Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/69/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108217954 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108217954.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci navrhovateľov: 1. Š. J., F.. XX.XX.XXXX, T. T. XXXX, XXX XX R. P., zast. JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, Miletičova 23, 821 09 Bratislava, 2. L. Q., S. P., F.. XX.XX.XXXX, U. XX, XXX XX Q., proti odporcovi: EXPRESS FINANCE, s.r.o., Zámocká 30, 811 01 Bratislava, IČO: 35 775 165, zast. RASLEGAL, s.r.o., Františkánske nám. 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 855 561, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/100/2008-354 zo dňa 12.12.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/100/2008-354 zo dňa 12.12.2013 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom určil, že zmluva o úvere č. 9990039079 zo dňa 04.02.2005 uzatvorená medzi navrhovateľom v I. a II. rade a odporcom je neplatná a že zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 04.02.2005 uzatvorená medzi navrhovateľom v I a II. rade a odporcom, predmetom ktorej je zabezpečovací prevod práva k bytu číslo X R. H. X/X Z. H. H. XX,XX E., F.B. J. na X. H. T. C. J. Č. X, P. Ú.W. T., Z. T., Z. F., stojaci na pozemku parcela Č. XXX/X, zapísaný v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v F., J.R. P. F., na A. R. XXX, je neplatná. Odporcovi bola tiež uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 486,86 eur k rukám jeho právneho zástupcu. Navrhovateľovi v 2. rade súd náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 30.05.2008 navrhovatelia žiadali, aby určil, že záložné právo k bytu číslo X R. H. X/X, Z. H. H. XX,XX E., F.B. J. na X. H. T. C. Č. J. X, R. P. Ú. T., R. Z. T., Z. F., stojaci na pozemku parcela číslo XXX/X, zapísaný v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v F., J.R. P. F., na A. R. XXX, spolu s príslušenstvom a súčasťou bytu, nie je. Zároveň sa navrhovatelia domáhali určenia, že úverová zmluva zo dňa 04.02.2005 je neplatná v časti poplatku, úroku z omeškania, v časti bodu 9. 5, v časti bodu 10. 1, v časti bodu 8. 5. Svoj nárok odôvodnili tým, že dňa 04.02.2005 uzatvorili s odporcom Zmluvu o úvere č. 9990039079, na základe ktorej odporca poskytol navrhovateľom úver vo výške 100.000,- Sk. Na zabezpečenie záväzku uzatvorili Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na základe ktorej sa odporca stal vlastníkom nehnuteľnosti, a to bytu č. X, W. na A. Č.. XXX pre P..Ú.. T. - špecifikovaného vyššie. Na základe uvedenej úverovej zmluvy bol navrhovateľom poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk a tento sa dlžník zaviazal zaplatiť do 04.02.2010 spolu s dohodnutou odplatou vo výške 30.000,- Sk, poplatkom vo výške 20.000,- Sk a úrokmi vo výške 50.000,- Sk. Celková suma úveru spolu mala byť 180.000,- Sk, splatná v šesťdesiatich splátkach po 3000 Sk, ako je uvedené v úvodnej časti zmluvy a v bode 5. Pri splácaní sa navrhovatelia dostali do omeškania, a preto im odporca napočítal úroky z omeškania 33.064,50 Sk. Vzhľadom na omeškanie obdržali navrhovatelia výzvu, aby uhradili naraz zvyšok úveru 141.000,- Sk a úroky z omeškania 33.064,50 Sk k 11.01.2007, zmluvnú pokutu vo výške 132.631,- Sk. Na základe uvedeného navrhovatelia vyplatili 141.000,- Sk do 27.10.2006 a odporca im telefonicky prisľúbil prevod vlastníckych práv na nehnuteľnosti na navrhovateľov. Po obdržaní výzvy na zaplatenie navrhovatelia splatili zostávajúcu dlžnú čiastku a ďalej vykonávali mesačné splátky 3000,- Sk. Zánikom hlavného záväzku zaniká aj jeho zabezpečenie. Preto žiadajú o určenie, že prevod nehnuteľnosti nebol vykonaný v súlade so zmluvou o zabezpečovacom prevode práva a majú naliehavý právny záujem, aby dosiahli prevod vlastníckych práv k nehnuteľnosti z odporcu na navrhovateľov. Tieto závery platia pre prípad, že zmluva o úvere je platná. Navrhovatelia však žiadajú, aby súd posúdil zmluvu o úvere, či je vôbec platná. Obsahuje celý rad neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Zmluva o úvere je v zjavnom rozpore s dobrými mravmi. Najmä majú navrhovatelia za to, že neplatný je čl. 1. 