Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/13/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111239388 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111239388.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľky: M.. O. Š. T. M. U. Z. Á. , P. H., narodená dňa XX.X.XXXX, bytom P. L. Č.. XXX, zastúpená Mgr. Evou Bognárovou, advokátkou v Bratislave, Krížna č. 17, proti odporcovi: Centrum vzdelávania Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Bratislava, Heydukova č. 12-14, IČO: 30 795 362, zastúpený spoločnosťou LEGAL & CORP s.r.o., Bratislava, Gajova č. 11, IČO: 47 237 325, za ktorú koná JUDr. Rastislav Železník, JUDr. Tomáš Dujčík, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o určenie neplatnosti rozhodnutia o zrušení osobného platu a priznaní tarifného platu, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. júna 2014, č.k. 12 Cpr 2/2011-473, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27. júna 2014, č.k. 12 Cpr 2/2011-473, vo výroku, ktorým súd návrh vo zvyšku zamietol, v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e . Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 354,22 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu odporcu spoločnosť LEGAL & CORP s.r.o., Bratislava, Gajova č. 11, IČO: 47 237 325, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 27.6.2014, č.k. 12 Cpr 2/2011-473, určil, že výpoveď daná zamestnávateľom Centrum vzdelávania Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky dňa 31.10.2011 navrhovateľke, je neplatná a vo zvyšku návrh zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže obaja mali v konaní úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.); navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok v sume 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku postupom podľa ustanovenia § 2 ods. l písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. Vo výroku v poradí prvým, ktorým určil, že výpoveď je neplatná, dôvodil ustanovením § 63 ods. l písm. b/, ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. V čase výpovede danej navrhovateľke dňa 31.10.2011 mal odporca minimálne dve voľné pracovné miesta, ktoré navrhovateľke neponúkol, čím si nesplnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a teda výpoveď je neplatná. Rozhodnutie výrokom v poradí druhým, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti rozhodnutia riaditeľa Centra vzdelávania Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 4P/2011 zo dňa 15.11.2011, ktorým jej bol zrušený osobný plat a od 16.11.2011 priznaný tarifný plat podľa § 7 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme dôvodil ustanovením § 80 písm. c/ O.s.p. Podmienkou úspechu určovacieho petitu je preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by bez tohto určenia sa jeho právne postavenie stalo neistým. Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, a tiež eventuálna možnosť v konkrétnom návrhu tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva jeho existencia, je u všetkých určovacích návrhov, kladných či záporných, jednou z nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené v rozsudku meritórne návrhu vyhovieť. Tento právny záujem musí existovať v čase, kedy súd vyhlasuje vo veci rozsudok (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ má právny záujem na žiadanom určení vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom sa zúčastňuje alebo ak by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. Ku vzniku navrhovateľovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie odporcu, ktoré nasvedčuje úmyslu odporcu použiť právo navrhovateľa alebo spôsobiť navrhovateľovi ujmu na jeho právnom postavení. Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva rozdiel od návrhu na plnenie, ktorého uplatnenie prichádza do úvahy vtedy, keď už právo navrhovateľa bolo porušené, takže jeho cieľom je reparácia. Ak totiž už právo navrhovateľa bolo porušené, určenie stráca akýkoľvek zmysel a navrhovateľ už nemôže mať žiaden právny záujem na určení daného práva alebo právneho vzťahu. Jeho návrh na takéto určenie nemôže mať úspech a v tomto zmysle je teda neprípustným. V prejednávanej veci navrhovateľka naliehavý právny záujem na určovacom návrhu videla v tom, že rozhodnutím, ktorého neplatnosti sa v konaní domáhala, prišla o finančné plnenie, ktoré mala v čase trvania pracovného pomeru. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že odporca priznal navrhovateľke s účinnosťou od 1.1.2011 osobný plat v sume 1.515,-- € mesačne a rozhodnutím č. 4P/2011 zo dňa 15.11.2011 na základe zrušenia miesta odborného administratívneho zamestnanca (manažéra) v národnom projekte Inštitút rodovej rovnosti dňa 31.10.2011 rozhodol, že prestali trvať dôvody na priznanie osobného platu a od 15.11.2011 navrhovateľke osobný plat zrušil. Oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 15.11.2011 riaditeľ odporcu v zmysle zákona č. 553/2003 Z.z. navrhovateľku s účinnosťou od 16.11.2011 zaradil do platovej triedy 9, platový stupeň 2 a určil jej podľa § 7a prílohy 3 zákona č. 553/2003 Z.z. funkčný plat v sume 421,50 € mesačne. Navrhovateľka nemá na predmetnom určení naliehavý právny záujem, pretože prednosť pred určovacím návrhom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má návrh na plnenie. Preto ak navrhovateľka bola toho názoru, že rozhodnutím odporcu prišla od 16.11.2011 o výhodnejšie finančné plnenie, ide o zaplatenie mzdového nároku, teda o plnenie, ktorého sa navrhovateľka mohla domáhať vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Nedodržanie tejto lehoty nemôže nahrádzať určovacím návrhom. Podľa § 7a zákona č. 553/2003 Z.z. zamestnancovi možno namiesto funkčného platu priznať osobný plat počas vykonávania osobitne významných pracovných činností alebo mimoriadne náročných pracovných úloh na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Osobný plat nesmie byť nižší ako funkčný plat, ktorý by zamestnancovi patril podľa § 4 ods. 4. Osobný plat sa zamestnancovi poskytuje, pokiaľ trvajú dôvody, na základe ktorých mu bol priznaný. Priznaný osobný plat možno zvýšiť, znížiť alebo odobrať na základe úrovne kvality plnenia pracovných úloh. Znamená to, že priznanie osobného platu nie je nárokovateľné. Citované zákonné ustanovenie umožňuje zamestnávateľovi počas vykonávania osobitne významných pracovných činností alebo mimoriadne náročných pracovných úloh priznať zamestnancovi osobný plat. Jeho priznaním sa osobný plat nestáva automaticky nárokovateľným po celú dobu trvania pracovného pomeru. Zákon č. 553/2003 Z.z. v § 7a totiž upravuje aj možnosť jeho odobratia. V danom prípade odporca osobný plat navrhovateľke odobral rozhodnutím riaditeľa č. 4P/2011 zo dňa 15.11.2011 z dôvodu zrušenia jej miesta, odborného administratívneho zamestnanca (manažéra) v národnom projekte Inštitút rodovej rovnosti dňa 31.10.2011, čím prestali trvať dôvody na priznanie osobného platu a od 16.11.2011 jej priznal tarifný plat podľa § 7 zákona č. 553/2003 Z.z. V konaní boli dôvody pre odobratie osobného platu navrhovateľky preukázané, a preto súd dospel k záveru, že rozhodnutie riaditeľa Centra vzdelávania Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 4P/2011 zo dňa 15.11.2011 je platné. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd návrh vo zvyšku zamietol, podala včas odvolanie navrhovateľka dôvodiac (len) tým, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznila, že súd v prvom výroku vyhovel jej návrhu a určil, že výpoveď je neplatná, teda zamestnávateľ porušil platné právne predpisy a neplatne rozviazal s ňou pracovný pomer. S odporcom mala uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu a pokiaľ jej dal neplatnú výpoveď pre nadbytočnosť, potom logicky aj rozhodnutie o zrušení osobného platu z dôvodu výpovede z nadbytočnosti nemôže mať platný základ a odporca ju mal naďalej zamestnávať. Svojím návrhom sa domáhala zamedzenia zníženia jej mzdového ohodnotenia, ktoré rozhodnutím riaditeľa vzniklo dňom 16.11.2011. Až do rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede nemala dôvod domáhať sa priameho plnenia voči odporcovi. Aj počas výpovednej doby od nej odporca požadoval plnenie úloh v rozsahu jej