Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/811/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111218018 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111218018.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu: JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľky: H.. P. X., Q.. XX. XX. XXXX, U. J.W. I.. Č.. XX, U., proti odporcovi: Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, Ul. 29. Augusta č. 8 a 10, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. júna 2014, č. k. 8C/88/2011 - 136, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol opakovane menený návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určiť, že skončenie pracovného pomeru medzi navrhovateľkou a odporcom výpoveďou zo strany odporcu č. 051/2011-17 zo dňa 28.02.2011 je neplatné, pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku 1. 460,74 eur mesačne od 01.06.2011 až do času, kým jej odporca umožní pokračovať v práci, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1. 460,74 eur od 11.07.2011 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 74 Zákonníka práce a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že výpoveď doručená navrhovateľke dňa 28. 02. 2011 z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a vzhľadom na organizačnú zmenu je platná, keď sa nestotožnil s námietkami navrhovateľky, že nebola podpísaná osobou oprávnenou na jej podpísanie (H.. H.Á. Š., riaditeľ odboru ľudských zdrojov), ani s tvrdením navrhovateľky, že výpoveď nebola dostatočne prerokovaná so zástupcami zamestnancov a ani s tvrdením, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že odporca si tzv. ponukovú povinnosť splnil vadne. Uviedol, že navrhovateľka u odporcu pracovala od 10. 12. 2001 na základe pracovnej zmluvy č. XXX- XXXX-XXXX/X zo dňa XX. XX. XXXX, uzavretej na dobu neurčitú na pozícii samostatný odborný referent špecialista v oddelení právnej služby, pričom rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. U. - XXXXX/XXXX zo dňa 11. 02. 2011, o znížení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie, v súlade s Organizačným poriadkom Sociálnej poisťovne účinným od 01. 03. 2011 došlo k zrušeniu niektorých organizačných útvarov a k zriadeniu nových organizačných útvarov za účelom racionalizácie činnosti a pracovných postupov a k zníženiu evidenčného počtu 1 578 zamestnancov vo fyzických osobách k 31. 12. 2010 o 129 zamestnancov, s účinnosťou od 01. 03. 2011 v organizačných útvaroch uvedených v tomto rozhodnutí s tým, že generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne uložil súčasne, aby opatrenia na vykonanie tohto rozhodnutia boli zrealizované do 30. 06. 2011, pričom týmto rozhodnutím sa zrušil odbor právnej služby, oddelenie právne a oddelenie regresných náhrad a zriadilo sa oddelenie právne a súčasne sa znížil počet zamestnancov z 11 na 8. Poukázal na skutočnosť, že odporca určil, že nadbytočnou sa stala navrhovateľka a ďalší dvaja zamestnanci (J.. R. W. G. H.. U.) a dospel k záveru, že daným rozhodnutím došlo k zrušeniu odboru právnej služby, oddelenie právne a oddelenie regresných náhrad a bolo zriadené iba jedno oddelenie právne a preto výklad navrhovateľky, že touto organizačnou zmenou nedošlo k zrušeniu právneho oddelenia, keďže bolo zrušené iba oddelenie regresných náhrad, z ktorého mali byť určení nadbytoční zamestnanci, správny nie je. Uviedol, že dňa 23. 02. 