Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/229/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111218487 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111218487.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: U.. H. D., A.. XX.XX.XXXX, W. X.E. XX, W., proti odporcovi: Spoločenstvo Medená 33, IČO: 30 847 079, so sídlom Medená 33, Bratislava, zast. Mgr. Andrej Šabík, advokát so sídlom Staromestská 6/d, Bratislava o návrhu na určenie neplatnosti uznesenia zhromaždenia spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. novembra 2012, č. k. 12C 93/2011 - 43, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,47 eur, k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Andreja Šabíka do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti uznesenia zhromaždenia Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov Medená 33, ktorým sa rozhodlo o spôsobe vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 234,16 eur, k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak na základe návrhu na začatie konania, odôvodneného vlastníctvom navrhovateľa k nebytovému priestoru č. 1, nachádzajúcemu sa na prízemí bytového domu v Bratislave, P. XX, X.. Č.. XXX, zapísanému na D. Č.. XXXX, kat. úz. Staré mesto, ktorého správu zabezpečuje odporca. Dňa 24. 5. 2011 sa konalo zhromaždenie Spoločenstva Medená 33, ktoré napriek nesúhlasu navrhovateľa prijalo uznesenie, podľa ktorého sa zmenil spôsob rozpočítavania nákladov za teplo, s použitím koeficientov, ktoré navrhol predseda odporcu svojvoľne a na základe ktorého sa mu náklady za teplo zvýšili o 145%. Výška koeficientu 2,45 pre obchodný priestor bola stanovená diskriminačne a v rozpore s dobrými mravmi. Do tohto dňa všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov platili za teplo podľa pomeru zapovedajúcemu výmere podlahovej plochy bytov a nebytových priestorov, nakoľko pomerné merače neboli namontované. Naliehavý právny záujem preukazoval navrhovateľ neúmerným zvýšením platieb za teplo bez toho, aby na ich výpočet bol použitý jediný právny, technický alebo energetický podklad. Odporca argumentáciu navrhovateľa namietal ako účelovú a právne irelevantnú, s poukazom na zákon č. 182/1993 Z. z., upravujúci práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého sú vlastníci oprávnení rozhodovať o zákonom vymedzenom okruhu svojich záležitostí samostatne a nezávisle, sú viazaní len formálnymi postupmi, pričom obsah rozhodnutí je ponechaný na ich vôli a zachovaní princípu väčšinového rozhodovania. Len v prípade ak iný právny predpis upravuje problematiku, ktorej sa konkrétne rozhodnutie vlastníkov týka, sú vlastníci pri svojom rozhodovaní viazaní týmto zákonom. Spôsob rozdelenia nákladov na teplo v dome je upravený vyhláškou č. 630/2005 Z. z. a zákonom č. 657/2004 Z. z. Tieto právne predpisy sa však nevzťahujú na spôsob výpočtu nákladov za dodávku tepla v domoch, ktoré zabezpečujú vykurovanie a výrobu teplej vody vlastnou kotolňou, ako je aj v prípade bytového domu na P. XX v Bratislave. Uviedol, že prijatiu uznesenia na schôdzi dňa 24. 5. 2011 predchádzalo podrobné a rozsiahle prejednanie problematiky spôsobu rozúčtovania nákladov za teplo a zváženie argumentácie odôvodňujúcej zvýšenie koeficientu pre nebytové priestory v bytovom dome na zhromaždení konanom dňa 7. 4. 2011, ktorého sa ale navrhovateľ nezúčastnil a na ktorom zásadným argumentom bola skutočnosť, že nebytové priestory slúžia na obchody s častým otváraním dverí zákazníkmi, sú presklené a podľa údajov od regionálneho Združenia spoločenstiev vlastníkov bytov na Slovensku je takýto spôsob rozpočítavania nákladov za teplo bežný aj v iných domoch. Odmietol preto navrhovateľove námietky o tom, že prijatý spôsob rozúčtovania nákladov za teplo bol stanovený svojvoľne, i to že stanovenie energetického auditu žiaden zákon nevyžaduje, ako aj diskriminačné stanovenie koeficientu pre rozúčtovania nákladov za teplo pre nebytové priestory a rozpor s dobrými mravmi, pretože zákon č. 182/203 Z. z. nerozlišuje medzi hlasmi bytov a nebytových priestorov a predmetné zvýšenie nákladov za teplo v nebytovom priestore navrhovateľa vyčíslili na cca 58 eur mesačne, čo nepredstavuje mimoriadne zvýšenie. