Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/22/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111215429 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111215429.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: P. B., V. XX, X., proti odporcovi: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava, o zaplatenie odškodného vo výške 7.000,- eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. septembra 2013, č. k. 5C 75/2011-89, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa od odporcu domáhal zaplatenia odškodného vo výške 7.000,- eur titulom protizákonného zabránenia uplatneniu jeho práv a právom chránených záujmov. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 18 zákona č. 58/1969 Zb., § 3, § 4 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 27 zákona č. 514/2003 Z.z., a dospel k záveru, že odporca nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. V súvislosti s navrhovateľom uplatneným nárokom, ktorý mal vyplývať z ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu pri jeho vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie v roku 1999, poukázal na ust. § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v ods. 1, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí úlohy plnia, zodpovedá štát. Nárok na náhradu škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť aj v súvislosti s tým, že mu nebol vyplácaný invalidný dôchodok napriek tomu, že bol na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, č. 06/28390-002, 5PT 527/06-MIA zo dňa 15.12.2006, uznaný za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50%, posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Dospel potom k záveru, že pasívne legitimovaným subjektom, teda nositeľom povinnosti, ktorej uloženia sa navrhovateľ domáhal v tomto konaní, je štát. Zároveň na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že návrhu navrhovateľa by nebolo možné vyhovieť ani v prípade, ak by bol odporca v spore pasívne legitimovaný, a to vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci neboli splnené základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím, keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal ani jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, keďže ním označený postup príslušného úradu práce, spočívajúci podľa názoru navrhovateľa v tom, že mu malo byť vnútené začatie podnikania ako samostatne zárobkovo činná osoba pod hrozbou vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie, v konaní žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil. Takisto nepreukázal ani vznik škody a ani existenciu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd prvého stupňa potom návrh navrhovateľa, predovšetkým na základe záveru o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu, ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovieť. Mal za to, že napadnutý rozsudok obsahuje skutočnosti, ktorými je jeho písomné vyhotovenie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Namietal, že súd prvého stupňa v celom rozhodnutí neodôvodnil, ako prišiel k záveru, že odporca nie je pasívne legitimovaný. Uviedol, že podľa starej právnej úpravy, účinnej do 30.06.2004, za nezákonne rozhodnutie a nesprávny úradný postup zodpovedajú orgány, ktoré tieto úlohy majú plniť, a úlohy v oblasti sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a zamestnanosti majú plniť orgány, ktoré patria pod rezort Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Z uvedeného vyvodil, že je všeobecne známe, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR je tak aktívne, ako aj pasívne legitimované. Zároveň mal za to, že Úrad práce Prešov ako podriadený orgán zodpovedného odporcu bol aj aktívne legitimovaný, ale v jeho neprospech, čo spôsobilo, že došlo k porušeniu jeho chránených práv, čo dokazuje aj protest prokurátora zo dňa 09.06.2010, a aj upozornenie prokurátora, ktoré je súčasťou súdneho spisu. Opätovne uviedol skutočnosti, na základe ktorých si uplatnil náhradu škody vo výške 7.000,- eur od Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a podrobne argumentoval príčinnou súvislosťou medzi jemu vzniknutou škodou a konaním orgánov podriadených odporcovi. Zamýšľal sa nad uplatňovaním právnych predpisov v súvislosti s nariadením rady EHS č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby („SZČO“) i s poukazom na uplatňovanie výnimky. Tvrdil, že nesprávnym úradným postupom Úradu práce Prešov bol z donútenia zaradený do pracovného procesu ako SZČO (poisťovací agent na základe zmluvy o obchodnom