2011 bola navrhovateľka v prítomnosti H.. H. Š., riaditeľa odboru ľudských zdrojov a H.. J. Š., riaditeľky odboru právnej služby informovaná o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej došlo k zníženiu počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie a o tom, že sa stala nadbytočnou a zároveň s ňou bolo (v súlade s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce) prerokované ďalšie zamestnávanie a ponúknuté pracovné miesto referenta exekučných dávok v odbore dôchodkových dávok, v sekcii dôchodkového poistenia, v Sociálnej poisťovni, ústredie a pracovné miesto právnik na zastupovanie počas materskej a rodičovskej dovolenky v odbore nemocenského poistenia, oddelenie opravných prostriedkov nemocenského poistenia, ako aj v odbore poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia, v oddelení opravných prostriedkov poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia v sekcii nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti v Sociálnej poisťovni, ústredie, Bratislava, pričom bola zároveň upozornená, že neprijatím ponúknutého pracovného miesta je daný výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť zamestnanca z dôvodu organizačných zmien. Uviedol, že s navrhovateľkou boli prerokované všetky skutočnosti týkajúce sa ponúkaných miest, vrátane mzdového zaradenia jednotlivých ponúkaných pozícií, informácie týkajúce sa ponúkaných pozícií nad rámec tzv. ponukovej povinnosti miesta a navrhovateľka bola upozornená, že ide o pracovné miesta na dobu určitú a to počas trvania materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky zamestnankýň s predpokladom ich trvania v rozsahu 10 mesiacov až 3 roky s tým, že navrhovateľka sama vlastnou rukou do tohto zápisu napísala, že sa k ponúkaným miestam vyjadrí do 24. 02. 2011 do 14. 00 hod., avšak v stanovenom termíne sa nevyjadrila a nevyjadrila sa ani do momentu predloženia žiadosti odporcu zástupcom zamestnancov dňa 25. 02. 2011 o prerokovanie výpovede navrhovateľky, ale aj ďalších prepúšťaných zamestnancov. K tvrdeniu navrhovateľky, že jej nebolo ponúknuté miesto právnika oddelenia metodiky poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia, v sekcii nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti, ktoré bolo podľa jej názoru v danom čase voľné a pre ňu i vhodné uviedol, že z vyjadrenia odporcu počas konania vyplýva, že práve toto miesto navrhovateľke na uvedenom stretnutí bolo ponúknuté, len omylom v zápise z tohto stretnutia bolo uvedené miesto právnika v oddelení opravných prostriedkov poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia, v sekcii nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia k tvrdeniu navrhovateľky, že ponuka nespĺňala obsahové a formálne náležitosti uviedol, že z vykonaného dokazovania takéto pochybenie zo strany odporcu pri plnení si tzv. ponukovej povinnosti nezistil s tým, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva presná forma a obsah realizácie tejto ponukovej povinnosti, nakoľko pri jej splnení musí zamestnávateľ všeobecne, čo vyplýva z vnútornej logiky tohto inštitútu, jasne, zrozumiteľne opísať ponúkané miesto, napr. druh práce, ak existuje i jeho opis, predložiť ho zamestnancovi, miesto práce, informácie o tom, či ide o pracovný pomer na dobu neurčitú, mzdové náležitosti, kvalifikačné predpoklady (všeobecné, špecifické), potrebná prax atď., pričom z výsluchu oboch svedkov a listinného dôkazu, zápisu z tohto stretnutia, ktorý podpísali obaja zamestnanci odporcu vyplýva, že navrhovateľka bola dostatočne informovaná o ponúkaných miestach. Uviedol, že navrhovateľka síce namietala, že zo stretnutia dostala nepodpísaný zápis, avšak tento dôkaz súdu nepredložila, naopak tento listinný dôkaz predložil v priebehu konania odporca a vyplýva z neho, že ho podpísali obaja prítomní zamestnanci odporcu (H.. J. Š. G. H.. H. Š.) s tým, že navrhovateľka ho nepodpísala, ale vlastnou rukou do zápisu napísala, že sa k ponúkaným miestam vyjadrí do 24. 