Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/476/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109248154 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1109248154.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Residence 23, s.r.o., Bratislava, zastúpená Mgr. Martinom Hricom, Bratislava, Mickiewiczova 1, proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, P. O. Box 192, o náhradu škody 12.452.098,59 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 6. 2012 č.k. 15C 227/2009 - 289, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady škody vo výške 12.452.098,59 € s príslušenstvom, spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základe zákona č. 514/2003 Z.z. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania požiadala obchodná spoločnosť AXTON Residence II s.r.o. dňa 6. 7. 2006 Miestny úrad Bratislava - Ružinov o vydanie územného rozhodnutia pre stavbu viacpodlažného bytového komplexu „Axton Residence II“ na ul. Ivana Horvátha v Bratislave. Mestská časť Bratislava - Ružinov vydala dňa 31. 7. 2006 rozhodnutie pod č.: SÚ/2006/14869-2/Zar, ktorým bolo konanie vo veci návrhu na vydanie územného rozhodnutia prerušené a stavebný úrad vyzval stavebníka na predloženie listín, špecifikovaných v rozhodnutí, a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Dňa 21. 8. 2006 pod č.: MAG-06/22191/45722, MAG-0623758/49590 vydalo Hlavné mesto SR Bratislava záväzné stanovisko, ktorým nesúhlasilo s umiestnením predmetnej stavby. Záväzné nesúhlasné stanovisko bolo odôvodnené tým, že z hľadiska funkčného využitia územia vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov je územie definované pre funkciu viacpodlažná bytová zástavba s príslušnými doplňujúcimi a účelovo viazanými plochami stavieb a zariadení. V rámci daného územia je možné umiestniť pre bývanie maximálne 10 - 30 % podlažných plôch, týkajúcich sa nadstavieb nízkopodlažných objektov. V návrhu územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy je dotknuté územie určené pre funkciu občianska vybavenosť lokálneho významu, plochy určené predovšetkým pre umiestňovanie stavieb administratívy, verejnej správy, kultúry, zdravotníctva, cirkvi, sociálnej starostlivosti, verejného stravovania, obchodu a služieb, pre bývajúce obyvateľstvo v spádovom území. Ďalej sa v ňom uvádza, že podľa návrhu územného plánu je predmetné územie určené ako stabilizované. V rámci takto určených území je možné zvýšiť existujúce podlažné plochy v rámci bloku o maximálne 15 %. Hlavné mesto SR Bratislava preto nesúhlasilo s umiestnením predmetnej stavby, keď ďalšou bytovou výstavbou a s ňou súvisiacim nárastom automobilovej dopravy môže dôjsť k zhoršeniu štandardu bývania v predmetnej lokalite, nakoľko pozemky sa nachádzajú v jestvujúcom obytnom území. Jedná sa o lokalitu dlhodobo na zonálnej úrovni, určenú a slúžiacu pre potrebnú vybavenosť predmetného územia. Z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Ružinov z 12. 9. 2006 pod č.: SÚ/2006/14869-3/Zar-49 súd prvého stupňa zistil, že stavebný úrad územné konanie pre stavbu „Axton Residence II“ zastavil a súčasne nevyhovel žiadosti stavebníka o predĺženie lehoty na doplnenie podania. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 10. 2006. Zo záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislava zo dňa 6. 2. 2007 pod č.: MAG-06/37463/84214, MAG S ORM 6048/07-29023 prvostupňový súd zistil, že vo veci podnikateľského zámeru právneho predchodcu navrhovateľa - výstavby viacpodlažného bytového komplexu 155 bytov a nebytových priestorov vo vnútrobloku medzi ulicami Horváthova, Exnárova, Chlumeckého a Šándorova v Bratislave s názvom „Axton Residence II“ vyplýva, že vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov je dotknuté územie definované pre funkciu viacpodlažná bytová zástavba s príslušnými doplňujúcimi a účelovo viazanými plochami stavieb a zariadení, hlavné mesto SR Bratislava preto nesúhlasí s umiestnením stavby. V odôvodnení odporca argumentoval aj tým, že navrhovanou stavbou dochádza k identifikácii stabilizovaného obytného územia, pre ktoré nie je spracovaná územnoplánovacia dokumentácia na úrovni zóny, na podklade ktorej by bolo možné usmerňovať investičnú činnosť v území; je potrebné možnosti realizácie investičného zámeru overiť v kontexte širších urbanistických väzieb. Odporca zároveň opätovne upozornil stavebníka, že v spracovanom a prerokovanom návrhu územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy je dotknuté územie určené pre funkciu občianska vybavenosť lokálneho významu, plochy určené predovšetkým pre umiestňovanie stavieb administratívy, verejnej správy, kultúry, zdravotníctva, cirkvi, sociálnej starostlivosti, verejného stravovania, obchodu a služieb, pre bývajúce obyvateľstvo v spádovom území. V rámci tohto územia je možné umiestniť pre bývanie maximálne 10 - 30 % podlažných plôch, týkajúce sa nadstavieb nízkopodlažných objektov prevládajúcej funkcie. Predmetné územie je určené ako stabilizované. V rámci takto určených území je možné zvýšiť existujúce podlažné plochy v rámci bloku o maximálne 15 %. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., § 1 písm.b/, § 10 ods. 1, ods. 2 písm.b/, § 14 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ďalej o ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb., § 140b ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5. Prvostupňový súd dospel k záveru, že nesúhlasné záväzné stanoviská odporcu posudzovali investičný zámer navrhovateľa vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993, v znení neskorších zmien a doplnkov, účinného ku dňu vydaných nesúhlasných záväzných stanovísk, čím navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi titulom nesprávneho úradného postupu neuniesol dôkazné bremeno. Keďže všetky predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené kumulatívne a ak len jedna z nich nie je splnená, základ nároku nie je daný. To, či posúdenie investičného zámeru príslušnými odbornými útvarmi Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy bolo kompatibilné a správne podľa územného plánu mesta - aktualizácie hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov, nie je predmetom tohto konania. Dodal, že navrhovateľ nevyužil zákonnú možnosť podať námietky proti obsahu záväzných stanovísk, ktoré by stavebný úrad riešil podľa § 140b ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. a nepodal ani odvolanie proti rozhodnutiu stavebného úradu vo veci zastavenia územného konania, ktoré by stavebný úrad riešil podľa § 140b ods. 5 zák. č. 50/1976 Zb. , čím podľa prvostupňového súdu nevyužil všetky zákonné možnosti na odstránenie právnej neistoty, preto nemôže svoju nečinnosť hojiť žalobou o náhradu škody. Súd prvého stupňa tiež dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom odporcu pri výkone samosprávy ( vydaním nesúhlasných stanovísk ) a uplatnenou škodou, pretože k zastaveniu územného konania Mestskou časťou Bratislava - Ružinov z 12. 9. 2006 pod č. : SÚ/2006/14869-3/Zar-49 nedošlo z dôvodu nesúhlasného záväzného stanoviska odporcu, ale z dôvodu nepredloženia požadovaných dokladov navrhovateľom v stanovenej lehote. Súd prvého stupňa vyhodnotil názor navrhovateľa, že postupom odporcu na podklade nesprávneho výkladu ust. § 140b ods. 1 a nasl. zákona č. 50/1976 Zb. bol porušený princíp predvídateľnosti práva ako i princíp legitímneho očakávania, teda že v danej veci mal odporca reflektovať záväzné a platné regulatívy a normy a nie regulatívy a normy, ktoré mali nadobudnúť platnosť a účinnosť v budúcnosti, ako nedôvodný, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca záväzné stanoviská vydal na základe v tom čase platného územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, s dôrazom na skutočnosť, že navrhovateľ mal záujem realizovať investičný zámer v období, ktoré bolo prelomovým, kedy územný plán hlavného mesta SR Bratislavy bol už prekonaný, bol v štádiu návrhu nového územného plánu, ktorý bol pripravený na prerokovanie a schválenie a preto bolo o to viac potrebné, aby orgán územnej samosprávy zhodnotil zamýšľanú investičnú činnosť s ohľadom na skutkovú situáciu dotknutého územia, ktoré v tom čase už bolo stabilizované, teda v tom čase platný územný plán hlavného mesta SR Bratislavy v tejto zóne bol naplnený. Súd prvého stupňa dodal, že pred uvedenou realizáciou investičného zámeru si navrhovateľ mal preskúmať portfólio možnej realizácie investičnej činnosti na danom území priamo u odporcu na oddelení územnoplánovacej informácie, o čo podľa evidencie odporcu nepožiadal. Názor navrhovateľa s poukazom na čl. 20 Ústavy SR, že konaním odporcu došlo k zhoršeniu právnej pozície navrhovateľa ako vlastníka pozemkov na ktorých mal záujem realizovať predmetný investičný zámer tým, že bolo dotknuté jeho právo pozemky užívať s úmyslom zriadenia stavby , vyhodnotil prvostupňový súd ako účelový, nakoľko navrhovateľ si pred kúpou pozemkov s úmyslom investičnej výstavby mal preveriť možnosti výstavby na oddelení územnoplánovacej informácie odporcu, čo neurobil a preto teraz pre svoju neobozretnosť nemôže požadovať náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Nerealizovaním investičného zámeru pozemky svoju hodnotu nestrácajú, naopak vhodným investičným zámerom môžu byť ešte viac zhodnotené. Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v existencii nesprávneho úradného postupu ako i v nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, prvostupňový súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže si náhradu trov konania neuplatnil ( žiadne mu nevznikli ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ; jeho odvolanie smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 12.452.098,59 € s príslušenstvom, alebo aby rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať mu náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. v spojení s § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p. Navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa aplikoval na zistený skutkový stav o. i. aj ust. § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 písm.b/ zákona č. 514/2003 Z.z. pritom zabezpečovacie funkcie stavebného úradu obcou, rovnako ako pôsobnosť odporcu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku vyplýva z ust. § 4 ods. 1 písm.a/, písm.b/ zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku ( stavebný zákon ) a § 5 tohto zákona. Z uvedených ustanovení zákona č. 608/2003 Z.z. ako aj zákona č. 50/1976 Zb. vyplýva, že pôsobnosť odporcu na úseku územného plánovania a stavebného poriadku sa realizuje v rámci preneseného výkonu štátnej správy. To znamená, že pri úradnom postupe, z nesprávnosti ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, nebol odporca v pozícii samosprávy, ako sa mylne domnieval prvostupňový súd, ale jednalo sa o prenesený výkon štátnej správy. Vzhľadom na uvedené potom mala byť zodpovednosť odporcu posudzovaná nie podľa tretej časti zákona č. 514/2003 Z.z., ale podľa druhej časti tohto zákona. Z uvedeného plynie nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Navrhovateľ v odvolaní ďalej namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku, z ktorého nevyplýva, ako súd prvého stupňa vôbec dospel ku skutkovému zisteniu, že odporca posudzoval súlad investičného zámeru navrhovateľa podľa Aktualizácie územného plánu hl. mesta SR Bratislavy, rok 1993, v znení zmien a doplnkov. Vychádzajúc totiž z pôvodného územného plánu funkčné využitie územia, v ktorom chcel navrhovateľ uskutočniť svoj investičný zámer, bolo definované ako viacpodlažná bytová zástavba s príslušnými doplňujúcimi a účelovo viazanými plochami stavieb. Povedané inak, pôvodný územný plán, platný v dobe nadobudnutia pozemkov ako aj v dobe spracovania a prerokovávania investičného zámeru navrhovateľa s odporcom, umožňoval v danom území umiestňovať v území také stavby, akou bol aj investičný zámer navrhovateľa. Predmetná stavba a investičný zámer navrhovateľa tak bol plne v súlade s predmetným pôvodným územným plánom. Ak by teda odporca bol postupoval správne a zákonne, nemohol by vydať nesúhlasné stanovisko k investičnej činnosti tak, ako to urobil v prípade záväzného stanoviska zo dňa 21. 8. 2006 (MAG-06/22191/45722, MAG-06/23758/49590) a záväzného stanoviska zo dňa 6. 2. 2007 (MAG-06/37463/84214). V oboch citovaných nesúhlasných stanoviskách sa odporca odvolával na nový územný plán. V tom prípade potom buď posudzoval investičný zámer podľa v tom čase ešte neplatného a neúčinného územného plánu, alebo síce posudzoval investičný zámer navrhovateľa podľa pôvodného územného plánu, v ktorom prípade však nesúhlasné stanovisko odporcu nemá oporu v platnom územnom pláne a bolo tak vydané na základe nesprávneho úradného postupu, keďže odporca musel postupovať arbitrárne. Navrhovateľ argumentoval v odvolaní ústavou garantovanými princípmi priamosti, bezprostrednosti a ústnosti, rovnako tak princípom objektivity, z ktorých vyplývajú požiadavky na dokazovanie pred orgánmi verejnej moci. I správne konanie musí byť voči účastníkovi konania transparentné, aby mohol účinne obhajovať svoje práva a záujmy. Postupom správneho orgánu ( odporcu ) došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a ustanovení Správneho poriadku, ktorých dodržanie je z hľadiska dodržania zákonnosti správnych aktov a postupov správnych orgánov zásadné a kľúčové. Tieto vady preto zásadne majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia/postupu. Porušenie základných práv a slobôd podľa judikatúry Ústavného súdu SR zásadne vyžaduje nápravu, ktorú v danom prípade nemožno dosiahnuť inak, ako sankcionovaním nesprávneho postupu odporcu. Navrhovateľ tvrdil, že ak by aj bolo skutkové zistenie prvostupňového súdu o tom, že odporca aplikoval pri vydávaní záväzných stanovísk pôvodný ( v dobe vydávania stanovísk platný ) územný plán, opodstatnené, aj v takom prípade bol postup odporcu postihnutý vadou, nakoľko by vydanie záväzných stanovísk bolo výsledkom absolútne arbitrárneho a nekontrolovateľného postupu správneho orgánu. A práve takýto postup je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou každého základného práva alebo slobody, o ktorých sa koná. Navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. v spojení s § 205 ods. 1 písm.a/ O.s.p. v praxi Najvyššieho súdu SR sa vykryštalizoval právny názor, podľa ktorého „pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov....“ V prejednávanej veci bolo nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s otázkou, na podklade akých zistení a ako dospel k svojmu záveru; z odôvodnenia napadnutého rozsudku tieto skutočnosti nie sú identifikovateľné. Nesúhlasné záväzné stanoviská, na ktoré poukazoval súd i odporca, boli vydané ešte pred samotným začatím stavebného konania, v rámci prípravy dokumentov potrebných pre prerokovávanie žiadosti na vydanie stavebného povolenia. Navrhovateľ prerokovával a upravoval projektovú dokumentáciu takmer dva roky, úpravy zohľadňovali požiadavky odporcu, pričom v tomto období ( prepracovávania projektovej dokumentácie a „zbierania“ podkladov ) bol tento investičný zámer navrhovateľa plne v súlade s (vtedy) platným územným plánom. Všetky dotknuté orgány zaujali k investičnému zámeru navrhovateľa kladné stanovisko s výnimkou odporcu, ktorého hlavným dôvodom nesúhlasu bol pripravovaný a v tej dobe ešte neschválený nový územný plán. Voči záväzným stanoviskám odporcu nebolo možné podávať opravné prostriedky, ktorých nepodanie považoval súd za nevyužitie práva navrhovateľa. Tieto skutočnosti a tvrdenia boli navrhovateľom zdokladované v konaní pred súdom prvého stupňa, ten sa však s nimi nevysporiadal, pri svojom rozhodovaní a aj v odôvodnení napadnutého rozsudku zohľadnil len tvrdenie uvádzané odporcom. Keďže až po zosumarizovaní podkladov - čo trvalo takmer dva roky - mohol podať navrhovateľ návrh na vydanie stavebného povolenia a keďže medzičasom vstúpil do platnosti už nový územný plán, ktorý znemožnil uskutočniť investičný zámer navrhovateľa, nemalo podanie opravných prostriedkov význam. Podľa pôvodného územného plánu ( z roku 1993, v znení zmien - platného až do 1. 9. 2007 ), ktorý bol právnemu predchodcovi známy a bol i dôvodom, prečo právny predchodca navrhovateľa ako developer investoval a odkúpil pozemky, na ktorých mal byť investičný zámer - výstavba viacpodlažného bytového komplexu AXTON RESIDENCE II na ul. Ivana Horvátha v Bratislave - realizovaný, nebol žiaden reálny ani právny dôvod nesúhlasu s predmetným investičným zámerom. Nový územný plán zmenil podmienky výstavby v území tak, že bolo možné v rámci územia umiestniť bývanie max. 10 - 30 % podlažných plôch, týkajúcich sa nadstavieb nízkopodlažných objektov prevládajúcej funkcie a zvýšiť existujúce podlažné plochy v rámci bloku o max. 15 %, čo značne obmedzuje a mení investičný zámer navrhovateľa a v žiadnom prípade nemôže zabezpečiť čo i len minimálny zisk navrhovateľa ako developera. Podľa navrhovateľa protiprávnosť konania odporcu vyplýva z podkladov, tvrdení a vyjadrení navrhovateľa, z ktorých vyplýva jednoznačne porušenie platných právnych predpisov; škoda uplatňovaná navrhovateľom bola v konaní dostatočne vyčíslená predloženým znaleckým posudkom, pričom nie je možné sa stotožniť s tvrdením, že do výšky uplatňovanej škody nie je možné zahrnúť hodnotu pozemku, na ktorom mal byť zamýšľaný investičný zámer realizovaný. V dôsledku protiprávneho konania odporcu reálna hodnota predmetného pozemku klesla prakticky na nulu, stal sa nepredajný. Z doposiaľ uvádzanej argumentácie navrhovateľa je nepochybné aj naplnenie ďalšieho predpokladu vzniku škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom odporcu a vzniknutou škodou. Vzhľadom na protiprávnosť konania odporcu je nepochybné, že konanie orgánu verejnej moci v rozpore so zákonom možno posudzovať inak ako zavinené konania, nakoľko inou klasifikáciou takéhoto konania by došlo k popretiu zákonnosti a práv navrhovateľa. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom stanovisku poukazoval na to, že umiestňovanie stavieb a následne ich povoľovanie sa riadi ustanoveniami zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku ( stavebný zákon ). Investor, ktorý chce realizovať stavbu takého rozsahu, akou bol aj projekt AXTON RESIDENCE II, musí najprv získať v územnom konaní podľa § 32 a nasl. stavebného zákona územné rozhodnutie, v ktorom sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie ( § 39a cit. zák. ). Následne musí požiadať o vydanie stavebného povolenia, ktoré vydáva príslušný správny orgán ako výsledok stavebného konania vedeného podľa ust. § 58 a nasl. cit. zákona. V zmysle ustanovení zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislavy, je vykonávanie agendy stavebného úradu vyhradené mestskej časti ( §7a ods. 2 písm.i/ cit. zák. ). Územné rozhodnutie a stavebné povolenie vydáva starosta, ako príslušný výkonný orgán a správny orgán ( § 17 ods. 1 a ods. 3 cit. zákona ) mestskej časti, územne príslušnej podľa navrhovaného umiestnenia