Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/638/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110238086 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1110238086.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: Drôtovňa, s.r.o., so sídlom Galvaniho 41, Bratislava, IČO: 36 280 232, zastúpenom JUDr. Petrom Peružkom, advokátom so sídlom Cintorínska 1, Hlohovec, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. mája 2013, č. k. 7C/183/2010-101, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 5103,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 22. 9. 2007 do zaplatenia, titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu; a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 125 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Mal za to, že súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti neporušil žiadne z ustanovení exekučného poriadku, keď pri dražbe hnuteľných vecí vychádzal z dostupných dokladov a povinný v exekučnom konaní súdneho exekútora písomne ani ústne neupozornil na zadržanie vozidla Y. M., I.: C. - XXX V. (ďalej len "sporné vozidlo"), čím súdneho exekútora uviedol do omylu, keďže bolo zadržané už v roku 2005. S poukazom na § 415 Občianskeho zákonníka konštatoval, že navrhovateľ , ktorý zistil, že sporné vozidlo nemá k dispozícii, mal ihneď konať, upozorniť na túto skutočnosť obratom súdneho exekútora tak, aby súdny exekútor mohol vrátiť výťažok, keďže suma vymožená v exekučnom konaní prevyšovala sumu uplatnenú osobou oprávneného. Skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že využil svoje právo domáhať sa vydania sporného vozidla na polícii, ako aj od p. M. N., ktorému bolo vozidlo políciou odovzdané, resp. nároku na vyplatenie primeranej náhrady za sporné vozidlo, vylučuje v tomto prípade vznik nároku voči štátu. Mal za to, že v danom prípade nedošlo k vzniku škody spôsobenej navrhovateľovi v príčinnej súvislosti s "údajným nesprávnym" úradným súdneho exekútora, pričom nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi postupom súdneho exekútora a navrhovateľom označenou škodou a dodal, že došlo k nemožnosti užívať sporné vozidlo navrhovateľom, ale nedošlo k strate jeho vlastníckeho práva k nemu. Záverom zdôraznil, že navrhovateľ sa vydražením motorového vozidla Y. M., I.: C. - XXX V. stal jeho vlastníkom a Policajný zbor bol preto povinný mu ho vydať. Navrhovateľ sa mohol domáhať vydania sporného vozidla aj od osoby p. M. N., resp. sa mohol domáhať finančnej náhrady, pokiaľ už sporné vozidlo neexistuje. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol úspešný, nepriznal náhradu trov konania, pretože túto nežiadal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, súd prvého stupňa nerozhodol správne, odňal mu možnosť konať pred súdom a jeho rozsudok je nepreskúmateľný. Zotrval na svojej argumentácii, že súdny exekútor porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu z právnych predpisov, keď zaradil sporné vozidlo do dražby, vykonal súpis hnuteľných vecí a neuviedol, že na ňom viazli nejaké obmedzenia alebo ťarchy, ktoré znemožňovali alebo zabraňovali jeho užívaniu. Škoda mu tak vznikla tým, že zaplatil cenu za vydraženie sporného vozidla, avšak do dnešného dňa ho nemôže užívať. Exekútor postupoval nesprávne, keď ho neupozornil na tú skutočnosť, že sporné vozidlo sa nenachádza u neho ani u povinného a že mu mal oznámiť, že je zadržiavané príslušníkmi policajného zboru a že jeho užívaniu bráni skutočnosť, že pochádza z trestnej činnosti a nie je ho tak možné vydať. Ak by súdny exekútor vykonal súpis hnuteľných vecí riadne, musel by zistiť, že sporné vozidlo je zablokované a že ho vydražiteľ nebude môcť užívať a disponovať s ním. Súdny exekútor tak porušil prevenčnú povinnosť stanovenú v § 415 Občianskeho zákonníka, keď pri súpise hnuteľných vecí a následnej dražbe neupozornil , resp. neuviedol v oznámení na Mestskom úrade S. Z., že hnuteľná vec v súpise pod položkou číslo 14 sa nenachádza u povinného. Poznamenal, že hoci podľa § 125 ods. 7 exekučného poriadku malo vlastnícke právo na neho prejsť bez akýchkoľvek závad, v súčasnosti ho nemôže stále užívať. Uviedol, že žiadal aj dopytom na OR PZ Trnava o jeho vydanie. Nežiadal však doposielal o jeho vydanie od osoby, ktorej bolo vydané - M. N.. Pokiaľ ide o výšku uplatňovanej škody, poukázal na to, že užívanie, v ktorom bol obmedzený, má trvalejších charakter, rovnajúci sa úplnej strate vlastníckeho práva. Namietal, že mu súd prvého stupňa svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 konal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom jeho na pojednávanie ani nevolal. Pokiaľ súd prvého stupňa vypočul v jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho právneho zástupcu svedka, ktorý však nezodpovedal na všetky otázky, o ktoré