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že dňa 24. 5. 2011 sa na P. XX v Bratislave, konalo zhromaždenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorého programom bol spôsob rozúčtovania skutočných nákladov na služby spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov v dome tak, že náklady na kotolňu sa rozdelia na dodávku ÚK a dodávku tepla na ohrev TÚV v pomere 80% : 20% a náklady domu na dodávku tepla ÚK z domovej kotolne sa rozpočítajú medzi jednotlivých užívateľov bytov a nebytových priestorov v dome podľa veľkosti obostavaného objemu bytu a nebytového priestoru (podlahová plocha bytu alebo upravená plocha nebytového priestoru vynásobená výškou bytu alebo nebytového priestoru), podlahová plocha nebytového priestoru na prízemí sa upravila na upravenú plochu nebytového priestoru tak, že skutočná plocha bude násobená pri: 1./ Obchodných priestoroch koeficientom 2.45, 2./ Priestoroch dielne koeficientom 1.90 a 3./ kuchynka, WC, sklad, koeficientom 1.00. Náklady na dodávku tepla ÚK sa rozdelia na základnú zložku a spotrebnú zložku, pričom základná zložka tvorí 10% a spotrebná zložka 90% nákladov domu na dodávku tepla ÚK. Základná zložka sa rozpočíta na všetkých vlastníkov a spotrebná zložka sa rozpočíta na vlastníkov, ktorí odoberajú teplo podľa obostavaného objemu bytu a upraveného objemu nebytového priestoru. Súd prvého stupňa mal taktiež za preukázané, že navrhovateľ bol od 3. 5. 2007 do 23. 2. 2012, teda aj v čase konania zhromaždenia, vlastníkom nebytového priestoru č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí tohto bytového domu a preto ako prehlasovaný vlastník bol v konaní aktívne vecne legitimovaný podľa § 14 ods. 4, prvá veta, zákona č. 182/1993 Z. z.. Z prezenčnej listiny a záznamu zo zhromaždenia Spoločenstva Medená 33, konaného dňa 24. 5. 2011, mal za preukázané, že z 15 vlastníkov bytov a nebytových priestorov (10 bytov a 5 nebytových priestorov) bytového domu sa zhromaždenia zúčastnilo 9 vlastníkov, teda nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ktorí nadpolovičnou väčšinou - 8 hlasmi prijali uznesenie, ktorým schválili spôsob vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov na rok 2011. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že pre prijatie navrhovateľom napadnutého uznesenia Spoločenstva Medená 33, konaného dňa 24. 5. 2011, boli splnené formálne postupy upravené zákonom č. 182/2003 Z. z. ( § 14), obsah prijatého uznesenia nebol upravený iným právnym predpisom a teda ide o demokratické rozhodnutie prijaté v zmysle zákona č. 182/2003 Z. z. Mal za to, že keď sa na jeho obsahu dohodla nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov nemôže byť diskriminačné a ani v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa predmetného zhromaždenia osobne zúčastnil, bol prehlasovaný a o výsledku hlasovania sa dozvedel v deň konania zhromaždenia, preto v zmysle § 14 ods.4 zákona č. 182/2003 Z. z. sa v prekluzívnej lehote 15 dní, teda do 8. 6. 2011 mohol obrátiť na súd, aby vo veci rozhodol. Súdu však bola žaloba doručená až po tejto lehote, dňa 9. 6. 2011, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný a uplatnený po lehote a preto ho zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Vytkol súdu prvého stupňa veľmi stručné odôvodnenie, i to že súd prvého stupňa jednoznačne pochybil, keď uvedené uznesenie neposudzoval v kontexte súladu s celou platnou slovenskou legislatívou vrátane jeho súladu s Ústavou SR, v čl. 20 ods. l ktorej je uvedené „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“ a v ods. 3 je uvedené „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom.“ Poukázal i na § 3 ods. 1 a § 124 Obč. zák. a uviedol, že došlo k jednoznačnému rozporu s vyššie uvedenými ustanoveniami slovenského právneho poriadku, o diskrimináciu vlastníkov nebytových priestorov a o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že súd prvého stupňa sa obsahom samotného uznesenia ani nezaoberal a skúmal ho len po formálnej stránke. Bol názoru že uznesenie treba skúmať aj z obsahovej stránky, lebo spoločenstvo vlastníkov nemôže prijímať svoje uznesenia, síce formálne v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. ale obsahovo nedodržujúce základné ustanovenia slovenského právneho poriadku a to najmä Ústavy SR a Občianskeho zákonníka. Mal za to, že podľa odôvodnenia súdu prvého stupňa by sa odporca mohol na ďalšej schôdzi vlastníkov rozhodnúť, že vlastníci nebytových priestorov budú platiť desaťkrát viac za teplo ako vlastníci bytov, t. j. napr. koeficient 10 a prípadne by spoločenstvo na schôdzi vlastníkov mohlo uznesením rozhodnúť, že vlastníci bytov hlasujúci na schôdzi budú platiť len polovicu z pôvodnej výšky a budú mať koeficient 0,5 a všetci ostatní budú platiť raz toľko s tým, že stačí aby bola splnená formálna stránka hlasovania. Nestotožnil sa ani s odôvodnením súdu prvého stupňa, že sa obrátil na súd po lehote podľa § 14 ods. 4 zákona č.182/2003 Z. z., t. j. že posledný deň lehoty bol 8. 6. 2011 a navrhovateľ sa na súd obrátil až po tejto lehote dňa 9. 6. 2011, pretože návrh bol podaný na pošte dňa 8. 6. 2011 a súdu bol doručený dňa 9. 6. 2011 a na zachovanie lehoty je rozhodujúci dátum podania na pošte a preto lehotu dodržal. Uviedol, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, t. j. sú naplnené ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O. s. p.. Na základe toho navrhol odvolaciemu súdu, aby prvostupňový rozsudok v súlade s §220 O. s. p. zmenil a návrhu vyhovel, alebo rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a zaviazal odporcu na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania navrhovateľa, tak ako budú vyčíslené do troch dní od vyhlásenia rozsudku. Vo vyjadrení k odvolaniu odporca s poukazom na § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. a ust. § 122 Obč. zák. uviedol, že absencia podmienky dodržania prekluzívnej lehoty na podanie návrhu, ktorá v danom prípade začala navrhovateľovi plynúť od 25. mája 2011 a uplynula dňa 8. júna 2011, mala za následok, že súd prvého stupňa bol nútený návrh navrhovateľa zamietnuť už len z dôvodu zániku práva na podanie takejto žaloby. Bol názoru, že s uvedenou otázkou sa preto prvostupňový súd vysporiadal správne a právne konformne. Taktiež bol názoru, že s ohľadom na uplatnenie práva navrhovateľa po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, je skúmanie ďalších aspektov tohto prípadu, ako napríklad problematiky súladu uznesenia Spoločenstva Medená 33 s Ústavou Slovenskej republiky a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi absolútne bezpredmetné. Uviedol, že pri prijímaní sporného uznesenia boli preukázateľne splnené všetky formálne podmienky stanovené zákonom č. 182/1993 Z.z. a nakoľko problematika rozpočítania nákladov na teplo nie je a ani v čase prijímania predmetného uznesenia na schôdzi spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov nebola záväzne upravená žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom, odporca nebol v súvislosti s jeho obsahom žiadnym spôsobom limitovaný. Keďže sa na schôdzi Spoločenstva Medená 33 konaného dňa 24. 5. 2011 preukázateľne zúčastnila nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov (vrátane samotného navrhovateľa) a uznesenie bolo prijaté nadpolovičnou väčšinou prítomných vlastníkov, súd prvého stupňa správne dôvodil, že ide o demokraticky prijaté uznesenie, ktoré nie je diskriminačné, ani v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na vyššie uvedené odporca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania spolu vo výške 315,63 eur. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa neobsahuje skutočnosti odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, jeho výrok je vecne správny ale najmä z iných dôvodov ako uviedol súd prvého stupňa. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenia). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). V prejednávanej veci sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal určenia neplatnosti uznesenia zhromaždenia Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov Medená 33, ktorým sa dňa 24. 5. 