Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/172/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108204674 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108204674.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: G. T., L..: XX.XX.XXXX, P. J.: B. X, J., zastúpeného JUDr. Richardom Dantsitsom, trvale bytom: Suchohradská 8, Bratislava, proti odporcovi: M. D., L..: XX.XX.XXXX, P. J.: J.T. X, D., o zaplatenie náhrady škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 17C/22/2008-115 zo dňa 30.09.2013, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 30.492,39 eura zastavil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody na zdraví v sume 139,- eur, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.861,- eur a náhradu trov konania vo výške 200,- eur, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom rozsudku súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 258,16 eura na účet Okresného súdu Bratislava I, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 135 O. s. p. a § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Obč. zákonníka a vecne tým, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 11.02.2008 proti odporcovi domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 41.492,39 eura a to na tom skutkovom základe, že mu odporca spôsobil trvalé následky na fyzickom a psychickom zdraví, keď mu nožom alebo mačetou o dĺžke približne 50 cm vrátane rukoväte rozťal ľavú časť tváre a spôsobil trvalé zohyzdenie, ktoré je možné zmierniť iba plastickými operáciami, preťal mu i žuvací sval čo mu spôsobuje veľké problémy pri jedení. Uviedol, že trpí psychickými problémami a problémami so spánkom, čo mu sťažuje jeho každodenné uplatnenie. Odporca bol za uvedený skutok odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 1T/50/06 zo dňa 16.10.2007. Suma, ktorej sa navrhovateľ domáhal pozostávala z bolestného vo výške 4.979,08 eura (150.000,- Sk), náhrady za trvalé zohyzdenie tváre 16.596,95 eura (500.000,-Sk) a psychickej ujmy 19.916,35 eura (600.000,- Sk).
Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že je ochotný navrhovateľovi žalovanú náhradu ujmy splatiť, žiadal však o vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne určenia výšky sumy, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáhal, nakoľko ju mal za prehnanú, pričom poznamenal, že vzhľadom na jeho nepriaznivú finančnú situáciu a pobyt vo väzení by nikdy nebol schopný ju splatiť. Spochybnil tiež vznik psychickej ujmy navrhovateľovi správaním odporcu.
Na základe čiastočného späťvzatia návrhu navrhovateľom vo výške 30.492,39 eura a súhlasu odporcu súd prvého stupňa konanie v späťvzatej časti podľa § 96 O. s. p. zastavil. Navrhovateľ sa tak proti odporcovi domáhal zaplatenia sumy 11.000,- eur, pozostávajúcich z náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 139,- eur, a to podľa bodového ohodnotenia (50 bodov) uvedeného v lekárskom posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a nemajetkovej ujmy spôsobnej trestným činom vo výške 10.861,- eur.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na skutkovom stave zistenom dokazovaním, a to najmä výsluchom navrhovateľa, odporcu, pripojeným trestným spisom 1T/50/06, lekárskom posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a znaleckým posudkom znalca z odboru psychiatria. Z hľadiska skutkového stavu ustálil, že navrhovateľovi bola trestným činom odporcu spôsobená ujma na zdraví, a to tak, že mu odporca rozťal ľavú časť tváre nožom alebo mačetou a spôsobil mu tak trvalé zohyzdenie a zdravotné problémy, vyžadujúce si liečenie v trvaní od 21.01.2006 do 18.02.2006.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa návrh navrhovateľa za skutkovo a právne dôvodný, keďže trestným činom, za ktorého spáchanie bol odporca uznaný vinným, bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa, ktorému zostali trvalé následky v podobe zohyzdenia a psychickej ujmy. Následky zásahu odporcu do osobnostného práva navrhovateľa mal za nereparovateľné. Nakoľko nebolo možné použiť upustenie od neoprávneného zásahu či odstránenia následkov, mal súd prvého stupňa za dôvodné poskytnutie primeraného zadosťučinenia (inter alia). Dospel pritom k záveru, že sú naplnené dôvody pre priznanie práva navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá môže prispieť aspoň k zmierneniu vzniknutého stavu čo je napokon aj jej zmyslom. Súd prvého stupňa tiež zohľadnil skutočnosť, že odporca na pojednávaní uznal nárok navrhovateľa, pričom na svoju obranu poukázal len na svoju nepriaznivú finančnú situáciu. V súvislosti s výškou uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, súd túto s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, závažnosť odporcovho zásahu do osobnej integrity a trvalé následky z toho plynúce (zohyzdenie tváre, psychické problémy) mal za primeranú, a preto mu ju priznal v celej výške. Navrhovateľovi tiež priznal náhradu škody na zdraví vo výške 139,- eur podľa bodového ohodnotenia uvedeného v lekárskom posudku o bolestnom a SSU, v ktorom bolo bolestné navrhovateľa obodované 20 bodmi a sťaženie spoločenského uplatnenia 50 bodmi, spolu 70 bodov, pri hodnote bodu 60,- Sk podľa zákona č. 437/2004 Z. z., teda spolu 4.200,- Sk (139,- eur).
