Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/267/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109202062 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1109202062.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: U.. Ľ. M., E.. XX.XX.XXXX, I. M.. A. K. XX/XX, XXX XX X., práv. zast. JUDr. Miloš Baranec, advokát, Majerská cesta 96, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, o zaplatenie 1.702,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 34Cb/76/2009-120 zo dňa 12.06.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 34Cb/76/2009-120 zo dňa 12.06.2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou zo dňa 12.01.2009, doručenou súdu dňa 21.01.2009, sa žalobca U.. Ľ. M. domáhal voči žalovanému Československá obchodná banka, a.s. zaplatenia sumy vo výške 1.702, 85 eur / 51.300,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne od 26.10.2007 až do zaplatenia a trovami konania, a to z titulu náhrady škody. Podstatou žaloby bolo, že žalobca je klientom žalovaného, u ktorého má vedený bežný účet č. XXXXX-XXXXXXXXX/XXXX. Dňa 12.07.2007 bola z uvedeného účtu zrealizovaná platba vo výške 5.383,31 eur / 162.177,60 Sk, v prospech príjemcu v Spolkovej republike Nemecko, ktorú žalobca do systému žalovaného nezadal - podľa jeho názoru sa jednalo o podvodnú platbu, zadanú neznámym páchateľom. Uvedenej platbe malo byť zabránené zo strany žalovaného, nakoľko pre obdobné platby mal žalobca prostredníctvom elektronického bankovníctva so žalovaným dohodnutý denný limit vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk. Žalobca na expozitúre Ružomberok reklamoval chybnú platbu zo dňa 12.07.2007 vo výške 5.383,31 eur /162.177,60 Sk a s tým spojený účtovaný poplatok vo výške 43,15 eur /1.300,- Sk za realizáciu tejto platby písomnou reklamáciou zo dňa 19.07.2007, ktorú vybavil žalovaný tak, že žalobcovi čiastočne nahradil škodu, a to vo výške 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk. Žalovaný žalobcovi neuhradil zvyšnú časť škody vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk, ako aj poplatok vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk. Žalovaný uvedenú platbu zrealizoval, aj keď táto vysoko presahovala výšku stanoveného denného limitu na prevodné príkazy zasielané prostredníctvom služieb elektronického bankovníctva (1.659,70 eur / 50.000,- Sk). Žalobca bol toho názoru, že žalovaný mal preveriť, z akého dôvodu bola táto nadlimitná platba zrealizovaná, a to s osobitným poukazom na tú skutočnosť, že krátko predtým zadaná požiadavka na zrealizovanie platby nad uvedený denný limit, ktorú zadal žalobca, bola zo strany systému automaticky odmietnutá. Žalobca mal za to, že stav, kedy systém žalovaného zrealizoval podvodnú platbu zadanú neznámym páchateľom, ktorý evidentne prenikol cez zabezpečenia systému elektronického bankovníctva žalovaného, a to v sume niekoľkonásobne prevyšujúcej stanovený denný limit, ešte k tomu do zahraničia, je možné hodnotiť ako zlyhanie žalovaného. Všetky zabezpečenia a osobitne aj denný limit pre prevodné príkazy, zasielané prostredníctvom elektronického bankovníctva sú stanovené na ochranu klientov, avšak tieto boli páchateľom prekonané a keďže žalovaný nerešpektoval ani stanovený denný limit, došlo k vzniku škody na strane žalobcu, a to v dôsledku konania žalovaného, t.j. nezabezpečením systému elektronického bankovníctva a nerešpektovaním hodnoty denného limitu pre platbu prostredníctvom elektronického bankovníctva. Na základe uvedených skutočností žalobca vyzval žalovaného výzvou zo dňa 08.10.2007 a žiadal žalovaného, aby v lehote najneskôr do 25.10.2007 nahradil žalobcovi škodu v celkovej sume 1.702,85 eur / 51.300,- Sk (podvodná platba vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk a realizačný poplatok vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk). Žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že si nie je vedomý, že by niekomu odtajnil autentifikačné údaje a autorizačné kódy, alebo že by vo vzťahu k týmto zanedbal primeranú ochranu. Podľa názoru žalobcu žalovaný porušil povinnosti uložené mu zákonom, a preto zodpovedá žalobcovi za vzniknutú škodu. Žalobca si taktiež uplatnil nárok na náhradu úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo žalovanej sumy v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v spojitosti s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 26.10.2007, t.j. od nasledujúceho dňa po vyjadrení odmietavého stanoviska žalovaného v jeho liste zo dňa 25.10.2007, až do zaplatenia. Súd vykonal dokazovanie a oboznámil sa s listinnými dokladmi: informatívnym výpisom z obchodného registra žalovaného, výpisom z účtu žalobcu zo dňa 30.09.2007, 31.07.2007, listom spoločnosti ISTROBANKA, a.s. zo dňa 28.09.2007, listom žalobcu zo dňa 08.10.2007 - predžalobná výzva spolu s podacím lístkom, listom spoločnosti ISTROBANKA, a.s. zo dňa 25.10.2007, listom žalobcu zo dňa 02.11.2007 - dodatočné vyjadrenie spolu s podacím lístkom, zmluvou o bežnom účte č. XXXXX- XXXXXXXXX zo dňa 31.08.2006, všeobecnými obchodnými podmienkami spoločnosti ISTROBANKA, a.s. účinnými ku dňu 10.06.2007, žiadosťou žalobcu o sprístupnenie služieb systému elektronického bankovníctva Internetbanking zo dňa 15.05.2007, žiadosťou žalobcu o generovanie TAN zoznamu zo dňa 14.05.2007, protokolom o odovzdaní služieb internetbanking zo dňa 14.05.2007, pravidlami spoločnosti ISTROBANKA, a.s. o bezpečnom používaní Internetbankingu, protokolom o prevzatí informácií o bezpečnostných rizikách služieb elektronického bankovníctva zo dňa 14.05.2007, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.02.2008 č. k. 24C/2/2008-32, obchodnými podmienkami pre poskytovanie služieb elektronického bankovníctva žalovaným účinnými dňa 01.01.2014, prednesmi právnych zástupcov žalobcu a žalovaného, ako aj ďalšími dôkazmi založenými v spise a zistil tento skutkový stav: Dňa 12.07.2007 bola z účtu žalobcu zrealizovaná platba vo výške 5.383,31 eur /162.177,60 Sk, v prospech príjemcu v Spolkovej republike Nemecko. Žalobca na expozitúre Ružomberok reklamoval danú platbu zo dňa 12.07.2007 a s tým spojený účtovaný poplatok vo výške 43,15 eur /1.300,- Sk za realizáciu tejto platby, písomnou reklamáciou zo dňa 19.07.2007, ktorú vybavil žalovaný tak, že žalobcovi čiastočne nahradil škodu, t.j. sumu prevyšujúcu denný limit, a to vo výške 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk. Žalovaný žalobcovi neuhradil zvyšnú časť škody vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk, ako aj poplatok vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk. Súd zistil zo zmluvy o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA, že bola uzatvorená podľa ust. § 708 až 715 Obchodného zákonníka dňa 31.08.2006 medzi zmluvnými stranami - žalobcom ako klientom a žalovaným ako bankou, pričom zmluvné strany sa dohodli, že záväzky zmluvných strán touto zmluvou neupravené sa riadia obchodnými podmienkami, ktoré sú prílohou tejto zmluvy a sú jej nedeliteľnou súčasťou. Súd zistil z článku 28 ods. 11 VOP platných v deň uskutočnenia predmetnej bankovej operácie, že žalobca (klient) zobral na vedomie, že žalovaný (banka) akceptuje a vykoná každú aktívnu operáciu prijatú prostredníctvom systému elektronického bankovníctva, ktorá je autorizovaná predpísaným spôsobom a spĺňa ostatné náležitosti definované vo VOP. Nakoľko predmetný prevodný príkaz na vykonanie cezhraničného prevodu zadaný v aplikácii elektronického bankovníctva obsahoval všetky náležitosti podľa § 12 ods. 6 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o platobnom styku") platnom v čase vykonania prevodu, ako aj všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení VOP, vrátane správnych kódov, ktoré slúžia na autentizáciu klienta voči banke a autorizáciu aktívnych operácií, žalovaný nemal žiadny dôvod nerealizovať v systéme elektronického bankovníctva žalovaného predmetný prevodný príkaz zadaný žalobcom. Súd zistil z článku 30 ods. 4 VOP platných v deň uskutočnenia predmetnej bankovej operácie, že rozsah a druh bankových činností služieb systému EB poskytovaných pre jednotlivé druhy bežného a vkladového účtu, časový harmonogram spracovávania aktívnych operácií a výšku denného limitu pre aktívne operácie v elektronickom bankovníctve stanovuje žalovaný (banka) a klientom oznamuje zverejnením výveskou umiestnenou v prevádzkových priestoroch pracoviska banky prístupných verejnosti a prostredníctvom vybraných elektronických komunikačných kanálov. Súd