Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/507/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110229816 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110229816.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky: C. J., bytom Z. XXX, S.. X., zastúpená: JUDr. Štefan Čakvári, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, 2/ Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. mája 2013, č.k. 11C 113/2010-65, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/, ako aj v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/, vrátane trov konania, p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom ochrany jej osobnosti náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur, vo zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy oproti žalovanej sume 100.000,- Eur vo či odporcovi 1/ zamietol a návrh voči odporcovi 2/ zamietol v celosti. Odporcovi 1/ zároveň uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania a odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 11, § 13, ods. 1, 2, 3, § 15 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 420 ods. 2 OZ, § 853 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 78 ods. 5, 7 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, § 2 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície, § 3 uvedeného zákona a § 135 ods. 1 OSP. Uviedol, že skutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný, a teda bolo nesporné, že podľa rozsudku 4T 174/2008 zo dňa 26.6.2009 obžalovaný práp. J. F., príslušník obvodného oddelenia PZ Námestovo, bol uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 30.6.2007 v čase o 02,00 hod. v Trstenej na ceste č. II/520 v km 63.300 v smere Námestovo - Tvrdošín v miestnej časti Prístav, zapríčinil dopravnú nehodu so služobným osobným motorovým vozidlom značky Š. O. - M. X, X, U..Č.. X. XXX C. tým, že nedodržal rýchlosť jazdy na ceste pre motorové vozidlá, kde rýchlosť jazdy bola obmedzená dopravnou značkou na 60 km/h. túto rýchlosť prekročil a v danom úseku jazdil rýchlosťou 112 až 116 km/h, následkom čoho pravou prednou časťou vozidla narazil do chodkyne Z. J., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom Z. XXX, okres X., ktorá prechádzala v tom čase z pravej strany na ľavú stranu cesty z pohľadu vodiča, pričom chodkyňa utrpela zranenia, ktorým na mieste podľahla, čím vodič porušil ust. § 15 ods. 4 zák. č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Podľa súdu prvého stupňa podľa citovaného rozhodnutia obžalovaný bol povinný vykonať služobný zákrok, teda v danom prípade prenasledovať rýchlo idúce vozidlo, nakoľko v opačnom prípade by porušil ust. § 9 ods. 1 Zákona o policajnom zbore. Pri tomto svojom konaní však zrejme opomenul na to, že mal mať počas celého vykonávania služobného zákroku zapnuté zvláštne výstražné svetelné zariadenie tzv. majáky spolu so zvláštnym výstražným zvukovým zariadením, tzv. sirénou, nakoľko iba kombinácia majáka so sirénou mu dáva právo prednosti jazdy. Uviedol, že rozsudok poukazuje aj na závery znaleckého posudku z odboru cestná doprava, podľa ktorého vo vzťahu k postaveniu chodkyne možno pokladať z technického hľadiska reakciu vodiča - obžalovaného za správnu a včasnú. Chodkyňa J. prichádzala do miesta stretu z panelovej cestičky, jej rýchlosť bola stanovená na 5 km/H, chodkyňa vstúpila do vozovky v čase cca 1,9 sekundy pred zrážkou, keď sa vozidlo nachádzalo 60 až 62 metrov pred miestom zrážky, pred zrážkou sa otočila a pravdepodobne sa chcela vrátiť späť na okraj cesty, ktoré jej otočenie podľa znalca bolo nesprávnym prvkom v jej správaní a podieľalo sa na vzniku dopravnej nehody. V prípade, že vozidlo nemalo právo prednosti v jazde a chodkyňa mohla predpokladať, že vozidlo sa pohybuje dovolenou rýchlosťou, potom chodkyňa svojím vstupom do vozovky vozidlo len obmedzila. Ak mala chodkyňa pred vstupom do vozovky odhadnúť rýchlosť vozidla, potom chodkyňa svojím vstupom spôsobila ohrozenie a tým, že sa otočila, podieľala sa na vzniku dopravnej nehody. Poukázal na to, že