2011 rozhodlo o spôsobe vyúčtovania nákladov za služby spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov. Podľa § 14 ods. 4 veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z. prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Pre zachovanie prekluzívnej lehoty nestačí, ak sa posledný deň lehoty urobí podanie orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť - poštovému úradu, ale je hmotnoprávnou lehotou a pre jej zachovanie je nevyhnutné, aby žaloba najneskoršie v posledný deň lehoty došla súdu. Zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Súd je povinný ex offo prihliadnuť k zániku uplatneného práva v dôsledku preklúzie. Je na účastníkovi konania, aby úkon, ktorý je nevyhnutný pre uplatnenie jeho práva, urobil včas a riadne v zákonom ustanovenej lehote. Z obsahu spisu je nesporné, že zhromaždenie Spoločenstva Medená 33 sa konalo dňa 24. 5. 2011 a žaloba bola súdu doručená dňa 9. 6. 2011. Podľa ust. § 122 ods. 2 Obč. zák. koniec lehoty podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3 Obč. zák.). V danom prípade posledný deň lehoty na podanie návrhu na súd pripadol na stredu 8. júna 2011 a zákon vyžaduje, aby najneskôr v tento deň bola žaloba doručená súdu, nielen podaná orgánu na doručovanie, ako vyplýva z pečiatky na obálke v ktorej bola doručená a v dôkazoch pripojil navrhovateľ (podací lístok zo dňa 8. 6. 2011). Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že návrh bol podaný po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 15 dní, ktorej márnym uplynutím právo navrhovateľa zaniklo. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (výnimočne aj v procesnoprávnom vzťahu, ak nárok alebo právo vyplýva z procesného práva, napríklad návrh na predbežné opatrenie, návrh na popretie výšky, pravosti alebo poradia pohľadávky). Toto postavenie môže byť dvojaké. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia (ak je žalobcom), má aktívnu vecnú legitimáciu. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu vecnú legitimáciu. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. spoločenstvo je právnická osoba založená podľa tohto zákona, ktorá spravuje spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, nebytové priestory, ktoré sú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov (ďalej len "spoločné nebytové priestory"), príslušenstvo a priľahlý pozemok vrátane ich údržby a obnovy. Spoločenstvo zabezpečuje plnenia spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo vzniká dňom zápisu do registra spoločenstiev vedenom obvodným úradom v sídle kraja (ďalej len "správny orgán") príslušným podľa sídla spoločenstva (ďalej len "register"). Spoločenstvo teda z povahy veci združuje a zastupuje všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ide o samostatný právny subjekt majúci nielen vlastnú právnu subjektivitu, ale aj samostatnú procesnú spôsobilosť. Ide teda vždy o subjekt odlišný od ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Z tohto dôvodu musí byť žaloba podaná podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. smerujúca voči spoločenstvu vlastníkov súdom nevyhnutne zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Tvorcom prejavu vôle, ktorý sa transformuje do podoby uznesení prijatých na schôdzach vlastníkov, sú totiž samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov prítomní na schôdzi alebo zhromaždení vlastníkov. Len oni tak môžu byť žalovanými subjektmi v spore podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z., lebo len ich rozhodnutia právne zaväzujú, t. j. vyplývajú z nich práva a povinnosti. Vzhľadom na fakt, že prijaté rozhodnutia na zhromaždeniach (schôdzach) zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, aj žaloba podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z., musí smerovať proti všetkým ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome bez ohľadu na to, či boli prítomní na zhromaždení (schôdzi), na ktorom sa prijalo predmetné uznesenie, resp. je irelevantné ako hlasovali. Ak by to tak nebolo a žaloba by smerovala iba voči niektorým z vlastníkov, rozsudok súdu by nebol vykonateľný, pretože by nezaväzoval všetky subjekty, ktoré by podľa práva zaväzovať mal (ust. 159 ods. 2 O. s. p.). Keď teda navrhovateľ ako pasívne legitimovaného účastníka označil Spoločenstvo Medená 