súd prvého stupňa oprel odôvodnení svojho rozhodnutia, jeho konanie tak bolo v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom a uprel mu tak možnosť konať pred súdom a preukázať jednoznačné pochybenia súdneho exekútora. Namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods.1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní zaradením veci, ktorá bola zaistená policajným orgánom pre účely trestného konania, do súpisu hnuteľných vecí pre účely dražby (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods.1, ods.2, § 9 ods.1, ods.2), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala byť spôsobená navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov štátu v súvislosti s dražbou hnuteľných vecí v exekučnom konaní, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Pokiaľ navrhovateľ vo vzťahu k právnym záverom súdu prvého stupňa namietal nepreskúmateľnosť jeho rozsudku, poukazuje odvolací súd na to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, a v rozsahu dostatočne potrebnom, aby proti týmto záverom súdu prvého stupňa mohol navrhovateľ náležite skutkovo, a najmä právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované základné právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom; napadnutý rozsudok nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom je akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci štátneho orgánu, pri ktorej dochádza k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre počínanie si štátneho orgánu pri jeho činnosti alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Spravidla pôjde o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Hoci nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť či iné vady v spôsobe vedenia konania V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní, keď do súpisu hnuteľných vecí, ktoré sa mali vydražiť na dražbe dňa 21. 9. 2007, zaradil aj sporné vozidlo, ktoré však v tom čase bolo zadržiavané príslušníkmi policajného zboru z dôvodu podozrenia, že pochádza z trestnej činnosti, a aj napriek tomu, že sporné vozidlo na dražbe vydražil a zaplatil cenu, na ktorú bolo ohodnotené, toto doposiaľ nemôže užívať, v dôsledku čoho mu vznikla škoda vo výške zaplatenej ceny. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk). Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky, lebo tým, že nebola táto dlžníkom zaplatená, nezväčšil sa majetkový stav, hoci by to bolo možné dôvodne očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené. Z obsahu spisu vyplýva, že v čase dražby dňa 21. 9. 2007 bol povinný (POPO SLOVAKIA, a.s.) vlastníkom sporného vozidla, a preto príklepom na dražbe prešlo vlastnícke právo k nemu na navrhovateľa, ktorý ho vydražil. Navrhovateľ si preto mal, ako vlastník sporného vozidla, uplatniť svoje právo na vydanie veci v trestnom konaní. K zaisteniu sporného vozidla došlo postupom podľa § 21 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, a preto mal policajný orgán, ak pominuli dôvody na zaistenie vozidla, vrátiť ho osobe, ktorej bolo vozidlo zaistené (§ 21 ods. 3); pokiaľ by však vykonanými úkonmi zistil, že zaistená vec patrí inej osobe ako tej, ktorej bola zaistená, mal túto inú osobu písomne vyzvať, aby si vozidlo prevzala (§ 21 ods. 4) a v prípade vzniku pochybnosti o tom, či zaistené vozidlo patrí osobe, ktorej bolo zaistené alebo, ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, policajný orgán bol povinný uložiť vec do úschovy a odkázať tieto osoby, aby si svoj nárok na zaistenú vec uplatnili v občianskoprávnom konaní. Navrhovateľ si tak mal a mohol; ako vlastník vydraženej veci; uplatniť svoje vlastnícke právo na zaistenú vec u policajného orgánu, ktorý mu bol povinný túto vydať potom, ako pominuli dôvody na jej zaistenie, resp. v prípade pochybnosti o vlastníckom práve, mal navrhovateľa odkázať na uplatnenie si svojho nároku na zaistené vozidlo v občianskoprávnom konaní. Pokiaľ si navrhovateľ tento svoj nárok na vydanie veci u policajného orgánu neuplatnil a ani následne sa nedomáhal vydania sporného vozidla u osoby, ktorej bolo policajným orgánom vydané; keďže bola osobou, ktorej bolo vozidlo zaistené; nemohla navrhovateľovi vzniknúť škoda spočívajúca vo výške ceny, za ktorú sporné vozidlo vydražil, nakoľko táto škoda mu mohla vzniknúť až v prípade nevymožiteľnosti jeho nároku na vydanie sporného vozidla od policajného orgánu alebo od osoby, ktorá ho neoprávnene zadržiava. Navrhovateľ tak doposiaľ nemôže disponovať so sporným vozidlom, ktoré vydražil a za ktorého vydraženie zaplatil cenu, nie z dôvodu, že nebol upozornený súdnym exekútorom na právnu vadu v podobe jeho zaistenia v trestnom konaní, ale z dôvodu jeho nečinnosti - neuplatňovania si práv vlastníka. Škoda navrhovateľovi mohla vzniknúť len dočasným obmedzením jeho vlastníckeho práva