Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/27/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244463 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244463.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: X. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E., J. D., zast. Futej & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 7.333,66 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. novembra 2014 č.k. 12C 182/2011-506, proti uzneseniu zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534 a uzneseniu zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania, potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534, potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536, potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci, zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia náhrady škody vo výške 7.333,66 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 19.4.2011 do zaplatenia z titulu nesprávneho úradného postupu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania v právnej veci posúdil v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a dospel k záveru, že tento návrh navrhovateľa nie je dôvodný z dôvodu, že jednak nie je povinný obrátiť sa so žiadosťou na Súdny dvor Európskej únie a iniciovať prejudiciálne konanie o navrhovateľom položených otázkach z dôvodu, že vo veci rozhoduje ako súd prvého stupňa navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a jednak mal za to, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok navrhovateľa nie je pre jeho rozhodnutie potrebné. Konštatoval, že predmetom konania v predmetnej veci bol nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za navrhovateľom namietaný nesprávny úradný postup odporcu, ktorý mal okrem iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod predmet úpravy zákona č. 566/2001 Z.z., do ktorého zákona bola transformovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4.11.20013 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie. Uviedol, že jej účel je vyjadrený v čl. 1 ods. 1, podľa ktorého je účelom zosúladiť požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu, nachádzajúcom sa alebo pôsobiacom v rámci členského štátu. Na účely tejto smernice sa za cenné papiere považujú prevoditeľné cenné papiere definované v čl. 1 ods. 4 smernice Rady č. 93/22/EHS z 10.5.1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov a patria k nim a/ akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností, b/ dlhopisy alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu, c/ všetky ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie takýchto prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo výmery, alebo ktoré dávajú právo na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Mal tak za zrejmé, že navrhovateľom označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4.11.2003 sa primárne aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie. Zároveň pri smerniciach ako sekundárnych právnych aktoch Európskej únie platí, že štát je povinný prevziať obsah transpozičného ustanovenia a formulovať ho jasne, presne a transparentne tak, ako je formulovaný obsah samotných preberajúcich článkov smernice. Vzhľadom k tomu, že označená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES bola transponovaná so nášho právneho poriadku do zákona č. 566/2001 Z.z. a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri verejnej ponuke majetkových hodnôt a bola transponovaná v jej súlade, považoval za irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa č. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vo veci samej vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 Družstvu prospekt investície a Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania, doručeným Úradu pre finančný trh dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh v upozornení zo dňa 13.5.2003 Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a v rozhodnutí uviedol, že prílohou žiadosti Družstva bola aj zápisnica z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003. Upozornil Družstvo na to, že Úrad pre finančný trh nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Zistil, že navrhovateľ rozhodnutím predstavenstva Družstva o prijatí za člena družstva zo dňa 2.7.2001 bol navrhovateľ prijatý za člena družstva pod poradovým číslom 11061 a stal sa vlastníkom členského podielu v hodnote 14.000 Sk. Rozhodnutím predstavenstva Družstva zo dňa 9.4.2009 predstavenstvo Družstva rozhodlo o prijatí ďalšieho členského vkladu navrhovateľa, ktorý bol realizovaný v zmysle čl. 11 Stanov Družstva tak, že zvýšenie členského vkladu navrhovateľa vzniklo ponechaním podielu na zisku za rok 2008 vo výške 543,23 Eur, čím sa navrhovateľ stal vlastníkom členského podielu v hodnote 7.333,66 Eur. Dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s Obchodníkom s cennými papiermi Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácii a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. NBS rozhodnutím zo dňa 8.1.2008 č. OPK-9750/3/2007, na základe kontroly vykonanej v roku 2007, uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000 Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. Banková rada NBS v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7.5.2008 č. GUV-841/2008 zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie a následne NBS rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila Obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000 Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. e/, § 74 ods. 1, 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. NBS rozhodnutím zo dňa 22.4.2008 č. OPK-5/2007-PLP podľa § 59 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. Obchodníkovi s cennými papiermi zmenila povolenie na poskytovanie investičných služieb, udelené rozhodnutím zo dňa 22.4.2003 a povolila, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 566/2001 Z.z. s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Ďalej zistil, že Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 požiadalo NBS po doručení výpovede Zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30.3.2010 Obchodníkom s cennými papiermi o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste. Listom zo dňa 23.4.2010 žiadalo NBS o zjednanie náprav a v činnosti Obchodníka s cennými papiermi z dôvodu, že si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, ktoré spočívali v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy a NBS listom zo dňa 30.4.2010 