2 zmluvy o úvere: v dobrej viere si navrhovatelia vzali úver vo výške 100.000,- Sk, avšak z uvedenej sumy hneď zaplatili 20.000,- Sk spolu s prvou splátkou vo výške 3000,- Sk. K dispozícii mali reálne 77.000,- Sk. Je absolútne neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo takýmto spôsobom strhnutých 20 % finančných prostriedkov zo sľúbeného úveru. Ďalej napádali neplatnosť bodu 8. 2 zmluvy o úvere: znovuposudzovanie schopnosti dlžníka platiť poplatok vo výške jednej mesačnej splátky je neprimerane vysoký poplatok vzhľadom na to, že úver bol zabezpečený prevodom vlastníckych práv k bytu. Navrhovatelia mali za neplatný aj bod 8. 5 zmluvy: výšku zmluvnej pokuty 100.000,- Sk, bod 8. 6 zmluvy: zmluvná pokuta vo výške 5 mesačných splátok za nepredloženie podkladov o majetkovej a ekonomickej situácií, bod 10. 2 zmluvy: úroky z omeškania, bod 11. 1 zmluvy: zmluvné ustanovenia o tom, že ustanovenia tejto zmluvy neodporujú dobrým mravom. Odporca vo svojom vyjadrení doručenom sudu dňa 29.01.2009 uviedol, že tvrdenia navrhovateľov o rozpore zmluvy o úvere s dobrými mravmi sú účelové, bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia, pričom poškodzujú dobré meno odporcu ako podnikateľa. Navrhovatelia uzavreli 04.02.2005 s odporcom zmluvu o úvere 9990039079, na základe ktorej odporca poskytol navrhovateľom úver vo výške 100.000,- Sk. Navrhovatelia sa zaviazali vrátiť odporcovi úver spolu s dojednanými úrokmi vo výške 50.000,- Sk a uhradiť odporcovi ako veriteľovi odplatu za správu zmluvy o úvere 30.000,- Sk, to všetko v priebehu piatich rokov v šesťdesiatich mesačných splátkach po 3000,- Sk. Navrhovatelia sa zaviazali zaplatiť aj poplatok za dojednanie úveru vo výške 20.000,- Sk. Na účely zabezpečenia úveru navrhovatelia vo forme notárskej zápisnice ako osoby povinné súhlasili s vykonateľnosťou záväzku podľa § 41 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov a § 274 písm. e) O.s.p. Ako zabezpečovací prostriedok si účastníci zvolili zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľov. Navrhovatelia uzavreli s odporcom zmluvu o úvere podľa ustanovení § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Každá zmluva sa posudzuje podľa právnej úpravy v čase jej vzniku, čo predstavuje princíp zákazu retroaktivity. Zmluva o úvere medzi navrhovateľmi a odporcom bola uzavretá 04.02.2005 a teda posúdenie, či zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou alebo nie, je možné iba vo vzťahu k právnym predpisom platným a účinným ku dňu podpisu zmluvy o úvere. Z ustanovení Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je výlučne: kúpna zmluva, zmluva o dielo, iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, zmluva podľa § 55, teda zmluva o práve užívať budovu alebo jej časť. Občiansky zákonník teda vymedzuje, ktoré zmluvy sa považujú za spotrebiteľské a na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Zmluva o úvere nespĺňa ani základný predpoklad spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka v podobe nemožnosti spotrebiteľa individuálne ovplyvniť obsah vopred pripravovaného návrhu na uzavretie zmluvy. Navrhovatelia mali jednoznačne možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy o úvere, ktorú uzatvárali. Zmluva o úvere nespĺňa charakteristický znak spotrebiteľských zmlúv a to, že zmluva o úvere sa neuzatvárala vo viacerých prípadoch, pretože bola vždy diferentná v závislosti od úverového prípadu a taktiež navrhovatelia ako dlžníci mohli a mali možnosť individuálne ovplyvniť obsah uzatváranej zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je zmluvou upravenou výlučne podľa Obchodného zákonníka a nevzťahujú sa naň ustanovenia