pôvodnej pracovnej náplne a realizovaných prác. Odvolaciemu súdu navrhla preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdiť. Pridržiaval sa dôvodov rozsudku, ktorými súd prvého stupňa odôvodnil zamietnutie návrhu navrhovateľky. Navrhovateľka v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti rozhodnutia riaditeľa zo dňa 15.11.2011, č. 4P/2011. Žaloba na plnenie má prednosť pred žalobou na určenie, pričom v rámci prípadnej žaloby na plnenie by sa posúdila aj otázka platnosti/neplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie ale považuje za platné. Výpoveď ako jednostranný právny úkon nie je možné z právneho pohľadu spájať s rozhodnutím o zrušení osobného platu a už vôbec nie je predmetom tohto konania skúmať, ako by rozhodol v prípade splnenia ponukovej povinnosti o zrušení osobného platu navrhovateľke. Výpoveď realizoval dňa 31.10.2011, pričom rozhodnutie o zrušení osobného platu bolo realizované ešte počas výpovednej doby, počas ktorej pracovný pomer trval; dňa 15.11.2011. Akékoľvek úvahy o tom, ako by postupoval v prípade splnenia ponukovej povinnosti, sú preto v rámci predmetného konania právne irelevantné. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré súčasne vyčíslil a odôvodnil. Navrhovateľka sa už nevyjadrila k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom výroku (ktorým vo zvyšku zamietol návrh navrhovateľky) odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Potvrdil ako vecne a právne správny aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.). Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku vo výroku o náhrade trov konania, keďže odporca odvolanie nepodal a navrhovateľka vo svojom odvolaní jeho nesprávnosť vôbec nenamietala. Pre správnosť dôvodov rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietol, odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Dôvody odvolania preukázané neboli; neboli dané. Navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu privodili priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd jasnú a presvedčivú odpoveď na všetky podstatné okolnosti, prečo návrhu navrhovateľky v uvedenom rozsahu nevyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odporcovi úspešnému v odvolacom konaní v celom rozsahu priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 354,22 €, ktorej zodpovedajú trovy právneho zastúpenia, na základe vyúčtovania, za jeden úkon právnej služby a síce za vyjadrenie odporcu zo dňa 8.9.2014 k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku súdu prvého stupňa, keď základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby bola v sume 287,14 €, jeden krát paušálna suma náhrad 8,04 €; spolu 295,18 €, spolu s prirátaním 20 % DPH zo sumy 295,18 € v sume 59,036 €. Základom pre výpočet náhrady trov konania bola suma 1.093,50 € mesačne ako rozdiel medzi osobným platom v sume 1.515,-- € mesačne, ktorý navrhovateľka poberala do 15.11.2011 a tarifným platom v sume 421,50 € mesačne s účinnosťou od 16.11.2011 do skončenia pracovného pomeru dňa 8.10.2012: alikvotná časť v sume 546,75 € za obdobie od 16.11.2011 do 30.11.2011 + 10 mesiacov x 1.093,50 € (od 1.12.2011 do 30.9.2012) + alikvotná časť v sume 282,19 € za obdobie od 1.10.2012 do 8.10.2012 vrátane, spolu tak v sume 11.763,94 € (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 149 ods. l, § 151 ods. 1, ods. 5 veta druhá, ods. 8 O.s.p.; § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. l, ods. 2, ods. 3, § 13a ods. l písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1.7.2013). Odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania aj za uplatňované prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. l písm. a/ citovanej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pretože právny zástupca právne služby odporcovi v prejednávanej veci poskytuje nepretržite od 21.12.2012 (č.l. 85 spisu); náhradu trov konania (aj) za tento úkon odporca uplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa. O náhrade trov konania účastníkom rozhodol súd prvého stupňa postupom podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.