02. 2011 do 14. 00 hod. Poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s tzv. ponukovou povinnosťou odporcu navrhovateľka namietala, že odporca v čase dania jej výpovede disponoval iným voľným miestom, ktoré bolo pre ňu vhodné z hľadiska jej kvalifikácie a schopností s tým, že jej bolo ponúknuté iba nevhodné pracovné miesto a vhodné pracovné miesto, napr. miesto právnika oddelenia metodiky poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia, v sekcii nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a garančného poistenia a lekárskej posudkovej činnosti, jej ponúknuté nebolo, avšak na stretnutí dňa 23. 02. 2011 bolo navrhovateľke ponúknuté voľné a pre ňu, podľa odporcu i vhodné miesto referenta exekučných dávok na dobu neurčitú, na odbore dôchodkových dávok v sekcii dôchodkového poistenia, pretože tejto sekcie sa organizačná zmena nedotýkala, pričom k tomuto miestu, o ktorom bola navrhovateľka dostatočne informovaná, sa v lehote ňou samou určenou do 24. 02. 2011 do 14. 00 hod. nevyjadrila, podľa odporcu zrejme účelovo, z dôvodu ktorého jej nevyjadrenie sa, odporca vyhodnotil ako odmietnutie. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že ponúknuté miesto referent exekučných dávok na odbore dôchodkových dávok v sekcii dôchodkového poistenia, bolo v danom čase miestom voľným a pre navrhovateľku i vhodným s tým, že navrhovateľka mala dostatočnú možnosť sa k tejto ponuke vyjadriť, dokonca v lehote stanovenej ňou samou, čo však neurobila, pričom nevyjadrenie (ani odmietnutie, ani neprijatie) sa k tejto ponuke za časových podmienok ňou samou stanovených, bez akéhokoľvek vysvetlenia odporcovi, je možné považovať iba ako za nesúhlasný prejav jej vôle, keď iný výklad tejto jej pasivity, by bol v rozpore s výkladom inštitútu tzv. ponukovej povinnosti. K námietke navrhovateľky, že výpoveď, ktorá jej bola odporcom daná je neplatná z dôvodu jej nedostatočného prerokovania so zástupcami zamestnancov (podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce), nakoľko odporca predložil zástupcom zamestnancov nekonkrétny vzor návrhu výpovede, do ktorého iba vpisoval konkrétne mená prepúšťaných zamestnancov uviedol, že dňa 25. 02. 2011 odporca predložil zástupcom zamestnancov, H.. H. X., predsedníčke Výboru základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva, písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru konkrétnych zamestnancov, v ktorej bolo uvedené aj meno navrhovateľky, pri ktorom bolo poznačené, že sa k ponúkaným miestam mala vyjadriť do 24. 02. 2011 do 14. 00 hod, avšak do 25. 02. 2011 dopoludnia sa nevyjadrila, a to i napriek telefonickej urgencii s tým, že zo znenia tejto žiadosti jednoznačne vyplýva, že nebola nekonkrétna, formálna, tak ako to namietala navrhovateľka, keď naopak, v žiadosti bolo uvedené meno a priezvisko navrhovateľky, vrátane skutočnosti týkajúcej sa ponuky miesta, prílohou tejto žiadosti bol vzor textu výpovede z pracovného pomeru, ktorý sa týkal konkrétne navrhovateľky, vo vzore výpovede je konkrétne uvedené meno navrhovateľky a znenie tohto vzoru výpovede je úplne totožné so samotnou výpoveďou. Súd prvého stupňa aj námietku navrhovateľky, že výpoveď je neplatná z dôvodu, že bola podpísaná H.. H. Š., ktorý oprávnením podpisovať výpovede zamestnancom ústredia nedisponoval a k výpovedi nebolo ako príloha pripojené žiadne poverenie ani splnomocnenie, keď poverenie na podpisovanie takéhoto právneho úkonu zo dňa 10. 12. 2010 jej bolo predložené až na jej vyžiadanie dňa 20. 05. 