upravujúce spotrebiteľské zmluvy ako ani žiadne iné ustanovenia, ktoré vstúpili do platnosti a účinnosti po jej uzatvorení. Z notárskej zápisnice vyplýva, že navrhovatelia poznali obsah svojich práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, nakoľko v bode III notárskej zápisnice vyhlásili, že súhlasia s tým, aby v prípade neuhradenia ktoréhokoľvek svojho záväzku uvedeného v bode II notárskej zápisnice riadne a včas, vyplývajúceho zo zmluvy o úvere bola táto notárska zápisnica vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. ako aj titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Zmluva o úvere neobsahuje podľa odporcu žiadne ustanovenie, ktoré by bolo možné považovať za ustanovenie v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovatelia poznali obsah svojich práv a povinností pri podpise zmluvy o úvere, čoho dôkazom je aj notárska zápisnica. Dohodnutá výška úrokovej miery je 10 % z istiny ročne, čo je na trhu s úvermi absolútne štandardná výška úrokovej miery zodpovedajúca úrokovej miere pri úveroch poskytovaných komerčnými bankami. Navrhovatelia pri podpise zmluvy o úvere poznali aj výšku zmluvných pokút, nebola im zatajená ich výška, svoju vedomosť o výške zmluvných pokút napokon aj vyhlásili v notárskej zápisnici. Veriteľ sa snaží pôsobiť na dlžníka, aby riadne splácal úver aj prostredníctvom zmluvnej pokuty za omeškanie so splátkami úveru. Navrhovatelia argumentujú, že po obdržaní výzvy na úhradu zo dňa 04.07.2006, ktorou boli dlžníci vyzvaní na zaplatenie sumy zodpovedajúcej nesplatenej časti úveru, úrokov a odplaty, okamžite splatili. Odporca skutočne vyzval navrhovateľov, aby uhradili sumu 141.000,- Sk do siedmych dní od jej doručenia, avšak navrhovatelia v uvedenej lehote nezaplatili sumu, na ktorú boli vyzvaní. Navrhovatelia sa nesprávne domnievajú, že úver bol zosplatnený podľa článku 9. 5 zmluvy o úvere, ale úver bol zosplatnený podľa článku 10. 1 zmluvy o úvere, a to z dôvodu omeškania s platením splátok na ich strane. Navrhovatelia pravidelne meškali s platením splátok. Navrhovatelia neuhradili splátky za mesiace máj 2006, jún 2006. Navrhovatelia tvrdia, že napriek tomu, že splnili rozväzovaciu podmienku, na liste vlastníctva stále figuruje odporca. Navrhovatelia ako dlžníci si podľa odporcu nikdy nesplnili rozväzovaciu podmienku podľa článku 8 zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože iba na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odporca eviduje voči navrhovateľom pohľadávku vo výške 33.184,- Sk. Uznesením zo dňa 14.01.2013 súd pripustil zmenu petitu tak, že znie: Súd určuje, že zmluva o úvere č. 9990039079 zo dňa 04.02.2005 je neplatná. Súd určuje, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 04.02.2005, ktorej predmetom je zabezpečovací prevod práva k bytu číslo X R. H. X/X Z. H. H. XX,XX E., F.B. J. na X. H. T. C. J. Č. X, P. Ú. T., Z. T., Z. F., stojaci na pozemku parcela číslo XXX/X, zapísaný v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu F., J.R. P. F. na A. XXX je neplatná. Súd v rozsudku poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k) a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, čl. 3 ods. 1 Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd uviedol, že podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť 01.04.2004 (teda pred uzavretím predmetnej zmluvy) spotrebiteľskou zmluvou je zmluva, ktorá spĺňa nasledovné pojmové znaky: ide o niektorý zo zmluvných typov uvedených v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť dodávateľom vopred pripravený návrh na uzavretie zmluvy. V odseku 1 cit. ustanovenia sú vypočítané jednotlivé typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník považuje za spotrebiteľské, ale patria sem aj iné typy odplatných zmlúv. Ust. § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 616/2004 Z.z. spotrebiteľské zmluvy vymedzuje ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka, iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Predmetná zmluva je teda na základe uvedeného zmluvou spotrebiteľskou. Súd poukázal na to, že pri komplexnom posudzovaní zmluvy zistil, že táto obsahuje neprijateľné dojednania, predovšetkým vo vysokých poplatkoch - 30.000,- Sk za správu Zmluvy, poplatok za dojednanie úveru vo výške 20.000,- Sk, a to pri poskytnutom úvere 100.000,- Sk. Okrem toho sú dojednané i vysoké úroky z omeškania (vo výške 50.000,- Sk za celú dohodnutú dobu splácania úveru). Pritom podľa § 4 ods. 1 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZSÚ) musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Naviac zmluva obsahovala i ďalšie dojednania - opäť v hrubom nepomere s akcentom na spotrebiteľa. Podľa názoru súdu zámer osnovateľa zmluvy uzavrieť ju výslovne podľa Obchodného zákonníka je vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť žiadne ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Práve naopak, takáto kvalifikácia má veriteľovi umožniť koncipovať zmluvu s celým radom ustanovení a sankcií porušujúcich hrubým spôsobom rovnováhu zmluvných strán a zakomponovať do zmluvy početné, zjavné neprimerané podmienky v neprospech spotrebiteľa. Súd zistil, že neobyčajne hrubým spôsobom je narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (článok 6), kde je nielen hypertrofia zabezpečovacích prostriedkov (zabezpečenie prevodom práva k nehnuteľnosti, blankozmenka, vyhlásenie dlžníka vo forme notárskej zápisnice - súhlas s vykonateľnosťou záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, zmluvná pokuta), ale ich koncipovanie je výlučne len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Veľká časť ustanovení v posudzovanej úverovej zmluve je podľa názoru súdu v rozpore s pravidlami dobrých mravov, v dôsledku čoho je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka predmetná úverová zmluva neplatná. Ide o absolútnu neplatnosť, ktorej sa môže dovolať ktokoľvek a kedykoľvek. Občiansky zákonník, ale ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú základný hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi alebo nie. Z týchto dôvodov je preto podľa súdu nepodstatné vyhlásenie účastníkov v čl. 11 zmluvy o primeranosti a súlade podstatných prvkov zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi. V prípade posudzovanej zmluvy je to však za použitia objektívnych kritérií úplne naopak. Všetky podstatné články zmluvy sú zamerané a formulované tak, aby sa ich prostredníctvom dosiahol na jednej strane sociálne nespravodlivý a spoločensky nežiaduci účel tým, že spotrebiteľ bude drastickým spôsobom zbavený majetku a na druhej strane, aby sa dosiahol rýchly a neprimeraný majetkový prospech, čo je nielen antihumánne a antisociálne, ale aj v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Podľa súdu treba tiež poznamenať, že ak by sa zmluva posudzovala i podľa ustanovení Obchodného zákonníka, musel by byť konštatovaný i rozpor so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodol, že úverová zmluva 9990039079 zo dňa 04.02.2005 je neplatná. Tak ako i ostatné inštitúty slúžiace k zabezpečeniu záväzku (záložné právo, ručenie), má i zabezpečovací prevod práva akcesorickú povahu. Akcesorický vzťah pristupuje k vzťahu hlavnému a je na hlavný vzťah existenčne naviazaný. Predpokladom existencie vzťahu akcesorického je existencia vzťahu hlavného, ako vzťahu určujúceho a akcesorický vzťah vždy sleduje osud vzťahu hlavného. Dôsledkom akcesority je zánik akcesorického vzťahu v prípade zániku hlavného vzťahu. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd preto určil aj zmluvu o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 04.02.2005 za neplatnú. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal odporca odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. b) a f) O.s.p. Uviedol, že Zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu spotrebiteľskú nielen z dôvodov uvedených v jeho predchádzajúcich vyjadreniach, ale ani v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZSÚ“), a to najmä s prihliadnutím na ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a) ZSÚ, zmysle ktorého sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Zároveň poukázal na čl. 4.1 Zmluvy o úvere, podľa ktorého dlžník sa zaväzuje použiť poskytnutý úver na kúpu, výstavbu, opravu alebo údržbu nehnuteľnosti uvedenej v čl. 6.1 písm. a) Zmluvy. Vzhľadom na uvedené odporcovi nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel prvostupňový súd k záveru, že Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou podľa ZSÚ. Odporca tiež poukázal na to, že súd prvého stupňa na str. 6 a 7 rozsudku cituje ustanovenia § 52, 53 a 54 Občianskeho zákonníka, avšak nie v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, čo je podľa názoru odporcu v rozpore s princípom zákazu retroaktivity. Prvostupňový súd svoj právny názor odôvodnil aj s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť 1.4.2004. Zároveň prvostupňový súd konštatoval, že v odseku 1 cit. ustanovenia sú exemplifikatívne vypočítané jednotlivé typy zmlúv, ktoré Občiansky zákonník považuje za spotrebiteľské, ale patria sem aj iné typy odplatných zmlúv. Z uvedeného ustanovenia však podľa odporcu jednoznačne vyplýva, že úmysel zákonodarcu nebol podriadiť všetky zmluvné vzťahy pod režim spotrebiteľských zmlúv, ale iba určitú skupinu týchto vzťahov, pričom zmluva o úvere uzavretá v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka medzi tieto, v čase jej uzavretia, jednoznačne nepatrila. Možnosť subsumovať pod režim spotrebiteľských zmlúv aj „iné typy odplatných zmlúv“ bola do Občianskeho zákonníka zakomponovaná až novelou Občianskeho zákonníka, ktorá však bola prijatá až po uzavretí predmetnej zmluvy o úvere, v dôsledku čoho záver prvostupňového súdu o tom, že pod režim spotrebiteľských zmlúv patria aj iné typy odplatných zmlúv, nakoľko v ustanovení § 52 ods. 1 ide len o exemplifikatívny výpočet, nie je možné podľa odporcu akceptovať. Odporcovi tiež nie je zrejmé, na základe akých úvah a vykonaných dôkazov dospel prvostupňový súd k záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou s poukazom na ust. § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere. Odporca uviedol, že predmetom dokazovania nebola ani jedna zo zákonom o ochrane spotrebiteľa predpísaných podmienok, t.j. skutočnosť, či išlo o zmluvu uzatváranú vo viacerých prípadoch, ako ani skutočnosť, či bolo obvyklé, že spotrebiteľ nemohol obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť. Tiež zdôraznil, že zmluvu o úvere nemožno v žiadnom prípade považovať za zmluvu typovú, nakoľko nejde o zmluvu, ktorá by bola vyhotovená vo forme formulára, ale je vždy výsledkom vzájomnej dohody zmluvných strán, vyjadrením ich zmluvnej voľnosti. Podľa odporcu zmluvu o úvere uzatvorenú v zmysle Obchodného zákonníka nemožno v žiadnom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, a teda na ňu nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka platné a účinné v čase jej uzatvorenia a z dôvodu zákazu retroaktivity ani ustanovenia Občianskeho zákonníka platné a účinné po jej uzavretí. Taktiež ju nemožno posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú ani v zmysle ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Odporca má za to, že záver prvostupňového súdu o tom, že úver sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 4 ods. 1 písm. g) ZSÚ, je vecne nesprávny. Opäť poukázal na ust. § 1 ods. 2 ZSÚ, zmysle ktorého sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Čo sa týka výšky namietaných poplatkov odporca je názoru, že ich v žiadnom prípade nemožno považovať za neprimerané, a to taktiež vzhľadom na skutočnosť, že obdobné poplatky sú účtované aj bankovými inštitúciami pôsobiacimi v Slovenskej republike v obdobných zmluvných vzťahoch. Odporca považuje