Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/519/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108227162 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108227162.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: A. G., N. XX, N., zast. splnomocneným zástupcom JUDr. Emíliou Tkáčovou, Starohradská 14, Bratislava, proti odporkyni: Z. G., A. X, N., zast. JUDr. Evou Borovskou, advokátkou so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, o zaplatenie 28.214,83 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. februára 2012, č. k. 11C 124/2008 - 148, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť odporkyni trovy konania vo výške 4.698,71 eur na účet právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania voči odporkyni domáhal zaplatenia sumy 28.214,83 eur (850.000,- Sk) s príslušenstvom, titulom nesplatenej pôžičky, ktorú mal navrhovateľ poskytnúť svojmu bratovi a manželovi odporkyne, M. G.F., zomrelému dňa 26. 5. 2008. Žalovaný nárok navrhovateľ po právnej stránke odôvodňoval existenciou bezpodielového spoluvlastníctva odporkyne a jej nebohého manžela. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že časť svedeckých výpovedí smerovala v prospech navrhovateľa a časť vyvracala skutočnosť, že by navrhovateľ mohol nebohému M. G.Ú. požičať žalovanú sumu peňazí, pričom pre absenciu priamych dôkazov, ktoré by nepochybne preukazovali požičanie peňazí (napr. zmluva o pôžičke, prevod peňazí cez banku, zriadenie záložného práva a pod.), bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať poskytnutie tvrdenej pôžičky. V prospech navrhovateľa vypovedali svedkovia N. V. M., ktorí však boli na veci zainteresovaní, nakoľko sami mali svojimi peniazmi prispieť na poskytnutie pôžičky. V tejto súvislosti označil súd prvého stupňa za zvláštne, že navrhovateľ a menovaní svedkovia si boli vedomí toho, že M. G. je drogovo závislý a je na čiastočnom invalidnom dôchodku, no aj napriek tomu mu peniaze vo výške 28.214,83 eur požičali, bez akéhokoľvek písomného potvrdenia prevzatia peňazí, či spísania akéhokoľvek zabezpečenia. Podľa súdu prvého stupňa bolo prinajmenšom neštandardné, aby niekto požičal tak veľkú sumu peňazí bez písomného potvrdenia osobe, ktorá je závislá na drogách a z toho titulu má mať dlžoby bez toho, aby si musel byť vedomý, že mu peniaze s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú vrátené (nehovoriac o tom, že splatnosť pôžičky pri tak vysokej sume peňazí a pri tak nízkom príjme dlžníka bola nastavená na 8 mesiacov). Dôveryhodnosť svedeckých výpovedí svedčiacich v prospech navrhovateľa znižovala skutočnosť, že obaja svedkovia pochádzajú z blízkych priateľských kruhov navrhovateľa, dokonca svedok N. je nevlastný syn navrhovateľa. Ani jeden z týchto svedkov však nevedel uviesť, na aký účel si M. G. mal peniaze od brata požičať, ani na čo boli použité, a to napriek tomu, že išlo o vysokú sumu peňazí a svedkovia mali byť aj osobne prítomní pri ich odovzdávaní (dokonca mali chvíľu byť aj v byte nebohého a s ním debatovať). Výpovede týchto svedkov a navrhovateľa sa rozchádzali aj v tom, že navrhovateľ tvrdil, že svedkovia mu peniaze dávali až v byte, kým svedkovia tvrdili, že sa tak stalo ešte pred tým, než išli do bytu M. G.. Nepotvrdenie predmetnej pôžičky v písomnej forme pritom všetci odôvodňovali tým, že sa tak urobiť malo, avšak bránila tomu plánovaná hospitalizácia navrhovateľa za účelom vykonania operačného zákroku. V tomto smere však súd poukázal na to, že k požičaniu peňazí malo dôjsť dňa 1. 5. 2008 a k hospitalizácii navrhovateľa až dňa 2. 6. 