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p. a navrhovateľovi priznal trovy konania pozostávajúce z uhradeného preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške 200,- eur a podľa § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 O. s. p., nakoľko časť znaleckej odmeny vo výške 258,16 eura bola podľa uznesenia súdu prvého stupňa, č.k.: 17C/22/2008-108 zo dňa 06.08.2013 uhradená zo štátnych finančných prostriedkov; odporcu tak zaviazal na náhradu trov štátu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, a to v časti, ktorou ho súd prvého stupňa zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.861,- eur. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa názoru odporcu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy dôsledne nezvážil všetky skutočnosti podstatné na určenie jej výšky. Odôvodnenie stanovenia výšky nemajetkovej ujmy tak mal za nepreskúmateľné. Zdôraznil, že pre hodnotenie či došlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka nemožno za rozhodujúce považovať subjektívne pocity a reakcie navrhovateľa. Dôkazná povinnosť na preukázanie, že neoprávneným zásahom odporcu došlo k trvalým následkom v podobe psychickej ujmy, na následky zásahu odporcu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré sú nereparovateľné, zaťažovala navrhovateľa, pričom mal za to, že navrhovateľ dôkaznú povinnosť neuniesol. Navrhovateľ nepreukázal existenciu psychickej ujmy či trvalých následkov na psychickom zdraví, nepredložil znalecký posudok o existencii trvalej psychickej ujmy. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil morálnu satisfakciu, a to že bol odporca za uvedený čin právoplatne odsúdený na 7 rokov väzenia, z ktorých si 5,5 roka odsedel a zvyšok trestu mu bol podmienečne odpustený. Poukázal tiež na skutočnosť, že súdom priznanú sumu nie je schopný nikdy splatiť, nakoľko je po návrate z väzenia nezamestnaný a na ulici.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Žiadal, aby odvolací súd zohľadnil priznanie viny odporcom na hlavnom pojednávaní. Tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní mal za zmätočné. Namietal odvolaciu námietku odporcu, že za rozhodujúce súd považoval len subjektívne pocity navrhovateľa, nakoľko bol odporca za spáchaný trestný čin odsúdený na výkon trestu odňatia slobody na 5,5 roka za ublíženie na zdraví a navrhovateľ má evidentné trvalé následky, s tým, že trest bol odporcovi vymeraný na základe záujmu spoločnosti chrániť seba a jednotlivcov pred osobami podobnými. V prejednávanej veci sa však jedná o náhradu škody v zmysle civilného práva. Namietal tiež skutočnosť, že odporca žije na ulici, nakoľko mu bol rozsudok súdu prvého stupňa riadne doručený a podal kvalifikovane znejúce odvolanie.
Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Obč. zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa voči odporcovi návrhom na začatie konania v zmysle jeho neskoršieho čiastočného späťvzatia (č.l. 99, 103) domáhal zaplatenia bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 139,-eur a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným činom odporcu- ublížením na zdraví vo výške 10.861,- eur. Odporca v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy dôsledne nezvážil všetky skutočnosti podstatné na určenie jej výšky, a to najmä z hľadiska existencie psychickej ujmy či trvalých následkov na psychickom zdraví.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ nemajetkovú ujmu odôvodnil nielen psychickou ujmou, ale aj fyzickou ujmou, spočívajúcou v zohyzdení tváre, ktoré mu bolo spôsobené trestným činom odporcu podľa § 155 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, ublížením na zdraví, nakoľko navrhovateľovi spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania. Zohyzdením, ako ťažkou ujmou na zdraví spôsobenou navrhovateľovi sa pritom podľa § 123 ods. 3 písm. f/ Trestného zákona rozumie každá viditeľná, nápadná, trvale zohyzďujúca zmena tela, ktorá mení vzhľad poraneného a vzbudzuje odpor a ošklivosť; odporca pritom trestný čin spáchal závažnejším spôsobom konania, kedy vnikol do obydlia navrhovateľa prekonaním prekážky. Súd prvého stupňa preto pri rozhodovaní o priznaní primeraného zadosťučinenia v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka titulom zásahu do sféry ochrany osobnosti, a to práva na ochranu zdravia správne postupoval, keď na účely rozhodovania o výške odškodnenia zohľadnil aj spôsobené fyzické následky. Podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka totiž súd pri rozhodovaní o výške priznanej ujmy prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne zohľadnil jednak závažnosť vzniknutej ujmy - a to zohyzdenie navrhovateľa, ako aj okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, kedy odporca vnikol, vlámal sa do obydlia navrhovateľa cez neuzamknuté balkónové dvere, v opitom stave, pričom osobu navrhovateľa predtým nepoznal a navrhovateľovi nožom alebo mačetou rozťal ľavú časť tváre a spôsobil trvalé zohyzdenie zmierniteľné len plastickými operáciami, ktoré navrhovateľovi spočiatku spôsobovalo tiež problémy pri jedení.