za neprijateľnú argumentáciu súdu o hypertrofii zabezpečovacích prostriedkov. Je presvedčený, že využité zabezpečovacie prostriedky predstavujú štandardne využívané inštitúty upravené legislatívou. Podľa zásady zmluvnej voľnosti a zásady súkromného práva sú subjekty súkromného práva oprávnené vykonať všetko, čo zákon nezakazuje. Výber zabezpečovacích inštitútov podmieňovala rizikovosť úveru, ako aj možnosti navrhovateľov poskytnúť adekvátne zabezpečenie. Odporca má za to, že miera zabezpečenia jeho pohľadávky voči navrhovateľom je primeraná a iné spôsoby zabezpečenia pohľadávky by v prípade navrhovateľov neboli účinné, resp. ich navrhovatelia neboli schopní poskytnúť. Navyše, v tom čase žiadny právny predpis, ani v súvislosti so spotrebiteľmi, využitie niektorého z aplikovaných inštitútov neobmedzoval ani nezakazoval. Odporca tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1047/2003 z 20.4.2004, podľa ktorého ak veriteľ uzaviera zmluvu s dlžníkom, u ktorého nemožno odhadnúť mieru zmluvnej spoľahlivosti, ide z ekonomického hľadiska o väčšie riziko a za rozpor s dobrými mravmi nemožno považovať, ak záväzok je zabezpečený dôraznejšími sankciami pre prípad jeho nesplnenia. Odporca poukázal aj na to, že súd prvého stupňa dostatočne neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia zmluvy považuje za rozporné s dobrými mravmi, resp. na základe ktorých vykonaných dôkazov dospel k takémuto záveru, t.j. k záveru o neplatnosti Zmluvy o úvere en bloc, a teda svoje rozhodnutie relevantným spôsobom neodôvodnil. Súd sa nevysporiadal s argumentáciou o oddeliteľnosti neplatnej časti právneho úkonu v zmysle ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Odporca je názoru, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje iba na časť právneho úkonu, pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú ide oddeliť od jeho ostatného obsahu, bude neplatnou len táto časť právneho úkonu. Tomuto prístupu, ktorý zachováva ostatné časti zmluvy, je potrebné dať podľa zásady favor negotii prednosť. Neoddeliteľnosť neplatnej časti právneho úkonu (chápanú v zmysle obsahovej a nie reálnej neoddeliteľnosti) preukazuje podľa odporcu vždy ten, kto sa dovoláva neplatnosti právneho úkonu v celom rozsahu, t.j. navrhovatelia, čo však neurobili, a teda neuniesli dôkazné bremeno. Odporca má za to, že aj keby dospel súd k záveru, že niektoré ustanovenia Zmluvy o úvere z dôvodov uvedených navrhovateľmi sú neplatné, čo odporca nepripúšťa, nemôže to mať za následok neplatnosť celej Zmluvy o úvere. Podľa názoru odporcu tiež nemožno rozhodnúť o neplatnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, nakoľko má za to, že nie je možné určiť ani neplatnosť Zmluvy o úvere en bloc z už uvedených dôvodov. Odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietne a prizná odporcovi trovy konania. Navrhovateľ v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne a použil relevantné ustanovenia osobitných právnych predpisov (zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch), aplikáciou ktorých dospel k záveru, že v danom prípade sa jednalo o vzťah spotrebiteľský. Navrhovateľ v 1. rade citoval vo vyjadrení ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere, § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere, a uviedol, že skutočnosť, ktorú uvádza vo svojom odvolaní odporca a síce, že prvostupňový súd citoval vo svojom rozhodnutí Občiansky zákonník v znení účinnom k inému dátumu, ako bol dátum uzavretia Zmluvy o úvere, je z hľadiska posúdenia predmetného zmluvného vzťahu irelevantná, nakoľko citované zákonné ustanovenia poskytujú právnu ochranu spotrebiteľovi aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrel niektorú zo zmlúv uvedených v ust. § 52 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ v 1. rade tiež poukázal na to, že každý právny úkon, resp. zmluva sa posudzuje podľa svojho obsahu, ako aj podľa skutočností, za