Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/70/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244628 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244628.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom S. F. XXX, zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO: 35 955 341, so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, konajúcej prostredníctvom JUDr. Daniela Futeja, CSc., konateľa a advokáta, proti odporcovi: Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša 1, o náhradu škody 1.105,79 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. novembra 2013, č.k. 25C 194/2011-173, a uzneseniu zo dňa 3. januára 2014, č.k. 25C 194/2011-195, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vrátane trov konania potvrdzuje. Napadnuté uznesenie zo dňa 3. januára 2014, č.k. 25C 194/2011-195, potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011, rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Návrh navrhovateľa vo veci samej v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania zistil, že Úrad pre finančný trh (ďalej len "úrad") rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad Družstvo v upozornení zo dňa 13.5.2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. Prílohou žiadosti Družstva bola aj zápisnica z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal úrad schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev, pretože hodnotil každé z družstiev od jeho vzniku za dva roky činnosti, a teda od februára 2002 sú družstvá pod dozorom úradu, ktorý ich sleduje, posudzuje a nemá k činnosti výhrady. Vzhľadom na predmetnú prílohu žiadosti úrad Družstvo upozornil na to, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Zistil, že dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, NBS na základe kontroly vykonanej v r. 2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 7.5.2008, č. GUV-841/2008 zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila podľa § 59 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, udelené rozhodnutím zo dňa 22.4.2003 a povolila okrem iného poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 566/2001 Z.z. s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi zo zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30.3.2010 Družstvo požiadalo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste, dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnávacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú zdá sa obchodník s cennými papiermi spôsobil Družstvu pri plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur. Ďalším listom zo dňa 23.4.2010 žiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Národná banka Slovenska listom zo dňa 30.4.2010 a následne urgenciou zo dňa 30.6.2010 požiadala predsedu predstavenstva Družstva a aj Družstvo samotné o predloženie špecifikovanej písomnej informácie a dokumentácie k zmluve za účelom dohľadu na mieste. V súvislosti s oznámením Družstva zo dňa 10.5.2010 o tom, že ročná finančná správa Družstva za rok 2009 bola uverejnená na internetovej stránke, Národná banka Slovenska upozornila Družstvo listom zo dňa 14.5.2010, že ročná finančná správa za rok 2009 neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 566/2001 Z.z., žiadala o jej doplnenie a súčasné upozornenie používateľov internetu, že účtovná závierka za rok 2009 nebola overená audítorom a bude v zmysle rozhodnutia predstavenstva Družstva prepracovaná. Podľa správy audítora pre predstavenstvo Družstva zo dňa 30.7.2010 pre nedostatok informácií a pre nemožnosť otvoriť účtovníctvo Družstva za rok 2009 nemohol overiť, či hodnota finančných investícií uvedených v účtovnej závierke Družstva ku dňu 31.12.2009 bola vykázaná v reálnej hodnote. Na základe predbežne získaných informácií by mala byť reálna hodnota finančných investícií nižšia ako bola vykázaná v účtovnej závierke, preto audítor modifikoval výrok o tom, že finančné investície nie sú vykázané v účtovnej závierke v reálnej hodnote. Vychádzal tiež zo zistenia, že Národná banka Slovenska vydala dňa 12.7.2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým podľa § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, NBS podľa § 144 ods. 1 písm. l) zákona č. 566/2001 Z.z. odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011. NBS oznámila na svojej webovej stránke formou tlačovej správy predmetnú informáciu. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.12.2010, č. GUV-1744/2010. Uvedeným rozhodnutiam predchádzala výzva NBS zo dňa 10.5.2010 na odstránenie nedostatkov žiadosti o schválenie Prospektu investície zo dňa 28.4.2010, ako aj doplnenia dodatku k Prospektu investície, pričom rozhodnutím zo dňa 10.5.2010, č.k. OPK-5664/1-2/2010, NBS prerušila konanie podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade. Ďalším rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, NBS zakázala Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c) zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva nastali také zmeny, pre ktoré sa Prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investície. NBS oznámila na svojej webovej stránke obsah predmetného rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.7.2011. Listom zo dňa 26.4.2007 požiadala Národná banka Slovensko v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade v spojení s § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. Družstvo o predloženie a/ všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív Družstva a kto aktíva spravuje, b/ štruktúry majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúry záväzkov Družstva, c/ zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom boli obchody vykonávané. Na predmetnú žiadosť reagovalo Družstvo listom zo dňa 9.5.2008, pričom spolu s listom zo dňa 20.8.2007 predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku za rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2.6.2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy za I. polrok 2007 a dňa 8.9.2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.8.2007 NBS z predložených údajov o majetkovej štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť, podiel ktorého emitenta