Odporca v podanom odvolaní namietal existenciu trvalej psychickej ujmy u navrhovateľa, ktorý psychickú ujmu odôvodňoval najmä nespavosťou, kedy sa strháva zo sna a kričí, na druhý deň sa prebúdza malátny a nevie sa poriadne sústrediť čo má sťažovať jeho každodenné uplatnenie. Odvolací súd v
predmetnej súvislosti zdôrazňuje značný časový odstup, ktorý uplynul od predmetného neoprávneného zásahu odporcu zo dňa 21.01.2006. I keď navrhovateľ podľa znaleckého posudku vykonaného v konaní pred súdom prvého stupňa (č.l. 79) nemá v súčasnosti posttraumatickú stresovú poruchu, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že predmetný znalecký posudok bol vykonaný dňa 06.03.2013, a teda takmer po siedmych rokoch od zásahu, čo má podľa odvolacieho súdu za následok vysporiadanie sa navrhovateľa so zažitým zásahom a doznenie následkov, pričom však nemožno zanedbať kvalifikované psychické nepohodlie, ktoré navrhovateľ zažíval bezprostredne po zásahu (nespavosť, obavy o vlastný život, stavy úzkosti) a ktoré žiadal aj odškodniť. Podľa názoru odvolacieho súdu tak navrhovateľovi nemôže byť na ťarchu, že o jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo rozhodované až po siedmych rokoch od neoprávneného zásahu, kedy očakávateľne plynutím času určitá trauma odznela.
V súvislosti so závermi znaleckého posudku vykonaného v konaní pred súdom prvého stupňa odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že podľa § 127 O. s. p. súd znaleckým posudkom nie je viazaný a tento hodnotí ako ktorýkoľvek iný dôkaz. Hodnoteniu nepodliehajú odborné znalecké závery z hľadiska ich správnosti, ale súd hodnotí len presvedčivosť posudku vo vzťahu k zadaniu, zásadám logického myslenia či súladu s ostatnými vykonaným dôkazmi. Odvolací súd pritom poukazuje tiež na vyjadrenie navrhovateľa k znaleckému posudku, ktorý spochybnil závery vykonaného znaleckého posudku, pričom mal za to, že ustanovená znalkyňa psychickú traumu navrhovateľa značne zľahčuje, i keď samotná znalkyňa v znaleckom posudku konštatuje stav ľahšej depresie, ako aj to, že poškodený trpel a občas aj trpí problémami ako opakujúce sa myšlienky na traumatickú udalosť a poruchy spánku s tým, že občasná nervozita, podráždenosť ako aj vyhýbanie sa miestu, kde sa udalosť stala spadajú do okruhu normálnych psychologických reakcií. I keď sa jedná o normálne psychologické reakcie a navrhovateľ netrpí ťažšou psychickou ujmou, je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ by žiadne psychologické reakcie nemal, ak by nedošlo neoprávnenému zásahu zo strany odporcu.
Súd prvého stupňa správne zohľadnil aj vyjadrenie samotného odporcu na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 30.09.2013, na ktorom odporca vypovedal, že si je vedomý svojho záväzku voči navrhovateľovi s tým, že „je to korektná suma“, pričom na svoju obranu ozrejmil len svoju nepriaznivú finančnú situáciu. Finančná situácia navrhovateľa však nemôže byť na ťarchu odškodnenia zásahu spôsobeného odporcovi.
Taktiež nemožno zohľadniť odvolaciu námietku odporcu o morálnej satsifakcii navrhovateľa vykonaním trestu odňatia slobody odporcom, nakoľko v predmetnom prípade boli splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O s. p., a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnila.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.