Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/2/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111217335 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111217335.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: V.. V. Š., Z. Z., G. X, zastúpeného JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, so sídlom Podbrezová 34, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika - Národná rada Slovenskej republiky, so sídlom Dubčekovo nám. 1, Bratislava, o náhradu škody podľa zák. č.58/1969 Zb. vo výške 107.045,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. októbra 2013 č.k. 14C 86/2011-82, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 15. 10. 2013 č.k. 14C 86/2011-82 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť naplatí navrhovateľovi sumu 6.982,34 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšku návrh zamietol. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 1 ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný. S poukazom na to, že navrhovateľ bol odvolaný z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR odporcom na základe uznesenia zo dňa 8. 7. 1999 evidovaného pod číslom 378 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14Co 90/2009 zo dňa 19. 7. 2010 bolo určené, že odvolanie navrhovateľa z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. 7. 1999 odporcom evidované pod číslom 378 je neplatné, dospel k záveru, že bola splnená podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím. Konštatoval, že neplatným odvolaním navrhovateľa konaním odporcu došlo ku škode na strane navrhovateľa, ktorá predstavovala funkčné príplatky patriace mu ako podpredsedovi Najvyššieho súdu SR za obdobie od 12. 7. 1999 do 11. 2. 2003, čím bol ukrátený na príplatkoch, ktoré by mu patrili, keďže bol zvolený odporcom na obdobie piatich rokov od 11. 2. 1998 do 11. 2. 2003. Výšku škody ustálil v sume 6.982,34 eur ako rozdiel medzi platom podpredsedu súdu a platom predsedu senátu po odvolaní z funkcie. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka priznal navrhovateľovi aj ním uplatňovaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom na to, že nezákonné rozhodnutie odporcu bolo vydané dňa 18. 7. 1999, mal za to, že pokiaľ ide aj o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., a pretože nemajetková ujma uplatnená navrhovateľom nemá oporu v uvedenom zákone, nakoľko uvedený právny predpis inštitút nemajetkovej ujmy nepozná, návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, podal v zákonom stanovenej lehote odvolania navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Poukazoval na to, že § 20 zákona č. 58/1969 Zb. vylučuje pochybnosti o vzťahu tohto zákona k Občianskemu zákonníku, ide o vzťah špeciality založený na tom, že osobitná úprava sa uplatní tam, kde špeciálny predpis stanovuje niečo iné oproti úprave všeobecnej, pričom všeobecnú úpravu je možné použiť tam, kde osobitný predpis jeho aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že neustanovuje niečo iné. Uviedol, že škodu je možné definovať ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu, ktorú možno odškodniť aj podľa § 444 Obč. zákonníka vo forme sťaženia spoločenského uplatnenia, za poškodenie povesti, dobrého mena, morálneho strádania poškodeného. Argumentoval, že zákon č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou za podmienky, že nemajetková ujma pretrvávala aj po 1. 7. 2004, čo bolo v konaní nepreukázané, keď aj po tomto dni trpel za dôsledky vyplývajúce z protiústavného odvolania z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR. Zdôraznil, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikáciu musí smerovať k spravodlivému výsledku. V tejto súvislosti uviedol, že zmyslom a účelom ustanovenia priznávajúceho poškodenému právo na náhradu škody je zaistiť, aby mu v plnej miere bola kompenzovaná majetková a nemajetková ujma, ktorá bola v príčinnej súvislosti s vydaným protiprávnym rozhodnutím. Záverom zdôraznil, že ani zákon č. 58/1969 Zb. nevylučoval jednorazovo odškodniť poškodeného i za imateriálnu škodu, pokiaľ by malo ísť o dostatočnú satisfakciu za vzniknutú ujmu na osobnostných, sociálnych a procesných právach. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. nebolo možné aplikovať na daný právny vzťah vzniknutý pred jeho účinnosťou dňa 1. 7. 2004. K tvrdeniam navrhovateľa o vzniknutej ujme poukázal na to, že po odvolaní z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR neprestal navrhovateľ vykonávať funkciu sudcu a nebol ani preložený na súd nižšieho stupňa, naopak aj naďalej pôsobil ako sudca Najvyššieho súdu SR, a to dokonca v pozícii predsedu senátu. Záverom poznamenal, že najviac do osobnostných práv navrhovateľa zasielali informácie v médiách, ktoré nepravdivo informovali o dôvodoch jeho odvolania, navrhovateľ však voči médiám nepodnikol žiadne právne kroky na svoju obranu a ochranu dobrej povesti, čo potvrdil aj na pojednávaní. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti a v medziach uplatnených dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania; náležité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím, ktorým bol odvolaný z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, v spojení s § 27 zákona č. 514/2003 Z.z. , ktoré aj správne vyložil a dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj v dostatočne primeranom rozsahu objasnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., keď uviedol, že návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať za dôvodný pre nedostatok právneho základu; rozsudok súdu prvého stupňa nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov a navrhovateľovi nebolo upreté právo náležite argumentovať proti právnemu záveru súdu prvého stupňa, na ktorom založil svoje rozhodnutie. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť záverov súdu prvého stupňa , na ktorých tento založil svoje rozhodnutie. Vzhľadom na skutočnosť, že škoda mala byť navrhovateľovi spôsobená nezákonným uznesením Národnej rady SR č. 378 zo dňa 8.7.1999 o jeho odvolaní z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu SR, správne posudzoval súd prvého stupňa navrhovateľom uplatňované nároky podľa zákona č. 58/1969 Zb., účinného do 30.6. 