2011 a zároveň skutočnosť, že riaditeľ odboru ľudských zdrojov bol generálnym riaditeľom odporcu poverený na jeho zastupovanie v pracovnoprávnych vzťahoch nebola uvedená v znení výpovede alebo pri jej podpise, posúdil ako nedôvodnú, nakoľko síce neoddeliteľnou prílohou predmetnej výpovede nebolo poverenie zo dňa 10. 12. 2010, avšak z tohto poverenia vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov Sociálnej poisťovne, ústredie, je v rozsahu ustanovenia § 9 ods. 1 veta druhá Zákonníka práce, s účinnosťou od 10. 12. 2010, oprávnený robiť právne úkony H.. H.. H. Š., riaditeľ odboru ľudských zdrojov s tým, že absencia poverenia ako prílohy výpovede, ani neuvedenie existencie poverenia vo výpovedi alebo pri podpise výpovede, nespôsobuje neplatnosť tohto právneho úkonu, o to viac, že takéto poverenie skutočne v danom čase existovalo, takže výpoveď bola podpísaná oprávnenou osobou. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žiadny právny predpis neukladal odporcovi, aby súčasťou výpovede bolo i uvedené poverenie alebo, aby z obsahu výpovede alebo podpisu poverenej osoby vyplývalo, že ide o poverenú osobu na zastupovanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne s tým, že výpoveď svedka H.. H. Š. potvrdila, že poverenie, ktoré mu bolo udelené jej bolo ukázané bezprostredne po doručení výpovede na jej žiadosť, následne dňa 20. 05. 2011 aj doručené, pričom navrhovateľka ho neakceptovala a tvrdila, že bolo vypracované dodatočne, avšak svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Uviedol, že oprávnenie sa nevzťahovalo na právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch vedúcich zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, na danom poverení je pečiatka Sociálnej poisťovne - mzdová učtáreň zo dňa 17. 12. 2010 s tým, že z automatizovaného systému správy registratúry odporcu vyplýva, že bolo zaevidované dňa 13. 12. 2010 a dátum vybavenia je označený dňom 14. 12. 2010, z čoho je zrejmé, že nebolo dodatočne vyhotovené alebo antidatované. K námietke navrhovateľky, že jej pracovný pomer sa skončil uplynutím 3 mesačnej výpovednej doby dňa 31. 05. 2011, ktorá začala plynúť dňa 01. 03. 2011, pričom počas výpovednej doby riadne chodila do práce, riadne si vykonávala svoju pôvodnú agendu, odporcom jej bola prideľovaná jej pôvodná agenda a v prípade, ak organizačné zmeny nadobudli účinnosť dňa 01. 03. 2011, tak svoju pôvodnú prácu vykonávať nemala a nemala jej ani byť žiadna práca prideľovaná uviedol, že s poukazom na organizačnú zmenu spočívajúci v znížení počtu zamestnancov na oddelení právnom (pôvodne právnom a oddelení regresných náhrad) z 11 na 8, sa touto organizačnou zmenou skutočne znížil iba počet zamestnancov na tomto novom oddelení, ale nezmenila sa agenda, ktorú vykonávali jej zamestnanci, z dôvodu ktorého túto agendu (pôvodnú i novú súčasne), v čase výpovednej doby mohla navrhovateľka riadne vykonávať, pretože táto nezanikla, keďže organizačná zmena je proces časovo na seba nadväzujúcich úkonov, ktoré bol podľa organizačnej zmeny odporca povinný uskutočniť až do 30. 06. 2011. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnil, pretože mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť a určiť, že skončenie jej pracovného pomeru výpoveďou č. 051/2011 -17 z 28. februára 2011 je neplatné, jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a odporca je povinný zaplatiť jej náhradu mzdy v sume priemerného zárobku 1. 460,74 eur mesačne od 1. júna 2011 až do času, kým jej odporca umožní pokračovať v práci, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1. 