k spornému vozidlu; nadobudnutého príklepom na dražbe; v podobe nemožnosti jeho užívania za obdobie od jeho vydraženia do jeho vydania policajným orgánom; navrhovateľ si však škodu v podobe tejto dočasnej nemožnosti užívania vozidla v konaní neuplatňoval. Pokiaľ navrhovateľ odvodzuje vznik škody od straty jeho vlastníckeho práva, tak k tejto škode - zodpovedajúcej výške zaplatenej ceny, došlo v priamej príčinnej súvislosti s tým, že si toto vlastnícke právo neuplatnil v trestnom konaní nárokom na vydanie veci od orgánu činného v trestnom konaní a ani následne sa ako vlastník vozidla nedomáhal voči osobe, ktorej bolo vydaná, jeho vrátenia, resp. zaplatenia peňažnej náhrady v prípade neexistencie sporného vozidla. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľ neuplatnil svoj nárok na vydanie vozidla, resp. na zaplatenie peňažnej náhrady v prípade nemožnosti jeho vydania v pôvodnom stave, je vylúčené sa domáhať tohto nároku titulom náhrady škody voči štátu, a až výsledok tohto uplatnenia si vlastníckeho nároku môže navrhovateľovi privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľovi škoda (v podobe nevymožiteľnosti jeho nároku na vydanie veci, resp. zaplatenie peňažnej náhrady) ešte nevznikla. V prvom rade si teda navrhovateľ musí vysporiadať svoje nároky s osobou, ktorej bolo zaistené vozidlo vydané, hoci nebola jej vlastníkom a vo vzťahu k iným subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až v prípade, ak jeho právo na vydanie veci či peňažné plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa totiž nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla. Navrhovateľovi preto nesvedčí právo domáhať sa svojich nárokov titulom náhrady škody voči štátu pred vyporiadaním si svojho nároku na vrátenie veci voči M. N., ktorému bola vec policajným orgánom vydaná. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že policajné orgány žiadal o vydanie veci, je treba poznamenať, že pokiaľ tak urobil v relevantnom čase, teda pred vydaním veci policajným orgánom M. N., mohol mu vzniknúť nárok na náhradu škody v dôsledku toho, že policajný orgán postupoval v rozpore s ust. § 21 zákona č. 171/1993 Z.z. keď napriek riadnemu uplatneniu práva na vydanie veci navrhovateľom, túto mu nevydal a ani ho neodkázal na uplatnenie si vlastníckeho práva v občianskom súdnom konaní. Navrhovateľ sa tiež nedôvodne dovoláva porušenia prevenčnej povinnosti zo strany exekútora, keďže zodpovednosť odporcu podľa § 415 Obč. zák. je vylúčená, pretože porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415 Obč. zák. môže zakladať jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákona č. 514/2003 Z.z.. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1, písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť faktickou (ne)činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza a týka sa samotného priebehu konania, spôsobu vedenia konania či procesu, nie je ňou však rozhodnutie ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný právny názor súdu na prejednávanú vec. Ide najmä o prípady, keď súd znemožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom, svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Právo účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nemožno chápať ako absolútne právo tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez jeho prítomnosti, ale tak, že je povinný účastníkovi konania poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva, a preto Občiansky súdny poriadok ukladá v ust. § 115 ods. 1,2 súdu povinnosť predvolať účastníka konania na pojednávania tak, aby mal dostatok času na prípravu na pojednávanie, pričom je výlučne na účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania. Ak účastníkovi bráni určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania a oznámiť súdu dôvod tejto žiadosti. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka konania, ktorý hoci bol riadne a včas predvolaný, sa na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, teda ktoré nielen jemu, ale komukoľvek inému za rovnakých okolností, by neumožňovali sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne (dôležité), nepredvídateľné, resp. neočakávané, neodvrátiteľné a náhle. Je na účastníkovi, aby najneskôr do rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie pojednávania, existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu hodnoverne preukázal k žiadosti pripojenými dôkazmi, v opačnom prípade zostáva jeho žiadosť len v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať zreteľ. V prípade, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní, teda také vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania (§ 119 ods. 3 O.s.p.). Uvedená právna úprava, s účinnosťou od 1. 1. 