zistil z článku 29 ods. 7 VOP platných v deň uskutočnenia predmetnej bankovej operácie, že klient je povinný zabezpečiť utajenie a ochranu všetkých osobných údajov a zariadení, ktoré slúžia na autentizáciu klienta a autorizáciu správ aktívnych operácií tak, aby k nim nemala prístup iná osoba. Zanedbaním tejto povinnosti zo strany klienta banka nezodpovedá za škodu spôsobenú zverejnením, prezradením alebo porušením dôvernosti sprístupnených informácií alebo odoslaním neoprávnených správ aktívnych operácií. Súd posudzoval vec podľa ustanovení § 373, § 374 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, pričom mal za nesporné, že dňa 12.07.2007 bola z účtu žalobcu zrealizovaná platba vo výške 5 383,31 eur / 162.177,60 Sk, v prospech príjemcu v Spolkovej republike Nemecko a s tým spojený účtovaný poplatok vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk za realizáciu tejto platby. Žalobca u žalovaného písomne reklamoval dňa 19.07.2007 spornú bankovú operáciu zrealizovanú dňa 12.07.2007 vo výške 5.383,31 eur / 162.177,60 Sk, pričom žalovaný na základe reklamácie uhradil žalobcovi ako náhradu škody sumu prevyšujúcu denný limit 1.659,70 eur / 50.000,- Sk, a to sumu vo výške 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk. V konaní bola sporná žalovaným neuhradená zvyšná časť sumy bankovej operácie zrealizovanej dňa 12.07.2007, a to vo výške stanoveného denného limitu, t.j. sumy vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk a uhradený poplatok za zrealizovanú platbu vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk. Súd mal v konaní preukázané, že denné limity pre prevodné príkazy tuzemského a zahraničného platobného styku zasielané prostredníctvom služieb elektronického bankovníctva z bežných účtov sú stanovené v závislosti na druhu použitej autorizácie (článok 30 ods. 4 VOP). V danom prípade bol v čase platobnej operácie stanovený denný limit 1.659,70 eur / 50.000,- Sk. Súd skúmal predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi zmysle ust. § 373 Obchodného zákonníka (žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA podľa ust. § 708 až 715 Obchodného zákonníka dňa 31.08.2006), a to, či došlo zo strany žalovaného k porušeniu jeho povinnosti zo záväzkového vzťahu, či z tohto dôvodu vznikla žalobcovi škoda a či existovala príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. V konaní bolo preukázané, že žalovaný prijal dňa 12.07.2007 prevodný príkaz na vykonanie prevodu z účtu žalobcu, ktorý bol zadaný v platobnej aplikácii elektronického bankovníctva žalobcu a bol autorizovaný korektným autorizačným kódom z TAN zoznamu vydaného na tento účel žalobcovi. Predmetná banková operácia bola realizovaná z účtu žalobcu prostredníctvom SWIFTu dňa 13.07.2007 s valutou 16.07.2007 a suma vo výške 5 383,31 eur / 162.177,60 Sk a suma vo výške 43,15 eur / 1.300,- Sk ako dohodnutý poplatok za prevod boli v súlade s prevodným príkazom a príslušnými obchodnými podmienkami odpísané z účtu žalobcu a prevedené na účet prijímateľa. V konaní bolo preukázané, že predmetná banková operácia na vykonanie cezhraničného prevodu obsahovala všetky náležitosti podľa § 12 ods. 6 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov platnom v čase vykonania prevodu, ako aj všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení VOP, vrátane správnych kódov, ktoré slúžia na autentizáciu klienta voči banke a autorizáciu aktívnych operácií. Súd nemal v konaní preukázané, že platbu nezadával žalobca (klient), nakoľko banková operácia bola ním autorizovaná predpísaným spôsobom a žalovaný (banka) bol povinný zrealizovať každú zadanú platbu do výšky limitu podľa článku 28 ods. 11 VOP. Žalovaný (klient) bol povinný podľa článku 29 ods. 7 VOP platných v deň uskutočnenia predmetnej bankovej operácie, zabezpečiť utajenie a ochranu všetkých osobných údajov a zariadení, ktoré slúžia na autentizáciu klienta a autorizáciu správ aktívnych operácií tak, aby k nim nemala prístup iná osoba. Zanedbaním tejto povinnosti žalobcom (klientom), žalovaný (banka) nezodpovedá za škodu. Súd na základe vykonaného dokazovania nemal v konaní preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, v dôsledku ktorej bola žalobcovi spôsobená škoda, a aj keď žalovaný