460,74 eur od 11. júla 2011 do zaplatenia, ako i trovy konania. Namietla, že z výpovede, ktorá jej bola doručená dňa 28. februára 2011 nevyplýva po obsahovej a faktickej stránke príčinná súvislosť medzi organizačným opatrením odporcu a jej nadbytočnosťou, ktorú § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyžaduje na uplatnenie platnej výpovede pre nadbytočnosť zamestnanca s tým, že na základe pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov zastávala pozíciu samostatný odborný referent špecialista v oddelení právnej služby, avšak z výpovede (a ani z organizačného opatrenia odporcu) nebolo vôbec zrejmé, na akých konkrétnych pracovných pozíciách v rámci odboru právnej služby, oddelenia právneho a oddelenia regresných náhrad sa znižoval počet zamestnancov (tzn., ktoré konkrétne pracovné pozície, resp. pracovné miesta sa zrušili, resp. sa znižoval ich počet), čím objektívne nie je daná príčinná súvislosť medzi jej pracovnou pozíciou a organizačným opatrením, na základe ktorého sa stala nadbytočná, keď ani v organizačnom opatrení, ani vo výpovedi nebol uvedený konkrétny názov pracovného miesta, ktoré sa na novozriadenom oddelení rušilo, z čoho nie je potom vôbec zrejmé, že práve pracovná pozícia (pracovné miesto), ktorú zastávala podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov, je pre zamestnávateľa v skutočnosti nadbytočná, resp. nepotrebná. Uviedla, že nielen výpoveď je z uvedeného dôvodu neurčitá a preto neplatná, ale neurčité, nekonkrétne je aj rozhodnutie o organizačnej zmene, pretože nie je zrejmé vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu pracovnému miestu sa znížil počet zamestnancov, čím nie je možné identifikovať hmotnoprávnu podmienku platnej výpovede, a to príčinnú súvislosť medzi pracovnou pozíciou (pracovným miestom), ktoré vykonávala podľa pracovnej zmluvy a rozhodnutím o organizačnej zmene. Vytkla súdu prvého stupňa jeho záver, že v čase výpovednej doby mohla vykonávať prácu, nakoľko sa len organizačnou zmenou znížil počet zamestnancov na novom oddelení, ale nezmenila sa agenda, pretože organizačná zmena je proces časovo na seba nadväzujúcich úkonov, ktoré bol podľa organizačnej zmeny odporca povinný uskutočniť s tým, že je nepochopením rozdielu medzi účinnosťou organizačnej zmeny, na základe ktorej sa znížil počet zamestnancov, ktorá znamená vznik jej nadbytočnosti od 1. marca 2011 a jej faktickú nemožnosť vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a účinkami právnych úkonov (uplatnenie výpovede alebo dohody o skončení pracovného pomeru), ktoré sú realizované na podklade organizačnej zmeny a nastali v tomto konkrétnom prípade po účinnosti organizačnej zmeny, nakoľko účinnosť organizačnej zmeny o znížení počtu zamestnancov znamená, že zamestnanec, ktorého zamestnávateľ určil za nadbytočného na základe platného rozhodnutia o organizačnej zmene, sa stal od tohto okamihu nadbytočný, pretože zamestnávateľ prácu, ktorú pre neho zamestnanec vykonával do účinnosti organizačnej zmeny, je schopný zabezpečiť s nižším počtom zamestnancov, čím pre neho zaniká objektívne možnosť, aby zamestnancovi prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy pred skončením pracovného pomeru, pričom účinnosť organizačnej zmeny nemá sama o sebe vplyv na okamih skončenia pracovného pomeru, keď zamestnanec prestane byť zamestnancom, ale má vplyv na to, že zamestnávateľ objektívne nemôže nadbytočnému zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Uviedla, že jej nadbytočnosť je fakticky a objektívne preto popretá tým, že ak účinnosť organizačnej zmeny nastala od 1. marca 2011 (ako sa to uvádza vo výpovedi a rozhodnutí o organizačnej zmene), v dôsledku čoho sa znížil počet zamestnancov, znamená to, že od 1. marca 2011 sa stala pre odporcu nadbytočnou a nepotrebnou