Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/129/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111229735 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111229735.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: W. B., bytom V. Č.. XX, zast. advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Svätoplukova ul. č. 28, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 17. októbra 2012, č. k. 11C/144/2011- 85 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu tohto súdu z 18. februára 2013, č. k. 11C/144/2011- 107, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody 2.880,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 200.000,- eur. Žalovanému súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 28.02.2008, č. k. 5 T 18/02 uznal okrem iných aj žalobcu vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. formou spolupáchateľstva a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že dňa 05.07.2001 obžalovaní V. B. P. Q. K. (W.Í. W. B.) žalobcu, ktorý kládol odpor, intenzívne udierali obuškom po chrbte, následne ho strhli na zem, kde ho obžalovaný Y. S. kopol jedenkrát do boku (str. 10 odôvodnenia rozsudku). V dôsledku toho žalobca utrpel mnohopočetné tupé poranenia tela charakteru rozsiahlych krvných výronov a odrenín lokalizovaných najviac na chrbte, v driekovo - krížovej oblasti, na hrudníku vpredu a bočne a na horných končatinách a pravom stehne s následnou poúrazovou komplikáciou v dôsledku rozdrvenia svalstva - tzv. crush syndrómom a akútnou obličkovou nedostatočnosťou, na ktoré zranenia by bol v prípade, ak by pracoval, práceneschopný od 06.07.2001 do 04.09.2001 (str. 14 odôvodnenia rozsudku). Tým obžalovaní B., K. P. S.K. spáchali trestný čin mučenia a iného neľudského zaobchádzania podľa § 259a Tr. zák. Najvyšší súd SR uznesením zo 17.09.2009, sp. zn. 5 To 11/2008 odvolania obžalovaných a krajského prokurátora proti spomenutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zamietol. Žalobca v predmetnej veci uplatnil v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. náhradu za bolesť (bolestné) vo výške 2.880,- eur v zmysle znaleckého posudku č. 117/2001 a ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200.000,- eur. Svoj nárok odvodzoval z nesprávneho úradného postupu príslušníkov PZ SR (Y. W. M. T., T.. Y. W. M. Q.) pri výkone verejnej moci dňa 05.07.2001, keďže títo príslušníci PZ sa na ňom dopustili trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalobe nemožno vyhovieť, keďže k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť dňa 05.07.2001, teda za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., vec treba podľa súdu prvého stupňa posúdiť podľa tohto zákona. Súd prvého stupňa ďalej zaujal stanovisko, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnej veci je Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti, takže námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uplatnená žalovanou neobstojí. Súd prvého stupňa sa následne zaoberal posúdením dôvodnosti námietky premlčania, ktorú uplatnila žalovaná. Začatie plynutia subjektívnej 3 - ročnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. predpokladá a/ vedomosť poškodeného o škode ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, b/ vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. Pokiaľ ide o bolestné, bodové ohodnotenie bolestného bolo vyčíslené v II. Doplnku k znaleckému posudku zo 07.03.2002. O výške škody v časti bolestného sa teda žalobca dozvedel najneskôr dňa 07.03.2002, pričom žalobu podal na súd prvého stupňa až dňa 16.09.2011, teda oneskorene - po uplynutí 3 - ročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalobca sa dozvedel o skutkových okolnostiach a o osobe škodcu už na začiatku trestného konania, pretože sám bol v tom istom trestnom konaní trestne stíhaný pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, za čo bol odsúdený tým istým rozsudkom ako škodcovia a teda sa musel priebežne oboznamovať aj s obsahom trestného spisu. Najneskôr sa však žalobca o osobe škodcu dozvedel dňa 28.02.2008, kedy Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil vyššie uvedený odsudzujúci rozsudok. Dňa 29.02.2008 teda začala plynúť 3 - ročná premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., ktorá uplynula dňom 28.02.2011. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 16.09.2011, teda oneskorene - po uplynutí premlčacej doby. Neobstojí podľa súdu prvého stupňa tvrdenie žalobcu, že sa dozvedel o tom, že mu škodcovia spôsobili škodu na zdraví v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci PZ, až z právoplatného uznesenia NS SR zo 17.09.2008, sp. zn. 5 To 11/2008. O skutočnosti, že mu škodu na zdraví spôsobili policajti pri výkone ich služobných povinností, sa žalobca dozvedel už v deň škodovej udalosti, t. j. dňa 05.07.2001. Súd prvého stupňa teda uzavrel, že nárok žalobcu na bolestné je premlčaný. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvého stupňa uviedol, že tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej 3 - ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák. a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 17.02.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009. V dôsledku nesprávneho úradného postupu bolo jedným skutkom zasiahnuté do práva žalobcu na zdravie a ľudskú dôstojnosť a to dňa 05.07.2001. 3 - ročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch začala plynúť dňa 06.07.2001 a uplynula dňom 06.07.2004. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 16.09.2011, teda oneskorene. Nesprávny úradný postup policajtov bol jedným konaním, aj keď jeho účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Preto nie je opodstatnená námietka žalobcu, že zásah do jeho osobnostných práv stále trvá, neskončil a skončiť sa ani nemôže, pretože následky pociťuje dodnes. Súd prvého stupňa sa napokon zaoberal tvrdením žalobcu, že z viacerých medzinárodnoprávnych dokumentov vyplýva, že v prípade mučenia a iného neľudského zaobchádzania sa vnútroštátne normy obmedzujúce nárok na náhradu škody neaplikujú. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 21.03.2006 v rámci Základných zásad a pokynov k právu na nápravu a odškodnenie obetí hrubých porušení pravidiel Medzinárodného práva týkajúcich sa ľudských práv a závažných porušovaní medzinárodného humanitárneho práva. Ďalej poukázal na štúdiu prof. Van Bovena z roku 1993, na to, že zákaz mučenia vyplýva aj z prípadu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu P. H., z ktorého ako implikácia pre národné práva vyplýva skutočnosť, že na mučenie sa nesmie vzťahovať premlčanie a na to, že ESĽP pripúšťa v prípadoch porušenia čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru sťažnosť bez vyčerpania domácich prostriedkov nápravy z dôvodu oslabenej možnosti ich uplatnenia kvôli premlčaniu (V. D. M.. W.). Súd prvého stupňa sa s uvedenou argumentáciou žalobcu nestotožnil. Súd prvého stupňa uviedol, že čl. 14 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu nehovorí nič o nepremlčateľnosti nárokov na náhradu škody spôsobenej uvedenými trestnými činmi. Uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 21.03.2006 hovorí o tom, že ustanovenia o premlčaní sa nevzťahujú na hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážnych porušení humanitárneho práva, ktoré predstavujú zločiny podľa medzinárodného práva. Toto uznesenie teda zakotvuje nepremlčateľnosť zločinov podľa medzinárodného práva z hľadiska nepremlčateľnosti trestného činu; zmyslom bolo potrestať takýchto páchateľov aj po uplynutí dlhej doby. Toto však nemožno stotožňovať s premlčaním nároku na náhradu škody. Nepremlčateľnosť sa teda nevzťahuje na nároky na náhradu škody, ale na samotné spáchanie týchto trestných činov (účelom je, aby boli páchatelia týchto činov potrestaní bez ohľadu na to, aká dlhá doba uplynula od spáchania týchto zločinov). Toto uznesenie Valného zhromaždenia OSN sa v slovenskom právnom poriadku pretavilo do ust. § 88 Tr. zák., podľa ktorého uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov uvedených v 12. hlave osobitnej časti tohto zákona (kam je zaradený aj zločin mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania). Štúdia prof. Van Bovena sa venuje nepremlčateľnosti trestných činov (najmä vojnových zločinov) a nie nepremlčateľnosti práva na náhradu škody spôsobenej trestnými činmi. Okrem toho, ide iba o štúdiu, ktorá nie je prameňom práva a ktorou preto súd nie je viazaný. Aj v prípade Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu P. H. sa hovorí iba o nemožnosti premlčania trestného činu mučenia, nie však o premlčaní nárokov na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Napokon súd prvého stupňa zdôraznil, že všetky spomenuté názory žalobcu (pokiaľ ide o argument o nepremlčateľnosti práva na náhradu škody) sa opierajú o normy medzinárodného práva verejného, ktoré ukladajú povinnosti štátom a nie jednotlivcom. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní zopakoval skutkové okolnosti veci. Ohľadom premlčania nároku žalobca v odvolaní uviedol, že 3 - ročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku začala plynúť až dňom právoplatnosti rozsudku, pretože žalobca sa o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, dozvedel až z tohto rozsudku. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.09.2009 a premlčacia doba na uplatnenie nároku teda uplynula dňom 17.09.2012. Keďže žalobu podal na súd prvého stupňa už dňa 16.09.2011, jeho nárok nie je premlčaný. O možnosti domáhať sa náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. sa žalobca dozvedel až právoplatnosťou uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 17.09.2009. Ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. ak bola spôsobená škoda na zdraví, má poškodený právo požadovať náhradu škody bez časového obmedzenia. Napokon žalobca v odvolaní poukázal na uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 21.03.2006, na prípad Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu P. H. a na to, že ESĽP v rozhodovacej praxi pripúšťa v prípadoch porušenia čl. 3 Dohovoru sťažnosť bez vyčerpania domácich prostriedkov nápravy z dôvodu oslabenej možnosti ich uplatnenia kvôli premlčaniu. Napokon žalobca v odvolaní poukázal na uznesenie Európskeho parlamentu obsahujúce odporúčania pre Komisiu týkajúce sa premlčacej doby pre cezhraničné nároky na náhradu škody v prípadoch ujmy na zdraví a smrteľných úrazov č. 2006/2014 (INI) z 01.02.2007. V tomto uznesení sa uvádza, že na škody vzniknuté pri teroristických útokoch, mučení alebo otroctve by sa premlčanie nemalo vzťahovať. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmala napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Právnemu zástupcovi žalobcu bol napadnutý rozsudok doručený dňa 05.11.2012 a 15 - dňová lehota na podanie odvolania teda uplynula dňom 20.11.2012. Žalobca podal odvolanie na pošte dňa 20.11.2012, teda včas. Odvolanie doplnil podaním z 23.01.2014 (č. l. 112) podaným na poštu dňa 24.01.2014, teda celkom zjavne po uplynutí odvolacej lehoty. Na toto podanie žalobcu, ktorým žalobca rozšíril dôvody odvolania o rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi, odvolací súd neprihliadol (§ 205 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný. Žalobca v konaní uplatnil nárok na bolestné vo výške 2.880,- eur (186,25 bodov). O tom, že mu vznikla škoda v tejto výške, sa žalobca musel dozvedieť z II. Doplnku k znaleckému posudku č. 117/2001 zo 07.03.2002 (č. l. 42), ktorý bol podaný v rámci vyšetrovania. V tomto II. doplnku znalci V.. H. Š. P. W.. V.. M. V. ohodnotili bolestné počtom bodov 186,25. 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody vo forme bolestného tak začala plynúť dňa 08.03.2002 a uplynula dňom 07.03.2005. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 16.09.2011, teda oneskorene. Možno tiež vychádzať z ustálenej judikatúry, podľa ktorej premlčacia doba v prípade nároku na bolestné začne plynúť ukončením liečebného procesu, resp. ustálením zdravotného stavu poškodeného. Keďže znalci už dňa 07.03.2002 obodovali bolestné, najneskôr v tento deň musel byť zdravotný stav žalobcu ustálený natoľko, že bolestné bolo možné obodovať, t. j. vyčísliť. Už tohto dňa teda žalobca mohol požiadať o vyhotovenie znaleckého posudku na účely zistenia výšky bolestného. Preto najneskôr dňa 08.03.2002 začala plynúť 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na bolestné v zmysle § 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb., ktorá uplynula dňom 07.03.2005. Odvolacia argumentácia žalobcu v prípade premlčania nároku na bolestné neobstojí. Pre počiatok plynutia premlčacej doby v prípade nároku na bolestné totiž - ako je to uvedené vyššie - nie je rozhodujúce, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28.02.2008, č. k. 5 T 18/02. Rozhodujúce je, kedy bol zdravotný stav žalobcu ustálený natoľko, že bolo možné bolestné bodovo ohodnotiť. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku v zmysle § 22 ods. 1 prvá veta zák. č. 58/1969 Zb. začala žalobcovi plynúť deň nasledujúci po dni, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkov Policajného zboru SR, teda dňa 06.07.2001 a uplynula dňom 05.07.2004. Tento nárok by bol premlčaný aj v prípade, ak by sa vychádzalo z toho, že premlčacia doba začala plynúť až po ukončení liečenia žalobcu, teda dňom 05.09.2001. V takom prípade by totiž premlčacia doba uplynula dňom 05.09.2004. Rovnako by bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný aj v prípade, ak by sa premlčanie tohto nároku spravovalo ustanovením § 101 Obč. zák. V takom prípade by žalobca mohol právo vykonať po prvý raz dňa 06.07.2001 a tohto dňa by teda začala plynúť 3 - ročná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč. zák. Vzhľadom na to, že za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. zodpovedal štát, nevyžadoval tento zákon pre počiatok behu premlčacej doby na rozdiel od ust. § 106 ods. 1 Obč. zák. vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, resp. ktorý orgán štátu škodu spôsobil (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 16.05.2002, sp. zn. 25Cdo 1100/2000). Odvolací súd však súhlasí so súdom prvého stupňa, že žalobca sa musel dozvedieť o tom, kto škodu spôsobil a o tom, že škoda vznikla v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci najneskôr dňa 28.02.2008, keď Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil rozsudok č. k. 5 T 18/02. Nemožno opomenúť, že v uvedenej trestnej veci bol žalobca sám jedným z obžalovaných a bol aj právoplatne odsúdený. V tomto prípade teda 3 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku (ak by sa vychádzalo z toho, že pre počiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúca aj vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá) uplynula dňom 28.02.2011 a nárok by aj v tomto prípade bol premlčaný. Argumentácia žalobcu, že zák. č. 58/1969 Zb. umožňuje poškodenému škodu na zdraví požadovať bez časového obmedzenia, je nesprávny. Zák. č. 58/1969 Zb. síce v § 22 ods. 2 veta za bodkočiarkou vylučuje v prípade škody na zdraví 10 - ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ale to neznamená, že poškodený môže nárok na náhradu škody na zdraví uplatniť bez časového obmedzenia. Aj v prípade škody na zdraví totiž platí ust. § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie nároku na náhradu škody vrátane škody na zdraví. Nárok žalobcu je premlčaný práve z hľadiska uplynutia subjektívnej premlčacej doby upravenej v § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu týkajúcu sa medzinárodných dokumentov (uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 21.03.2006, štúdia prof. van Bovena, prípad Medzinárodného trestného tribunálu pre bývajú Juhosláviu P. H., rozhodovanie ESĽP), súd prvého stupňa sa s touto argumentáciou podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (viď str. 31 až 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd sa v tomto ohľade v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a poukazuje na ne. V odvolaní žalobca svoju argumentáciu doplnil o poukaz na uznesenie Európskeho parlamentu z 01.02.2007 obsahujúce odporúčanie Komisii týkajúce sa premlčacej doby v prípadoch škody na zdraví a smrteľných úrazov. Odvolací súd pripomína, že uznesenia Európskeho parlamentu nie sú pre súdy SR záväzné a tým viac sa to týka uznesení, ktoré majú iba odporúčací charakter. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je z hľadiska odvolacích dôvodov vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur do 10 dní od doručenia uznesenia (pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov). Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že pol. 7a bola do Sadzobníka súdnych poplatkov doplnená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013. V zmysle prechodného ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V prejednávanej veci bola žaloba podaná na súd prvého stupňa dňa 16.09.2011 a preto sa na vec vzťahuje uvedené prechodné ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatňuje žalobu, nie však odvolanie. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je uvedené, že poplatok 20,- eur sa platí za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však aj na pol. 7a Sadzobníka vzťahuje bod 3. poznámok k pol. 1 Sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.). Z toho vyplýva, že v súvislosti s § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. by žalobcovi nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z., t. j. pred 01.10.2012. Žalobca však odvolanie podal osobne na súd prvého stupňa dňa 20.11.2012, teda za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.