Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/146/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244549 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244549.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci navrhovateľa: M. W., A. A., K. X, zastúpený: Futej & Partners, s. r. o., Bratislava, Radlinského 2, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody 6.000,- € s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. 11. 2014, č. k. 12C/188/2011-509, ako aj proti uzneseniam toho istého súdu zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-544 a zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-546, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-544, ako aj zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-546, p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 6.000,- € s príslušenstvom, predstavujúcej náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Napokon rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie, po právnej stránke, prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej ust. § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Po vykonanom dokazovaní zistil, že navrhovateľ sa stal členom PDSI (ďalej iba "Družstvo"), do ktorého vložil peňažné prostriedky, za účelom ich zhodnotenia. Jeho členstvo v Družstve zaniklo rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov družstva k 20. 1. 2011, čím mu vznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 6.000,- €. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3K/95/2010, bol na majetok Družstva, ako úpadcu, vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený V.. V. R. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľ si prihlásil voči Družstvu pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na rovnakom súde vedené incidenčné konanie sp. zn. 9Cbi/84/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup odporcu, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu, po zisteniach v prerokovaní nedostatkov, predmetom konania je nesprávny úradný postup N. vo vzťahu k družstvu a nie Obchodníka s cennými papiermi. Navrhovateľ nebol v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s Obchodníkom s CP. Účastníkom takéhoto vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad N. bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z., a preto informácie a podklady, ktoré mala N. zisťovať v rámci predmetu dohľadu, podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne na dohliadaný subjekt, v danom prípade Družstvo, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. N. na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy, platnej v danom období r. 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. N., ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. N. v danom období (po 24. 8. 2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 1. 6. 2010. Prvostupňový súd ďalej uviedol vo svojom rozsudku, k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, ktorý mal spočívať v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu, po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu, že z listinných dokladov - rozhodnutí N. o uložení pokuty 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 8. 1. 2008 č. OPK 9750/3/2007) a vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20. 8. 2008 č. OPK-9750-5/2007), je zrejmé, že N. činnosť Obchodníka s CP sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž ustanovuje v § 2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred N. vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania, v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Prvostupňový súd ďalej zastal názor, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Obchodníkom s CP a Družstvom, založeným Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti Obchodníka s CP, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. Nemožno potom zabúdať ani na povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa, ako člen Družstva, mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom, v zmysle zásady „práva patria bdelým“ a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti, svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Prvostupňový súd tak dospel k záveru o nepreukázaní splnenia podmienky nesprávneho úradného postupu, ako jednej z podmienok úspešného uplatňovania práva na náhradu škody, podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. Potom ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, z dôvodu hospodárnosti konania, prvostupňový súd ďalej neskúmal, nakoľko pre úspešné uplatnenie tohto práva by museli byť všetky tri zákonné podmienky splnené súčasne. Pre úplnosť ale súd prvého stupňa poznamenal, že podľa jeho názoru navrhovateľ v konaní nepreukázal naplnenie ani ostatných podmienok. Súd prvého stupňa, ohľadom tvrdeného vzniku škody, zohľadnil ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2005, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. Súd prvého stupňa v konaní nevykonal dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v celom rozsahu, keď upustil od dokazovania výsluchom svedkov T.. W. H., J.. V. Š.M., J.. Q. K. P. J.. B. H. a účtovnej dokumentácie Družstva od r. 2002 do r. 2010, na preukázanie výšky uplatnenej škody, nakoľko z listinných dôkazov, založených odporcov v priebehu konania, mal skutkový stav, opísaný odporcom vo vyjadrení k návrhu na začatie konania, za dostatočne preukázaný. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., prvostupňový súd mal za to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa navrhovateľ odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) č. 1060/2009, (EU) č. 1095/2010. Súd mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, z dôvodu vyššie uvedeného, ako i na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania vo veci samej. Návrh zamietol aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, a preto mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.; v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, s odôvodnením, že mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil, návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že N. A. B. nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie N. A. B., ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa N. A. B. len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup N. A. B. bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností N. A. B., spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky, vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou N. A. B. podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo, zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch (platného v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany N. A. B. napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala N. A. B. zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť, vydaných N. A. B. Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný N. A. B.) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany N. A. B. je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 7C/206/2011, bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.. preukázané, že N. A. B. už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t. j., že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. N. A. B. sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s. r. o., a GLOBAL production, s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľ poukázal tiež na to, že N. A. B. naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že N. A. B. tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 N. A. B.. Navrhovateľ ďalej uviedol, že N. A. B. rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011), zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že N. A. B. ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle N. A. B. dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak N. A. B. voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Navrhovateľ mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa, ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti N. A. B., X. H. J., Č. W. E. Z. a iným subjektom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa, v napadnutej časti, ako vecne a právne správne, potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje počas konania prezentované tvrdenia, k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam, týkajúcim sa daného prípadu a uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči družstvu PDSI, čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PDSI, ktorí boli zodpovední - v zmysle Obchodného zákonníka aj Stanov družstva PDSI - za riadenie družstva a tiež za hospodárenie a nakladanie s majetkom družstva. Trval na tom, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, t. j. až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla N. dohliadať či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície. Zároveň odporca doplnil, že pri prospekte investície nešlo o také rozhodnutie odporcu (udelenie povolenia), ktorým by odporca určil alebo stanovil vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nejaké podmienky, ktoré by vyhlasovateľ mal dodržiavať. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch, bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície, v zmysle § 128 ods. 1 písm. h/ zákona o cenných papieroch. Odporca poukazoval na to, že nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, ktoré malo široký predmet činnosti, odporca mohol kontrolovať len to, či si družstvo PDSI plní informačné povinnosti podľa bývalých ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú náležitosti predpísané bývalým ust. § 129 zákona o cenných papieroch, a či družstvo PDSI, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch. Na posudzovanie správnosti finančných ukazovateľov PDSI sú oprávnené iné subjekty, a to audítori. Je zavádzaním, ak navrhovateľ tvrdí, že odporca má údajne kompetencie vykonávať dohľad nad správnosťou finančných ukazovateľov PDSI, pričom navrhovateľ nevedel uviesť, na základe akého údajného ustanovenia právneho predpisu. Neobstojí ani argumentácia navrhovateľa vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, ktorý primárne rieši problematiku zodpovednosti za škodu, spôsobenú orgánom verejnej moci. Najvyšší súd ČR pritom výslovne judikoval - čo ale navrhovateľ tendenčne zamlčal - že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú výkonom verejnej moci, s otázkou zodpovednostných nárokov osôb, uvedených v § 3 ods. 2 českého zákona o konkurze a vyrovnaní. Odporca trval na tom, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške mu škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška, závisí od výsledku konkurzného konania družstva PDSI. Až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči družstvu PDSI nebude uspokojená v rámci konkurzného konania, až vtedy môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. Svoj názor odporca podoprel poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR, napr. v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 165/2012-45 z 13. 2. 2013. Odporca nesúhlasil ani s obranou navrhovateľa, založenou na tom, že „v zápisniciach súdu nie je uvedené, že boli prečítané určité listiny alebo ich prsne označené časti“, a teda že neboli v rámci dokazovania riadne vykonané listinné dôkazy. Odporca vo svojom vyjadrení poukazoval na obsah zápisnice z ústneho pojednávania pred súdom prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom jasne špecifikoval, o aké jednotlivé doklady išlo a oboznámil ich obsah. Zo zápisnice tiež vyplýva, že „súd oboznamuje obsah spisu a účastníci prehlasujú, že všetky listinné dôkazy v ňom založené poznajú, boli s nimi riadne oboznámení, na ich čítaní netrvajú.“ Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 3 O. s. p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci, je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním, dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany N. A. B. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že N. bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla N. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z., pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla N. kontrolovať. N. nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne domnieva navrhovateľ. N. mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos, nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z., v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z., účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu N.T. A. B. v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu dohľadu N. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa, o povinnosti N. A. B. v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani N. A. B. z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej, ako povinnému subjektu, takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností N. A. B.. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup N. A. B. iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť N. A. B. pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. Z obsahu Zmluvy, uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi, vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií, za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho - ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy, v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo, ako klient obchodníka s cennými papiermi, využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si, ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia N. A. B. zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady N. A. B. zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú N. A. B.. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa, o nedostatočných opatreniach N.T. A. B. na nápravu protiprávneho stavu, po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup N. A. B. k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody, titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v takom pochybení v postupe N. A. B., ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí N. A. B., keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu, v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného N. A. B.. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody, spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu, sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa, môže byť zodpovedaná aj skôr, než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu, možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní, vyhlásenom na majetok Družstva, nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to, nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne. K námietke navrhovateľa, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku, odvolací súd uvádza, že podľa § 129 ods. 1 O. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu, boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním, nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu, nariadeného na deň 26. 11. 2014, jednoznačne vyplýva, že listinné dôkazy, doložené navrhovateľom a odporcom v priebehu konania, boli súčasťou spisového materiálu, pričom na dotaz zákonnej sudkyne zástupcovia účastníkov konania, prítomní na tomto pojednávaní, výslovne netrvali na oboznámení listinných dôkazov ich čítaním, s odôvodnením, že tieto listiny (ich obsah) im je známy; súd prvého stupňa potom podľa názoru odvolacieho súdu neporušil žiadne procesné práva účastníkov konania, pokiaľ ich (známy) obsah na pojednávaní neprečítal v zmysle ust. § 129 ods. 1 O. s. p. Uvedené znamená, že navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, o riadnom nevykonaní dokazovania, nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O. s. p., nebolo odvolacím súdom zistené. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. Uznesením zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-544, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, v lehote 10 dní od doručenia uznesenia, zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku v sume 20,- €, s poukazom na položku č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ako prílohy zákona č. 71/1992 Zb. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a zastavenia konania o vyrubenie súdneho poplatku. Uviedol, že poplatok za odvolanie nie je povinný zaplatiť, vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb., keďže konanie o jej návrhu sa začalo 30. 12. 2011, na ktoré sa tak vzťahuje v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. neobmedzené vecné oslobodenie od súdnych poplatkov zo zákona, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť tento súdny poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb., ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 22. 12. 2014 (č. l. 530 spisu). Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,- eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Uznesením zo dňa 4. 3. 2015, č. k. 12C/188/2011-546 uložil súd prvého stupňa navrhovateľovi tiež povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 36,30 €, v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia, s poukazom na položku č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ako prílohy zákona č. 71/1992 Zb. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a zastavenia konania o vyrubenie súdneho poplatku. Navrhovateľ argumentoval ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., účinného v znení do 30. 9. 2012, v zmysle ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bol zo zákona o súdnych poplatkoch vypustený § 4 ods. 1 písm. k/ a zároveň bol do zákona o súdnych poplatkoch vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. Septembra 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Navrhovateľ teda namietal uloženie tejto poplatkovej povinnosti, poukazujúc na to, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré sa začalo do 30. 9. 2012 a na ktoré sa s poukazom na ust. § 18ca cit. zákona vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. aj položky 20a sadzobníka. Svoju argumentáciu podporil tiež poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2010 zo dňa 9. 8. 2011, podľa ktorého zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (t. j. či už osobné alebo vecné), nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Tiež poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co/313/2012- 131 zo dňa 31. 7. 2012 v identickej právnej veci, v ktorej sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou navrhovateľa a rozhodol o zrušení napadnutého uznesenia. Napokon rozhodol o tom, že podľa ust. § 42 ods. 1 druhá veta O. s. p., podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba, čo podľa názoru navrhovateľa vylučuje aj povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu SR, prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5MCdo/20/2010, je žalobkyňa oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. V prejednávanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013 a v roku 2014, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto by navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov bez ohľadu na rozhodnutie NS SR, č. k. 5MCdo/20/2010. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011), s ktorou sa stotožňuje, v zmysle ktorej vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch, sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O. s. p. Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto mu nevzniká poplatková povinnosť (zrejme mal navrhovateľ na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní, urobených elektronickými prostriedkami, podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolacom konaní odporcovi náhradu trov nepriznal, keďže odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval (§ 142 ods. 1, § 224 ods. 1 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.