a jej práca mala byť prerozdelená medzi zvyšných zamestnancov, ktorých sa prepúšťanie nedotýkalo a preto dôvod na prideľovanie práce po 28. februári 2011 podľa pracovnej zmluvy, daný nebol. Poukázala na skutočnosť, že odporca vôbec nerealizoval obsahovú stránku prijatej organizačnej zmeny tak, ako ju sám prijal s tým, že ak sa organizačná zmena zníženia počtu zamestnancov skutočne realizovala v zmysle konkrétneho písomného rozhodnutia odporcu zo dňa 11. februára 2011, potom sa malo naplniť aj po obsahovej stránke to, čo s účinnosťou od 1. marca 2011 sám prijal, tzn., že je od 1. marca 2011 nadbytočná, čím objektívne zanikla možnosť prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy, s čím je spojený vznik prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce a zároveň práca, ktorú vykonávala do 28. februára 2011, mala byť od 1. marca 2011, od účinnosti organizačnej zmeny, prerozdelená medzi zamestnancov, ktorí sa nestali nadbytočnými a nakoľko k uvedenému nedošlo, nevznikol výpovedný dôvod v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Navrhovateľka vo svojom odvolaní ďalej namietla, že výpoveď, ktorá bola vypracovaná a doručená dňa 28. 02. 2011 je neplatná aj z dôvodu, že objektívne nemohla byť predmetom prerokovania zo strany odborovej organizácie dňa 25. februára 2011, keď z výpovede H.. H. X. vyplýva, že odborová organizácia neskúmala obsahovú ani formálnu správnosť výpovede, nemala k dispozícii poverenie H.. H. Š. na podpisovanie, čím nevedela overiť jednu z podstatných náležitostí výpovede - jej podpísanie oprávnenou osobou a súčasne bola odborová organizácia uvedená do omylu pokiaľ ide o výsledok ponukového konania, že ponúkanú prácu odmietla, nakoľko vo výpovedi zo dňa 28. februára 2011 odporca uviedol, že ponúkanú prácu neprijala (tým, že sa k ponukovému konaniu vôbec nevyjadrila), čo je rozdiel, čím skutkové vymedzenie, ktoré odporca uviedol odborovej organizácií, nekorešponduje s tým, čo je uvedené vo výpovedi, ktorá bola vyhotovená dňa 28. februára 2011 v inom znení a v tomto znení jej aj bola doručená. Navrhovateľka zároveň namietla, že súd prvého stupňa nepripustil vykonanie dôkazov a kladenie otázok svedkom, čím znemožnil zistiť súvislosti, ktoré by mohli prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a zároveň, že napadnuté rozhodnutie nemá náležité právne zdôvodnenie a súdne konanie malo závažné procesné chyby, keď za neodstrániteľné procesné chyby označila nezákonný výsluch svedkov, H.. H. X., H.. J. Š. G. H.. H. Š., ktorí neboli súdom prvého stupňa zákonným spôsobom poučení o povinnosti vypovedať pravdu pod sankciou trestného stíhania a svedkyňu H.. G. Q. poučil o tejto povinnosti len odkazom na znenie písomného predvolania k svedeckej výpovedi (tak ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 17. októbra 2013 a zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. februára 2014). Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe objektívne zisteného skutkového a právneho stavu a preto je odvolanie navrhovateľky nedôvodné. Poukázal na skutočnosť, že príčinná súvislosť medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou navrhovateľky bola v konaní dostatočne preukázaná s tým, že v súvislosti so zmenou Organizačného poriadku Sociálnej poisťovne, s účinnosťou od 1. marca 2011 došlo u odporcu, okrem iného, k zrušeniu Odboru právnej služby, Právneho oddelenia a Oddelenia regresných náhrad s tým, že vznikol nový útvar, a to Oddelenie právne a následne v súvislosti s rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. U.