prekročil stanovený denný limit vo výške 1 659,70 eur / 50.000,- Sk, vrátil žalobcovi sumu prevyšujúcu denný limit vo výške 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk. V konaní taktiež nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody. V zmysle § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, t.j. povinnosť strpieť za porušenie povinnosti následky stanovené právnymi normami v rámci zodpovednostného právneho pomeru, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany. Z uvedeného vyplýva, že podľa cit. ust. zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik škody sa nevyžaduje zavinenie a predpokladmi jej vzniku sú porušenie povinnosti zo záväzku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti (kauzálny nexus). K nástupu zodpovednosti za škodu je nutné, aby boli splnené podmienky definované v § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, tzn. aby bola naplnená objektívna stránka deliktu. V danom prípade ide o obchodnoprávnu zodpovednosť za škodu, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa možno zbaviť preukázaním liberačného dôvodu v zmysle § 374 Obchodného zákonníka, t.j. ak existovala prekážka, ktorá nastala nezávisle na vôli škodcu, bránila mu v splnení jeho povinnosti a nebolo ju možné v dobe vzniku záväzkového vzťahu predvídať. Súd mal v konaní preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s VOP. Súd nevzal do úvahy argumenty žalobcu, že dojednania v článku 28 ods. 11 VOP a v článku 30 ods. 4 VOP sú neprijateľnými obchodnými podmienkami, nakoľko v článku 28 ods. 11 VOP sa jednalo o aktívnu operáciu zadanú žalobcom (nepreukázal opak) a v článku 30 ods. 4 VOP je upravený rozsah a druh bankových činností služieb systému EB poskytovaných pre jednotlivé druhy bežného a vkladového účtu, časový harmonogram spracovávania aktívnych operácií a spôsob oznámenia výšky denného limitu pre aktívne bankové operácie, pričom tieto dojednania zmluvných strán nevyvolávajú v neprospech spotrebiteľa (žalobcu) ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu, a nie sú neurčité a ani neprimerané voči nemu. Súd argumentoval, že žalobca v zmluve o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA v Čl. II. v bode 5. súhlasil s obsahom tejto zmluvy, s obchodnými podmienkami a s vykonávaním úkonov a činnosti banky podľa VOP. Kritériom, kedy ide o neprijateľnú podmienku, je určenie, či dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky umožňujú iba jednej zmluvnej strane jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, napr. požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby za to zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu alebo prikazujú spotrebiteľovi plniť všetky záväzky zo zmluvy, hoci dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli; vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory zo zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní a iné. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s "ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú sa považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch); za neprijateľnú podmienku sa považuje aj ustanovenie úverovej zmluvy, ktoré veriteľovi umožňuje inkasovať prvú splátku a poplatok už pri poskytnutí úveru (rozsudok Krajského súdu Prešov z 21. novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011). Právnym zhodnotením skutkových zistení nadobudnutých vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je voči žalovanému v celom rozsahu nedôvodná, keďže žalobca nepreukázal voči žalovanému právny základ ním uplatneného nároku na náhradu škody. Žalobca v konaní nepreukázal naplnenie uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, pretože v konaní nebolo preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť zo zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní mal plný úspech žalovaný voči žalobcovi. Nakoľko si žalovaný voči žalobcovi neuplatnil žiadne trovy konania, súd mu trovy konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe žalobcu vyhovel a zároveň, aby žalobcovi priznal náhradu odvolacích trov, ktoré budú v zákonnej lehote vyčíslené. Žalobca sa odvolával na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, ktorým zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.08.2012 č. k. 34Cb/76/2009-82 s tým, že podľa názoru žalobcu sa súd prvého stupňa nepridržiaval odporúčaní v predmetnom uznesení a aj v prípade duplicitnej úpravy sa odvolával na ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca namietal voči záveru súdu o tom, že prevodný príkaz na vykonanie prevodu z účtu v banke bol zadaný v platobnej aplikácii elektronického bankovníctva žalobcu a bol autorizovaný korektným autorizačným kódom z TAN zoznamu vydaného na tento účel žalobcovi, pretože sú to len prehlásenia protistrany, ktorá tieto tvrdenia počas celého trvania konania nijakým spôsobom nepreukázala. Preto považoval žalobca za nepochopiteľné stotožnenie sa súdu s týmito tvrdeniami. Uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 29.04.2014 požiadal súd, aby zaviazal protistranu preukázať el. dokumenty ako IP adresy, IP protokoly, potvrdenie od providera internetovej siete, prípadne iné dokumenty, ktoré by jednoznačne preukázali, odkiaľ a z akej IP adresy bola predmetná transakcia zadávaná. Zároveň dokumenty, na základe ktorých by bolo jasne preukázateľné, či naozaj bola predmetná transakcia zadávaná na prvýkrát, či bola autorizovaná a čo iné počas predmetného času zadania transakcie bolo uskutočnené z el. konta žalobcu na internetovej doméne žalovaného. To bolo dôvodom pre odročenie pojednávania. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný počas celého konania akýmkoľvek spôsobom nepreukázal, že platba prebehla v súlade so všetkými autorizačnými opatreniami stanovenými žalovaným a že platba bola zadaná na prvýkrát a či vôbec bola zadaná. Na pojednávaní dňa 12.06.2014 žalovaný uviedol, že dokumenty archivujú iba po určitý čas (5 rokov). Na základe toho nimi už nedisponujú a nemôžu ako dokázať, že platba bola autorizovaná. Žalovaný nevedel preukázať, či platba bola zadaná na prvýkrát a spĺňala náležitosti pre aktívne operácie v súlade s VOP, alebo či vôbec bola zadaná tak, ako protistrana celý čas tvrdila. Otázkou teda zostáva, prečo žalovaný nepredložil tieto dokumenty, z ktorých by bolo jasné, kto, odkiaľ a akým spôsobom prelomil zabezpečenie banky, už pri jednotlivých reklamáciách, ktoré boli učinené bezprostredne po podvodnej transakcii. Podľa názoru žalobcu tým, že sa súd bez žiadneho relevantného dôkazu stotožnil s názorom protistrany, že platba bola realizovaná a riadne autorizovaná, neúplne zistil skutkový stav a osvojil si stanovisko, ktoré bez žalobcom navrhovaného dokazovania nie je možné jednoznačne preukázať. Poukázal na to, že v praxi bankové inštitúcie charakterizujú pojem „denný limit“ pre bankové operácie zväčša ako maximálna výška finančných prostriedkov, ktoré môže klient použiť pri zadávaní pokynov z účtu, použitím bezpečnostného predmetu v priebehu jedného dňa. Z logického výkladu článku 30 ods. 4 VOP žalovaného vyplýva stanovenie denného limitu (12.07.2007 bol vo výške 50.000,- slovenských korún). Pri predmetnej transakcii je však zrejmé pochybenie žalovaného prijatím platby nad ustanovený denný limit. O pochybení svedčí aj fakt, že niekoľko dní pred zadaním spornej transakcie žalovaný odmietol žalobcovi uskutočniť transakciu, ktorá bola len minimálne nad denný limit s odôvodnením, že zamietnutý príkaz na úhradu nespĺňal náležitosti podľa čl. 30 ods. 4 VOP o dennom limite. Transakcia bola nezrealizovaná vzhľadom na to, že bola nadlimitná. Overenie týchto tvrdení by sa dalo opäť dokázať získaním el. protokolov k bežnému účtu klienta, o ktorých však žalovaný vyhlásil, že nimi už nedisponuje. Ďalej mal žalobca za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody. Nesprávne skutkové zistenie súdu žalobca odôvodnil tým, že keby žalovaný postupoval ako v predchádzajúcich prípadoch, tak by transakciu, ktorá bola viac ako trikrát nad povolený limit, v cudzej mene a príjemcovi do zahraničnej bankovej inštitúcie, neuskutočnil a zablokoval z dôvodu prekročenia povoleného denného limitu. V tom prípade by žalovaný v zmysle ust. § 30 ods. 4 VOP nezrealizoval transakciu v plnej výške. Preto je absolútne nepochopiteľná refundácia škody len v sume nad denný limit. Žalobcovi vznikla preukázateľne škoda tým, že mu podvodne zmizli prostriedky na účte vo výške 162.177,60 Sk a nie 112.177,60 Sk, ako to nesprávne tvrdil a čiastočnou refundáciou uznal žalovaný. V prípade správneho postupu žalovaného by tento neuskutočnil transakciu, pri ktorej doposiaľ nebola preukázaná správna autorizácia a ktorá bola nadlimitná. Preto žalobcovi nevznikla škoda len tá, z ktorej mu bola poskytnutá refundácia, ale z celej sumy, na základe čoho žalobca považoval za mylné predmetné tvrdenie súdu, že nebol preukázaný vznik škody zo strany žalobcu. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď neobstojí názor súdu, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť zo zmluvy. Uviedol, že žalovaný v predmetnom prípade nepostupoval podľa čl. 28 ods. 11 VOP, pričom žalovaný ani na vyzvanie súdu nijako nepreukázal, že predmetná transakcia bola autorizovaná predpísaným spôsobom a že spĺňala ostatné náležitosti definované vo VOP. Z čl. 30 ods. 4 VOP je zrejmé, že žalovaný v tomto prípade nepostupoval v súlade s čl. 29 ods. 11 VOP, nakoľko neboli splnené ostatné náležitosti definované vo VOP, a to výška denného limitu, autorizácia predpísaným spôsobom. Vzhľadom na uvedené je teda jednoznačne preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že VOP nie sú v súlade s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, preukazuje aj tvrdenie právneho zástupcu žalovaného: „Skutočnosť, že predmetný prevodný príkaz bol vystavený na sumu 4.800,- eur, teda 162.177,60 Sk, nemá vplyv na posúdenie veci, nakoľko zákon o platobnom styku ani VOP neukladali banke povinnosť ale len poskytovali oprávnenie prevodný príkaz nevykonať, pokiaľ tento prekračuje denný limit.“ Žalobca mal za to, že čl. 29 ods. 11 a čl. 30 ods. 4 VOP môžu pôsobiť nejasne a pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľne, a preto poukazoval na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vyššie uvedené tvrdenie žalovaného považoval žalobca za rozporné s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko VOP neobsahujú úpravu pre prípad, keď poruší povinnosť banka, žalobca bol toho názoru, že VOP nie sú v súlade ani s ust. § 53 ods. 4 písm. d) a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K odvolaniu žalobcu sa dňa 27.08.2014 vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa správne posúdil a zhodnotil skutkový a právny stav danej veci a na základe zistených skutočností dospel k správnemu záveru, s ktorým sa žalovaný stotožnil. Uviedol, že zmluvný vzťah medzi klientom a bankou bol vedený na základe dohodnutej zmluvy o bežnom účte uzavretej podľa ust. § 708 - 715 Obchodného zákonníka. Takto vymedzená zmluva o bežnom účte je absolútnym obchodom s tým, že v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka sa týmito ustanoveniami spravujú zmluvné vzťahy medzi účastníkmi bez ohľadu na povahu týchto účastníkov. Ustanovenia Obchodného zákonníka v zásade nie sú v rozpore so znením viacerých právnych predpisov platných v SR týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Žalovaný sa nedomnieval, že by aplikáciou predpisov obchodného práva na zmluvný vzťah malo dochádzať k neprimeraným zásahom do práva žalobcu ako spotrebiteľa. Aplikáciou Obchodného zákonníka neboli práva žalobcu popreté, naopak bol jasne daný rozsah zodpovednosti oboch zmluvných strán. K námietke žalobcu ohľadom nepodloženého tvrdenia žalovaného o riadnej autorizácii platobného príkazu v systéme elektronického bankovníctva žalovaný uviedol, že po dobu po spornej transakcii nik zo sporových strán ani súd nespochybnil tvrdenie žalovaného o riadnej autorizácii platobného príkazu a žalovaný nebol požiadaný o predloženie dôkazu o riadnej autorizácii platobného príkazu. Hlavným dôkazom o riadnej autorizácii je podľa názoru žalovaného samotná realizácia platobného príkazu, keďže podľa čl. 28 bod 11 vtedy platných VOP žalovaný akceptuje a vykoná každú operáciu prijatú prostredníctvom systému elektronického bankovníctva, ktorá je autorizovaná predpísaným spôsobom a spĺňa ostatné náležitosti definované vo VOP. V prípade, ak by autorizácia neprebehla korektne, samotný bankový informačný systém by nedokázal spracovať platobný príkaz a k jeho realizácii by nedošlo. Žalovaný opätovne uviedol, že platobný príkaz mohol zadať iba klient alebo osoba, ktorá poznala identifikačné údaje klienta. Žalovaný predložil ako