stavby. Navrhovateľ v odvolaní namieta skutočnosť, že súd pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia § 1 písm.b/, § 10 ods. 1 a ods. 2 písm.b/ zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa právneho názoru navrhovateľa mala byť zodpovednosť odporcu posudzovaná nie podľa tretej časti cit. zákona, v ktorej je upravená zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy, ale podľa druhej časti zákona. Svoj právny názor opiera navrhovateľ o ust. § 4 ods. 1 písm.a/, písm.b/ a § 5 zák. č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie. Odporca k uvedenej námietke navrhovateľa uviedol, že ust. § 4 ods. 1 zák. č. 608/2003 Z.z. sa k predmetnej právnej veci nevzťahuje, nakoľko upravuje pôsobnosť krajského stavebného úradu. V § 5 cit. zákona je obdobne ako v ust. § 117 stavebného zákona upravené, že obec na úseku stavebného poriadku vykonáva pôsobnosť stavebného úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Vykonávanie agendy stavebného úradu podľa § 7a ods. 2 písm.i/ zák. č. 377/1990 Zb. je vyhradené mestskej časti. Ustanovenia § 5 zákona č. 608/2003 Z.z. sa vzťahujú na konania vedené stavebným úradom, v ktorých ako príslušný správny orgán rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Tieto ustanovenia by boli aplikovateľné na priebeh územného konania v prípade, keby toto konanie nebolo zastavené hneď na jeho začiatku rozhodnutím Mestskej časti Bratislava - Ružinov č.j. SÚ/2006/14869-3/Zar-49 zo dňa 12. 9. 2006 z dôvodu neúplného podania žiadateľa o vydania územného rozhodnutia. Navrhovateľ sám v návrhu na začatie konania uvádza, že postup odporcu považuje za nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 14 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., v spojení s ust. § 10 ods. 1, ods. 2 písm.b/ zák. č. 514/2003 Z.z. Odporca ďalej vo svojom vyjadrení argumentoval tým, že podľa Aktualizácie územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení neskorších zmien a doplnkov, jednotlivé funkčné plochy obsahujú plochy, na ktorých sú umiestňované stavby podľa základnej funkcie ( napr. pri viacpodlažnej bytovej zástavbe sú to bytové domy ) a zároveň aj plochy, na ktorých sa umiestňujú doplňujúce a účelovo viazané stavby ( napr. pri viacpodlažnej bytovej zástavbe sú to stavby občianskej vybavenosti, zeleň a pod.). pôvodný územný plán mesta a nový územný plán mesta riešia z hľadiska funkčného využitia plôch dotknuté územie obdobne, rozdiel je len vo vyjadrení na jednotlivé funkčné plochy, nakoľko nový územný plán je spracovaný v podrobnejšej mierke 1 : 10.000. Navrhovateľ tiež opomenul, že územným plánovaním sa rieši aj priestorové usporiadanie a ďalšie územno-technické, urbanistické, architektonické a environmentálne požiadavky na projektovanie a uskutočňovanie stavieb. Predchodca navrhovateľa sa pokúšal vtesnať nový bytový komplex do založenej štruktúry zástavby. Odporca uviedol, že jediným príslušným subjektom, ktorý môže - a v r. 2006 mal - posúdiť návrh predmetnej stavby a rozhodnúť, či je možné danú stavbu umiestniť v dotknutom území, je stavebný úrad. Stavebný úrad však predmetnú stavbu neposudzoval, nakoľko predchodca navrhovateľa nepredložil v návrhu na územné konanie všetky potrebné doklady, a preto stavebný úrad konanie zastavil pre neúplnosť podania. Odporca trval na tom, že pri vydávaní záväzných stanovísk hl. mesta SR Bratislavy bola predmetná stavba posudzovaná podľa územného plánu, platného v čase ich vydania, čo potvrdzuje aj ich text. Zároveň obsahovali aj upozornenie na nový územný plán mesta, ktorý bol pripravený na schválenie. Predchodca navrhovateľa predložil žiadosť o vydanie záväzného stanoviska dňa 6. 7. 2006 a v ten istý deň bol predložený na rokovanie a schvaľovanie mestským zastupiteľstvom aj návrh nového územného plánu. V období mesiacov júl - august 2006 bol návrh nového územného plánu už v štádiu schvaľovania, tesne pred rozhodnutím, preto bolo povinnosťou mesta upozorniť stavebné úrady a investorov na riešenie dotknutého územia v novom územnom pláne. Hlavné mesto SR Bratislava má právo o.i. podávať záväzné stanoviská, pri vydávaní ktorých postupuje podľa ustanovení právnych predpisov upravujúcich obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie a vydávanie záväzných stanovísk k investičnej činnosti obcou. Hlavné mesto SR Bratislava vydáva záväzné stanoviská k investičnej činnosti v rámci originálnej samosprávnej činnosti na základe § 4 ods. 3 písm.d/ a písm.j/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Pri vydávaní záväzných stanovísk mesta nemá postavenie a právomoci správneho orgánu. Odporca je názoru, že § 140b stavebného zákona je procesným ustanovením, ktoré upravuje postup v konaniach podľa stavebného zákona ( napr. územné konanie ) vo vzťahu k záväzným