ktorých došlo k jej uzatvoreniu, pričom z označenia právneho úkonu ako úverovej zmluvy a uvedenia právneho predpisu, podľa ktorého bola uzatvorená, nemožno automaticky bez ďalšieho vyvodiť, že sa jedná o vzťah obchodný. Na druhej strane, označenie tejto zmluvy ako zmluvy o úvere nevylučuje, aby bola subsumovaná pod režim spotrebiteľských zmlúv. Prvostupňový súd podľa navrhovateľa v 1. rade rozhodol na základe právnych predpisov, ktorých ustanovenia boli platné a účinné v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, a preto nie je rozhodnutiu možné v žiadnom prípade vytýkať nedodržanie zásady zákazu retroaktivity. Pokiaľ ide o argument odporcu, že Zmluva o úvere bola vyjadrením zmluvnej voľnosti oboch strán a výsledkom vzájomnej dohody, navrhovateľ v 1. rade uviedol, že zo skutočnosti, že navrhovatelia podpísali Zmluvu o úvere nemožno automaticky vyvodzovať, že so všetkými jej podmienkami bezpodmienečne súhlasili. Podľa navrhovateľa v 1. rade v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že navrhovatelia nesúhlasili s viacerými ustanoveniami Zmluvy o úvere (najmä s ustanoveniami čl. 1 bod 1.2 Zmluvy o úvere), a teda mali k jej zneniu výhrady, avšak nemali možnosť aktívne ovplyvniť jej obsah a dosiahnuť jej zmenu. Skutočnosť, že nejde o tzv. formulárovú zmluvu, v žiadnom prípade neznamená, že navrhovatelia ako spotrebitelia mali možnosť reálne ovplyvniť jej obsah. Navrhovateľ v 1. rade poukázal aj na to, že v danom prípade možno jednoznačne hovoriť o hypertrofii zabezpečovacích prostriedkov, a to najmä s prihliadnutím na kumuláciu viacerých zabezpečovacích inštitútov v jednej zmluve. Značnú nerovnováhu v postavení zmluvných strán spôsobuje aj absencia zmluvných ustanovení týkajúcich sa odporcu ako veriteľa v prípade porušenia svojich povinností ako jednej zo zmluvných strán. Odporca je teda v oveľa výhodnejšom postavení. Navrhovateľ v 1. rade tiež uviedol s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu podpisu Zmluvy o úvere, že predmetná zmluva neobsahovala žiadny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, hoci v čase jej podpisu takýto údaj bol jednou z podstatných náležitostí. Navrhovateľ v 1. rade sa tiež domnieva, že v danom prípade nie je možné vzťahovať dôvod neplatnosti iba na časť právneho úkonu. Argument odporcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového súdu z dôvodu nevysporiadania sa s námietkou čiastočnej neplatnosti právneho úkonu podľa navrhovateľa v 1. rade neobstojí, a to z dôvodu, že prvostupňový súd jednoznačne z predložených dôkazov vyvodil záver, že Zmluva o úvere je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Ohľadom zmluvy o zabezpečovacom prevode práva navrhovateľ v 1. rade uviedol, že sa pridržiava všetkých doterajších vyjadrení a predložených dôkazov, a tiež dal do pozornosti, že uvedená zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ohodnotenej znaleckým posudkom na 490.000,- Sk, ktorá slúžila na zabezpečenie úveru vo výške 100.000,- Sk, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože na základe tejto zmluvy došlo k poskytnutiu krytia v hrubom nepomere so zabezpečovanou pohľadávkou. Navrhovateľka v 2. rade sa k odvolaniu nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 4.5.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu a s vyjadrením navrhovateľa v 1. rade k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia súdu prvého stupňa a za správny považuje aj právny názor o neplatnosti úverovej zmluvy v celom rozsahu pre rozpor s viacerými ustanoveniami zákona s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Odvolací súd si v tomto smere osvojuje závery, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k odvolacím dôvodom odporcu uvádza odvolací súd nasledovné: Súd prvého stupňa správne posúdil právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou podľa zák. o ochrane spotrebiteľa a zák. o spotrebiteľských úveroch účinných