zastúpení), hoci mu jeho zdravotný stav neumožňoval plniť si povinnosti SZČO, a to platiť odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Mal za to, že mu mal byť pridelený štatút osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a vytvorením chránenej dielne alebo chráneného pracoviska by táto povinnosť prešla na zamestnávateľa. Zdôraznil, že Úrad práce Prešov mu za obdobie od 07.02.1995 do 31.01.1999 neponúkol žiadne pracovné miesto. Uviedol, že týmto nesprávnym postupom bol s ním namiesto pracovnoprávneho vzťahu uzatvorený obchodnoprávny vzťah, z ktorého musel plniť záväzky. Zaoberal sa ziskom poisťovní a nevyváženosťou jeho obchodnoprávneho vzťahu s poisťovňou, pričom z tejto situácie vinil zákonodarnú a výkonnú moc. Namietal, že v oblasti sociálneho poistenia a priznávania dávok vyplácaných Sociálnou poisťovňou štát nezabezpečil žiadny orgán dozoru nad jej činnosťou, pričom ponúkal riešenia pre ním nastolený problém. Poukázal aj na súdne konania, v ktorých sa rôzni navrhovatelia od neho domáhajú zaplatenia rôznych peňažných súm, a priložil upovedomenia a výzvy súdnych exekútorov, ktorí vykonali exekúcie podľa jeho názoru v dôsledku existencie príčinnej súvislosti s konaním podriadených odporcu. Považoval za dokázané, že práve laxným prístupom podriadených orgánov odporcu došlo v príčinnej súvislosti k vzniku jeho škody, ktorá mu vznikla ako z donútenia samostatne zárobkovo činnej osobe zo vzťahov vydaním rozhodnutí o nárokoch zdravotnej poisťovne, Národného úradu práce, a Sociálnej poisťovne, pričom nezabezpečením štátneho orgánu dozoru v obchodnoprávnych vzťahov došlo k vzniku nepríjemných súdnych a exekučných ťahaníc. Odporca mal vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa za to, že odvolanie je zmätočné, keď navrhovateľ uviedol množstvo irelevantných príkladov, ako by mal vyzerať inštitucionálny systém v Slovenskej republike, pričom nároky, ktoré si uplatňuje, sú rôzneho charakteru, mnohé z nich sú už premlčané, a niektoré ani nesúvisia s prejednávanou vecou. Mal za to, že v spore nie je pasívne legitimovaný v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko navrhovateľ doposiaľ nevyužil svoje dispozitívne právo a nenavrhol zámenu účastníka na strane odporcu, ktorým má byť štát. Z opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania. Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je dostatočne zrozumiteľné a preskúmateľné. Žiadal, aby odvolací súd odvolanie navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ust. § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa voči odporcovi, ktorého označil „Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava“, domáhal vyplatenia odškodnenia vo výške 7.000,- eur, keď uviedol, že predmetom jeho návrhu je vyplatenie požadovaného odškodnenia od zodpovedného rezortného najvyššieho orgánu verejnej moci, pod ktorý patrí orgán, ktorý mu protizákonne zabránil v uplatnení si chránených práv a záujmov. Počas konania argumentoval nesprávnym úradným postupom orgánu podriadenému odporcovi, resp. existenciou nezákonných rozhodnutí (prípadne ich absenciou, keď mu nebol vyplácaný dôchodok). Súd prvého stupňa rozhodol po prejednaní veci napadnutým rozsudkom, ktorým návrh navrhovateľa zamietol po tom, čo dospel k záveru, že navrhovateľom označený odporca nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, a uviedol, že pasívne legitimovaným nie je navrhovateľom označené ministerstvo, ale štát. Tento záver odôvodnil i s poukazom na príslušné ustanovenia zákonov č. 58/1969 Zb. a 514/2003 Z.z.. Odporca v odvolaní napriek riadnemu a zrozumiteľnému odôvodneniu napadnutého rozsudku zotrval na názore, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR je tak aktívne, ako aj pasívne legitimované. Odvolací súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, a jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie navrhovateľom označeného odporcu spočíva na správnom právnom posúdení veci. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že pri riešení otázky pasívnej legitimácie súd posudzuje, či navrhovateľovi patrí voči odporcovi hmotné právo, resp. či odporcovi vo vzťahu k navrhovateľovi prislúcha hmotnoprávna povinnosť. Vecná legitimácia je totiž stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva či povinnosti, ktorá je predmetom konania, a jej nedostatok je vždy dôvodom na zamietnutie návrhu. Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvého stupňa, že navrhovateľom označený odporca nie je v tomto spore pasívne legitimovaným subjektom. Z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj z ust. § 3 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Navrhovateľ sa však náhrady škody nedomáhal voči štátu, teda Slovenskej republike, ale voči Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Štát však vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to výslovne ustanovené v zákone, napr. v zákone č. 58/1969 Zb., nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde je v jednotlivých ustanoveniach výslovne uvedené, že za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konajú. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v pôvodnom znení ust. § 426 Občianskeho zákonníka, mal za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, podľa právnej úpravy obsiahnutej v osobitných predpisoch, zodpovedať štátny orgán alebo orgán, na ktorý prešli úlohy štátneho orgánu. Toto ustanovenie však bolo zákonom č. 58/1969 Zb. zrušené, pretože tento právny predpis ustanovil subjektom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát. Za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom zodpovedá podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. teda štát, pričom v mene štátu koná v právnych vzťahoch, upravených týmito zákonmi, štátny orgán špecifikovaný v ust. § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., resp. v ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Pokiaľ ide o voľbu štátu, ako subjektu, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, dôvodová správa k zákonu č. 58/1969 Zb. konštatovala, že pre poškodeného účastníka je to výhodnejšie v tom smere, že nie je na pochybách, voči komu má nárok uplatniť. V danom prípade, ako je vyššie uvedené, je pasívne legitimovaným a zodpovedným subjektom štát Slovenská republika v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, za ktorý potom koná navrhovateľom označený odporca ako štátny orgán. Nakoľko otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu, nebol súd prvého stupňa povinný vyzvať navrhovateľa na odstraňovanie vád návrhu, ani nemohol navrhovateľa o nedostatku pasívnej legitimácie ním označeného subjektu, resp. o tom, koho má žalovať, poučovať, keďže takéto poučenie by nebolo poučením o procesných právach a povinnostiach účastníka konania, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je oprávnený účastníkom konania poskytovať. Takéto poučenie by totiž presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa ust. § 5 O.s.p., a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, zakotvenej v ust. § 18 O.s.p., ako aj v ustanoveniach čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky, keďže podľa ust. § 5 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom konania poučenie o procesných právach a povinnostiach, pričom v danom prípade by išlo o poučenie iné, o poučenie o vecnej legitimácii, teda o tom, kto by mal byť podľa hmotného práva účastníkom konania. Len navrhovateľ, ako pán sporu, je oprávnený v návrhu na začatie konanie uviesť odporcu, od ktorého sa bude domáhať svojho nároku, a súd prvého stupňa bol povinný voľbu navrhovateľa akceptovať, a následne len skúmať, či odporca, ktorého navrhovateľ v návrhu označil má alebo nemá byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa navrhovateľ v návrhu domáhal. Bolo potom vecou navrhovateľa, aby vyhovel požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva, a riadne označil odporcu, prípadne podal návrh podľa ust. § 92 O.s.p.. Navrhovateľ však v priebehu celého konania, a to i odvolacieho, zotrval na pôvodnom označení odporcu, ktorého považoval za pasívne legitimovaného, a nepodal ani návrh podľa ust. § 92 O.s.p. Pokiaľ potom návrh navrhovateľa smeroval proti ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy, teda proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho konania, ktorý je však zároveň subjektom odlišným od štátu, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď vec prejednal s jasne a zrozumiteľne označeným odporcom, ktorý mal aj spôsobilosť byť účastníkom konania podľa ust. § 19 O.s.p., a vec aj správne právne posúdil, keď rozhodol o zamietnutí návrhom uplatneného nároku navrhovateľa z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie navrhovateľom označeného odporcu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľ sa domáhal svojho nároku od odporcu, ktorému nevznikla povinnosť plniť, preto ho súd prvého stupňa ani nemohol zaviazať na zaplatenie požadovanej sumy a musel návrh navrhovateľa zamietnuť. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko absentoval návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.