-XXXXX/XXXX zo dňa 11. februára 2011 o znížení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie, došlo u odporcu k zníženiu počtu pracovných miest, ktoré sa, okrem iných organizačných útvarov, týkalo aj Právneho oddelenia, na ktorom bola zamestnaná navrhovateľka, ktorá sa okrem iných zamestnancov predmetného oddelenia, stala nadbytočnou. Uviedol, že Rozhodnutím generálneho riaditeľa sa znižoval počet na právnom oddelení z 11 na 8 zamestnancov, pričom všetci zamestnanci právneho oddelenia mali rovnakú náplň práce a boli na rovnakých pracovných pozíciách a zamestnávateľ mal právo sa rozhodnúť, ktorý zamestnanec sa stane v súvislosti s organizačnou zmenou nadbytočným, z čoho vyplýva, že bola konkrétne určená organizačná zmena, predmetom ktorej v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bolo celkové zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti výkonu práce a rovnako boli konkrétne určené útvary, na ktorých sa má dosiahnuť želaný stav zamestnancov v zmysle rozhodnutia generálneho riaditeľa. Uviedol, že Rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. U.-XXXXX/ XXXX zo dňa 11. februára 2011, ktorým sa celkovo znižoval počet zamestnancov Sociálnej poisťovne a s účinnosťou od 1. marca 2011 rušili, resp. vznikali nové organizačné útvary, uložil generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne vedúcim zamestnancom organizačných útvarov, v ktorých dochádzalo k znižovaniu počtu zamestnancov povinnosť vykonať opatrenia na zníženie počtu zamestnancov so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vnútornými predpismi Sociálnej poisťovne tak, aby k skutočnému fyzickému zníženiu počtu zamestnancov došlo najneskôr k 30. júnu 2011 s tým, že pracovný pomer navrhovateľky skončil dňa 31. mája 2011 a výpoveď jej bola doručená dňa 28. februára 2011, pričom organizačná zmena bola prijatá tak, aby mal odporca priestor zabezpečiť zamestnancom, ktorí sa stali v súvislosti s ňou nadbytoční, prideľovanie práce počas plynutia výpovednej doby, a to až do 30. júna 2011. Poukázal na skutočnosť, že vo svojom rozhodnutí o organizačnej zmene jasne a zámerne stanovil časový priestor, počas ktorého sa má dosiahnuť želaný stav zamestnancov a nakoľko sa jednalo o celkové zníženie počtu zamestnancov, prvoradým účelom organizačnej zmeny bolo zabezpečenie efektívnosti výkonu práce, teda skutočnosť, že nedochádzalo k zániku, resp. úbytku práce, ale malo sa zabezpečiť, aby sa rovnaká práca stíhala vykonávať s menším počtom zamestnancov, čím sa dosiahla efektívnosť výkonu tejto činnosti a rovnako úspora nákladov na mzdy a preto mal právo počas plynutia výpovednej lehoty prideľovať navrhovateľke prácu, čo si zadefinoval aj v rozhodnutí generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. K tvrdeniu navrhovateľky, že výpoveď je neplatná, nakoľko nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, ktorým bol návrh výpovede na prerokovanie predložený vo forme, ktorá neobsahuje právne náležitosti, a teda nemôže spôsobovať právne následky uviedol, že dňa 25. februára 2011 bola zástupcom zamestnancov predložená žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru konkrétnych zamestnancov (aj navrhovateľky), pričom v zápise výboru Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva (ďalej len „ZOOZ PPaP") je jednoznačne uvedené prerokovanie návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1. písm. b) Zákonníka práce so zamestnancami Sociálnej poisťovne, ústredie, konkrétne aj s navrhovateľkou s tým, že v zdôvodnení pre výbor ZOOZ PPaP je pri mene navrhovateľky doslovne uvedené, že v zápise z prerokovania dôsledkov organizačnej zmeny uviedla, že k ponuke voľných pracovných miest sa vyjadrí do 24. februára 2011 do 14.00 hod., avšak ani do 