zo záverov znaleckého posudku z odboru súdne lekárstvo okrem iného vyplynulo, že nebohá bola v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu pri hladine alkoholu v krvi vo výške 1,54 g/kg v strednom stupni opilosti, čo sa u nej mohlo prejavovať poruchami rovnováhy a chôdze, poruchami zraku, priestorového videnia a nesprávnym odhadom vzdialenosti prichádzajúceho vozidla, spomalením telesných výkonov na mozgové podnety s predĺženou reakčnou dobou, znížením pozornosti a zníženým uvedomovaním si hroziaceho nebezpečenstva. Bolo preukázané, že vodič mal zapnuté zvláštne výstražné svetelné zariadenie - maják a k stretu obžalovaného s chodkyňou došlo v noci o 02,00 hod., kedy bola tma, chodkyňa teda svetlo musela registrovať, a keďže sa jednalo o dospelú osobu, musela nutne predpokladať, že vozidlo so zapnutými majákmi nepôjde nízkou rýchlosťou, čo súd v trestnom konaní vyhodnotil ako spolupodieľanie sa chodkyne na vzniku dopravnej nehody, a teda samotné prekročenie rýchlosti a konanie obžalovaného nebolo jedinou príčinou jej vzniku. Súd prvého stupňa zhrnul, že porušením povinnosti obžalovaného bolo, že zapríčinil dopravnú nehodu so služobným motorovým vozidlom tým, že nedodržal rýchlosť jazdy a nepoužil pri služobnom zákroku pri prenasledovaní iného motorového vozidla výstražné zvukové zariadenie, keď podľa zákona o policajnom zbore iba kombinácia majáka a sirény by mu dávali prednosť jazdy. V dôsledku uvedeného došlo k stretu služobného motorového vozidla sa dcérou navrhovateľky, ktorá utrpela zranenia, ktorým podľahla. Uviedol, že z dôvodu konštatovania porušenia právnej povinnosti obžalovaným trestným súdom možno jeho konanie považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľky, keď neoprávneným zásahom je v podstate každý zásah v rozpore s objektívnym právom. Došlo k nemu zo strany príslušníka PZ pri služobnom zákroku, t.j. priamo pri plnení služobných povinností, keď nemožno podľa súdu prvého stupňa opomenúť, že na vzniku dopravnej nehody sa podieľala aj samotná dcéra navrhovateľky, a to jej nesprávnou reakciou na prichádzajúce motorové vozidlo, čo mohlo byť vyvolané požitím alkoholických nápojov do stredného štádia opilosti. Súd prvého stupňa uviedol, že podľa výpovede navrhovateľky sa táto zo šoku zo straty svojej milovanej dcéry doposiaľ nespamätala a s jej stratou sa už nikdy nevyrovná, v dôsledku tejto straty došlo v jej rovine k vážnemu citovému narušeniu, keď dcéra s navrhovateľkou žila v spoločnej domácnosti a pomáhala jej. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku sa súd prvého stupňa zaoberal najskôr touto otázkou a konštatoval, že uplatnený nárok je právom osobnej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ). Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo 265/2009, podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Podľa uvedeného rozhodnutia nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. Podľa uvedeného rozhodnutia zásah bol jedným konaním, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Súd prvého stupňa dôvodil, že aj v posudzovanom prípade uvedený zásah (spôsobenie smrti dcéry navrhovateľky) bol jedným konaním odporcu, aj keď jeho účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Z uvedeného dôvodu ako neopodstatnenú vyhodnotil námietku navrhovateľky, že zásah do jej osobnostných práv stále trvá. Konštatoval, že neoprávneným konaním odporcu bolo jedným činom zasiahnuté do práva na súkromie a rodinný život navrhovateľky, a to dňa 30.6.2007, ktorý nastal momentom smrti jej dcéry, a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľky pretrvávajú. Navrhovateľka teda podľa súdu prvého stupňa mohla svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť prvý krát dňa 1.7.2007 a žaloba podaná dňa 1.7.2010 je podaná v posledný deň trojročnej premlčacej lehoty, teda včas. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou nedostatku pasívnej legitimácie odporcov v spore. Poukázal na to, že k neoprávnenému zásahu došlo zo strany príslušníka PZ pri výkone služobných povinností. Uviedol že ak bol neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol vedome použitý právnickou či inou fyzickou osobou k plneniu činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, takto použitá fyzická osoba konala v rámci svojho poverenia. Občianskoprávna zodpovednosť teda postihuje zásadne túto právnickú či inú fyzickú osobu (analógia s ust. § 420 ods. 2 v spojení s § 853 OZ). Zamestnanec teda nezodpovedá priamo, ale iba právnickej či inej fyzickej osobe v ich vnútornom vzťahu. Pokiaľ by však použité osoby vybočili (excedovali) z rámca poverenej vymedzenej činnosti, postihovala by občianskoprávna zodpovednosť podľa § 13 OZ priamo nich. Súd prvého stupňa ustálil, že v danom prípade o takýto exces nešlo, keď k neoprávnenému zásahu došlo pri služobnom zákroku, ktorý bol obžalovaný povinný vykonať (§ 9 ods. 1 zákona o PZ), v pracovnej dobe. Činnosť príslušníka PZ teda napĺňala požiadavku miestnej, časovej a vecnej súvislosti s výkonom činnosti pre právnickú osobu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v ust. § 853 OZ je upravená analógia legis (analógia zákona), avšak ani analógia iuris (analógiu práva) nie je vylúčená a je ňou postup štátneho orgánu (súdu), pri ktorom niet normy, ktorá by upravovala obdobné právne vzťahy, preto sa vec musí vyriešiť na základe zásad právneho odvetvia, prípadne na základe všeobecných princípov práva, zmyslu a účelu právnych pravidiel správania. Analógiou teda dospel k aplikácii ust. § 420 ods. 2 OZ aj na prípady zodpovednosti právnickej osoby za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby v prípadoch, keď sa zásahu dopustila fyzická osoba touto právnickou osobou vykonávaním činnosti pre ňu poverená. Pokiaľ ide o spornú otázku pasívnej legitimácie v spore poukázal na ust. § 2 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z. , v zmysle ktorého služobný pomer policajta sa zakladá k štátu. Rovnako tak z ust. § 3 tohto zákona možno podľa súdu prvého stupňa vyvodiť záver, že v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány. Mal za to, že obžalovaný bol v služobnom pomere vo vzťahu k štátu, hoci jeho služobným úradom je Ministerstvo vnútra SR, ktoré je len štátom poverenou organizáciou plniť úlohy spojené so služobnými pomermi. Dal do pozornosti i ust. § 78 ods. 5, 7 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (lex specialis), podľa ktorého štát zodpovedá aj za škody spôsobené Policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom. Náhradu škody poskytuje v zastúpení štátu ministerstvo. Ministerstvo požaduje regresnú náhradu od orgánu členského štátu, ak uhradilo škodu. Súd prvého stupňa uviedol, že použitím analógie možno citované ustanovenia o náhrade škody aplikovať aj na posudzovaný prípad, t.j. na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnej sféry navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o existencii pasívnej legitimácie u odporcu 1/. Ďalej uviedol, že pod vplyvom ESĽP všeobecné súdy pripúšťajú náhradu nemajetkovej ujmy osobám, ktorým bolo narušené právo na súkromný a rodinný život spôsobené úmrtím blízkej osoby, keď takáto ujma sprevádza postihnuté osoby celý život. Nový prvok do tejto právnej problematiky vniesla novela Občianskeho zákonníka v ust. § 447b, podľa ktorého poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ktoré sa posúdi a suma jednorazového vyrovnania sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Právo na jednorazové odškodnenie má teda postihnutá osoba v prípade straty blízkej osoby bez akéhokoľvek dokazovania. Mal za to, že podľa § 135 ods. 2 tretia veta OSP je viazaný rozhodnutím v trestnom konaní a jeho právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia obžalovaného. Uviedol, že je viazaný iba výrokom trestného rozsudku, ale ako jeho celku, t.j. jeho právnou i skutkovou časťou. Uvedené má potom význam pri rozhodovaní o rozsahu náhrady škody. Ustálil, že príslušník PZ konal protiprávne z nedbanlivosti. Keďže ochrana osobnosti je založená na objektívnom princípe, na vznik zodpovednosti sa zavinenie nepožaduje, a preto mal nepochybne preukázanú existenciu zásahu do osobnostných práv navrhovateľky spočívajúceho v usmrtení jej dcéry vyvolanom konaním príslušníka PZ, ktorý pri služobnom zákroku porušil ust. § 15 ods. 4 zákona o cestnej premávke na pozemných komunikáciách. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľky v spore uviedol, že osobnostné práva patria fyzickej osobe a jej smrťou zanikajú, nie sú preto predmetom dedenia , avšak presne vymedzenému okruhu osôb zákon dáva právo na ochranu v čase, keď fyzická osoba ako nositeľ subjektívnych osobnostných práv už nie je nažive. Medzi taxatívne vymedzené osoby patrí podľa zákona aj rodičia pozostalého. Ustanovenia § 11 až § 16 OZ upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo rešpektujúce všestranný slobodný rozvoj osobnosti človeka. Po smrti právo prináleží manželovi a deťom a ak ich niet, rodičom(§ 15 OZ). Dôvodil, že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne danosti, jednak osobitné vlastnosti dané individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti každého jednotlivého človeka. Preto nie je vylúčené, že tým istým konaním, ktorým došlo k zásahu do osobnosti zomrelého došlo zároveň k zásahu aj do osobnosti pozostalej osoby (právo na súkromie, rodinný život). Prichádza preto do úvahy možnosť postmortálnej žaloby v kombinácii s ochranou osoby pozostalej. Uviedol, že rodinné vzťahy patria medzi vzťahy najintímnejšie a najsúkromnejšie v ich rámci sú vzťahy medzi manželmi, prípadne medi rodičmi a deťmi. Preto jedným vonkajším zásahom vedeným proti niektorému členovi rodiny ,môže byť porušené právo na ochranu osobnosti viacerých členov rodiny, keďže zásah voči jednej osobe aj druhá osoba v rodine subjektívne vníma ako ujmu na svojej vlastnej osobnosti, pričom takouto ujmou môže byť i objektívne. Vyslovil, že integrálnou súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života, kde patrí i právo na uchovanie pamiatky po najbližšom rodinnom príslušníkovi a právo na dobré meno členov rodiny. Za života vytvorené putá a citové väzby totiž pretrvávajú aj po smrti fyzickej osoby a sú naďalej pozostalými pociťované a prežívané vo forme pamiatky na zomrelého a úcty k nemu. Samotný zánik rodinnoprávnych vzťahov v dôsledku smrti dieťaťa alebo manžela neznamená automaticky zánik väzieb pozostalých na osobu zomrelého. Možná je preto i postmortálna ochrana osobnosti zomrelého podľa § 215 OZ, ako aj ochrana pozostalého podľa § 11 až § 13 OZ. Podľa súdu prvého stupňa smrťou dcéry navrhovateľky došlo k pretrhnutiu dovtedajšieho silného citového puta medzi navrhovateľkou a jej dcérou, ktorý zásah bol mimoriadne významný, veľmi hlboký a nenapraviteľný. Konaním odporcu stratila navrhovateľka a celá jej rodina možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojou dcérou (sestrou) a zostali ochudobnení o citový vzťah k rodinnému príslušníkovi. Nečakaným, šokujúcim úmrtím dcéry navrhovateľky došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky ako matky, pričom žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nemôže byť podľa neho postačujúcou. Aj keď výška nemajetkovej ujmy je podľa neho výsledkom voľného hodnotenia súdu, musel prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Konštatoval, že porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávneného zásahu do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kedy musí dôjsť k ich zníženiu v značnej miere, pri zásahu do práva na súkromie difamačný následok však podmienkou nie je, v tomto prípade nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Difamačné následky sú v zákonnom ustanovení uvedené len demonštratívne. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy je podľa názoru súdu prvého stupňa existencia závažnej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, na intenzitu zásahu, jeho trvanie a dopad a dôsledky. Súd prvého stupňa ujmu navrhovateľky vyhodnotil za značnú, a to nie pre jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, že predmetnú ujmu v danom čase a mieste by tak vnímala každá fyzická osoba. V predmetnej veci došlo k strate najbližšieho člena rodiny, s ktorou navrhovateľka viedla spoločnú domácnosť, dcéra bola v mladom veku, matke pomáhala a celý život mala pred sebou, čo sú pre navrhovateľku skutočnosti o to viac traumatizujúce a šokujúce. Za druhé kritérium v určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy mal potom okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a teda miera zodpovednosti za škodu samotným poškodeným (spoluzodpovednosť), ktorá sa na vzniku dopravnej nehody v zmysle záverov trestného rozsudku podieľala nesprávnou reakciou na prichádzajúce motorové vozidlo a prítomnosťou alkoholu v jej krvi, ktoré skutočnosti ustálené znaleckým dokazovaním v rámci trestného konania navrhovateľka žiadnymi dôkaznými prostriedkami nevyvrátila. Na strane subjektu konajúceho išlo o neúmyselnosť zásahu, vykonávanie služobných povinností v rámci výkonu svojho povolania, keď k neoprávnenému zásahu došlo pri ochrane iného zákonom chráneného záujmu, pri činnosti zameranej na ochranu spoločnosti. Prihliadol i na skutočnosť, že podobného nároku sa mohli domáhať i ostatní členovia rodiny zomrelej (brat, sestra), každý z nich mohol byť v konaní úspešný, z ktorého dôvodu nemohol priznať navrhovateľke odškodnenie rovnajúce sa zásahu vo vzťahu ku všetkým rodinným príslušníkom. Poukázal na judikatúru v tomto smere platiacu na území ČR. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 OSP a navrhovateľke napriek len čiastočnému úspechu v konaní priznal proti odporcovi 1/ plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca 1/, a to proti jeho vyhovujúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/ a voči výroku o náhrade trov konania. Napadnutý rozsudok žiadal v tejto časti zmeniť a návrh navrhovateľky voči nemu zamietnuť. Opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore majúc za to, že právnickou osobou, ktorá má v tejto personálnej oblasti samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti a môže byť žalovaná v občianskom súdnom konaní je Ministerstvo vnútra SR. Poukázal na súdne rozhodnutia podporujúce uvedený právny názor, podľa ktorých má nárok smerovať proti zamestnávateľovi policajta. Vyjadril názor, že Slovenská republika nie je nositeľom uplatňovaných povinností zo služobného pomeru, a to na rozdiel od úpravy podľa zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že podľa jeho názoru nárok je potrebné považovať za náhradu škody na zdraví a poukázal na analógiu s ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Opätovne namietal premlčanie nároku uplatneného navrhovateľkou s poukazom na ust. § 106 ods. 1 OZ. Pokiaľ ide o výšku náhrady za nemajetkovú ujmu ustálenú súdom prvého stupňa poukázal na rozhodovaciu prax českých i slovenských súdov, v zmysle ktorej sa javí priznaná výška neadekvátna, hoci došlo k zohľadneniu spoluzavinenia chodkyne na dopravnej nehode. V tejto časti označil napadnutý rozsudok za nezodpovedajúci ust. § 157 ods. 2 OSP, keď absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia má za následok porušenie práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Proti uvedenému rozsudku v jeho zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi 1/ podala riadne a včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok v tejto časti zmeniť a priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy i nad rámec priznanej sumy 15.000,- Eur. Nesúhlasila s časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku o neprimeranosti výšky nemajetkovej ujmy nad uvedenú sumu. Poukázala na to, že ide o satisfakčnú žalobu, ktorá si nekladie za cieľ stanoviť hodnotu ľudského života. Namietala postup súdu prvého stupňa, ktorý za jediný argument mal rozhodovaciu prax českých súdov. Pozornosť upriamil na rozhodnutia súdov v SR o priznaní vysokých náhrad v o veciach politikov a iných verejne známych osôb, keď práve vo svetle týchto rozhodnutí vyznieva výška priznanej náhrady nepresvedčivo a prekvapujúco a predstavuje len zlomok priznávaných odškodnení. Mala za to, že