dôkazy o riadnej autorizácii platobného príkazu archívne záznamy aktivity klienta (operačný log), pochádzajúce zo serveru elektronického bankovníctva ISTROBANKY, a.s. zo dňa 12.07.2007, preukazujúce postup zadávania vstupných údajov klienta. Žalovaný poukázal na to, že z trestného konania ČSV: ORP-134/JP-RK-2008 vedeného na podnet žalovaného, ale i z predmetného konania vyplynulo, že žalobca niekoľkokrát pripustil, že v bližšie neurčenom čase bezprostredne pred uskutočnením spornej transakcie zadal na internetovej stránke nie nepodobnej ISTROBANKY, a.s. (ako právneho predchodcu žalovaného) 10 číselných kódov. V rámci trestného konania orgány činné v trestnom konaní posudzovali konanie žalobcu ako obete tzv. phishingu, t.j. formy trestnej činnosti na internete, pri ktorej dôjde k vylákaniu identifikačných údajov o klientovi a jeho bankovom účte práve žiadosťou o ich opätovné zadanie na nepravej internetovej stránke prevádzkovateľa elektronického bankovníctva. Existencia phishingového útoku pritom môže znamenať výrazný liberačný dôvod pre posúdenie zodpovednosti žalovaného za škodu a súčasne preukázanie porušenia povinnosti žalobcu uchovať v tajnosti identifikačné údaje slúžiace na prístup do elektronického bankovníctva. Žalovaný tiež poukázal na to, že podľa záveru súdu sa konaní nepreukázalo, že spornú platbu nezadával žalobca, preto žalovaný postupoval v súlade s uzavretou zmluvou a VOP a korektne zadaný prevodný príkaz zrealizoval. Zároveň upozornil na to, že ani žalobca nepreukázal, že mu škoda, ktorej náhradu od žalovaného požaduje, skutočne vznikla, t.j. že odoslaním peňažných prostriedkov z jeho účtu skutočne utrpel peňažnú ujmu a že odpísaním peňažných prostriedkov z jeho účtu nedošlo k riadnej platbe medzi ním a jeho prípadným obchodným partnerom. Podľa názoru žalovaného tým, že jeho právny predchodca uhradil žalobcovi sumu prevyšujúcu výšku denného limitu, uznal možnú nejasnosť vo výklade definície pojmov používaných pri platobných operáciách. Súčasne tým, že došlo k náhrade tejto sumy však nie je možné tvrdiť, že žalovaný nahradil sumu, ktorá by mohla byť škodou a mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Náhradou tejto sumy nedošlo k priznaniu protiprávneho konania žalovaného, ale k prejavu dobrej vôle žalovaného voči žalobcovi, a to najmä z dôvodu prípadných rozporov a nepochopenia podmienok používania elektronického bankovníctva. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa skúmal predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi zmysle ust. § 373 Obchodného zákonníka, a to, či došlo zo strany žalovaného k porušeniu jeho povinnosti zo záväzkového vzťahu (žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA podľa ust. § 708 až 715 Obchodného zákonníka dňa 31.08.2006, v ktorej sa dohodli, že ich záväzky touto zmluvou neupravené sa riadia obchodnými podmienkami, ktoré sú prílohou zmluvy a sú jej nedeliteľnou súčasťou), či z tohto dôvodu vznikla žalobcovi škoda a či existovala príčinná súvislosť medzi porušením tejto povinnosti a vznikom škody. V konaní mal súd prvého stupňa za preukázané, že podľa článku 28 ods. 11 VOP platných v deň uskutočnenia spornej bankovej operácie, t.j. dňa 12.07.2007, bol žalovaný (banka) povinný zrealizovať každú aktívnu operáciu prijatú prostredníctvom systému elektronického bankovníctva do výšky denného limitu, ktorý podľa článku 30 ods. 4 VOP stanovuje žalovaný (banka) (dňa 12.07.2007 bol bankou stanovený limit 1.659,70 eur / 50.000,- Sk) a klientom oznamuje zverejnením výveskou umiestnenou v prevádzkových priestoroch pracoviska banky prístupných verejnosti a prostredníctvom vybraných elektronických komunikačných kanálov. Avšak pri spornej bankovej operácii na vykonanie cezhraničného prevodu zo dňa 12.07.2007 v sume 5.383,31 eur / 162.177,60 Sk s poplatkom 43,15 eur / 1.300,- Sk za prevod sa súd s otázkou stanoveného denného limitu a s tým spojeným oprávnením alebo povinnosťou žalovaného nevykonať prevodný príkaz, ktorý denný limit viacnásobne prekračuje, nijakým spôsobom nevysporiadal a len skonštatoval, že táto operácia obsahovala všetky náležitosti podľa § 12 ods. 6 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov platnom v čase vykonania prevodu, ako aj všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení VOP vrátane správnych kódov, ktoré slúžia na autentizáciu klienta voči banke a autorizáciu aktívnych operácií, z ktorého dôvodu žalovaný nemal žiadny dôvod tento prevodný príkaz v systéme elektronického bankovníctva nezrealizovať. Na základe uvedeného súd nemal za preukázané, že by žalovaný porušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, v dôsledku ktorej by bola žalobcovi spôsobená škoda, čo odôvodnil aj tým, že aj keď žalovaný prekročil stanovený denný limit vo výške 1.659,70 eur / 50.000,- Sk, žalobcovi následne vrátil sumu prevyšujúcu denný limit vo výške 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk. Na základe uvedeného súd nemal v konaní preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi prípadným porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody. V danej súvislosti mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa nepreskúmal všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné na vyslovenie záveru, či uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za náhradu škody sú v danom prípade splnené, a preto záver súdu o nesplnení týchto predpokladov považuje odvolací súd za predčasný. Na prijatie spoľahlivého záveru súdu o (ne)existencii uplatneného nároku žalobcu je totiž potrebné skúmať aj otázku, z čoho (z akého konkrétneho dokumentu vrátane interných aktov banky) žalovanému vyplývalo oprávnenie prevodný príkaz vykonať, pokiaľ tento prekračuje denný limit určený v zmysle čl. 30 ods. 4 VOP (resp. ho nevykonať nad stanovený denný limit), ako to sám žalovaný tvrdil napr. na č.l. 45 spisu, a zároveň či nejde o také pravidlo správania, ktoré je pre žalovaného záväzné v systéme elektronického bankovníctva. V tejto súvislosti je ďalej potrebné skúmať okolnosti súvisiace s prejavom vôle zmluvných strán pri zmluve o bežnom účte a poskytovaní MAXIKONTA, a to najmä prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, resp. následné správanie účastníkov právneho úkonu v zmysle ust. 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, treba odlíšiť od obchodných zvyklostí. Ide o akési "individuálne zvyklosti", ktoré sa medzi stranami ustálili pri ich obchodných vzťahoch a ktoré strany medzi sebou zachovávajú a nie sú písomne vyjadrené ani v zmluvách ani v iných dokumentoch. Takisto následné správanie strán je dôležitým interpretačným prostriedkom. Neraz môže práve toto správanie objasniť skutočný zámer strán pri vzniku zmluvy, pretože aj správanie, ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy, môže túto zmluvu, prípadne jej obsah spätne kvalifikovať, resp. určovať. V tejto súvislosti je potrebné preskúmať najmä správanie žalovaného spočívajúce v refundácii sumy 3.723,61 eur / 112.177,60 Sk prevyšujúcej denný limit žalobcovi, a to aj so zreteľom na protirečivé vysvetlenie potrebnosti tejto refundácie zo strany žalovaného (č.l. 94 spisu), ktorý tvrdil, že VOP mu neukladali povinnosť, ale len poskytovali oprávnenie prevodný príkaz vykonať, pokiaľ tento prekračuje denný limit (č.l. 45 spisu), pričom súd má v tomto kontexte skúmať najmä dôvody tohto následného správania žalovaného. Súd sa má v súvislosti s prípadným zavedením praxe medzi zmluvnými stranami ďalej vysporiadať s tvrdením žalobcu ohľadom automatického odmietnutia zrealizovania platby zo strany žalovaného nad uvedený denný limit, ktorú zadal žalobca krátko pred spornou transakciou (č.l. 1 spisu), pričom túto skutočnosť má súd skúmať a posudzovať aj vzhľadom na obsah dokumentu, z ktorého žalovaný podľa vyššie uvedeného odvodzuje svoje oprávnenie prevodný príkaz vykonať, pokiaľ tento prekračuje denný limit (prípadne pravidlo takého správania), a na ust. § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s ostatnými právnymi predpismi, ktoré v uvedených súvislostiach poskytujú spotrebiteľovi zvýšenú ochranu pri určovaní práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Takto získané zistenia má potom súd vyhodnotiť vo vzťahu k existencii predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu v prípade vykonania spornej bankovej operácie zo dňa 12.07.2007. Nakoľko sa súd prvého stupňa nedostatočne vysporiadal s uvedenými skutočnosťami, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.