CI HOLDING, a.s., na celkových aktívach predstavovala 91,45 %, NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného Prospektu investície najneskôr do 31.12.2007 a Družstvo sa zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15.10.2007. V rámci reakcie splnomocnený zástupca Družstva O.. U. C. v liste zo dňa 10.10.2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo k porušeniu zákona, ani Prospektu investície, pretože znenie Prospektu investície umožňovalo rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného emitenta. V rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., s jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho narušenie by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29.1.2008 informovalo NBS, že počnúc od 1.1.2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov, namiesto doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení investičného rizika so schváleným znením Prospektu investície. Z listinných dokladov predložených navrhovateľom na CD nosiči súd prvého stupňa zistil, že sa v nich nachádza 1/ výzva NBS na predloženie dokladov, a to kópií všetkých zápisníc z rokovania členských schôdzí Družstva za rok 2007, 2008 a 2009, spolu s vydaniami časopisu Podielnik za rovnaké obdobie, 2/ zápisnica z rokovania náhradnej členskej schôdze Družstva zo dňa 3.3.2009, ktorej predmetom bolo, okrem iného i schválenie správy predstavenstva, ročnej účtovnej závierky za rok 2008, návrhu na rozdelenie zisku a výplaty podielov na zisku za rok 2008, 3/ zápisnica z rokovania náhradnej mimoriadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 23.10.2009, na ktorej táto schválila návrh na úpravu investičnej stratégie a plán zhodnotenia a činnosti na rok 2010, 4/ správa o finančnej situácii Družstva ku dňu 31.12.2009, 5/ oznámenia o aktuálnej hodnote základných členských vkladov v príslušnom období, pričom v súvislosti s oznámením zo dňa 21.10.2009 Národná banka Slovenska listom zo dňa 27.10.2009 informovala Družstvo, že oznámenie spĺňa požiadavky podľa § 129 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., a keďže neobsahuje údaje uvedené v § 129 ods. 2 tohto zákona, nemá dôvod zakázať jeho zverejnenie, 6/ vyrozumenie KR PZ v Bratislave o odstúpení oznámenia na členov štatutárneho orgánu Družstva ohľadne podozrenia z naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 4 písm. a) Trestného zákona a trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 3 písm. b) Trestného zákona na Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru, 7/ list zo dňa 27.07.2010, ktorým Družstvo reagovalo na vyjadrenia obchodníka s cennými papiermi ohľadne okolností výpovede zmluvy o riadení portfólia. Vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi, z listinných dokladov predložených na CD nosiči zistil, že po obdržaní vyúčtovaní k zmluve o riadení portfólia zo dňa 8.1.2010 Družstvo vo vyjadrení zo dňa 19.3.2010 upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície portfólia, ktoré na základe zmluvy obchodník riadil a obhospodaroval, oproti prezentovaným výsledkom podľa vyúčtovania zo dňa 8.1.2010. Listom zo dňa 12.4.2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na predloženie správy o zhodnotení finančných prostriedkov za 4. štvrťrok 2009 a za 1. štvrťrok 2010 v súlade so zmluvou najneskôr do 16.4.2010. Listom zo dňa 16.4.2010 Družstvo oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume 24.764.991,- eur spôsobenú jeho konaním, ktoré zároveň považovalo za závažné porušenie zmluvných povinností, ako aj povinností stanovených právnymi predpismi a súčasne obchodníka s cennými papiermi vyzvalo, aby v lehote do 15 dní od doručenia listu vzniknutú stratu aj nahradil. Listom zo dňa 3.5.2010 a opätovne zo dňa 17.5.2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na odovzdanie dokumentácie súvisiacej s činnosťou podľa zmluvy o riadení portfólia a v rámci toho i všetkých listinných cenných papierov, vrátane nevyplnených zmeniek a zmeniek, ktoré sú súčasťou portfólia družstva. Listom zo dňa 18.5.2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny vo výške 228.954,- eur a na doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010, nakoľko portfólio Družstva nebolo zhodnotené na zmluvne stanovenú 8%- nú úroveň a bolo vo výraznej strate. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C 56/2011 zistil, že v tejto právnej veci navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE proti odporcovi SR - Národná banka Slovenska predmetom konania je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 eur s príslušenstvom spôsobená nesprávnym úradným postupom NBS podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Ten mal spočívať v tom, že a/ zistiac závažné nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu nad jeho činnosťou NBS nemala urobiť riadne a včas úkony potrebné pre nápravu nedostatkov a ani na ich zamedzenie do budúcna, b/ potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, najmä že ho neupozornila včas na riziká vyplývajúce z činnosti obchodníka s cennými papiermi, c/ nezasiahla včas a účinne voči obchodníkovi s cennými papiermi na základe podnetu Družstva zo dňa 15.4.2010, ani nereagovala na jeho list zo dňa 26.4.2010, ktorým dalo podnet na vyhlásenie obchodníka s cennými papiermi za neschopného plniť svoje záväzky voči klientom, čím mala spôsobiť, že obchodník s cennými papiermi mohol pokračovať v protiprávnom konaní na ujmu Družstva a toto si nemohlo uplatniť nárok na náhradu za nedostupný klientsky majetok u garančného fondu investícií, a napokon d/ inými zbytočnými prieťahmi, resp. nečinnosťou NBS spôsobila, že neprijala vhodné opatrenia (sankcie) na zabezpečenie, aby obchodník s cennými papiermi nemohol nakladať so svojim majetkom inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky Družstva. Škoda, ktorej úhrady sa Družstvo domáhalo v sume 63.163.426,03 eur predstavovala skutočnú škodu v sume 26.575.807,88 eur a ušlý zisk v sume 36.587.618,15 eur, z toho skutočná škoda pozostávala 1/ zo sumy 19.649.001,52 eur, ktorú obchodník s cennými papiermi prijal od Družstva ako klienta a zodpovedala základnému imaniu Družstva, 2/ zo sumy 1.571.920,12 eur ako zhodnotenia 