Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/268/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244597 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244597.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: I. G., J.. XX. XX. XXXX, G. I. Ľ., K. XXX, zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 586,56 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. septembra 2014, č. k. 11C/192/2011-231 a proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 22. januára 2015, č. k. 11C/192/2011-256, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 22. septembra 2014, č. k. 11C/192/2011-231, p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 22. januára 2015, č. k. 11C/192/2011-256, p o t v r d z u j e. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej domáhala zaplatenia sumy 586,56 eur, z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej, pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“, „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s CP“). Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Úrad pre finančný trh, ako právny predchodca J. na úseku dohľadu nad finančným trhom, rozhodnutím č. UFT-002/2002/SPI zo dňa 21. 3. 2002 schválil družstvu prospekt investície, v ktorom družstvo vyhlásilo, že skutočnosti v ňom uvedené sú úplné a pravdivé. Úrad pre finančný trh dňa 13. 5. 2003 družstvo upozornil, že družstvom uvádzané informácie, nie sú v súlade so skutočnosťou, pretože úrad podľa § 127 ods. 4 a § 122 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. vo vtedy účinnom znení, nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt. Schválením prospektov úrad neodobril projekt družstiev; schválenie prospektov investícií znamená, že jednotlivé družstvá môžu zhromažďovať peňažné prostriedky od verejnosti, na základe konkrétnej verejnej ponuky majetkových hodnôt. Úrad vykonával dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a nie nad celkovou činnosťou družstva. Na základe toho úrad vyzval družstvo, aby informácie nepoužíval a nešíril, a to ani vo vzťahu k členom družstva. Kompetencie Úradu pre finančný trh prešli s účinnosťou od 1. 1. 2006 na J., pričom dohľad nad finančným trhom je neverejný. Žalobkyňa, ako členka družstva (poradové číslo 12211), vložila do družstva peňažné prostriedky, ako členský podiel, s cieľom ich zhodnotenia a stala sa vlastníčkou členského podielu v celkovej sume 431,52 eur a v jej prospech bola vystavená zmenka na sumu 586,56 eur, ktorá zodpovedá celkovej hodnote jej členského vkladu (podľa potvrdenia Družstva zo dňa 2. 7. 2010). Žalobkyňa dňa 07. 12. 2010 požiadala o zrušenie členstva v družstve a o vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 586,56 eur. Na základe rozhodnutia predstavenstva družstva zo dňa 10. 12. 2010 jej členstvo v družstve zaniklo dňa 10. 12. 2010 a zároveň jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 586,56 eur, ktorý bol splatný do 10. 6. 2011. Družstvo ako klient a obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ, uzatvorili dňa 2. 6. 2008 zmluvu o riadení portfólia podľa § 43 zákona č. 566/2001 Z. z. Z konania vyplynulo, že obchodník s cennými papiermi porušil svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných prostriedkov, ktoré malo družstvo vo svojom portfóliu, avšak žiadne súdne konanie medzi obchodníkom s cennými papiermi a družstvom neprebiehalo a ani neprebieha. Družstvo pravidelne predkladalo J. správy o svojej činnosti a finančnej situácii, v ktorých do roku 2010 nedeklarovalo žiadne problémy. Družstvo v dňoch 15. 4. 2010 a 28. 6. 2010 požiadalo J. o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o vyhlásenie obchodníka za neschopného plniť záväzky voči družstvu. Družstvo tvrdilo, že podnet podalo J. už v roku 2007, avšak súdu takýto podnet nepredložilo. Dňa 23. 4. 2010 opäť požiadalo J. o zjednanie nápravy činnosti obchodníka s cennými papiermi vo vzťahu k družstvu. Na základe podnetu družstva J. vykonala dohľad na mieste, od družstva si dňa 25. 4. 2007 vyžiadala štruktúru majetku k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006, a dňa 24. 8. 2007 boli prerokované problémy a nezrovnalosti podľa § 2 ods. 8 zákona č. 747/2004 Z. z.; na prerokovaní sa zúčastnili zástupcovia družstva a J.. J. rozhodnutím č. OPK-9750/3/2007 zo dňa 8. 1. 2008 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- SK. Banková rada rozhodnutím č. GUV-841/2008 zo dňa 7. 5. 2008 zrušila rozhodnutie J. a vec jej vrátila na ďalšie konanie. V novom konaní J. rozhodnutím č. OPK-9750-5/2007 zo dňa 20. 8. 2008 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,- SK. Obchodník s cennými papiermi proti tomuto rozhodnutiu nepodal riadny opravný prostriedok. J. dňa 27. 7. 2010 oznámila prezídiu policajného zboru skutočnosti nasvedčujúce, že došlo k spáchaniu trestného činu. Predbežným opatrením č. ODT-8305/2010 zo dňa 12. 7. 2010 uložila obchodníkovi s cennými papiermi zdržať sa nakladania s majetkom klientov, zvereným obchodníkovi bez jej predchádzajúceho písomného súhlasu. J. zastavila konanie o žiadosti družstva schválenie dodatku k prospektu investície (rozhodnutie č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26. 8. 2010). Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím bankovej rady J. č. GUV-1744/2010 zo dňa 8. 12. 2010. J. rozhodnutím č. ODT-8305-5/2010 zo dňa 21. 12. 2010 odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb pre porušenie ustanovení § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2, § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2, § 77 ods. 7 zákona č. 566 /2001 Z. z. Rozhodnutie bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím č. GUV-274/2011 zo dňa 1. 3. 2011. Rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30. 5. 2011 J. zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt, pretože sa zmenili údaje uvedené vo verejnej ponuke majetkových hodnôt. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 3K/95/2010 zo dňa 11. 4. 2011 vyhlásil na majetok družstva konkurz. Žalobkyňa prihlásila svoju pohľadávku do konkurzu v sume 6.121,06 eur. Podala v ňom incidenčnú žalobu. Konkurzné konanie nebolo doposiaľ skončené, pretože prebieha speňažovanie majetku družstva. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 126 ods. 1, 2, 5 zákona č. 566/2001 Z. z., v znení účinnom do 21. 7. 2013, § 127 zákona č. 566/2001 Z. z., § 135 ods. 1, ods. 2, ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z., v znení účinnom do 31. 5. 2010, § 43 ods. 1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z., § 233 ods. 1, § 243 ods. 1, 2, § 243a, § 244 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. titulom nesprávneho úradného postupu J., spočívajúceho v údajnom zanedbaní povinností, nečinnosti a prieťahoch pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý spravoval portfólio družstva. Podľa súdu prvého stupňa J. nezanedbala svoje povinnosti a dohľad nad dohliadanými subjektmi - družstvom a obchodníkom s cennými papiermi - vykonávala v zákonnom rozsahu v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona č. 566/2001 Z. z., v znení účinnom v čase vykonávania dohľadu. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 je J. oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície, dovtedy preto nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo už na začiatku svojej existencie zavádzalo svojich členov a poskytovalo im nepravdivé informácie, že úrad pre finančný trh hodnotil každé družstvo od jeho vzniku za 2 roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske výsledky, investičnú stratégiu, systém fungovania, i plán rozvoja; od februára 2002 sú družstvá pod dozorom úradu pre finančný trh, ktorý ich veľmi pozorne sleduje a posudzuje každý prejav navonok. Úrad pre finančný trh družstvo dňa 13. 