2008, t. j. navrhovateľ mal cca 1 mesiac na to, aby si dal pôžičku písomne potvrdiť, čo však neurobil. Z uvedeného súd prvého stupňa vyvodil, že prípadná hospitalizácia navrhovateľa nemohla mať v tomto smere vplyv na možnosť, resp. časovú nemožnosť pre získanie takéhoto potvrdenia. Rovnako tak, pokiaľ ide o smrť M. G., navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že sa o nej dozvedel až v nemocnici, avšak v tomto čase mal byť poručiteľ už cca 6 dní mŕtvy, a preto je nepochopiteľné, že si navrhovateľ plánoval dať pôžičku potvrdiť po návrate z nemocnice. Skutočnosti, že navrhovateľ si s najväčšou pravdepodobnosťou neplánoval údajnú pôžičku písomne potvrdiť nasvedčovali aj vyjadrenia navrhovateľa, ktorý uvádzal, že pôžičku si potvrdzovať nemusel, nakoľko išlo o jeho brata, t. j. najbližšiu rodinu, ktorej veril. Medzi skutočnosti najviac spochybňujúce hodnovernosť poskytnutia pôžičky súd prvého stupňa zaradil to, že pôžička mala byť splatná v decembri roku 2008, t. j. navrhovateľ mal nebohému poskytnúť sumu 28.214,83 eur na 8 mesiacov, aj napriek tomu, že nebohý mal výlučne príjem z čiastočného invalidného dôchodku a iné oficiálne príjmy nemal (iba ak z čiernych obchodov s elektronikou, príp. z predaja drog, ktoré skutočnosti však v konaní preukázané neboli a v praxi ich ani nie je možné preukázať, preto tieto tvrdenia môžu zostať len v teoretickej rovine). Na druhej strane navrhovateľ, ako uviedol peniaze nemal a preto si na pôžičku musel sám od svedkov požičať sumu cca 18.256,66 eur. Odkiaľ však mal zvyšných 9.958,18 eur však zostalo v konaní nezodpovedané. Dispozícia s takouto sumou nebola preukázaná ani výpismi z bankových účtov navrhovateľa. K navrhovateľom predloženým výpisom z účtov súd prvého stupňa uviedol, že výpis, podľa ktorého mal mať navrhovateľ na termínovanom účte sumu 36.812,14 eur je ešte z obdobia roku 2004 a aktuálnejší výpis navrhovateľ súdu prvého stupňa nepredložil. Súd prvého stupňa mal za to, že nakoľko si však navrhovateľ musel peniaze požičať, nemohol takouto sumou v roku 2008 disponovať. K predloženým výpisom z účtov spoločnosti N. Z..F..P.. súd prvého stupňa uviedol, že podľa nich menovaná spoločnosť disponovala v roku 2002 sumou 63.013,74 eur, avšak v roku 2003, t. j. 5 rokov pred údajnou pôžičkou, mala na účte nulový konečný stav. V tejto súvislosti súd prvého stupňa pripomenul, že navrhovateľ bol v tejto spoločnosti len spoločníkom a samotný výpis sa týka spoločnosti ako samostatného subjektu práva a preto nešlo o peniaze navrhovateľa, ale o peniaze spoločnosti. Z týchto skutočností, ako aj z vyjadrení navrhovateľa, podľa ktorých bol tento v roku 2007 zamestnaný v spoločnosti Z. Z. ako Z. - kár s priemerným mesačným zárobkom 398,33 eur s tým, že od novembra 2007 do roku 2010 bol práceneschopný, súd prvého stupňa vyvodil záver, že navrhovateľ v máji 2008 nedisponoval väčším množstvom peňazí, ani od roku 2007 si vzhľadom na pretrvávajúcu práceneschopnosť nemohol viac peňazí zarobiť, no aj napriek tomu sumu 18.256,66 eur, ktorú si mal požičať od svedkov, im už v októbri 2008 mal vrátiť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd prvého stupňa dôvodné pochybnosti o tom, že by skutočne zo strany navrhovateľa došlo k požičaniu tak vysokej sumy peňazí svojmu bratovi, ktorý žil z čiastočného invalidného dôchodku a pri splatnosti pôžičky 8 mesiacov, pričom k pôžičke malo dôjsť bez písomného potvrdenia či akejkoľvek zábezpeky a bez prítomnosti nezainteresovaných svedkov. Druhá skupina svedkov (hoci boli rovnako z okruhu známych a príbuzných) vo svojich výpovediach vylúčila existenciu pôžičky zo strany navrhovateľa pre nebohého M. G.. V tomto smere sa ako najdôveryhodnejšia súdu prvého stupňa javila výpoveď syna nebohého, M. G. ml., ktorý bol s nebohým pár dní pred smrťou a ktorý vylúčil, že