2012, mala zamedziť vyhýbaniu sa účasti na pojednávaní; so zámerom predlžovania konania a odďaľovania konečného rozhodnutia; zneužívaním lekármi vystaveného dokladu o uznaní práceneschopnosti, predkladaného v súdnom konaní ako dokladu preukazujúceho dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 25. 10. 2012, na ktoré predvolal právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 17. 9. 2012, a na ktoré svoju neprítomnosť; spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania; ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti faxovým podaním zo dňa 23. 12. 2012, ku ktorému pripojil (nečitateľný) doklad o práceneschopnosti (č.l. 67, 68); v originály boli tieto písomnosti doručené súdu prvého stupňa dňa 25. 10. 2012 o 9.20 hodine (č.l. 77, 78). Na pojednávaní dňa 25. 10. 2012, ktoré sa začalo o 8.00 hodine, súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na to, že faxové oznámenie nebolo doručené v originály a že návrh na odročenie pojednávania neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, keď nemal pripojené vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že zdravotný stav neumožňuje účasť právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní. Na tomto pojednávaní súd prvého stupňa vykonal výsluch predvolaných svedkov O.. Z. A. - súdneho exekútora a L.. M. G. - znalca a zápisnicu z pojednávania doručil, spolu s predvolaním na ďalší termín pojednávania, právnemu zástupcovi navrhovateľa. Na pojednávaní dňa 4. 4. 2013 namietal právny zástupca navrhovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a opätovne žiadal vypočuť svedka O.. A.; zároveň sa na tomto pojednávaní vyjadril k jeho výsluchu uskutočnenému dňa 25. 10. 2012 a na výzvu konajúceho súdu, či disponuje lekárskym potvrdením o tom, že sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 25. 10. 2012 z vážnych zdravotných dôvodov, ktoré by ohrozovali jeho zdravie, právny zástupca navrhovateľa uviedol , že takýto doklad k dispozícii nemá a na výzvu súdu formuloval doplňujúce otázky, ktoré svedkovi navrhuje položiť. V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa uznesením upustil od vykonania doplňujúceho dokazovania výsluchom svedka O.. Z. A. a vyhlásil dokazovanie za skončené. Právny zástupca navrhovateľa k žiadosti o odročenie pojednávania stanoveného na deň 25. 10. 2012 nepripojil zákonu zodpovedajúce vyjadrenie ošetrujúceho lekára o tom, že nie je schopný zúčastniť sa pojednávania bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 vec prejednal v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Pripojená fotokópia potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 17. 10. 2012 nebola relevantným vyjadrením ošetrujúceho lekára a ani toto vyjadrenie nemohla plnohodnotne nahradiť. Právny zástupca navrhovateľa mal možnosť vyjadriť sa k výsluchu vypočutých svedkov na najbližšom meritórnom pojednávaní dňa 4.4.2013 a ani dodatočne na výzvu konajúceho súdu na tomto pojednávaní nepredložil relevantný doklad preukazujúci existenciu zákonu zodpovedajúceho vyjadrenia ošetrujúceho lekára, ktoré by opodstatňovalo pristúpiť k opakovaniu dokazovania výsluchom svedkov vypočutých na pojednávaní dňa 25. 10. 2012. Napokon súd prvého stupňa nepochybil ani v tom, že vec prejednal na pojednávaní dňa 25.10.2012 v neprítomnosti navrhovateľa, ktorého na pojednávanie nepredvolal; pokiaľ nepovažoval jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní za potrebnú, postačovalo predvolanie na pojednávanie doručiť jeho právnemu zástupcovi s plnomocenstvom na celé konanie (§ 49 ods. 1 O.s.p.). S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ nedôvodne namieta, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko mu bola daná reálna možnosť uplatňovania si procesných práv v konaní priznaných mu ako účastníkovi konania Občianskym súdnym poriadkom, a to prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu (právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, právo prednášať dôkazné návrhy a argumenty k obrane odporcu, právo zúčastniť sa na pojednávaní). Nevykonanie navrhovaného dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), ale nie odňatie možnosti konať pred súdom. Pokiaľ teda navrhovateľovi bolo umožnené navrhnúť dôkazy, a konajúci súd jeho návrhu na vykonanie dokazovanie nevyhovel, nebol vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý súdny proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu. So zreteľom na uvedené odvolací súd nezistil v súvislosti s navrhovateľom označeným a súdom prvého stupňa zamietnutým (nevykonaným) dôkazom opakovaním výsluchu svedka O.. Z. A. v postupe súdu prvého stupňa žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu žalovaného nároku, opísaného skutkového stavu a prijatých právnych záverov, nebol navrhovaný dôkaz potrebný. Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.