8% p.a. zo sumy 19.649.001,52 eur, 3/ zo sumy 4.958.228,- eur ako peňažných prostriedkov zverených obchodníkovi s cennými papiermi za predané krátkodobé a dlhodobé zmenky a 4/ zo sumy 396.658,24 eur ako zhodnotenia 8% p.a. zo sumy 4.958.228,- eur. Predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Ďalej súd prvého stupňa zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011, bol v konaní vedenom pod sp. zn. 3K 95/2010 vyhlásený konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U., ktorý podal dňa 24.08.2011 správu o priebehu konkurzu pre účely 1. schôdze veriteľov, v ktorej okrem iného k podnikateľskej činnosti Družstva v súvislosti so zmluvou o riadení portfólia uviedol, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa obchody uskutočnili v súlade s touto zmluvou. Dôkazy potvrdzovali, že Družstvo samo nakupovalo cenné papiere a investovalo do viacerých projektov, čím obchádzalo svojho obchodníka s cennými papiermi, ktorý potom nemôže niesť zodpovednosť, nakoľko on sám žiadne prostriedky neprijal a ani neuskutočňoval obchody na účet Družstva. Družstvo počas celého svojho fungovania pritom poukazovalo na to, že jeho činnosť je pod dohľadom NBS. Pokiaľ išlo o pohľadávky prihlásené do konkurzu, ich masa bola vyššia ako stanovený odhad skutočných vkladov a nachádzali sa medzi nimi aj fiktívne pohľadávky, ktoré však správca konkurznej podstaty nevedel určiť. Správca konkurznej podstaty vyjadril i pochybnosti vo vzťahu k nárokom na výplatu vyrovnacích podielov, ktoré predstavenstvo Družstva vystavovalo tesne pred konkurzom. Vyjadril, že uplatnené nároky bude možné porovnať s evidenciou úpadcu až po podrobnom audite účtovníctva. Prípadné popretie pohľadávky neznamená automatické vyradenie z jej uspokojenia, nakoľko v takom prípade sú veritelia povinní nespochybniteľným a jednoznačným spôsobom preukázať, že peniaze do Družstva naozaj vložili, resp. že ich nárok vznikol iným nepochybným spôsobom. Vo vyjadrení k výzve Okresného súdu Bratislava I na predloženie správy o stave konkurzu vedeného pod sp. zn. 3K 95/2010 zo dňa 20.8.2013 správca konkurznej podstaty uviedol, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných právnych úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných veriteľov. Najväčšie nároky úpadcu predstavujú pritom tie uplatnené voči SR - Národnej banke Slovenska, voči poisťovni Chartis Europe, organizačná zložka poisťovne z iného členského štátu, voči členom predstavenstva úpadcu, voči SR - Garančnému fondu investícií, ako aj obchodníkovi s cennými papiermi. Okrem toho sú vedené i konania, ktorých cieľom je prinavrátenie majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý bol v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými právnymi úkonmi. Vychádzal z navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody voči odporcovi titulom nesprávneho úradného postupu odporcu pri výkone dohľadu nad povinne dohliadanými subjektmi finančného trhu v zmysle § 1 ods. 3 zákona č. 747/2004 Z.z., a to nad Družstvom, ktorého bol členom a nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorého Družstvo používalo na zhodnocovanie finančných prostriedkov získaných aj od neho v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Zistil, že členstvo navrhovateľa v Družstve vzniklo dňa 28.9.2005 a ku dňu 20.4.2010 hodnota jeho členského podielu predstavovala sumu 1.105,79 eur. Družstvo vystavilo navrhovateľovi dňa 17.12.2010 zmenku č. 3625 znejúcu na sumu 1.105,79 eur, jeho členstvo zaniklo na základe žiadosti podanej Družstvu dňa 11.2.2011 dňom 30.3.2011, pričom mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 1.105,79 eur, tak ako vyplýva z potvrdenia o zániku členstva v Družstve zo dňa 30.3.2011. Samotná škoda v uplatňovanej výške 1.105,79 eur zodpovedala finančným prostriedkom vloženým navrhovateľom do Družstva formou členského vkladu. Navrhovateľ požiadal NBS o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú okolnosť odporca nerozporoval. Mal tiež preukázané, že navrhovateľ ako veriteľ prihlásil svoju pohľadávku voči Družstvu do konkurzu prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 vo výške 1.105,79 eur, ktorá pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a navrhovateľ podal dve incidenčné žaloby voči správcovi konkurznej podstaty; ktoré konania sú vedené pod sp. zn. 3Cbi 436/2011 a sp. zn. 1Cbi 63/2011. Súd prvého stupňa po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a po vyhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a nemožno mu vyhovieť. Z obsahu skutkových tvrdení uvedených navrhovateľom v návrhu mal za zrejmé, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho nárok posudzoval v intenciách tohto zákona (v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu - pozn. súdu). Vyslovil, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú: existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nepreukázanie čo len jedného z uvedených predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že navrhovateľ sa stal členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, vystupoval pod poradovým číslom člena 12057 a vložil do tohto Družstva členský vklad, podľa rozhodnutia predstavenstva Družstva hodnota jeho členského podielu ku dňu 20.4.2010 predstavovala sumu 1.105,79 eur a Družstvo mu vystavilo dňa 17.12.2010 zmenku č. 3625 znejúcu na sumu 1.105,79 eur. Navrhovateľ požiadal Družstvo žiadosťou zo dňa 11.2.2011 o zrušenie členského podielu, jeho členstvo zaniklo podľa potvrdenia o zániku členstva dňa 30.3.2011 a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v hodnote 1.105,79 eur. Mal tiež za preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010, bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľ si formou prihlášky prihlásil voči Družstvu pohľadávku v sume 1.105,79 eur, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a navrhovateľ sa obrátil na súd žalobami na určenie oprávnenosti jeho pohľadávky, konania sú vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Cbi 436/2011 a sp. zn. 1Cbi 63/2011 a nie sú právoplatne skončené. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom štádiu konania navrhovateľ nepreukázal vznik škody. Konštatoval, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Vychádzajúc z vyššie uvedeného uviedol, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ si síce uplatnil formou prihlášky v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva pohľadávku voči Družstvu, avšak v čase rozhodovania súdu (ktorý čas je rozhodujúci pre posúdenie veci v zmysle § 154 O.s.p.) nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. V prvom rade, oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní formou prihlášky voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Cbi 436/2011 a sp. zn. 1Cbi 63/2011 (konanie o incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu). Zároveň, z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu- Družstva zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že konkurzné konanie nie je právoplatne skončené, keď je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými nárokmi z odporovateľných úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia úpadcu uspokojení na úkor ostatných, ďalšie nároky sú tie, ktoré si úpadca uplatňuje voči SR - Národnej banke Slovenska, SR - Garančnému fondu investícií, voči poisťovni Chartis Europe, členom predstavenstva Družstva, obchodníkovi s cennými papiermi, a okrem toho, vedie i konania za účelom prinavrátenia majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu, a ktorý bol v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými úkonmi. Mal tak za zrejmé, že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu (§ 19 zákona č. 514/2003 Z.z.). Bol toho názoru, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku navrhovateľa na jeho náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. Uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom stanovisku zo dňa 11.6.2013 v súvislosti s existenciou vzniku škody odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo 4968/2009, nemožno ho na daný prípad aplikovať, a to práve z dôvodu, že so zreteľom i na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva (úpadcu), je zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky navrhovateľa ako prípadného veriteľa v rozsahu, v ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody. I napriek tomu, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody ako majetkovej ujmy a ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu. Tento mal podľa navrhovateľa spočívať v 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.08.2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, uviedol, že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila počnúc od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. a počnúc od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Uviedol, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a) bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z.); Národná banka Slovenska totiž podľa neho nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20.4. do 6.5.2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti (ako sa mylne domnieval navrhovateľ), pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z.z.). Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície a ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/201, Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24.8.2007, súd prvého stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu, a nie obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a nie navrhovateľovi. Navrhovateľ totiž nebol podľa neho v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Národná banka Slovenska ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. Mal za to, že Národná banka Slovenska v danom období (po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 1.6.2010. Napokon pokiaľ ide o nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, mal súd prvého stupňa za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľa. Zároveň poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008, č. OPK 9750/3/2007) vo výške 300 000 Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac bol toho názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd preto posúdil nárok navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Oboznámením sa s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj s obsahom súdneho spisu sp. zn. 19C 56/2011 dospel súd prvého stupňa k záveru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania nie je v danom štádiu konania dôvodný. Mal za to, že vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a má k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu. Uviedol, že predmetom prebiehajúceho konania je výlučne nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetom súdneho konania sp. zn. 19C 56/2011, a preto dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní sp. zn. 19C 56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť majúcu význam pre rozhodnutie súdu o veci. Vzhľadom na právny vzťah medzi navrhovateľom ako členom Družstva a Družstvom nemá na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu vplyv prípadné zanedbanie dohľadu NBS nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo. Otázka existencie a vzniku škody Družstva je rovnako pre prejednávanú vec bezpredmetná, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva ako účastníka súdneho konania sp. zn. 19C 56/2011 má význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je toho času ukončené a naďalej prebieha. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011 zamietol s odôvodnením, že sa v ňom nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o veci. Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 15.10.2013 navrhol, aby sa súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania o otázke 1/či je porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v Smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, a na tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje a 2/v prípade kladnej odpovede, či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a f) Smernice 2003/71/ES poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na finančnom trhu, a žiadal súčasne o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Navrhovateľ mal za to, že právna úprava inštitútu Prospektu investície obsiahnutá v zákone č. 566/2001 Z.z. je výsledkom implementácie Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04.11.2003, pričom Družstvo svojím konaním porušovalo okrem iných aj ustanovenie § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. odo dňa 31.12.2006, avšak NBS voči Družstvu zasiahla až v máji 2011 vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti s odvolávaním sa na to, že NBS nemohla dohliadať, ani sankcionovať Družstvo pred 01.06.2010 za prípadné nedodržiavanie Prospektu investície a pred 01.01.2009 ani za prípadné neaktualizovanie Prospektu investície z dôvodu, že na to nemala zákonné kompetencie. Splnomocnená zástupkyňa odporcu k návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie považovala za zavádzajúce tvrdenie, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého definícia je uvedená v § 126 zákona č. 566/2001 Z.z. je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov s definíciou v § 120 zákona č. 566/2001 Z.z., keďže ide o úplne iné, rozdielne inštitúty, ktoré boli zaradené do slovenského právneho poriadku zákonom č. 566/2001 Z.z., teda pred vstupom Slovenska do Európskej únie. Inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt nie je regulovaný smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES, keď začal byť regulovaný právom Európskej únie až smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/61/EU. Európska únia teda začala regulovať túto problematiku až citovanou smernicou. Odporca mal zároveň za to, že prvá prejudiciálna otázka navrhovateľa je nedôvodná, pretože v štátoch Európskej únie a v štátoch mimo Európskej únie existuje veľké množstvo heterogénnych investičných združení so širokou a pestrou škálou produktov s rozdielnou investičnou politikou (v SR je to verejná ponuka majetkových hodnôt), čo nie je a nemôže byť v rozpore s právom Európskej únie. Z týchto dôvodov mala splnomocnená zástupkyňa odporcu za to, že nie je dôvod na riešenie navrhovateľom nastolených prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej únie. Súd prvého stupňa po preskúmaní návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý návrh posúdil súd aj ako návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dospel súd k záveru, že nie je dôvodný. Vyslovil, že ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu, či platnosti komunitárneho práva v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, prerušenie konania závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. V prvom rade mal za to, že v prejednávanej veci rozhoduje ako súd prvého stupňa, Uviedol, že navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie, a preto nie je konajúci súd povinný obrátiť sa so žiadosťou na Súdny dvor Európskej únie a iniciovať tak prejudiciálne konanie o nastolených otázkach. Zároveň bol toho názoru, že nie je ani dôvod na navrhovateľom navrhovaný postup súdu, keďže odpovede na prejudiciálne otázky navrhovateľa nie sú podľa mienky súdu potrebné na rozhodnutie o veci. Konštatoval, že predmetom konania vo veci je nárok navrhovateľa na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za tvrdený nesprávny úradný postup NBS. Ten mal okrem iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod predmet úpravy zákona č. 566/2001 Z.z. Do tohto zákona bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4.11.2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES (viď bod 7. zoznamu prebraných právne záväzných aktov EU), ktorá sa týka primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie. Jej účelom, ktorý je vyjadrený i v článku 1 ods. 1, je podľa neho zosúladiť požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu nachádzajúcom sa alebo pôsobiacom v rámci členského štátu. Uviedol, že na účely tejto smernice sa za cenné papiere pritom považujú prevoditeľné cenné papiere definované v článku 1 odseku 4 smernice Rady č. 93/22/EHS. z 10.05.1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov a patria k nim a/ akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností, b/ dlhopisy alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu a c/ všetky ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie takýchto prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo výmeny, alebo ktoré dávajú právo na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Považoval za zrejmé, že navrhovateľom označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4.11.2003 sa primárne aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie. Zároveň, pri smerniciach ako sekundárnych právnych aktoch Európskej únie platí, že štát je povinný prevziať obsah transpozičného ustanovenia a formulovať ho jasne, presne a transparentne tak, ako je formulovaný obsah samotných preberajúcich článkov smernice. Keďže označená smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES bola transponovaná do nášho právneho poriadku, do zákona č. 566/2001 Z.z. a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri verejnej ponuke cenných papierov, a nie pri verejnej ponuke majetkových hodnôt, a bola transponovaná v jej súlade, vo vzťahu k prejednávanej veci je podľa neho irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Vzhľadom na tieto skutočnosti návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku v častiach týkajúcich sa jeho 1. a 3. výroku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v 1. napadnutom výroku zmeniť a konanie prerušiť na čas do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp.zn. 19C 56/2011 a proti 3. výroku rozsudku, ktorým bol jeho návrh zamietnutý v celom rozsahu a žiadal ho v tejto časti zmeniť a uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu náhradu škody v sume 1.105,79 eur s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania alebo odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ mal za to, že existoval dôvod na prerušenie konania, ako aj ďalších konaní , v ktorých boli podané návrhy na prerušenie konania z uvedeného dôvodu, nakoľko podľa neho ide o dôvod na prerušenie konania objektívnej povahy. Uviedol, že škoda, ktorá vznikla v majetkovej sfére navrhovateľov nesprávnym úradným postupom NBS v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti NBS, vyplývajúcej priamo z právnych predpisov a ktorú navrhovatelia charakterizovali z časového a vecného hľadiska vo svojom doplnení žaloby zo dňa 11.4.2013 a práve z dôvodu, že v spore sa nejednalo o škodu vyplývajúcu zo zmluvy, uplatnil si voči NBS nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone verejnej moci. Podľa neho dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi je podstatné aj z dôvodu, že nemôže byť považovaný za profesionálneho klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti a poznatky. Mal preto za to, že výsledok konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný význam pre rozhodnutie súdu, môže podstatne zmeniť rozhodnutie vo veci samej a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ust. § 228 ods. 1 O.s.p. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 341/07, I.ÚS 243/07, PI.ÚS 21/96. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho škodou a porušením zákonných povinností odporcom spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. a v tomto smere konštatovanie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“ za nepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol bdelý. Uviedol, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 cit. zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Odporca mal podľa neho podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším Úradom, pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Podľa neho je povinný zákonný dohľad zo strany NBS koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátame rizík, ktorými sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k obnoveniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov, teda aj jeho samotného. Podcenením situácie podľa neho NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva alebo obchodníka. Poukázal na to, že družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona o cenných papieroch na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle § 126 zákona o cenných papieroch, a to na základe zverejneného prospekt investície, ktorý schválila NBS. Konštatoval, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 právoplatným dňa 18.7.2011, č. ODI-10890-4/2010, vydanom v rámci výkonu dohľadu nad družstvom zakázalo družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu vzhľadom k tomu, že sa zmenili skutočnosti v ňom uvedené. Mal za to, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. K predčasnosti žalobného návrhu poukázal na rozsudok NS ČR 29Cdo 4968/2009 zo dňa 11.4.2012, ktorý mal judikovať, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Mal za to, že súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy stanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, o ktorý oprel svoj nárok na náhradu škody, neustanovuje, nevyžaduje a ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vyporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Poukázal na to, že jeho pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá a vedie o ňu proti správcovi incidenčné žaloby, t.j. v danom konkurze ani viac ako dva roky od jeho vyhlásenia nemajú ani len zistené pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze družstva v 100% rozsahu, resp. že šance na uspokojenie pohľadávok sú minimálne a výsluchom správcu konkurznej podstaty zo dňa 21.01.2013 bolo zistené, že 90% z objemu prihlásených pohľadávok je stále popretých. Namietal tiež, že zo zápisníc o pojednávaní vyplýva, že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p., keď v nich nie je uvedené, že boli prečítané, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľ doposiaľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. Navrhovateľov návrh na prerušenie konania považoval za účelový pokus o predlžovanie konania. Uviedol, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že družstvo PDSI podalo žalobu o náhradu údajnej škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom NBS vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a napriek tomu podal svoju žalobu. Bol toho názoru, že na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym úradným postupom odporcu nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým navrhovateľ nebol v záväzkovom vzťahu, bolo s ním vo vzťahu iba družstvo PDSI, ktorému vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľom finančné prostriedky. A len v prípade ak sa navrhovatelia nedomôžu svojich pohľadávok voči družstvu PDSI až potom bude podľa neho zrejmé, či im vznikla alebo nevznikla škoda a ak vznikla, v akej výške. Považoval zodpovednosť štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu za zodpovednosť subsidiárnu vo vzťahu k zodpovednosti osoby, v danom prípade PDSI ako dlžníkovi, ktorý prijal finančné prostriedky od navrhovateľov a iba družstvo PDSI má povinnosť im ich vrátiť. Mal tiež za to, že škoda musí existovať v čase rozhodnutia súdu, pretože rozhodujúci je v zmysle § 154 O.s.p., v čase rozhodovania. Bol toho názoru, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla škoda spôsobená štátom, a nemožno ani odhadnúť v akej výške mu škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne a prípadné rozhodnutie v konaní sp. zn. 19C 56/2011 túto skutočnosť nezmení ani neodstráni z dôvodu, že vznik samotnej škody nezávisí od rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. 