by jeho otec akúkoľvek pôžičku potreboval, nakoľko cca pol roka pred smrťou disponoval úsporami vo výške cca 13.277,57 eur. Rovnako tento svedok viac menej potvrdil, že sa jeho otec s navrhovateľom už niekoľko rokov nestretával, pričom poznamenal, že ich vzťahy boli naštrbené. O neexistencii dobrých vzťahov medzi navrhovateľom a nebohým svedčili aj výpovede svedkýň Š. a G., ktoré vo svojich výpovediach potvrdili, že navrhovateľ sa s poručiteľom neznášali, pričom dôvodom mal byť záujem navrhovateľa pripraviť nebohého o byt na A. X., v ktorom navrhovateľ vyrastal. Aj z toho dôvodu obe svedkyne existenciu žalovanej pôžičky vylúčili. Uvedeným výpovediam nasvedčovalo aj čestné prehlásenie nebohého, v ktorom potvrdil že všetko zariadenie, vrátane elektroniky v byte na A. X., si mala zakúpiť sama odporkyňa počas ich manželstva za jej peniaze (tiež motorové vozidlo Š. T.). Nasvedčovala im aj darovacia listina, v ktorej nebohý daroval (aj keď neplatne) odporkyni svoj podiel bytu na A. X. Č.. X v Bratislave. O prípadnej existencii negatívnych vzťahov medzi navrhovateľom a nebohým (a tým aj potvrdeniu výpovedí svedkýň Š. a G.) svedčí aj list právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 9. 11. 2004 adresovaný M. G., v ktorom ho navrhovateľ „v záujme udržania dobrých vzťahov“ vyzýval na urovnanie tým, že by mal M. G.F. previesť svoj spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti parc. č. XXXX, XXXX, nachádzajúcej sa v kat. úz. N. - S., na navrhovateľa. Napokon hodnoverným listinným dôkazom preukazujúcim neexistenciu pôžičky bol aj samotný protokol o vrátení vecí po nebohom M. G. spísaný vyšetrovateľom OR PZ BA I zo dňa 2. 6. 2008, v ktorom sa nespomína vrátenie žiadnej väčšej sumy peňazí, ktorá by bola u nebohého po jeho smrti nájdená. Po vyhodnotení všetkých dôkazov, za použitia zásady voľného hodnotenia dôkazov, súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľovi sa nepodarilo relevantne súdu preukázať, že svojmu bratovi, nebohému M. G.F., dňa 1. 5. 2008 požičal peniaze vo výške 28.214,83 eur, hoci ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno. Práve naopak, podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ nebol schopný disponovať takýmto obnosom peňazí (sumou 9.958,18 eur) a už vôbec nemohol byť schopný ich vrátiť svedkom, tak ako uviedol vo svojej svedeckej výpovedi. Navrhovateľ svoje tvrdenia opieral výlučne o dvoch svedkov, ktorí však mali byť priamo zainteresovaní na tejto pôžičke, pričom išlo osoby, ktoré mali blízky vzťah k navrhovateľovi, čo znižovalo dôveryhodnosť ich výpovedí. Súd prvého stupňa bol názoru, že za takejto situácie bolo potrebné tvrdené skutočnosti (požičanie peňazí) preukázať aj iným hodnovernejším dôkazom, čo sa však navrhovateľovi nepodarilo. Ďalšie dôkazy, ktoré navrhovateľ navrhoval vykonať (predvolať psychiatričku M. G., priložiť vyšetrovací spis o úmrtí M. G.Z.) súd prvého stupňa ako nedôvodné zamietol, nakoľko by viedli len k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania, pričom by v nijakom smere nemohli ozrejmiť skutočnosť, či navrhovateľ skutočne nebohému peniaze požičal a k predmetu sporu boli irelevantné. V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že žalobný návrh by bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že povinnosť vrátiť pôžičku by odporkyni nebolo možné uložiť z titulu bezpodielového spoluvlastníctva, nakoľko požičaná suma peňazí nemala byť nikdy použitá na zadováženie veci patriacej do BSM, resp. nemala byť vynaložená na veci patriace do BSM, ale výlučne za účelom odstraňovania negatívnych dôsledkov drogovej závislosti nebohého. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal aj na konštantnú judikatúru NS SR, v zmysle ktorej: „ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napr. uzavrel vo vlastnom mene zmluvu o pôžičke, a ak takto získané peniaze boli použité na kúpu určitej veci, t. j. bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota, za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 Obč. zák. a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke platne uzavretá, do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na záväzok manžela, ktorý takto získal peniaze, ktoré je povinný vrátiť (či už ako plnenie zo zmluvy o pôžičke alebo ako neoprávnený majetkový prospech v prípade, ak zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá) a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, mu má byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva". Nakoľko v prejednávanej veci peniaze z údajnej pôžičky mali byť použité výlučne na osobnú potrebu nebohého (drogovú závislosť a prípadné dlhy z nej) a aj to v čase, kedy už odporkyňa s ním nežila a neviedli spoločnú domácnosť, pôžička teda neslúžila na nadobudnutie, príp. udržanie veci patriacej do BSM. Aj v prípade, ak by návrh smeroval voči odporkyni z titulu dedičských povinností, by však podľa súdu prvého stupňa bolo potrebné návrh zamietnuť a to s poukazom na zásadu spoluzodpovednosti dedičov za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo, vyjadrenú v ust. § 470 Obč. zák.. Z uznesenia o dedičstve totiž súd prvého stupňa zistil, že po nebohom M. G. dedili až štyria dedičia (okrem odporkyne aj jeho tri deti), ktorí dedičstvo neodmietli a každý nadobudol dedičstvo v určitom dedičskom podiele. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobným petitom a nie je jeho úlohou namiesto navrhovateľa prepočítavať, aký podiel z prípadného dlhu zo zmluvy o pôžičke (ak by k nej skutočne došlo) pripadá na toho - ktorého dediča a v prípade, ak je dedičov viac, títo zodpovedajú za dlhy spoločne v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo. Nejedná sa preto o solidárnu zodpovednosť a veriteľ nemôže žiadať, aby celý dlh uspokojil niektorý z dedičov, ale môže od neho žiadať, aby uspokojil iba tú pomernú časť, na ktorú je zo zákona povinný. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že aj v prípade preukázania existencie pôžičky, navrhovateľ nemohol žiadať zaplatenie celého dlhu výlučne od odporkyne ako jednej z dedičov, ale bol povinný presne vyčísliť výšku žalovaného dlhu pripadajúcu výlučne len na odporkyňu a túto žalovať. Uviedol, že v tomto smere nie je úlohou súdu nahrádzať povinnosť navrhovateľa, a to nielen z dôvodu, že by sa mohol pri výpočte pomýliť. Vzhľadom k tomu, že tak navrhovateľ neurobil, nemohol súd prvého stupňa ani z tohto dôvodu jeho návrhu vyhovieť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní plne úspešnej odporkyni priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 4.699,35 eur, a to za 11 úkonov právnej služby (8 x á 436,54 eur: prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie vo veci samej zo dňa 26. 11. 2008, účasť na pojednávaní dňa 24. 11. 2010, 9. 3. 2011, 25. 5. 2011, 3. 10. 2011, 9. 1. 2012, 27. 2. 2012, 3 x á 109,13 eur: účasť na pojednávaní dňa 1. 4. 2009, 27. 5. 2009, 14. 9. 