stanoviskám dotknutých orgánov, ktoré boli ako podklady predložené v týchto konaniach, neupravuje však postup vydávania týchto stanovísk týmito orgánmi. Odporca zdôraznil, že predpokladom realizácie výstavby projektu AXTON Residence II bolo získanie príslušných rozhodnutí stavebného úradu; predchodca navrhovateľa žiadne z týchto konaní s predmetným investičným zámerom neabsolvoval. Je proti dobrým mravom, aby si navrhovateľ vymáhal škodu od dotknutého orgánu, ktorý vydáva len podklad pre rozhodovanie príslušného správneho orgánu. Navrhovateľ potreboval pre úspešnú realizáciu stavby okrem územného rozhodnutia aj právoplatné stavebné povolenie. Napriek tomu navrhovateľ ( jeho právny predchodca ) začal územné konanie s neúplným podaním, chýbalo mu viacero nevyhnutných podkladov. Vydávanie záväzných stanovísk ostatných dotknutých orgánov nebolo podmienené vydaním záväzného stanoviska mesta, že viacero stanovísk bolo vydaných až po zastavení územného konania. Stavebný úrad má možnosť vysporiadať sa v konaní s rôznymi aj protichodnými stanoviskami dotknutých orgánov, a to podľa príslušných ustanovení stavebného zákona. Odporca záverom dodal, že prvostupňový súd v priebehu konania umožnil navrhovateľovi vykonávať všetky práva priznané účastníkovi konania, vecou sa starostlivo zaoberal, na zistený skutkový stav správne aplikoval platné právne predpisy a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Bol to navrhovateľ, ktorý sa nezúčastnil na viacerých termínoch pojednávania, vytýčených vo veci prvostupňovým súdom. Na odvolacom pojednávaní doručil navrhovateľ do spisu svoje vyjadrenie vo veci v písomnej forme; trval na tom, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku uviedol, že záväzné stanoviská odporcu posudzovali investičnú činnosť vo vzťahu k aktualizácii územného plánu hlavného mesta SR Bratislavy, rok 1993 v znení zmien a doplnkov, účinného ku dňu vydaných nesúhlasných záväzných stanovísk. Pred súdom prvého stupňa sa malo viesť dokazovanie ohľadom obsahu zmeny územného plánu, ktorá bola vykonaná všeobecne záväzným nariadením č. 4/2007, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. 9. 2007, t.j. po vydaní dotknutých stanovísk. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že ako aktualizácia tak aj zmena územného plánu boli vykonávané ako dôkaz pred súdom prvého stupňa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nevyplývajú zistenia ako súd obsah vykonaných dôkazov územnoplánovacej dokumentácie jej aktualizácie a zmeny v čase hodnotil, ani aké zistenia z vykonaných dôkazov vyvodil, čím došlo k porušeniu zásady, že súd dôkazy hodnotí každý jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na nedostatočných skutkových dôvodoch a zisteniach, pre ktoré napadnutý rozsudok vecne neobstojí a bol vydaný predčasne. Prvostupňový súd aplikované predpisy nevykladal ústavne konformným spôsobom z hľadiska ochrany práv a záujmov navrhovateľa jednak ako investora budúcej stavby, účastníka trhu s nehnuteľnosťami a vlastníka pozemku, ktorý sa dostal do verejnoprávneho vzťahu s obcou, ako orgánom, ktorý má zákonom zverenú právomoc usmerňovať investičnú činnosť na území obce. Prvostupňový súd pri výklade ust. § 140b zák. č. 50/1976 Zb.( stavebný zákon ), ako aj ust. § 4 ods. 3 písm.d/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení nevychádzal zo základnej zásady uvedenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR vzťahujúcej sa na právneho predchodcu navrhovateľa, t.j. že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Obec ako dotknutý orgán zasiahla nesprávnym úradným postupom do investičnej činnosti právneho predchodcu navrhovateľa, a to tým, že odmietla vydanie súhlasu, kladného záväzného stanoviska k investičnej činnosti a bez relevantných dôvodov vytvorila prekážku v jeho investičnej činnosti. Obec sa pritom odvolávala na jednak nedostatok územného plánu zóny, čo samo osebe nie je dôvodom pre vydanie negatívneho stanoviska a tiež na skutočnosti vyplývajúce z pripravovanej ale neúčinnej územnoplánovacej dokumentácie. Obec však mohla svoje stanovisko oprieť len o konkrétne dôvody vyplývajúce z platnej a účinnej územnoplánovacej dokumentácie a všeobecne záväzných právnych aktov; iný postup odporuje zásade čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Zo strany obce došlo jej nesprávnym úradným postupom k obchádzaniu ust. stavebného zákona o stavebnej uzávere, cez iný inštitút, a to individuálne záväzné stanovisko k investičnej činnosti. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v relevantnom čase vydala obec v rovnakej lokalite kladné záväzné stanoviská k investičnej činnosti iných subjektov. Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že v konaní bolo preukázané, že stavebný úrad vyžadoval pre posúdenie žiadosti o vydanie územného rozhodnutia záväzné stanovisko odporcu k investičnej činnosti - vyplýva to z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Ružinov zo dňa 31. 7. 2006 o prerušení územného konania č. SÚ/2006/14869-2/Zar, t.j. takéto záväzné stanovisko bolo conditio sine qua non pre vydanie územného rozhodnutia. Preto neobstojí záver prvostupňového súdu o nedostatku príčinnej súvislosti. Neobstojí ani právny záver prvostupňového súdu o nevyužití opravného prostriedku voči záväznému stanovisku podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona. Záväzné stanovisko nemá povahu rozhodnutia, ale ide o úkon dotknutého orgánu; nie je teda proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok. Zmenu záväzného stanoviska postupom podľa § 140b ods. 4 stavebného zákona možno žiadať len, ak sú splnené podmienky hypotézy tejto právnej normy. Týmito podmienkami sú dva alternatívne vymedzené prípady, a to a/ ak je stavebným úradom zistený rozpor medzi dotknutými orgánmi, ktorý sa prejaví v ich záväzných stanoviskách, t.j. nie len prostý rozpor záväzného stanoviska s názorom žiadateľa o vydanie stanoviska ( pôjde o prípady, kedy dotknuté orgány vydajú záväzné stanoviská so vzájomne rozpornými podmienkami pre umiestnenie stavby ), alebo b/ v prípade, ak účastníkom konania už začala plynúť lehota na podanie námietok voči vedeniu územného konania, pričom námietky voči záväznému stanovisku môže podať účastník len v rámci námietok voči vedeniu územného konania. Územné konanie sa v tomto štádiu nenachádzalo, lebo správny orgán účastníkov na podanie námietok nevyzval. O žiadny z alternatívne uvedených prípadov v prejednávanej veci nejde a preto túto právnu nemožno aplikovať. Rovnako tak nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti právnym predchodcom navrhovateľa, tým, že nepodal riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o zastavení územného konania. V takomto odvolaní účastník nemôže namietať proti obsahu záväzných stanovísk; takúto možnosť má účastník až v štádiu konania, kedy je možné podávať námietky voči územnému konaniu, ktoré sú osobitným prostriedkom ochrany práv účastníka územného konania; tieto dva procesné inštitúty nemožno navzájom zamieňať. Záver súdu o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti nevyužitím možnosti opravného prostriedku tak neobstojí, pre nedostatok oprávnenia účastníka na podanie prostriedku nápravy a pre nedostatok podmienok prípustnosti takéhoto prostriedku nápravy. Navrhovateľ nesúhlasil ani so záverom prvostupňového súdu, že pri určovaní výšky škody nemožno vychádzať z hodnoty pozemkov. Nesprávnym postupom obce došlo nielen k zásahu do záujmov právneho predchodcu navrhovateľa ako investora budúcej stavby ale aj do záujmov toho istého subjektu ako vlastníka pozemku, ktorý má záujem na využití pozemku na legitímny hospodársky účel. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. , na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ), na ktorom zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 129 ods. 1 v spojení s § 213 ods. 3 O.s.p., a to záväzného stanoviska Hlavného mesta SR Bratislavy z 21. 8. 2006 a 6. 2. 2007, ako aj spisu Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Ružinov č.: SÚ/2006/14869. Odvolací súd zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď návrh navrhovateľa zamietol. Návrh navrhovateľa však bolo potrebné zamietnuť čiastočne z iných právnych dôvodov. Prvostupňový súd sa podľa názoru odvolacieho súdu predovšetkým nesprávne vysporiadal s otázkou vecnej pasívnej legitimácie v konaní žalovaného odporcu. Podľa § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. územná samospráva zodpovedá za škodu podľa odseku 1, ktorá bola spôsobená a) nezákonným rozhodnutím alebo b) nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa vyvodzoval vecnú pasívnu legitimáciu v konaní žalovaného odporcu z ust. § 1 písm.b/ § 10 ods. 1, 2 písm.b/ zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. ako keby v danej veci mala byť navrhovateľovi ním tvrdená škoda spôsobená pri výkone samosprávy. Nevzal však do úvahy skutočnosť, že v prejednávanej veci navrhovateľ uplatňuje náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom v rámci územného konania, t.j. v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Z uvedeného dôvodu nebolo možné posudzovať zodpovednosť za údajnú škodu spôsobenú navrhovateľovi podľa ustanovení tretej časti zákona č. 514/2003 Z.z. , t.j. nebolo možné ju posudzovať podľa § 10 až § 14 zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa § 117 ods. 1 zák. č. 50/1979 Zb. ( stavebný zákon ), stavebným úradom je obec. Pôsobnosť stavebného úradu je preneseným výkonom štátnej správy. Podobne