Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/127/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244497 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244497.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky: P. F. S., bytom Š., P. XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO: 35 955 341, so sídlom Bratislava, Radlinského 2, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Bratislava, Imricha Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 1.817,88 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. novembra 2013 č. k. 25C 185/2011-261, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vrátane trov konania potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 1.817,88 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zároveň zamietol jej návrh na prerušenie konania a rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP, nakoľko ich náhradu nežiadal. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh v merite veci zamietol, odôvodnil právne podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody, ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu, teda ani príčinnú súvislosť medzi ňou tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu. Vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo") Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva. Dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi (spoločnosť CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii) Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne. Poukázal na skutočnosť, že NBS rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK - 9750/3/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z., pričom po jeho zrušení rozhodnutím zo dňa 7.5.2008 dňa 20.8.2008 rozhodnutím č. OPK-9750/2007 uložila obchodníkovi opätovne pokutu vo výške 300.000,- Sk. Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/ a zák. č. 566/2001 Z.z. s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona, a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1, 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30.3.2010 požiadalo Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné, a listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305//-5/2010, potvrdeným Bankovou radou NBS rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z., pričom rozhodnutím zo dňa 26.8.2010, č. OPK- 5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo dňa 7.12.2010, č. GUV-1744/2010. Rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Národná banka Slovenska Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícií. Národná banka Slovenska podala dňa 27.7.2010 trestné oznámenie na neznámeho páchateľa po tom, čo pri výkone dohľadu na diaľku zistila skutočnosti nasvedčujúce spáchaniu skutku, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu. Mal tiež za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť voči jednému klientovi nemala prekročiť 30 % podielu ha celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky, a podiel emitenta CI HOLDING, a.s. na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný. Národná banka Slovenska preto považoval za vhodné v aktívach družstva umiestniť finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C 56/2011, zistil, že predmetom konania medzi navrhovateľom PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a odporcom SR - Národná banka Slovenska je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 Eur s príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúceho v tom, že táto po zistení závažných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu nad jeho činnosťou neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov a ani na ich zamedzenie do budúcna, neurobila ani potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, keď ho najmä neupozornila včas na riziká vyplývajúce z činnosti obchodníka s cennými papiermi, voči ktorému včas a účinne nezasiahla, čím mala spôsobiť, že obchodník s cennými papiermi mohol v protiprávnom konaní na ujmu Družstva pokračovať a Družstvo si nemohlo uplatniť nárok na náhradu za nedostupný klientský majetok u garančného fondu investícií. Družstvo v konaní namietalo i zbytočné prieťahy resp. nečinnosť NBS. Súd prvého stupňa zistil, že predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Zistil tiež, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.4.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, a do funkcie správcu ustanovil P.. P. D., pričom veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok. Zistil, že navrhovateľka sa stala majiteľkou členského vkladu v sume 458,35 Eur a majiteľkou finančnej zmenky s č. XXXX znejúcej na sumu 1.335,60 Eur, jej škoda teda pozostávala z uvedených súm a z úroku. Svoju pohľadávku prihlásila do konkurzu, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a podala incidenčnú žalobu vedenú pod sp. zn. 2Cbi 460/2011. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, ktorými sú existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu. Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka sa stala členom družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, vystupovala pod č. 13312. Žiadosťou zo dňa 13.10.2010 požiadala Družstvo o zrušenie členského podielu, jej členstvo v Družstve zaniklo a vzniklo jej právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 458,35 Eur. Dňa 30.12.2010 jej bola Družstvom vystavená zmenka na sumu 1.335,60 Eur a dňa 10.1.2011 zmenka na sumu 458,35 Eur. Uvedené sumy si prihlásila ako pohľadávku v rámci konkurzu, ktorá bola popretá a navrhovateľka iniciovala incidenčnú žalobu, pričom konanie onej vedené pod sp. zn. 2Cbi 460/2011 na Okresnom súde Bratislava I nie je právoplatne skončené. Poukázal na ustálenú judikatúru NS SR i NS ČR, podľa ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť úspešne uplatnený len vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie veriteľa voči dlžníkovi iným titulom. Mal za to, že Družstvo je subjektom povinným vydať jej bezdôvodné obohatenie titulom jej nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Navrhovateľka v čase rozhodovania (poukaz na ust. § 154 OSP) nepreukázala podľa súdu prvého stupňa bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keď oprávnenosť jej nároku je predmetom konanie o ňou iniciovanej incidenčnej žalobe, konkurzné konanie nie je právoplatne skončené. Nie je teda aktuálne ustálený majetok úpadcu - Družstva, z ktorého by mala byť jej pohľadávka uspokojená. Preto nemohol ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľke škoda, stým, že uvedené okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie daného nároku. Vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie teda nemožno vylúčiť uspokojenie navrhovateľky v rámci neho. Súd prvého stupňa taktiež uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľka nepreukázala existenciu namietaného nesprávneho úradného postupu NBS, keď tento v žalobe ani riadne nešpecifikovala, pretože neuviedla, akým konkrétnym konaním alebo nekonaním mal odporca porušiť konkrétne povinnosti, akú konkrétnu činnosť zanedbal, neuviedla konkrétne obdobie, v ktorom sa mal dopustiť prieťahov či nečinnosti, a to vo väzbe na jej osobu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do prospektu investície uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam počnúc 1.1.2009 patrila i povinnosť aktualizácie Prospektu investícií podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. a od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investícií podľa § 129 ods. 3 uvedeného zákona. Dospel k záveru, že v prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investícií, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Keďže tak neurobilo, mohla NBS zistiť nové skutočnosti až s časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva, keď nemožno opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií a schválenie Prospektu investícií nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, s tým, že Družstvo až do 15.4.2010 nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, resp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, a až pri výkone dohľadu na mieste samom v čase od 20.4.2010 do 6.5.2010 NBS zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho platnosti, keď zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť prospektu pre jeho neaktuálnosť. Poukázal na to, že NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorá však po predložení neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z.z. a rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície jav zmysle zák. č. 566/2001 Z.z. Keďže nedostatky neboli odstránené, konanie bolo zastavené. NBS ukončila aj ňou iniciované konanie o uloženie sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. vydaním rozhodnutia č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.5.2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Dospel k záveru, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v j ej postupe namietaný nesprávny úradný postup nezistil. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla škoda vzniknúť len Družstvu a nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, keďže zmluvnou stranou zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne jeho krytia. NBS tak podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investícií sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala a nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky ohľadom tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľky, keď z listinných dôkazov (najmä z rozhodnutí o uložení pokút) mal za preukázané, že NBS činnosť obchodníka sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach a účastníkom konania o uloženie pokuty je len dohliadaný subjekt. Mal za to, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou, pričom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej navrhovateľky, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných súvisiacich práv s Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011, týkajúceho sa právnej veci navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE proti odporcovi Slovenská republika - Národná banka Slovenska, ktorého predmetom je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 Eur s príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v zanedbaní dohľadu NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi, odôvodnil právne podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ OSP a vecne tým, že po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. 19C 56/2011 prerušenie konania nepovažoval za dôvodné, nakoľko v prebiehajúcej veci vykonal dostatočné dokazovanie, mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu, pričom predmetom tohto konania je výlučne nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom a nie nad obchodníkom s cennými papiermi. Dokazovanie vykonávané vo veci so sp. zn. 19C 56/2011 nepredstavuje podľa neho takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Uviedol, že prípadné zanedbanie dohľadu NBS nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo, nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, vzhľadom na právny vzťah navrhovateľky ako členky Družstva a Družstvom. Pre prejednávanú vec je preto bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody Družstva, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní 19C 56/2011 má význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je ukončené. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 OSP a vecne plným úspechom odporcu, ktorému náhradu trov nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jej návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky vo veci samej na zaplatenie náhrady škody s príslušenstvom, a v tých častiach ho žiadala zmeniť, a jej návrhu na prerušenie konania a vo veci samej vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v uvedených častiach zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať jej náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že v posudzovanej veci existoval dôvod objektívnej povahy na požadované prerušenie konania s poukazom na úzku vecnú a časovú spojitosť sporu vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011 s prejednávanou vecou, výsledok ktorej môže reálne ovplyvniť, keďže v oboch konaniach sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko súvisiacich s určením a stanovením zodpovednosti Národnej banky Slovenska za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci, pričom výsledok konania sp. zn. 19C 56/2011 má úzky vplyv na predmetné konanie čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa odporca dopustil nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, mimo iného nad obchodníkom s cennými papiermi, v súvislosti s čím vznikla škoda Družstvu, ktorého členom bola navrhovateľka. Poukázala na to, že v prípade, ak by sa v konaní sp. zn. 19C 56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, dokazovanie v konaní sp. zn. 25C 224/2011 (v tejto právnej veci) by bolo v tomto smere nadbytočné, pričom označila za nehospodárne, aby popri sebe prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky voči rovnakým subjektom. Uviedla, že podľa nej neobstojí argumentácia o irelevantnosti dokazovania nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko škoda, ktorá vznikla v majetkovej sfére navrhovateľky nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti Národnej banky Slovenska vyplývajúcej priamo z právnych predpisov, pričom práve z dôvodu, že sa v prejednávanej veci nejednalo o škodu vyplývajúcu zo zmluvy, si navrhovateľka uplatnila voči Národnej banke Slovenska nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Navrhovateľka vo svojom odvolaní vyjadrila názor, že dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi je podstatné aj z dôvodu, že tak ona ako i samotné Družstvo, ktorého bola členom, nemôžu byť považovaní za profesionálneho klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti a poznatky na uskutočňovanie vlastných rozhodnutí o investíciách a na riadne posudzovanie s tým spojených rizík, z dôvodu ktorého postupovali pri zabezpečení investičnej služby v spolupráci s odborne spôsobilými a zodpovednými osobami v zmysle zákona o cenných papieroch, pričom sa súčasne spoliehali na riadny a odborný výkon povinností Národnej banky Slovenska, vyplývajúci jej zo zákona o cenných papieroch, ako i na riadny a odôvodnený výkon dohľadu nad licencovaným obchodníkom s cennými papiermi. Uviedla, že pokračovanie v konaní bez vyčkania na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011, by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že v ňom ide o zodpovedanie otázok, ktoré majú kľúčový význam pre právne posúdenie veci a teda výsledok uvedeného konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ust. § 228 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej uviedla, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázal na to, že jej povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj jej. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka G.. N. U., I.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, G.. D. Č.B., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do jej nedostupnosti do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom, ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedla, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný, jej dané plnenie vrátiť, s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietla tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012). Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového (navrhnuté navrhovateľkou) a právneho stavu veci, riadne zabezpečil dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež 11 právoplatných rozhodnutí vydaných odporcom, z ktorých je jeho úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (pričom ani nešpecifikovala, na ktoré otázky nedostala odpoveď), keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Mal za to, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba oddiaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal na to, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky o zanedbaní jeho povinností pri dohľade nad Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Konštatoval, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľky v odvolaní s tým, že Národná banka Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka nepreukázala, že sa bezúspešne domáhala vydania svojej pohľadávky od dlžníka, teda Družstva, pričom nie je ani účastníčkou konkurzného konania. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa 13.02.2013, podľa ktorého, kým má navrhovateľka pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody. Aktuálne podľa neho nemožno ani odhadnúť výšku škody navrhovateľky, keďže vznik škody a jej výška závisia od výsledku konkurzného konania, teda škoda môže navrhovateľke vzniknúť až po jeho ukončení. Škoda totiž podľa neho nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania dlžníka, ale mohla by vzniknúť okamihom, keď sa právo veriteľa stalo fakticky nevymáhateľným (III. ÚS 361/09 z 26.11.2009). Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. K napadnutému výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky na prerušenie konania uviedol, že tento návrh považuje za účelový pokus navrhovateľky o predĺženie konania na súde prvého stupňa, vychádzajúc z toho, že bol podaný až rok a pol tom, čo súd prvého stupňa konal v celom rade skutkovo a právne identických veciach, pričom právny zástupca navrhovateľky bol oboznámený s podaním žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. 19C 56/2011, a napriek tomu podal žalobu v predmetnej a stovkách (cca 800) ďalších skutkovo a právne identických veciach, prerušenia konaní ktorých sa teraz domáha. Poukázal na rozdielnosť a vzájomnú nesúvislosť konaní vedených pod sp. zn. 19C 56/2011 a 25C 224/2011 (prejednávaná vec), keď sa v nich preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s rozdielnou právnou argumentáciou (výkon dohľadu Národnou bankou Slovenska nad dvomi rozdielnymi subjektmi), pričom dokazovanie nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi je v tomto konaní právne irelevantné, pretože na strane navrhovateľky nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym úradným postupom odporcu nad obchodníkom s cennými papiermi. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka nebola v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, pričom teoreticky by mohla v tejto súvislosti vzniknúť škoda iba Družstvu, ktoré bolo s obchodníkom v záväzkovom vzťahu na základe zmluvy o riadení portfólia. Prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 bude mať význam len pre prebiehajúce konkurzné konanie, ktorého však navrhovateľka nie je účastníčkou. Mal potom za to, že neexistuje objektívny dôvod na požadované prerušenie konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania, ako aj návrh uplatnený navrhovateľkou na náhradu škody, spôsobenej jej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v sume 458,35 eur, ako aj majiteľkou fixnej zmenky č. 2542 znejúcej na sumu 1.335,60 Eur, od ktorej si uplatňovala úrok vo výške 6%, ktorá pohľadávka jej Družstvom nebola vyplatená. Uplatnila si ju voči Družstvu v rámci konania Okresného súdu Bratislava I o konkurze úpadcu PDSI. Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.12.2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol. V posudzovanej veci sa teda navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľka. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená, a navrhovateľka si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľka tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľka bola členkou Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v sume 1.817,88 Eur. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala doručenie žiadosti o zrušenie jej členského podielu Družstvu, ani existenciu rozhodnutia príslušného orgánu Družstva o zániku jej členstva, a teda ani zánik jej členstva v Družstve. Nepreukázala potom ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by mal predstavovať jej voči odporcovi uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľka hodnoverným spôsobom zánik jej členstva v Družstve preukázala, nepreukázala by vznik škody, pretože nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka povinného jej vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľky, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov na pojednávaní dňa 03.06.2013 (a to s listinnými dôkazmi, založenými v spise na č.l. 1-47 a s písomným vyjadrením navrhovateľky zo dňa 11.4.2013), a v ďalšom priebehu konania na pojednávaní dňa 25.11.2013 opakovane oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov na čl. 1-8, 12, 17-22, 25-26, 32-36, 37-41, 42-55, 56-74, 75-77, 78-82, 88-89, 91-94, 95-105, 106-109, 110-124, 125-138, 139-143, 144-146, 147-157, 158-159, 160-162, 163-165, úradný záznam 166-167, 169-173, 175-185, 186-189, 190, 191, 192-193, 194, 196-203, 204, 205-206, 213, 214, 215, 216-221, 222-224, 225-225/a, 226, 227-230, 235-237, návrh na prerušenie konania z 25.11.2013, a i listinné dôkazy na CD nosiči predložené súdu v konaní sp. zn. 25C 181/2011 (ako spoločné opakujúce sa dôkazy). Navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom zistené. Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (ust. § 6 O.s.p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, že v posudzovanej veci podmienky na prerušenie konania splnené neboli, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci nezáviselo od otázky, ktorá je riešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011, výsledky dokazovania v ktorom nepredstavujú takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, keďže prípadné zanedbanie dohľadu Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo, nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu v posudzovanej veci. Pre prejednávanú vec je bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody na strane Družstva, za ktorú by zodpovedal odporca, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní sp. zn. 19C 56/2011 má význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie v časti zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne, keď súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu a na rozhodnutie vo veci samej bez vyčkania právoplatnosti paralelne prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011, pričom predmetom tohto konania bol výlučne nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom a nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetnom konania vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.