25. februára 2011 dopoludnia sa nevyjadrila, napriek tomu, že bola telefonicky urgovaná a preto vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka neprijala žiadne z ponúkaných voľných pracovných miest v ňou stanovenom termíne a návrh na jej skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bol riadne prerokovaný so zástupcami zamestnancov, pristúpil k doručeniu výpovede navrhovateľke, pričom ešte pred samotným aktom doručenia bola navrhovateľka opäť dotazovaná riaditeľom odboru ľudských zdrojov, či si predsa len nerozmyslela prijatie niektorého z jej ponúkaných pracovných miest, na čo navrhovateľka reagovala, že nerozmyslela, čo možno chápať, že ponúknuté pracovné miesta neprijíma. Poukázal na skutočnosť, že vo výpovedi navrhovateľke, okrem iných náležitostí uviedol, že neprijala ponúkané voľné pracovné miesto (neuviedol, že odmietla prijať) s tým, že o tom, že hromadné prepúšťanie, ktoré realizoval, je v súlade s pracovnoprávnymi predpismi svedčí aj dozor inšpekcie práce, vykonávaný najmä so zámerom na dodržiavanie ustanovení Zákonníka práce pri jeho postupe pri hromadnom prepúšťaní zamestnancov, pričom Inšpektorát práce dospel pri výkone inšpekcie práce k zisteniu, že z jeho strany nebolo zistené žiadne porušenie kontrolovaných predpisov. Uviedol, že je irelevantné, či by bolo vo výpovedi uvedené, že navrhovateľka ponúkané miesta neprijala, odmietla prijať alebo sa k nim ani len nevyjadrila, nakoľko podstatná bola skutočnosť, že keby bola navrhovateľka prijala niektoré z ponúkaných pracovných miest, jej pracovný pomer by sa nebol skončil, a teda žiadna výpoveď by sa nebola dostala na prerokovanie k zástupcom zamestnancov. Odporca v dôvodoch svojho vyjadrenia ďalej uviedol, že ustanovenia Zákonníka práce (§ 9 ods. 1), ako aj ustanovenia vnútorných predpisov (Kompetenčný poriadok Sociálnej poisťovne) hovoria o tom, že za zamestnávateľa právnickú osobu koná štatutárny orgán, u odporcu generálny riaditeľ s tým, že výpoveď bola podpísaná vedúcim zamestnancom Sociálnej poisťovne, ktorý mal poverenie od generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne na vykonávanie týchto právnych úkonov, čo bolo predložené aj navrhovateľke a predmetné poverenie je založené aj v súdnom spise, pričom listinnými dôkazmi bola dostatočne preukázaná existencia tohto poverenia a aj doba, kedy bolo toto poverenie vyhotovené s tým, že navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti ani tvrdenia, ktoré by už neuvádzala v konaní na prvom stupni, pričom jej argumentáciu súd prvého stupňa dostatočne posúdil a vyhodnotil, na základe čoho dospel k úplnému a správnemu zisteniu skutkového stavu, na základe ktorého vec aj správne právne posúdil. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka dostala počas prvostupňového konania dostatok priestoru na preukázanie skutočností, ktoré tvrdí a tvrdila, že sú v rozpore so zákonom, avšak svoje tvrdenia ničím nepreukázala, pričom počas celého konania vystupovala nedisciplinovane, na svedkov kládla prevažne irelevantné otázky, ktoré jej odporca napádal a zákonná sudkyňa tieto otázky za účelom dosiahnutia rýchlosti, efektívnosti a prehľadnosti konania správne nepripúšťala a zároveň predvolaní a vypočutí svedkovia boli zo strany zákonnej sudkyne riadne poučení v zmysle § 126 O. s. p., a to ako písomne, tak aj ústne pred výsluchom, avšak prvostupňový súd opomenul toto poučenie uviesť do zápisnice. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. júna 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľky zamietol. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a nakoľko navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.