v zmysle ust. § 1 ods. 1 zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie, štátnu správu na úsekoch územného plánovania, stavebného poriadku a bývania vykonávajú a) Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, c) obec v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi, pričom týmto osobitným predpisom je stavebný zákon ( zákon č. 50/1976 Zb., § 117 ). Podľa § 5 zákona č. 608/2003 Z.z. obec v rámci preneseného výkonu štátnej správy a) na úseku stavebného poriadku 1.vykonáva pôsobnosť stavebného úradu, 2.zabezpečuje štátny stavebný dohľad. Nakoľko škoda podľa navrhovateľa mu bola spôsobená pri výkone štátnej správy, ktorej výkon bol prenesený na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu ( a to podľa zákona č. 608/2003 Z.z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie ), mal návrh navrhovateľa týkajúci sa nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. smerovať voči štátu, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, pretože podľa § 4 ods. 1 písm.c/ zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti toho ministerstva alebo toho ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. Podľa § 8 ods. 1 písm. j/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je potom týmto ústredným orgánom štátnej správy pre stavebný poriadok a územné plánovanie okrem ekologických aspektov Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Odvolací súd teda berúc do úvahy, že predmetom konania je nárok na náhradu škody, ktorý mal byť spôsobený nesprávnym úradným postupom v rámci konania o vydanie územného rozhodnutia, t.j. v rámci výkonu štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu ( t.j. nejde o výkon samosprávy ), dospel k záveru, že vecne pasívne legitimovaným v spore nemôže byť orgán územnej samosprávy, ale štát, zastúpený príslušným ministerstvom, v danom prípade Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného odporcu bol potom dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľa bez ďalšieho. Bez ohľadu na to, však odvolací súd považuje za potrebné dodať, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť ani z dôvodu, že vydanie vyššie označených nesúhlasných záväzných stanovísk Hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 21. 8. 2006 (MAG-06/22191/45722, MAG-06/23758/49590) a zo dňa 6. 2. 2007 (MAG-06/37463/84214) nepredstavuje nesprávny úradný postup Hlavného mesta SR Bratislavy v zmysle cit. ust. § 3 ods. 1 písm.d/ zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Spomínané nesúhlasné záväzné stanoviská Hlavného mesta SR Bratislavy tvorili súčasť zhromažďovania podkladov pre vydanie územného rozhodnutia. Judikatúra už ustálila, že „vady konania pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie, ak tieto vady mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia, samé osebe nezakladajú zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zaobstaranie podkladov potrebných pre rozhodnutie štátneho orgánu v správnom konaní resp. ich hodnotenie a právne posúdenie, je činnosťou priamo smerujúcou k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť zvažované jedine z hľadiska zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie ( porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19. 9. 2002, sp. zn. 25 Cdo 2244/2000 ). T.j. zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani vtedy, ak by tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Keďže spomínané záväzné stanoviská odporcu tvorili súčasť viacerých podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci návrhu ( právneho predchodcu ) navrhovateľa na vydanie územného rozhodnutia, prípadné pochybenie v jeho postupe by mohlo byť zvažované z hľadiska zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie ( v prejednávanej právnej veci však nedošlo ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia, keďže konanie skončilo jeho zastavením; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 10. 2006 ). Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu ( bez ohľadu na zavinenie ), ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom ( kumulatívnom ) splnení troch podmienok : 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nakoľko navrhovateľom namietané nesúhlasné záväzné stanoviská odporcu nepredstavujú nesprávny úradný postup, nie je splnený jeden zo zákonom vyžadovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ by tak nemohol byť úspešný v konaní o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu ani z tohto dôvodu. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p., hoci čiastočne z iných právnych dôvodov. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca ich náhradu neuplatňoval. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.