škodu presahujúcu stonásobok minimálnej mesačnej mzdy v zmysle § 89 ods. 13 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného, tak z okolností prípadu, keď obžalovaný vedome neplnil riadne svoje povinnosti správcu rajónu a neoznamoval uvoľnenie bytov a napriek tomu, že to nebolo v jeho kompetencii sľuboval poškodeným osobám vybavenie bytu a dokonca im umožňoval ohliadky bytov, pričom vedel, že J. D. nie je oprávnený na akékoľvek vyhľadávanie, či jednanie s osobami ohľadne užívania uvoľnených bytov, či na preberanie finančných prostriedkov od poškodených osôb možno vyvodiť, že konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák., pretože zo svojho zamestnania vedel aký je spôsob prideľovania uvoľnených bytov ako aj to aké sú jeho pracovné kompetencie a kto je oprávnený rozhodovať o uzatvorení novej nájomnej zmluvy, teda o legálnom obsadení bytov. V tomto smere odvolací súd opätovne zvýrazňuje, že obžalovaný W. Z. ako správca rajónu neoznámil oprávnenému subjektu - mestskej časti I. S. A., že sa uvoľnili obecné byty po predchádzajúcich nájomníkoch. Konal tak v rozpore so svojimi pracovnými povinnosťami, keď takýto stav nenahlásil. J. D. a ani obžalovaný neboli oprávnení uzatvárať nájomné zmluvy na obecné byty, či dohadovať ich uzatvorenie, respektíve získavať záujemcov o byty, robiť s nimi ohliadky bytov, prípadne obchádzať (nahrádzať) pri uzatváraní nájomných zmlúv, či získavaní záujemcov o byty mestskú časť a už vôbec neboli oprávnení na vyberanie finančných prostriedkov od poškodených. Ak za týchto okolností obžalovaný jednal s poškodenými osobami (spoločne s J. D.) musel vedieť, že ide o konanie, ktoré nemôže viesť k riadnemu uzatvoreniu nájomného vzťahu a že on ani J. D. nie sú oprávnení na preberanie finančných prostriedkov, ktoré poškodené osoby odovzdávali v súvislosti s uvoľnenými obecnými bytmi. Obžalovaný tak nebol len prítomný pri ohliadkach bytov, tak ako to uvádza v odvolaní, ale zároveň mal vedomosť, že ohliadky sa realizujú bez vedomia mestskej časti, že J. D. nie je oprávnený za mestskú časť vystupovať pri uzatváraní nájomných zmlúv, či vôbec ukazovať byty prípadným záujemcom a že ide o konanie, pri ktorom sa len predstiera poškodeným možnosť získať byty za účelom toho, aby sa páchatelia (obžalovaný a J. D.) obohatili. Na konaní J. D. sa teda vedome podieľal aj obžalovaný W. Z. a bol jeho aktívnou súčasťou. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu tak súd prvého stupňa správne ustálil, že najpriaznivejší Trestný zákon pre obžalovaného je Trestný zákon účinný do 31.12.2005 a to vzhľadom na výšku minimálnej mzdy (6.900,- Sk), čo má odraz aj vo výške spôsobenej škody. Ak by sa trestná činnosť obžalovaného posudzovala podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (t. j. v roku 1998) išlo by o spôsobenie škody veľkého rozsahu a tým aj o prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku. Rovnako tak by skutok (čiastkové útoky) boli prísnejšie právne kvalifikované (vzhľadom na trestnú sadzbu) ak by boli posudzované podľa Trestného zákona účinného od 01.01.2006. Kasačným dôvodom napadnutého rozsudku bolo to, že súd prvého stupňa síce správne uznal obžalovaného vinným za použitia ustanovení Trestného zákona účinného do 31.12.2005 s tým, že obžalovaný spôsobil značnú škodu, avšak pri vyhlásení rozsudku súd prvého stupňa nesprávne uviedol ustanovenie § 250 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Išlo zjavne o omyl, nakoľko trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 250 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 neobsahoval písmená a ani značnú škodu v odseku 3/, ale až v odseku 4/. Správna právna kvalifikácia skutku mala preto byť podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Napokon, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa vychádzal aj pri ukladaní trestu z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 250 ods. 4 Tr. zák. (dva až osem rokov). Nejde o zmenu rozsudku v neprospech obžalovaného na základe jeho odvolania, nakoľko odvolací súd len napravil zrejmú nesprávnosť (pisársku chybu) vo výroku vyhláseného rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že podľa § 174 ods. 1 Tr. por. možno opraviť len písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré nie je v zhode s rozsudkom tak ako bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní, teda vyhlásený rozsudok nie je možné opravovať opravným uznesením. Pokiaľ zrejmú nesprávnosť, či chybu obsahuje vyhlásený rozsudok, možno ju napraviť len zrušením nesprávneho výroku a opätovným rozhodnutím. Pokiaľ ide o uloženie trestu, tak odvolací súd je názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj osobu obžalovaného postačí pre nápravu obžalovaného uloženie trestu odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu. V tomto smere poukazuje odvolací na to, že k spáchaniu skutkov došlo pred sedemnástimi rokmi, pričom obžalovaný je osoba vyššieho veku (76 rokov) a od spáchania stíhanej trestnej činnosti sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti, či inej protiprávnej činnosti. Obžalovaný tak už do určitej miery preukázal nápravu a vedenie riadneho spôsobu života. Na strane druhej nie je možné prehliadnuť, že obžalovaný sa podieľal na pomerne závažnej trestnej činnosti, pri ktorej bola viacerým osobám spôsobená pomerne vysoká škoda, ktorá im doposiaľ nebola nahradená. Tieto skutočnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu tak výrazné, že znemožňujú uloženie iného druhu trestu (napríklad trestu peňažného). Napokon, trest má byť aj taký, aby odradil iné osoby od páchania trestnej činnosti a aby bolo z neho zrejmé, že ani plynutie času automaticky neznamená zníženie, či vymiznutie spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného pre spoločnosť a tým aj jeho beztrestnosť. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody tak odvolací súd považuje odvolanie poškodeného JUDr. O. K. za plne dôvodné. Poškodený JUDr. O. K. si v prípravnom konaní riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody, pričom jej výška je zároveň aj súčasťou opisu skutku. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 287 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým inému spôsobil škodu, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že ak je súčasťou opisu skutku, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný vinným škoda, ktorú si poškodený riadne a včas uplatnil a ktorá nebola uhradená, je obligatórnou povinnosťou súdu, aby obžalovaného v rozsudku zaviazal uhradiť spôsobenú škodu poškodenému. V danej trestnej veci je suma 200.000,- Sk, ktorú poškodený JUDr. O. K. odovzdal obžalovanému a J. D. považovaná za škodu spáchanú trestným činom podvodu, ktorá bola spôsobená poškodenému a je zároveň aj súčasťou opisu skutku, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný vinným. Vzhľadom k uvedenému a vzhľadom k tomu, že podľa výpovedí poškodeného mu bola zo strany obžalovaného vrátená suma 50.000,- Sk, rozhodol odvolací súd tak, že zrušil výrok o náhrade škody. Následne na podklade odvolania poškodeného JUDr. O. K. rozhodol tak, že podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal obžalovaného, aby nahradil poškodenému sumu 4.979,- euro, ktorá je ekvivalentom sumy 150.000,- Sk a ktorá bola ako škoda spôsobená poškodenému spáchaním trestného činu. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou poškodeného, že smrť spolupáchateľa (J. D.) nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by súdu v trestnom konaní mala alebo mohla brániť v kladnom rozhodnutí o uplatnenom nároku na náhradu škody. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodoval v adhéznom konaní podľa Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, pretože správne mal rozhodovať podľa ustanovení § 287 a nasledujúce Trestného poriadku účinného od 01.01.2006. Podľa Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 sa totiž vykonáva trestné konanie len v prípadoch ak bola obžaloba podaná do 31.12.2005. V danej trestnej veci bola obžaloba podaná v roku 2008 a preto mal súd prvého stupňa postupovať podľa ustanovení Trestného poriadku účinného od 01.01.2006 aj ohľadne rozhodovania o uplatnených nárokoch na náhradu škody (§ 564 ods. 3 Tr. por. účinného od 01.01.2006). Išlo len o formálne pochybenie, ktoré odvolací súd, vo vzťahu k zvyšným dvom poškodeným osobám, napravil na podklade odvolania obžalovaného, keď tieto poškodené osoby odkázal na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Tr. por. účinného od 01.01.2006. Toto napravenie formálneho pochybenia súdu prvého stupňa nie je možné považovať za zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného, nakoľko prišlo len k zmene paragrafového znenia, avšak obsah tak ustanovenia § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 ako aj ustanovenia § 288 ods. 1 Tr. por. účinného od 01.01.2006 je totožný. Obdobne, súd prvého stupňa pri poučení o opravnom prostriedku proti tomuto rozsudku chybne uviedol 8-dňovú lehotu na podanie odvolania, namiesto 15 dňovej lehoty, odo dňa jeho oznámenia v zmysle § 309 ods. 1 Tr. por., zák. č. 301/2005 Z.z.. Uvedené pochybenie okresného súdu však taktiež nemal vplyv na už riadne a včas podané odvolania zo strany procesných strán. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.