Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/37/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010230 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110010230.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanej O. G., stíhanej pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/41/2010 zo dňa 26.02.2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.mája 2015 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/41/2010 zo dňa 26.02.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 11.12.2014 bola obžalovaná O. G. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodená spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 2Pv 283/09 zo dňa 22.03.2010, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 04. marca 2009 o 17.22 hodine, v N. na U. ulici smerom na F. mýto viedla osobné motorové vozidlo BMW 118D, evidenčného čísla PK-XXX BZ, pričom pri predchádzaní z priebežného jazdného pruhu do pravého jazdného pruhu nedala prednosť v jazde autobusu linky MHD, značka TAM BUS, evidenčného čísla BA-XXX TT, ktorý riadil vodič M. S., jazdiaci v pravom jazdnom pruhu, a ktorý v snahe predísť zrážke s vozidlom obvinenej zabrzdil, následkom čoho došlo v autobuse k pádu cestujúcich: G. U., ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie hlavy v temeno-záhlavovej oblasti vpravo, neúplnú zlomeninu - nalomenie stredného článku III. prstu ľavej ruky, pomliaždenie oboch zápästí, pomliaždenie pravej polovice chrbta v oblasti pravej lopatky s krvnou podliatinou s predpokladanou dobou liečenia 4-5 týždňov, M. O., ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie tváre, zlomeninu nosa bez posunu úlomkov s predpokladanou dobou liečenia 3-5 dní, I. N., ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenia - pomliaždenie tváre v oblasti pravej lícnej kosti, stuhnutie okolochrbticového svalstva krčnej časti chrbtice s predpokladanou dobou liečenia 5-7 dní, L. C., ktorá následkom pádu utrpela ľahké zranenie - pomliaždenie pravej polovice hrudníka na jeho zadnej ploche s predpokladanou dobou liečenia 5-7 dní, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná. Súd prvého stupňa zároveň podľa § 288 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že poškodené osoby G. U., M. O. a I. N. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie okresný prokurátor. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené predchádzajúce odsudzujúce rozhodnutie s tým, že vo veci ide o dôkaznú núdzu a je nutné aplikovať zásadu in dubio pro reo. Okresný súd dôsledne nevyhodnotil dôkaznú situáciu, keď z vykonaného dokazovania poukázal iba na znalecký posudok, ktorý riešil dve alternatívy priebehu kolízneho deja. Zo znaleckého posudku vyplýva, že pravdepodobnou sa javí verzia vodiča autobusu a to s veľmi vysokou pravdepodobnosťou, pričom konečná poloha vozidla BMW nasvedčuje, že vodička sa nestihla zaradiť pred autobus. Okrem znaleckého posudku považuje skutkový stav za jednoznačne preukázaný aj na základe svedeckých výpovedí nielen vodiča autobusu, ale aj svedkov H. A. a M. O., ktorí potvrdili, že osobné vozidlo skrížilo cestu autobusu a autobus musel prudko brzdiť. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupca krajskej prokuratúry zotrval na podanom odvolaní. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovanej poukázal na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení s tým, že vo veci ide o dôkaznú núdzu. Vzhľadom k uvedenému, navrhol zamietnuť odvolanie prokurátora ako nedôvodné. Obžalovaná sa pripojila ku konečnému návrhu obhajcu s tým, že nemá pocit viny na spôsobení dopravnej kolízie. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval zrušujúcim uznesením a to uznesením sp. zn. 4To/128/2012 zo dňa 08.11.2012, keď postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/41/2010 zo dňa 22.05.2012 a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nemožno jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb uzavrieť, že došlo k naplneniu obligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., nakoľko výsledky znaleckého dokazovania sú dvojalternatívne, pričom poukázal na zásadu in dubio pro reo. Súd prvého stupňa v ďalšom priebehu trestného konania konal v intenciách kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu a po doplnení dokazovania čítaním listinných dôkazov rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom. Krajský súd v Bratislave ďalej konštatuje, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu a súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že výrok o vine zo spáchania trestného činu nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach, či len na do určitej miery pravdepodobných skutkových záveroch alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že skutok spáchala obžalovaná. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov. Odvolací súd uvádza, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť bez rozumných pochybností záver o vine obžalovanej zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo nevyhnutným aplikovať v posudzovanej trestnej veci zásadu in dubio pro reo. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že obžalovaná dňa 04.03.2009 o 17.22 hod. v N. viedla po U. ulici osobné motorové vozidlo, pričom v tom čase jazdil v jej smere jazdy aj autobus linky MHD, ktorý riadil vodič M. S.. Následne došlo k prudkému zabrzdeniu autobusu a k pádu cestujúcich na zem, pričom poškodené osoby G. U., M. O., I. N. a L. C. utrpeli aj viaceré zranenia, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Tieto skutkové zistenia tvoriace súčasť skutkovej vety obžaloby ani neboli medzi stranami sporné a vyplývajú nielen z výpovedí jednotlivých poškodených osôb, ale aj z vypracovaného znaleckého posudku znalca MUDr. O. S. z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia. Zranenia poškodených osôb, ktoré boli dokumentované uvedeným znaleckým posudkom teda nepochybne vznikli v príčinnej súvislosti s prudkým a neočakávaným brzdením zo strany vodiča autobusu MHD s tým, že k priamemu stretu autobusu s iným vozidlom nedošlo (a to ani s vozidlom, ktoré viedla obžalovaná). Odvolací súd konštatuje, že skutok uvedený v obžalobe (v tom smere, že v dôsledku prudkého brzdenia autobusu došlo k zraneniu cestujúcich) sa nepochybne stal, pričom aj vykazuje znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák., nakoľko zranenia vznikli v príčinnej súvislosti s porušením povinností vodičov, ktoré im vyplývajú z ustanovení zákona o cestnej premávky a to buď zavinením konaním obžalovanej, alebo vodiča autobusu, prípadne obidvoch. Sporným medzi stranami teda bolo to, či toto prudké brzdenie autobusu MHD bola chyba alebo neskúsenosť vodiča autobusu MHD, ktorý nesprávne reagoval na iných účastníkov cestnej premávky respektíve, či toto bolo dôsledkom nesprávneho a nebezpečného predchádzania autobusu zo strany obžalovanej, ktorá mala podľa obžaloby prechádzať z jedného jazdného pruhu do druhého a nedať prednosť autobusu. Obžalovaná O. G. vypovedala, že išla po U. k F. mýtu. Práve na zastávke stál autobus, odbočovala doprava, takže ho obišla. Zaradila sa pred neho a nakoľko na semafore naskočila červená, zastala. Potom k nej prišli dvaja ľudia, ktorí jej začali búchať na auto, aby sa išla pozrieť čo sa stalo. Svedok M. S., ktorý v inkriminovanom čase viedol autobus MHD vypovedal, že zastavil na zastávke, potom normálne zatvoril dvere, vyhodil blinker, pohol sa a zrazu pred neho osobné auto urobilo myšičku, takže musel prudko zabrzdiť, aby nedošlo ku kolízii, pričom popadali cestujúci. Sedel pri ňom kolega H. A., u ktorého bol v zácviku. Obdobne vypovedal aj svedok H. A., ktorý uviedol, že kolegovi sa pred autobus „pichla“ vodička, chytil sa zábradlia pred sebou, kolega zabrzdil a cestujúci popadali. Znalec z odboru cestná doprava Ing. L. S. vo svojom znaleckom posudku konštatoval, že špecifikom tejto dopravnej nehody bolo to, že pri nej nedošlo k priamemu fyzickému kontaktu medzi vozidlami. Poškodené osoby neutrpeli zranenia v dôsledku pôsobenia rázových síl medzi vozidlami pri zrážke, ale za pôsobenia zotrvačných síl najskôr pri rozbehu a následnom intenzívnom brzdení autobusu MHD. Vzhľadom na priamy charakter cesty boli rozhľadové možnosti obidvoch vodičov (tak vodiča autobusu ako aj obžalovanej) vyhovujúce, mali vzájomnú možnosť včas sa spozorovať v čase pred vznikom kolíznej situácie. Ani vozidlo BMW a ani autobus nezanechali počas svojho pohybu v kritickom čase na povrchu vozovky žiadne stopy. Skutočná poloha vozidla BMW na vozovke, v akej toto vozidlo začalo prechádzať do jazdného pruhu v ktorom sa nachádzal autobus, nie je známa. Vo vzťahu k pohybu autobusu nie je známy ani časový okamih, kedy vozidlo BMW začalo prechádzať zo stredného do pravého jazdného pruhu vozovky. Tieto skutočnosti spôsobujú v posudzovanej veci významnú technickú núdzu, pretože vozidlo BMW mohlo uskutočniť prejazd do pravého jazdného pruhu vozovky rôznou technikou jazdy a navyše v presne nezistenom, ale ani nezistiteľnom časovom okamihu. Vzhľadom na uvedené, nie je možné technickú príčinu dopravnej nehody vyhodnotiť jednoznačne, ale iba samostatne pre obe analyzované alternatívy technicky prijateľného a teda možného priebehu nehodového deja. V prípade alternatívy A (t. j. alternatívy, ktorá vychádza z výpovede obžalovanej), ak vozidlo BMW nevošlo náhle do jazdnej dráhy prichádzajúceho autobusu, bola technickou príčinou tejto nehody oneskorená reakcia vodiča autobusu na aktuálne vznikajúcu situáciu na vozovke. Oneskorenie reakcie vodiča autobusu následne priamo vyvolalo prudké brzdenie autobusu. V prípade alternatívy B (t. j. alternatívy, ktorá vychádza z výpovede vodiča autobusu), teda ak vozidlo BMW skutočne vošlo do jazdnej dráhy autobusu nesprávnou technikou jazdy, bolo technickou príčinou nehody nedanie prednosti v jazde obžalovanou vodičovi autobusu. Technickú príčinu nehody je možné ustáliť iba vo vzťahu ku každej z alternatív oddelene. Znalec Ing. L. S. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vypovedal, že napriek enormnej snahe o analýzu nehodového deja, má dopravná nehoda dve technicky prijateľné riešenia, prvé je v intenciách výpovede vodičky vozidla BMW a druhé v intenciách výpovede vodiča autobusu. Technicky nie je možné preukázať presný okamih, kedy vozidlo BMW zastavilo v jazdnej dráhe autobusu. Po technickej stránke možno techniku jazdy vodičky označiť za agresívnu, ktorá prechádzala z jedného jazdného pruhu do druhého. Z analýzy dátovej karty autobusu zistil, že aj spôsob akcelerácie autobusu zo zastávky bol agresívny a zbytočne razantný. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že proti sebe stoja dve verzie priebehu skutkového deja, ktoré vychádzajú z výpovedí obžalovanej a z výpovede vodiča autobusu. Obidve verzie priebehu nehodového deja sú pritom prijateľné (nie je možné napríklad jednu z nich vylúčiť na podklade vykonaných svedeckých výpovedí) a v zmysle znaleckého dokazovania sú aj obidve technicky akceptovateľné (t. j. ani jedna z nich nie je technicky nemožná). V tomto smere odvolací súd pripomína, že v posudzovanej trestnej veci išlo o pomerne špecifickú dopravnú nehodu, pri ktorej nedošlo k zrážke vozidla obžalovanej s autobusom a teda nie je možné nepochybne zistiť kedy (v akom časovom úseku) predchádzala obžalovaná autobus a zaraďovala sa pred neho a čo bolo skutočnou príčinou prudkého brzdenia autobusu. Z vykonaného dokazovania tak nie je možné vylúčiť verziu skutkového deja, že prudké brzdenie autobusu zavinila obžalovaná svojim agresívnym spôsobom jazdy a nedostatočným odstupom od autobusu, avšak ani verziu, že prudké brzdenie autobusu zavinil vodič autobusu, ktorý zbytočne razantným spôsobom vychádzal zo zastávky a neadekvátne reagoval na pohyb ostatných účastníkov cestnej premávky. Z hľadiska obžalovanej, pri alternatíve, ktorá vychádza z jej výpovede, išlo by o nezavinené konanie. Odvolací súd pripomína, že nedbanlivostná forma zavinenia hraničí na jednej strane s úmyselným konaním, avšak na strane druhej hraničí s konaním nezavineným. Uvedené znamená to, že obžalovanej možno trestnoprávne pričítať len také následky, ktoré aj skutočne zavinila. Pokiaľ okresný prokurátor v odvolaní poukazoval na to, že verziu vodiča autobusu M. S. potvrdzujú aj výpovede svedkov H. A. a M. O., tak odvolací súd upozorňuje, že svedok H. A. nebol tzv. nezaujatým (objektívnym) svedkom, nakoľko v autobuse sa nachádzal ako inštruktor vodiča M. S., ktorý bol práve u neho v zácviku. Prípadná nesprávna technika jazdy vodiča autobusu by potom znamenala aj nedostatočný zácvik zo strany svedka H. A.. Pokiaľ ide o výpoveď svedka M. O., tak tá na hlavnom pojednávaní uviedla, že môže uviesť len to, že sedela smerom do uličky a pri prudkom zabrzdení autobusu narazila tvárou do strojčeka označovača. Videla len to, že tam bolo skrížené auto cez trasu autobusu. Predpokladá, že obžalovaná tam odbočovala. Výpoveď predmetnej svedkyne teda rozhodne nemožno označiť za usvedčujúcu, nakoľko nevidela kedy a ako predchádzala obžalovaná autobus, ale vyslovila len domnienku o odbočovaní obžalovanej. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že bližšie k okolnostiam nehodového deja sa nevedeli vyjadriť ani iné poškodené osoby a neboli zistení žiadni svedkovia, ktorí by mohli prispieť k ustáleniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam postupoval súd prvého stupňa správne, keď postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil obžalovanú spod obžaloby, pretože nebolo bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, že skutok spáchala (zavinila) práve obžalovaná svojim nesprávnym spôsobom vedenia motorového vozidla. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným (R 22/1968 - II.). V takýchto prípadoch je potrebné postupovať práve podľa § 285 písm. c) Tr. por. (R 26/1965). V tejto súvislosti odvolací súd opakuje, že výrok o vine nemôže vychádzať len z pravdepodobnosti, že skutok spáchal obžalovaný alebo, že nie je vylúčené, že ho spáchať mohol, ale musí byť opretý o nepochybné skutkové zistenia. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia (R 46/1963). Podľa názoru odvolacieho súdu, práve takáto situácia nastala v posudzovanom prípade, pričom nedokázaná vina má pre obžalovanú rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je oslobodenie obžalovanej spod obžaloby. Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj v tom smere, keď poškodené subjekty podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. V prípade oslobodenia obžalovanej spod obžaloby je totiž takýto výrok obligatórny, nakoľko zaviazanie obžalovanej na úhradu vzniknutej škody neprichádza do úvahy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.