a následne urgenciou zo dňa 30.6.2010 požiadala predsedu predstavenstva Družstva a aj Družstvo samotné o predloženie špecifikovanej písomnej informácie ba dokumentácie k zmluve za účelom dohľadu na mieste. NBS upozornila Družstvo listom zo dňa 14.5.2010 na to, že ročná finančná správa za rok 2009 neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 566/2001 Z.z.. Dňa 12.7.2010 vydala rozhodnutie o predbežnom opatrení č. ODT-8305/2010, ktorým podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom uložila Obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Na základe skutočností zistených pri výkone dohľadu na diaľku NBS dňa 27.7.2010 podala trestné oznámenie z dôvodu, že niektoré skutočnosti nasvedčujú tomu, že neznámym páchateľom bol spáchaný skutok, ktorý by mohol napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu. NBS rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 č. ODI-8305-5/2010 podľa § 144 ods. 1 písm. l/ zákona č. 566/2001 Z.z. odobrala Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytnutie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7,9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 77 zákona č. 566/2001 Z.z., ktorého správnosť potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím zo dňa 1.2.2011 č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím zo dňa 26.8.2010 č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom a správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo dňa 7.12.2010 č. GUV-1744/2010. Súd prvého stupňa vychádzal tiež zo zistenia, že navrhovateľ dňa 24.5.2010 požiadal Družstvo o zrušenie členského podielu a zrušenie členstva v družstve. Družstvo mu dňa 6.12.2010 vystavilo vlastnú zmenku ID 3114 na sumu 7.333,66 Eur. NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 zakázalo Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128/ ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 5662001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS listom zo dňa 26.4.2007 vyzvala v zmysle § 35 ods. 1 zákona č, 747/2004 Z.z. o dohľade v spojení s § 123 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. Družstvo o predloženie a/ všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív družstva a kto aktíva spravuje, b/ štruktúry majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúr záväzkov Družstva, c/ zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku Družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom boli obchody vykonávané. Družstvo listom zo dňa 9.5.2007 a listom zo dňa 20.8.2007 predložilo audítorské správy a konsolidovanú účtovnú závierku za rok 2008/6 a listom zo dňa 2.6.2008 reagovalo i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy za 1. polrok 2007 a dňa 8.9.2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.8.2007 NBS zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách ADSI, KPDSI, DDSI a na 97,85 % podielom zmenkami eminenta CI HOLDING, a.s. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a.s. z dôvodu rozloženia finančného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného Prospektu investície najneskôr do 31.12.2007. Vo vzťahu k Obchodníkovi s cennými papiermi zistil, že po obdržaní vyúčtovaní k zmluve o riadení portfólia zo dňa 8.1.2010 Družstvo vo vyjadrení zo dňa 19.3.2010 upozorňovalo Obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície portfólia, ktoré na základe zmluvy obchodník riadil a obhospodaroval oproti prezentovaným výsledkom podľa vyúčtovania zo dňa 8.1.2010. Listom zo dňa 12.4.2010 Družstvo vyzvalo Obchodníka s cennými papiermi na predloženie správy o zhodnotení finančných prostriedkov za 4. štvrťrok 2009 a za 1. štvrťrok 2010 v súlade so zmluvou najneskôr do 16.4.2010. a listom zo dňa 18.5.2010 ho vyzvalo na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny vo výške 228.954 Eur a na doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010. Zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.4.2011 č.k. 3K 95/2010, právoplatným dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva a do funkcie správcu bol ustanovený F.. F. E., ktorý podal dňa 24.7.2011 správu o priebehu konkurzu, v ktorej uviedol, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa obchody uskutočnili v súlade so zmluvou. Z prihlášok navrhovateľa do konkurzu zo dňa 27.5.2011 a 1.6.2011 zistil že navrhovateľ si v konkurznom konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Bratislave I pod sp. zn. 3K 95/2010 prihlásil pohľadávku vo výške 7 333,66 Eur. Navrhovateľ mal tiež požiadať NBS o predbežné prerokovanie jeho nároku. Nevykonal dokazovanie navrhované navrhovateľom výsluchom svedkov J.. X. G., D.. F. Š., D.. P. A. a D.. Q. G., účtovnej dokumentácie Družstva od roku 2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody navrhovateľom, nakoľko z listinných dôkazov založených odporcom mal za dostatočne preukázaný skutkový stav opísaný odporcom v jeho vyjadrení k návrhu. Po právnej stránke vychádzal súd prvého stupňa z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúceho v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., o cenných papieroch, Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán pre svoje podnikanie a následne tiež prospekt investície, ktorý bol na základe žiadosti Družstva schválený Úradom pre finančný trh. Tento nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Uviedol, že podľa § 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z. za pravdivosť údajov v prospekte investície zo zákona zodpovedal štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonával v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z.), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zák. č. 566/2001 Z.z.), splnenie povinností predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods. 5 zák. č. 655/2001 Z.z.). Konštatoval, že až od 1.6.2010 išlo aj o dodržiavanie schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z.). NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad Obchodníkom s dennými papiermi v roku 2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006, pričom boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície. Bol toho názoru, že podľa zákona č. 566/2001 Z.z. v relevantnom znení nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. Uviedol, že NBS ako štátny orgán môže podľa čl. 2 ods. Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa podľa neho vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok k Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.), NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Poukázal na to, že Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, prípadne nedostatky v činnosti Obchodníka s cennými papiermi. NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.) za porušenie ust. § 129 ods. 3 cit. zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Mal tak za zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nezistil nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov, uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie Obchodníka s cennými papiermi. Navrhovateľ nebol podľa neho v žiadnom záväzkovom vzťahu s Obchodníkom s cennými papiermi a účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, z neho vyplývali práva a povinnosti vyplývali len jeho účastníkom. Uviedol, že dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať, v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. NBS ba základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa platnej právnej úpravy v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Mal za to, že NBS ako štátny orgán, ktorej činnosť je regulovaná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob ustanovený zákonom a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom období podľa neho teda nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 1.6.2010. K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúcemu v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000 Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008 č. OPK 9750/3/2007) vo výške 300.000 Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008) č. OPK-9750-5/2007) mal za zrejmé, že NBS činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Bol toho názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. Mal tiež za to, že nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu jeho orgánom. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že nebola preukázaná podmienka nesprávneho úradného postupu ako jedna z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - vznik škody a príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ bol členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do ktorého vložil členský vklad pod por. č. 11061, a ktorý bol navýšený ponechaním podielu na zisku za rok 2008, dňa 24.5.2010 požiadal o zrušenie svojho členstva v Družstve a o zrušenie svojho členského podielu a zánikom členstva v Družstve mu zaniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 7.333,66 Eur, ktorú sumu mu Družstvo nevyplatilo. Mal tiež preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011 č.k. 3K 95/2010, právoplatným dňa 5.5.2011 bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený F.. F. E.. Navrhovateľ si uplatnil svoju pohľadávku v konkurze, ale správcom konkurznej podstaty bola v celom rozsahu popretá, a preto podal incidenčnú žalobu na určenie oprávnenosti jeho pohľadávky, o čom je vedené konanie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2Cbi 335/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Uviedol, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v dôsledku zániku členstva vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, prioritne musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného a svoj nárok si aj uplatnil v konkurznom konaní. Konštatoval, že v čase rozhodnutia v zmysle § 154 O.s.p. navrhovateľ nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, nakoľko konanie o jeho incidenčnej žalobe nie je doposiaľ právoplatne skončené. Z tohto dôvodu nevedel ustáliť, či navrhovateľovi škoda vznikla a v akej výške. Považoval tak nárok navrhovateľa na náhradu škody voči štátu za predčasne podaný. Poukázal na to, že jeho právny záver je v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Mal preto za to, že ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Podľa neho neexistuje ani príčinná súvislosť medzi navrhovateľom uvádzanou škodou a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti vo veci samej zmeniť a jeho návrhu na náhradu škody voči odporcovi vyhovieť a nahradiť mu trovy konania, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac jeho nesprávnym rozhodnutím, neúplným zistením skutkového stavu, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Poukázal aj na predvídateľnosť toho, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu, ako orgánu dohľadu podľa zákona, ktorý poveril odporcu dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Poukázala na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. PL. ÚS 21/96. Odporcov argument, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad odbornou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť, keďže zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ust. § 135 ods. 1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt a predmet dohľadu nebol menený. Nestotožnil sa s tvrdením, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho škodou a porušením zákonných povinností odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bolo porušený zákon č. 566/2001 Z.z., k jeho škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola bdelá. Mal za to, že súd prvého stupňa tým, že jeho návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Uviedol, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbáva svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi, pričom jej povinnosťou podľa § 127 zákona o cenných papieroch bolo a je zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa neho mal podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch odporca zisťovať, čo v prípade družstva, obchodníka, ako ani u neho neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol Prospekt investícií vydaný ešte Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS a tento povinný zákonný dohľad zo strany NBS považoval za koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako aj rizík, ktoré mohli viesť k obnoveniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade aj jeho samotného. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo z výpovede svedka D.. I. P., C.. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistil, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodník, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V tomto konaní sa tiež zistilo, že NBS sa po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej, do troch zmeniek, a to vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a navyše vo všetkých bol či už členom, predstavenstva alebo konateľom D.. E. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mal za to, že NBS ani po vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o cenných papieroch ako i zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, pričom mal a stále má napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka a týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do družstva. Uviedol, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č. ODI-10890-4/2010 o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Mal za to, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu, ako aj prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky a že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K 95/2010. Namietala, že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané určité, presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov nemôžu byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľ doposiaľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán družstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. Taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva PDSI. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa, jej výška voči družstvu PDSI sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a ak jeho pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu, až vtedy jej môže vzniknúť škoda, ktorá nevzniká v okamihu jej splatnosti ani v okamihu omeškania dlžníka. Uviedol, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, že družstvo PDSI podalo žalobu o náhradu údajnej škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom NBS vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a napriek tomu podala svoju žalobu. Považoval zodpovednosť štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu za zodpovednosť subsidiárnu vo vzťahu k zodpovednosti osoby, v danom prípade PDSI ako dlžníkovi, ktorý prijal finančné prostriedky od navrhovateľov a iba družstvo PDSI má povinnosť im ich vrátiť. Mal tiež za to, že škoda musí existovať v čase rozhodnutia súdu, pretože rozhodujúci je v zmysle § 154 O.s.p. stav v čase rozhodovania. K námietke navrhovateľa ohľadom vykonania dokazovania listinnými dôkazmi, uviedol, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri oboznamovaní jednotlivých dôkazov presne špecifikoval, o aké jednotlivé dôkazy išlo a aký je ich obsah. Navyše právnemu zástupcovi navrhovateľa, ako aj jemu bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej činnosti prvostupňového súdu a podľa NS SR sp. zn. 1Obo 283/2006 a ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď navrhovatelia vedú stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho odôvodnením rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia nestotožnil sa s názorom s námietkou navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa 28.1.2014 je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, k oboznámeniu s ktorými nemali účastníci, resp. ich zástupcovia pripomienky a je tiež zaprotokolované, že právni zástupcovia účastníkov netrvali na vykonaní listinných dôkazov. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložil finančné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená a doplňovaná. Z konania obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo vyvodzovala vznik škody, nakoľko jej majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8%. Vložil peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehal na to, že Družstvo a aj Obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohol totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi. Nebola dôvodná ani s námietka navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008 č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000 Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000 Sk), a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb. Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. V konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2001. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov. Navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní na účet súdu súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do 30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mal za to, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 11.11.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20 eur. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní na účet súdu súdny poplatok vo výške 36,40 Eur podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. namietal uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., a na takéto konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka vecného oslobodenia od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch, teda aj od vyrúbeného poplatku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, či už osobné alebo vecné, nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené, a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Podporne uviedol aj rozhodnutia iných senátov Krajského súdu v Žiline a Bratislave, z ktorých vyplýva rovnaký právny názor. Zdôraznil, že podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa ust. § 42 ods. 1 veta druhá O.s.p. nebolo potrebné doplňovať v potrebnom počte rovnopisov, pričom z uvedeného podľa jeho názoru plynie, že mu nemožno ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s konverziou elektronického podania na podanie v listinnej forme. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške 26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 31.05.2012, 25.01.2013, 30.01.2013, 19.04.2013, 17.04.2013 a 17.09.2013. Navrhovateľ v odvolaní nerozporoval, že súd prvého stupňa vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku, namietal len, že nie je povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov oslobodené. Preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na odvolacie dôvody, tvrdené navrhovateľom. K námietke navrhovateľa, že je od platenia poplatku oslobodený, odvolací súd uvádza, že položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia navrhovateľa v tomto smere neobstojí. I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s názorom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ak je konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, vzťahuje sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č.k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa 30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu stotožnil. Ak navrhovateľ ďalej namietal, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto mu nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľ mal zrejme na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.