5. 2003 vyzval, aby také informácie nepoužíval a nešíril, a to ani vo vzťahu k členom družstva, pretože nie sú v súlade so zákonom. Žalobkyňa nepreukázala, že žalovaná sa dopustila nesprávneho úradného postupu. J. však nebola nečinná, ihneď po oznámení družstva začala vykonávať dohľad na mieste a prijala primerané opatrenia, ktoré postupne vyústili až do odobratia povolenia obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie investičných služieb. Ak J. postupovala od miernejšej sankcie (pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie investičných služieb) jej postup je v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril. Nebola teda splnená prvá zákonná podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, a to existencia nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ ide o škodu, žalobkyňa ako členka družstva, musela vedieť, že s jej investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Bola povinná podieľať sa nielen na ziskoch, ale aj na stratách družstva (§ 82 Obchodného zákonníka). Prípadnú stratu v hospodárení družstva a zodpovednosť zaň nemožno bez ďalšieho prenášať na iný subjekt (napríklad štát). Škoda, ktorá žalobkyni vznikla, z dôvodu nevyplatenia jej členského vkladu a vyrovnacieho podielu, je výsledkom hospodárskej činnosti družstva, za ktorú nesie zodpovednosť výlučne družstvo, respektíve jeho predstavenstvo a kontrolná komisia. Družstvo sa môže domáhať náhrady škody voči členom predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti a nekonali s odbornou starostlivosťou. Priama príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá žalobkyni vznikla, vyplýva z nedbanlivostného konania družstva a obchodníka s cennými papiermi. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala na to, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej, ako orgánu dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad, napr. nad prospektom investície, je podľa žalovanej len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochranu investície spoľahol. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nevykonávala dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností žalovanou, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd prvého stupňa svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankových subjektov a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných žalovanou. Povinnosťou J. podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany J.. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroc, mala žalovaná zisťovať - čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi neurobila - všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolenia na činnosť vydaných J. družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany J.. Povinný zákonný dohľad zo strany J. bol dokonca koncipovaný tak široko, že J. má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť, vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka a vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní, vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že J. už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI holding, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými slovami, družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní sp. zn. 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že J. sa po tomto zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany J. rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI holding, a. s., CI reality, s. r. o. a Global production, s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding, a. s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom F.. X. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. To znamená, že J. aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI holding, a. s., a obchodníkom. Následne v roku 2008 J. vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia J., okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- euro, rovnako ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia, ako napr. predbežný alebo celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka. Týmto podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do družstva. J. následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo ako aj obchodník, dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď J. dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že J. rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných J. v prospekte investícií je nepochybné, že Prospekt bol neaktuálny v základných, a z pohľadu investorov rozhodujúcich skutočnostiach. J. účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle J. dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov (údaje o subjektoch, ktoré ovládajú družstvo boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009, údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva boli neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a ust. § 125c ods. 1, v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12. 2006, avšak J. voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne, ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej, ako aj prvostupňového súdu, povinný mu dané plnenie vrátiť. Takýto záver nie je v súlade s platnou legislatívou SR. Zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa, žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak škoda predstavuje majetkovú ujmu v podobe skrátenia majetkového stavu poškodeného, nedá sa vznik škody bez ďalšieho spojiť s formálnym ukončením konkurzného konania. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O. s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany J.V. G. N. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že J. bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla J. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z., vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla J. kontrolovať. J. nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne domnieva žalobca. J. mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos, nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z., v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu J. G. N. v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu J. nad činnosťou Družstva nemala vedomosť. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného J. G. N.. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala žalobkyňa, žalobkyňa tento rozsudok interpretovala nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody, spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu, sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to, nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to, nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne. K odvolacej námietke žalobkyne, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý podľa žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd uvádza, z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 22. 9. 2014 pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd riadne oboznámil prítomných s obsahom spisu a listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise. Zároveň účastníkov riadne poučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Táto odvolacia námietka žalobkyne teda neobstojí. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu škody, je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením zo dňa 22. 01. 2015 č. k. 11C/192/2011-256 súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná zaplatiť, vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012, sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 06. 11. 2014. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,- eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustné odvolanie.