i keď ide o voľnú úvahu súdu a i so zreteľom na tú skutočnosť, že išlo o nedbanlivostný trestný čin, je potrebné dať do pozornosti neadekvátnosť rýchlej jazdy príslušníka PZ oproti záujmu na zachovaní života a zdravia občanov, s tým, že k stretu chodkyne s motorovým vozidlom došlo len niekoľko metrov za neprehľadnou pravotočivou zákrutou a za dopravnou značkou prechod pre chodcov, za ktorej situácie by žiadny chodec nemal šancu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolania odporcu 1/ a ani navrhovateľky nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej i správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy i výsledky ustálenej súdnej praxe, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k danému rozhodnutiu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok prípadné nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvého stupňa ich posúdil súhrnne a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o pasívnej legitimácii odporcu 1/ v spore, o nepremlčaní nároku navrhovateľky a rovnako aj o adekvátnosti priznanej náhrady za jej nemajetkovú ujmu. Rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 OSP. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o vyhodnotení posudzovaného nároku. V odvolaniach navrhovateľka a odporca 1/ neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaniach uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd by len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa. Z uvedeného dôvodu sa teda vyjadruje len k odvolacím námietkam. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 1/ ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore, táto je nedôvodná s poukazom na dikciu v napadnutom rozhodnutí citovaných ustanovení zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície SR, a zák. č. 171/1993 Z.z o Policajnom zbore. Odvolací súd má za to, že Ministerstvo vnútra SR je služobným orgánom príslušníka PZ vystupujúcim samostatne v rámci právnych vzťahov s ním do vnútra (vznik a zánik služobného pomeru, mzdové nároky a pod.), subjektom zodpovedajúcim a konajúcim samostatne v mene a za príslušníka PZ smerom navonok vo vzťahu k tretím osobám je však štát. Uvedenému názoru zodpovedá i rozhodnutie NS SR zo dňa 12. decembra 2013, vydané v konaní so sp. zn. 1Cdo 38/2011, ktorým bolo zrušené i rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4. decembra 2008, sp. zn. 9Co 307/2007 a 9Co 308/2007 spomínané odporcom 1/ vo svojom odvolaní. Rozhodnutie bolo vydané vo veci s identickým predmetom konania ako vo veci preskúmavanej. Podľa NS SR občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až § 16 otázku vecnej pasívnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti nijako osobitne nerieši. Súdna prax už dávnejšie z toho vyvodila, že subjektom (pôvodcom) neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby môže byť nielen osoba fyzická, ale aj právnická. Do okruhu možných subjektov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ treba preto zahrnúť aj štát, ktorý pokiaľ vystupuje v občianskoprávnych vzťahoch, má v zmysle § 21 OZ postavenie právnickej osoby. Pre právnické osoby je charakteristické, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní povinnosti z týchto vzťahov. NS SR bol preto toho názoru, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv pri výkone súdnej alebo inej verejnej moci, je treba otázku pasívnej legitimácie riešiť analogicky ako v konaniach týkajúcich sa zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., resp. zák. č. 514/2003 Z.z. Uvedené právne predpisy totiž upravujú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú svojím obsahom a účelom spomenutému prípadu najbližšie a obdobná by preto mala byť aj konštrukcia právnej zodpovednosti za takýto neoprávnený zásah. Uviedol, že na tomto princípe je založená i relevantná judikatúra NS ČR. Čo sa týka odporcom 1/ vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku navrhovateľky, túto argumentáciu odporcu 1/ odvolací súd mal za neopodstatnenú, nakoľko predmetom preskúmavaného