2004, vychádzajúc z § 27 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., účinného dňom 1.7.2004, podľa ktorého prechodného ustanovenia bolo pre použitie relevantnej právnej úpravy rozhodujúce, kedy bolo vydané nezákonné rozhodnutie orgánu štátu. Navrhovateľ nedôvodne namieta, že v danom prípade sa mal aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na to, že škoda v podobe nemajetkovej ujmy trvala aj za účinnosti tohto zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodujúce, že k protiprávnemu konaniu, t.j. k nezákonnému rozhodnutiu, došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., a toto konanie bolo do 30.6.2004 aj skončené / zavŕšené, a teda ďalej nepokračovalo aj po 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone občianskym zákonníkom. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Škoda v podobe ušlého zárobku spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie, resp. rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť škodnej udalosti (protiprávneho konania), dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. V preskúmavanej veci zamietol súd prvého stupňa navrhovateľom uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb., ktorý bol účinný do 30.6.2004, neumožňoval odškodnenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožňuje, keďže zákon č. 58/1969 Zb. vychádza z požiadavky kompenzácie majetkovej škody, ktorou sa podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie skutočná škoda (damnum emergens) a ušlý zisk (lucrum cessanss). Náhrada škody, ktorá sa uhrádza podľa zákona č. 58/1969 Zb. v podobe materiálnej ujmy, tak neumožňovala uplatnenie i náhrady imateriálnej ujmy na osobnostných právach poškodeného, avšak nevylučovala, aby sa poškodený domáhal náhrady za nemateriálnu ujmu právnymi prostriedkami ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka; avšak z hľadiska v tom čase platnej právnej úpravy ide o iný nárok, než je náhrada škody. Uvedené právne závery, vyplývajúce z ustálenej súdnej praxe, boli prekonané v prípade, ak ide o náhradu škody za predchádzajúce vadné (nezákonné) obmedzenie osobnej slobody, v ktorom prípade bolo potrebné prednostne aplikovať článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vyložiť pojem náhrady škody v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá pod pojmom odškodnenia podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie aj náhradu nemateriálnej ujmy. Tieto závery, vyplývajúce z konštantnej judikatúry (R 13/2009), však nemožno aplikovať aj na prejednávaný prípad, kde nebolo titulom náhrady nezákonné obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, pretože v danom prípade nebolo právo navrhovateľa na osobnú slobodu dotknuté. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa nemateriálna ujma neodškodňuje; s výnimkou odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 Obč. zákonníka; nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy nezakladal ani zákon č. 58/1969 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym zákonom a nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nebolo možné právne oprieť ani o článok 5 ods. 5 Dohovoru, a za stavu, keď súd nemôže sám svojím rozhodnutím konštituovať ďalšie nároky, nad rámec výslovne zákonom stanovených nárokov (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa na odškodnenie nemateriálnej ujmy za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu v súlade s hmotným právom, ktoré bolo potrebné v danom čase aplikovať na tento navrhovateľom uplatňovaný nárok. Nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím , bol reparovateľný jedine právnymi prostriedkami slúžiacimi na ochranu pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv tak, ako sú tieto vymedzené v § 13 Obč. zákonníka, ktoré právne prostriedky v čase právnej úpravy podľa zákona č. 58/1969 Zb. nahrádzali poňatie nemateriálnej ujmy ako súčasti pojmu škoda . Na uvedených záveroch nič nemení ani tá skutočnosť, že s účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. bolo možné odškodňovať aj náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátu, túto právnu úpravu však nebolo možné uplatniť spätne na právne vzťahy, ktoré vznikli za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko táto platila pro futuro a nebolo ju možné preto spätne vzťahovať aj na odškodnenie navrhovateľa, a to ani za použitia analógie legis. Pokiaľ ide o priznanie spravodlivého zadosťučinenia v zmysle článku 41 Dohovoru, tento zakladá právomoc Európskeho súdu pre ľudské práva, zriadeného týmto Dohovorom v článku 19, na rozhodovanie o spravodlivom zadosťučinení, a preto priamo na základe tohto článku nemohol konajúci súd, v postavení vnútroštátneho súdu členského štátu Dohovoru, priznať navrhovateľovi ním uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v podobe spravodlivého zadosťučinenia. Záverom odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa mohol domáhať odškodnenia nemajetkovej ujmy v podobe peňažnej satisfakcie podľa ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka proti pôvodcovi zásahu ako subjektu zodpovednému za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. V danom prípade bol pôvodcom zásahu orgán štátu - Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je odlišným subjektom od štátu, zodpovedným podľa zákona č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím tohto orgánu štátu, a preto odporcovi, tak ako je v návrhu označený, nesvedčila pasívna legitimácia ako subjektu zodpovednému za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Pokiaľ odvolanie navrhovateľa smerovalo proti výroku, ktorým bol čiastočne zamietnutý aj jeho návrh na náhradu škody v podobe ušlého zárobku, v tejto časti svoje odvolanie nepodložil žiadnymi relevantnými argumentmi a námietkami, a preto nepovažoval odvolací súd za potrebné bližšie preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto napadnutej časti z hľadiska opodstatnenosti takto nedostatočne uplatneného odvolacieho dôvodu. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska navrhovateľom uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia vecne správny, a preto ho v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Nakoľko súd prvého stupňa si vyhradil rozhodovanie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.