33, označil subjekt ktorý nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nakoľko týmto môžu byť len všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na P. XX v Bratislave a len týchto môže prijaté rozhodnutie zaväzovať. Postup podľa § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z., môže uplatniť výlučne vlastník bytu či nebytového priestoru v dome, ktorého práva či právom chránené záujmy boli rozhodnutím ostatných spoluvlastníkov spoločných častí a spoločných zariadení podľa jeho názoru nejakým spôsobom dotknuté. Teda okruh oprávnených osôb je určený celkom jasne. V prípade prevodu alebo prechodu vlastníctva bytu sa môže javiť diskutabilné, či s touto právnou skutočnosťou je spojený aj prevod alebo prechod procesných práv vyplývajúcich zo žaloby podanej právnym predchodcom vlastníka podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z., vychádzajúc z princípu singulárnej sukcesie zakotvenej v ust. § 7a ods. 2 a ust. § 8b ods. 7 zák. č. 182/1993 Z. z.. Možno teda uzavrieť, že prevod alebo prechod vlastníctva bytu má za následok vstup do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných častí, spoločných zariadení domu, príslušenstva domu a pozemku, ktoré boli vykonané pred prechodom. Pod tento pojem možno zaradiť aj procesné práva spojené s postavením navrhovateľa (ale aj odporcu) v súdnom konaní, ktoré sa týkajú správy domu, lebo podanie žaloby nepochybne je právny úkon. Ak by to tak nebolo, tak žaloba podaná predchádzajúcim vlastníkom nemôže byť úspešná, lebo v čase vyhlásenia rozsudku ( § 154 ods. 1 O. s. p. podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia), by už tento vlastník nedisponoval aktívnou legitimáciou v konaní, o ktorú prišiel v dôsledku straty vlastníckeho práva. Táto by mu zostala zachovaná len v tom prípade, ak by sa z výlučného vlastníka, ktorý je žalobcom v konaní podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z., stal počas konania podielový spoluvlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome. Právo obrátiť sa v otázkach hlasovania na súd má len vlastník bytu a nebytového priestoru domu, t. j. všetky ostatné subjekty sú pojmovo vylúčené z tohto úkonu vrátane bývalého vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome. Ak teda dôjde k zmene vlastníctva počas konania, napr. na strane navrhovateľa, tento a ani nový vlastník bytu alebo nebytového priestoru ako sukcesor nepodá návrh na zmenu účastníka v zmysle ust. § 92 ods. 2 O. s. p., musí súd nevyhnutne žalobu podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ previedol nebytový priestor kúpnou zmluvou V - 2436/12 zo dňa 23. 2. 2012 na P.. H.É. D.. K zmene vlastníctva teda došlo počas súdneho konania , ktoré bolo ukončené vyhlásením rozsudku dňa 7. novembra 2012. V čase vyhlásenia rozsudku, s ohľadom na ust. § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, už navrhovateľ nedisponoval aktívnou legitimáciou v konaní, o ktorú prišiel v dôsledku straty vlastníckeho práva. Nakoľko návrh na zmenu účastníka, podľa § 92 ods. 2 O. s. p. podaný nebol, nastala hmotnoprávna situácia nevyhnutne vedúca k zamietnutiu návrhu pre nedostatok aj aktívnej vecnej legitimácie. V konaní teda okrem toho, že návrh bol podaný po uplynutí prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty, chýbala v spore vecná legitimácia na oboch stranách, čo však súdu prvého stupňa uniklo. Bolo teda nadbytočné konať v merite veci, nakoľko vecnému prejednaniu veci bránili uvedené prekážky, ktoré mal súd prvého stupňa skúmať pred samotným prejednávaním veci. Odvolací súd aj napriek uvedenej argumentácii rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, nakoľko pre iné rozhodnutie právny základ nemal, ale z iných dôvodov, na akých svoje rozhodnutie založil prvostupňový súd. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi priznal v súlade s § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1. 6. 2010 do 30. 6. 2013 náhradu trov odvolacieho konania vo výške 81,47 eur (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 22. 2. 2013 á 60,08 eur, režijný paušál 7,81 eur, 20 % DPH v sume 13,57 eur). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.