konania je nemajetková ujma vzniknutá navrhovateľke v dôsledku neoprávneného zásahu odporcu 1/, a nie náhrada škody. Pre tieto dva odlišné právne vzťahy je otázka premlčania nárokov upravená odlišne. Súd prvého stupňa predmet konania správne právne kvalifikoval a správne posúdil i otázku prípadného premlčania uplatneného nároku, rovnako správne ustálil, že žaloba bola podaná včas v rámci plynutia (v posledný deň) premlčacej lehoty. V neposlednom rade sa odvolací súd zaoberal i odvolacou námietkou odporcu 1/ týkajúcou sa údajnej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd túto vyhodnotil za nedôvodnú s poukazom na ustálenú judikatúru ÚS SR, podľa ktorej súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa neho pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Nie je preto na závadu rozhodnutia, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie všetky právne normy riešiacu danú právnu problematiku, či všetky ustálené výsledky súdnej praxe, ale len tie, ktoré na danú vec aplikoval. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý súdny proces. Do tohto práva účastníka nepatrí právo účastníka , aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania i pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy. Závery, ktoré prijal, vysvetlil primeraným spôsobom. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že v danom prípade skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolanie navrhovateľky do zamietajúcej časti výroku rozhodnutia voči odporcovi 1/, ako aj odvolacie námietky odporcu 1/ v tomto smere, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné, nakoľko súd prvého stupňa v správnej miere zvážil a porovnal okolnosti na strane navrhovateľky ako kombináciu nárokov titulom postmortálnej žaloby a nároku matky poškodenej titulom zásahu do jej osobnostných práv vo sfére súkromného, najmä rodinného života, a okolnosti na strane vodiča osobného motorového vozidla, ktorým bol zásah spôsobený. Tu je potrebné dať do pozornosti rozdielnosť situácií, keď predmetom konania sú difamačné spory o nárokoch v odvolaní navrhovateľky spomenutých verejne známych osôb, kedy podstatou a zmyslom súdnych konaní je vyvolanie sankcie voči pôvodcom neoprávnených zásahov mnohokrát úmyselne protiprávne konajúcim s cieľom do osobnostných práv týchto osôb hoci i neoprávnene zasiahnuť a difamovať ich, oproti situácií, keď k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo neúmyselným nedbanlivostným konaním fyzickej osoby konajúcej za osobu právnickú, a ktorej sankcia bola uložená iným spôsobom v znení výroku súdu konajúceho a rozhodujúceho v trestnom konaní. Podstatou predmetného konania teda nie je sankcia alebo reparácia, ale satisfakcia, ktorá je adekvátna i podľa názoru súdu odvolacieho v priznanej výške, a to so zreteľom na všetky aspekty vyslovené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa tejto časti. Taktiež odvolací súd pripomína, že v zmysle viazanosti súdneho rozhodnutia i pre účely následných konaní podľa § 135 ods. 1 OSP bol súd prvého stupňa viazaný rozsudkom Okresného súdu v Námestove zo dňa 26. júna 2009, č. k. 4T 174/2008-464, ktorý pri rozhodovaní o vine a treste už vychádzal s vykonaného dokazovania ohľadom dopravnej nehody a súdu prvého stupňa tak ďalšie dokazovanie o detailných okolnostiach dopravnej nehody neprináležalo. Súd prvého stupňa musel prihliadnuť i pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľky na to, ako spoluzavinenie chodkyne posúdil i trestný súd čo do uloženého trestu, keď obžalovanému uložil len podmienečný trest odňatia slobody. Na základe vyššie uvedeného s prihliadnutím na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny základ veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, s tým, že v podrobnostiach sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP majúc za to, že úspech navrhovateľky ako aj odporcu 1 v odvolacom konaní je čiastočný, keďže žiadne z podaných odvolaní nebolo vyhodnotené ako dôvodné. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.