19C 56/2011, ale od výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie družstva PDSI. Až následne keď nebude pohľadávka navrhovateľa voči jeho dlžníkovi PDSI uspokojená v rámci konkurzu, prípadne likvidácie družstva PDSI, až vtedy mu podľa neho môže vzniknúť škoda, za ktorú by eventuálne zodpovedal štát. Mal za to, že súd prvého stupňa správne posúdil, že v konaní 19C 56/2011 sa nerieši otázka, ktorá by mala mať podstatný vplyv pre rozhodnutie v tomto konaní a že v danom prípade neexistuje objektívny dôvod na prerušenie konania. K námietke navrhovateľa, že nepostupoval v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, uviedol, že ak bol navrhovateľ neznalý právnych predpisov, mohol ho požiada o vyjadrenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Bol však toho názoru, že navrhovateľovi muselo byť známe, že s jeho investíciou sú spojené aj riziká a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, tak ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, pričom takúto informáciu mal každý vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt uvádzať vo svojich reklamno-propagačných materiáloch. Odporca poukázal na ust. čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, čo podľa konštantnej súdnej judikatúry podľa neho rovnako platí pre všetky orgány verejnej moci. Uviedol, že aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd možno ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencii orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až do účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 129/2010 Z.z., teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície a až odvtedy mohla žalovaná NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 135c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. Informácie a podklady, ktoré má zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností a žiaden zákon neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI, žiadne povinnosti v oblasti obmedzovania a rozloženia rizík ani krytia rizík na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. a niektorých ďalších dohliadaných subjektov. Uviedol, že za činnosť družstva PDSI celkovo zodpovedá a v mene družstva PDSI koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami a rozhodnutiami členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva (§ 243 ods. 1 a § 239 ods. 1 Obch. zák.), taktiež za dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne uložená v zákone o cenných papieroch. Nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, ktoré malo široký predmet činnosti, mohol kontrolovať len to, či si družstvo PDSI plní informačné povinnosti podľa bývalých ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú náležitosti predpísané bývalým ustanovením § 129 zákona o cenných papieroch a či družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch. K poukazu navrhovateľa na rozsudok NS ČR 29Cdo 4968/2009 poznamenal, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu (náhrady škody sa domáhali navrhovatelia proti členom štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti - teda nie proti štátu) a sekundárne a imaginárne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom NS ČR výslovne judikoval, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom tento konštatoval, že aj z rozsudku NS ČR vyplýva, že posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Naďalej zotrval na tom, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške mu škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania prípadne likvidácie družstva PDSI. Škoda totiž podľa neho nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky ani v okamihu dlžníka (teda družstva PDSI), ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa právo veriteľa (navrhovateľa) na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným, nevymáhateľnosť nesplatenej časti pohľadávky nastáva dňom, keď poškodený dostane plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu v zmysle dlhodobej judikatúry súdov (rozsudok NS ČR 25Cdo 2601/2010). Škoda musí existovať v čase rozhodovania súdu v zmysle § 154 O.s.p., pretože rozhodujúci je skutkový stav veci v čase rozhodovania súdu a nie stav, ktorý môže len nastať. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že mu vznikla škoda spôsobená štátom, pretože ako veriteľ má vymáhateľnú pohľadávku voči družstvu PDSI, ako aj voči orgánom družstva PDSI a jeho žaloba je jednoznačne predčasná. K námietke navrhovateľa ohľadom vykonania dokazovania listinnými dôkazmi, uviedol, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri oboznamovaní jednotlivých dôkazov presne špecifikoval, o aké jednotlivé dôkazy išlo a aký je ich obsah. Navyše právnemu zástupcovi navrhovateľa, ako aj jemu bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej činnosti prvostupňového súdu a podľa NS SR sp. zn. 1Obo 283/2006 a ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď navrhovateľ vedie stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho odôvodnením rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia a nestotožnil sa s názorom s námietkou navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisníc o pojednávaní nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa 6.11.2013 je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, k oboznámeniu s ktorými nemali účastníci, resp. ich zástupcovia pripomienky, a je tiež zaprotokolované, že k ďalšiemu oboznamovaniu s listinnými dokladmi právna zástupkyňa navrhovateľa a splnomocnený zástupca odporcu uviedli, že „ich obsah im je známy, nakoľko ich majú k dispozícii, nie je potrebné ich detailne oboznamovať“. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 3 ods.1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložil finančné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "Družstvo"), ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s cennými papiermi"), s ktorým Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená a doplňovaná. Konaním obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo mu vznikla škoda, nakoľko jeho majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a nevrátených finančných prostriedkov. Podľa navrhovateľa za vznik tejto škody zodpovedal odporca v dôsledku nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi pri činnosti pre Družstvo podľa zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom z charakteru zistených porušení musela vedieť, že nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi zasahujú do práv a právom chránených záujmov. Za nesprávny považoval navrhovateľ aj ten úradný postup odporcu, pri ktorom nevykonal potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody. Družstvu na majetku, ktorý bol tvorený prostriedkami jeho členov, neupozornil Družstvo na možné riziká spolupráce s obchodníkom s cennými papiermi, zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobil, že tak voči Družstvu, ako aj voči obchodníkovi s cennými papiermi neprijal vhodné opatrenia na zabezpečenie, aby tieto subjekty nemohli so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia jeho pohľadávky a odporca nereagoval na list Družstva zo dňa 24.6.2010, ktorým podľa § 86 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. dalo podnet na vyhlásenie obchodníka s cennými papiermi za neschopného plniť záväzky voči klientom. Neskôr bližšie špecifikoval nesprávny úradný postup, ktorý mal spočívať v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, čo malo za následok neplatnosť Prospektu investície a následný oneskorený zákaz činnosti Družstva, prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov a prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči družstvu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho navrhovateľ nebol vedomý, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi. Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Navrhovateľ nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. Národná banka Slovenska na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Bolo tiež preukázané, že oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní formou prihlášky voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Cbi 436/2011 a sp. zn. 1Cbi 63/2011 (konanie o incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu). Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázal. Navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze, vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011, č.k. 3K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011. hodnota jeho členského podielu predstavovala sumu 1.105,79 eur. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal doručenie žiadosti o zrušenie jeho členského podielu Družstvu, ani existenciu rozhodnutia príslušného orgánu Družstva o zániku jej členstva, a teda ani zánik jeho členstva v Družstve. Nepreukázal potom ani vznik nároku na vyplatenie vyrovnacieho podielu, ktorý by mal predstavovať jeho voči odporcovi uplatnenú škodu. Správny je aj jeho záver, že i keby navrhovateľ hodnoverným spôsobom zánik jeho členstva v Družstve preukázal, nepreukázal by vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodný. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného procesného pochybenia súdu prvého stupňa, že tento na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov na pojednávaní dňa 6.11.2013, oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného pojednávania, ako aj listinné dôkazy na CD nosiči predložené súdu v konaní Navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods.1 O.s.p., teda nebolo odvolacím súdom za zistené Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí spravovať aj požiadavkou zakotvenou v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ukladajúcej povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000). V zmysle tohto zákonného ustanovenia ide predovšetkým o riešenie predbežnej otázky, a to takej, ktorú súd v zásade môže pre svoje rozhodnutie posúdiť buď sám, ale v záujme jednotnosti rozhodovania preruší konanie a vyčká na rozhodnutie príslušného orgánu alebo súdu, z ktorého v ďalšom konaní vychádza. Predbežnou (prejudiciálnou) otázkou je otázka, ktorej predchádzajúce vyriešenie je potrebné k tomu, aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej. Citované ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. umožňuje súdu podľa vlastnej úvahy rozhodnúť o prerušení konania až do právoplatného skončenia iného konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania. Tento vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu. Predmetom prebiehajúceho konania je výlučne nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetom súdneho konania sp. zn. 19C 56/2011, a preto dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súdnom konaní sp. zn. 19C 56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť majúcu význam pre rozhodnutie súdu o veci. Vzhľadom na právny vzťah medzi navrhovateľom ako členom Družstva a Družstvom nemá na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu vplyv prípadné zanedbanie dohľadu NBS nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo. Otázka existencie a vzniku škody Družstva je rovnako pre prejednávanú vec bezpredmetná, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva ako účastníka súdneho konania sp. zn. 19C 56/2011 má význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je toho času ukončené a naďalej prebieha. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011 zamietol s odôvodnením, že sa v ňom nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o veci. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si tento ich náhradu neuplatnil. Napadnutým uznesením zo dňa 3.1.2014, č.k. 25C 194/2011-195, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote 10 dní zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a v spojení s § 6 ods. 2 druhá veta Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. zákona o súdnych poplatkoch. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30.9.2012, a na ktoré konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka súdnych poplatkov. Uviedol, že uvedené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku smeruje k vecnému oslobodeniu od povinnosti platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch účinného od 1.10.2012, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a. Mal ze to, že tento záver vyplýva z toho, že zo znenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch účinného do 1.10.2012 nemožno vyvodiť, že by konania uvedené v písmenách a/ až k/ tohto ustanovenia neboli oslobodené od platenia všetkých súdnych poplatkov uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkov. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľke vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.9.2012 nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 1.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 4.5.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľke poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 11.11.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 28.6/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20,- eur. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.