ku dňu podpísania zmluvy o úvere, rovnako správne aplikoval Smernicu Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Aplikácia ustanovenia § 52,53 a 54 Obč. zák. súdom prvého stupňa avšak nie v znení platobnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, na čo v odvolaní poukázal odporca, nemá vplyv na správne posúdenie predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej. Podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. účinného ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 52 ods. 2 Obč. zák., dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Obč. zák., spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 2 písm. a) zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch (platným a účinným v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere), je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo vorme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej forme. Podľa § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva o úvere zo dňa 4.2.2005 spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď odporca sa zaviazal ako dodávateľ poskytnúť navrhovateľom ako spotrebiteľom peňažné prostriedky - úver, ktoré sa navrhovatelia zaviazali vrátiť ako aj uhradiť celkové náklady spojené s poskytnutím predmetného spotrebiteľského úveru. Navrhovatelia vystupovali ako nepodnikajúce fyzické osoby, ktoré uzatvorili štandardnú zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia a navrhovatelia obsah tejto zmluvy nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť ani neovplyvnili. Navrhovatelia ako spotrebitelia boli slabšou stránkou zmluvného vzťahu. Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák.). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Obč. zák., má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obch. zák., je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa zákonných zásad hmotného práva zmluva sa neposudzuje podľa označenia, ale podľa obsahu a v danom prípade, aj keď účastníci označili zmluvu zo dňa 4.2.2005 ako Zmluvu o úvere, bolo preukázané, že došlo reálne po podpise zmluvy k poskytnutiu a odovzdaniu peňažných prostriedkov vo výške 77.000,- Sk, teda uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odporca v skutočnosti poskytol úver nižší ako uvedený v zmluve (100.000,- Sk), a to znížený o sumu 20.000,- Sk (poplatok) a prvú splátku vo výške 3.000,- Sk. Takéto úverovanie odporuje spotrebiteľskému právu, pretože sa poskytuje spotrebiteľovi úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých finančných prostriedkov. Článok 1.2 Zmluvy o započítaní poplatku a prvej splátky je teda neprijateľným zmluvným dojednaním. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že zmluva je v rozpore s dobrými mravmi a preto je absolútne neplatná podľa § 39 Obč. zák. Podľa § 39 Obč. zák., neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 41 Obč. zák., ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Predmetná zmluva vykazuje závažné vady, a to aj čo do podstatných náležitostí, aj čo do vedľajších ustanovení (bod 8.2, 8.5,, 8.6, 10.2, 11.1 Zmluvy). Odvolací súd so zreteľom na povahu právneho úkonu, obsah právneho úkonu, ktorý zakladá hrubú nerovnováhu práv a povinností v neprospech slabšieho spotrebiteľa a slabšiu pozíciu spotrebiteľa čo do vyjednávacej pozície, sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 39 Obč. zák. Pokiaľ sa týka Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k bytu, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vzhľadom k tomu, že ide o zmluvu, ktorá má akcesorickú povahu a zabezpečuje hlavný záväzok, vyslovením absolútnej neplatnosti Zmluvy o úvere č. 9990039079 zo dňa 4.2.2005 je absolútne neplatná aj Zmluva o zabezpečovaní záväzku prevodom práva zo dňa 4.2.2005, uzavretá podľa § 553 Obč. zák. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnili. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.