2009), režijný paušál 2 x á 6,31 eur + 3 x á 6,95 eur + 1 x á 7,21 eur + 3 x á 7,41 eur + 2 x á 7,63 eur, DPH vo výške 779,58 eur, hotové výdavky - kópie dokladov zo súdneho spisu 21,25 eur. Vzhľadom na nesprávnosť výpočtu trov vyčíslené trovy konania prevyšujúce sumu 4.698,71 eur (t. j. 0,64 eur) pre nesprávnosť výpočtu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že pôžička môže byť v zmysle ust. § 657 Obč. zák. uzavretá aj ústne a konkludentným spôsobom. Uviedol, že o tom, že v danej veci k naplneniu pôžičky došlo tak ako je uvedené v žalobnom návrhu, svedčia svedecké výpovede veriteľov a súčasne svedkov N. a M., pričom na podporu preukázaných skutočností vypovedal aj svedok H., ktorý uviedol, že nebohý M. G. aj jeho požiadal krátko predtým o pôžičku peňazí, ale potom sa pri opätovnom stretnutí vyjadril, že pôžičku už vyriešil s navrhovateľom. Mal za to, že to, že nebohý nakladal s vyššími finančnými sumami dokazuje svedecká výpoveď M. G. ml., ktorý vypovedal, že mu otec ukazoval peniaze vo výške 13.277,57 eur. Výpovede odporkyne a svedkýň JUDr. Š. a p. G. o osobných vzťahoch s nebohým M. G. označil navrhovateľ za tendenčné a nepravdivé, uskutočnené za účelom poškodenia navrhovateľa. Poukázal tiež na to, že odporkyňa v období poskytnutia pôžičky a smrti M. G. nebývala aj s dcérou v spoločnej domácnosti a voči nebohému podala žiadosť o rozvod manželstva a návrh na predbežné opatrenie. Za nepravdivé tiež označil tvrdenie súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nedisponoval finančnými prostriedkami, ktoré sú predmetom žaloby a preto ich nemohol požičať. Uviedol, že z dôvodu, že pre „skrachovanie“ nebankového subjektu prišiel navrhovateľ o finančné úspory, nedôveroval už bankám a peniaze uschovával v trezore privátnej spoločnosti a za týmto účelom navrhol doplniť aj dokazovanie vo veci. V odvolaní súčasne namietal zaujatosť zákonného sudcu pre jeho vzťah k právnej zástupkyni odporkyne. Námietku zaujatosti odôvodnil príkladmo tým, že sudca vytýčil prvé pojednávanie vo veci tak, že právna zástupkyňa zastupovala súčasne aj v spore vytýčenom pred pojednávaním v tejto veci. Rovnako sudca, asistentka a právna zástupkyňa odporkyne pravidelne nápadne verejne komunikovali pred a po každom pojednávaní na chodbe súdu, bez zábran v pojednávacej miestnosti alebo boli videní v blízkosti budovy súdu, napr. v kaviarni Justícia na Námestí Martina Benku pri Okresnom súde Bratislava I. Uviedol tiež, že konajúci sudca sa už na prvom pojednávaní vyjadril, že vo veci môže už na druhom pojednávaní rozhodnúť. Nakoľko odvolanie navrhovateľa neobsahovalo všetky zákonom stanovené náležitosti, súd prvého stupňa navrhovateľa uznesením zo dňa 10. mája 2012, č. k. 11C 124/2008 - 162 vyzval, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia doplnil, čoho sa podaným odvolaním domáha (t. j. akého rozhodnutia odvolacieho súdu). V doplnení odvolania navrhovateľ uviedol, aby odvolací súd pre neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože súd prvého stupňa nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a pre nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým z vykonaných dôkazov dospel, vec verejne a ústne prejednal za vypočutia ďalších svedkov a vyhodnotenia ďalších navrhovateľom predložených dôkazov. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne a vychádzajúce z náležite zisteného skutkového stavu potvrdiť. Uviedla, že námietka zaujatosti zákonného sudcu nemôže byť predmetom odvolania, nakoľko sa netýka veci samej a navrhovateľ ju neuplatnil v lehote podľa § 15a O. s. p.. Súčasne právna zástupkyňa odporkyne v odvolaní označila odôvodnenie námietky zaujatosti za nepravdivé, keďže právna zástupkyňa nemala nikdy so zákonným sudcom osobné stretnutie ani v budove súdu, ani mimo nej. K odvolacím námietkam týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu uviedla, že v odvolacom konaní nie je možné vykonávať ďalšie dokazovanie, pričom navrhovateľ bol v priebehu konania opakovane súdom prvého stupňa vyzývaný tak isto ako odporkyňa, aby predkladali dôkazy, ktorými preukážu svoje tvrdenia a pojednávanie bolo viackrát práve z tohto dôvodu odročované. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 os. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých navrhovateľ v sporovom konaní neuniesol dôkazné bremeno a súdu relevantným a dôveryhodným spôsobom nepreukázal, že nebohému bratovi M. G. dňa 1. 5. 2008 požičal sumu 28.214,83 eur, ktorá mu mala byť vrátená do 31. 12. 2008. Zmluva o pôžičke, ktorou v zmysle ust. § 657 a § 658 Obč. zák. veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie zastupiteľné veci určené podľa druhu a dlžník sa po uplynutí dohodnutej doby zaväzuje vrátiť veriteľovi veci toho istého druhu, môže byť uzatvorená písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom. Nakoľko sa jedná o reálny kontrakt, a teda k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky, veriteľ musí v prípade pôžičky uzatvorenej v ústnej forme alebo konkludentným spôsobom spoľahlivo a hodnoverne preukázať, že dlžníkovi predmet pôžičky skutočne odovzdal. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že jediným dôkazom, ktorým navrhovateľ v predmetnej veci preukazoval požičanie žalovanej sumy nebohému manželovi odporkyne, boli výpovede svedkov M. V. N., ktoré aj vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a možnú neobjektívnosť výpovedí týchto svedkov, z dôvodu ich osobnej zainteresovanosti na poskytnutej pôžičke a blízkom vzťahu k navrhovateľovi, samy o sebe nie sú dostatočným dôkazom pre vyhovenie žalobnému návrhu. Na druhej strane existenciu pôžičky navrhovateľa nebohému manželovi odporkyne spochybňovali viaceré okolnosti prípadu: 1. finančná kredibilita navrhovateľa, ktorý mal z vlastných peňazí do pôžičky vložiť sumu 9.958,18 eur, aj napriek tomu, že v rozhodnom čase jeho jediným príjmom boli nemocenské dávky a ktorý súdu žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mohol disponovať takouto sumou peňazí; 2. dlhodobo zlý, resp. takmer žiadny vzťah navrhovateľa s nebohým bratom; 3. nepotvrdenie záväzku z pôžičky v písomnej forme za účasti vo veci nezainteresovaných svedkov, aj napriek tomu, že navrhovateľ mal vedomosť o drogovej závislosti dlžníka a o tom, že jeho jediným príjmom je čiastočný invalidný dôchodok, čo znižovalo návratnosť pôžičky v lehote 8 mesiacov od jej poskytnutia, o to viac ak nebola ničím zabezpečená. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že berúc na zreteľ skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, vyhodnotením nepriamych okolností dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach nebolo vo veci možné prijať vierohodný a presvedčivý záver o tom, že pôžička bola zo strany navrhovateľa v žalovanej výške poskytnutá. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní ovládanom princípom kontradiktórnosti a prejednacou zásadou sú to účastníci, ktorí rozhodujú o tom, ktoré skutočnosti a dôkazy predložia na zdôvodnenie a preukázanie svojich tvrdení. Účastníkov konania (nie súd) teda zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania tvrdených skutočností a od toho do akej miery si splnia túto povinnosť, je závislý aj ich úspech, resp. neúspech v konaní. K zamietnutým návrhom na doplnenie dokazovania predneseným navrhovateľom v konaní pred súdom prvého stupňa, sa odvolací súd prikláňa k názoru súdu prvého stupňa, že ani výsluch psychiatričky nebohého manžela odporkyne, ani vyšetrovací spis vo veci jeho úmrtia a jeho zdravotná dokumentácia nepredstavujú dôkazy, ktoré by mohli ozrejmiť skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu vo veci samej a viedli by len k zbytočnému a nehospodárnemu predlžovaniu konania. Iné dôkazy navrhovateľ, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania tvrdených skutočností), do vyhlásenia dokazovania za skončené nenavrhoval vykonať a preto vo veci neboli splnené ani podmienky pre navrhovateľom navrhované doplnenie dokazovania odvolacím súdom podľa § 213 ods. 4 O. s. p.. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, ktorý vykonaným dokazovaním ustálil, že právnym titulom pre uspokojenie žalovaného záväzku, v prípade preukázania jeho existencie, by mohol byť len prechod dlhu na dedičov poručiteľa (M. G.) a nie solidárny záväzok pozostalej manželky poručiteľa vyplývajúci z existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov G. v čase vzniku dlhu, nakoľko odporkyňa by bola v zmysle ust. § 145 ods. 2 Obč. zák. povinná splniť dlh z pôžičky len v prípade, ak by sa jednalo o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, resp. ak by za peniaze získané z údajnej pôžičky bola zakúpená vec patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143 Obč. zák.. Z výpovede samotného navrhovateľa však vyplynulo, že finančná pôžička bola M. G. poskytnutá v súvislosti s jeho drogovou závislosťou a dlhmi z nej pochádzajúcej, t. j. pre jeho osobnú potrebu a v čase, kedy nebohý s odporkyňou už dlhšiu dobu spoločne nebýval a nehospodáril. Nesprávna právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku by však podľa odvolacieho súdu nemohla sama o sebe viesť k zamietnutiu žaloby, tak ako uviedol súd prvého stupňa, nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou prezentovanou účastníkom konania a v prípade preukázania dlhu poručiteľa z ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke by prichádzala do úvahy zodpovednosť odporkyne ako dedičky určená podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudla, k celému dedičstvu (§ 470 ods. 2 Obč. zák.).V tomto smere neobstojí ani právny záver súdu prvého stupňa, ktorý z viazanosti žalobným návrhom usúdil, že nie je povinný prepočítavať veľkosť dedičských podielov a ich pomer vo vzťahu k celému dedičstvu. Práve naopak, v danom prípade z hmotnoprávnej úpravy ust. § 470 ods. 2 Obč. zák., vyplýva spôsob vyrovnania vzťahu medzi veriteľom poručiteľa a dedičom poručiteľa, a teda súd by nebol viazaný žalobným návrhom a navrhovateľovi by v zmysle uvedeného ustanovenia, aj napriek tomu, že si voči odporkyni ako jednej z dedičiek nesprávne uplatňoval dlh v celej výške, mohol priznať úhradu dlhu len vo výške zodpovedajúcej pomeru jej dedičského podielu k celému dedičstvu a vo zvyšku návrh zamietnuť. Pokiaľ by si preto navrhovateľ žalobným návrhom uplatňoval viac, ako by mu v zmysle ust. § 470 ods. 2 Obč. zák. mohlo voči jednej z dedičiek patriť, bolo by povinnosťou konajúceho súdu ustáliť v akej časti je jeho návrh dôvodný a vo zvyšku ho zamietnuť. Nakoľko však navrhovateľ nepreukázal existenciu dlhu poručiteľa, je nesprávnosť týchto parciálnych záverov vyslovených súdom prvého stupňa bezpredmetná. Námietkou zaujatosti obsiahnutou v podanom odvolaní sa odvolací súd podľa § 16 ods. 2 O. s. p. zaoberať nemohol, nakoľko z jej obsahu je zrejmé, že navrhovateľ zaujatosť vec prejednávajúceho sudcu odvodzoval jednak od jeho procesného postupu (vytýčenie prvého pojednávania vo veci v časovej nadväznosti na pojednávanie, ktorého sa tiež zúčastnila právna zástupkyňa odporkyne), ktorý je vylúčený z dôvodov zaujatosti sudcu a jednak po uplynutí lehoty na uplatnenie námietky zaujatosti (podľa § 15a ods. 2 O. s. p. na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol o dôvode zaujatosti dozvedieť). Vzhľadom na vyššie uvedené, kedy súd prvého stupňa z náležite zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové závery a tieto po právnej stránke správne posúdil, odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju nevyčíslila v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.